Asistovaná reprodukcia (AR) predstavuje pre mnohé páry po celom svete, aj na Slovensku, poslednú nádej na splnenie túžby po dieťati. Tento rýchlo sa rozvíjajúci medicínsky odbor však nie je len o vedeckých pokrokoch a radosti z nového života. Vo svojom jadre skrýva aj komplexnú sieť morálnych, etických, právnych a ekonomických dilem. Pohľad na umelé oplodnenie na Slovensku odhaľuje prostredie, kde sa silná túžba po potomkovi stretáva s nedostačujúcou legislatívou, prekvapivou cenovou dostupnosťou pre zahraničnú klientelu a praxami, ktoré sú v mnohých iných krajinách zakázané alebo prísne regulované. V spoločnosti sa práca reprodukčných centier vníma často ako veľký altruizmus, avšak realita ukazuje, že ide aj o významný biznis, ku ktorému prispievame všetci, keďže slovenské zdravotné poisťovne uhrádzajú ženám tri cykly IVF.
Osobná Cesta za Dieťaťom: Triumf Túžby a Bolesť Rozhodnutí
Annin príbeh sa začína podobne ako príbeh iných párov, ktoré majú problém s neplodnosťou. S manželom túžili po dieťati, ktoré však neprichádzalo, a tak ich lekár nasmeroval rovno do centra asistovanej reprodukcie. Napriek vedomiu, že cirkev umelé oplodnenie neschvaľuje, túžba po vlastnom dieťati u Anny nakoniec zvíťazila. Lekára upozornila, že sú veriaci a veľký počet embryí by bol pre nich problém. Napriek tomu jej lekár počas stimulácie hormonálne dávky postupne zvyšoval. Výsledkom bolo 21 odobratých vajíčok a 10 embryí „jednotkovej kvality“.
Keďže Anne hrozil ovariálny hyperstimulačný syndróm (OHSS), čo je prehnaná reakcia organizmu na prebytok hormónov, embryá zmrazili a jedno z nich jej po troch mesiacoch vložili do maternice. Tehotenstvo vyšlo na prvý pokus a dnes sa tešia z niekoľkotýždňového zdravého bábätka. Napriek veľkej radosti zo syna však Anna vo vnútri prežíva bolesť. „Najhoršie je, že nám vzniklo toľko embryí. Takto sme to nechceli a nechceme zlikvidovať žiadne z nich. Pre nás je to život. Cítim sa previnilo, často večer plačem, nemôžem spávať, som depresívna,“ opisuje svoje rozpoloženie. Anna má 35 rokov a je si vedomá toho, že nemôže použiť všetky embryá. „Zlikvidovať ich nemôžem a darovať ich z môjho pohľadu takisto nie je cesta. Nemôžem žiť s pocitom, že niekde vyrastá moje dieťa, o ktorom nikdy nič nebudem vedieť,“ vysvetľuje. Na začiatku ju viedla silná túžba po dieťati, ale na konci sú dôsledky, na ktoré vopred nemyslela, a dilemy, na ktoré nemá riešenie.
Anna nie je jediná, ktorá si v tejto situácii zúfa. Ženy, ktoré ťažko spracovávajú fakt, že majú zmrazených embryí viac, ako môžu vynosiť, zakladajú na diskusných fórach skupiny, v ktorých sa potrebujú o svojom trápení vyrozprávať. A je ich skutočne mnoho. Tieto ženy často čelia nepochopeniu, podceňovaniu svojho rozpoloženia a tvrdeniam o zhluku buniek. Mnohé z nich však už majú doma dieťa počaté touto metódou, čo je dôvod, prečo sa na embryá, ktoré zostali v centre, nedokážu pozerať ako na „prebytočný“ vedľajší produkt.
Kariérne mimoriadne úspešná žena Barbara Lisá žijúca v anglickom Cambridge so svojím manželom Nilayom, sa rozhodla prelomiť tabu a s verejnosťou sa delí o svoj príbeh. Viac ako päť rokov sa s manželom snažia o dieťa, za sebou má tri umelé oplodnenia a jedno mimomaternicové tehotenstvo, pri ktorom jej život visel na vlásku. Na júlovom TEDxBratislava hovorila o svojej, zatiaľ nenaplnenej, túžbe po dieťati. Po skončení jej emotívneho monológu prišlo za ňou asi päťdesiat ľudí. Chceli ju objať, podať ruku, poďakovať, povedať, čo na nich zapôsobilo, či zdieľať podobné skúsenosti. Pred rokom bola na treťom cykle umelého oplodnenia (IVF) v Prahe. Jej skúsenosť potvrdzuje, že pomáha zbaviť sa strachu, keď zistí, že nie je sama. Keď si pozrie videá z TEDx o komplikovanej ceste k dieťaťu, alebo číta príbehy iných žien, dáva jej to pocit, že nie je sama a aj iní prechádzajú podobnou skúsenosťou. Vie sa do nich vcítiť a vie, že je to v poriadku, lebo rovnako sú na tom aj iní ľudia. Nemusí sa zbytočne týrať pre to, čo cíti.
