Šikanovanie v školskom prostredí je zložitý a vážny spoločenský problém, ktorý sa netýka len vzťahov medzi žiakmi, ale, žiaľ, môže sa objaviť aj vo vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Tento fenomén, ktorý zasahuje do pedagogickej, psychologickej a právnej sféry, zraňuje nielen momentálnu integritu obetí, ale má často dlhotrvajúce dopady na ich celkový vývoj, vzdelávanie a sociálne začlenenie. Je dôležité si uvedomiť, že nikto nemá právo ubližovať inému, a ak sa šikanovanie deje, je nevyhnutné konať a hľadať riešenia. V nasledujúcom článku sa podrobne pozrieme na to, čo šikanovanie je, ako sa prejavuje, prečo k nemu dochádza, aké chyby sa robia pri jeho riešení, a ako správne postupovať, aby sa dieťaťu dostalo potrebnej pomoci a ochrany.
Čo je šikanovanie a ako sa prejavuje?
Podľa nášho vnímania sa o šikane hovorí, keď sa ktokoľvek správa tak, že je jeho cieľom cielene a opakovane ublížiť dieťaťu, zastrašiť ho alebo ohroziť. Môže ísť o šikanu zo strany jednej osoby voči jednej osobe alebo viacerých osôb voči jednej osobe, spolu alebo jednotlivo. Šikanovanie je určitou formou týrania, ktoré je definované ako úmyselné konanie namierené proti inému subjektu, ktorého cieľom je poškodzovanie zdravia (psychického, fyzického) a nátlak proti jeho ľudskej dôstojnosti. Je to konanie, pre ktoré je charakteristické, že medzi agresorom a obeťou ide o nevyrovnaný pomer síl a opakované, úmyselné útoky smerujúce k fyzickému alebo psychickému ublíženiu či agresii.
Šikana môže mať rôzne formy. Môže ísť o fyzickú agresiu, pri ktorej agresor napríklad lakťom alebo nohou búcha do obete, dáva facky či buchnáty, často "akože zo žartu", no pre obeť to nie je príjemné. Psychická šikana zahŕňa verbálne útoky ako nadávanie, schovávanie vecí, ohováranie, intrigovanie proti obeti, navádzanie spolužiakov, aby si obeť nevšímali a nerozprávali sa s ňou, vyhrážanie sa a podobne. Cieľom šikanovania je niekoho ponížiť, raniť alebo zosmiešniť. Šikanovanie má viacero stupňov - od najnevinnejšieho, ako sú posmešky a ohovárania, po bitky a organizovaný zločin.
K šikanovaniu patrí aj zrod ostrakizmu, pri ktorom sa v skupine objavia dominantnejší jedinci, ale aj jedinci menej obľúbení, nevýrazní, utiahnutí. Títo sa ocitnú na takzvanom sociometrickom chvoste skupiny a ako prví zažijú prvky šikanovania. Pri náročných situáciách a zvyšovaní skupinového napätia môže dôjsť k fyzickej agresii a pritvrdzovaniu manipulácie, kde ostrakizovaní jedinci slúžia ako ventil na odreagovanie. Následne môže skupina vytvoriť agresívne jadro, ktorého členovia systematicky spolupracujú a rozvíjajú formy agresie. V pokročilých štádiách šikanovania väčšina prijíma normy agresorov a podskupina agresorov získava dominantné postavenie a vplyv. V štádiu totality alebo dokonalého šikanovania dochádza k rozdeleniu skupiny na „otrokárov“ a „otrokov“, kde vodcovia spôsobujú bolesť a príkoria. Pôvodne neutrálni a nesúhlasiaci s násilím sú stále konformnejší a sami sa aktívnejšie zúčastňujú organizovaného násilia, pričom sa prijíma ideológia násilia.
S rozvojom informačných a komunikačných technológií sa šikanovanie prenieslo aj do online prostredia. Elektronické šikanovanie (cyberbullying), alebo kyberšikana, je definované ako zneužívanie mobilných telefónov a internetu na posielanie agresívnych a nenávistných správ za účelom zastrašovania ich príjemcu. Internetové prostredie poskytuje veľké možnosti na tieto aktivity. Jeho nevýhodou je vysoká anonymita, ktorá uľahčuje túto činnosť. Agresor má za cieľ útočiť na ostatných užívateľov mobilných telefónov alebo internetu. V tomto prípade nie je dôležitá jeho fyzická sila, ale schopnosť používať počítač, mobil a internet. Zákernosť tohto druhu šikanovania spočíva aj v tom, že môže byť nepretržité a jeho potenciálnymi obeťami môže byť veľké množstvo užívateľov internetu a mobilných telefónov.
