Každý rodič nenávidí, keď vidí svoje deti nešťastné, a niekedy je preto jednoduchšie sa poddať, ako povedať nie. Túžba dopriať svojim deťom to najlepšie a ochrániť ich pred akýmkoľvek sklamaním je prirodzená. Avšak, neustále rozmaznávanie môže byť z dlhodobého hľadiska škodlivé. Výchovné metódy rodičov, ktoré majú deti ochrániť pred náročnejšími situáciami, paradoxne obmedzujú ich príležitosti na vybudovanie si odolnosti a schopnosti čeliť životným výzvam.
Detská psychologička Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrástli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí. Tento fenomén nie je len individuálnym problémom, ale môže mať širšie spoločenské dôsledky. Dobrou správou však je, že rozmaznané správanie sa dá odnaučiť, len sa treba pripraviť na prvotný vzdor. Spočiatku budú deti pravdepodobne nepoddajné, takže sa odporúča postupovať pomaly a nevzdávať sa. Cieľom je naučiť deti, že nie vždy sa bude svet točiť len podľa nich a že chyby patria k životu.
Čo je to rozmaznané dieťa? Vymedzenie pojmu a jeho podstata
Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne a nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Podľa Americkej akadémie pediatrov toto správanie vyplýva „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov.“ Mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné“, „sebecké“ a/alebo „narcistické“. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať, a ak ich tomu rýchlo neodnaučíte, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.
Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne. Rodičov považuje za svojich poskokov a beda tomu, kto sa im vzoprie alebo postaví do cesty. Rozmaznané deti psychickú odolnosť nemajú. Sú zamerané iba na seba a nedokážu sa vcítiť do situácie a pocitov iných, ani najbližších ľudí. Vždy očakávajú, že ich priority odložíte nabok a vyhoviete im.
Klinický psychológ Leon Seltzer definuje pocit nároku ako postoj, ktorým dávajú deti najavo, že čokoľvek chcú, to si aj zaslúžia. Netvrdí, že sa s týmto pocitom nároku dieťa rodí, ale že ho buduje prístup a neadekvátna výchova. Dieťa, ktoré si nárokuje viac než ostatní bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom zaslúžilo, má problémy zaradiť sa do skutočného života. Tieto deti veria, že stačí, ak niečo chcú a svet (rodič) je povinný im to dať, skrátka len preto, že existujú. Pripadajú si byť stredobodom vesmíru, preto sa všetko musí točiť okolo nich. Rovnako pristupujú aj k ľuďom. Myslia si, že presne ako rodičia, aj ostatní ľudia (rovesníci) existujú len na to, aby im plnili túžby a želania. Vidia v nich len nástroje, akým dostanú to, čo chcú.
Tieto deti vyrastú s pocitom, že im svet niečo dlží, a naplnenie ich potrieb je dôležitejšie než čokoľvek iné. Veria, že ich túžby sú dôležitejšie než potreby druhých, a že si zaslúžia viac než iní. Preto sa naučia veľmi skoro manipulovať druhými tak, aby sami nemuseli pohnúť prstom, čo vedie k pošliapavaniu práv druhých v ich osobný prospech. Očakávajú od iných, že sa prispôsobia a obetujú pre ich vlastné dobro, presne ako to robili rodičia. Dôsledkom sú toxické vzťahy plné citového vydierania, manipulácie a ultimát.
Je však dôležité rozlišovať medzi prirodzeným správaním detí a rozmaznanosťou. Batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Rovnako dieťa, ktoré mrnčí a je náladové, nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru, či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí. Ako vysvetľuje psychologička a neurovedkyňa Jana Bašnáková v rozhovore, „Rozmaznať bábätko? To je mýtus.“
Varovné signály: Ako rozpoznať rozmaznané dieťa?
