Všímavosť k tomu, ako naše dieťa sedí, je pre zdravý vývoj kľúčová. Detský „W“ sed je prítomný v mnohých rodinách, avšak táto poloha nie je taká nevinná, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Po období plazenia a prvých náznakov štvornožkovania prichádza čas, keď sa dieťatko prvý raz posadí. Naučí sa sadnúť si do šikmého sedu, neskôr si už sadá s oboma nôžkami vystretými pred sebou. Mnoho detí si však obľúbi sedieť v polohe medzi pätami, ktorá sa označuje ako „W“ sed. Ak s tým rodičia nič neurobia, bude takto dieťa sedávať aj roky. Následkom toho sa môžu objaviť viaceré problémy, ktoré môžu ovplyvniť jeho zdravie až do dospelosti. Každého rodiča zaujíma, či jeho bábätko už bude sedieť, a tento dôležitý míľnik rozširuje detské obzory. Veľmi dôležité však je, AKO dieťa sedí a či jeho vývoj prebieha prirodzene, bez zbytočného urýchľovania.
Čo je „W“ sed a prečo je problematický?
Véčkový sed, „W“ sed, poloha „W“ - takto rôzne sa označuje jedna a tá istá nesprávna poloha dieťaťa pri sedení. Dieťa sedí zadočkom na zemi medzi svojimi pätami, kolená má stočené k sebe a chodidlá sú vytočené do strán. Keď sa na takto sediace dieťa pozriete spredu alebo zhora, pripomína jeho poloha písmenko W. Mnohým deťom je táto poloha príjemná, preto si do nej s obľubou sadajú automaticky, kedykoľvek počas dňa. Hoci ide o veľmi častý jav, „W“ sed netreba nijako podceniť a mávnuť nad ním rukou so slovami, že z neho dieťa vyrastie. Je to síce pravda, máloktorý dospelý si takto sadá, ale zdravie máme predsa len jedno. Malé dieťa si následky neuvedomuje, preto sú rodičia tu na to, aby naň dávali pozor. Zakročiť treba vždy, keď vidíme, že dieťa zaujalo túto nesprávnu polohu, a to aj stokrát za deň.
Nesprávnou je tiež poloha, kedy síce dieťa sedí s jednou nôžkou vystretou pred sebou, avšak s druhou nohou vytočenou ako pri „W“ sede. Tejto polohe hovoríme prekážkový sed. Obidva typy sedov sú pre dieťa nevhodné a môžu mať dlhodobé negatívne dopady na jeho vývoj.
Skryté príčiny obľuby „W“ sedu
Na prvý pohľad môže ísť o zlozvyk dieťaťa, avšak ťažko hovoriť o zlozvyku u niekoľkomesačného batoľaťa. „W“ sed má svoje príčiny a tie nemusíme hľadať len v nohách. Za takýmto sedom môžeme napríklad nájsť oslabenú brušnú stenu. Ak si všimnete, že dieťatko uprednostňuje „W“ sed, odsledujte, či nemá rozostup, čiže diastázu brušných svalov.
Všimnite si dieťa, keď sa dvíha z ľahu do sedu. Ak sa mu vtedy objavuje v strede bruška pozdĺžny vyklenutý val rôznej šírky, pozeráte sa na diastázu brušných svalov. Siaha od hrudnej kosti až k lonovej kosti. Nezriedka sa spolu s ňou objavuje aj vyklenutie pupku. Pri takto oslabenej brušnej stene je pre dieťatko nepohodlné sedieť normálne. Preto sa aj stáva, že dieťatko jednoducho sedieť nechce a radšej lozí, chodí alebo leží. Sed u týchto detí sa môže preto objavovať až oneskorene - nie je prekvapením, ak najprv začne chodiť a až potom sedieť. Obyčajne si však zvolí „W“ sed, pretože poskytuje umelú stabilitu.
