Rozpad rodiny predstavuje vždy náročnú situáciu, najmä ak sú v nej prítomné deti. Slovenská legislatíva sa neustále vyvíja s cieľom čo najlepšie chrániť záujmy detí v týchto citlivých situáciách. V rámci tohto vývoja bola dňa 4. októbra 2022 poslancami Národnej rady SR schválená novela Civilného mimosporového poriadku a niekoľko zmien v zákone o rodine. Tieto zmeny, ktoré nadobudli účinnosť od nového roku, konkrétne 1. januára 2023, prinášajú významné úpravy v oblasti starostlivosti o maloleté deti po rozvode či rozchode rodičov. Jednou z najpodstatnejších noviniek je zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa. Cieľom týchto právnych úprav je predovšetkým podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj v období po rozvode alebo rozchode. Tento článok sa podrobne zameriava na podmienky, aspekty a dôsledky spoločnej osobnej starostlivosti, ako aj na širšie otázky výkonu rodičovských práv a povinností v kontexte aktuálnej právnej úpravy na Slovensku.
Historické pozadie a nové právne úpravy
Dňa 4. októbra 2022 poslanci Národnej rady SR schválili niekoľko zmien zákona o rodine. Tieto zmeny budú účinné od nového roku, t. j. 1. januára 2023. K novelizácii zákona došlo aj v Civilnom mimosporovom poriadku, konkrétne zákona č. 161/2015 Z. z. Zásadnou zmenou je zavedenie novinky vo forme inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa po ich rozvode či rozchode. Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z., má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode. To znamená vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia. Spoločná osobná starostlivosť tak dopĺňa dvojicu už existujúcich foriem osobnej starostlivosti a je s nimi rovnocenná. Zakotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa do slovenského právneho poriadku je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, ktorý sa nemá zmeniť skutočnosťou, že rodičia prestali tvoriť pár. Tento inštitút zodpovedá zneniu Princípov európskeho rodinného práva týkajúceho sa rodičovskej zodpovednosti. Je dôležité zdôrazniť, že novela nemení povinné spájanie konaní o rozvode s konaním o úpravu pomerov rodičov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Povinné spájanie konania o rozvode s konaním o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode zostáva zachované.
Formy osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode
Slovenský právny poriadok teraz uznáva tri rovnocenné formy osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželov, resp. rozchode partnerov. Donedávna existovali iba dve formy starostlivosti o maloleté deti: osobná starostlivosť jedného z rodičov a striedavá osobná starostlivosť. Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov (popri osobnej starostlivosti jedného z rodičov a striedavej osobnej starostlivosti) je možná od 1. januára 2023. Je potrebné zdôrazniť, že všetky tri formy osobnej starostlivosti o dieťa sú rovnocenné. Súd bude rozhodovať medzi osobnou starostlivosťou jedného z rodičov, striedavou starostlivosťou alebo spoločnou osobnou starostlivosťou na základe posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho konkrétnych potrieb.
Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
Spoločná osobná starostlivosť rodičov o dieťa je ďalšou formou starostlivosti o dieťa po rozvode manželov, resp. rozchode partnerov. Táto forma tak dopĺňa už dve existujúce formy. Súd bude medzi tromi formami osobnej starostlivosti rozhodovať na základe posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho potrieb. Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, ide teda o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorý rodičia realizujú už v čase pred rozvodom (rozchodom) alebo počas súdneho konania a majú záujem na pokračovaní takejto starostlivosti. Ide o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorý rodičia realizujú už v čase pred rozvodom, resp. rozchodom. Spoločná osobná starostlivosť je rovnocenná s ďalšími formami starostlivosti o deti a môžu ju aplikovať v praxi aj nezosobášení partneri. Spoločná starostlivosť oboch rodičov môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako ostatné dve formy starostlivosti. Táto forma starostlivosti má už svoju úpravu napríklad v nemeckom, českom, rakúskom či švajčiarskom právnom poriadku.
