Svätá Monika, ktorej sviatok si Cirkev pripomína 27. augusta, je príkladom neochvejnej viery, trpezlivej lásky a vytrvalej modlitby. Jej život, plný výziev a skúšok, je silným svedectvom o matkinej láske a jej schopnosti priviesť k obráteniu nielen svojho manžela, ale aj syna, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších kresťanských mysliteľov. Hoci o mnohých veľkých matkách dejiny mlčia, svätý Augustín vo svojich „Vyznaniach“ vydal výrečné svedectvo o životnom hrdinstve svojej matky Moniky, čím zabezpečil jej miesto v histórii kresťanstva. Jej príbeh je inšpiráciou pre manželky, matky a vdovy, ktoré sa borí s manželskými ťažkosťami alebo sa modlia za obrátenie svojich detí.
Pôvod a Mladé Roky svätej Moniky
Svätá Monika sa narodila okolo roku 331 alebo 332 v malom hospodárstve v Tagaste, dnešnom Alžírsku (vtedy severoafrická Numídia), do stredne zámožnej kresťanskej rodiny. Hoci nie je známe, koľko mala súrodencov, Augustín vo „Vyznaniach“ neurčito odkazuje na dcéry, ktoré v rodine vyrastali. Rodina bola slušne situovaná, na statku pracovali sluhovia a Monika aj jej sestry pravdepodobne mali našetrené slušné veno. Doma ju vychovávala stará slúžka, ktorá bola v rodine už druhú generáciu a ktorá pravdepodobne vychovávala už Monikinho otca. Táto slúžka zažila ešte posledné prenasledovanie kresťanov a bola jej zverená výchova a výučba Moniky a jej sestier. Bola v rodine takmer uctievaná práve pre svoju zbožnosť a mala aj zodpovedajúcu autoritu a rešpekt. Bola prísna, ale spravodlivá a deti viedla k odriekaniu, vytrvalosti a ku disciplíne. Známy je napríklad jej zákaz pitia vrátane vody mimo určený čas spoločného jedla. Táto nepochopiteľná vec - v Afrike - bola deťom vysvetľovaná tak, že aj v pití vody musí byť disciplína.
Napriek tejto prísnej výchove upadla Monika na istý čas do vážnej chyby, ako sa neskôr priznala synovi Augustínovi. Keď bola už väčšia, rodičia ju začali posielať do pivnice po víno k domácemu stolu. Monika si pri čapovaní vína z mladistvej pochabosti vždy trocha upila. Najprv máličko, ale keď sa to viac ráz opakovalo, dievčaťu sa víno začalo páčiť. Hoci s ňou do pivnice chodila aj jedna slúžka, tá sa neodvážila mladej panej nič povedať. Až pri akejsi škriepke s ňou ju nazvala korhelicou. Moniky sa to ostré slovo veľmi dotklo, ale zároveň ju na celý život vyliečilo z nebezpečnej náklonnosti. U Moniky sa takéto obmedzovanie síce minulo účinkom, no to drsné slovo bolo pre ňu ťažkou ranou a potupou, ktorá ju však viedla k náprave. Táto skúsenosť jej možno pomohla pochopiť krehkosť ľudskej povahy a význam disciplíny a umiernenosti.
Manželstvo s Patriciom a Rodinné Výzvy
Nevedno, prečo rodičia vydali Moniku za pohanského muža Patrícia, ktorý bol o viac ako dvadsať rokov starší ako ona. V tom čase bolo bežnou praxou, že sobáš dohovorili obe matky bez účasti svojich potomkov a budúci manželia sa často uvideli prvýkrát až na svojej svadbe. Pravdepodobne rovnako vzniklo aj manželstvo Moniky a Patrícia. Monike nebolo ani osemnásť rokov, keď sa vydávala. Manželstvo bolo zvlášť vo vtedajších časoch hlavne tradičnou a praktickou povinnosťou. Ani spojenie pohana s prísne vychovanou kresťankou nebolo vtedy ničím mimoriadnym, manželstvo muselo za každých okolností fungovať.