Vinníkom nie je len ten, kto šikanuje, ale aj ten, kto sa na šikane zúčastňuje napríklad tým, že sa pozerá, čo sa druhému žiakovi deje. Keď na to neupozorní, vtedy môže byť považovaný za spolu šikanujúceho.
Špecifiká šikanovania dieťaťa učiteľom
Šikana sa nedeje len medzi žiakmi, ale môže sa diať aj zo strany vyučujúcich. V takomto prípade ide o mimoriadne závažnú situáciu, pretože učiteľ, ktorý má byť pre dieťa autoritou, oporou a garantom bezpečia, zneužíva svoju mocenskú pozíciu. Toto vytvára pre dieťa oveľa ťažšie podmienky na obranu a zdôverenie sa, keďže má voči učiteľovi prirodzený rešpekt a často strach.
Príkladom takejto situácie môže byť prípad, keď učiteľ ponižuje alebo zosmiešňuje žiaka priamo na hodine, a to opakovane. Takéto správanie sa môže prejavovať napríklad neakceptovaním dokumentov a podkladov z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) týkajúcich sa špeciálnych vzdelávacích potrieb dieťaťa, ako sú dysgrafia alebo iné potvrdené ochorenia. Ak učitelia odmietajú prispôsobiť výučbu alebo povoliť používanie pomôcok, ktoré by dieťaťu uľahčili učenie, a namiesto toho nútia dieťa zvládať učivo ako zdravé deti v triede, ide o formu psychického týrania a zanedbávania potrieb dieťaťa. Takáto situácia je pre dieťa veľmi ťažká.
Šikana
Dieťa, ktoré zažíva šikanu od učiteľa, často prežíva enormný stres, ktorý sa môže prejavovať plačom deň vopred pred danou hodinou alebo hanbou. Obeti sa zdá, že je v nej problém, a môže ospravedlňovať agresora (šikanujúceho učiteľa) za jeho správanie. Je veľmi dôležité si zapamätať, že v takejto situácii sa deje niečo zlé dieťaťu, nie učiteľovi. Tvojim právom je nesúhlasiť s tým, aby učiteľ alebo iný zamestnanec od teba chcel vyrozprávanie tvojich „bolestí“ pred žiakom, ktorý ti to robí, alebo v tomto prípade, pred samotným učiteľom, ktorý ti ubližuje. To by mohlo skončiť tak, že budeš pred ním zľahčovať „psychické a fyzické bolesti“ a zastávať sa ho, že on to tak nemyslel, nechcel by si ho „podraziť“.
Dôsledky šikanovania učiteľom sú veľmi vážne. Dotýkajú sa celej osobnosti dieťaťa, často vedú k zhoršeniu prospechu, nesústredenosti a nezáujmu o vzdelávanie. Pri dlhodobom šikanovaní sa obeť často zrúti a nadobudne panický strach o svoje zdravie a život, trpí poruchami spánku, nočnými desmi, psychosomatickými problémami, ako sú únava, nevoľnosť, bolesti hlavy, brucha, dusivé astmatické záchvaty a podobne. Môže sa stať, že obeť nie je schopná pokračovať v štúdiu ani po preradení na inú školu, čo dokazuje, aké hlboké rany môže tento typ šikanovania zanechať.
Ako rozpoznať, že dieťa zažíva šikanovanie (vrátane šikany od učiteľa)
Na to, aby sme dokázali pomôcť dieťaťu, ktoré je obeťou šikanovania, je kľúčové včas rozpoznať príznaky. Niekedy sa objaví iba začínajúce vyčleňovanie jedného žiaka z kolektívu, no už vtedy treba spozornieť, aby správanie neprerástlo do šikanovania. Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov.
Existujú rôzne prejavy, ktoré môžu signalizovať, že dieťa zažíva šikanovanie:
Prejavy na strane obete:
- Emocionálne a sociálne zmeny: Žiak je stranou od ostatných spolužiakov, zdá sa, že nemá kamarátov, snaží sa tráviť prestávky v blízkosti učiteľa. Pôsobí smutne, nešťastne a stiesnene, je osamelé, stiahnuté, nechce hovoriť o svojich problémoch, je zamrznuté alebo nervózne. Môže byť aj agresívne, plačlivé, objavujú sa u neho výkyvy nálad, zmienky o možnej samovražde.