Princípy a podmienky spoločnej osobnej starostlivosti
Podstata inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti spočíva v tom, že súd nezasahuje do toho, v akej miere a v akých časových úsekoch sa budú rodičia starať o dieťa. Je to najprirodzenejšia forma výkonu rodičovských práv a povinností s minimálnym zásahom zo strany štátu. Hoci vzťah rodičov skončil, nekončí ich vzťah s deťmi a výkon ich práv a povinností smerom k nim. Zavedenie tejto formy starostlivosti má za cieľ rovnako podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po ich rozvode alebo rozchode a súčasne zamedziť tomu, aby súd za každých okolností určoval, ktorému rodičovi maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, ktorý z nich ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako má rodič prispievať na výživu dieťaťa.Na to, aby súd mohol zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, je potrebných niekoľko hmotnoprávnych podmienok. Vyžaduje sa nielen záujem o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa zo strany oboch rodičov, ale hlavne ich spôsobilosť dieťa vychovávať a ich spoločný súhlas (dohoda) s touto formou starostlivosti. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Pre schválenie spoločnej starostlivosti bude rozhodujúca skutočnosť, že sa rodičia vedia vzájomne, bez konfliktov a bez zásahov súdu o všetkom podstatnom ohľadom ich dieťaťa dohodnúť. Súd nemôže autoritatívne rozhodnúť a ponechať neupravené presné dni striedania. So spoločnou starostlivosťou musia obaja rodičia súhlasiť, inak súd nemôže sám určiť rodičom túto formu starostlivosti.
Zásadnou podmienkou spoločnej starostlivosti naďalej zostáva najlepší záujem konkrétneho dieťaťa v rámci konkrétnej rodiny. Základnou podmienkou spoločnej starostlivosti však stále zostáva najlepší záujem dieťaťa, s ktorého súladom sa výkon rodičovských práv má vykonávať. Splnenie tejto požiadavky je pri rozhodovaní súdu o forme osobnej starostlivosti nutnosťou. Súd bude naďalej posudzovať každý konkrétny prípad individuálne a hodnotiť aké nové usporiadanie po rozvode/rozchode rodičov bude pre ich dieťa najlepšie, ak sa rodičia nevedia dohodnúť. Táto forma starostlivosti je vhodná najmä pre rodičov, ktorí aj po rozvode alebo rozchode ostanú naďalej žiť v jednej domácnosti alebo vzdialenosť ich bydlísk je malá a teda túto formu starostlivosti umožňuje. Musia byť splnené praktické podmienky na výchovu - dostupné bydliská rodičov, dostupnosť školy, zdravotnej starostlivosti, zachovanie väzieb, záujmov dieťaťa, podobnosť prístupov rodičov k výchove a podobne.
Najlepší záujem dieťaťa ako ústredné kritérium
Rozhodujúcim kritériom pre všetky formy osobnej starostlivosti je záujem dieťaťa. Kritériom pre rozhodnutie o akejkoľvek forme osobnej starostlivosti je vždy odpoveď na otázku, čo je najlepšie pre konkrétne dieťa. Inými slovami, zverením dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti musí byť naplnená podmienka najlepšieho záujmu dieťaťa a zároveň musia tým byť zaistené jeho potreby. V zmysle zákona o rodine sa výkon rodičovských práv má vykonávať v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a tejto požiadavke musí byť podriadené rozhodovanie súdu o forme osobnej starostlivosti.
Pri rozhodovaní súdu o forme osobnej starostlivosti je vždy podstatný najlepší záujem dieťaťa, ktorý má byť medzi inými záujmami zvažovaný na prvom mieste a má mu byť daný väčší význam než iným záujmom. Viac-menej nemusí mať za všetkých okolností absolútnu prioritu. Rozhodovanie tretích osôb o najlepšom záujme dieťaťa vychádza z uspokojenia základných potrieb dieťaťa (výživa, bývanie), jeho rozvoja, názorov a priania dieťaťa, totožnosti dieťaťa, citového spojenia, jeho zdravia, bezpečia, ochrany, zaopatrenia, starostlivosti, súdržnosti rodiny, trvalosti domova, väzieb dieťaťa na kamarátov, zo školských vzťahov, rizík náhradnej starostlivosti, kultúrneho pozadia či náboženskej viery. Samotné rozhodnutie potom musí sledovať cieľ stabilného a nie prechodného riešenia, ktoré sleduje skutočne dlhodobé záujmy dieťaťa. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Rodičovská dohoda a jej právne dôsledky
Pokiaľ partneri rozume komunikujú a spolupracujú v otázkach týkajúcich sa detí, nie je potrebné nič spisovať, žiadny písomný dokument - rodičovskú dohodu. Avšak, ak sa partneri dohodnúť nedokážu alebo vznikajú medzi nimi konflikty, hádky, prekážajú jeden druhému v kontakte s deťmi, či pristupujú k otázkam starostlivosti o deti nezodpovedne, a tým sú ohrozené záujmy detí, potom je namieste riešiť starostlivosť o deti rodičovskou dohodou alebo podaním návrhu na súdne konanie. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná. Rodičovskú dohodu zákon o rodine vždy uprednostňuje.
