Strach je prirodzenou súčasťou života každého človeka, vrátane detí. U trojmesačných bábätiek sa však strach prejavuje inak ako u starších detí a je dôležité pochopiť jeho špecifiká v ranom detstve. Tento komplexný sprievodca sa podrobne zaoberá tým, ako sa vyvíja strach u trojmesačných detí, čo je považované za normálne prejavy a kedy je vhodné vyhľadať pomoc odborníka. Rodičia sa často stretávajú s obavami o precitlivenosť svojho potomka, keď dieťa plače pri každej zmene, ťažko znáša hlasnejšie zvuky alebo prítomnosť nových ľudí. V skutočnosti však za týmito prejavmi môže stáť široká škála faktorov, ktoré je potrebné rozpoznať a adekvátne na ne reagovať, aby sa dieťa mohlo cítiť bezpečne a harmonicky sa vyvíjať.
Strach u detí: Prirodzená reakcia a evolučný inštinkt
Je dôležité zdôrazniť, že strach je úplne prirodzená reakcia tela na neznáme alebo potenciálne nebezpečné situácie, predmety alebo osoby. Táto reakcia, spojená so zvýšením stresových hormónov a opatrnosťou, má svoje opodstatnenie v prežití. Potláčať strach u detí sa nevypláca, pretože strach je hlboko zakorenený v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku. Prirodzený strach im pomohol prežiť, napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom. U malého dieťaťa inštinkt prežitia funguje podobne, aj keď sa prejavuje inými spôsobmi.
Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom. Je však veľký rozdiel v tom, či má dieťa 3 mesiace alebo 3 roky. Trojmesačné dieťa môže reagovať plačom naozaj skoro na každý podnet, každú ľudskú tvár a nemusí to pritom znamenať žiadny problém. Takéto správanie môže byť len reakciou na nejakú formu diskomfortu alebo ide proste len o fázu v živote bábätka, ktorá sama za pár dní až týždňov odznie. Ak však takéto chovanie vykazuje trojročné dieťa, je potrebné prísť na príčinu a odstrániť ju. V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať. Namiesto toho je kľúčové poskytnúť mu pocit bezpečia a pochopenia.
Mýty a fakty o strachu novorodencov a dojčiat
Niektorí rodičia, keď vidia, ako sú ich malé bábätká krátko po príchode na svet ustráchané, plačú pri každej zmene, ťažko znášajú hlasnejšie zvuky alebo prítomnosť nových ľudí, zvyknú hovoriť, že majú precitliveného potomka a musia sa o neho viac starať. Pediatrička Gina Posner však uvádza, že deti sa nerodia s pocitom strachu. Je to pre nich niečo neznáme, čo nadobudnú až neskôr. Báť sa je skôr niečo naučené. Zvyčajne nereagujú na nič, čo počuli počas tehotenstva - sú zvyknuté na štekanie psov, ak ho máte doma, búrky, vysávanie a iné veci. Po narodení sa teda dostávajú do prirodzeného prostredia. Tieto zvuky nie sú pre nich cudzie a nie sú teda príčinou toho, že by sa ich zrazu mali zľaknúť. Reagujú na nich rovnako, ako keď ich počuli ešte v maternici.
Preto sa nemusíte obávať a tieto podnety môžete vylúčiť ako dôvody toho, že sa vaše bábätko ľaká. Muselo by mať okolo seba také zvuky, ktoré do pôrodu nepočulo a zrazu sú mu cudzie a nepríjemné. Mamičky sa nemusia obávať ani toho, že by sa ich deti strhávali zo spánku alebo im cez deň prekážal priveľký hluk. Tomuto všetkému ich naučíme až po narodení. V maternici boli zvyknuté na iné podmienky a my zrazu okolo nich vytvárame ticho, ktoré je pre nich novinkou. Kvôli nemu sa potom stávajú citlivejší aj na iné podnety. Deti môžu vyľakať zvuky, ktoré dovtedy nepočuli, ale v maternici je veľmi hlučno, takže ony sú zvyknuté na väčší ruch. Váš drobček totiž v brušku počuje nielen všetky vonkajšie zvuky, ale aj činnosť vášho organizmu. Ozýva sa mu teda tlkot srdca, ale aj škvŕkanie v bruchu a iné ruchy, ktoré pod placentou vytvárajú pravidelný ruch a konštantné prostredie.
