Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že deti sú prirodzene veselé a bezstarostné, aj u nich sa môžu vyskytnúť duševné problémy. Smútok, strach a neistota sú bežné emócie, ktoré však môžu mať vážnejšie príčiny. Predstava, že domov je plný detského smiechu a bezstarostnej hry, je krásna, no občas sa stane, že táto radosť utíchne a dieťa sa zrazu stiahne do seba. Rodičia neraz bagatelizujú prvé príznaky duševných problémov u detí, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.
Detský svet môže pôsobiť bezstarostne, no deti sú často oveľa citlivejšie na stres a zmeny, než si dospelí uvedomujú. Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Prejavy detských problémov by sa dali prirovnať k ľadovcu, kde viditeľná je len špička, zatiaľ čo drvivá väčšina psychických ťažkostí zostáva skrytá pod povrchom detského sveta. Mimoriadne je dôležité všímať si zmeny v správaní, lebo deti často nevedia o tom hovoriť otvorene, slovami, ktorým rozumieme. Je preto nevyhnutné venovať pozornosť ich prejavom a zmenám v správaní.
I. Prvé Signály: Kedy Spozornieť pri Zmenách v Správaní Dieťaťa
Detský psychológ PhDr. Štefan Matula zdôrazňuje, že zdravé psychické prostredie je základ pre každú živú bytosť, a pre deti obzvlášť. Ak dieťa vysiela varovné signály, keď prežíva stres, úzkosť alebo iné problémy, je na rodičoch a dospelých v jeho okolí, aby ich správne interpretovali. Pediatričky upozorňujú, že prejavy stresu u detí sú rôzne, ale majú spoločné znaky, ktoré by mali rodičov viesť k ostražitosti. Medzi tieto varovné signály patria napríklad zmeny v psychickom prežívaní, ako sú náhle zmeny nálady, podráždenosť, pocity zlosti alebo beznádeje, výraznejšie konflikty s rodičmi alebo súrodencami.
Dôležité je všímať si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Ak dieťa, ktoré bolo zvyčajne veselé, sa zrazu stane podráždeným alebo apatickým, alebo ak náhle prestane napredovať vo vývoji a stráca aj zručnosti, ktoré už malo, je to dôvod na obavy. Taktiež, ak sa zmení na dieťa, ktoré je neustále smutné, nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo, izoluje sa, nechce vstať z postele, ignoruje kamarátov či blízkych, môžu to byť signály, že ide o depresívnu poruchu. Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová uvádza, že aj taká „lenivosť“, z ktorej sú deti často obviňované, môže mať v pozadí depresiu.
Prejavy môžu byť aj jemnejšie. Zvýšená úzkostnosť alebo častá prítomnosť témy smrti alebo choroby v hrách dieťaťa sú rovnako varovné. Zmienky o smrti, nešťastí, smútku a beznádeji v komunikácii dieťaťa by mali vyvolať okamžitú reakciu dospelých. Úzkosť u detí je emocionálna reakcia na vnímané ohrozenie, ktorá môže byť krátkodobá (napr. pred skúškou) alebo dlhodobá (napr. strach z odlúčenia od rodičov). Ak dieťa často plače na prvý pohľad bez jasného dôvodu, alebo sa ťažšie upokojí, môže to byť indikátorom stresu. Rodičia by mali byť pozorní na reč tela, výraz tváre a tón hlasu dieťaťa, pretože tie menšie nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami.
II. Prejavy Psychických Ťažkostí u Detí: Od Emócií po Fyzické Symptómy
Príznaky duševných porúch sa u detí môžu prejavovať rôzne a v mnohých podobách. Odlišujú sa často od dospelých, alebo sa vyvíjajú neočakávanými spôsobmi. Deti často nerozumejú svojim pocitom alebo nemajú plne rozvinuté verbálne schopnosti, aby ich komunikovali. Namiesto slov sa ich ťažkosti môžu prejavovať prostredníctvom zmien v správaní alebo zmenami vo výkone v škole.