Patricius bol statkár, ale konzervatívny pohan. Hoci bol štedrý, mal prudkú, výbušnú a cholerickú povahu a bol občas i neverný. Monika vedela, že manželstvo pre ňu nebude ľahké a je možné, že z počutia vedela o Patríciovi, že je prudký, výbušný a tiež zmyselný. Väčšinu týchto vlastností neskôr získalo ich druhé dieťa - Augustín. Po svadbe prišlo rozčarovanie pre oboch. Patricius bol nad očakávania hlučný a často až divoko spupný na služobníctvo v dome aj na okolie a pred svojimi výbuchmi nešetril ani Moniku. Mal rád veselú spoločnosť, ktorú rád pozýval domov. Ako statkár a člen mestskej rady sa rád predviedol a svojich predchádzajúcich mileniek sa nevzdal ani po svadbe. Skôr počítal s tým, že svadbou získal nielen veno, ale aj čerstvú silu do hospodárstva, matku svojich budúcich detí a tiež ďalšiu milenku. Monika ale nemienila patriť medzi jeho iné ženy a tento problém sa nakoniec postupne vyriešil. Augustín doslova píše: „znášala manželskú neveru tak, že nikdy preto nemala s manželom sporu“.
Neľahkú situáciu v rodine jej neuľahčovalo ani to, že s nimi bývala Patríciova matka, ktorá si spočiatku mladú pani príliš neobľúbila. Ani slúžky si Monika nezískala svojou disciplínou a novým, kresťanským spôsobom života, ktorý sa v novom domove snažila zaviesť. Celej pohanskej domácnosti vadili Monikine posty, modlitby aj spôsob, akým sa snažila hlučný dom upokojiť. Tiež to bolo príčinou častých výbuchov Patrícia, ale aj ohovárania Moniky od služobných u svokry. Tie sa na ňu dokonca pokúsili zaniesť isté podozrenie, keď veľmi často odchádzala z domu na bohoslužby. Všetko sa nakoniec vysvetlilo a slúžky, ktoré Moniku potláčali, potrestal sám Patricius.
Monika trpezlivo znášala obidve charakterové slabosti svojho muža. Nikdy mu neprotirečila, keď bol v búrlivej nálade, aj keď sa hneval nespravodlivo. Iba keď sa utíšil, vtedy mu mierne dohovárala pre nesprávne počínanie. Hoci vtedy bolo bežné a úplne beztrestné fyzické násilie na svojich manželkách, prudký až cholerický manžel Moniku nikdy neudrel. Pri takomto hroziacom nebezpečenstve sa proste stiahla a až sa manžel upokojil, náležite mu vysvetlila svoj názor. Snažila sa ho neprovokovať, ale tiež sa ho nijako mimoriadne nebála a keď to inak nešlo, manžela obmäkčila a upokojila svojím plačom. Preto ju obdivovali iné ženy a mnoho sa od nej poučili. Cez všetky problémy v manželstve sa ale dá povedať, že ju mal Patricius rád a ani Monika sa nikdy o ňom nezmienila s nenávisťou. Naopak, Augustín dokonca píše, že jej priateľky nepozorovali, že by aspoň jeden deň „žili v domácom sváre“ a sama Monika im vraj radila, ako majú svojich manželov krotiť. Hoci v mnohých publikáciách je manželstvo Moniky zmieňované väčšinou veľmi negatívne, vo „Vyznaniach“ sa nakoniec dočítame, že „manželia žili v úplnej zhode“.