Reakcie na vydatú bezdetnú ženu v istom veku sú podľa nej kapitola sama o sebe. Po TEDx prišiel za ňou a za jej manželom jeden chalan. Povedal, že jeho známi nemajú deti, on je nenormálne zvedavý na dôvod a nevie, ako sa ich to pýtať. Povedali mu, aby sa radšej vôbec nepýtal, nie je to jeho vec. Toto potvrdzuje pocit, že na Slovensku majú ľudia priam povinnosť povedať, čo si myslia, a chýba u nás empatia. Je to celkovo naša kultúra, sme otvorení, opýtame sa priamo. Upozorňuje, že je to ťažké a musela sa naučiť, že je v poriadku, keď ju nebudú mať všetci radi, a keď stratí nejakých ľudí, ktorí si o nej budú myslieť bohviečo.
Proces IVF je pre ženy mimoriadne náročný. Začína sa prvý deň menštruácie pichaním hormónov, ktorých dávka závisí od veku. U Barbary pri poslednom dali maximálnu možnú dávku, päť dávok denne. Toto sa opakuje štrnásť dní, pričom posledné tri dni sa pichajú aj ďalšie typy hormónov. Je to veľmi stresujúce a záleží na tom, ako človek reaguje na hormóny. „Aj sa mi chce plakať, aj kričať, aj sa mi nič nechce, aj som v pohode. V priebehu dňa môžem vystriedať akékoľvek nálady.“ Potom nasleduje odber vajíčok v plnej narkóze. Po operácii lekárka pred všetkými oznamuje, koľko vajíčok odobrali. Tento moment je extrémne nepríjemný, človek je ešte napumpovaný, ubolený a zrazu nastáva porovnávanie. Pamätá si, že jedna z nich mala 20 vajíčok, druhá 15, ona mala 9 a tá posledná len jedno. Rovno sa tam zrútila. Prešla si všetkým a s najväčšou pravdepodobnosťou jej to jedno vajíčko neprežije.
Po odbere vajíčok treba na druhý deň volať do laboratória, aby povedali, koľko embryí vzniklo. To je veľmi stresujúce, lebo z desiatich embryí, ktoré vznikli po poslednom cykle, zostali len tri. Na piaty deň povedia stav a ak je embryo dostačujúcej kvality, môže žena nastúpiť na vklad. Po vložení embrya musí štrnásť dní čakať, aby zistila, či otehotnela. Vtedy sústavne cíti, že ju niečo pichlo, má bolesti ako pri menštruácii, niekedy príde silné krvácanie, ktoré však vôbec nemusí byť menštruáciou. Neistotu rozptýli jedine tehotenský test. Psychicky je najhoršia tá neistota, večné otázky.
Závažným problémom je aj prístup k diagnostike mužskej neplodnosti. V prípade Barbary Lisá a jej manžela Nilaya im lekár na poslednom umelom oplodnení oznámil výsledky spermiogramu, ktoré boli problematické. Ona si vtedy uvedomila, že sa o všetko stará, pripravuje sa, dobre je, cvičí, zatiaľ čo on sa nestará a všetko ohrozí. Neskôr si uvedomila, že Nilay sám bol vyľakaný z toho, že má zrazu zlé výsledky, nečakal, že so spermiami by mohol byť nejaký problém. Dopredu ho netestovali a žiaden lekár mu jeho spermiogram nevysvetlil, nechali na nej, aby mu to povedala. Nedali jej ani žiadny papier, len oznámili výsledky ústne. Toto podčiarkuje absenciu komplexného prístupu a nedostatočnú podporu pre mužov v procese asistovanej reprodukcie.
Slovensko ako Krajina Neobmedzených Možností: Voľná Legislatíva a Reprodukčná Turistika
Koľko je v slovenských centrách asistovanej reprodukcie zmrazených embryí, nevieme. Postoj s touto otázkou oslovil Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI), ktoré potvrdilo, že tieto údaje nespracováva. „V zmysle legislatívnych a metodických pokynov k zberu hlásenia o asistovanej reprodukcii aktuálne zbierame samotné realizácie a nie údaje o zásobách zmrazených spermií a embryí,“ informovala vedúca oddelenia komunikácie a marketingu NCZI Alena Krčová. Z oslovených deviatich kliník (zo štrnástich celkovo) dostali len dve odpovede. Jedinú relevantnú odpoveď dostali z centra Repromedica so sídlom v Bratislave. „Za posledných päť rokov má naša klinika zamrazených cca dvetisíc embryí. Lehota zamrazených embryí je neobmedzená, ale pacientky do päť rokov embryá použijú alebo ich dávajú likvidovať, alebo darujú,“ povedala pre Postoj vedúca embryologička centra Ingrid Straszer. Zaujímalo nás tiež, pre aký spôsob sa rozhodujú pacientky, ktoré zostávajúce embryá nemôžu použiť. „Deväťdesiatosem percent z nich dáva embryá likvidovať a dve percentá embryá darujú inému páru,“ dodala embryologička. Keby hypoteticky každé centrum malo porovnateľný počet, hovoríme už o takmer tridsiatich tisícoch zamrazených embryií za posledných päť rokov. Na Slovensku pritom máme aj centrá s väčšou klientelou a so sieťami pobočiek, takže dá sa predpokladať, že v slovenskom kontexte v aktuálnom čase hovoríme o viac ako tridsiatich tisícoch zmrazených embryí.