Prvým krokom k náprave je identifikovať znaky rozmaznaného dieťaťa. Detská psychologička Michele Borbaová pre ekonomický portál americkej televízie CNBC uviedla 5 varovných signálov, ktoré pre rodičov môžu naznačovať, že vychovali veľmi rozmaznané dieťa. Sú to nasledovné znaky:
- Neberie „nie“ ako odpoveď. Rozmaznané dieťa verí, že sa naňho nevzťahujú pravidlá a limity. Opakovane ich porušuje a testuje. Ak narazí na odpor, hnevá sa, fňuká a reaguje ublížene. Pokiaľ nie je po jeho, dáva svoj nesúhlas veľmi jasne najavo, pretože si myslí, že je dôležitejšie než ostatní.
- Oveľa viac chce prijímať než dávať. Dožaduje sa svojich požiadaviek ihneď. Myslí len na seba.
- Nikdy nie je spokojné s tým, čo má. Rozmaznané deti nie sú nikdy úplne spokojné s tým, čo majú. Akonáhle dostanú jednu hračku, o chvíľu budú chcieť pravdepodobne novú. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu. Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo.
Sociálna psychologička Susan Newman, Ph.D, dopĺňa ďalšie znaky rastúceho pocitu nároku, ktoré v dieťati rodičia často nevedomky pestujú:
- Veľmi ťažko sa vyrovnáva so zlyhaním. Dieťa, ktoré má pocit nároku, totiž automaticky očakáva úspech. Z toho dôvodu stačí veľmi málo, aby cítilo frustráciu a hnev. Stačí, aby mu niečo nešlo na prvýkrát, a ono sa radšej vzdá alebo žiada rodiča, aby to urobil zaňho. Nesnaží sa, pretože nie je dostatočne odolné na to, aby zvládlo chvíľkovú frustráciu, ktorá sprevádza snahu a učenie sa pokusom a omylom. Dieťa nevie zniesť myšlienku, že mu niečo nejde, pretože bolo vychovávané spôsobom, ktorý ho pred nezdarmi chránil.
- Zo svojich chýb viní okolnosti alebo druhých ľudí. Akonáhle niečo nejde jednoducho, dieťa sa vzdáva. Ak predsa len čelí neúspechu, obviní druhých alebo okolnosti. Učiteľ si naňho zasadol, spolužiak je idiot, vedúca krúžku ho nechápe, test bol príliš náročný a príklady nepreberali na hodine. Aby sa uistilo, že je najlepšie, pozoruje a porovnáva sa s druhými.
- Očakáva, že rodič napraví jeho chybu a zachráni ho. A presne v takých momentoch sa obracia na rodiča, aby všetko vyriešil za neho. Zabudne si domácu úlohu? Rodič zavolá učiteľovi. Nemá nervy na to, aby sa naučilo ovládať ovládač od televízie? Podá ho rodičovi. Nevie vyriešiť príklad? Žiada rodiča, aby to urobil. Dieťa nie je schopné zvládnuť frustráciu, nie je dostatočne odolné na to, aby systematicky pracovalo a snažilo sa. Preto robí všetko preto, aby sa týmto nepríjemným pocitom vyhlo, a najčastejšou technikou je obrátiť sa na rodiča.
- Musí byť stredobodom pozornosti. Ak má dieťa pocit vlastnej dôležitosti, potrebuje byť neustále stredobodom pozornosti. Je presvedčené, že svet je tu pre neho a ľudia majú plniť jeho požiadavky. Z toho dôvodu si vynucuje pozornosť od okolia, najmä rodičov, ktorých si doslova nárokuje - nemajú právo venovať sa vlastným koníčkom ani iným ľuďom. Obracia pozornosť spoločnosti na seba, skáče do reči, žiada si uisťovanie, že je najlepšie.
- Žiada si byť často chválené aj za banálne veci. S neustálym vyžadovaním si pozornosti ide ruka v ruke aj nutnosť pochvaly. Dieťa očakáva, že ho rodič pochváli za banálne veci - ak si odloží hrnček, nakreslí obrázok, uprace si izbu, podelí sa s kamarátom o čokoládu a podobne. Správanie, ktoré by malo byť bežnou súčasťou vychovania, potrebuje byť povšimnuté a pochválené, inak dieťa nemá motiváciu ho zopakovať. Dieťa tak získava postoj, že musí byť chválené za všetko, čo urobí, inak to neurobí vôbec.