„W“ sed alebo sed medzi pätami obľubujú aj deti s hypermobilnými, teda nadmerne ohybnými kĺbmi, alebo deti s obrnou a nízkym svalovým napätím. Tieto deti pri lezení mávajú nožičky ďaleko od seba a keď si chcú sadnúť, jednoducho len položia zadok medzi päty. Je to totiž jednoduchšie na koordináciu, než umiestnenie do normálneho sedu tak, ako to vidíme u detí s normálnou pohyblivosťou kĺbov a správnym svalovým napätím.
Deti sediace v normálnom sede pri hre krútia trupom, ak dočahujú hračky. Tým posilňujú svaly trupu a vhodne naťahujú šľachy. Naopak, deti sediace vo „W“ sede sa za hračkami sklopia na zem a trupom zo sedu neotáčajú. To bráni rozvoju svalov trupu a bedrového kĺbu, ktoré sú v tomto sede nepotrebné na udržanie rovnováhy a stability.
Následky a riziká „W“ sedu: Dlhý tieň na zdravie dieťaťa
V pozícii „W“ sedu sú neprirodzene vychýlené bedrové kĺby, taktiež kolená a aj členky sú vytočené zo svojej osi. Toto všetko môže zle vplývať na ďalší vývin dieťaťa, na jeho rast a v neposlednom rade na držanie tela. „W“ sed je teda patologickým javom, ktorý doma nechceme, pretože vedie k problémom s kĺbmi a svalmi dolných končatín a k deformácii chôdze a držania tela, čo môže spôsobiť bolesti a obmedzenia pohybu.
Krkolomná poloha nožičiek, ktorá pre nás dospelých už od pohľadu pôsobí nepohodlne, má svoje riziká pre ďalší vývoj držania tela a vývoj kĺbov dolných končatín. Fyzioterapeutka Pam Versfeldová upozorňuje, že časom sa vyvinie nadmerná vnútorná rotácia bedrových kĺbov. Za normálnych okolností dosahuje 45 stupňov, tu však môže dosiahnuť až 80-90 stupňov. Naopak, vonkajšia rotácia je obmedzená, čo opäť spôsobuje, že normálny sed je pre dieťa nepohodlný. Pri vyvýšenom sede napríklad na stoličke sedí dieťa s kolenami od seba a stehno je vbočené dovnútra, takže nohy nevisia priamo dole a predkolenia sa rozchádzajú. Dieťa má taktiež ťažkosti sedieť v tureckom sede. Je to v dôsledku obmedzenej vonkajšej rotácie bedrového kĺbu. Aby dieťa vykompenzovalo tento nedostatok, v tureckom sede panvu posunie dozadu a ohne trup.
U týchto detí sa často objavuje laterálna tibiálna torzia. Je to vytočenie píšťaly smerom von. Chodidlá preto smerujú špičkami od seba pri jabĺčkach smerujúcich dopredu, čo sa prejavuje aj pri chôdzi. Ak dieťa sedí a nohy mu visia, za normálnych okolností majú chodidlá smerovať priamo dopredu. V tomto prípade však smerujú do strán. Problémom býva bolesť nôh, obzvlášť kolien, ktorá sa často objavuje v noci a môže sa zhoršovať po aktívnom dni. Z dlhodobého hľadiska vedie tibiálna torzia k nadmernému naťahovaniu kolien a z toho vyplývajúcim neskorším ťažkostiam s kolenami. Vybočené chodidlá vplývajú na vzorec chôdze a dieťa nedokáže naplno využívať členok. To môže ovplyvňovať výkon pri chôdzi či behu. V dospelosti môžu tieto deti trpieť syndrómom tzv. bežeckého kolena a skorým nástupom artrozy kolena. Nesprávne sedenie spôsobuje tiež bolesti chrbta a bedier v dospelosti.
Poruchy rovnováhy, chôdze a držania tela
Dieťa poznačené „W“ sedom nestojí správne na jednej nohe. Namiesto vzpriameného postoja na jednej nohe trup uhýba do strany, koleno nohy, ktorá stojí, smeruje dovnútra. Dieťa v snahe udržať rovnováhu nepoužíva pohyby chodidla, ale rúk. Pri chôdzi takéto dieťa kráča s chodidlami vbočenými dovnútra. Je to dôsledok stuhnutosti bedrového kĺbu a svalov. Svaly otáčajúce bedro smerom von slabnú.