A. Emocionálne a Behaviorálne Zmeny
Jedným z najrozšírenejších psychických problémov u detí sú úzkosti. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Môžu ovplyvňovať účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Rodičia môžu ako prvé znaky spozorovať, že ich dieťa sa začne vyhýbať chodeniu do školy, sťažovať sa na bolesti brucha, vyhýbať sa svojim kamarátom, alebo radšej zostáva vo voľnom čase doma. Ďalej môžu mať problém si objednať jedlo v reštaurácii, ísť do obchodu, samo sa prepravovať MHD, nechce zaspávať samo vo svojej izbe a podobne. Keď sú úzkosti intenzívne, dieťa má panické stavy denne alebo viackrát týždenne, je rozrušené, reaguje neprimerane aj na najmenšie podnety z okolia, a snaží sa vyhnúť aktívnemu zapájaniu sa do bežných situácií, z ktorých má strach. Úzkosť však pritom nie je v danej situácii logická, ale je iracionálna.
Depresívne prejavy u detí zahŕňajú pretrvávajúci smútok a stratu záujmu o aktivity, ktoré predtým milovalo. Dieťa sa môže izolovať od rodiny a kamarátov, prejavovať apatiu, alebo mať problémy s dokončením bežných školských prác či spoločensky sa začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania, a v komunikácii dieťaťa sa môžu objaviť zmienky o smrti, nešťastí, smútku a beznádeji. Izolovanie sa, ignorovanie kamarátov či blízkych, alebo nechutenstvo sú vážnymi varovnými signálmi.
Bipolárna afektívna porucha (BAP), kedysi nazývaná maniodepresívna psychóza, je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania, striedanie období depresie a mánie. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Ďalším prejavom môže byť hyperkinetická porucha, kde deti majú ťažkosti s pozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou, čo sa prejavuje náročným správaním. Vzdorovité správanie sa môže javiť ako "obdobie vzdoru," no niekedy môže ísť o afektívne kŕče, ktoré neskôr prejdú do porúch správania.
B. Somatické a Fyzické Prejavy s Psychickým Podtextom
Často sa duševné problémy prejavujú prostredníctvom tela. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku, a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Fyzickými následkami sú strata menštruácie, celková slabosť, odpadávanie, vypadávanie vlasov, zubov, rednutie kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu. Problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška môžu v puberte prejsť do anorexie alebo bulímie. Dôležité je tiež všímať si, ak dieťa zrazu odmieta potravu, alebo ju naopak prijíma nadmerne.
Tráviaci trakt je citlivý najmä na emóciu hnevu, a tak môžu problémy s „kakaním“ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní), bolesti brucha, nevoľnosť alebo hnačky signalizovať psychosomatické ťažkosti. Tieto fyzické prejavy bez zjavnej príčiny sú často reakciou na vnútorný nepokoj.
Nočné desy a nadmerný plač dieťaťa už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi, sú taktiež častými symptómami. Problémy so spánkom a časté budenie sa v noci s plačom alebo opakujúce sa nočné mory sú indikátorom vnútorného napätia. Zlozvyky detí, ako obhrýzanie nechtov, tiky, grimasy alebo rôzne atypické pohyby, signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie. Podobne aj kašeľ, astma, a alergie často majú hlboké psychické súvislosti.
C. Regresívne a Vývojové Zmeny
Duševné problémy sa môžu prejaviť aj ako regresia, teda návrat k skorším vývojovým štádiám. Príkladom je, ak dieťa, ktoré bolo dlho bez plienok, začne opäť pomočovať, alebo ak sa objaví opätovné cmúľanie palca. Dieťa sa tak nevedome snaží vrátiť do obdobia, keď sa cítilo bezpečnejšie a menej zraniteľné.
Oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku. Rovnako je dôležité venovať pozornosť vývinu reči. Detský psychológ PhDr. Štefan Matula upozorňuje na to, že vývoj reči môže byť podmienený dedične. Logopedička PhDr. Daniela Lendvorská hovorí, že reč je prirodzený proces učenia napodobňovaním, a je veľmi dôležité, aby dieťa bolo zdravé, len tak sa môže normálne rozvinúť i jeho reč.
Rodičia by mali dbať na dodržiavanie prirodzených zásad komunikácie. Ešte pred narodením dieťaťa by sa s ním mali rozprávať, dotýkať sa bruška. Vo vývine detskej reči platí, že do prvého roku dieťa rozumie jednoduché pokyny a začína opakovať krátke slová. Do druhého roku tvorí jednoduché vety a rozširuje slovnú zásobu. Do tretieho roku dieťa hovorí vo vetách, osvojuje si gramatickú stavbu, pýta sa prečo a rozvíja sa verbálna pamäť. Do štvrtého roku by malo plynule rozprávať a chápať dej, a do piateho roku chápe zložité deje a gramaticky zvláda jednoduché súvetia a ťažšie kombinácie slov. Jav, kedy dieťa nerozpráva vplyvom nejakej traumatickej záležitosti, sa objavuje v rôznych situáciách, pričom psychologické poruchy vytvárajú u dieťaťa odmeraný postoj k spoločnosti.
Ak 4-ročné dieťa zrazu prestane rozprávať, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Môže ísť o mutizmus, regresiu alebo inú psychickú traumu. Dôležité je zistiť, či je dieťa len neverbálne alebo vôbec nevydáva zvuky, a či sa v jeho živote neudiala nejaká traumatická udalosť.
D. Rizikové Správanie
Pri depresii alebo silnej úzkosti sa môžu objaviť aj extrémne rizikové prejavy, ako je sebapoškodzovanie. Pri zhoršení stavu sa môže objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania. Zmienky o smrti, nešťastí, smútku a beznádeji v komunikácii dieťaťa sú vážnym varovaním. Podobne, prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
III. Hlbšie Korene: Príčiny Psychických Problémov u Detí
Rovnako ako prejavy, aj príčiny psychických problémov u detí sú komplexné a často sa navzájom prekrývajú. Môžu zahŕňať genetické faktory, vplyv rodinného prostredia, traumatické zážitky a neurobiologické špecifiká.
A. Biologické a Genetické Faktory
Niektoré pramene uvádzajú, že až 60% agresivity spôsobujú genetické predispozície. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy.
Na správanie dieťaťa má vplyv aj ich neurobiologické vybavenie, jeho mentálna výbava a temperament, prekonané úrazy a choroby, ale aj to, ako matka prekonala graviditu a pôrod. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy. V niektorých špecifických prípadoch, ako je napríklad ADHD (hyperkinetická porucha), majú deti neurologicky podmienené ťažkosti s pozornosťou a impulzivitou.
B. Rodinné a Vzťahové Dynamiky
Veľmi dôležitým aspektom vo výchove v období detstva ako aj dospievania je príklad rodičov. Rodičovské stratégie správania vnímajú deti už od útleho veku a osvojujú si v tomto duchu modely správania, hodnotový a morálny rebríček ako aj spôsoby presadzovania vlastných záujmov.
V spoločnosti sa často vyskytuje názor, že agresívni bývajú hlavne otcovia. Prax však ukazuje, že oveľa väčšie problémy s agresivitou majú deti, ktoré sú vychovávané tzv. skryte agresívnou matkou. Tento typ matky pred cudzími ľuďmi kategoricky odmieta, že by trestala svoje deti, a jej výpovede pôsobia veľmi presvedčivo. Pravda je taká, že táto matka na svoje dieťa ruku často nepoloží. Svoje stratégie má však veľmi dobre premyslené hlavne vtedy, keď jej manžel je prudký človek. Matka sa v tomto prípade dieťaťu vyhráža slovami: „Veď počkaj, keď sa otec vráti domov! Ten si to s tebou vyrieši!“ Po príchode otca domov mu všetky problémy šťavnato a často aj zveličene vyrozpráva a teší sa z toho, ako otec začne dieťa trestať. Matka sa takto očisťuje sama pred sebou a nahovára si, že ona je dobrá, veď ona dieťa netrestá a že len otec je zlý. Dieťa však vie, ako tento proces trestania prebiehal a matku považuje za zradkyňu a za človeka, ktorému nemôže dôverovať. Dieťa vplyvom tohto prístupu začína považovať svet za nebezpečný, má pocit, že ho nemá kto zachrániť, čo môže viesť k uzavretosti a úzkosti.