- Neovláda základné návyky starostlivosti o seba. S predchádzajúcim bodom súvisí aj starostlivosť o seba, ktorú rozmaznané deti nezvládajú. Vo veku, kedy by si mali samostatne vyčistiť zuby, obliecť sa, obuť si topánky a zbaliť si potrebné veci do ruksaku, to všetko robí za nich rodič. Odmietajú sa naučiť zaviazať si šnúrky, urobiť si raňajky, odložiť riad do umývačky - ale nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že vedia, že nemusia, pretože to rodič urobí za nich.
- Dôsledné plnenie domácich povinností sa naňho nevzťahuje. Veľmi častým znakom detí, ktoré majú pocit nároku, je neochota doma pomáhať. Obyčajne doma nemusia ani pohnúť prstom, nemajú pravidelné povinnosti, ktoré by si museli plniť. Sú zvyknuté, že všetko urobí rodič. Čistá bielizeň sa magicky sama odnesie, operie a objaví v ich šuflíku, hračky sa upracú, jedlo sa navarí. Deti ani vo vyššom veku nevedia, čo všetko je potrebné k tomu, aby domácnosť fungovala. Všetko sa totiž deje a urobí bez toho, aby pohli prstom.
- Vyžaduje odmenu/pochvalu za to, že poslúchne. Ak už aj niečo urobia, vždy musia mať odmenu. Aby sa im vôbec vyplatilo posnažiť sa, vždy to musí byť s prísľubom sladkosti alebo darčeka. Tieto deti nevedia nezištne a samé od seba pomáhať, nemajú vštiepené, že bez práce nie sú koláče. Ak dokážu v autobuse sedieť potichu, alebo nakúpiť s rodičom bez mrnčania a vyvádzania, musia dostať odmenu. Aby sa zachovali tak, ako sa po nich žiada, musí sa im to najprv vyplatiť.
- Stále si pýta viac. A nech je rodič akokoľvek starostlivý, čokoľvek dieťaťu kúpi a akékoľvek potreby splní, dieťaťu to nestačí. Žiada si stále viac, nič mu nie je dosť dobré na dlhšiu dobu. Dostane hračku? O chvíľu chce ďalšiu. Dostane za odmenu koláč? Žiada si koláč zakaždým, keď sa mu niečo podarí. Rodič takého dieťaťa má pocit, že akokoľvek sa snaží, nikdy nedokáže svoje dieťa uspokojiť.
Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Rozmaznané dieťa je v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho.
Kde sa stala chyba? Dôvody vzniku rozmaznanosti
„Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca,“ znie úprimné, no pre mnohých rodičov bolestivé konštatovanie. Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove. „Epidémia nárokovania vzniká s rodičmi, ktorí sa príliš obetujú, zasahujú, ochraňujú, rozmaznávajú, chvália a hneď priskakujú plniť priania dieťaťa,” vraví Amy McCready, autorka a zakladateľka Positive Parenting Solutions.
Tu sú najčastejšie dôvody, prečo rodičia nevedomky rozmaznávajú deti a budujú v nich pocit nároku:
- Pocity viny: Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania. Mnohí rodičia sa tiež cítia vinní za čas, ktorý trávia preč od svojich detí najmä kvôli práci. Je to pochopiteľné. Keď máte len pár hodín denne na to, aby ste boli so svojimi deťmi, nechcete im pokaziť zábavu.
- Rodičom chýba dôslednosť: Pravidlá a deti, to jednoducho ide k sebe. A rodič by mal byť prirodzenou autoritou, ktorý ak niečo povie, tak to platí. Bez výnimiek a odvrávania. Nanešťastie, neraz sú v tom dospelí nedôslední a občas poľavia. Výsledkom toho je, že dieťa si úľavu žiada opakovane a ak k nej nepríde, nasleduje scéna. Hnevať sa však naňho nepomôže, vždy je to rodič, kto stanovuje hranice a je na ňom si to odsledovať a nepoľavovať za žiadnych okolností.
