Čiernobiele fotografie majú v sebe zvláštne čaro, ktoré presahuje jednoduché zobrazenie reality. Sú oknom do minulosti, zachytávajú momenty, ktoré už nikdy nezažijeme, ale vďaka nim si ich môžeme pripomínať. Tieto snímky, často zachytávajúce našich predkov, ľudí, ktorých sme možno nikdy nestretli, no ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou našej rodinnej histórie, voňajú nostalgiou a vyvolávajú v nás spomienky - veselé, smutné, ale aj veselosmutné. Osobitné miesto v tejto histórii a v našich srdciach zaujímajú práve čiernobiele fotografie matiek a ich detí, ktoré dokážu preniesť pocity, lásku a výzvy rôznych epoch priamo do našej prítomnosti. Ich význam spočíva nielen v dokumentácii rodinných väzieb, ale aj v hlbokom svedectve o meniacich sa aj nemenných aspektoch ľudského života.
Vôňa Nostalgie a Svedectvo Času v Rodinných Albumoch
Prehrabávanie sa starými fotografiami je ako listovanie v kronike rodiny, kde každá snímka rozpráva vlastný príbeh, často prepojený s tými najintímnejšími vzťahmi. Sú to pamiatky na neznámych predkov či príbuzných, tých, o ktorých ani nevieme, či ešte žijú, no predsa sa stali súčasťou nášho dedičstva. Pamätáte si na chvíle, keď sa vaše dieťa s detskou zvedavosťou pýtalo: "Mami, kto sú tí bohémi na fotke?" A vy ste len s úsmevom odpovedali: "Neviem, vzadu je napísané, že Jozef, Július a Júlia," hoci ste vedeli, že sú to len mená z minulosti, ktoré už nikto nespája s konkrétnymi tvárami. Napriek tomu tieto fotografie uschovávame, lebo sú pamiatkou, akýmsi hmotným spojením s tými, ktorí nás predišli.
Milujeme staré, čiernobiele fotografie, pretože doslova voňajú nostalgiou histórie rodiny. Sú to obrazy, ktoré dokážu oživiť dávne historky. Napríklad spomienka na mamu na fotke s malým starým pánom s hustými vykrútenými fúzmi a fajkou, s jednoduchým popisom vzadu: "ja a deduľo." Takéto snímky môžu náhle spustiť príval spomienok, ako keď syn radostne zvýskne: "Mami, to je ten náš pradedo, čo zaviedol ten rodinný citát, že vraj by ho mala macer na pokrivu vyšikac jak nam na krk dac!" - spomínajúc na dedove výstrelky v stave pripitosti. Sú to veselé, smutné a veselosmutné spomienky, ktoré sa spájajú s týmito obrazmi a robia ich nesmierne cennými. Hoci sa časom mnoho vecí mení, vrátane technológií, ktoré umožňujú zachytávať obrazy, základná ľudská potreba spájať sa s minulosťou a uchovávať si pamiatky zostáva rovnaká.
Matka a Dieťa v Objektíve Histórie: Nehmotné Putá zachytené Čiernobielo
Téma matky a dieťaťa v čiernobielej fotografii je výnimočná, pretože zdôrazňuje nehmotné aspekty lásky, starostlivosti a rodinných pút, ktoré presahujú farebnosť a dobové konvencie. Keď niekde zaznie slovné spojenie „staré fotografie“, väčšina z nás si ich automaticky predstaví ako vyblednuté, neostré a čiernobiele. No ich hodnota nie je v ostrosti alebo farebnosti, ale v príbehu, ktorý nesú. Sú to práve tieto vizuálne artefakty, ktoré nám umožňujú nazrieť do životov našich predkov a pochopiť ich svet, ich radosti a strasti.