Monikina rozvážnosť a trpezlivosť spojené s úprimnou modlitbou napokon získali manžela pre kresťanstvo. Vďaka jej trpezlivosti a modlitbám sa v roku 370 obrátil manžel a jeho matka na katolícku vieru. Monika si získala poslušnosťou, trpezlivosťou a znášanlivosťou aj svokru, mužovu matku. Táto sa spočiatku správala voči neveste tvrdo, zvlášť keď ju podpichovali slúžky malichernými, ba i nepravdivými obžalobami. Ale keď sa presvedčila o Monikinej obdivuhodnej poslušnosti, sama prezradila synovi klebetnice, ktoré kazili vzťahy medzi ňou a nevestou. Manžel Patrícius zomrel o rok neskôr, v roku 371.
Matka Troch Detí: Augustín, Navigius a Perpetua
Monika a Patricius mali spolu aspoň tri deti: synov Augustína a Navigia a dcéru Perpetuu. Najväčšiu pozornosť venovali Augustínovi, ktorý bol mimoriadne nadaný, a preto si na ňom obidvaja rodičia veľmi zakladali. Na jeho štúdium v Tagaste a v Kartágu vynakladali toľko peňazí, že sa museli doma uskromniť. Keď Patrícius roku 371 zomrel, Augustín mal 17 rokov. Bol už viac-menej dospelý, ale ešte nemal ukončené štúdiá a okrem toho sa začal charakterove spúšťať. Preto spôsoboval ovdovenej matke viac starostí, ako keď bol v chlapčenskom veku.
Monika vychovávala Augustína odmalička v kresťanskej viere, nábožnosti a v dobrých mravoch. No nedala ho pokrstiť v detskom veku, čo však v tom období nebola zvláštnosť. Vo štvrtom storočí bol u kresťanov v severnej Afrike zvyk a takmer tradícia odkladať krst detí na neskôr v presvedčení, že hriech spáchaný po krste je ťažší, ako hriech spáchaný pred ním. Tak to bolo aj u Augustína. Mohol tu spolupôsobiť aj ohľad na pohanského manžela, ktorý mohol ľahšie súhlasiť s krstom detí, keď oň požiadali samy v dospelom veku. Hoci Patrícius u Augustína už dávno rezignoval na presadenie si svojej vôle a autority a Monike by určite jeho krstu nebránil, Monika na syna nijako nenaliehala ani vtedy, keď s deťmi zostala sama.
V Augustínových „Vyznaniach“ sa o jeho súrodencoch dozvieme len okrajovo. Perpetua a Navígius začali viesť náboženský život. Isté je, že brat aj sestra neskôr žili rehoľným životom, nevieme ale nič o tom, kedy boli pokrstení, ani aká bola ich mladosť. Tiež nikde nenájdeme zmienku o prípadných problémoch s ich výchovou. Dá sa teda usudzovať, že hlavná starosť a najväčší problém matke pôsobil Augustín a na neho a na jeho obrátenie zvlášť po manželovej smrti preniesla matka takmer všetok svoj záujem a energiu.
Augustínovo Duchovné Blúdenie a Matkine Modlitby
Augustín bol síce veľmi nadaný, ale žil bezuzdným životom. Bol ovplyvnený otcom a kamarátmi a matkine napomenutia boli pre mladého 17-ročného muža priveľmi obmedzujúce a neprijateľné. Hneď po otcovej smrti odišiel aj s družkou do Kartága, aby sa venoval štúdiu. Prostredie, v ktorom vyrastal, bolo ešte z veľkej časti pohanské a predovšetkým - mravne veľmi nízke. Tak sa stalo, že Augustín celkom prepadol erotickej zmyselnosti. Okrem iných neprístojností Augustín začal žiť v konkubináte s akousi ženou, s ktorou mal aj syna. K údivu tých, ktorí Augustína poznali, s ňou žil celých štrnásť rokov a po celú tú dobu jej zostal verný. Praktická a nadmieru starostlivá Monika ale mala so synom svoje zámery. Chcela, aby sa jej miláčik venoval kariére a skvelej budúcnosti úspešného rečníka, videla syna pokrsteného a žijúceho v dôstojnom kresťanskom zväzku so ženou na vyššej úrovni. Augustínovu milenku brala ako dočasné menšie zlo.