- Dospelí sú vždy k dispozícii: Vždy sme tam, pripravení pomôcť a zasiahnuť. Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky, okúpeme ich aj chlebík s maslom im každý večer natrieme, pretože je to rýchlejšie a jednoduchšie. Ale dokedy máme všetko robiť za dieťa a kedy je čas nechať ho skúšať robiť základné činnosti v domácnosti samostatne? Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.
- Rodičia chcú deťom dopriať to, čo oni v detstve nemali: Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti. Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky aj oblečenie z poslednej kolekcie. Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má.
Klinický psychológ Leon Seltzer, Ph.D, opisuje vo svojej sérií článkov pre Psychology Today, ako presne vzniká rozmaznané dieťa pri rodičoch, ktorí obetujú dieťaťu všetok svoj čas, energiu, koníčky a koniec koncov aj vlastný vzťah:
- Ak sa celý život rodičov točí len okolo dieťaťa: Je normálne, ak sa v prvých mesiacoch život rodičov podriadi potrebám dieťaťa. Ako však dieťa rastie a uvedomuje si, že je samostatný človek a nie súčasť matky, malo by tiež vidieť, že rovnako rodičia majú vlastnú identitu, záľuby a potreby, na ktoré sa musí naučiť brať ohľad. Pokiaľ je dieťa aj vo vyššom veku prioritou a rodič všetku energiu venuje plneniu jeho potrieb, učí ho nezohľadňovať potreby druhých.
- Ak mu nedovolia prežiť si frustráciu: Väčšina rodičov neznesie smútok, nudu či trápenie dieťaťa. Okamžite priskočia, aby ho zabavili, potešili a rozohnali smútok. Vymýšľajú mu zábavu, aby sa nenudilo, kúpia keksík či hračku, ak je smutné a podobne. Nenechajú ho byť nespokojné, čím ho však oberajú o možnosť naučiť sa s negatívnymi emóciami pracovať. Ak deti pred zlyhaním, sklamaním a neúspechom chránime, prispievame k ich zraniteľnosti a neodolnosti.
- Ak je odmeňované za správanie, ktoré by malo zostať nepovšimnuté alebo potrestané: Predstavte si, že dieťa začne v obchode vyvádzať, pretože chce sladkosť. Aby rodič predišiel scéne, sladkosť mu kúpi. Predstavte si, že dieťaťu nejde hra, ktorej sa s kamarátom venuje. Nahnevá sa, obviní kamaráta z podvádzania, hádže vecami. Rodič priskočí, vezme ho do náručia a urobí všetko preto, aby zlepšil dieťaťu náladu. Čo ho však týmto naučí? Vždy, keď chce urýchlene vyriešiť svoju frustráciu, oplatí sa byť nepríjemný. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier, a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“
- Ak nemusí dodržiavať pravidlá a porušuje hranice: Dieťa, ktorému je povolené skákať rodičom do reči, nedodržiavať to, čo bolo predom dohodnuté, preťahovať večierku či neľahnúť si do postieľky vtedy, keď má, začne veriť, že pravidlá preňho neplatia. A čím častejšie to rodičia akceptujú, tým viac bude toto chovanie opakovať.
- Ak dieťa nečelí následkom svojho chovania: Pokiaľ rodičia nenechajú dieťa čeliť následkom chýb a neadekvátneho chovania, dieťa sa nenaučí prebrať zodpovednosť a nepoučí sa do budúcna. Podľa Seltzera tento prístup v ňom vyvoláva ilúziu, že žiadne chyby ani nerobí, ale ostatní áno. V prípade pochybenia sa i tak cíti nevinné. Dokonca sa naučí neadekvátne chovanie racionalizovať ako svoje právo.
- Ak rodič sám modeluje postoj, že má nárok na viac než ostatní: Pediater Harvey Karp upozorňuje, že deti často odpozorujú nárokovanie od rodičov. Sledujú komunikáciu rodičov s členmi rodiny a ostatnými ľuďmi, a ak počúvajú len samé sťažnosti, aký je svet zlý, nespravodlivý, môže za všetky ich problémy a zasadol si na nich, tento prístup preberú. Za svoju nespokojnosť a nezdar sa naučia viniť druhých alebo okolnosti, ktoré sú k nim nepriaznivé. Nenaučia sa brať veci s nadhľadom, nezachovajú si duševnú vyrovnanosť, ale obvinia svet, pretože majú predsa nárok na život bez prekážok.