V tomto kontexte sú mimoriadne dojímavé aj diela fotografa Kena Heymana, ktorý bol po celé desaťročia za objektívom fotoaparátu a zachytával krásne okamihy života. Jeho diela boli zverejnené v mnohých magazínoch i vystavované v galériách po celom svete a vydal dokonca aj niekoľko kníh. Tento 83-ročný fotograf znovu objavil krabicu so starými fotografiami, ktoré boli celé desaťročia zabudnuté. Tento poklad obsahoval nespočetné fotografie matiek a ich detí. Aj keď sú tieto fotografie staré, môžete na nich vidieť, že na poslanie matky čas nemá dopad. Sú to úplne rovnaké matky ako dnes - milujúce, láskavé, usmievavé i tvrdo pracujúce a zaneprázdnené výchovou svojich pokladov. Ich pohľady, gestá a celková prítomnosť na snímkach sú univerzálnym vyjadrením materinskej lásky, ktorá pretrváva naprieč generáciami a kultúrami.
Podobne, ilustrácie ruskej umelkyne Asthkik Rakimovej, ktoré sú oslavou našich starých mám, ukazujú, ako láskyplne a starostlivo pristupovali k svojim vnúčatám. Pripomínajú nám, aké sú drahocenné v našich životoch a ako nás vždy s láskou zastávajú, vždy nás radi vidia a počujú. Starí rodičia svoje vnúčatá zahŕňajú veľkou láskou, výbornými maškrtami a nejedna babička deti s obľubou rozmaznáva. Vek je pre nich iba číslo a babička je toho dôkazom, urobila by pre vnúčatá čokoľvek. Fotografie, či už staré čiernobiele, alebo moderné farebné, ktoré zachytávajú tieto interakcie, sú vizuálnou poctou neopísateľnému putu medzi generáciami.
Čiernobiele tóny dokážu umocniť silu momentu a emócií. Celá plejáda nových tónov, kontrastu, emócie a celkovej atmosféry sa vynorí z tváre človeka, ak ju oblečieme do čiernobielych tónov. Oči sú zrazu dominantnejšie, už sa nestrácajú v širokej palete farieb, ale pútajú náš pohľad. Privolávajú nás a v jednom momente akoby sme dokázali nazrieť do duše človeka, zbadali jeho iskry, ako aj smútok. Vrásky nám zase hovoria o jeho živote, povolaní a životnom nastavení. Zároveň fotografia približuje tú pomyselnú chvíľkovú intimitu, ktorá sa vytvorí medzi fotografom a jeho objektom záujmu. To platí obzvlášť pri portrétoch matiek a detí, kde sa emócie prejavujú najčistejšie.
Pionieri Obrazu a Evolúcia Zobrazenia
Cesta k trvalému obrazu bola dlhá, plná objavov, experimentov, zlyhaní aj fascinujúcich prelomov. Už staroveké civilizácie poznali princíp camera obscura - tmavej komory, do ktorej cez malý otvor prenikal obraz vonkajšieho sveta. Bol však len odrazom reality, nedal sa uchovať. Ľudia stáročia túžili nájsť spôsob, ako svetlo "uzamknúť". Tento sen sa splnil v roku 1826, keď Joseph Nicéphore Niépce vytvoril prvú trvalú fotografiu, "výhľad z jeho okna v Saône-et-Loire, Bourgogne, Francúzsko". Proces bol extrémne pomalý a expozícia trvala hodiny, no myšlienka bola prelomová: svetlo môže kresliť na povrch. Helmut Gersheim v roku 1952 vylepšil Niépceho fotografiu, vďaka čomu boli slabé tiene jasnejšie a tvary ľahšie rozoznateľné.
Stručná história fotografie
O pár rokov neskôr Louis Daguerre predstavil dagerotypiu (patentovaná v roku 1839), techniku, ktorá umožnila ostré a detailné portréty. Vznikal pri nej jeden originálny obraz na medenej, striebrom pokrytej, leštenej tabuli, ktorý sa nedal rozmnožovať a bol drahý. Obraz bol neskôr zdokonalený zlatom pre lepší kontrast a trvanlivosť. Louis Daguerre sa zapísal do histórie aj zachytením prvej fotografie s ľudskou bytosťou v roku 1838. Fotografia zobrazuje pouličnú scénu v Paríži, a ak sa bližšie pozriete na ľavý dolný roh, uvidíte dvoch ľudí - jedného leštiaceho topánky druhému. Keďže počas dlhého expozičného času stáli na mieste, bolo možné ich zachytiť, zatiaľ čo zvyšok rušnej ulice už nebol viditeľný.