Ak má dieťa laterálnu tibiálnu torziu, kedy je predkolenie vykrútené smerom von voči kolenu, pri chôdzi majú vbočené kolená, ale chodidlá môžu smerovať rovno alebo smerom von práve kvôli vykrúteniu píšťaly. Takýto typ chôdze môže spôsobovať bolesti kolien, často sa objavujúce v noci a obzvlášť po aktívnom dni.
Ak dieťa kráča s chodidlami vytočenými do strán, je narušené normálne pôsobenie tlaku na chodidlo. Dieťa sa pretáča cez bok chodidla smerom dopredu. To spomaľuje chôdzu a spôsobuje únavu a bolesť chodidiel. Tibiálna torzia zvyšuje plochosť nôh, ktorou často trpia deti s hypermobilitou kĺbov. Sed medzi pätami taktiež negatívne vplýva na držanie tela pri sede na stoličke. Namiesto vzpriameného sedu zaujme dieťa zhrbenú polohu s nohami naširoko od seba a pätami zdvihnutými, aby uvoľnilo stuhnutosť svalov na nohách.
Kačacia chôdza - zlozvyk ktorý rozladí celé telo (cviky)
Čo robiť, ak dieťa sedáva vo „W“ sede?
Je to beh na dlhé trate, ale nevzdávajte sa. Zakročiť treba vždy, keď vidíme, že dieťa zaujalo túto nesprávnu polohu. Áno, aj stokrát za deň. Dieťaťu treba naprávať nôžky a ponúknuť mu iné možnosti, napríklad turecký sed, sed na pätách či šikmý sed. Ak dieťa rado sedáva s nôžkami vzadu, treba ho napraviť napríklad tak, že ho posadíme na päty. V tejto polohe nie sú bedrové, kolenné a členkové kĺby ohrozené.
Je preto vhodné dieťa posádzať normálne s nohami pred telom. Vyžaduje si to prax, aby sa rozvinula potrebná flexibilita a kontrola takéhoto sedu. V bežnej praxi môžete napríklad dieťa sediace na pätách jemne dať do správnej polohy a povedať niečo ako: „Nožičky dopredu.“ Neskôr vám bude stačiť povedať „heslo“ a dieťa bude vedieť, že má zmeniť polohu. Dieťa obľubujúce „W“ sed zrejme nebude zo zmeny na klasický sed nadšené. Nová poloha je preň nepohodlná a neznáma, pretože vyžaduje väčšiu námahu. Preto trvá dlhý čas, kým si na nový spôsob sedenia zvykne a začne ho uprednostňovať.
Okrem klasického sedu môžete deti „napraviť“ do iných polôh, ktoré sa mu možno budú páčiť viac. Vyzujte dieťa a nechajte ho prechádzať sa naboso po rozličných povrchoch. Vhodné sú tiež cviky na posilnenie oslabených svalových skupín a na uvoľnenie panvovej oblasti. No a v neposlednom rade je pre dieťa zdravý a prospešný pohyb vonku. Neustále musíte dieťatko naprávať. Nezabudnite mu to aj komentovať, aby si dalo špičky k sebe a vystrelo chrbátik. Neskôr, keď bude väčšie a rozumnejšie, bude stačiť, keď ho len upozorníte a samé to už urobí správne. Ďalšou podporou je správna manipulácia a cvičenie, napríklad „váľať sudy“, to znamená pretáčať sa z chrbta na bruško a späť. Je potrebné podporovať a trénovať správne sedacie polohy u detí na prevenciu následných problémov.
