Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity a vizualizujú svoj imaginárny svet, vlastné myšlienky, pochybnosti a radosť. Už od momentu, keď dieťa zoberie do ruky pastelku a načmára svoje prvé umelecké dielo, otvára sa nám šanca pochopiť, ako myslí, čo cíti a po čom túži. Ba čo viac, detské kresby môžu čo-to napovedať aj o osobnosti. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia. Pre deti je kreslenie prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu, obzvlášť ak ešte nevedia rozprávať, pomáha im vyjadriť sa. Kreslenie je pre dieťa ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje. Naopak, niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky.
Kreslenie je pre deti spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo prežívajú a čo je pre ne ťažké. A naopak, kreslením vyjadrujú radosť a lásku, napríklad keď tvoria pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor darujú. Zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Kresba trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka. Tak ako skutoční výtvarní umelci prezentujú svoj kritický pohľad na svet, tak aj dieťa vizualizuje svoj imaginárny svet.
Vývojové štádiá detskej kresby od prvých čmáraníc
Detská kresba má základné vývojové etapy, ktoré súvisia s ich osobnostným, kognitívnym a fyzickým rozvojom. Tieto etapy môžu byť pri každom dieťati individuálne. Okrem celkového rozvoja na kreslenie vplýva aj nadanie, osobnostné zameranie, talent, či podpora okolia. Kresba, rovnako ako dieťa, prechádza vývojom, ktorý súvisí so skúsenosťami dieťaťa, rozvojom jeho emocionálnych i intelektuálnych schopností a tiež jeho motorickými schopnosťami. Odborníci prirovnávajú tieto vývojové štádiá k vývoju detskej reči. Prvé kresby sú ako detské hravé džavotanie, ktoré sa neskôr zdokonaľuje a vznikajú z neho ucelené vety. Sú akýmsi vnútorným detským vyjadrením, keď dieťa nedokáže povedať, čo cíti. Z pohľadu odborníkov ide o istú formu komunikácie, ktorá prakticky nahrádza písmo. Túto teóriu psychológov podporuje aj fakt, že akonáhle začne dieťa rozprávať a dokáže sa na vysokej úrovni písomne vyjadriť, stráca záujem o kresbu.
Prvé štádium: Oboznamovanie sa s kreslením (11 - 20 mesiacov)
Tesne pred dovŕšením prvého roka až po cca 20-ty mesiac sledujeme prvú fázu, kedy je drobček najmä zvedavý. Kreslí a čarbe bez akéhokoľvek hlbšieho úmyslu niečo zobraziť. Ani svaly jeho rúk ešte nie sú nastavené výraznejšie koordinovať pohyby ceruzkou. Toto je nezobrazujúce obdobie, kedy sa dieťa iba oboznamuje s podstatou kreslenia a vytvára prvé čarbanice, ktoré nemajú žiadny zmysel. Medzi 1. a 2. rokom dieťa zisťuje, že ceruzka alebo štetec s farbou zanecháva určitú stopu. Spočiatku dokáže vytvárať iba bodky alebo škvrny, neskôr sa dostáva k čmáraniu. Dieťa ešte nevie celkom kontrolovať ťahy. Oko sleduje ruku kresliacu bodky, čiary a pod., a preto sú čiary prerušované. Kreslí bez akéhokoľvek zámeru niečo konkrétne zobraziť, má však obrovskú radosť z toho, keď vidí stopu zanechanú na papieri (alebo na stene!). Aj keď sa to môže zdať zbytočné a často špinavé tvorenie, je dôležité poskytnúť dieťaťu priestor na kreslenie. Aj toto „kreslenie“ má vplyv a posúva deti k ďalšiemu stupňu.
Odporúčanie: Nechajte malé deti tvoriť a zabezpečte im farbičky a farby, ktoré sú pre ne vhodné. Tento typ kreatívnych potrieb je prispôsobený pre malé rúčky, deťom sa s nimi dobre manipuluje a sú pre ne nezávadné.