Dagerotypiu potom vystriedal jednoduchší a bezpečnejší (bez ortuťových výparov) proces kalotypie, ktorý Henry Fox Talbot v roku 1835 vylepšil na praktickejšiu metódu vytvorením prvej fotografie s negatívom. To mu umožnilo vytvoriť viacero kópií namiesto jedného slabého obrazu na kove. Nasledovali ďalšie a ďalšie techniky ako mokrý kolódiový proces na sklené tabule, ambrotypia, ferrotypia, albumíniový proces, ktorých výsledkom boli čiernobiele či monochromatické fotografie v jednom farebnom tóne. Niektorým technikám totiž dodávali tónovanie zlúčeniny, ktoré mali zbrilantniť a ustáliť obraz. Napríklad zlato v neskorších časoch dagerotypie dodávalo fotografiám na tabuliach teplejší tón. V zlatom, platinovom alebo selénovom kúpeli sa tónovali aj papiere na záver albumíniového procesu. Monochromatické mohli byť aj obrazy platinotypie, pigmentového procesu, gumotlače či olejotlače.
V 19. storočí sa fotografia zrýchľovala, sprístupňovala a menila. Vynález filmu od Georgea Eastmana, zakladateľa firmy Kodak, otvoril dvere masovej fotografii so sloganom: "Vy stlačíte spúšť, my sa postaráme o zvyšok." Od tej chvíle sa fotografia stala neoddeliteľnou súčasťou života. Mnohé čiernobiele fotografie či obrazy boli samozrejme dodatočne kolorované, ale pôvodné výtvory boli čiernobiele či monochromatické. Aj keď poznatok, že všetky farby možno „poskladať“ z troch základných farieb, bol známy už od polovice 19. storočia (James Clerk Maxwell vedecky potvrdil vlnovú teóriu svetla v roku 1865 a autorom prvej farebnej fotografie, ktorá zobrazuje trojfarebnú stuhu, sa stal v roku 1861), až do roku 1935, keď spoločnosť Kodak predstavila prvý komerčný farebný film Kodachrome, bola populárnejšou a rozšírenejšou čiernobiela fotografia. Techniky čiernobielej fotografie už v 19. storočí dosiahli dokonalosť v ostrosti kresby a jemnosti prechodov, kým farebná fotografia bola ešte v plienkach.
V 20. storočí prišli farebné snímky, dokumentárna fotografia a fotožurnalizmus. Koncom 20. storočia nastal ďalší obrat: digitálna fotografia. Film nahradili senzory, tmavú komoru počítače. Fotografovanie sa zrýchlilo, zjednodušilo a stalo sa súčasťou každodennej komunikácie.