- Fyzické a psychosomatické príznaky: Nechce jesť, zle spí, bolí ho brucho, hlava, prípadne ráno vracia, snaží sa zostať doma. Objavujú sa odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
- Školské a správanie: U žiaka môže dôjsť k zhoršeniu prospechu, nesústredenosti a nezáujmu o vzdelávanie. Žiak začne vyhľadávať dôvody pre absenciu v škole, odkladá odchod z domu, prípadne na ňom badať strach. Pri aktivitách, ktoré vyžadujú delenie triedy do tímov, býva tento žiak volený svojimi spolužiakmi medzi poslednými. Do školy/zo školy chodí inými cestičkami ako zvyčajne. Cez prestávku nechce desiatovať. Žiak má strach hovoriť nahlas v triede, prestane sa hlásiť, čoraz menej sa zapája do aktivít počas vyučovania i prestávok.
- Online prostredie: Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí na sociálnych sieťach môžu byť signálom, že sa dieťa snaží ventilovať svoj smútok alebo negatívne zážitky.
Prejavy v triede (pozorovateľné učiteľom alebo inými žiakmi):
- V triede je počuť „šum“ poznámok na adresu jedného žiaka. Trieda ho častejšie spomína v ironickom, skrytom kontexte. Väčšina triedy sa tvári, že kontextu rozumie.
- Žiaci často spomínajú nejakú prezývku počas vyučovania, ktorá je priraďovaná jednému žiakovi.
- Žiaci posmešne komolia meno jedného zo spolužiakov.
- Nikto z triedy nechce sedieť s jedným „tým istým“ dieťaťom.
- Nikto z triedy nechce zaniesť tomuto dieťaťu úlohy.
- Žiaci posmešne napodobňujú typické prejavy správania jedného zo spolužiakov.
- V triede vznikne „hra“ „Nedotýkajte sa ho, ani jeho vecí! Je nakazený!“
Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma, či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné. Ak má dieťa časté bolesti hlavy či brucha a vynecháva preto vyučovanie, treba spozornieť a položiť si otázku, či nie sú jeho problémy v skutočnosti psychosomatické.
Prečo dochádza k šikanovaniu? Hlbšie príčiny a rola spoločnosti
Problematika šikanovania v školskom prostredí sa stáva neustálym predmetom záujmu spoločnosti. Kriminálny psychológ Ondrej Kubík upozorňuje, že to nie je len o deťoch, ale predovšetkým o zrkadle spoločnosti, rodín a systému, ktorý mladých ľudí formuje. Deti dnes čelia realite, ktorú si dospelí v ich veku ani nevedeli predstaviť. Šikanovanie v školách je len cíp ľadovca. Samota, tlak sociálnych sietí, výrazné rozdiely medzi spolužiakmi či nedostatok empatie vytvárajú pôdu pre šikanovanie.
Faktory prispievajúce k šikanovaniu:
- Sociálno-ekonomické nerovnosti: Škola je agregát detí z rôznych sociálnych vrstiev, kde prirodzene vzniká pnutie. Šikanovanie má korene vo vysmievaní sa z rozdielov. Dnes sú medzi deťmi obrovské rozdiely v majetnosti, čo odráža napätie medzi sociálnymi vrstvami.
- Rodinné prostredie: Deti sú v prvom rade zrkadlom rodičov. Chlapec vidí, ako sa jeho otec správa k ostatným ľuďom, či už v práci, k manželke, v dopravnej situácii, alebo podobne. Alibizmus rodičov, ospravedlňovanie alebo dokonca podporovanie dieťaťa, aby sa presadzovalo v spoločnosti za každú cenu, môže tiež prispieť k agresívnemu správaniu. Veľmi významnú úlohu pripisujeme rodine a sociálno-ekonomickej situácii, v ktorej sa uskutočňuje socializácia mládeže, osvojovanie si spoločenských hodnôt, rol a vzorov správania. Dieťa sa často stáva svedkom násilia vo vlastnej rodine, neraz i objektom, čím vzniká prvá predstava násilia ako normy správania, vytvára sa negatívny model napodobňovania správania.