Druhé štádium: Izolované predstavy (okolo 2 rokov)
V druhom štádiu sú osoby a predmety zobrazené na obrázku ťažko rozpoznateľné a izolované, v detskej fantázii sú však akčné a konajú. Ide o obdobie, kedy dieťa začína formovať na papieri tvary a prechádza do štádia izolovaných predstáv. Dokáže už kresliť postavy, predmety, ktoré nie sú súčasťou nejakého deja alebo priestoru, napriek tomu, že dieťa to tak vníma. Vidí svoje postavy ako živé a konajúce. Dieťa v tomto období už dokáže zvládať čmáranice rôzneho druhu. Dokáže už rozpoznávať rozdiely vo svojich čmáraniciach a je preň obyčajný krúživý pohyb v rýchlom tempe uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Dieťa sa naučí časom vytvoriť uzavretý objekt, ovál. Hoci pre dospelého človeka tieto čmáranice nemajú žiadny význam, resp. nedokáže ich k ničomu prirovnať, deti v tom majú úplne jasno. Dokážu povedať, čo nakreslili a zmeniť tento obsah aj niekoľkokrát. Vo veku 1,5 - 2 roky už po prvýkrát dokáže dieťa vymyslieť konštrukciu skutočnosti. Svojím pozorovaním a vnímaním vzťahov okolo seba sa snaží o ich zachytenie. Ceruzka je predĺženou rukou dieťaťa, čiary priamo súvisia s JA dieťaťa. Dieťa čmára všetkými smermi, pri kreslení možno pozorovať osobité pohyby. Objavuje sa krúživý pohyb. Pre tento vek je typická emocionalita, ktorá sa prejavuje aj silným tlakom ceruzky na papier.
Odporúčanie: Ponúknite dieťaťu veľkú a ideálne vertikálnu plochu na kreslenie (tabule, steny a pod.). Dieťa potrebuje robiť veľké pohyby, mať dostatok priestoru, kde môže naplno rozvíjať túto svoju potrebu. Práve potreba väčšej plochy môže viesť k tomu, že dieťa opakovane kreslí na stenu a na nábytok. Ak papier nestačí, je to prejavom túžby prejavovať sa na väčšej ploche.
Tretie štádium: Situačná kresba (okolo 3 rokov)
Tretia fáza detskej kresby predstavuje situačnú kresbu. Už 2,5 ročné dieťa je schopné hrať sa s kľukatou čiarou, z ktorej neskôr vytvorí abstraktný ornament. Pred tretím rokom života spoznáva tvary ako je kruh, špirála a pod. Dieťa potrebuje zminimalizovať automatizmus. Aj keď celkom sa to nikdy nepodarí, čím viac sa zapája rozum, tým skôr automatizmus ustupuje. Dieťa začne hľadať rovnováhu a objaví ďalšie dva tvary, štvorec a trojuholník. Tieto pratvary je možné už zmysluplne kombinovať, obmieňať a vyberať z nich jednotlivosti - uhly a krivky. Okolo tretieho roku dieťa kreslí univerzálne postavy ľudí - hlavonožcov. Postava je vyjadrená kruhom predstavujúcim hlavu aj trup súčasne. K nemu prirobí dieťa dve čiarky - nohy. Niekedy prikreslí ešte ruky. Tentokrát sa už dieťa snaží napodobniť tvary a pomenovať to, čo nakreslilo. V tomto období začína kresliť aj známu postavičku s veľkou hlavou. Dieťa nakreslí obrovský kruh, akože telo a hlavu. K tomu pridá dve paličky, akože nohy. Niekedy nakreslí aj ruky, teda ďalšie dve paličky, dokonca občas má postavička aj oči, ústa a nos. Ako dieťa rastie, na postave mu pribúdajú detaily. V tvári pribudnú oči, ústa, nos. V 3. roku prechádza čmáranie do uzavretej formy. Tvar je už ohraničený a podobá sa na človeka.
Odporúčanie: Poskytnite dieťaťu dostatok podnetov na kreslenie a tiež tvorenie. Používajte rôzne spôsoby aj materiál. Najmä u detí, ktorým sa nechce prirodzene veľmi kresliť, pomáha, ak sa môžu prejavovať prostredníctvom iných techník. Dôležité je tiež podporovať jemnú motoriku rôznymi inými aktivitami.