V oblasti fotografických "prvenstiev" je fascinujúce spomenúť:Hannah Stilley Gorby, narodená v roku 1746, má titul najskoršie narodenej osoby, aká bola kedy zachytená na fotografii. Vo svojich 94 rokoch v roku 1840 pózovala na portrét vytvorený pomocou tejto novej technológie. Úplne prvá portrétna fotografia bola vlastne selfie! V roku 1839 mal Robert Cornelius, fotograf z Philadelphie, trpezlivosť a odhodlanie sedieť na mieste 15 minút, čo je čas potrebný na dagerotypiu. Výsledkom bola prvá jasná fotografia osoby, prvý portrét a vôbec prvá selfie, všetko naraz. Prvá fotografia z negatívu vznikla v roku 1835 vďaka Henrymu Foxovi Talbotovi. John Draper sa v roku 1839 alebo 1840 zapísal do histórie tým, že zachytil vôbec prvý portrét, ktorý nebol selfie, a to portrét svojej sestry Dorothy. Prvý prezidentský portrét patrí Johnovi Quincymu Adamsovi, ktorého v roku 1843 fotografoval Philip Haas. V roku 1860, dávno predtým, ako boli vznikli drony, bola prvá letecká fotografia urobená z teplovzdušného balóna Jamesom Wallaceom Blackom, zobrazujúc mesto Boston z vtáčej perspektívy vo výške 2000 stôp. V roku 1899 sa Louis Boutan, francúzsky biológ a fotograf, zapísal do histórie zachytením prvého podvodného portrétu. O rok neskôr, v roku 1877, vznikla prvá plnofarebná fotografia krajiny vďaka Louisovi Ducos du Hauronovi. David Octavius Hill a Robert Adamson zase v roku 1844 vytvorili prvú fotografiu pijúcich ľudí. Prvá spravodajská fotografia, ktorej autor je neznámy, zobrazuje ulicu Rue Saint-Maur-Popincourt v Paríži krátko po bitke v roku 1848. Francúzski vedci Louis Fizeau a Leon Foucault v roku 1845 urobili vôbec prvý obrázok slnka. V roku 1878 Eadweard Muybridge priekopnícky zachytil pohyb pomocou sady kamier. Prvá fotografia tornáda bola urobená v roku 1884. William Jennings v roku 1882 ako prvý zachytil blesk na kameru. Prvá digitálna fotografia zobrazujúca syna Russella Kirscha, vznikla v roku 1957. Najstaršia známa fotografia Lincolna pochádza z rokov 1846 alebo 1847. Prvá digitálna fotografia prezidenta, Baracka Obamu, vznikla v roku 2009.
Cesta fotografie pokračovala aj do vzdialených sfér. V roku 1946 raketa V-2 #13 urobila prvú fotografiu z vesmíru, zobrazujúc našu planétu čiernobielo z výšky 65 míľ. V roku 1966 vesmírna kamera na lunárnom orbite urobila prvú fotografiu Zeme z Mesiaca. Prvá fotografia z Marsu pochádza z roku 1976 od sondy Viking 1. V roku 2018 Parker Solar Probe NASA urobila prvú fotografiu vo vnútri slnečnej koróny. Apríl 2019 priniesol prvú fotografiu čiernej diery. Prvá fotografia kvantového zapletenia tiež pochádza z roku 2019. Aj v digitálnej ére máme "prvenstvá": prvá fotografia urobená fotoaparátom v telefóne v roku 1997 Phillipeom Kahnom a prvá fotografia na Instagrame v roku 2010.
Farba, Kontrast a Vnímanie Čiernobielej Skutočnosti
Masový rozmach farebnej fotografie v 20. storočí pomaly vytláčal čiernobielu fotografiu. Ostali jej však verní mnohí umelci, ale aj široké spektrum nadšencov a amatérskych fotografov potom, ako boli extrémne dostupné čiernobiele filmy menších formátov (stredoformáty a 35 mm film). Svet čiernobielej fotografie má pre mnohých stále špeciálnu atmosféru. Už od detstva sme v rukách obracali staré rodinné albumy plné portrétov pradedka, prababky a našich rodičov, ktoré ukazovali vtedajší svet. Malo to svoje čaro. Aj prvá fotka z narodenia mnohých ľudí je čiernobiela, hoci bola urobená pred desaťročiami. To všetko je neodmysliteľne spojené s detstvom a dospievaním a v mnohých to vzbudilo lásku k tejto krásnej hre dvoch farieb a kontrastov, ktorá dokáže umocniť silu momentu a emócií.
Dnes sú niektoré fotografie zo súčasnosti radšej v čiernobielej podobe, pretože to im dodáva celkom iný rozmer a šmrnc. Pôvodné čiernobiele historické fotografie v novom šate - teda kolorované - sú celkom iná káva. Práve pre takýto experiment sa podujalo zopár umelcov ako Jordan Lloyd, Dana Kellerová či Sanna Dullawayová, ktorí sa rozhodli staré historické fotky trochu upraviť a dať im farebnú podobu. Sanna Dullaway, Švédka, sa rozhodla prefarbiť najznámejšie zábery novodobých dejín, čím poskytla úplne nový pohľad na históriu. Na fotografiách sú zachytené väčšinou slávne osobnosti svojej doby, či už herci, alebo vedci. Takisto nechýbajú notoricky známe situácie, ktoré poznáme zo starých historických fotografií.
