Pojem „Božie dieťa“ je v kresťanskej viere jedným z najzákladnejších a najhlbších, nesúc so sebou transformatívne posolstvo o vzťahu medzi Bohom a človekom. Toto vyjadrenie presahuje jednoduché pochopenie biologického pôvodu a ponára sa do duchovnej reality našej existencie, našej hodnoty a nášho účelu v Božom pláne. Je to pozvánka k prijatiu nezaslúženého daru a k životu plnému nádeje, ktorá mení perspektívu od minulosti k budúcnosti. Spoznanie sa ako Božie dieťa nie je len teologickým tvrdením, ale osobnou identitou, ktorá mení náš život, naše myslenie a naše konanie, poskytujúc pevný základ pre naše bytie v tomto svete plnom výziev.
Ježišovo učenie o detskej podstate a Božom kráľovstve
V evanjeliách nachádzame Ježišovo učenie, ktoré zdôrazňuje význam detskej podstaty pre vstup do Božieho kráľovstva. Jeden z najvýraznejších príkladov tohto učenia sa objavuje v súvislosti s reakciou Ježiša na správanie jeho učeníkov. Evanjelista Marek zaznamenáva situáciu, keď mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Učeníci ich však okrikovali. Keď to Ježiš videl, bol namrzený. Grécke slovo aganakteo znamená „namrzený, nahnevaný, rozhorčený alebo vytočený“, a to je jediné miesto vo všetkých evanjeliách, kde sa toto silné slovo v súvislosti s Ježišom nachádza. Jeho namrzenosť bola zjavná a vôbec ju neskrýval. Dôvodom tohto hlbokého rozhorčenia bolo správanie jeho apoštolov voči deťom, pretože išlo o Božie kráľovstvo.
Deti boli pre Ježiša ideálom toho, ako by mali vyzerať tí, ktorí chcú vojsť do Božieho kráľovstva. Ježiš jasne hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Ježiš tu učí svojich učeníkov jednu veľmi dôležitú vec: ten, kto chce vojsť do Božieho kráľovstva, musí byť dieťaťom, lebo Božie kráľovstvo patrí iba deťom.
Toto muselo Ježišových súčasníkov veľmi prekvapiť, keďže deti mali v dobe Ježišovej doby veľmi nízke postavenie. Bolo to preto, lebo nemali pred Bohom takmer žiadnu hodnotu, keďže hodnota človeka sa podľa vtedajšieho presvedčenia merala podľa zásluh, ktoré získaval zachovávaním Tóry, čiže Svätého písma. Nakoľko ale deti Tóru ešte nepoznali, nemohli ju zachovávať a teda ani si získavať pred Bohom zásluhy. Deti boli pred Bohom bez zásluh a preto bez hodnoty. Ježiš ale tým, že deti silne preferuje a na mnohých miestach opakuje, že Božie kráľovstvo patrí iba takým ako oni, toto teologické učenie svojich súčasníkov o zásluhách a odmene silne spochybňuje. A nielen to: on ho obracia úplne dolu hlavou. Podľa neho práve táto neschopnosť detí zaslúžiť si nebeské kráľovstvo je ich najväčšou prednosťou.
Byť ako dieťa znamená, že človek nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť, čo by mu mohol ukázať, čím by si mohol Božie kráľovstvo získať. Znamená to úplnú bezmocnosť a neschopnosť mať čosi, čím by si človek mohol zaslúžiť a získať Božie kráľovstvo. Ježiš nepropaguje detinskosť, ani sa nesnaží o nejaký romantický postoj voči deťom. On sa snaží zdôrazniť, že Božie kráľovstvo je úplne zadarmo, že je jednoducho darom. Deti si vážia dar, lebo vedia, že si ho nemohli zaslúžiť. Preto nad ním žasnú, tešia sa z neho a sú zaň vďačné. Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí, nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom. Od nás sa žiada iba to, aby sme voči Bohu vedeli byť za ne vďační, tak ako sú vďačné deti.
Narodenie zhora: cesta k novej identite a nádeji
Druhou prednosťou, ktorú dieťa oproti dospelým má, je jeho budúcnosť. Byť dieťaťom znamená prijať fakt, že aj keď som napojený na minulosť, môj život je predsa zameraný na budúcnosť. Kráčam k budúcnosti a odtiaľ mi prichádza nádej a energia aj pre to, čo robím teraz. Toto sa dá chápať dvoma spôsobmi. Prvým je pohľad na náš hriešny život. Mnohí z nás nie sme dosť opatrní a často podceňujeme svoje pády. Precitneme až vtedy, keď zistíme, že sme sa vo svojich hriechoch zamotali a že zlo, ktoré sme popáchali, nám už prerástlo cez hlavu. Mnohí si pri úvahe nad svojím prehajdákaným životom majú tendenciu zúfať. Byť ako dieťa však znamená prestať sa upriamovať na svoju minulosť.