Kedy je dieťa pripravené na sedenie? Prirodzený vývoj je kľúčový
Bábätko bolo 40 týždňov v brušku v polohe klbku, bez aktívneho pohybu. Po narodení je potrebné, aby si dieťatko najprv posilnilo svaly okolo chrbtice a spevnilo brušné svaly, aby bolo schopné kvalitne sedieť. Pri prvom vzpriamení (3.-4. mesiac) si posilňuje šijové a lopatkové svaly. Postupne pri bočnom vzpriamovaní (5. mesiac) pracujú bočné brušné svaly. Taktiež správnou manipuláciou spevňujeme brušné a chrbtové svaly, ako aj podporujeme orientáciu v priestore a koordináciu. Vďaka tomuto je dieťatko pripravené na sed. Deti zvyčajne pred sedením najprv lezú. Sedenie je až vrcholným bodom ich pohybového vývoja, pričom nevstávajú do sedu priamo z ležania na chrbte, ale cez ležanie na brušku a postupné otáčanie do bokov.
Deti začínajú samostatne sedieť približne v 6. až 9. mesiaci, pričom najviac detí začne sedieť v 8. mesiaci. Je však dôležité brať do úvahy individuálne rozdiely, ktoré môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, napríklad svalovým napätím či vonkajšími stimulmi. Rodičia si často myslia, že dieťa už môže sedieť vtedy, keď začne reagovať na podávané prsty tým, že sa snaží zdvihnúť do sedu. Tu treba však postupovať opatrne, pretože to ešte nemusí znamenať, že svalstvo dieťaťa je už dostatočne vyvinuté a pripravené na sedenie. Sila chrbtových svalov sa vyvíja postupne, preto je dôležité rešpektovať prirodzený vývoj dieťaťa a jeho pohybové schopnosti. Sed u týchto detí sa môže preto objavovať až oneskorene - nie je prekvapením, ak najprv začne chodiť a až potom sedieť.
Samostatným sedom sa rozhodne nemyslí to, keď rodičia dajú svoje dieťa do chodítka alebo ho oprú o roh postele. Deti začnú sedieť samostatne vtedy, keď sú schopné dostať sa do sedu svojpomocne, vo voľnom priestore, a to buď cez prechod z kľaku alebo z ležiacej pozície na brušku. Dieťa spočiatku sedí s ohnutým chrbtom, vykazuje známky nestability a môže z tejto pozície aj padať. Ale toto štádium by malo trvať len približne 2 týždne. Po tomto období by malo dieťa získať potrebnú stabilitu a sedieť už vzpriamenejšie. Vyzlečte ho a sledujte, či má chrbátik rovný ako dosku. Ak nie, ešte nie je pripravené na sedenie. Podporujte ho v lození, preliezaní vankúšov, či Vašich nôh. Ideálny sed podporuje rozvoj svalov trupu a bedrového kĺbu.
Ideálny sed dieťaťa a ako mu dopomôcť
Pri ideálnom sede by malo dieťa dbať na správne držanie tela:
- Pozícia nôh: Nohy by mali byť pohodlne natiahnuté pred sebou, bez známok napätia.
- Umiestnenie ramien: Ramená by mali visieť uvoľnene, smerom dolu od uší, bez zdvíhania alebo napínania.
- Držanie krku a hlavy: Krk by malo dieťatko držať rovno, bez toho, aby predsúvalo hlavu dopredu. Ideálny postoj znamená, že uši sú v rovnakej línii s ramenami a brada nie je vystrčená.
Kľúčom k podpore prirodzeného vývoja bábätka je nielen sústredená pozornosť, ale aj tvorba prostredia, ktoré je prívetivé pre dieťa. Aktívne môžete podporiť vaše dieťatko vo vývoji sedenia tým, že ho budete často ukladať na bruško. Tento spôsob posilní svaly hlavy, ramien, krku a chrbta dieťaťa. Pomôcť mu môžeme aj tak, že pri krátkych prechádzkach zmeníte chrbtovú opierku kočíka na 45-stupňový uhol, aby dieťatko videlo von z kočíka. Nenechávajte to však takto dlho. Zároveň dajte pozor na to, aby bábätko striedalo sed a ľah, čím budete rešpektovať prirodzenú potrebu chrbtice.