Všetko je dnes na Slovensku len o odhadoch a predpokladoch, čo sa týka samotnej činnosti slovenských centier. Slovensko má v oblasti asistovanej reprodukcie jednu z najvoľnejších legislatív. Právna regulácia reprodukčnej medicíny ostáva u nás od osemdesiatych rokov 20. storočia bez akýchkoľvek zmien. Jediným normatívnym právnym aktom, ktorý sa špeciálne zaoberá výkonom umelého oplodnenia, je dodnes len vykonávací predpis k zákonu č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v z. n. p., a to záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR z 10. októbra 1983 č. Z-8600/1983-D/2 o podmienkach na umelé oplodnenie. Ide o najstarší a doteraz platný právny predpis, ktorý už zďaleka nezodpovedá súčasnému vývoju v reprodukčnej medicíne, napriek tomu sa na Slovensku doteraz neinovoval. Vznikol ešte v časoch, keď asistovaná reprodukcia neexistovala. Toto opatrenie za umelé oplodnenie považuje len insemináciu, navyše sa mohla vykonať len v prípade manželov. S niečím takým, ako je oplodnenie mimo tela matky, prenos embrya, zmrazenie embryí a podobne, vôbec nepočíta. V tom čase sa tieto praktiky ešte nerobili. Prvé dieťa „zo skúmavky“ sa na Slovensku narodilo v roku 1991.
Čiastkové zmienky o asistovanej reprodukcii sa postupne začali objavovať až v ďalších neskorších právnych predpisoch, a to aj vďaka preberaniu legislatívy EÚ. Napríklad transplantačný zákon (zákon č. 317/2016 Z. z.) rieši problematiku darcovstva buniek, tkanív a orgánov, pričom sleduje najmä kvalitu a bezpečnosť darovaných buniek, aby sa minimalizovalo riziko infekcie pri transplantácii. Tak sa postupne do našej legislatívy dostali niektoré úpravy, ktoré poznáme v súčasnosti, napríklad že za partnerské darcovstvo sa považuje darcovstvo reprodukčných ľudských buniek medzi mužom a ženou, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah. Alebo že v prípade nepoužitých reprodukčných buniek ich možno využiť na vedeckovýskumné účely alebo na ich likvidáciu.
Kliniky asistovanej reprodukcie na Slovensku túto nedostatočnú legislatívu využívajú a ponúkajú služby, ktoré sú vo viacerých západných krajinách nedostupné, napríklad už spomínané darcovstvo embryí alebo IVF z darovaných vajíčok. Tieto techniky sú zakázané vo viacerých európskych krajinách, napríklad v Nemecku alebo Taliansku. Centrá vo svojich cenníkoch ponúkajú tiež možnosť priplatiť si za PGD, teda preimplantačnú genetickú diagnostiku, čo je metóda, ktorá umožňuje diagnostikovať vývojovú chybu alebo dedičnú chorobu ešte pred embryotransferom. „Je to metóda preventívna, vďaka ktorej je možné vybrať k transferu také embryo, u ktorého bola vylúčená vyšetrovaná vada alebo ochorenie,“ vysvetľujú na svojich webových stránkach. Inými slovami: selekcia zdravých embryí a následné zničenie nevyhovujúcich.
Ženy, ktoré si IVF prešli, potvrdili, že istý druh selekcie vykonávajú v centrách aj bez tejto metódy. Podľa ich tvrdení centrá svoje klientky na tretí deň po oplodnení vajíčok informujú, ako sa vyvíjajú. Tie, ktoré sa podľa odborníkov nevyvíjajú dostatočne „pekne“ a vo svojom vývoji meškajú za tými kvalitnejšími, ani nemrazia. Časť vznikajúcich embryí sa tak likviduje ešte na samom začiatku celého procesu umelého oplodnenia. Najmä pre náš darcovský program bez väčších obmedzení centrá na Slovensku vyhľadávajú aj zahraniční klienti prichádzajúci z krajín, ktorých legislatíva túto možnosť nepovoľuje.