Zaujímavou otázkou je, či je čiernobiela fotka bezfarebná, alebo „bez farby“. Nie, úplne to tak nie je, a odpovede ľudí z rôznych oblastí zobrazovacích technológií vás môžu prekvapiť. Keď sa opýtate vedca, môže vám odpovedať, že pravá čierna nie je farba, ale je to absencia svetla. Farby vznikajú totiž lomením či odrazom bieleho svetla rôznych vlnových dĺžok a čierna je vtedy, keď sa nič nelomí a neodráža, lebo chýba svetlo. Preto podľa vedca absolútna čierna nie je farba. Biela je naopak farba, lebo obsahuje všetky ostatné farby, teda celé farebné spektrum.
Avšak, keď sa opýtate klasického tlačiara, povie vám, že čierna a šedá sú farby, ale biela nie je. Biela je totiž pre tlačiara absencia farebného pigmentu, aby sa ukázal zvyčajne biely podklad. Tlačiar aj pri čiernobielej tlači používa čierne a šedé pigmenty, alebo ich mieša zo základných farieb (podľa spôsobu tlače), bielu ale nemá. Podobne by vám odpovedalo dieťa kresliace ceruzkou na papier.
Vnímanie farieb nie je len fyziologický jav, pri ktorom žiarenie o určitej vlnovej dĺžke vyvolá pomocou receptorov nervový vzruch, ktorý je vedený do mozgu, kde vzniká vnem. Farby sú zároveň aj psychologickým javom či spoločenským konsenzom a neplatia vždy v každom konkrétnom prípade. Niektorí ľudia majú narušené videnie a nedokážu vidieť všetky farby. Títo jedinci vidia inú farbu ako my, ale volajú ju rovnako, lebo sme ich to naučili. Objaviť takéto chyby je náročné, pretože zatiaľ nevieme skúmať a merať nervové vzruchy, ktoré farby vyvolávajú.
Vyvolávanie čiernobielych fotografií má tiež svoje špecifiká a je umením samo o sebe. Základný postup, ktorým sa fotografia z negatívneho čiernobieleho filmu dostane na papier opticko-chemickou cestou bez nutnosti skenera, počítača a tlačiarne, sa odohráva v tmavej komore. Miestnosť, v ktorej sa vyvolávajú fotografie, sa nazýva tmavá komora, pretože je naozaj tmavá. Nemôže v nej svietiť prudké svetlo, no nie je v nej potrebná absolútna tma. Aby sa fotograf vedel pri vyvolávacom procese orientovať a vyhodnotiť vyvolanie fotografie, môže použiť červené svetlo (prípadne zelené), na ktoré je bežný fotografický papier minimálne citlivý. Mnohí aj dnes prahnú po nenapodobiteľných poltónoch a po zvláštnom analógovom vzhľade fotografií, ktoré môžu získať práve týmto tradičným spôsobom.
Čiernobiela Kronika Ľudských Osudov
Fotografie nemusia zachytávať len rodinné momenty; môžu byť aj cenným svedectvom histórie, ktoré presahuje osobné príbehy a dotýka sa celosvetových udalostí a spoločenských zmien. Podarilo sa napríklad získať cenné a veľmi zaujímavé čiernobiele fotky z Považskej cementárne Ladce, ktorá sa s obcou spája už dlhé roky, ovplyvňuje život obce ako celok, ale aj životy občanov jednotlivo, najmä tých, ktorí v nej pracujú takpovediac od mlada. Aj keď sa k fotkám nenašiel žiadny komentár ani rok, po ich detailnom prezretí aj napriek tomu zistíme viac o histórii Ladiec, vývoji Považskej cementárne Ladce a nášho okolia. Fotky zachytávajú nielen prácu, ale aj športové vyžitie v obci, krajinu okolo Ladiec a jej zmeny.