Pevná väzba medzi matkou a dieťaťom je sociálnym, psychologickým a biologickým základom pre ľudstvo. Táto väzba znamená pre dieťa ochranu, bezpečie, sýtenie podnetov a starostlivosť o základné potreby. Dieťa je od narodenia vývojovo pripravené na hladenie, pospevovanie, pohľad do očí, maznanie a nie na hlasnú hudbu, nepríjemné zvuky, nevšímavosť matky, prenesenie starostlivosti z matky na inú osobu. Toto spôsobuje u detí úzkosť, neskôr útočnosť i dráždivosť. Význam bazálnej (základnej) potreby potvrdzuje aj Bowlbyho teória väzby, ktorá vychádza z jednoduchého pozorovania - keď sa malé dieťa oddelí od matky, prejavujú sa v jeho správaní všetky prvky stresu a dieťa sa snaží všemožnými prostriedkami získať matku späť. PhDr. Zdeněk Martínek vo svojich výskumoch predpokladá, že porušenie základnej väzby medzi matkou a dieťaťom je jednou zo základných príčin porúch správania dnešných mladých ľudí, a to v akejkoľvek forme.
Psychologička a arteterapeutka Lucia Šimončičová v rozhovore vysvetľuje, že úzkosť u detí často súvisí s nespracovanými strachmi a traumami rodičov. "Často sa vo svojej terapeutickej praxi stretávam s tým, že rodičia detí majú nespracované vlastné strachy alebo traumy. Neraz sú ochromení, keď ich dieťa zažíva úzkosť, a nechcú ho vystavovať tomu, čoho sa bojí, lebo majú pocit, že mu tým ublížia," priblížila. Sami sa nenaučili zvládnuť svoje strachy, nedostali náležitú podporu svojich vlastných rodičov pri zvládaní svojich strachov a o to ťažšie je pre nich sprevádzať v tom svoje dieťa. Na dieťa vplýva aj nevhodné správanie rodičov, často neuvedomované, ktoré si prinášajú zo svojich rodín alebo ktoré považujú za správne a nevšímajú si, aký vplyv má na dieťa.
Nezanedbateľnou príčinou agresivity u detí bývajú často sociálne problémy v rodine, ktoré zahŕňajú týranie a zanedbávanie. K "výchovnej slepote" rodičov dochádza v situáciách, keď rodičia odmietajú akúkoľvek spoluprácu so školou, správanie svojho dieťaťa nepovažujú za problémové a ak sa nejaký problém vyskytne, za všetko vinia školu, spolužiakov, učiteľa a podobne. Tvrdia, že dieťa sa doma správa normálne a že problémy má len v škole a škola je zodpovedná za riešenie problémových situácií. Úplná katastrofa vo výchove nastáva vtedy, keď rodičia k agresivite svoje dieťa nabádajú s tvrdením, že dnešný svet je založený na konkurencii a dobre sa majú len tí, ktorí majú široké lakte. Absolútny zlom v tejto situácii prichádza vtedy, keď sa samotní rodičia stanú terčom agresívnych útokov vlastných detí.