Kreslenie detailov a zážitkov (okolo 4 rokov)
Vo veku okolo štyroch rokov dieťa skúša kresliť na papier svoje predstavy. Rozvíja si vnímanie pre proporcie. Dokáže zakresliť menší tvar do väčšieho, oči na tvár a gombíky na košeľu. Malý umelec už nie je sám, kto vie, čo namaľoval. Jemná motorika tu zohráva veľkú rolu, pretože práve jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. Dieťa sa snaží prostredníctvom svojich kresieb komunikovať s okolím a zachytáva svoje zážitky, spomienky, priania. Zobrazuje ešte predmety a ľudí, ktorí nie sú zasadení do priestoru, ani deja, aj keď ich tak dieťa popisuje. Akonáhle je schopnosť kritizovať u dieťaťa vyvinutejšia ako jeho schopnosť kresliť, dieťa sa môže začať kresleniu vyhýbať. V kresbe možno pozorovať aj rozdiely medzi dievčatami a chlapcami, aké predmety si vyberajú na zobrazovanie.
Zdokonaľovanie ľudskej postavy (okolo 5 rokov)
V zobrazení ľudskej postavy nastane veľký pokrok medzi štvrtým a piatym rokom. Dieťa začína rozlišovať hlavu a trup, ktoré sú priamo spojené. Začínajú používať už aj krk. Trup môže mať rôzne tvary: kruhový, oválny, štvorcový, alebo obdĺžnikový. Dieťa často končatiny kreslí ešte jednodimenzionálne, teda jednou čiarou. Postavička má už aj ďalší kruh pod hlavou, teda trup. Veľkosť môže byť rôzna. Hlava je skoro vždy výrazne väčšia a postava je takmer vždy zobrazená spredu. Ak sa vaše dieťa blíži k 6. roku veku života a vidíte, že jeho kresba zaostáva, nezúfajte. Medzi deťmi existujú v kreslení postavy rozdiely. Ako rodič však môžete dieťa podporiť či ho ku kresleniu motivovať. Existuje niekoľko spôsobov, napríklad aj formou básničky, ktorú si s dieťaťom popri kreslení hovoríte a ktorá ho nabáda, ako má postupovať:
Kreslím kolo guľaté a v ňom oči okaté.Rovná čiara nos je to, ústa idú tadeto.Ja som Kubo ušatý, neumytý, strapatý.Dve čiaročky to je krk, brucho bude veľký kruh.Ruky krátke paličky, na nich malé prstíčky.Ešte nohy, dlhé čiarky, nezabudni na topánky.Kto to je? To som ja, na mňa sa to podobá.
Úplná postava a osobný svet (okolo 6 rokov)
V tomto veku už zvláda dieťa zobraziť postavu človeka kompletne. Dvojdimenzionálna kresba je v tomto veku už častejšia a postavy sú proporcionálnejšie. Podľa štúdie, ktorú uverejnila Roseline Davido, 71,5% päťročných detí kreslí končatiny ako čiarky. Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu a trup. Ruky sú nasadené k trupu a smerujú von do strán alebo hore. Postavička je úplná. Dieťa kreslí viac svoj osobný svet ako ten vonkajší. Realitu kreslí ako ju vidí ono, nie aká je. Kreslí, čo vie a pozná, je tam ešte silno prítomný fantazijný svet.
Vizuálny realizmus (okolo 7 rokov)
Od približne siedmich rokov dieťa začína kresliť, čo vidí. Kresba sa nachádza v období tzv. vizuálneho realizmu. Dochádza k zlepšovaniu proporcií ľudského tela. Nohy majú postavy bližšie k sebe, paže sú vo výške ramien, znázorňujú už aj krk. Oblečenie, vlasy a pod. je viac prepracované. Toto obdobie trvá približne do 12 rokov, hoci toto rozpätie je individuálne a závisí od mnohých faktorov. Dieťa sa už snaží kresliť to, čo okolo seba vidí, kresby sú objektívnejšie a viac zobrazujú realitu.