Existujú ikonické čiernobiele fotografie, ktoré zachytávajú zlomové okamihy dejín a stali sa súčasťou histórie. V dobe, keď vznikali, sa nefotilo na farebný film, a preto sú čiernobiele. Švédka Sanna Dullaway sa však rozhodla to zmeniť a najznámejšie zábery prefarbila, čím poskytla úplne nový pohľad na históriu. Napríklad snímka Margaret Bourke-White z roku 1937, zobrazujúca "Americký sen," dokazuje, že tento sen bol len pre tých, ktorí boli bieli. Fotografia vznikla v Kentucky a ukazuje ľudí, ktorí v rade čakajú na chlieb. Nad nimi je plagát šťastnej a spokojnej bielej americkej rodiny, kde sa ešte aj pes smeje. Realita však bola iná.
Ďalšia známa fotografia vznikla 14. augusta 1945 po tom, čo sa Japonci definitívne vzdali Spojencom a oficiálne sa tak skončila 2. svetová vojna. Námorníka, ktorý v rámci osláv pobozkal zdravotnú sestričku, zachytil fotograf Alfred Eisenstaedt. Dodanie farby na fotografii zvýraznilo ľudí v pozadí a ich slávnostnú náladu. Atol Bikini ukoristili Američania Japoncom vo februári 1944. Neskôr vysťahovali všetkých obyvateľov a ostrov využívali na atómové testy. Pri jednom z takýchto testov vznikla aj slávna čiernobiela fotografia. Budhistický mních Thic Quang Duc sa v roku 1968 upálil na protest proti zákonom, ktoré boli namierené práve proti budhistom, čo zachytil Malcolm Browne na čiernobielej fotografii. Vietnamská poprava z 1. februára 1968 dokumentuje brutalitu vojny vo Vietname.
Historické fotografie nás často privádzajú k zamysleniu nad detstvom v minulých dobách, ktoré nebolo vždy šťastné a bezstarostné, ako si ho predstavujeme z našich vlastných spomienok. Naše detstvo, ktoré sme prežili v pomerne dobrých časoch, v krajine, ktorou nelomcovala vojna, v prostredí, kde sme nemuseli utekať, skrývať sa a báť, či sa ďalšie ráno zobudíme, bolo výsadou. Deti z minulosti také šťastie väčšinou nemali, a mnohé historické fotografie sú toho jasným dôkazom. Zachytávajú strasti období dávno minulých, ktoré poznačili aj tých najmenších.
Pozrime sa na niekoľko príkladov:Obyvatelia Západného Berlína ukazujú svoje deti starým rodičom, ktorí ostali na východnej strane, na fotografii z roku 1969. Matka zahanbene schováva svoju tvár po tom, čo v roku 1948 ponúkla svoje deti na predaj v Chicagu. Skupina detí v maskách Adolfa Hitlera, Mussoliniho, Grety Garbo a Anny May Wong pózuje na fotke v Londýne v decembri 1938. Francúzske deti sa hrajú s hračkárskou gilotínou v roku 1959. Dve autistické deti v azylovom dome v Španielsku, priviazané o radiátor, v roku 1982 sú drsným svedectvom. Deti v bunkri pozorujú letecký súboj v roku 1940 počas vojny. Vietnamská žena nesie deti aj majetok na bambusovej tyči a uteká do bezpečia počas prudkých bojov v Cholone v Saigone v máji 1968. "Kefa na krk," ktorá slúžila na to, aby čistila detský krk, kým sa dieťa hrá, je zvláštny vynález z roku 1950. Deti pokojne jedia zmrzlinu, kým vojaci strážia ulice Londonderry v roku 1979. Liečba detskej obrny pred vynájdením vakcíny v roku 1937 ukazuje deti v "železných pľúcach," kde mnohé strávili mesiace, no nie všetky prežili. Dve školáčky so zbraňami strážia sochu Georgiho Dimitrova v Bulharsku okolo roku 1960. Dieťa v „detskej klietke,“ ktorá zaručila, že sa mu dostalo dostatok čerstvého vzduchu a slnka, aj keď žilo v paneláku, je snímka z roku 1937. Smutné dievčatko, jedno zo 669 židovských československých detí, ktoré dostali povolenie opustiť krajinu (bez svojich rodín) počas Kindertransportu, je srdcervúcim obrazom. Počas cesty do školy museli talianske deti zdolať rieku pomocou kladky v Modene v roku 1959. Deti si prezerajú svoje menovky, kým čakajú na evakuáciu počas Bitky o Britániu v roku 1940. Nemecké deti sa hrajú s kopou bezcenných peňazí v roku 1923, čo ilustruje hyperinfláciu. Deti, ktoré boli zranené počas prvej svetovej vojny Zeppelinovými náletmi na Londýn, dostávajú ošetrenie v nemocnici v roku 1915. Deti sedia v polozrúcanej škole v Stalingrade, pár mesiacov po skončení bojov v roku 1943. Niektoré z 72 000 fínskych detí, ktoré hľadali útočisko vo Švédsku počas druhej svetovej vojny, museli zdieľať postele, lebo v detských domovoch nebolo dosť miesta.