Rozdiel medzi rodičovskou dohodou a súdnym určením spočíva najmä v tom, že podmienky dohody si vyrokujú sami rodičia medzi sebou, prípadne s odbornou pomocou a nemusia podávať ani návrh na súd (s výnimkou rozvodového konania), ak túto dohodu budú dodržiavať. Ak dohoda nie je súdom schválená, v prípade jej porušenia dohody však nemajú možnosti ako jej dodržiavanie vymôcť - napríklad nemožno podať návrh na exekúciu, ak rodič neuhradí výživné podľa rodičovskej dohody, ktorá nie je súdom schválená. Rodičovskú dohodu možno nechať schváliť súdom i neskôr. Ak dohodu niektorý rodič nedodržiava, druhý z rodičov môže požiadať súd o jej schválenie.
V rodičovskej dohode či v rozhodnutí súdu vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a/alebo v rozsudku o rozvode by mali byť upravené 4 základné aspekty výkonu takzvaných rodičovských práv: osobná starostlivosť, zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku a výživné na maloleté dieťa. Sú aj ďalšie špecifické aspekty, ktoré možno podľa okolností zahrnúť do rodičovskej dohody či súdneho rozhodnutia. Pri spoločnej starostlivosti rodičia môžu spísať dokument - rodičovskú dohodu, no táto nebude prenesená do výrokov rozhodnutia súdu. Túto dohodu si môžu časom sami meniť, prispôsobovať sa okolnostiam. Nemusia mať písomne špecifikované dokonca vôbec nič, dôležité je, že sa vedia jeden druhému prispôsobiť a spolupracovať. Dôležitá je istá miera stability, aby dieťa vedelo, ako bude fungovať. Rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností, ako aj dohodu rodičov schválenú súdom, je možné dodatočne zmeniť.
Rodičovské práva a povinnosti - obsah a ich výkon
Pojem „osobná starostlivosť“ nie je v zákone o rodine explicitne definovaný, avšak judikatúra či doktrína rodinného práva ustálila chápanie tohto pojmu. Ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu, teda zabezpečovať starostlivosť o dieťa. Starostlivosť o dieťa je poskytovanie starostlivosti dieťaťu v záujme jeho fyzického a psychického vývinu pri rešpektovaní jeho najlepšieho záujmu a práv. Právna zodpovednosť za fyzickú osobu dieťaťa predstavuje starostlivosť. Osoba, ktorá má dieťa v starostlivosti, má právo a povinnosť prijímať rozhodnutia týkajúce sa osobných záležitostí vo vzťahu k dieťaťu, ako napríklad kde bude dieťa žiť a ktorú školu bude navštevovať. Zodpovedná je aj za zabezpečenie splnenia potrieb starostlivosti, bezpečnosti a dobrej výchovy dieťaťa. Osoba, ktorá má dieťa v starostlivosti, je tiež zodpovedná za zabezpečenie toho, aby sa dieťaťu poskytol potrebný dohľad so zreteľom na jeho vek, vývoj a ďalšie okolnosti, a musí sledovať, či sa dieťaťu poskytuje dostatočná podpora a vzdelávanie.
Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom a ich postavenie je rovnocenné. Zákonným zástupcom dieťaťa sú zvyčajne jeho rodičia alebo jeden z nich. Ak sú rodičia dieťaťa v čase pôrodu zosobášení, majú dieťa automaticky v spoločnej osobnej starostlivosti. Ak sa rodičia zosobášia až neskôr, spoločnú osobnú starostlivosť získajú automaticky sobášom. Ak rodičia dieťaťa nie sú spolu zosobášení, keď sa dieťa narodí, dieťa je v starostlivosti matky. Rodičia však môžu jednoducho získať spoločnú osobnú starostlivosť registráciou. Dnes už súdy zverujú maloleté deti i do starostlivosti otcov a povinnosť hradiť výživné k rukám otca môžu určiť podľa okolností aj matkám. Doba sa mení, aj otcovia chodia na materskú či rodičovskú dovolenku. Súdy vykonávajú dokazovanie, posudzujú okolnosti a rozhodujú tak, aby to bolo hlavne v najlepšom záujme dieťaťa. Starostlivosť o maloleté deti je teda iba jednou zo štyroch súčastí alebo aspektov rodičovských práv a povinností. Spoločná osobná starostlivosť znamená, že rodičia sa musia rozhodovať o osobných záležitostiach dieťaťa spoločne. Východiskovým bodom je, že rodičia sa musia dohodnúť na všetkých otázkach týkajúcich sa dieťaťa.