Časté chyby pri podpore sedenia a ich dôsledky
Mnohé mamy sa stretávajú s otázkou: „Koľko má? Šesť mesiacov? A už sedí?“ alebo „Bude mať rok a ešte nechodí?“ Tieto komentáre a „dobre mienené rady“ vytvárajú nezmyselný tlak na rodičov, ktorý často vrcholí snahou urýchliť psychomotorický vývin dieťaťa. Snahy umelo urýchliť motorický vývin dieťaťa sú však nielen zbytočné, ale aj kontraproduktívne. Jedným z prvých veľkých vývinových medzníkov je obdobie, keď sa dieťatko z ležiacej polohy dostane do sedu. Získava zrazu inú perspektívu videnia sveta a z doteraz „len“ ležiaceho bábätka sa odrazu stáva sediace dojča.
Medzi najčastejšie chyby patrí posádzanie dieťatka s oporou vankúšov, udržiavanie v sede na kolenách alebo posádzanie v športovom kočíku či detskej stoličke. Hovoríme o období, keď ešte dieťa fyzicky zjavne nie je pripravené sedieť. Napriek tomu, že má bábätko 6 mesiacov, nemusí byť na sed pripravené. Vývin každého dieťaťa je individuálny a rozdiely v týždňoch či dokonca v mesiacoch sú úplne bežné. Odolať tlaku okolia alebo vlastnej túžbe vidieť dieťatko samostatne sedieť môže byť často veľmi ťažké. Rodičia by si však mali uvedomiť, že posádzanie dojčaťa v čase, keď na to nie je pripravené, jeho vývin nijako neurýchli. To, že dieťatko nesedí, znamená, že jeho svaly ešte nie sú dostatočne pevné a chrbtica, ako i vnútorné orgány, sú sedom neprimerane zaťažované. Predčasné posádzanie dieťatka môže viesť k vážnym problémom s chrbticou v neskoršom veku. Je potrebné si uvedomiť, že kosti a väzivá sú ešte mäkké a foremné, a tak sa poškodia rýchlejšie, ako by sme si mohli myslieť.
Pasívny sed ničí chrbát, môže zapríčiniť skoliózu. Dieťa sa pri pasívnom sedení hrbí, predsúva hlavičku a preťažuje tak drobné kĺby na chrbtici, väzy a svaly pozdĺž celej chrbtice. Kostný i väzivový systém dieťaťa je veľmi mäkký a ľahko sa poškodí vplyvom nadmerného tlaku či ťahu. Ak dieťa posadíte predčasne, jeho hlava je napríklad preťažovaná. Okrem toho, že sa ničí chrbát, môže sa zablokovať psychomotorický vývin. Odborníci upozorňujú, že ak si dieťa sadne zo zvýšenej polohy - napr. pri sede v autosedačke či polohovacom lehátku, alebo v kočiari, ide tiež o pasívny sed.
Na začiatku je aj vzpriamený sed „nedokonalý“ - dieťa má ohnutý chrbátik, je nestabilné a občas spadne. Toto obdobie by však malo trvať cca 2 týždne a potom už by dieťatko malo sedieť vzpriamene. Ak uvidíte, že vaše dieťatko vie v sede zodvihnúť obe ruky nad horizontálu - teda napr. natiahnuť sa za hračkou - je to znak dostatočnej stability. Pamätajte, že žiadny stupeň vo vývine pohybu vášho dieťaťa by ste nemali urýchľovať. Mali by ste len vytvárať vhodné podmienky na to, aby dieťa mohlo dostatočne cvičiť a posilňovať svoje telíčko a všetky vývinové fázy zvládlo samo. Lekár mi povedal, že až kým sa dieťa samo posadí, tak sa má začať dávať sedieť, keď tak aby nemala chrbtica s telíčkom 90 stupňov.
Ako dieťaťu neublížiť?
- Nenechávajte dieťa sedieť príliš dlho v sedačkách, v kočíkoch alebo opreté o gauč.
- Nie je vhodné urýchľovať jednotlivé fázy pohybového vývoja dieťaťa.