Plač po narodení: Reflex, nie strach
Detičky prichádzajú na svet s veľkým plačom. Niektorí ľudia si to mylne vysvetľujú ako strach z nepoznaného. To však nie je pravda, pretože podľa Giny Posner ide o reflex a reakciu na nové prostredie. Počas deviatich mesiacov plávali akoby v bazéne s teplou tekutinou. Navyše posledných pár mesiacov tam majú veľmi tesno. Keď vyjdú odtiaľ von a nie sú v miestnosti s rovnakou kontrolovanou teplotou a nie sú tesno zabalené, majú bojazlivý reflex. Nemožno povedať, že by to bol strach z pádu, ony len majú radi, keď sú natesno zabalené a v teple, tak sa môžu cítiť ako keď boli v maternici. Veľmi jasne to môžete sledovať po zabalení dieťaťa do perinky, keď sa upokojí a cíti sa istejšie. Príchod na svet je obrovská zmena, na ktorú každý z nás odpovedá svojim špecifickým spôsobom. Pre trojmesačné dieťatko je plač jediný vyjadrovací prostriedok. Dáva tým najavo čokoľvek prežíva, či už je to diskomfort, hlad, únava alebo aj prekvapenie z nových vnemov.
Prejavy strachu u trojmesačného dieťaťa a zdieľané skúsenosti
U trojmesačného dieťaťa sa strach prejavuje najmä plačom. Dieťa môže plakať pri kontakte s novými ľuďmi, pri neznámych zvukoch alebo pri zmene prostredia. Taktiež môže reagovať plačom na určité predmety alebo situácie, ktoré sú pre neho nové alebo príliš intenzívne. Ako už bolo spomenuté, trojmesačné dieťa môže reagovať plačom naozaj skoro na každý podnet, každú ľudskú tvár a nemusí to pritom znamenať žiadny problém. Takéto správanie môže byť len reakciou na nejakú formu diskomfortu alebo ide proste len o fázu v živote bábätka, ktorá sama za pár dní až týždňov odznie.
Mnoho rodičov sa stretáva s podobnými situáciami. Jedna mamička zdieľa skúsenosť: "Ahojte môj malý ma 3 mesiace a keď máme návštevy tak strašne plače až tak nepríčetne musíme ho mať len na rukách. Proste bojí sa ľudí. Potom keď návšteva odíde tak ho ešte 3 hodiny upokojujem kým sa dostane do normálu. Čo s tým? Prejde mu to??" Ďalšia skúsenosť poukazuje na podobné prejavy: "Dieťa je precitlivené na návštevy a to odjakživa, keď k nám príde návšteva (čo i len svokrovci), dlho trvá kým ju prejdu nepríjemné pocity, zle zaspáva, v noci sa budí s plačom…" Tieto príbehy ilustrujú, že intenzívny plač a pretrvávajúce rozrušenie po stretnutí s novými podnetmi sú u takto malých detí bežné.