V niektorých veciach sa môže starostlivosť o dieťa previesť z rodičov dieťaťa alebo jedného z nich na osobitne vymenovaného poručníka. Prevod tohto druhu môže byť relevantný v prípade, že rodič je vinný zo zneužitia alebo zanedbávania alebo inak zlyháva v starostlivosti o dieťa spôsobom, ktorý predstavuje trvalé riziko pre zdravie alebo vývoj dieťaťa.
Finančné aspekty v spoločnej osobnej starostlivosti
Novela zákona o rodine upravuje aj otázku výživného v prípade spoločnej osobnej starostlivosti. Súd môže buď schváliť dohodu rodičov o presnej výške výživného alebo môže určiť, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti sa výživné neurčuje. Pri spoločnej starostlivosti nemusí byť upravené ani výživné, ani nič iné. O výživnom zákon uvádza, že buď bude určené dohodou rodičov, alebo nebude určené vôbec. Výživné na maloleté dieťa zvyčajne hradí ten rodič, ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti, respektíve ktorý má vyšší životný štandard (v prípade striedavej starostlivosti). Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Súd môže schváliť dohodu rodičov o výške výživného alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov výživné neurčuje.
Skutočnosť zverenia dieťaťa do niektorej z foriem osobnej starostlivosti o dieťa vplýva aj na nárok na vyplácanie dávok či na uplatnenie daňového bonusu. V prípade zverenia dieťaťa jednému z rodičov tomuto budú patriť i nároky. Rodičovský príspevok (do dovŕšenia 3. roku veku dieťaťa alebo 6. roku veku dieťaťa, ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom) a príspevok na starostlivosť o dieťa sú štátne sociálne dávky. V súvislosti so zavedením novej formy starostlivosti o maloleté dieťa došlo aj k novelizácii zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku, kde je upravené vyplácanie týchto štátnych sociálnych dávok aj v prípade, ak súd zveril maloleté dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V takomto prípade sa bude primárne vychádzať z písomnej dohody rodičov o tom, ktorému z nich má byť sociálna dávka štátom vyplatená. Podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa platí: „Ak súd rozhodne o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, prídavok a príplatok k prídavku sa vypláca oprávnenej osobe podľa písomnej dohody rodičov.“ Zároveň zákon uvádza, že sa začne vyplácať tomu rodičovi, ktorý má určený väčší rozsah striedavej osobnej starostlivosti. Rodičia sa teda môžu dohodnúť, ktorý z nich bude poberať rodinné prídavky a súd to následne uvedie i v rozsudku.
Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov je daňový bonus suma daňového zvýhodnenia na vyživované dieťa žijúce s daňovníkom v domácnosti. Daňový bonus si môže uplatniť len jeden z rodičov, ak títo žijú spolu.
Kolízny opatrovník a jeho postavenie v konaní
Kolízneho opatrovníka ustanoví súd v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní, alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Navrhuje vykonať procesné dôkazy, prípadne navrhuje ďalšie dokazovanie, a taktiež navrhuje súdu, ako má vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na záujem dieťaťa a názor dieťaťa k prejednávanej veci, ktorý súdu prezentuje. Všetky dôkazy a skutočnosti musia byť súdu predložené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd ukončí dokazovanie za skončené a v konaniach, v ktorých súd nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Z procesného postavenia kolízneho opatrovníka vyplýva povinnosť kolízneho opatrovníka vždy uplatňovať procesné práva dieťaťa v konaní pred súdom. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené. Všetky zistené skutočnosti z prešetrenia pomerov, písomne oznámil súdu, ako i nové skutočnosti, ktoré počas konania napríklad na pojednávaní vyšli najavo, predniesol ústne do zápisnice, a to priamo na pojednávaní. Počas pojednávania mu môžu byť kladené rôzne otázky zo strany ostatných účastníkov konania, ako i súdu, na ktoré musí vedieť pohotovo reagovať. Súčasťou sociálneho poradenstva poskytovaného dieťaťu musí byť spôsobom primeraným veku a rozumovým schopnostiam dieťaťa najmä vysvetlenie významu a úlohy kolízneho opatrovníka v súdnom konaní, v prípade, že je sociálne poradenstvo poskytované pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka. Dieťa je v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom (ÚPSVAR).