Byť dieťaťom obsahuje v sebe možnosť nového života, možnosť znovu sa narodiť, ako to zdôrazňuje Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3, 3-5). To narodenie sa znova prebieha pri krste, ale aj pri každej spovedi. Teda vždy, keď konáme pokánie, sa znova rodíme ako dieťa. Už nemáme minulosť, máme iba prítomnosť a budúcnosť.
Zameranie sa na budúcnosť sa dá chápať ešte aj iným spôsobom. Byť dieťaťom, ktoré žije z budúcnosti, je výzva k starnúcim a starým ľuďom. Starí majú sklon sa zameriavať príliš na minulosť - či už v dobrom alebo v zlom - a takmer vôbec sa nezameriavať na budúcnosť. Mnohí starí si myslia, že pre nich už budúcnosť nie je. Túto tendenciu starých si všimol už dávny Aristoteles, ktorý žil tri storočia pred Kristom. Vo svojej Rétorike píše o povahe starých a o povahe mladých: „Starí žijú skôr zo spomienok ako z nádeje,“ hovorí, „lebo väčšina ich života sa už minula, ostáva im menšia časť, a preto, že nádej hľadí do budúcnosti, kým spomienky do minulosti. V tom je práve príčina ich mnohovravnosti, lebo ustavične vysvetľujú, čo sa im stalo, a tak nachádzajú rozkoš v spomienkach.“ Aristoteles tiež poznamenal, že „starí sú pesimisti. Pesimizmus je vlastnosť, ktorá všetko chápe z horšej stránky. Ďalej bývajú podozrievaví z nedôvery, nedôverujú, lebo majú svoje skúsenosti.“ Starí ľudia sa málo opravdivo smejú, skôr „jednostaj nariekajú.“
Oproti tomu „mladí nemávajú zlú náladu, skôr dobrú, lebo ešte nevideli veľa prípadov ľudskej skazenosti. Sú aj dôverčiví, pretože sa málokedy sklamali. Takisto vedia dúfať … lebo ešte nemali veľa neúspechov. Mladí žijú väčšinou v nádeji, lebo nádej sa týka budúcnosti, spomínanie minulosti. Mladosť má pred sebou veľkú budúcnosť, za sebou krátku minulosť.“ Uznáme, že tieto Aristotelove slová sú presné a hoci sú už 2300 rokov staré, aj stále platné. Píše ich preto, aby starých vyzval k nádeji a tým k väčšiemu optimizmu. Je to dobrá snaha, pretože nie je nič horšieho, ako odchádzať z tohto sveta v zatrpknutosti. Lenže Aristoteles bol pohan, a preto jeho povzbudenia boli iba zbožným želaním. „Aký zmysel má všetko to naše pachtenie, keď aj tak jedného dňa umrieme,“ pýtali sa cynici. Pre neveriaceho je život ako presýpacie hodiny. Ježišovo nástojenie na tom, aby sme celý svoj život zostali deťmi, ktoré sa tešia na budúcnosť, je však realistickejšie. To, čo nás na budúcnosť upriamuje, je naša viera v Boha. Boh je náš Otec, ktorý nás pozýva k životu s ním. Istý starý muž, ktorý týmto slovám veril a preto zostal celý svoj život dieťaťom, na sklonku života hovorí: „Tak veľmi sa teším na stretnutie sa so svojím Otcom.“ Už je tam. Jeho odchod k tomuto svojmu Otcovi bol kázňou pre všetkých naokolo.
Hlboká identita: kým sme v Božích očiach
Najdôležitejšou vecou pre nás, našu službu a všetko ostatné, čo v živote robíme, je otázka identity. Otázka toho najvnútornejšieho, najhlbšieho, čo robí teba tým, čím si, nie je to, čo robíš, ale to, kým si. Mojou identitou nie je to, že píšem prednášky, kážem, alebo ohlasujem Božie slovo. Ani to, čo robíš pre Boha, nie je tvojou identitou. Tvojou identitou nie je ani to, že si matkou alebo otcom. Na to, aby si spoznal, kým si, potrebuješ zostúpiť veľmi hlboko a pozrieť sa aj na veci, ktorých sa možno bojíš. Druhá dôležitá vec je, že musíš poznať Boha osobne. Ak chceš vedieť, kto si, potrebuješ poznať Boha a seba, lebo to bude určovať celý tvoj život. Ak sa niekto vidí ako neschopný, nešikovný, malý, tučný a škaredý, tak sa podľa toho bude aj správať. Keď budeš vedieť, kto si, tak sa takým aj staneš.