Na dovŕšenie všetkého sa spojil s bludárskou sektou manichejcov. Manichejci popierali Kristovo božstvo aj Božiu všemohúcnosť a manicheizmus tak bola najvážnejšia a najdôležitejšia sekta, stojaca proti kresťanstvu. Napriek tomu u neho nenašli ani najmenšiu známku záujmu o kresťanstvo, naopak Augustín sa v reakcii na matkinu náboženskú istotu a jej okázalú pevnosť viery stáva manichejcom. Synovo manichejstvo bolo pre Moniku ďalšie, veľmi ťažké sklamanie. Augustín zasadil svojej nešťastnej matke ranu na najcitlivejšom mieste jej duše a spôsobil tak ďalšie prehĺbenie jej zúfalstva. Keď začal na toto protikresťanské učenie navádzať i matku, vtedy už Monika nevydržala a vykázala ho zo svojho domu. Bol pre ňu zradcom a duchovným vandalom. To bol aj na vtedajšiu dobu krajne neobvyklý čin a bolo k nemu potrebné zvlášť u Moniky obrovskej vnútornej sily a odhodlania.
Hoci dôverovala v Božiu pomoc a vypočutie svojich prosieb, jej starostlivosť a často beznádej prerastala v zúfalstve. Plač sprevádzal snáď každú jej modlitbu aj spomienku na neho. Sedemnásť rokov sa za neho modlila a prosila o modlitby aj kňazov, ktorí sa jej vyhýbali kvôli jej neodbytnému a zdanlivo beznádejnému úsiliu. Prosila o pomoc i biskupa z Tagastu a ten jej dodal nádej slovami: „Nie je možné, aby syn toľkých sĺz zahynul.“ Táto myšlienka spolu s víziou, ktorú mala, ju neustále posilňovala. Milánsky biskup Ambróz ju tiež utešil slovami: „Nechajte ho, uspokojte sa s modlitbou za neho, lebo nie je možné, aby syn toľkých sĺz zahynul.“ „Syn toľkých sĺz“ - to je najkrajšia definícia, akú možno dať tejto veľkej svätici.
V tejto nádeji ju posilnil prorocký sen, v ktorom dostala uistenie, že sa syn obráti. Ďalšia mnohoročná skúsenosť však odporovala všetkým nádejam. Augustín skončil štúdium rečníctva a stal sa jeho učiteľom. Najprv v rodnom Tagaste a neskôr vo veľkom Kartágu. Pritom bol stále spútaný vášňami a manichejskými bludmi. Časom síce začal obľubovať filozofiu, ale tá mu nevedela dať uspokojivé odpovede na základné náboženské otázky. V tomto stave, ktorý trval vyše 10 rokov, ho matka neopúšťala. Súkromný život Moniky bol problematický a sám Augustín nám napríklad oznamuje, že matkino zasahovanie do jeho života mu často pripadalo nepríjemné a bezdôvodné. Monika si často v duchu vyčítala, kde všade urobila vo výchove chybu a hoci Augustínovi spočiatku príliš nebránila jeho milostným dobrodružstvám, teraz z nich mala veľký strach.
Cesta za Synom: Rím a Miláno
Augustínovi bolo takmer tridsať rokov, keď sa pevne rozhodol opustiť Afriku a vydať sa za lepším životom do Talianska. Nadšenie z manicheizmu z neho už takmer vyprchalo, ale Monike pripravil ďalšiu krutú ranu. Chcel sa vyslobodiť od jej neustáleho dohovárania, dozoru, pripomienok aj výčitiek a utiecť od jej kresťanstva. Keď mal Augustín 29 rokov, rozhodol sa odísť do Ríma. Sčasti preto, lebo mu tam priatelia sľubovali väčšie príjmy a väčšie meno, ale predovšetkým preto, lebo sa mu nepáčila veľká nedisciplinovanosť kartáginských žiakov. Augustín chcel odísť bez matky. Keď mu to nechcela dovoliť, raz večer ju oklamal a v noci odcestoval bez jej vedomia. Synovo počínanie zasiahlo Moniku hlboko do srdca. Hľadala silu v ešte úpenlivejšej modlitbe.