Tieto zábery nám pripomínajú nielen krutosť minulosti, ale aj neuveriteľnú odolnosť ľudského ducha a hlboké putá, ktoré sa medzi rodičmi a deťmi vytvárajú aj v tých najťažších podmienkach. Práve v čiernobielej, bez rušivých farieb, vystupuje do popredia surová realita a emócie.
Okrem dramatických historických udalostí nám čiernobiele fotografie pripomínajú aj osobné, radostnejšie momenty, ako sú sviatky. Mnohí si spomínajú na sviatky, keď boli ešte „čiernobiele“. Napríklad na Veľkú noc v Banskej Štiavnici, kde manželova teta, ktorú volali Kerest, vždy s radosťou prijímala návštevy. Hoci hovorila po maďarsky a učila rodinu jazyk, spomienky na kartové hry ako LORA, pečenie nekonečných dobrôt a rozmaznávanie detí ostávajú živé. Príbeh o malom Kamilovi, ktorý ošúpal všetky maľované vajíčka, je takým veselým, hoci vtedy frustrujúcim, momentom. Aj keď sa písal rok 1978 a už sa fotilo na farebné diapozitívy, táto fotografia pripomína tie krásne staré časy. Eleonóra má zase "oblievačku stále v srdci," hoci sa tento zvyk už nepraktizuje, a spomína na nezabudnuteľné zážitky. Darina sa zase vždy baví na svojej neprirodzenej fotografii z detstva od fotografa, kde bola vyobliekaná a postavená do neprirodzenej polohy vo fotoateliéri. Hoci to bolo strojené, výsledok je na nezaplatenie a v porovnaní s dnešnými fotografiami je to naozaj neopakovateľný zážitok.
Cesta od Camera Obscura k Digitálnemu Svitu
Fotografia je dnes samozrejmosťou. Nosíme ju vo vrecku v podobe telefónu, zachytávame ňou každodenné momenty a zdieľame ich s celým svetom. No cesta k tomu, aby obraz zostal navždy uchovaný, bola dlhá, plná objavov, experimentov, zlyhaní aj fascinujúcich prelomov, ktorá viedla od jednoduchých optických princípov až k dnešným sofistikovaným digitálnym technológiám.
Fotografia neslúži len na dokumentáciu. Každá fotografia je dialóg medzi človekom a časom, medzi minulosťou a prítomnosťou. Fotograf nie je len ten, kto stlačí spúšť. Je to pozorovateľ, tvorca atmosféry, rozprávač. Každý výber - svetla, uhla, okamihu - prezrádza niečo o jeho vnútornom svete a o svete, ktorý sa snaží zachytiť. História fotografie je v konečnom dôsledku príbehom neutíchajúcej túžby zachovať krásu okamihu, aby sme si ho mohli pripomínať a zdieľať s budúcimi generáciami, rovnako ako to robia staré čiernobiele fotografie matiek a detí, ktoré sú trvalým svedectvom lásky a života.
tags: #stare #ciernobiele #foto #matka #a #dieta