Pre zahraničnú klientelu sme atraktívni nielen vďaka už spomínanej možnosti vykonať IVF s darovanými embryami, ale aj preto, že sme v porovnaní so západnými krajinami cenovo dostupnejší. Napríklad podľa údajov portálu fertilitymapper.com, ktorý mapuje ceny IVF vo Veľkej Británii, žena, ktorá je samoplatcom, zaplatí za jeden cyklus plus základné doplnkové služby ako ICSI (technika, keď sa pomocou injekcie vpraví najkvalitnejšia spermia do cytoplazmy vajíčka), ďalej za vstupné vyšetrenia a hormonálne lieky v prepočte viac ako 11-tisíc eur. Do toho ešte Briti nezarátavajú cenu v prípade nadbytočných embryí za ich mrazenie, výška je odvodená od počtu vzniknutých embryí, ale cenu to môže podľa portálu v priemere navýšiť o ďalšiu tisícku, teda už sme na sume 12-tisíc eur. Ak sa tehotenstvo s „čerstvým embryom“ nepodarilo a žena absolvuje kryoembryotransfer (KET), doplatí ďalších v priemere 2500 eur, čo navýši cenu na 14 500 eur. Portál upozorňuje, že cena môže byť ešte vyššia alebo nižšia v závislosti od regiónu, v ktorom centrum pôsobí, pracuje preto so spriemerovanými číslami.
Porovnali sme to s cenníkom, ktorý má Reprofit Bratislava zverejnený na svojej webovej stránke. Žena, ktorá tu pôjde na IVF ako samoplatca a rozhodne sa napríklad pre balík IVF Premium, v ktorom je už zahrnutá konzultácia, liečebný plán, monitoring, odber oocytov, spermiogram a príprava spermií, ICSI, predĺžená kultivácia, asistovaný hatching plus genetické vyšetrenia embrya a zmrazenie dvoch embryí, zaplatí 3450 eur. Cena sa môže ešte navýšiť, ak z cyklu vzniknú viac ako dve embryá, ktoré sú zahrnuté už v cene balíka, a to najviac o 500 eur. Ďalších priemerne 900 eur stoja samoplatcu lieky. Ak počítame ako v príklade z Británie, že žena bude mať viac ako dve embryá, ktorých mrazenie garantuje balík Premium, navýši sa cena ešte maximálne o 350 eur. Ak by sa tehotenstvo podarilo až zo zamrazeného embrya ako v prvom príklade a žena by podstúpila kryoembryotransfer (KET), jej náklady sa zvýšia o ďalších 450 eur. Celková cena pri opísanom prípade by v tomto slovenskom centre vyšla stále len na 5650 eur. Samozrejme, treba ešte prirátať vyšetrenie muža a doplnkové laboratórne metódy určené na úpravu spermií, ktoré centrá ponúkajú na zvýšenie šance na úspešné oplodnenie vajíčka. Uvedené porovnanie slúži len na ilustráciu a porovnanie nákladov za podobné služby u nás a v zahraničí, cena závisí aj od diagnóz páru, ktorý centrum vyhľadá. Výrazný cenový rozdiel vysvetľuje turistiku za umelým oplodnením do slovenských reprodukčných kliník.
Okrem toho, že z optiky klientov z niektorých západných krajín sú naše centrá cenovo dostupnejšie, poskytujeme jednoduchší prístup k IVF aj z iných hľadísk. Nemáme totiž zákonom limitovaný vek, dokedy môže žena podstúpiť umelé oplodnenie, vekový limit je len pri uhrádzaní úkonov zdravotnými poisťovňami. Podmienkou nie je ani to, že pár musí byť zosobášený. V prípade nezosobášených párov klienti potvrdzujú svoje spolužitie len čestným vyhlásením, že žijú v spoločnej domácnosti. Vďaka tomu sa cez darcovský program môžu dostať k dieťaťu aj slobodné ženy alebo slobodní muži aj u nás, aj keď to nie je zákonom explicitne povolené. V prípade darovania spermií nemáme vôbec určené, koľkokrát môže byť jeden muž darcom. Samotné centrá si určujú, koľkokrát využijú toho istého darcu. Keď si jedno centrum povie, že už stačilo, ten sa môže presunúť do druhého. Podľa zistení portálu Startitup situáciu využívajú najmä vysokoškolskí študenti, ktorí v tom vidia ľahký zárobok.