Iná mama opisuje: "Moja staršia dcerka takto reagovala na ľudí… nemohli sme s ňou nikam, ani k nám nikto… stačilo, že sa ocitla v spoločnosti 4 ľudí, (z toho sme boli my 2 s manželom) a plač, hysterický, driapala sa po mne, doslova sa skryvala, nervózna…" Tieto reakcie sú často inštinktom prežitia, ktorý zachraňoval deťom život počas dlhej evolúcie človeka. Inštinkt mu hovorí, že cudzí človek by ho mohol od teba uniesť, ohroziť na živote, a preto plače a privoláva ťa. Pud prežitia u tvojho dieťaťa funguje. Avšak, ako potvrdzujú mnohé skúsenosti, toto obdobie často prejde. Jedna mama hovorí: "Môjmu bábätku to trvalo tak do 6. mesiaca, bolo to lepšie a lepšie, teraz má rok a pol, je úplne spoločenská, má rada kopec detí okolo seba a vôbec sa nebojí, takže to prejde." Ďalší príklad: "My sme zazili to iste. Tiez to trvalo prve 3 mesiace. On mal hystericke zachvaty ked sa dostal do spolocnosti kde bolo viac ludi. Ale bolo to podla mna sposobene nezrelostou nervov, rozrusovalo ho ked sa mu prihovorilo niekolko tvari, chceli ho natahovat. Paradoxne cim viac rastol, tym viac spolocnost vyhladaval." Tieto svedectvá naznačujú, že s rastom a zrením nervovej sústavy sa deti učia lepšie zvládať nové situácie.
Vývoj strachu a jeho míľniky v prvom roku života
Strach prichádza do jedného roka, keď sa dieťa začína spoznávať nové prostredie okolo seba. Dieťa nadobúda strach do prvého roka, keď zrazu musí rýchlo reagovať na nové veci, na ktoré nebolo zvyknuté. Často sú to nové zvuky, preto sa im nepáči napríklad nová interaktívna hračka, ktorá hrá melódie. Na rodičoch je, aby ich postupne na tieto podnety zvykali. Musia im do života neustále pridávať nové zvuky, aby deti napríklad nemali problém, keď pôjdete k lekárovi a zrazu budú mať okolo seba veľa nových podnetov. Keď zrazu viac vnímajú aj zrakom, dávajte pozor, aby sa pred nimi neobjavovali nečakané predmety, čo ich vystresuje a naštartuje v nich obavy. Ak máte napríklad staršie dieťa, tak by nemalo vytiahnuť plyšovú hračku spoza svojho malého súrodenca alebo nečakane ho vytiahnuť hore priamo pred ním. Lepšie je, ak postupne pristupujú z diaľky a potom je dieťa pokojnejšie a lepšie si zvyká.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou: Prístup zameraný na rodiča k zvládaniu detskej úzkosti, 1. časť/4
Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. Veľa rodičov rieši v tomto období silnú dvojicu: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka. Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým si „myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu. Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. V tomto období sa môže objaviť strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy) alebo strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel. Strach z nezvyčajných situácií je tiež bežný - čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
Čo robiť, ak má trojmesačné dieťa strach? Praktické riešenia a rodičovský prístup
V prvom rade je dôležité zachovať pokoj. Dieťa vycíti vašu nervozitu a strach sa môže ešte zhoršiť. Snažte sa dieťa upokojiť, hovorte naňho pokojným hlasom a držte ho v náručí. Na to, aby sa dieťa ubezpečilo, že svet je spoľahlivé miesto, plné úžasných ľudí a možností, potrebuje milujúcu a prijímajúcu odpoveď rodičov, predovšetkým mamy. Tým získava pocit bezpečia a začína sa v prostredí usádzať a orientovať. Preto všetko, čo robíte, je pre bábätko nanajvýš potrebné. Odpovedaním na jeho základné potreby nie je možné ho rozmaznať. Naopak, vaše prijatie jeho prežívania a pokoj sú dôležité. Bábätko nemá žiadnu mozgovú výbavu na to, aby mohlo byť rozmaznané.
Ak dieťa reaguje plačom na konkrétny predmet alebo situáciu, skúste ho s ňou postupne zoznámiť. Ukážte mu predmet z diaľky a postupne sa približujte. V prípade návštev je dôležité brať ohľad na dieťa. Ako poznamenáva jedna mama: "Nie prehnane dlhé a nech si dieťa nevšímajú, to dieťa si tu návštevu nepytalo, je to náročné, ale zdá sa mi, že si už celkom zvyká na "cudzích" ľudí v našom byte…" Pomáha, ak návšteva k dieťaťu pristupuje postupne z diaľky a potom je pokojnejšie a lepšie si zvyká.