- Nedostatok empatie a odcudzenie: Vzťahy ľudí sú viac odcudzené, ľudia sú viac izolovaní, menej tolerantní či zdržanliví a omnoho viac binárni. Deti sa môžu šikanovať zo zábavy, čo naznačuje nedostatok empatie.
- Charakteristiky agresorov: Mnohí šikanéri sú najčastejšie ľudia s nízkym sebavedomím a s potrebou dominovať. Sú to ľudia, ktorí neznášajú rozdiel, inakosť. Nemusí to byť len "zlý" žiak, agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. V zásade väčší predpoklad, že dieťa bude ubližovať, má vtedy, keď mu niekto ubližuje alebo mu ubližoval, keď prežilo traumy, zanedbávanie či týranie. Pri tom vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia; ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom. Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia. Každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb.
- Charakteristiky obetí: Objektom šikany môže byť ktokoľvek. Často je to dieťa, ktoré je v niečom odlišné, či už fyzicky, mentálne (nižšie alebo nadpriemerné schopnosti), školsky (úspešné/neúspešné), zdravotne znevýhodnené, s poruchou učenia, plaché, plačlivé, neobľúbené, s níženým prahom citlivosti, sebavedomím a sebaúctou. Obeťami sa stávajú aj deti patriace k menšinám (iná národnosť, etnikum, vierovyznanie, špecifický status rodičov) alebo deti telesne slabé a neobratné, neschopné brániť sa, vyhýbajúce sa športu, či nadmerne chránené rodičmi.
Časté chyby dospelých a školy pri riešení šikany
Problematika šikanovania je emocionálne náročná a dospelí často robia chyby pri jej riešení, nie preto, že by im na deťoch nezáležalo, ale preto, lebo čelia vlastným obavám, strachom a intenzívnym emóciám, ktoré nevedia spracovať. Ako dospelí robíme opakujúce sa chyby, ktoré pramenia z nášho ľudského prežívania, vlastných skúseností a našich kompetencií.
Najčastejšie chyby a ich mechanizmy:
- Popieranie reality a bagatelizovanie: Jednou z najčastejších a prvotných reakcií býva popieranie reality. Je to mechanizmus, ktorý sa objaví ako obrana pred nepohodlím, pred niečím, čo nás ohrozuje. Šikana spúšťa ďalšie náročné emócie, ako pocit viny, hnev. Pre mnohých dospelých je jednoduchšie poprieť realitu, bagatelizovať a zľahčiť alebo racionalizovať slovami ako: „Určite to nie je také zlé…“ Je to jednoduchšie, ako si uvedomiť, že treba konať a riešiť ťažkú skutočnosť.
- Vlastná nespracovaná skúsenosť so šikanou: Každý z nás má za sebou vlastné životné skúsenosti. Dospelí, ktorí prešli šikanou, môžu šikanovanie svojho vlastného dieťaťa alebo dieťaťa vo svojej triede vnímať ako opakujúcu sa skúsenosť, ktorá prebúdza bolesť a úzkosť. Niektorí reagujú únikom (ignoráciou a zľahčovaním problému) alebo naopak, prísnosťou, obviňovaním, konfrontovaním zúčastnených a emocionálnymi rozhovormi.
- Nedostatočné kompetencie a vedomosti: Mnoho dospelých, ktorí pracujú s deťmi a mládežou, nemá dostatočné kompetencie a vedomosti na riešenie šikany. Buď si nie sú istí, či to, čo sa deje, je šikana, alebo ju bagatelizujú.
- Nedostatok podpory a strach: Vstupuje tu aj dôležitý faktor, a to podpora pedagóga zo strany vedenia školy, ak sa v triede vyskytne šikana. Ak sa pedagóg cíti opustený, prípadne vie, že bude musieť riešiť komunikáciu s agresorom a jeho rodičmi sám, bez podpory, nie vždy sa dokáže postaviť šikane a radšej siahne po rýchlom riešení, napríklad napomenie žiaka alebo agresora a obeť vzájomne konfrontuje. Riešenie šikany je emocionálne náročné, a ak dospelý nemá podporu alebo sa obáva eskalácie konfliktu, radšej sa riešeniu vyhne. Tiež ak pedagóg pociťuje strach o vlastnú bezpečnosť, potrebuje mať podporu a ochranu zo strany zamestnávateľa. Zohráva tu rolu aj možná nízka emočná gramotnosť zo strany dospelých.