Najnovšie rozvíril stojaté vody dokument vysielaný na Netflixe Jeden otec, tisíc detí o mužovi, ktorý bol darcom spermií opakovane minimálne na jedenástich holandských klinikách a nie je vylúčené, že je už otcom viac ako sto detí, pričom plánuje ďalej pokračovať. Stalo sa to v menšom holandskom regióne, a preto vznikla obava, že sa tieto deti v budúcnosti stretnú, netušiac, že sú súrodenci. Vzhľadom na to, ako máme nastavené pravidlá u nás, podobný príbeh môže byť reálny aj na Slovensku. Toto nekontrolované kríženie génov v anonymite sa môže ukázať aj na tretej generácii. Riešením by mohla byť nejaká databáza dostupná aspoň lekárom, ktorý by mali vedieť kontrolovať, či je tam nejaké príbuzenstvo.
Biznis Asistovanej Reprodukcie: Kritika, Etika a Medicínske Praxe
Asistovaná reprodukcia sa často vníma ako veľký altruizmus pre neplodné páry. V skutočnosti pritom ide o veľký biznis, ku ktorému prispievame všetci, keďže slovenské zdravotné poisťovne uhrádzajú ženám tri cykly IVF. Reprodukčná medicína je rýchlo sa rozvíjajúci medicínsky odbor a dopyt po jej službách neustále rastie, a to aj vzhľadom na trend odkladania rodičovstva do vyššieho veku. V súvislosti s jej výkonom vzniká mnoho sporných situácií, a to tak morálnych, ako aj právnych. Biznis s deťmi a neplodnými rodičmi je ako platenie veľkých peňazí za nádej.
Česká dokumentaristka Kateřina Hrochová hovorí: „Zaráža ma najmä neetické konanie niektorých lekárov. Oni musia vedieť, že niektoré veci skutočne nefungujú, a napriek tomu ich úplne bezostyšne ponúkajú a nechajú tých ľudí za to platiť peniaze, ktoré nemajú a ktoré si napríklad aj požičiavajú v banke.“ Až po tom, čo Česká televízia odvysielala jej dokument Reprodukce 2.0, sa verejnosť dozvedela, že reprodukčné centrá doteraz ponúkajú neplodným párom metódy, o ktorých už dlho vedia, že nemajú na úspešnosť otehotnenia žiadny vplyv. A pýtajú za to nemalé peniaze. Na Slovensku je situácia rovnaká a asistovaný hatching či embryoglue nájdete aj dnes v cenníku každého nášho centra. Kateřina Hrochová zdôrazňuje, že nie je proti umelému oplodneniu, ale ako tvrdí, nemôže zostať ľahostajná voči praktikám, ktoré sa v tomto biznise nekontrolovane rozbehli.
K téme asistovanej reprodukcie sa Hrochová dostala ešte v 90. rokoch, keď umelé oplodnenie v Českej republike zažívalo boom. Vtedy sa riešili iné etické problémy, ktoré súviseli predovšetkým s tým, že sa ženám vkladalo viac embryí. Centrá si už vtedy konkurovali a pre ich existenciu a zisk bolo veľmi potrebné, aby mali dobré referencie, aby sa u nich tie deti rodili. Zistilo sa, že sa istili tým, že zaviedli do materníc žien viacero embryí, napríklad štyri, šesť, osem, desať, čo je dnes už nemysliteľné. V určitom týždni tehotenstva sa potom robila redukcia, čo znamenalo, že usmrtili niektoré z embryí, pričom sa zdravo vyvíjali. Pre ten pár to bola totálne šialená záležitosť. Tento prístup bol pre ženu až život ohrozujúci.
Súčasným vážnym problémom je nedostatočná diagnostika, najmä u mužov. Ženy, s ktorými hovorila Kateřina Hrochová, často opisovali, že v ordinácii muž nikoho nezaujíma, má len odovzdať spermie. Aj keď je žena zdravá a objektívne problém nemá, tak sa nepátra po príčine, ale objektom ich liečby sa stáva tá žena a nie muž. Mladé ženy chodia na gynekologické preventívne vyšetrenia, ale preventívne urologické vyšetrenia u chlapcov neexistujú, čo je veľký problém. Môže sa u nich totiž objaviť varikokéla alebo iné ochorenie. Pritom Hrochová hovorila s niekoľkými pármi, u ktorých sa zistili problémy s varikokélou, čo je žilové ochorenie, ktoré sa prejavuje na semenníkoch mužov, a po preliečení pár otehotnel prirodzene. Nebolo treba žiadne umelé oplodnenie.
Páry, ktoré prídu na kliniku, dostanú mužovi spraviť spermiogram, žene klasické vyšetrenia a zistia napríklad, že muž má pomalšie spermie. Ale po príčine nepátrajú. Odporúčajú mu vitamíny, pohyb, nemal by mať sedavé zamestnanie, prehrievať sa, saunovať. Medzitým žena zvyčajne podstúpi insemináciu. Väčšinou to nevyjde, čo lekári spätne hodnotia tak, že je to len prvá metóda. Ale už platíte. Aj keď je žena zdravá a objektívne nemá problém, nepátra sa po príčine u muža, ale objektom liečby je tá žena. To znamená, že do ženy sa tlačia hormonálne stimulanty a podstupuje všetky, aj pomerne dosť bolestivé procedúry, ktoré sú márne a zbytočné, pretože príčina a problém nie sú odstránené. Veľmi ju štve, že sa zraniteľnosť ľudí zneužíva, pretože ľudia, ktorí do centra prídu, sú zraniteľní, túžia po potomkovi a sú preto ovplyvniteľní. Problém je, že ako pacient môžete meniť kliniky, pričom tie kliniky medzi sebou nekomunikujú. Tam sa premieta túžba centier nepustiť si toho pacienta. Získať od neho nejaké peniaze.