Rodičia sa často pýtajú, čo robiť, keď dieťa plače v kočíku a nedokážu ho dostať von z domu. Jedna matka opisuje svoju frustráciu: "Som zatvorená len doma lebo ona doslova nenávidí asi kočiar, každý jeden pokus ísť na prechádzku skončil v momente ako sme vyšli z vchodu, začala vrieskať ako zmyslov zbavená a aj ked som sa snažila vydržať len sa to stupnovalo, až som musela ja už celý roztrasená bežať domov a tam ju nejako upokojovať…" Takéto situácie sú extrémne vyčerpávajúce a ukazujú dôležitosť pochopenia a trpezlivosti. V tomto kontexte je kľúčové vnímať plač ako jediný komunikačný prostriedok dieťaťa a hľadať spôsoby, ako mu vytvoriť pocit bezpečia a pohodlia.
Čo sa týka hraníc, keďže ide pre vás o náročnú a novú výzvu, je dobré, aby ste vy rozpoznali svoje vlastné limity, vyjadrili svoju frustráciu a našli si pozitívne spôsoby riešenia nevyhnutného stresu. Môžete skúsiť dýchanie, cvičenie, meditáciu, relaxačné techniky, zapisovanie si do denníka, dobré stravovanie, dojčenie (vylučuje sa pritom hormón oxytocín, ktorý je antistresorom pre vás aj bábätko).
Rozvoj dieťaťa v 3. mesiaci a jeho vplyv na vnímanie sveta
Tretí mesiac je vo vývoji dieťaťa po mnohých stránkach kľúčový. Malo by dokázať udržať telíčko v osi, tj. hlava, trup a nožičky sú v jednej priamke. Do troch mesiacov dieťa skôr drží hlavičku v úklone, ramená sú tiež naklonené a bruško vychýlené na stranu, kam bábätko otočí tvár. Tento motorický vývoj je základom pre stabilné vnímanie sveta.
Ďalším kľúčovým bodom typickým pre dovŕšenie 3. mesiaca je, že dieťa dokáže nadvihnúť nožičky do 90 stupňov vo všetkých kĺboch na dolných končatinách. V ľahu na chrbte sa trojmesačné bábätko hrá s ručičkami. Vedome sa s nimi hrá, pozerá sa na ne a dáva si ich do pusy. Od tejto doby všetko, čo príde do jeho rúk, bude chcieť aj ochutnať, respektíve jazykom spoznať kvalitu predmetu, rovnako ako hmatom - ručičkami. Ručičky by mali byť už po väčšinu dňa otvorené. Ak sa snaží hračku či váš prst uchopiť, dotkne sa predmetu najprv dlaňou z malíčkovej strany a potom hračku zabalí do celej dlane. V ľahu na brušku by sa bábätko malo dokázať opierať sa o oba lakte a predlaktia. Hlavička a krk sú pretiahnuté v osi telíčka. Telíčko je tiež mierne nesené nad podložkou a bábätko sa opiera o podložku pod pupkom.
Kvalitu vzpriamení môžete ohodnotiť sami. Telíčko bude nesené nad podložkou tak, že dieťa dokáže zapojiť súčasne svaly na prednej i zadnej strane trupu a šije. Ak vykonáva napriamenie len zapojením svalov na zadnej strane trupu a šije, uvidíte vrásky naprieč chrbta pod lopatkami a v páse. Tretí mesiac so sebou prináša veľa zaujímavých momentov vývoja dieťatka. Veľa detí je v tomto období už dosť silných na pomalé zdvíhanie hlavičky do polohy chrbta. Čo sa týka jemnej motoriky, zdokonaľuje sa najmä koordinácia oboch rúk.