Kresba ako prejav školskej zrelosti
Kresba postavy je jedným zo základných aspektov školskej zrelosti. Pri tomto teste sa sleduje, či má postava všetky končatiny a detaily na správnom mieste. Nie je to jediný aspekt, no dopĺňa celkovú skladačku pri posudzovaní školskej zrelosti dieťaťa. Odborníci však tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardmi by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Upozorňujú, že aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu, sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti. Posudzovať tak ich vyspelosť iba podľa kresby je problematické.
Čo nám prezrádzajú farby, čiary a detaily
Umelecký výtvor vášho dieťaťa môže prezradiť veľa. Dá sa z neho prečítať prežívanie dieťaťa, osobnostné črty, ale aj aktuálnu náladu či problémy. A to nielen vďaka tomu, čo dieťa nakreslilo, ale aj ako to nakreslilo, kde, akými farbami a podobne. Detské kresby nám hovoria veľa. Najmä vtedy, keď dieťa kreslí na stretnutí s odborníkom či odborníčkou a vytvorí kresbu rodiny, ktorá sa často používa na diagnostické účely. Odborník má potrebné vedomosti na to, aby takúto kresbu „prečítal“ a podľa toho ju interpretoval.
Farby ako zrkadlo emócií
Jedným z prostriedkov vyjadrenia v detskej kresbe je farba. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie ako radosť a optimizmus. Psychologička Katarzyna Półtorak ukazuje, že teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti. Avšak, čo sa týka farebných preferencií, pre deti v predškolskom veku je typické, že citové pôsobenie farieb často prevažuje nad ich reálnym významom. Práve preto zvyknú deti kresliť modrú trávu, zelenú oblohu či červené stromy. To však neznamená, že keď dieťa nakreslí čiernu oblohu, musí byť hneď depresívne alebo zlostné. Citové vnímanie farieb sa u detí v predškolskom veku totiž rýchlo mení, a tak môže dieťa vzápätí nakresliť celý obrázok žltou, ktorá je považovaná za farbu radosti.
Zbystrieť by ste mali vtedy, ak u dieťaťa vypozorujete obľúbené, respektíve neobľúbené farby. Z výskumov totiž vyplýva, že pri kresbe tvárí a postáv k nim deti často vyjadrujú postoj práve použitím obľúbenej alebo neobľúbenej farby, čo môže v prípade známej postavy veľa napovedať. Avšak pozor, deti dokážu stabilne ohodnotiť farby podľa obľúbenosti približne od 4 rokov. Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy.
Sila čiar a ich odkaz
Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Odborníci hovoria, že ak dieťa silno tlačí farbičkami a zanecháva tak silnú stopu na papieri, môže to byť tým, že je momentálne nahnevané. Hrubé čiary, ktoré môžu miestami papier pretrhnúť, môžu svedčiť - naopak - o problémoch s agresivitou. Co-to môžu napovedať už samotné linky. Ak sú tenké, ľahko naznačené a dieťa ich gumuje a prekresľuje, prípadne ak používa pravítko, naznačuje to neistotu a nízke sebavedomie. Nesmelé dieťatko kreslí jemné línie. Prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Silný tlak pasteliek môže byť na druhej strane znakom napätia.
Umiestnenie a veľkosť prvkov
Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie. Umiestnenie kresby na ploche zas môže napovedať o celkovej vyrovnanosti dieťaťa. Napríklad príliš malá kresbička na veľkej ploche môže naznačiť jeho zakríknutosť. Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať.
Postavy v detskej kresbe a rodinné vzťahy
Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam.
Vývoj kresby ľudskej postavy
Prvá kresba človeka sa vyvíja z čmáraníc. Okolo 3 - 5 rokov kreslí dieťa tzv. hlavonožce, teda hlavu s končatinami znázornenými čiarami - bez krku a trupu. K hlavonožcovi postupne pribúdajú detaily v tvári vrátane vlasov. Okolo 5 - 6 rokov sa už objavuje trup znázornený ďalším kruhom, na ktorý dieťa časom pridáva aj gombíky a iné detaily. Pri interpretácii postáv napovie veľa už ich veľkosť. Veľké postavy naznačujú dominantné osobnosti a ak sú navyše bez krku a s asymetrickými končatinami, dieťa môže byť impulzívne. Obrovské postavy kreslia aj neisté deti, avšak s malými hlavami a bez rúk. Neisté deti zvyknú kresliť - naopak - krátke alebo malé postavy s rukami pri tele a bez úst či nosa.