Podľa Pepperdinskej univerzity sa rodičia detí s pocitom nároku najčastejšie dopúšťajú týchto chýb:
- Stavajú sa do role kamaráta, nie rodiča.
- Podplácajú ich sladkosťami a hračkami, aby sa správali vhodne.
- Odmeňujú a chvália ich aj za to, že vôbec existujú.
- Nechajú ich rozhodovať vo veciach, za ktoré má zodpovednosť dospelý.
Okrem spomenutých príčin zohrávajú úlohu aj rodinné dynamiky:
- Nedostatok jednoty v rodine: Zle na dieťa pôsobí napríklad to, keď jeden z rodičov je veľmi zhovievavý a druhý je tvrdý a prísny. Dieťa sa v takýchto rodinných podmienkach postupne učí rôzne taktiky, ktoré mu pomáhajú získať to, po čom túži. Napríklad využíva chvíle, keď otec nie je doma, a prosí matku o to, aby mohlo dlhšie zostať vonku. Výsledkom je, že zvyčajne dostane to, čo chce.
- Manželské problémy ovplyvňujúce výchovu: Manželka napríklad pociťuje voči manželovi odpor a hnev, ale namiesto priameho jednania s manželom povzbudzuje dieťa, aby sa k otcovi správalo odmerane, nehnevane alebo agresívne. Ona potom len sleduje situáciu. A keď nastane vhodný moment, opäť dieťa podporuje v nevhodnom správaní k otcovi. Situácia sa stupňuje a po nejakom čase si dieťa na takéto správanie zvykne, ba dokonca si myslí, že si môže k otcovi čoraz častejšie dovoliť také veci, ktoré hraničia s drzosťou, rozmaznanosťou a nevychovanosťou. Dieťa sa v podstate správa k svojmu otcovi bez rešpektu a skôr ako k rovesníkovi.
- Zametanie problémov pod koberec: Keď deti vyrastajú v problémovej rodine, v ktorej dochádzalo k zneužívaniu, jeden z rodičov mal problémy s alkoholom či drogami, alebo bol duševne chorý, keď si založia vlastnú rodinu, niektorí z nich silno túžia po harmónii a neexistencii akéhokoľvek konfliktu. Silná túžba po nekonfliktnom prostredí spôsobuje to, že takíto rodičia všetky problémy prehliadajú, zľahčujú, tvária sa, že neexistujú.
- Rodič robí z dieťaťa partnera: Niekedy sa stáva, hlavne keď matka sama vychováva deti, že z najstaršieho dieťaťa si urobí ako keby druhého rodiča, pretože jej so všetkým pomáha a často s ním aj komunikuje o všetkých svojich problémoch či povinnostiach. V tomto dieťati často hľadá aj emocionálnu oporu. Toto dieťa si po čase začne uvedomovať svoje prednostné postavenie v rodine a v prípade zmeny podmienok, napríklad matka si nájde nového partnera, začne vzdorovať a odmieta akékoľvek nové prvky v rodinnom živote.
Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Cez textovú správu môžete niekoho osloviť v priebehu niekoľkých sekúnd. Takmer na každú otázku, ktorá nám napadne, môžeme dostať odpoveď rýchlym vyhľadávaním Google. Vďaka funkciám Zoom a FaceTime môže vaše dieťa „vidieť“ babičku kedykoľvek sa mu zachce. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú. Toto ale vášmu dieťaťu nepomôže naučiť sa byť trpezlivým.
Dopady rozmaznanosti na dospelosť a spoločnosť
Dôsledky rozmaznávania sa neprejavia len v detstve, ale formujú aj dospelého človeka. Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrástli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí. Podľa štúdie Notredamskej univerzity z roku 2013 vyrastú z týchto detí sebestredné osoby bez empatie, ktoré nie sú schopné dodržiavať spoločenské pravidlá a systematicky a dlhodobo pracovať na dosiahnutí cieľov. V budúcnosti im chýba disciplína, aby dokázali zotrvať a prekonať náročnosť cesty, ktorá vedie ku šťastiu, spokojnosti a cieľom.