V ľahu na chrbte siaha bábätko po hračke. Respektíve, ak podáte hračku sprava, bábätko na ňu siahne pravou ručičkou a opačne, ak podávate hračku zľava, bábätko ju uchopí ľavou ručičkou. Ak ponúknete hračku sprava a budete ju pozvoľna posúvať vľavo, dieťa sleduje hračku pravou ručičkou do stredu a ďalej siaha na hračku ľavou ručičkou. Úchop, rovnako tak, ako ostatné pohyby, je závislý na stabilite polohy dieťaťa. Záujem o hračku dieťaťa silnie, čo bábätko vedie k ďalšiemu pokroku. V ľahu na chrbte, ak ponúknete hračku v strednej rovine, tj. presne nad tvárou dieťaťa, nebude sa môcť rozhodnúť, akou ručičkou na hračku siahne. Toto sa bude prejavovať tzv. "motorickým nepokojom", kedy dieťa bude triasť ručičkami, kopať nožičkami, poprípade sa zakláňať, otvárať ústočká, akoby celým telom chcelo hračku uchopiť. V tomto období sa bude vaše bábätko snažiť pretočiť na bok. Pokiaľ bude mať dostatočne silné brušné svaly a jeho koordinácia prednej a zadnej strany trupu bude dobrá, dokáže sa pretočiť za ponúkanou hračkou na bok. V ľahu na brušku dochádza v tomto mesiaci k veľkému pokroku. Bábätko sa dokáže oprieť o jednu ruku, respektíve lakeť a predlaktie, pričom druhú ručičku dokáže uvoľniť na uchopenie hračky. Jedným z hlavných meradiel je, ak dieťa vo veku piatich mesiacov dokáže zdvihnúť svoju pažu nad horizontálu. V tej chvíli je jasné, že jeho vývoj bude postupovať tak, že po čase bude stáť a chodiť.
Podpora rozvoja a zmierňovanie obáv v 3. mesiaci
V treťom mesiaci mnoho mamičiek navštevuje rehabilitačné kurzy, kde pod vedením odborníka trénujú pohybové cvičenia s dieťatkom a podporuje tak vývoj jeho motorických schopností. Niektoré cvičenia môžete, samozrejme, praktizovať aj doma. Jedným z nich je napríklad cvičenie s nohami, keď nimi pohybujete akoby dieťatko pedálovalo na bicykli. Netreba sa obávať, detské kurzy nie sú povinné.
Mnoho detí už dokáže rozpoznať tváre známych ľudí a rozlíšiť ich od tých cudzích. I keď obdobie, kedy dieťatko povie prvé slovíčko, je ešte v nedohľadne, mnoho detí začína v tomto období reagovať na jednoduché zvuky a napodobňovať ich. Ak s bábätkom budete veľa hovoriť a čítať mu, podporujete jeho rozvoj jazyka. Dvojjazyčné rodiny by takisto mali začať využívať svoju viacjazyčnosť a rozprávať s dieťaťom v oboch jazykoch. Odporúča sa však, aby sa jeden rodič prihováral dieťatku stále v tom istom jazyku. Ľahšie sa tak naučí priraďovať jednotlivé slová k danému jazyku. Pre rozvoj sluchu a rozoznávanie jednotlivých zvukov odporúčame okrem bežnej reči dieťatku predstavovať aj ďalšie zvuky, napríklad zvuk malého zvončeka, jemné pískanie a podobne.
Dokonca aj dotyk dieťaťa sa v treťom mesiaci zušľachťuje. Náhodné dotyky a hmatové vnemy lepšie vníma aj ovláda. Hmatové obrázkové knihy sú v tomto období ideálne. S rastúcou aktivitou dieťatka mu môžete predstavovať aj nové hračky. Keď ste mimo domu, praktické sú napríklad aj hracie deky. Dokonca aj tie najmenšie detičky sa už dokážu sami zabaviť na chrbte a na brušku sa môžu pokúšať o prvé pohyby. Dieťatko si rozvíja motorické zručnosti. Existujú obyčajné aj vibračné detské lehátka. Dieťatko jemný pohyb upokojí a ľahšie v ňom zaspí.
Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť. Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partii, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestalo outsiderom.