Rodinná kresba: Odhalenie emocionálnych väzieb a hierarchie
Samostatnou kategóriou sú kresby rodiny, z ktorých možno vyčítať, ku komu má dieťa najbližšie a aké roly jednotliví príslušníci predstavujú. Ide o projektívnu techniku, vďaka ktorej možno odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Dieťa na obrázku napríklad často drží mamu za ruku, pretože k nej má najbližšie a otec býva ako dominantný prvok v rodine nakreslený ako najväčšia postava. Odborníčka upozorňuje na to, v akom poradí dieťa kreslí členov rodiny, kam ich na stránke umiestňuje a ako vyzerajú. Z kresieb sa môžeme dozvedieť, aké vzťahy existujú medzi príbuznými, kto je pre dieťa najdôležitejší, ako sa cíti v rodinnom systéme a čo prežíva. Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá. To isté možno povedať o postavách, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu.
Znepokojujúce signály: Ak dieťa nakreslí súrodenca, ktorý je niekoľkonásobne väčší než ono samo, môže sa cítiť utláčané. Obzvlášť v tých prípadoch, keď súrodenec nie je zásadne starší. Keď dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to napríklad znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované.
Pozitívne signály: Ak dieťa nakreslí seba a svoju rodinu tak, že všetky postavy zobrazí ako usmievajúce sa, držiace sa za ruky, s množstvom detailov (napríklad „ozdobené“ šperkami alebo šatkou), môžeme to čítať ako signál blízkych citových väzieb. Je to znak toho, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne.
Autoportrét: Pohľad na vlastné sebaúctu
Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti. Naopak, nízke sebavedomie sa prejavuje v tenkých, ľahko naznačených čiarach, ktoré dieťa gumuje a prekresľuje.
Kresba ako diagnostický a terapeutický nástroj
Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami. Detská kresba neslúži len ako diagnostický nástroj, ale aj ako forma terapie. Deti totiž kresbou vyjadrujú zložité či potláčané emócie. Prostredníctvom kresby majú deti prístup k podvedomiu - rôzne emócie, obavy či konflikty môžu byť ukryté hlboko pod povrchom. Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. Je nástrojom na diagnostiku i následnú terapiu. Hoci „papier" na skúmanie detskej kresby majú odborníci, niektoré základné informácie si na obrázku vie všimnúť aj rodič ako laik.
Kresba a inteligencia: Pohľad psychológov a vedcov
Gardnerova teória viacnásobných inteligencií
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. Ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children’s Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie. Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz.
Štúdia z King’s College London: Kresba ako prediktor inteligencie
Štúdia uskutočnená vedcami z King’s College London ukázala, že kresby štvorročných detí môžu naznačovať ich inteligenciu vo veku 14 rokov. V rámci štúdie boli deti vo veku štyroch rokov požiadané, aby nakreslili dieťa. Kresby boli hodnotené na stupnici od 0 do 12 bodov na základe počtu a správnosti anatomických čŕt ako sú hlava, oči, nos, ústa, uši, vlasy, telo, ruky a nohy. Napríklad, kresba s dvoma nohami, dvoma rukami, telom a hlavou, ale bez tvárových čŕt, by získala štyri body. Výsledky ukázali, že vyššie skóre v teste „Draw-a-Child“ bolo mierne spojené s vyššími výsledkami inteligencie vo veku štyroch aj štrnástich rokov. Vedci tiež zistili, že schopnosť kresliť má významný genetický komponent. Výskumníci porovnávali kresby identických dvojčiat, ktoré zdieľajú všetky svoje gény, a neidentických dvojčiat, ktoré zdieľajú približne 50 % génov. Vedúca autorka štúdie, doktorka Rosalind Arden, zdôraznila, že aj keď sú tieto zistenia zaujímavé, rodičia by sa nemali obávať, ak ich dieťa nekreslí dobre. Každopádne, kreslenie je pre rozvoj dieťaťa dôležité, spája jemnú a hrubú motoriku.