- Nemali by ste ho stavať na nohy príliš skoro, ale zároveň by ste mu nemali brániť v spontánnych aktivitách.
- Dieťa v tomto veku môžete tiež ohroziť prudkým natriasaním alebo vyhadzovaním do vzduchu počas hrania.
Kačacia chôdza - zlozvyk ktorý rozladí celé telo (cviky)
Chodítka: Áno alebo nie? Stanovisko odborníkov a ich dôsledky
Chodítka ešte stále patria v mnohých rodinách k bežnej výbave pre dieťatko v prvom roku života. Už od jeho narodenia sa s touto vecou akosi automaticky počíta. Ide o skutočnú pomôcku, ktorá vaše dieťa podporí v chôdzi, alebo len o marketingový ťah zarobiť skutočne na všetkom? Aj dnes nájdeme v „detských obchodoch“ alebo na internete naozaj ich veľký výber s rôznymi zábavnými aktivitami, zvukmi, svetielkami, čo v mnohých prípadoch pripomína skôr hračkáreň na štyroch kolieskach. O ich vhodnosti sa však čoraz viac pochybuje.
Stanovisko odborníkov je jasné: Lekári varovne dvíhajú prst! Neurológovia aj detskí pediatri sú vo väčšine prípadov proti používaniu chodítok a rodičom ich neodporúčajú. Niektoré mamičky sa priam pyšne vystatujú, že svoje dieťa dali do chodítka už vo veku 4 mesiacov! Dôsledky takéhoto konania môžu byť pre dieťa po zdravotnej stránke veľmi vážne! Jeho chrbtica ani kĺby nie sú na takúto záťaž pripravené, ani dostatočne vyvinuté. To môže spôsobiť rôzne deformácie chrbtice, kĺbov, zlé chodiace návyky a zdravotné ťažkosti v dospelosti.
Česká pediatrická spoločnosť ešte v roku 2009 vydala vyhlásenie a podrobné vysvetlenie k tejto problematike. V správe sa jasne uvádza, že „chodítka napriek fámam o pomoci rozvoja chôdze dieťatka tomuto rozvoju nepomáhajú. Normálna chôdza dieťaťa totiž vyžaduje vertikálne postavenie a inú mobilitu, čo pohyb v chodítku neumožňuje. Chodítko skôr naopak je možnosťou zaostávania vo vývoji chôdze.“ Slovenská pediatrická spoločnosť neodporúča používať chodítka pre deti v žiadnom veku, výnimkou sú špecifické indikácie, ktoré však ale tiež nepripúšťajú používanie chodítok pre dojčatá a batoľatá.
Negatívne vplyvy chodítka:
- Má nepriaznivý vplyv na vývoj chrbtice, ohrozená je pri úrazoch predovšetkým krčná chrbtica. Deti, ktoré pridlho sedávali v chodítku, mali problémy s vybočením chrbtice. Pri pohybe v chodítku dochádza k nadmernému zaťaženiu chrbtice, čo môže zapríčiniť neskoršie deformácie v období dospievania.
- Spôsobuje asymetriu v pohybe dolných končatín pri chôdzi.
- Nepodporuje vývoj obranných reflexov pri chôdzi - pri bežnom učení chôdze dieťatko padne zľahka na zadok a jeho reflexy sú aktivované; chodítko tieto reflexy obmedzuje!
- Zapríčiňuje neurologické symptómy, predovšetkým stuhnutie končatín.
- Spôsobuje problémy s detskými kĺbmi, predovšetkým s bedrovými.
- Chôdza po špičkách: Dieťa sa totiž počas pohybu v „pavúku“ odráža špičkami a je potom ťažké sa tohto návyku zbaviť, čo má za následok skracovanie Achilovej šľachy. Už na prvý pohľad sa dá rozoznať dieťa, ktoré sa učilo chodiť v chodítku.