Nešťastná Monika sa ale o jeho úmysle dozvedela a narýchlo si zbalila pár vecí na cestu a ponáhľala za ním do prístavu, aby odplávanie Augustínovi zabránila, alebo aby išla s ním. To už bol ale zúfalý aj on a v prístave sa odohrala hlučná srdcervúca scéna. Nakoniec Augustín prehovoril vyčerpanú matku, aby si išla oddýchnuť do blízkej kaplnky s tým, že zostane. Rím mu ale priniesol jedno veľké sklamanie a vtedy sa matka pevne rozhodla prísť za ním. Po búrlivej plavbe, pri ktorej dodávala odvahu prestrašeným námorníkom, prišla do Ríma. Syna tam nenašla. Unavená a vysilená sa nakoniec dostala do Ríma, ale tam sa ťažko sklamaná dozvedela, že Augustín odišiel do Milána, kde dostal miesto profesora rétoriky. Nečakala ani až sa zotaví a s posledným zvyškom peňazí sa vydala na dlhú cestu na sever. Augustín išiel do Milána na žiadosť tamojších úradov, ktoré hľadali v Ríme schopného učiteľa rečníctva.
Keď prišla Monika do Milána, našla tam syna síce už nie ako manichejca, ale v silnom duševnom rozpoložení a nepokoji. Syn jej už mohol oznámiť, že nie je manichejcom. No nebol ani presvedčeným kresťanom a ťažko zápasil o pravdu. Augustín síce začal s matkou navštevovať bohoslužby veľkého biskupa Ambróza, ale zatiaľ nie kvôli Bohu, zaujímal ho hlavne jeho preslávený prejav pri kázňach. Zato Monika veľmi skoro vycítila, že tento výnimočný milánsky biskup môže byť a azda bude tým, kto hoci aj nepriamo synovi pomôže nájsť pravdu. K Ambrózovi mala obrovský rešpekt a sám Augustín píše, že mu doslova visela na ústach. Táto veľká nádeja dala Monike silu, aby sa ešte viac modlila za bojujúceho syna. Predovšetkým usilovne chodila do kostola, kde jej okrem modlitby a sviatostí dodávali silu aj slová milánskeho biskupa.
Je zaujímavé, ako sa táto samostatná a rozhodná žena vedela podriadiť cirkevnému poriadku. Napríklad vo štvrtom storočí bol v Afrike, ale aj inde ešte ako pozostatok pohanstva zvyk nosiť každoročne jedlo a víno na hroby mučeníkov a túto tradíciu od mladosti zachovávala aj Monika. Keď podľa zvyku, ktorý bol zaužívaný v severnej Afrike, niesla na hroby mučeníkov chlieb a víno (zhromaždení veriaci si tam tieto pokrmy rozdelili a jedli), milánsky strážca hrobov jej to zakázal s odvolaním sa na biskupa Ambróza. Monika bez námietky poslúchla. Odvtedy, ako hovorí Augustín vo „Vyznaniach“, "namiesto košíka, plného plodov zeme, naučila sa nosiť na hroby mučeníkov srdce plné čistých citov.