Hormonálna stimulácia je obrovský zásah do organizmu. Ženy priberajú, objavujú sa u nich zápal obličiek. Počas stimulácie sú ženy hysterické, majú skutočne obrovské výkyvy nálad, ktoré sa menia ako lusknutím prstov. V jednej chvíli je to usmievavá žena, v druhej chvíli je to plačúca troska, ktorá si pripadá úplne zbytočná na celom svete, nemá tu prečo byť, nikto ju tu nechce, lebo nie je schopná porodiť dieťa, nestojí za nič. Tento stav striedania nálad znáša aj muž. A navyše môže u ženy dôjsť k ovariálnemu hyperstimulačnému syndrómu, ktorý vzniká pri nadmernej reakcii vaječníkov na hormonálnu stimuláciu, čo je veľmi vážny stav, v extrémnych prípadoch ide tej žene o život. Jeden príbeh hovorí o žene, ktorá sedemnásť rokov podstupovala stimulácie. Je otázne, prečo to lekári dovolili a prečo nie sú stanovené hranice, pri ktorých treba citlivo vysvetliť, že už stačilo. Nedávno rozprávala aj s paňou, ktorá sa snažila o bábätko osem rokov, a až na konci ich cesty im lekári urobili genetické testy, ktoré vylúčili, že by s partnerom mohli splodiť dieťa, a ak áno, bolo by vážne postihnuté. Ale zistili to až po ôsmich rokoch, keď zmenili kliniku. Prečo im tieto testy neurobili skôr?
Širšie Súvislosti Neplodnosti a Demografie: Fakty vs. Mýty
Na Slovensku nemáme žiadne verejne dostupné oficiálne dáta o činnosti a výsledkoch centier asistovanej reprodukcie. Nevieme, koľko žien ročne ich vyhľadá, koľko detí sa vďaka ich technikám narodilo či koľko žien využilo darcovský program. Na sledovanie priebehu a výsledkov IVF cyklov v centrách mal od mája 2015 slúžiť Národný register asistovanej reprodukcie. Jeho realizáciu malo zabezpečiť Národné centrum zdravotníckych informácií, napriek tomu dlhé roky po svojom legislatívnom schválení neexistoval. Zistilo sa, že ho spustili až po siedmich rokoch po tom, čo zákon vstúpil do platnosti, a začal fungovať od 1. júla 2022. Centrá reprodukčnej medicíny majú povinnosť zaslať do NCZI údaje do 90 dní od transferu embrya, respektíve od neúspechu v prípade predčasného ukončenia cyklu. „Aktuálne prebieha kontrola údajov za rok 2023 a súčasne je otvorený zber na zasielanie hlásení pre rok 2024,“ povedala Alena Krčová z NCZI.
Demograf Branislav Bleha hovorí, že keby sa presadili niektoré nápady poslankýň OĽaNO (napríklad o sťažení prístupu k umelému oplodneniu alebo vyňatí z verejného zdravotného poistenia), mnohým chudobnejším párom by to úplne odrezalo možnosť asistovanej reprodukcie. Argumenty, ktoré sú podsúvané verejnosti, často absentujú fakty a ohýbajú realitu. Napríklad jeden z argumentov, že umelé oplodnenie má dosah na psychiku páru či detí, vyvracajú štúdie serióznych psychologických časopisov. Tvrdenie, že tieto deti sú viac náchylné na rakovinové ochorenia, tiež nie je pravdivé. Výskum na vzorke niekoľko tisíc detí porovnal deti bežne počaté a deti z umelého oplodnenia a jednoznačná odpoveď bola, že deti z umelého oplodnenia nemajú vyššie percento výskytu rakoviny. Pre objektívnosť - sú niektoré štúdie, ktoré naznačovali, že tam je nejaký dosah na fyzický stav. Tvrdia, že sa pri niektorých ochoreniach zvyšuje pravdepodobnosť, a teda to u detí z umelého oplodnenia nie je napríklad 1 ku tisíc, ale 1,4 ku tisíc. Pri niektorých špecifických ochoreniach sa mohla potvrdiť trochu väčšia pravdepodobnosť, ale to sú veľmi malé vzorky. Navyše neplodné páry môžu mať aj iné pridružené ochorenia. Štúdia v Human Reproduction sledovala vývoj detí od 80. rokov.