- Obavy o reputáciu: Pri školách a pedagógoch sa môže objaviť téma obavy o reputáciu školy alebo o vlastnú reputáciu. Priznať šikanu a aktívne ju riešiť môže v myšlienkach človeka znamenať strach o vlastnú reputáciu, ako aj o svoju vlastnú profesionalitu. Pedagógovia môžu vnímať, že profesijne zlyhali. Preto dospelí môžu reagovať obranným postojom, bagatelizovaním alebo presúvaním zodpovednosti a viny. Chcú totiž chrániť svoj vlastný obraz - pred sebou aj pred okolím.
Tieto chyby sa žiaľ prejavujú aj v reálnych situáciách. Svedectvom je prípad rodiča, ktorého syn bol ponižovaný učiteľom. Napriek tomu, že pedagógovia dostali dokumenty z Centra, ktoré popisovali, ako môže syn odpovedať, písať písomky a používať pomôcky, ktoré mu rodič šesť rokov vyrábal doma, škola ich neakceptovala. Riaditeľ školy, namiesto pomoci, rodičovi doslova vysmial a medzi štyrmi očami mu povedal, aby si syna preložil na inú školu, inak zažijú „peklo“. Následne mu zakázal kontaktovať učiteľov syna ohľadom učiva, čím zabránil rodičovi pomáhať dieťaťu v učení. Keď rodič upovedomil školskú inšpekciu, jej záver bol, že sa „nič z toho nepotvrdilo“. Riaditeľ si dokonca vymyslel, že rodič obťažuje učiteľov a dal príkaz, aby sa pod vyhlásenie podpísali všetci pedagogickí zamestnanci školy, vrátane tých, ktorí syna neučia. Takéto správanie riaditeľa, ktorý mal podľa náhodných zistení členov rodiny na Mestskom úrade, na Inšpekcii školstva a na polícii, jasne ilustruje vyššie uvedené chyby - popieranie, obavy o reputáciu inštitúcie, nedostatok podpory pre obeť a zneužívanie moci.
Pri práci s deťmi je potrebné mať kontakt samých so sebou - vedieť, ako reagujem a prečo tak reagujem. Chyby robíme, lebo sme ľudia. Treba vedieť, prečo sme ich urobili, a snažiť sa o nápravu. Ale ak budeme zatvárať oči pred vlastnými zlyhaniami, šikana nezmizne. Dávame jej priestor na eskaláciu. Vždy môžeme požiadať o pomoc, o sprevádzanie a nikdy nemusíme riešiť šikanu sami. Namiesto zahmlievania je potrebné sa vzdelávať, zvyšovať si kompetencie na zvládanie krízových situácií a najmä - nezabudnúť byť ľudskými a citlivými voči deťom. Pochopenie týchto mechanizmov sa tak stáva jedným z kľúčových krokov riešenia a prevencie šikany.
Ako správne postupovať pri podozrení na šikanovanie
Ak ste si všimli náznaky šikanovania alebo sa vám dieťa zdôverilo, je dôležité vedieť, ako správne postupovať. Správanie iných žiakov voči dieťaťu alebo učiteľa voči dieťaťu nie je chyba obete. Škola, ktorú dieťa navštevuje, je povinná riešiť šikanu na školách a nemôže ju ignorovať.
Prvý krok: Rozhovor s dieťaťom
Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa.
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. Ak rodič vníma zmenu zvykov a správania dieťaťa, ako je uzavretosť, únik z rodinných vzťahov, časté bolesti, zhoršenie v učení, podráždenosť alebo nechce komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda.
Je dôležité dieťa ubezpečiť, že pri ňom stojíte a ste ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. Naopak, rozrušené dieťa potrebuje, aby rodič dokázal vytvoriť pokojnú atmosféru, v ktorej sa cíti dobre a môže mu v pokoji opísať, čo ho trápi, bez rizika, že bude súdené alebo že ho rodič zahltí vlastným hnevom či smútkom. Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev.
Ak sa rozhodnete zveriť sa rodičom, vyberte si situáciu, kedy budete mať dostatok času. Všetko im porozprávajte. Ak chcete, môžete si to predtým zapísať na papierik alebo do mobilu, aby ste na nič dôležité nezabudli. Je dôležité im povedať: kto ti ubližuje, akým spôsobom, ako často, kde sa to deje najčastejšie a či o tom vie aj niekto iný. Napríklad, či si o tom už s niekým hovoril/a alebo či to niekto videl. Rodičia vás majú radi a určite sa vám budú snažiť pomôcť.