Spánok trojmesačného dieťaťa a vplyv na jeho psychiku
Mnoho rodičov sa nepovažuje za šťastlivcov, ktorých bábätko dokáže prespať celú noc. Dieťa stále len narieka, kričí a rodičia padajú od únavy. Sú dve veci, na ktoré treba pamätať - ak sa dieťa budí často v noci, je to celkom prirodzené a bežné. A druhá, dôležitejšia - že mu možno v spánku bránite pár chybami vy. Každé dieťa je iné, preto neporovnávajte. Plus - rátajte aj so spánkovou regresiou, ktorá môže narušiť zabehnutý spánkový režim.
Dobrý, poriadny, výdatný spánok je esenciálny pre naše zdravie fyzické aj psychické. Najmä keď hovoríme o bábätkách, ktoré ho nutne potrebujú pre zdravý vývoj. No každé dieťatko je iné a to isté platí aj o spánkovom režime. Jedno prespí pomaly celú noc a vy len ticho závidíte, to vaše sa budí aj dvadsaťkrát. Myslite však na to, že budenie sa v noci je bežná súčasť spánkového cyklu a týka sa aj dospelých. Na druhej strane aj výskumy ukazujú, že keď bábätká napríklad dosiahnu 6 mesiacov - nie že sa budia menej v noci, ale rodičov budia menej v noci. Navyše treba rátať s tým, že detičky od 4 mesiacov prechádzajú istými obdobiami, pre ktoré je typická spánková regresia.
Určite ale nerezignujte na zdravú spánkovú rutinu: vykúpať, nakŕmiť, prebaliť, obliecť pyžamko, uložiť do postele, túliť sa a čítať rozprávku, zhasnúť a nechať spať. Konzistencia je kľúč a trpezlivosť vaša sila.
Spánková rutina nie v rovnakom čase: Do veku 4 - 6 mesiacov majú bábätká rozhádzané spinkanie, budia sa často a nemajú ešte také vedomie o noci a dni ako staršie deti a dospelí. Až od 4. mesiaca sa postupne začína vyvíjať skutočný cirkadiálny rytmus - vnútorné, biologické hodiny. Tie nám hovoria, kedy je čas na spánok a sme unavení a kedy sa máme zobudiť, už je ráno. Novorodenec trávi viac času v hlbokom spánku, u starších detí a dospelých sa strieda ten ľahký s hlbokým a práve v tomto veku je naznačený prechod aj u bábätiek. Takže keď sa budia v noci veľmi často, večer ťažšie zaspávajú, skoro ráno vás budia, nič zlé sa nedeje - vy však môžete spraviť pár vecí, ktorými ho naučíte na správnu a zdravú spánkovú rutinu. Jednou z nich je, že budete konzistentní v tom, kedy večer začne chodiť spávať. U malých detí je to najlepšie okolo 6. - 7. hodiny večer. Ale, samozrejme, záleží aj na tom, kedy dieťa prejavuje únavu, takže polhodinka/hodinka hore dole je v poriadku.
Rituály pred spaním: Konzistentnosť by ste mali dodržiavať aj v prípade rituálov pred spaním, ktoré dieťaťu napovedajú, že sa neodvratne blíži spánok. Že toto všetko je príprava naň, upokojovanie tela, umožnenie melatonínu vykonať svoju robotu. Teda teplý kúpeľ, stíšenie a vypnutie obrazoviek (TV, tablet), tlmené svetlo, koniec hraniu, nakŕmenie, prebalenie, obliekanie do pyžamka, rozostlaná postieľka a pripravená kniha na čítanie. Začnite aspoň hodinku pred uložením, aby ste podporili vzájomný bonding, pustite relaxačnú hudbu, zaspievajte si - a určite pred spánkom žiadne bláznenie, cvičenie či iné rozptyľovanie, ktoré dieťa nabudí a rozblázni. Vytvoríte tak rutinu, ktorá je pre dieťa pravidelnosťou predvídateľná a teda sa budú cítiť bezpečne. Zároveň regulujete denné a nočné hormonálne cykly, teda podporujete správne nastavenie vnútorných hodín. Ak by ste tieto časy stále menili, môžete premeškať napríklad signály únavy, takže od vyčerpania nebude vedieť zaspať.