Počet umelých oplodnení zrejme stúpa aj preto, lebo schopnosť prirodzene počať sa vo svetovej populácii znižuje. Má to dva hlavné dôvody. Zo súboru ľudí, ktorí chcú splodiť dieťa, je čoraz väčšia časť vo vyššom veku. Dnes chcú počať dieťa aj štyridsiatničky, ktoré majú nižšiu biologickú plodnosť, a podiel tridsiatničiek je podstatne vyšší ako pred 30. rokmi. Tým, že ich je viac, je v celkovom súbore ľudí, ktorí sa o dieťa snažia, štatisticky nižšia úspešnosť, lebo s vekom biologická plodnosť klesá. Druhá vec je, že klesá biologická plodnosť všeobecne, aj u mladších. Nielen preto, že sa snažia staršie páry, ale celkovo. Na otázku prečo nie je jasná odpoveď.
Demograf Bleha nesúhlasí s argumentom, že umelé oplodnenie nie je zdravotný výkon a nemalo by byť platené z verejného zdravotného poistenia. Je to niečo, čo pomôže páru k jednému zo základných „poslaní“ ľudí, teda mať dieťa. Ak teda odporcovia asistovanej reprodukcie hovoria, že ju chcú vyňať z verejného zdravotného poistenia, je to, akoby dali tieto výkony na úroveň nejakého zväčšenia pier, ktoré tiež nie je hradené z verejného poistenia. V Nemecku zaviedli spolufinancovanie týchto zákrokov. Aj keď ide o relatívne bohatý štát, keď sa pri umelom oplodnení zaviedla finančná spoluúčasť párov, záujem aj počet cyklov sa výrazne prepadol. Vplyv umelého oplodnenia na plodnosť na Slovensku by sa teda dal označiť ako nezanedbateľný. Hrubý odhad je tri až štyri percentá, ak by to bola polovica českej hodnoty. Páry nemajú veľa informácií a nevyužívajú možnosti umelého oplodnenia naplno. Mnohí, ktorí ho využijú, začnú neskoro, lebo je rozdiel prísť vo veku 34 a vo veku 41 rokov. Aj vo veku 41 rokov vedia pomôcť darovanými oocytmi (zárodočnými bunkami), ale niektoré páry to odmietnu. Akceptujú umelé oplodnenie, ale to najprirodzenejšie. Navyše vo vyššom veku ide často o kumuláciu viacerých reprodukčných problémov. Potenciál vidí na úrovni 6 až 8 percent navyše k spontánnym počatiam.
Dnes sa už veľmi málo využíva prapôvodná, takzvaná intrauterinná inseminácia v tele ženy, in vivo. Táto metóda je úspešná len v malom počte prípadov, zjednodušene povedané pri „jednoduchších“ prípadoch neplodnosti. Väčšine párov, ktoré prídu do nejakého centra, ponúknu rovno in vitro formu. To znamená, že sa oplodnenie deje mimo tela ženy, v skúmavke, respektíve dochádza k injektácii spermií do cytoplazmy vajíčka. Embryológ opticky vyberá správnu spermiu na základe pohybu a morfológie. Ďalšia metóda je postavená na tom, že hlavičky spermií majú „čuch“ na kyselinu hyalurónovú vo vajíčku. Robí sa aj magnetická selekcia. Alebo sa hľadá správna spermia cez mikrofluidné čipy tak, že sa vytvoria prirodzené bariéry, ktoré modelujú reprodukčné prostredie v žene. Spermia, ktorá cez prirodzené mikrobariéry prejde, je životaschopná. Hľadáme čo najlepšiu možnosť, aby sa splynutie podarilo a embryo bolo čo najživotaschopnejšie a aby bola čo najmenšia pravdepodobnosť genetických porúch. Pri týchto metódach nedochádza k zmene DNA, nie je to, prepáčte za prirovnanie, klonovanie ovce Dolly, ako si možno mnoho laikov predstavuje umelé oplodnenie. Dieťa sa „nevyrába“, iba sa pomáha prírode.