Ak niečo nejde jednoducho, vzdávajú sa, pretože nie sú schopné zvládať stres. Rodičia ich nepripravili na prekážky, pretože všetko riešili za nich. Nedokážu mať na seba reálny náhľad, priznať si nedostatky a pracovať na sebe. Sú presvedčení, že si zaslúžia v práci povýšenie a vyšší plat bez toho, aby sa reálne zamysleli, či si to skutočne zaslúžia. Nerobia nič, čo nechcú, vyhýbajú sa akejkoľvek situácii, ktorá nie je pre nich príjemná. V konečnom dôsledku tak nie sú schopní v živote nič dosiahnuť.
Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú.
Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
Ekonomicky silné krajiny už dlho varujú pred týmto trendom. Evidujú, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov bojujú s množstvom problémov. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Závery ukázali, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným výzvam, hoci boli z dobre zabezpečených rodín. „Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov.“ Svojím deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich.
Cesta k zmene: Ako prevychovať rozmaznané dieťa?
„Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Prvým krokom je priznať si, že nejde o zlatého frfloša, hyperaktívne dieťa či silnú osobnosť, ktorá sa vo svete nestratí, ale o rozmaznanca, ktorý nemá stanovené hranice. Mnoho rodičov aj tuší, že také správanie je už za hranou, len si to nechcú pripustiť. Pretože to by znamenalo priznať si chybu a zlyhanie vo výchove. Avšak nikdy nie je neskoro skúsiť to napraviť.
Prevýchova rozmaznaného dieťaťa neznamená boj o moc, ani to nemusí byť nastolenie tvrdého režimu. Je to skôr návrat k hraniciam, ktoré dieťa potrebuje, aby sa cítilo bezpečne a učilo sa samostatnosti a zodpovednosti. Malé, dôsledné kroky dokážu urobiť veľké zmeny.
Michele Borbaová sa podelila aj o tipy, ako sa to dá napraviť:
- Povedať „nie“ bez pocitu viny: Výskum ukazuje, že deti, ktoré sú vychovávané s dodržiavaním určitých pravidiel a bez neustáleho povoľovania, majú vyššiu sebaúctu a cítia viac empatie voči ostatným. Po vyslovenom nesúhlase sa odporúča uviesť aj krátky dôvod, ktorý dieťaťu pomôže pochopiť, prečo ste tak reagovali. Ospravedlnenie má svoje miesto v rodinnom živote - keď napríklad stratíte nervy alebo náhodou vyhodíte vzácne umelecké dielo svojho dieťaťa - ale netreba mať výčitky svedomia, že svojmu dieťaťu nemôžete kúpiť novú nablýskanú hračku alebo pár značkových topánok.
- Chváliť správne veci: Ak dieťa požaduje chválenie, skúste ho pochváliť, keď niečo urobí pre niekoho alebo s inou osobou. Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.
- Zvyšovať vďačnosť: Praktizovanie vďačnosti pomáha deťom cítiť sa šťastnejšie, lepšie sa vyrovnávať s nepriazňou osudu a zvyšuje ich životnú spokojnosť. Majte so svojimi deťmi pravidelné rituály vďačnosti. Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Naučiť ho čakať: Výskum ukazuje, že schopnosť dieťaťa počkať na niečo alebo odložiť niečo na neskôr vysoko koreluje s budúcim akademickým a finančným úspechom. Pokiaľ práve telefonujete alebo hovoríte s partnerom, nenechajte si skákať do reči. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Povedzte: „Je krásny, ale ten môj starý ešte stále vyzerá dobre.“
- Poukazovať na necitlivé činy: Vždy, keď dieťa urobí niečo bezohľadné, pomôžte mu vžiť sa do pocitov toho druhého. Správne otázky môžu pomôcť deťom naučiť sa empatii a rozpoznať, ako ich necitlivé činy ovplyvňujú ostatných. Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?). Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
- Sústrediť sa na dávanie, nie na dostávanie: M. Borbaová radí rodičom, aby hľadali pre deti príležitosti, kde môžu urobiť niečo pre druhých. Pokiaľ ide o prijímanie, je potrebné stanoviť si limity na materiálne položky a držať sa ich.