- Úrazy: Najväčšou obžalobou chodítok je však veľký počet úrazov pri jeho používaní. V roku 1999 bolo v USA prijatých na ošetrenie 8800 detí so závažnými úrazmi vďaka používaniu chodítok. K úrazom sa počíta aj množstvo popálenín a žiaľ aj úmrtí malých detí. Napriek zdaniu neobratného posúvania sa dieťaťa v chodítku môže dieťa v ňom vyvinúť rýchlosť až 10 km za hodinu. Pokiaľ v tejto rýchlosti narazí na prekážky, chodítko sa prevráti a následkom je vždy úraz. Tieto úrazy sú o to horšie, že dieťa je v chodítku pripútané, a tak má pád s chodítkom ďaleko horšie následky ako voľný pád dieťaťa v inej situácii.
Žiadny odborný medicínsky text neprináša pozitívne skúsenosti s chodítkami. Ide o dobre premyslený marketingový ťah zaujať rodiča, aby kúpil dieťaťu to, čo v skutočnosti nepotrebuje. Ich malou výhodou je určite to, že dieťa sa na nejaký čas zabaví a mamička si môže aspoň čo-to v domácnosti porobiť. Avšak veľakrát sa stáva, že rodičia radi „odkladajú“ svojho drobčeka do chodítka, pretože je to oveľa jednoduchšie a pohodlnejšie, ako sa mu venovať. Dieťa, ktoré ešte nevie samo chodiť či dokonca ani samostatne stáť, nie je pripravené na chôdzu. Prirodzený vývinový sled - sedenie, lozenie po štyroch, samostatné postavenie sa na nôžky a chôdza - by teda malo byť dodržané.
Alternatívy k tradičným chodítkam a prirodzený vývoj chôdze
Kým sa dieťa naučí chodiť, trvá mu, kým získa rovnováhu. Pomôcť mu môžete kúpou špeciálneho detského chodítka. Existujú dva základné typy chodítok: statické chodítka a aktívne chodítka. Prvý typ je sám o sebe nepohyblivý, dieťa sa do neho iba zavesí a má možnosť odrážať sa špičkami nôh od podlahy, vďaka čomu trénuje pohyb pri chôdzi. Týmto chodítkam sa hovorí aj pavúk. Nikdy nepoužívajte chodítko skôr, než vie dieťatko samostatne stabilne sedieť, teda nie skôr ako dovŕši šiesty alebo siedmy mesiac života. Táto hranica je však len orientačná, vždy závisí od samotného dieťaťa. Mnohé batoľatá v pavúkovi vydržia spokojné celé hodiny a práve to je dôvod, pre ktorý sa klasické chodítko pre dieťa teší svojej obľube aj medzi mnohými rodičmi, no nikdy nepoužívajte chodítko na „odkladanie“ dieťaťa. Ak sa rozhodnete pre kúpu klasického chodítka pre dieťa, vyberte typ s možnosťou výškového nastavenia a dbajte na kvalitnú a stabilnú konštrukciu.
Aktívne chodítko - vozík - je vybavený kolieskami, takže slúži ako jednoduchá opora. Batoľa sa drží za veľké madlo, cíti sa bezpečnejšie a rýchlejšie zvládne základné prvky chôdze. „Vozík“ si dieťatko tlačí pred sebou a zároveň sa ho pridržiava, takže mu poskytuje oporu pri prvých krokoch, no musí sa snažiť aj samo. Pravdou je, že aktívne detské chodítka nie sú natoľko bezpečné ako klasické chodítka, avšak vzniká vďaka nim priestor pre rozvoj správnych motorických návykov. Mnohí tento typ v porovnaní s klasickým chodítkom považujú za lepšiu a zdravšiu voľbu, no vždy je výsledný výber aj tak na zvážení samotného rodiča. Veľmi obľúbené z hľadiska kvality i stability sú aktívne chodítka vyrobené z dreva. Niektoré dokonca motivujú tých najmenších k chôdzi. Ak dieťatko chce, aby mu chodítko hralo alebo svietilo, musí začať chodiť. Aktívne chodítka existujú v podobe štandardných hracích panelov, ale aj vo forme obľúbených zvieratiek, vozíkov s nákladom, autíčok či kočíkov pre bábiky. A kedy dieťa zvládne chôdzu s oporou aktívneho chodítka? Skôr ako okolo deviateho mesiaca to nebude. Skôr ako dáte dieťatku aktívne chodítko, odstráňte z podlahy všetky prekážky, na ktorých by dieťa mohlo spadnúť, a obujte mu pevnú obuv bez šnúrok. Lepšou alternatívou k tradičným chodítkam je vložiť dieťa do detskej ohrádky, alebo na deku s hračkami.