Argument v neprospech umelého oplodnenia môže znieť, že ak by ľudia vedeli, že nebudú mať možnosť umelého oplodnenia, dieťa si môžu plánovať skôr. Ale čo tí, ktorí majú kritický spermiogram, napríklad nepohyblivé spermie, alebo ženy, ktorým sa bez umelej stimulácie netvoria vajíčka? Takéto problémy majú už aj mnohí mladí. Bleha by išiel opačným smerom a preplácal by umelé oplodnenie aj ženám po štyridsiatke. Možno nižšou sumou, ale nestopol by podporu úplne. Nečakajme, že budú teraz všetky páry plánovať dieťa v dvadsiatich piatich. Doba je už iná. Páry plánovane, ale často aj z iných dôvodov sa pokúšajú o dieťa neskôr. Napríklad si našli partnera až v neskoršom veku. Dnes je bežnejšie, že si človek nájde partnera neskôr, životné cykly sa posúvajú. Hoci je to možno dva- až trikrát nižšia pravdepodobnosť ako u mladších žien, niekto môže čisto ekonomicky povedať, že po štyridsiatke sú to vyhodené peniaze, ale nie je to pravda. Aj keď to je 10- až 20-percentná šanca, stále je to dosť. Ak má pár 33 rokov a rok sa mu nepodarilo otehotnieť, mal by nad tým začať aspoň rozmýšľať, aspoň sa dať vyšetriť a zvažovať, čo ďalej.
Na Slovensku máme legislatívny základ asistovanej reprodukcie v opatrení ministerstva zdravotníctva z čias hlbokého socializmu, z roku 1983. Hovorí len o inseminácii in vivo, lebo in vitro metódy vtedy ešte ani neexistovali. Zákon hovorí, že umelé oplodnenie môžu podstúpiť len manželia. Zákon o rodine z roku 2005 umožňoval, aby sa to obchádzalo, lebo stačí vyhlásenie, súhlas oboch rodičov o stanovení otcovstva pre nadobudnutie rodičovských práv aj u nezosobášených. Ďalší, takzvaný transplantačný zákon z roku 2016, už túto bariéru úplne odstránil. Potrebovali by sme jeden komplexný zákon a vykonávacie predpisy, ktoré by definovali zákroky tak, ako ich pozná dnešná medicína. Lebo dnes sú pre nejasnosť zákonov napríklad rozpory v tom, čo zahrnúť do genetického materiálu: či len gaméty - pohlavné bunky muža a ženy - alebo aj embryo a ktorú fázu embrya, keďže embryo má viacero vývinových fáz, vklad sa spravidla uskutočňuje vo fáze tzv. blastocysty. Čiže určite by sa mal urobiť jeden komplexný právny predpis, z ktorého by vychádzali aj centrá asistovanej reprodukcie. Príde absurdné, keď niekto hovorí, že umelé oplodnenie má byť len pre manželov. Je zakázané, aby nezosobášené páry mali deti? Alebo aby mala dieťa slobodná matka? Je zakázané, aby si slobodná žena našla „darcu“, mala s ním pohlavný styk a počala dieťa? Nik jej v tom nebráni.
Podpora rodinnej politiky má signifikantný súvis s úhrnnou plodnosťou. Zosúladenie pracovného a rodinného života pomáha - a veľmi. Aj u nás sú už lastovičky ako otcovia na materskej dovolenke, ktorých je čoraz viac. Od roku 2018 môže byť otec so starším dieťaťom a s mladším matka. Alebo môže žena opakovane ísť na rodičovskú, vrátiť sa do práce a znovu ísť na rodičovskú. Ľudia sú v rôznych životných situáciách, majú rôzne potreby a preferencie. Spektrum a diverzita opatrení musia byť preto čo najvyššie, aby pokryli pestrosť životných situácií. Kľúčová vec sú škôlky. Ak chcú alebo musia obaja rodičia naplno pracovať, aby finančne stíhali, potrebujú škôlku a jasle. Hoci sa to rieši, nie je to dostatočne rýchlo. Škôlky by sme potrebovali do pol roka, najlepšie hneď, najmä v mestách, v suburbánnej zóne miest. Z ďalších opatrení by som spomenul zvyšovanie daňového bonusu. Ak bude klesať biologická plodnosť párov a budeme mať staršie rodičky, tak s tým nič neurobíme. Nepresvedčíme ženy, aby rodili v 22 rokoch ako za socializmu. V takejto situácii môže ešte vzrásť podiel umelých oplodnení, aby sme vôbec uchovali plodnosť na dnešnej úrovni.
Prečo je v Česku a Rakúsku podiel pôrodov z umelého oplodnenia vyšší (okolo 6-7%) ako na Slovensku (odhad 3-4%)? Možno je to čiastočne tým, že Česko je krajina s najvyšším zastúpením ateistov v Európe. Teda veľké množstvo párov nerieši dilemy vyplývajúce z náboženského presvedčenia. Česko je demograficky v mnohých veciach akoby pred nami. Napríklad u nich začala skôr klesať pôrodnosť a skoro vždy bola nižšia ako na Slovensku. Ďalšia vec je, že tam začali vznikať centrá asistovanej reprodukcie skôr, je ich viac a je tam silnejšie povedomie. A majú aj presnejšie zákony. Nie sú úplne v poriadku z hľadiska zastaranosti, neúplnosti, nejasných výkladov pojmov. Na tom sa zhodnú asi oba tábory - zástancovia aj odporcovia umelého oplodnenia.
tags: #umele #oplodnenie #biznis