C. Vonkajšie Stresory a Životné Zmeny
Dieťa, u ktorého sa objavila úzkosť, si môže prechádzať veľkými alebo náhlymi životnými zmenami, ako je napríklad rozvod rodičov, presťahovanie sa či narodenie nového súrodenca. Následkom toho potom aj každá menšia zmena preň predstavuje stres. Úzkosť môže byť aj odozvou na neprimerané množstvo mimoškolských činností, na chýbajúci oddych či voľnú hru a rôzne ďalšie okolnosti, ako je zvýšené napätie v rodine, alebo trauma. Problémy s chodením do školy môžu súvisieť so šikanou, ale nemusí to tak vždy byť. Môže to súvisieť napríklad s učiteľkou, s ktorou si dieťa nesadlo, so strachom z prezentovania, s výkonovým zameraním, ak je učivo už ťažšie a dieťa nestíha, alebo sa porovnáva s inými spolužiakmi. Abstraktnejšie typy učiva môžu ísť niektorým deťom ťažšie, a tak prežívajú neúspech, ktorý ich môže zúzkostňovať. Úzkostné prejavy sa môžu objaviť aj po jednotlivom negatívnom zážitku, napríklad so zdravím (dieťa prekonalo náročný priebeh covidu a vyvinulo si obavu z ďalšieho ochorenia alebo dokonca úmrtia) či úmrtím niekoho blízkeho. Tieto stimuly môžu „zobudiť“ hlbší problém, ak dieťa nesie niečo nespracované z minulosti.
IV. Diagnostika, Liečba a Úloha Rodiča: Cesta k Zlepšeniu
Riešenie psychických ťažkostí u detí si vyžaduje komplexný prístup, ktorý zahŕňa včasné rozpoznanie, odbornú diagnostiku, účinnú liečbu a aktívnu spoluprácu rodičov. Je to nevyhnutné pre zlepšenie kvality života dieťaťa a pre jeho zdravý celkový vývoj.
A. Kedy Vyhľadať Odbornú Pomoc
Psychologička Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička s viac ako 40-ročnou praxou v oblasti výchovy, upozorňuje, že rodičia by mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú odbornú starostlivosť. "Práve toto je pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi," hovorí.
Odborníčka prezradila dôvody, pre ktoré by sme mali brať situáciu vážne: ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku, ak prejavy trvajú dlhšie obdobie a nereagujú na liečbu, ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti, alebo ak sa pridružujú aj iné ťažkosti. Vtedy je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa. Ak sú úzkosti intenzívne, dieťa má panické stavy denne alebo viackrát týždenne, je rozrušené, reaguje neprimerane aj na najmenšie podnety z okolia a snaží sa vyhnúť aktívnemu zapájaniu sa do bežných situácií, z ktorých má strach, je potrebné vyhľadať pomoc odborníka. Ak dieťa nedokáže rozvíjať sociálne skúsenosti primerané svojmu veku a príliš sa viaže na rodičov a domáce prostredie, je to signál, že situáciu treba riešiť. Keď sa problém s chodením do školy stane chronickým, je rovnako dobré vyhľadať odbornú pomoc. Dôležité je tiež kontaktovať lekára čo najskôr, ak sa v komunikácii dieťaťa objavujú zmienky o smrti.
B. Proces Diagnostiky a Liečby
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy, ktoré poskytujú ďalšie informácie, vrátane rodinnej anamnézy. Následne odborník navrhne vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí. Ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, pričom dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania, čo vedie k emocionálnej regulácii a zníženiu úzkostných a depresívnych symptómov. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc, vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka. Vďaka včasnému rozpoznaniu a správnej podpore môžu deti zvládnuť svoje obavy a rozvíjať sa zdravo - emočne, sociálne aj akademicky.
C. Kľúčová Úloha Rodiča
Najlepšie poznáte svoje dieťa, preto ak má niektorý z vyššie uvedených symptómov, netreba čakať, ale poradiť sa s odborníkom, hľadať príčinu problému a riešiť ju. Často by sme však mali začať práve od seba. „Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti. Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom. Neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický,“ objasňuje psychologička Adamcová.