Matka starostlivo pozorovala vážnosť duševného stavu Augustína a rozhodla sa sama znovu nekompromisne vstúpiť do jeho života. Teraz k záchrane vycítila ten pravý okamih, pretože sa jeho stavy a nálady menili aj niekoľkokrát denne. Keď raz sám začal hovoriť o manželstve a kariére, rozhodla sa konať a definitívne vyhnala Augustínovu družku späť do Afriky. Pasívny syn sa ani nezmohol na protest. Rozpoltenému a nekľudnému Augustínovi začala v cudzej krajine hľadať nevestu, až sa jej to podarilo. Ten bez nadšenia súhlasil so sobášom hneď, ako to bude možné, teda za dva roky, až bude snúbenica dospelá. Augustín si ale akoby neuvedomoval závažnosť svojho sľubu. Stále hľadal pravdu, striedal nálady aj názory, eufóriu striedal so zatrpknutosťou a uzatváraním sa do seba. Monika to všetko s úzkosťou pozorovala a ešte viac sa za neho modlila. Ten ale matku znova ťažko ranil a priviedol si domov novú milenku, ale aj to nakoniec vzala zúfalá Monika ako výzvu a skúšku svojej viery. Teraz sa ešte horlivejšie ponáhľala do chrámu a dlhé hodiny sa tam za syna modlila.
Vrchol Života: Augustínovo Obrátenie a Krst
Konečne sa začali zreteľne prejavovať dôsledky viac ako tridsiatich rokov modlitieb matky za svojho syna. Ten postupne nachádza pravdu - pravého Boha a pravú vieru. Augustínov boj o nový život, v ktorom ho matka tak vytrvalo podporovala, sa napokon skončil víťazstvom Božej milosti. Márnotratný syn nielen opustil bludné náhľady a otroctvo vášní, ale rozhodol sa celkom venovať ďalší život Bohu.
Konečne v dôsledku známej udalosti z 15. augusta 386 vďaka detskému popevku a listom svätého apoštola Pavla, Augustín s konečnou platnosťou konvertoval a svoj ďalší osud plne vložil do Božích rúk. Najradostnejším dňom jej života bol 24. apríl 387, kedy Augustín prijal krst z rúk biskupa Ambróza. Matka svätého Augustína, Monika, bola síce unavená a vyčerpaná, napriek tomu bola nevýslovne šťastná.
Teraz euforicky nadšený konvertita rýchlo vybavuje svoje svetské záväzky a od všetkých sa oslobodzuje. Odchádza na priateľov blízky statok s matkou, synom a pár priateľmi. Tam všetci prežijú niekoľko mesiacov v pokoji, uzobranosti a filozofických debatách. Hoci Monika pravdepodobne vôbec nevedela čítať ani písať, čo u žien bolo vtedy obvyklé a prirodzené, pri týchto teologických úvahách sa nutne musela diviť, ako ťažko a dlho skupinka vedená jej synom dochádza k záverom, ktoré sú jej už tak dávno celkom jasné. Na vidieku si Augustín spolu s Monikou plne vychutnávajú jeho zmierenie s Bohom a víťazstvo nad doterajším životom.
Posledné Dni v Ostii a Odkaz Večnosti
Nadšený nový kresťan chystal návrat do rodnej Afriky, kde chcel založiť laickú komunitu kresťanov. Celá skupina sa vrátila späť do Ríma a v blízkom prístave Ostii čakali na vhodnú dobu na vyplávanie. Tam, unavená, ale nesmierne šťastná Monika, zverila Augustínovi, že už nemá prečo byť ďalej na svete, pretože sa jej splnili nádeje a cieľ jej života. Písal sa rok 387, zakrátko po krste syna zomrela.