Nerozpoznávate signály únavy: Každá mama či tato spoznávajú svoje dieťatko, preto je bonding taký dôležitý. A spoločne strávený čas, venovanie sa dieťaťu vám umožní spoznať aj napríklad také príznaky únavy, signály na to, že je pripravené spať. Nielen večer, ale aj cez deň: žmolenie, pretieranie si očiek, nosa, naťahovanie vláskov, ušiek, zívanie, spomalená aktivita a strata záujmu o ľudí a činnosti, mrmlanie. Stáva sa, že rodičia sú natoľko zaneprázdnení, že si signály nevšimnú. Skúste ale v rámci zavedených spánkov cez deň všímať blížiaci sa čas spánku, vezmite dieťa do zatemnenej miestnosti, spomaľte aktivitu, činnosť, prípadne pustite pokojnú hudbu, biely šum (čo na vaše dieťa funguje), hladkajte ho, ľahnite si spolu, rozprávajte rozprávku a všímajte si, či tu tieto signály sú. Aj to môže pomôcť. Pozor, signálom, že dieťa je vyčerpané a že ste to premeškali, môže byť aj prehnaná aktivita, krik, plač - prestimulované a vyčerpané dieťa môže byť jedno menšie tornádo. Vtedy odstráňte stimuláciu, hry, opäť radíme vziať dieťa na tiché miesto a dopriať mu čas na upokojenie - pokojne sa s ním hojdajte, spievajte mu, rozprávajte rozprávku.
Pozor na tzv. spánkové „barličky“: Rodičia sa stretávajú s najrozmanitejšími radami, ako dieťa primäť k spánku celú noc. Napríklad nereagovať na plač, ktorým dieťa signalizuje stres, strach alebo volanie o pomoc so zaspaním. Radíme presný opak - ak sa bábätko prebudilo a srdcervúco plače, znamená to, že ho máte uistiť o svojej prítomnosti, teda poskytnúť mu pocit bezpečia. Je to benefit do budúcnosti - keď bude staršie a náhle sa prebudí, bude vedieť, že ste niekde tam a nemusí na vás volať a uisťovať sa dokola. Malé bábätko to ale nemá ako vedieť, príroda ho evolučne vybavila plačom, aby signalizovalo opustenosť - inak by neprežilo. To však neznamená, že keď sa bábätko prebudí, každý raz vyskočíte a zareagujete na každé jeho mrmlanie. Niekedy sa dieťa prebudí, zamrmle, obráti hlávku a opäť zaspí. Ak by ste mu priskočili na pomoc, vytiahli z postieľky - môžete dosiahnuť presný opak - miesto opätovného upadnutia do spánku ho prebudíte (neplatí u najmenších, novorodencov, skôr od 5 - 6 mesiacov veku, ale záleží opäť od dieťaťa k dieťaťu). V noci ho miesto vyťahovania, kolísania, prechádzania sa s ním (tzv. pomocné barličky pre spánok), hojdania radšej nechajte v postieľke a ľahnite si k nemu, hladkajte ho, pritúľte sa. Takto ho postupne naučíte zaspávať bez vašej pomoci.
Nedostatočne vyplnený čas cez deň: Keď deti prežívajú spánkovú regresiu, hovorili sme o tom, že veľakrát sa tak deje preto, že prechádzajú istými vývojovými míľnikmi - napríklad v psychomotorickom vývoji, naučili sa kotúľať, váľať sudy, sedieť, štvornožkovať, prvýkrát sa postavili, začali chodiť, prvýkrát zliezli z postieľky. Tieto svoje nové schopnosti chcú praktizovať - preto im poskytnite dostatočný priestor na to práve cez deň. Niekedy, keď sa deťom cez deň nevenujeme, chcú to dobehnúť vtedy, keď by mali spať. Skúste sa postarať o to, aby mali dostatok stimulov a podnetov cez deň, vyplnený čas zábavou, aktivitami, pohybom a slnkom - nie televíziou.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc a rozpoznať vážnejšie problémy
Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Ak sa strach u dieťaťa vyskytuje často a intenzívne, môže ísť o prejav úzkosti alebo fóbie. V takom prípade je vhodné vyhľadať pomoc detského psychológa. Odborník vám pomôže identifikovať príčinu strachu a navrhne vhodné postupy na jeho prekonanie.
Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Stáva sa, že naše 2-ročné dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť nám, mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Alebo sami v zúfalstve sa vyhrážame deťom, že ich vezme policajt, smetiar, čert alebo ktokoľvek, koho vymyslíme. Týmto postupom však zbytočne zvyšujeme úzkosť detí, oslabujeme pocit bezpečia, ktorý by mali mať a znižujeme aj ich dôveru v nás.
Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku. Napríklad dieťa, ktoré nechce byť bez matky, bude prežívať pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú. Bude uvažovať - čo, ak sa vám niečo stane, keď ste od nich preč? Tieto pocity sú zdrvujúce.
Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť.
Ak sa dieťa vo veku troch rokov schováva „mame pod sukňu“, vyhýba sa očnému kontaktu so všetkými ľuďmi okrem tých z vlastnej domácnosti, hanbí sa, neodpovedá na otázky a s nevyhnutným kontaktom (napríklad s lekárom) má taký problém, že mu je až do plaču, opäť nie je na mieste, aby bolo označované za mamánka alebo usmrkanca. Medzi prejavy sociálnej fóbie môže patriť červenanie sa, návaly horúčavy, zvýšené potenie, ale aj ťažkosti s dýchaním či úzkosť a potreba zvracania. Ak má dieťa takéto príznaky, odporúčame navštíviť detského psychológa. Ak sa len hanbí, nebojte, vyrastie z toho a možno bude len introvertom.
Psychické príznaky, ktoré môžu naznačovať problém: strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
Telesné príznaky, na ktoré si treba dávať pozor: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.
Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav. V takýchto prípadoch je odborná pomoc obzvlášť dôležitá.
Rodičovské stratégie pre zvládanie detských strachov a budovanie dôvery
Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo.
Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou.“ Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi. Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite.
Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a podobne. „Zľakol si sa.“
Strach z tmy: Na tmu reagujú až po druhom roku. Väčšie problémy nastávajú po druhom roku, keď deti začnú viac samostatne premýšľať, čo je v tomto prípade voči nim aj malá nevýhoda. Najviac viditeľné je to vo vzťahu ku tme. Práve teraz sa niektoré deti začínajú veľmi báť a počas noci vás pýtajú, aby ste im nechali zasvietené aspoň malé svetlo. „V tomto veku je ich predstavivosť nekonečná a začínajú vidieť tiene a rôzne strašidelné veci. Niektoré kvôli tomu majú čoraz väčší strach, iné z toho jednoducho vyrastú,“ vysvetľuje pediatrička Gina Posner. Obozretné preto buďte aj na to, čo deti pozerajú v televízii. V niektorých rozprávkach sa môžu objaviť zloduchovia, ktorých sa veľmi zľaknú a začnú si ich predstavovať hlavne počas tmy. Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Neraz také, ktoré by vydesili aj dospelého.
V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč.
Nie je vhodné deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne. Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické, impulzívne a nedokážu sa ovládať. Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne. Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať.
Strach u malých detí je prirodzenou súčasťou ich vývoja. Ako rodičia máme príležitosť podporiť ich odvahu a dôveru vo svet tým, že ich obavy pochopíme a správne na ne zareagujeme. Pochopenie vývojových míľnikov a individuálnych rozdielov medzi deťmi je kľúčové pre poskytnutie adekvátnej podpory a pomoci. Ak máte akékoľvek pochybnosti o prejavoch strachu u vášho dieťaťa, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc, aby ste zabezpečili jeho zdravý psychický vývoj.
tags: #trojmesacne #dieta #sa #boji