Právo na informácie a styk s dieťaťom
Rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, má právo na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Podľa článku 4 zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom. Podľa § 24 ods. 5 prvá veta zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. V prípade, ak rodič, ktorý má dieťa vo svojej osobnej starostlivosti odmieta informovať druhého rodiča a nevedia nájsť konsenzus, je ďalšou možnosťou súd. Predtým sa odporúča vyzvať rodiča písomne (preukázateľným spôsobom), aby Vás o dieťati informoval. Podľa § 24 ods. 5 druhá veta zákona o rodine, rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde. Je potrebné podať návrh na súd, v obvode ktorého má dieťa bydlisko. Informačná povinnosť býva niekedy priamo súčasťou súdnych konaní o určenie rodičovských práv a povinnosti (nemusí byť riešená v osobitnom konaní). Napríklad, matka je povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch k poslednému dňu toho-ktorého mesiaca. Po podaní návrhu o uloženie informačnej povinnosti súd vyzve povinného rodiča, aby sa vyjadril k podanému návrhu.
Styk rodiča s maloletým dieťaťom je zvyčajne právo kontaktu s dieťaťom určené vyslovene tomu rodičovi, ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti. Určenie styku nie je povinné, pretože vyplýva priamo zo zákona. Možno tiež požiadať ponechať styk neurčený. Dieťa má právo na styk s druhým rodičom a osoba, ktorá má dieťa v starostlivosti, má povinnosť uspokojiť toto právo.
Procesné aspekty a riešenie sporov
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, respektíve osoby, ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa, upraví rodičovské práva a povinnosti. V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.
V záležitostiach týkajúcich sa starostlivosti, bydliska alebo styku môže rodič podať žalobu na okresný súd v mieste, kde má dieťa bydlisko. Žiadosti o predvolanie musia mať písomnú formu a byť osobne podpísané žiadateľom alebo jeho zástupcom. Žiadosť musí obsahovať údaje o stranách, konkrétne tvrdenie (t. j. o akej záležitosti má súd rozhodnúť), okolnosti preukazujúce tvrdenie, informácie o predkladaných dôkazoch a o tom, čo má každý dôkaz dokázať, a informácie o okolnostiach, na základe ktorých má súd právomoc rozhodovať vo veci.
Záležitosti týkajúce sa starostlivosti, bydliska a styku sa vo všeobecnosti musia riešiť bezodkladne. Súd môže vo veciach starostlivosti, bydliska alebo styku vydať predbežné rozhodnutie. Odvolanie proti rozsudku alebo rozhodnutiu okresného súdu v súvislosti so starostlivosťou, s bydliskom alebo so stykom možno podať odvolaciemu súdu. Proti rozsudku alebo rozhodnutiu odvolacieho súdu je možné podať odvolanie najvyššiemu súdu. Niekedy môže byť nevyhnutné obrátiť sa kvôli výkonu rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach na súd alebo iný orgán. Vykonať možno rozsudky, rozhodnutia alebo dohody o starostlivosti, bydlisku alebo styku. O výkon sa žiada na okresnom súde v mieste, kde má dieťa bydlisko. Okresný súd môže rozhodovať o rôznych opatreniach. V prvom rade sa súd zvyčajne snaží o dobrovoľné odovzdanie dieťaťa. Ak to nie je možné, súd môže nakoniec rozhodnúť o uložení podmienečnej pokuty alebo vrátení dieťaťa. Uloženie podmienenej pokuty znamená, že osobe, ktorá sa stará o dieťa, hrozí zaplatenie značnej sumy peňazí, ak neodovzdá dieťa. Vrátenie dieťaťa je veľmi nezvyčajné opatrenie, ktoré sa prijme, iba ak nie je možné riešiť situáciu iným spôsobom a aby sa zabránilo vážnej ujme, ktorú by dieťa mohlo utrpieť.