Komunikácia so školou a rodičmi agresorov
Ak sa vám dieťa zdôverilo, alebo máte podozrenie na šikanu, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. V rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať.
Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj, keďže rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši.
Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. Rodičia si môžu spolu s dieťaťom prečítať užitočné dokumenty ako Smernica č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach a AKČNÝ PLÁN RIEŠENIA ŠIKANOVANIA V ŠKOLÁCH A ŠKOLSKÝCH ZARIADENIACH, ktoré sú dostupné na webe ministerstva školstva a popisujú, ako má škola postupovať pri zistení neprístojného správania a šikany.
Neodporúča sa osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať. Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré tomu vášmu ubližuje, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať. Prvé stretnutie môže byť výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti, avšak nikdy nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované.
Kam sa obrátiť, ak škola nekoná alebo situáciu zhoršuje
Ak ani riaditeľ školy nepomôže a stále dochádza k šikane, je potrebné, aby sa vaši rodičia obrátili na Štátnu školskú inšpekciu (ŠŠI) so sídlom v Bratislave, alebo na školské inšpekčné centrum (ide o inšpekciu v kraji trvalého pobytu). V sťažnosti popíšu v spolupráci s vami, čo sa deje, v čom si myslia, že vaše právo je poškodzované, prečo nadobudli istotu, že ste šikanovaní. Je dobré mať aj napísané od triednej učiteľky v pedagogickej dokumentácii, že ste ju oboznámili o tom, čo sa vám deje. Keď rodičia navštívia triednu učiteľku/učiteľa alebo riaditeľku/riaditeľa školy, nech požiadajú o zápis z ich stretnutia o oznámení a riešení neprístojného správania sa voči vám. Tieto záznamy sú kľúčové pre ďalšie kroky.
V prípade, že sa nič nezmení a stále dochádza k šikane, aj po tom, čo sa vaši rodičia obrátili na inšpekciu, je na mieste obrátiť sa na komisára pre deti. Komisár pre deti sa oboznámi so všetkým, čo bolo pre vás urobené zo strany rodičov, triedneho učiteľa, školského psychológa, sociálneho pedagóga, výchovného poradcu alebo vybranej dospelej osoby na škole alebo aj inde, na ktorú ste sa obrátili. Nezávisle zisťuje, čo sa dialo a kto a čím bol pre vás pomocou, pričom ho nikto nemôže ovplyvňovať pri posudzovaní. Zaujíma sa aj o to, ako škola a učitelia vedú žiakov v prevencii voči šikane a keď už na škole je aj ten najnižší stupeň šikany, ako a čo urobili, aby tam nebol (práca so žiakom, kolektívom zo strany všetkých odborníkov na škole, ale aj z polície, zdravotníctva a ostatných odborníkov). Komisár pre deti úzko spolupracuje v školskom prostredí so všetkými inštitúciami a má oprávnenie od nich požadovať informácie k posúdeniu podaného podnetu.
Príkladom extrémnej neúčinnosti oficiálnych inštitúcií môže byť už spomenutý prípad, kde po sťažnosti rodiča na šikanovanie dieťaťa učiteľom a neakceptovanie podkladov z CPPPaP, riaditeľ školy nielenže odmietol situáciu riešiť a rodičovi sa vysmial, ale navyše ho zastrašoval a obvinil z obťažovania učiteľov. Aj po telefonickom a písomnom upovedomení školskej inšpekcie sa „nič nepotvrdilo“, čo môže byť spojené s vplyvom riaditeľa, ktorý má rodinných príslušní na kľúčových miestach (Mestský úrad, Inšpekcia školstva, polícia). Takáto situácia je pre rodinu mimoriadne frustrujúca a náročná, čo sa podpíše aj na zdraví rodičov. V takýchto zúfalých prípadoch je kontaktovanie komisára pre deti často poslednou nádejou, ktorá môže situáciu nezávisle preveriť a poskytnúť skutočnú podporu.
Právne aspekty šikanovania
Šikanovanie a násilie je nesporne vážnym sociálno-patologickým javom, ktorého prevýchova a resocializácia je veľmi náročná. Je dôležité si uvedomiť, že hoci Priestupkový a Trestný zákon nepoznajú skutkovú podstatu priestupku alebo trestného činu „šikanovanie“, samotné šikanovanie môže napĺňať skutkovú podstatu viacerých trestných činov a priestupkov.