Jeden večer prežili sami dvaja dlhý a tichý rozhovor plný porozumenia a vzájomnej lásky o svete, o Bohu, ale aj napríklad o tom, čo by sa stalo, keby svet úplne stíchol. Vtedy by bolo možné počuť Boží hlas, ako píše Augustín. Vo „Vyznaniach“ sú veľmi emotívne zaznamenané útržky ich posledných rozhovorov aj okolnosti, za ktorých k nim došlo. Napríklad spolu došli k poznaniu, že akákoľvek pozemská rozkoš v akejkoľvek kráse oproti večnosti nezasluhuje ani zmienku. Vo svojich rozjímaniach sa tak často dostali až k tesnej Božej blízkosti a sám Augustín píše, že vtedy pre nich svet stratil akúkoľvek cenu. Augustín si vo „Vyznaniach“ spomína zvlášť na jeden taký rozhovor, keď matka povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Pre jednu vec som ešte chcela žiť na tomto svete, a to, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. Boh mi to doprial v omnoho hojnejšej miere, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale stal si sa Božím sluhom. Čo tu mám ešte robiť?“
Asi o päť dní neskoršie dostala horúčku. V ktorýsi deň choroby zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. Keď sa prebrala zo zamdlenia, pozerala na Augustína a jeho brata, ktorí stáli pri jej posteli, a akoby sa pýtala, riekla: „Kde som to bola?“ Keď ich videla žiaľom strápených, dodala: „Tu si pochovajte svoju matku.“ Augustín mlčal, ale ledva vedel zadržať slzy. Jeho brat však povedal čosi, že by bol radšej, keby zomrela vo vlasti, a nie v cudzine. Keď to počula, pohliadla naňho s tichou výčitkou, že myslí na niečo také, potom sa obrátila k Augustínovi a povedala: „Počuješ, čo hovorí?“ O chvíľu povedala obidvom: „Pochovajte toto telo kdekoľvek, nech vás to netrápi.“ Synovi pokojne povedala, že Boh si ju nájde kdekoľvek a chce zomrieť tam, kde práve je. Pre neho to bolo veľké prekvapenie, pretože vedel, ako sa doma starala o hrob svojho Patrícia a nikdy by nechcela byť pochovaná inde. Vtedy si Augustín plne a s radosťou uvedomil podivuhodnú zmenu myslenia svojej matky na samom konci jej života. Pozemskému svetu už nevenovala ani myšlienku.
Svätá Monika zavŕšila svoj život v Ostii (Taliansko) v októbri roku 387, vo veku asi 55 rokov. Tu ju jej synovia Augustín a Navigius aj pochovali. Augustín prepísal jej posledné slová: „Jediné, o čo vás prosím, je, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári …“. Pokladali za nevhodné pochovávať zomretú s plačom a nariekaním, lebo tak sa oplakávala nešťastná smrť alebo úplný zánik zomierajúceho. Matka však nezomrela ani nešťastne, ani úplne. O tom boli presvedčení pre jej bezúhonný život a pre jej ozajstnú, nepredstieranú vieru. Rozlúčka s takou matkou bola pre syna veľmi bolestná, ako vidno zo spomienok v „Confessiones“. Pripomína posledné chvíle, keď mu matka, „odplácajúc mojim nežnostiam svojimi pohládzaniami, hovorila, že som jej dobrý syn, a s láskavou nežnosťou spomínala, že nikdy nepočula z mojich úst tvrdé či urážlivé slovo voči nej […]; môj život bol s jej životom jedno.“
Odkaz a Patronát svätej Moniky
Svätá Monika je príkladom vynikajúcej matky, ktorá modlitbou živila vieru a čnosťami ju robila viditeľnou. Jej život bol živým traktátom pedagogiky. Je patrónkou kresťanských manželiek, matiek a vdov; pri modlitbách za obrátenie detí; patrónkou manželiek, ktoré prežívajú manželské ťažkosti; matiek, ktoré majú problémy so svojimi deťmi. Všetkým matkám by sme radi predstavili príklad tejto manželky a matky, ktorá vrchovato uskutočnila ideál, obrátila manžela i syna a naučila nás, že keď sa nedá hovoriť manželovi a deťom o Bohu, treba hovoriť Bohu o manželovi a deťoch. Ako Ježiš povedal: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám. Vari je medzi vami človek, čo by synovi, keď ho prosí o chlieb, dal kameň? Alebo keď ho prosí o rybu, podal by mu hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá dobré veci váš Otec, ktorý je na nebesiach, tým, čo ho prosia.“ (Mt 7, 7-11).