Ako učiť dieťa chodiť bezpečne a prirodzene
Väčšina detí sa prvýkrát postaví samé na nohy medzi siedmym až ôsmym mesiacom a pridŕža sa. Následne začne obchádzať nábytok. Dôležité je, aby ste mu ako rodič do toho nijakým spôsobom nezasahovali, iba ak hrozí, že sa pádom môže zraniť. Bežné pády sú ale veľmi dôležité, pretože malému chodcovi poskytujú dôležité informácie o svojom tele a rovnováhe. Uvidíte, do pár mesiacov sa odhodlá aj na samostatný stoj bez opory a krátko nato aj na svoje prvé kroky. Mnohé mamy dostanú rady do života, že by svojho malého miláčika, hneď ako sa postaví, zobrali za ruky a veľa s ním chodili. Lekári však s takýmto názorom nesúhlasia. Ak do tohto procesu vstúpite a chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal. „Dieťa možno bude mať úsmev na tvári, ale nemali by ste to robiť, môžete mu skôr ublížiť,“ doplnila pediatrička.
Ak budete dieťa pri chôdzi ťahať za ruky, a teda ruky bude mať vystreté smerom hore nad ramenami, dôjde k zmene ťažiska - posun vpred, dieťa je zavesené na vašich rukách. To vedie k nesprávnej funkcii stability a posilňuje to neprirodzené pohybové vzorce. Zdravé dieťatko sa niekedy v období medzi 7. a 12. mesiacom samo s oporou postaví. To znamená, že sa chytí nábytku, okraja postieľky alebo čohokoľvek pevného a zodvihne sa do vzpriamenej polohy. Potom mu nejaký čas trvá, kým začne nábytok obchádzať. Ak ho necháte, naučí sa dve veci: spoliehať sa samo na seba, čo znamená, že nebude čakať, že mama bude vždy nablízku a zachráni ho, a naučí sa padať. Dieťa, ktoré sa prirodzene vyvíja, spadne v tomto období veľakrát. Vždy však bezpečne, na zadok. Postupne si pri obchádzaní nábytku natrénuje stabilitu, posilní svaly a prepracuje sa až k samostatnej chôdzi.
Tie začínajú chodiť niekedy okolo dvanásteho mesiaca. Niektoré detičky však až v 15. či 18. mesiaci. Nič z toho nie je neprirodzené a stále ide o normálne individuálne rozdiely vo vývine. Prirodzené je, ak sa dieťatko dostane k sedu vlastnými silami. Ak to necháme na ňom, dostane sa do sediacej polohy z bruška alebo z polohy na štyroch. V polohe na brušku si výdatne posilňuje svaly potrebné k vzpriameniu trupu. Užitočné preto je nechávať dieťatko čo najviac času na pevnej rovnej podložke, kde má možnosť bezpečne si trénovať prvé pohyby. Vhodné je ponúkať mu podnety, za ktorými sa musí plaziť, otáčať alebo loziť. Batoľa sa z tejto pozície zvyčajne prepracuje do tzv. šikmého sedu, kedy chrbátik ešte nie je vzpriamený, ale dieťa sa drží v čiastočne vertikálnej polohe pomocou rúk. Ďalším veľkým medzníkom je rozvoj samostatnej chôdze. O tom, že dieťatko začne chodiť, snívajú rodičia snáď už od samotného narodenia. Nepotrebuje pri tom nijakú pomoc a rovnako ako pri sedení, aj tu môže byť každá snaha rodičov skôr na škodu ako na úžitok.