Úloha rodičov: Ako podporovať detské kreslenie a správne interpretovať
Rodič je prvým „odborníkom“, ktorý má kontakt s detskou kresbou. On je ten, ktorý si všíma, ako kresba prebieha, čo sa v nej objavuje, ako dieťa kreslí, čo o obrázkoch hovorí a aký má ku kresleniu postoj. Všetci hľadáme v kresbách detí určité skryté významy, avšak dajte si pozor, aby ste to zbytočne nepreanalyzovali. Niekedy sú kresby iba kresby. Uvedené stereotypy navyše vychádzajú zo všeobecných pozorovaní psychológov, a tak ich treba vnímať vždy v širšom kontexte reality dieťaťa. Aby rodičia nevyvodzovali nesprávne závery z kresby detí, je lepšie sa zveriť do rúk odborníka, avšak mnoho základných informácií si vie všimnúť aj laik.
Správna reakcia na detské výtvory
Na záver nezabudnite, že pri interpretácii detských kresbičiek nie je nič jednoduchšie než sa malého Moneta na jeho impresie opýtať. Ak totiž nakreslí napríklad postavu so zavretými očami, nemusí to hneď svedčiť o introvertnom type osobnosti. Postava vášho dieťaťa možno iba spí. Keď sa rodičia pýtajú, ako reagovať na kresby detí, navrhujem, aby namiesto pochvaly použili slová: „Ó, aká krásna kresba“ a môžu podrobne opísať, čo vidia. Napríklad - „Vidím tu veľkú fialovú škvrnu; všimla som si, že si použil len tri farby… Vidím dievčatko so psíkom, ktoré stojí uprostred strany, môžeš mi o tom povedať viac?“ Rodičia sa tiež môžu dieťaťa spýtať, čo si samo myslí o tom, čo nakreslilo. Môžu použiť vety - „Ďakujem za tvoju kresbu, povieš mi, čo si nakreslil? Čo si myslíš o svojej kresbe?“. A keď sa dieťa spýta, „mami, páči sa ti moja kresba?“, môžeme sa ho spýtať - „Páči sa tebe?“ Obrázok nehodnoťte hneď subjektívne. Komentáre „Ooooh, aký krásny domček!", či „Fúha, aká čierna kvetinka…", nie sú na mieste. Ak sa chcete dozvedieť od dieťaťa viac, nechajte mu priestor a vyjadrite sa neutrálne. Je to skvelá zámienka na rozhovor o ťažkostiach, výzvach a o tom, čo nám robí radosť. Vždy je dobré sa s dieťaťom o jeho kresbách porozprávať, ak chceme, aby sa pre nás cítilo dôležité a aby sme pochopili, čo nám chce svojou kresbou oznámiť.
Praktické tipy na podporu kreslenia
Psychologička ďalej radí rodičom, aby deti v kreslení podporovali. „Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam. Reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.“ Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami. Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách. Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby.
Myslite aj na to, že kreslenie rozvíja jemnú motoriku dieťaťa a koordináciu oko-ruka. Dbajte na správny úchop ceruzky a ak to ešte s detailami kresby nie je ideálne - trénujte. Štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní. Táto štúdia ukazuje, že kreslenie nie je „len hra“ (figurovalo v nej viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov v rámci longitudinálnej štúdie Twins Early Development Study). Zistilo sa, že napríklad horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy. Kresby podľa psychologičky často pomáhajú zachytiť nielen to, čo dieťa prežíva, ale aj to, čo je preň dôležité. „Ak sa dieťa nakreslí v nejakej situácii, znamená to, že po nej možno túži alebo o nej sníva. Ak napríklad na obrázkoch často športuje, znamená to, že v jeho živote zaujíma dôležité miesto alebo by ho dieťa chcelo. Okrem toho, že kreslenie pomáha vyrovnať sa s emóciami, je tiež cvičením si predstavivosti a kreativity. Odporúčam rodičom, aby kreslili spolu so svojím dieťaťom. Môžete sa potom rozprávať o tom, čo kto považuje za krásne, prečo máme rôzny vkus a dokonca aj o spôsoboch vyjadrenia lásky.