Okrem týchto tipov sú tu ďalšie dôležité postupy pre prevýchovu:
- Nesnažte sa vyhovieť všetkým jeho požiadavkám: Rozmaznané deti nevedia čeliť sklamaniu. Sú totiž zvyknuté, že dostanú všetko, čo chcú. Ale skôr či neskôr narazia na realitu a sklamanie príde. Niečo sa im nepodarí, niekto im ublíži, nebudú sa s ním všetci chcieť kamarátiť, v škole dostanú zlú známku… Je dôležité naučiť ich, že nie vždy sa bude svet točiť len podľa nich a že chyby patria k životu.
- Pozor na nenaplnené vyhrážky: Najprv sa vyhrážame, potom to stiahneme a dieťa aj napriek tomu, že hnevalo, nie je nijako potrestané. Častý scenár v mnohých rodinách, ktorého výsledkom je jediné - dieťa sa našich vyhrážok prestane báť. Je veľká chyba svoje sľuby nedodržať, aj keď to znamená ďalšiu scénu. Najlepšie je naučiť ho niesť následky svojho správania ihneď, aby pochopilo, za čo má trest a aké budú dôsledky jeho nesprávneho konania. Doprajte dieťaťu možnosť niesť za svoje správanie následky. Je to významná súčasť učenia a rastu.
- Nedovoľte dieťaťu všetko a všetkých riadiť: Skáče často dospelým do reči a vynucuje si pozornosť? Určuje, na čo sa bude celá rodina dívať v televízii? Nechá sa prehovárať, aby urobilo to, čo je potrebné? Očakáva, že na každú jeho potrebu bude rodič okamžite reagovať a iba kladne? V tom prípade je najvyšší čas uvedomiť si, že takto to ďalej nejde, inak sa rozmaznané dieťa celkom vymkne spod kontroly. Musíme sa naučiť hovoriť nie a dieťaťu stanoviť jasné pravidlá a hranice. Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím.
- Pomáhanie bez úplatkov: Motivácia potomka k dobrému správaniu formou drobných úplatkov - najčastejšie zaberajú sladkosti, hračky, možnosť byť na mobile či sledovanie rozprávok. Je pochopiteľne rozdiel medzi tým, keď povieme: „Najskôr si uprac izbu a potom môžeš pozerať rozprávku,“ a tým, keď mu sľúbime: „Keď si pekne poupratuješ, dostaneš cukrík.“ Deti sa tak naučia očakávať za každú svoju povinnosť nejakú odmenu, ktorá s tým vlastne nijako nesúvisí. Áno, nie je jednoduché naučiť dieťa mať radosť z upratanej izbičky či pomoci v domácnosti, avšak je nutné, aby chápalo dôležitosť podieľať sa na fungovaní spoločnej domácnosti. Nech má radosť z toho, že je súčasťou rodiny a že môže byť užitočné. Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo, čo má urobiť, niečo je veľmi zlé.
- Stanovte jasné hranice, očakávania a pravidlá: Keď má dieťa stanovené hranice, pomáha mu to zorientovať sa nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj k okolitému svetu. Príliš benevolentná alebo despotická výchova nesie so sebou svoje úskalia. Deti by mali mať dostatok priestoru na to, aby sa mohli slobodne rozvíjať. Tieto podmienky však musia byť nastavené tak, aby konanie detí neprebiehalo na úkor druhých. Hranice často nastavujú rodičia, a to väčšinou podľa vzoru, ako boli sami vychovávaní. Hranice, stanovené pravidlá a ich dôsledné dodržiavanie deti upokojujú. Vedia, čo môžu očakávať, čo si môžu dovoliť. Nechajte dieťa, ak je to potrebné, plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však dodržujte pevne stanovené limity a pravidlá. Dôležité je vybrať také zásady, ktoré sú pre vašu rodinu zásadné, na čom budete trvať a budete vyžadovať ich dôsledné dodržiavanie.