Výhody a výzvy spoločnej osobnej starostlivosti
Spoločná osobná starostlivosť predstavuje pre dieťa aj rodičov viaceré výhody, ale prináša aj určité výzvy. Medzi hlavné výhody patrí zachovanie vzťahov s oboma rodičmi, čo je dôležité pre emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa má možnosť udržiavať blízke vzťahy s oboma rodičmi. Flexibilita je ďalším plusom, keďže rodičia si môžu podmienky starostlivosti o deti prispôsobovať a meniť podľa aktuálnych potrieb a okolností. Spoločná starostlivosť umožňuje rodičom plne prevziať zodpovednosť za starostlivosť o svoje dieťa, s minimálnym zásahom štátu. Je to prejav prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi. Nemusia byť upravené ani žiadne ďalšie aspekty ako zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku či výživné, rozsudok bude krátky. Každý z rodičov má rovnaké postavenie a nároky na dieťa.
Na druhej strane, táto forma starostlivosti má najprísnejšie kritériá, pretože dohoda rodičov a priaznivé podmienky spolupráce rodičov (absencia konfliktov) sú nevyhnutnosťou. Vyžaduje sa vysoká miera dohody a spolupráce medzi rodičmi. Ak medzi rodičmi existujú konflikty, spoločná starostlivosť nemusí byť vhodná. V prípade, že medzi rodičmi vznikne konflikt, nebude možné vymáhať plnenie dohody, lebo v súdnom rozhodnutí nebude vymáhateľná špecifikácia. Ak napríklad otec neuhradí výživné alebo matka neumožní otcovi prázdniny s dieťaťom, nebude možné podať návrh na exekúciu či návrh na súdny výkon rozhodnutia. Existuje aj riziko, že jeden z rodičov bude zneužívať spoločnú starostlivosť na manipuláciu alebo kontrolu druhého rodiča. Ak sa partneri dohodnúť nedokážu alebo vznikajú medzi nimi konflikty, hádky, prekážajú jeden druhému v kontakte s deťmi, či pristupujú k otázkam starostlivosti o deti nezodpovedne, a tým sú ohrozené záujmy detí, potom je namieste riešiť starostlivosť o deti rodičovskou dohodou alebo podaním návrhu na súdne konanie.
Ciele právnej úpravy a ich význam
Cieľom predmetného návrhu zákona bolo najmä doplniť formy osobnej starostlivosti aj o spoločnú osobnú starostlivosť oboch rodičov, ktorá môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako existujúce formy starostlivosti. Ide o zachovanie takého režimu starostlivosti o dieťa, ktorý rodičia realizujú už v čase pred ich rozchodom, či rozvodom, pričom majú aj naďalej po ich oficiálnom odlúčení záujem na zachovaní tohto režimu. Zákonodarca chce novelou podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb oboch rodičov s ich dieťaťom aj po rozvode či rozchode. Tento prístup je v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, ktorého článok 7 ods. 1 uvádza, že „každé dieťa pokiaľ je to možné, má právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť“. Okrem toho, podľa článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa sú štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, povinné prijať všetky primerané opatrenia na zabezpečenie uznania zásady, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa.
Verí sa, že táto forma spoločnej osobnej starostlivosti odstráni problémy, s ktorými sa stretávalo na súdoch a ktoré spôsobovala doterajšia právna úprava. Inštitút spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov predstavuje najprirodzenejšiu formu výkonu rodičovských práv a povinností s minimálnym zásahom zo strany štátu. Poslanci NRSR schválili novelu s cieľom podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb oboch rodičov s ich dieťaťom aj po rozvode či rozchode.
JUDr. Mária Dvončová, autorka projektu Právne pre rodiča, blogu na tejto webstránke, e-sprievodcov pre rodičov a publikácie Praktický sprievodca pre rodičov, podotýka, že táto novinka do nášho zákona o rodine prišla s cieľom zlepšiť existujúci stav. Okrem tohto projektu píše články pre niektoré časopisy, organizuje webináre pre rodičov ohľadom svojich tém. Je milovníčkou talianskej kuchyne a jazyka a matkou troch detí.
Zdroje:
- Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167.
- Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. - Bratislava : Iuris Libri, 2018. - ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. - S. 395.
- Šínová, R. - Westphalová, L. - Králíčková, Z. a kolektív - vyd. Leges. Rodičovská odpovědnost. 2016. Praha. 17. 04. 17. 04.
- Löwy, A. a kolektív. Najlepší záujem dieťaťa ako hodnotové kritérium pri rozhodovaní v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. X.
tags: #spolupraca #partnerov #pri #starostlivosti #o #dieta