Mediálna presaturácia a jej vplyv na detský vývoj
Prítomnosť jazykovo podnetného prostredia bohatého na písanú reč a literatúru je základom pre rozvoj detskej reči, myslenia a teda aj pre v škole tak potrebné čítanie s porozumením, naratívne a abstraktné myslenie nevyhnutné pre všetky vyučovacie predmety, zapamätávanie, logické myslenie aj vyjadrovanie samotné. Nástupom dieťaťa do školy sa často začnú vynárať problémy týkajúce sa nedostatočného rozumového vývinu audiovizuálnych detí, ktoré rodičov prekvapia. V prvých ročníkoch základnej školy sú to najčastejšie práve problémy s čítaním. Učiteľ a spolu s ním aj rodičia by mali spozornieť už pri prvých náznakoch problémov pri čítaní. Ak tak neurobia, dieťa si problém nepochopenia prečítaného textu so sebou prenáša do vyšších ročníkov. Text síce prečíta, ale nerozumie mu, a to sa potom reflektuje do predmetov, v ktorých sa potrebuje vedieť vyjadriť, text pochopiť, analyzovať, reprodukovať.
Tejto téme sa intenzívne venuje PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD., ktorá tvrdí, že „na rozdiel od čítaného textu sa príbeh v médiách dosť zvláštne transformuje. Režiséri ho nabalia rozličnými efektmi, akciami, kde sa naháňa, padá, skáče, tlčie… - už toto samotné je vycvičovanie nervozity dieťaťa, agresivity, nesústredenosti, lebo všetko musí bežať, všetko sa musí diať rýchlo, všetko musí kričať, musí byť záplava farieb, rýchle prestrihy, a detský mozog, detská psychika si na to potichu a nebezpečne zvyká. Okrem toho v médiách je necitlivé správanie a násilie často nenápadné. Médiá zámerne burcujú v dieťati strach. Keď vlkovi rozpárajú brucho, to dieťa si pri čítaní samotné rozpáranie brucha iba predstaví. Ak nevie, čo znamená rozpárať brucho, predstaví si to len tak, ako to jeho psychika znesie. Už v polovici napríklad bežného rodinného filmu je aj dospelý podvedome nervózny z toho, aké je to rýchle a hlučné. Hovoríme o mediálnej presaturácii. Vo svojom výskume Ľudmila Hrdináková zistila, že deti do 6 rokov vôbec nemusí zaujímať dej, ktorý ak nemá dialógy a keď sa tam deje dlhšie niečo, čomu nerozumejú, tak začnú od filmu odchádzať.“
„Čo musí spraviť dobrý režisér? No vsunúť tam nejaký strih, hluk, farbu, lebo on ho potrebuje dostať späť. A potrebuje tam dostať akciu. Predsa nemôže dopustiť, aby rodič s dieťaťom z kina odišiel. Keď analyticky pozerám tie animované filmy pre deti, ktoré sú klasifikované ako rodinné filmy, tak je to veľmi prudké, veľmi rýchle, obsahujú veľmi veľa motívov, ktoré nepatria detskej duši ani rozumu.“ Toto je dnešná doba. Príbeh je prepasírovaný do obrazovky, na obrazovku dieťa vďačne pozerá, a dostáva sa do akejsi formy obrazovkovej pažravosti. Potrebuje obrazovku každý deň a veľa. Dostávame sa do doby technofílie, kedy prestáva záležať na dobrom príbehu, čo je tam správne, na analyzovaní rozhodnutí protagonistov deja, na víťazstve dobra nad zlom, na spracovávaní emócií a stotožňovaním sa s postavami, na rozvoji fantázie… ide len o to, aký to má efekt, koľko má film strihov, ako nás to vyburcuje, dostávame sa do doby, kedy naozaj „dobrý“ film má neustále vzrušovať a emocionálne burcovať. Ale ten malý divák sa potrebuje naučiť emócie prežívať pomaličky. A potrebuje ich popísať, lebo ich nepozná. To audiovízia rozhodne nerobí!