Kardinál Pietro Parolin vo svojej homílii zdôraznil jej život ako príklad neochvejnej viery a trpezlivej lásky, ktorá modlitbou priviedla k obráteniu manžela i syna. Jej svätosť, ktorá sa narodila v Afrike (v Tagaste, dnešnom Alžírsku) roku 331 a zomrela v Ostii v roku 387, je stručne zhrnutá v kolekte, teda v modlitbe, ktorou sa začína slávenie: Boh, potešiteľ zarmútených, vyslyšal zbožné slzy svätej Moniky obrátením jej syna Augustína. Svätý Augustín vyznáva, že „meno Ježiš“ „nasával s materským mliekom“ (Conf. 3, 4). Píše tiež, že vo výchove matka premohla negatívny vplyv manžela - pohana, Patrícia, veľmi prchkého, ktorý ju podvádzal, no ona ho znášala „láskavým správaním a nezlomnou trpezlivosťou“, až ho nakoniec priviedla ku krstu (Conf. 1, 11; 9, 9). O svojej neusporiadanej mladosti, keď už od šestnástich rokov podľahol vášňam a bludným ideám manichejcov, Augustín priznáva: „Moja spása bola daná úprimným slzám, ktoré moja matka denne preliala.“ (De dono perseverantiae 20, 53). Vo svojej modlitbe sa obracala k Bohu: „Pre mňa moja matka plakala pred tebou, Pane, so slzami, aké matky nikdy nevyronia ani pri telesnej smrti svojich detí […]; jej slzy tiekli v hojnosti na zem pred tvojimi očami všade, kde sa modlila.“ (Conf. 3, 11). K matke píše: „Verím bez pochybností a tvrdím, že pre tvoje modlitby mi Boh daroval úmysel neuprednostňovať, nechcieť, nemyslieť a nemilovať nič iné ako dosiahnutie pravdy.“ (De Ordine 2, 20). Svätá Monika nám dáva príklad nádeje na zmenu životov našich drahých až do dnešných náročných dní. Inšpirujme sa jej vrúcnou a vytrvalou modlitbou, aj keď nevidíme ovocie hneď, ako si to často predstavujeme. Viac dôverujme Bohu, že nie naše, ale Jeho načasovanie je správne. Konajme skutky lásky k blížnym a menej o nich hovorme, ako by to malo podľa našich predstáv vyzerať!
Pod ochranu svätej Moniky by sme chceli zveriť všetky mamy, ktoré stratili dieťa; mamy, o ktoré sa deti nestarajú; mamy detí, čo sa stratili v priepasti drog; mamy detí nezamestnaných; mamy detí vo väzení; mamy detí vo vojne; mamy detí chorých. Všetky mamy, ktoré majú čo prosiť od Boha pre svoje deti. Napokon, chceli by sme povzbudiť dnešné deti, aby si uvedomili neoceniteľný dar - mať alebo mať kedysi matku, ktorá nás nosila vo svojom lone. Biblia nazýva syna „múdrym“ alebo „bláznom“ podľa toho, aký má vzťah k rodičom (porov. Prís 10, 1; 15, 20). Pripomíname aj známe príslovie: „Len dve veci nás nikdy neopustia: Božie oko a matkino srdce.“ Matka Ježiša stála na Kalvárii pri ukrižovanom Synovi (Jn 19, 25), ako stoja mamy pri svojich deťoch v čase núdze.
Úcta a Relikvie
V 15. storočí preniesli jej telesné pozostatky, relikviu ex ossibus (z kostí), do rímskeho kostola sv. Tryfóna, ktorý je teraz zasvätený svätému Augustínovi. Aj takto bola vyjadrená spätosť týchto dvoch bohumilých duší. V staršom liturgickom kalendári sa slávil sviatok svätej Moniky 4. mája, kým v novom pripadá na deň pred sviatkom svätého Augustína, teda 27. augusta. Takže Monikin sviatok je 27. augusta a Augustínov 28. augusta. Dnes 27. augusta Cirkev slávi v spomienku na svätú Moniku.
tags: #svata #monika #narodenie