- Dôležitosť svedomia a sebaovládania: Stanovením hraníc rodičia pomáhajú deťom tiež rozvíjať hornú časť mozgu, ktorá deťom umožňuje, aby sa ovládali a regulovali svoje správanie, pomáha pri ich rozhodovaní a vedie ich aj k regulácii emócií. Keď sa dieťa napríklad zahanbí, pocíti výčitky alebo si iným spôsobom uvedomí, že prekročilo hranice, je to dobrý signál, že horná časť mozgu sa vyvíja správne. Podľa niektorých vedcov vymedzovanie hraníc, ktoré vzbudzuje zdravý pocit zahanbenia, vytvára vnútornú orientáciu, na základe ktorej bude pokračovať aj budúci vývoj správania dieťaťa. Znamená to, že dieťa začína získavať svedomie či vnútorný hlas a zároveň začína chápať význam morálky a sebaovládania. Rodičia tomuto procesu napomáhajú tak, že dieťa láskavo a empaticky učia, aké správanie je prijateľné a ktoré nie. Preto je dôležité, aby sme pri výchove vymedzovali hranice a aby si deti osvojovali, že NIE znamená naozaj nie. Dôležité je to hlavne v ranom období detstva, keď začínajú fungovať regulačné mozgové obvody. Keď deťom pomáhate pochopiť pravidlá a hranice v rôznych situáciách, pomáhate im tak budovať svedomie. Dobré je stanoviť predovšetkým režim spánku, prípravy na vyučovanie a stolovania. Pri výbere voľnočasových a krúžkových aktivít môžete deťom ponechať viac voľnosti.
- Kvalitne prežívajte spoločný čas: Ak sa deti cítia citovo odpojené od svojich rodičov, môže to mať za následok menšiu schopnosť spolupráce, ale i rozmaznanosť. Občasné spoločné spojenie plodí spoluprácu a emocionálne odpojenie vytvára problémy. Je samozrejmé, že rodičia sa deťom nemôžu venovať celý čas, ktorý trávia spolu. No nemôžete predpokladať, že ak dieťa neustále odbíjate vetou, že nemáte čas, že bude pozitívne reagovať na vaše požiadavky. Z toho môžu prameniť problémy, kedy frustrované deti nespolupracujú už pri jednoduchých činnostiach, ako je umývanie zubov či upratanie vlastnej izby. Pokiaľ ide o trávenie času s deťmi, nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Výskum ukazuje, že kvalita času, ktorý trávite s dieťaťom, je oveľa dôležitejšia ako kvantita času, ktorý spolu prežívate.
- Nenechajte dieťa vyhrať: Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Žiadny rodič nerád počúva záchvat hnevu, či už od dieťaťa, ktoré odmieta opustiť obchod, alebo od tínedžera, ktorý vám pred nosom zabuchne dvere, pretože mu odmietate kúpiť nový mobilný telefón. Ale vzdať sa je oveľa horšie. Hlavným dôvodom, prečo sa dieťa bude naďalej takto správať, je to, že je úspešné. Nepodporujte ho v týchto prejavoch a ono to prestane… časom. Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným. Na verejnom mieste musíte prirodzene dávať pozor na svoje zúrivé dieťa, venovanie prílišnej pozornosti tomuto správaniu však prakticky zaručuje opakovaný výkon. Namiesto toho pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde. Keď si deti uvedomia, že s vami nedokážu manipulovať, keď urobia scénu, je menej pravdepodobné, že túto taktiku v budúcnosti vyskúšajú.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu: Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť). Deti potrebujú vedieť, že aj vy máte potreby, koníčky a vlastný život, do ktorého síce patria, ale nevlastnia ho ani neriadia.
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Stanovenie hraníc verzus boj o moc – Ako si stanoviť hranice vo výchove detí alebo vo vzťahoch
tags: #test #rozmaznane #dieta