Priestupky:
- Priestupok proti občianskemu spolunažívaniu (§49): Dopustí sa ho ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.
- Priestupok proti majetku (§50): Dopustí sa ho ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom alebo zničením či poškodením veci z takého majetku alebo sa o také konanie pokúsi.
Trestné činy:Šikanovanie spadá pod kategóriu viacerých trestných činov, čo si málokedy aktéri šikanovania uvedomujú:
- Vydieranie (§189): Kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov. V prípade spáchania na chránenej osobe (napr. dieťati) je trest od štyroch do desiatich rokov.
- Nátlak (§192): Kto iného núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel zneužívajúc jeho hmotnú núdzu alebo naliehavú nemajetkovú potrebu, alebo tieseň vyvolanú jeho nepriaznivými osobnými pomermi, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Pri spáchaní na chránenej osobe, so zbraňou alebo z pomsty je trest od jedného do piatich rokov.
- Ublíženie na zdraví (§155, §156): Kto úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na štyri až desať rokov. Pri úmyselnom ublížení na zdraví je trest od šiestich mesiacov do dvoch rokov. V závažnejších prípadoch sa tresty zvyšujú.
- Krádež (§212): Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Závažnejšie formy (vlámaním, násilím, znova po predchádzajúcom postihu) vedú k vyšším trestom.
- Nebezpečné vyhrážanie (§360): Kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
- Výtržníctvo (§364): Kto sa dopustil slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Zodpovednosť páchateľov a iných osôb:
- Trestná zodpovednosť: Trestne zodpovedný je ten, kto v čase spáchania činu dovŕšil 14 rokov svojho veku. Ak sú páchateľmi deti mladšie ako 14 rokov, nie sú trestne zodpovedné, čo však neznamená, že nemôžu byť postihnuté iným spôsobom.
- Sociálny kurátor: V prípadoch, kde bežné výchovné postupy nemajú účinnosť u detí mladších ako 14 rokov, je nutné obrátiť sa na sociálneho kurátora príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Kurátor je oprávnený vo vážnych a odôvodnených prípadoch na základe šetrenia vydať predbežné opatrenie na umiestnenie dieťaťa do príslušného ústavu.
- Rodičia: Rodičia sa pri zanedbávaní výchovy (túlanie, ponocovanie, asociálne správanie) dopúšťajú trestného činu (§211), ak svojmu dieťaťu umožňujú viesť záhaľčivý alebo nemravný život.
- Učitelia a riaditelia škôl: Učiteľ alebo vychovávateľ, ktorému bude známy prípad šikanovania a neprijme v tomto smere žiadne opatrenie, sa vystavuje riziku trestného postihu. Takýmto konaním môže pedagogický zamestnanec napĺňať i skutkovú podstatu trestného činu neprekazenia trestného činu alebo neoznámenia trestného činu. Pri podozrení, že šikanovanie naplnilo skutkovú podstatu priestupku alebo trestného činu, je riaditeľ školy povinný oznámiť túto skutočnosť príslušnému útvaru Policajného zboru SR. Pedagógovia by sa mali pri riešení tejto problematiky skontaktovať so sociálnym kurátorom a s políciou, nakoľko pri šikanovaní sa môžu stretnúť síce „len“ s vyhrážaním, pokiaľ však agresor vzbudí u iného dôvodnú obavu a dôsledkom je neblahý psychický účinok na obeť, ide tiež o trestný čin (nebezpečné vyhrážanie).
Prevencia a dlhodobé riešenia
Veľmi dôležitá je prevencia proti šikane, pri čom môžete pomôcť aj vy, tým, že upozorníte svojich vrstovníkov na to, čo je šikana, a vysvetlíte im, že nie je správne ubližovať iným. Šikanovanie je zámerné ubližovanie inému človeku. Ak vás niekto šikanuje, nie je to vaša vina. Nikto nemá právo ubližovať vám. Je dôležité povedať o tom niekomu a požiadať o pomoc. Aj táto situácia má riešenie, dokonca môže mať niekoľko dobrých riešení, ktoré vám pomôžu cítiť sa lepšie a zvládnuť tento problém.