Ako spoznáte obrazovkové dieťa?
ĽUDMILA HRDINÁKOVÁ o psychológii čítania: Čítanie rozvíja mozog dieťaťa jedinečným spôsobom. Avšak mediálna presaturácia prináša riziká. Medzi typické znaky „obrazovkového dieťaťa“ patria:
- Redukcia reči: Závratná. Pretože mozog pri pozeraní rozprávky používa úplne iné hemisféry a úplne iné oblasti mozgu ako pri počúvaní. A privileguje, vyberá si skôr spracovanie vizuálnych informácií.
- Znudenosť: Koľko desaťročných detí povie: „Mňa toto nebaví.“ Ich psychika je už nastavená na výbuchy, na efekty, dynamiku deja.
- Strata posluchovej gramotnosti: To je jeden z dôsledkov médií v našej psychike. A nie je to len problém detí, to je civilizačný problém.
- Nespavosť: Isté americké štúdie upozorňujú na to, aby domácnosť s dieťaťom do 5tich rokov bola bezelektronická, pretože ináč budeme mať TV babies/ obrazovkové deti, ktoré nebudú kvalitne spať. Centrálna nervová sústava dozrieva postupne a potrebuje byť pevná, musí sa naučiť, že napríklad podnet z oka príde až do centra, ktoré ten vizuálny podnet spracuje. Ale ak nastane ďalší a ďalší podnet, tak to sa nestane. Tie nervové spojenia sa nevybudujú, pretože každý podnet je vyrušený a prebitý iným podnetom. Nuž a nespavosť je z toho. Mozog spracováva informácie a podnety neustále, zbiera a vyhodnocuje dáta nepretržite. Pracuje aj v noci. A už v tom útlom veku, keď je dôležité, aby sa nervová sústava konsolidovala a učila sústrediť na čítanie, nedokáže to. Čo takto vzniká v mediálnych deťoch, v mediálnej generácii? Vnímajú všetko naraz a nič. Nevedia vyselektovať jeden podnet a sústrediť sa.
- Emocionálne deficity: Čítaným textom sa dieťa učí pomenovávať deje a veci. Učí sa príčine a následku. A to sú veci, ktoré sa musí naučiť verbálne. Literatúra je v tom úžasná, že všetko dôsledne pomenuje, naučí, rozlíši, vysvetlí. Veľmi vážnym problémom, až životným deficitom, sa pri absencii čítania stáva, že obrazovkové dieťa niektoré emócie vôbec nemusí spoznať. V období, kedy by už dieťa malo poznávať sled udalostí a učiť sa rozumieť deju, príčinám a následkom, ono ešte nedokáže ani len pomenovať dej, stav, emóciu. Literatúra a knižná kultúra má mimoriadny význam a špecifický rozvojový potenciál v psychickom vývine dieťaťa.
V súvislosti s online prostredím je dôležité pripomenúť aj ochranu súkromia detí. Dnes experti varujú - „ochrana” fotiek detí nálepkami je ilúzia. Umelá inteligencia dokáže nálepku odstrániť a tvár dieťaťa zrekonštruovať. Moderné nástroje umelej inteligencie zvládnu z fotky odstrániť prekrytie a doplniť chýbajúce časti obrazu. Problémom nie je len odhalenie tváre. Fotky zavesené na sociálne siete sa môžu ďalej šíriť bez súhlasu rodiča a zostať online navždy. Odborníci sa zhodujú, že najlepšou ochranou dieťaťa na internete je vôbec jeho fotky nešíriť. Tieto aspekty moderného sveta len podčiarkujú význam tradičných foriem rozvoja a sebavyjadrenia, akou je práve detská kresba, ktorá poskytuje bezpečný a prirodzený priestor pre rast a porozumenie detskej duše.
tags: #usmiate #dieta #kreslene