Ježiš je naším vzorom, naším Majstrom. Od Neho sa učíme. Ježiš veľmi dobre vedel, kto je a veľmi dobre vedel, kto je Boh Otec. Preto robil to, čo robil, a nikto ho od toho nevedel odhovoriť. Keď mu prišli do cesty rôzne prekážky, nezastavili ho. Teológovia si v minulosti kládli otázku, či Ježiš vedel, že je Boží Syn. Ako Boh to vedel, ale vedel to aj ako človek, že je zároveň aj Boh? To, čo si myslíš, že je tvoja identita, ovplyvňuje čo a ako konáš. Ježiš vedel o svojom úzkom spojení s Otcom, vedel, že je Boží Syn, vedel, že je Mesiáš. Preto často hovoril: „Ja a Otec“, „My s Otcom.“ V Jánovi 5,17 sa píše: „Môj Otec pracuje, aj ja pracujem“, v Jánovi 10,30: „Ja a Otec sme jedno“. Keď sa modlil, aby Lazár vyšiel z hrobu, pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče ďakujem Ti, že si ma vyslyšal. Ja viem, že Ty ma vždy vyslyšíš, ale toto hovorím pre tých, ktorí sú tu dookola, aby aj oni vedeli, že ty ma vždy vyslyšíš“. Vedel, kto je, a preto konal slobodne ako človek a v slobode sa aj podriadil Otcovi, hoci bol zároveň Boh. Ľudia sa ho často pýtali: „Čím nám potvrdíš, že môžeš hovoriť takto, ako hovoríš?“ On im hovoril: „Mňa poslal Otec, ten vám to potvrdí.“ Nešlo im to do hlavy, nevedeli to stráviť.
Boh stvoril človeka ako telo, dušu a ducha. To ale ešte nie je hotový človek s tou najhlbšou identitou. Boh to plánoval tak, že v duchu človeka bude prítomný Duch Boží. Keď prichádza do tvojho ducha Duch Boží, Duch Svätý, vtedy si naplno dostal svoju identitu. Stávaš sa tým, kým ťa Boh Otec plánuje mať. Preto potrebuješ poznať Boha, aby si vedel, kto si. Potom za svoju službu Bohu nebudeš očakávať vďačnosť a slávu, lebo vieš, že tým, kým si, si milosťou Božou a že to je Jeho dielo. O človeku sa hovorí, že jeho najcharakteristickejšou vlastnosťou je, že je „schopný Boha“. To je to, že nás Boh stvoril ako telo, dušu a ducha a vytvoril nás ako schopných Boha, schopných prijať Boha, schopných reagovať na milosť. Keď do teba vstúpi jeho Duch, jeho milosť, vtedy už nie si človek, ktorý je schopný Boha, ale človek, ktorý prijal Boha. V Rimanom 8,29 je napísané, že máme dorásť do podoby Syna Ježiša Krista. To je to najhlbšie, čo máme byť. Podoba Ježišovi Kristovi je naša najhlbšia súčasť, naša najhlbšia identita. Prijať milosť je to, čo nás robí dokončenými ľuďmi, čo nás robí ľuďmi, ktorých naplánoval Boh. Ľudia vždy potrebujú mať svojho Boha. Preto sa mnohí stávajú okultistami, lebo vedia, že byť iba telo, duša a duch nie je všetko. Tvoje najhlbšie vnútro je, že ty a Boh ste spolu. To je tvoja identita, že dorastáš do dospelosti Kristovej, do Jeho podoby.
Našou identitou býva často to, čo si o nás myslia iní. Až potom si myslíme, že našou identitou je to, čo si myslíme my sami o sebe. Aj jedno, aj druhé je nepravdivé. Našou identitou je to, čo si o nás myslí Boh. Nech by ti ľudia hovorili čokoľvek a nech by si si o sebe myslel čokoľvek, ak si kresťan, potrebuješ uveriť, pochopiť, prijať, že pravda je to, čo si o tebe myslí Boh. Čo si o tebe myslí Boh, to je tvoja identita. Niektorí hovoria, že našu osobnosť, naše vnútro, tvorí to, čo sme zdedili. Iní tvrdia, že to, kým sme, záleží od toho, ako nás vychovali a od prostredia, v ktorom sme vyrástli. To, kým sme, určuje Boh, nie my. On určil, že keď sa s Ním stretávame, keď sme ho prijali do života, keď máme Jeho milosť, vtedy sme sa stali skutočnými ľuďmi. Naša identita je vo vzťahu s Bohom. Keď Boh určuje našu identitu, potrebujeme vedieť, čo si o nás myslí. Keď budeme vedieť, čo si o nás myslí, staneme sa slobodnými.
Mnohí si o sebe myslia, že sú neschopní, nešikovní, škaredí, alebo inak nedostačujúci. Tieto presvedčenia často pochádzajú z detstva, z negatívnych skúseností alebo z výrokov autorít, ktoré si dieťa prijme za svoju identitu. Týrané a zneužívané deti si napríklad myslia, že si to zaslúžia, lebo ony sú zlé. Keď ich rodičia, ako ich autority, odmietajú, mlátia alebo zneužívajú, tak asi usúdili, že je na nich niečo zlé a preto ich trestajú. Niekedy si tieto deti myslia celý život, že sú zlé. Prijali to ako svoju identitu a na základe toho konajú. A raz, nech si vezmú aj sebelepšieho partnera, ak sú to dievčatá, už mu nikdy neuveria, že sú úžasné, krásne, dobré a bude sa im zdať divné, že sa k nim ich muž správa milo. Také ženy v manželstve podvedome vyvolávajú hádku, krik, snažia sa vyprodukovať hnev muža, lebo predsa „oni sú zlé“, „oni si zaslú