Čo nerobiť, keď šikanujú vás alebo niekoho iného:
- Nesnažte sa situáciu vyriešiť sami. Zapájať sa do bitiek či hádok nie je správne riešenie. Je odvážne sa niekoho zastať, ale nie je dobré ohroziť seba.
- Nie je dobré, ak šikanu pomáhame tajiť. Aj keď sa to niekedy môže zdať ako dobrý nápad, nie je to tak. Keď tajíme šikanovanie, nepomáhame tým kamarátovi, ktorý je jej obeťou, ale tomu, čo ho šikanuje.
- Nikdy sa nesnažte šikanu, ktorú ste videli, napodobňovať.
Čo robiť, ak ste svedkom šikanovania:Nemusíte jeho šikanovanie zastaviť, ani nemusíte túto situáciu vyriešiť práve vy. Postačí, keď sa k nemu budete správať pekne - s rešpektom a úctou. Niekedy pomôže pozdraviť sa, usmiať sa alebo pomôcť s nejakou drobnosťou. Už takto pomáhate obetiam šikany cítiť sa lepšie. Ak šikanujú vášho kamaráta, môžete sa o tom spolu porozprávať. Niekedy pomôže aj to, keď sa vám môže zdôveriť a vy ho vypočujete. Nevadí, že neviete, čo presne máte povedať. Niekedy stačí počúvať a to, že ste tam pre neho. Pokúste sa spolu vymyslieť, čo by sa dalo spraviť v tejto situácii. Môžete o tom povedať rodičom, súrodencom alebo pani učiteľke? Môžete poprosiť o pomoc iného spolužiaka alebo kamaráta? Môžete poprosiť o pomoc iného učiteľa z vašej školy či krúžku?
Čo robiť, keď ste niekoho šikanovali:Určite by ste s tým mali ihneď prestať. Nie je to dobré a ani správne. Niekedy sa stane, že sa rozhodneme alebo konáme nesprávne. Potom nás to ale mrzí. Priatelia sú v našom živote veľmi dôležití. Keď niekomu ubližujete, prichádzate tak o priateľov. Tým škodíte aj sami sebe. Bolo by dobré to aspoň trochu napraviť. Skúsili ste sa ospravedlniť? Čo tak urobiť teraz pre neho/ňu niečo pekné?
Systémové riešenia a prevencia:
- Posilnenie komunít: Šikanovanie by bolo možné eliminovať spevnením komunít, ktoré by sa uzavierali, pretože tým by mali väčšiu mieru kontroly. Ľudí v komunite väčšinou spájajú rovnaké hodnoty. Komunita je taká väčšia rodina, kde dieťa cíti, že niekam patrí.
- Školské uniformy: Odporúča sa návrat k školským uniformám, pretože v uniformách sa medzi deťmi vytrácajú rozdiely a porovnávajú sa viac mentálne schopnosti. Odstraňujú určité napätie, lebo spôsob obliekania medzi deťmi je iritujúci prvok. Paradoxne môže byť šikanovaný i žiak, ktorý je dobre oblečený, tými, ktorí sú oblečení horšie.
- Rozvoj kompetencií dospelých: Je potrebné sa vzdelávať, zvyšovať si kompetencie na zvládanie krízových situácií a najmä - nezabudnúť byť ľudskými a citlivými voči deťom.
- Školský mediátor, psychológ a výchovný poradca: Veľmi prospešná pozícia by bola tiež pozícia školského mediátora, kde by deti videli, že každý konflikt má nejaké riešenie. V takýchto prípadoch by mohol veľkú úlohu zohrať takisto školský psychológ a výchovný poradca.
- Komunikácia tvárou v tvár: Hoci situáciu značne sťažujú technológie a online komunikácia, deti treba viesť ku komunikácii tvárou v tvár.
- Budovanie zodpovednosti a súdržnosti: Pomohlo by agresora zastaviť, keby sa niekto odvážil postaviť proti agresorovi a zastať sa obete. Na to by však bolo potrebné v deťoch budovať pocit zodpovednosti, inklúziu a súdržnosť.
Úlohou školy je vzdelávať a poskytovať bezpečné prostredie. Hoci to neznamená uzdravovať deti, aktívnym prístupom a spoluprácou s rodinami a odborníkmi je možné výrazne znížiť výskyt šikanovania a zlepšiť celkové prostredie pre rast a vývoj detí.
tags: #ucitel #sikanuje #dieta