Je dôležité naučiť sa zručnosti reflektívneho rodičovstva, teda uznať tie pocity, ktoré dieťa prežíva, lebo preň sú v danej situácii reálne, a nepopierať, nebagatelizovať či neminimalizovať ich. Zároveň však nezostávame iba pri uznaní jeho strachu, ale cieľom je pomôcť dieťaťu sa prakticky premostiť k tomu, aby bolo schopné s našou pomocou obavu prekonať. Aby si nakoniec aj samo vedelo pomenovať, že symptóm, ktorý prežíva v tele, je v podstate obava vo forme myšlienky, ktorá prichádza zvonka, aby sa jej vedelo brániť a nenechalo sa úzkostnými myšlienkami šikanovať. Snažíme sa obavu externalizovať - teda nie je to niečo, čo vychádza zvnútra dieťaťa, ale prichádza to zvonka a snaží sa ho do niečoho nútiť alebo, naopak, nabáda ho vyhnúť sa niečomu, čo v skutočnosti doposiaľ malo rado.
Táto efektívna technika naratívnej terapie, ktorá sa nazýva externalizácia, pomáha oddeliť problém od dieťaťa. Nielenže im napomáha zmenšiť alebo odstrániť prežívanie hanby za ich problém, vo veľkej miere uľahčuje dieťaťu aj prácu s úzkostnými myšlienkami. Deti sú vedené k tomu, aby si s pomocou odborníka pomenovali obavu svojím preferovaným menom, ako napr. „Zákerníčka“, „Našepkávačka“ alebo „Votrelkyňa“. Ďalej sú podporované k tomu, aby si obavu výtvarne zobrazili, čím sa problém zhmotní a stane sa ľahšie uchopiteľným.
Riešenie nekonečných otázok alebo neustáleho uisťovania dieťaťa, čo sa nazýva akomodácia úzkosti, nie je efektívne. Užitočnejšie než odpovedať na otázky je dať situáciu do kontextu. Odpovedaním na všetky otázky sa úzkosť paradoxne posilňuje. Úzkostné otázky sa v skutočnosti nedajú zodpovedať, lebo keď sa zodpovie jedna, v poradí je séria ďalších. Riešenie tak nespočíva v zodpovedaní otázok, ale v naučení dieťaťa, aby si vedelo pomenovať samo svoju skutočnú obavu, ktorá sa skrýva za danými otázkami. Okrem nekonečného kladenia otázok sa môže úzkosť prejavovať aj nekonečnou argumentáciou a zdôvodňovaním prečo nečeliť danej úzkosti.
Je potrebné budovať odvahu postupne a v malých krôčikoch. Netreba riešiť naraz celú oblasť obáv, ale rozložiť si jeden obávaný problém na malé čiastky, ktoré sú pre dieťa zvládnuteľné, a pomenúvať si to. Pri úzkostiach je potrebné, aby dieťa čelilo tomu, čoho sa bojí, nesťahovať ho z obávaných vecí. Keby sme dieťa nechávali doma zakaždým, keď cíti bolesť brucha, úzkosť by v tom postupne našla cestu a ešte viac by sa zosilňovala, pričom panika by bola časom intenzívnejšia.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Ak dieťa odmietne jesť po traumatickom zážitku, je potrebné objasňovať, že jedlo je medicína a bez neho nebude vedieť fungovať. Treba mať empatiu, ale byť aj pevným rodičom a stanoviť hranice. Začať aspoň s pár sústami a pokračovať postupne. Úzkosť sa snaží dieťaťu diktovať, čo bude jesť, kedy bude jesť, a to potrebuje dieťa postupne pochopiť. Keď to pochopí, zvyčajne sa dokáže vzbúriť proti obave, aby mu dala pokoj a neobťažovala ho.
Vždy je dôležité dopriať si spoločne strávený čas a komunikovať otvorene. Deti potrebujú vedieť, že ich milujete a podporujete, lebo deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné. Rovnako je dôležité posilnenie sebadôvery. Deti potrebujú dôverovať sebe a svojim schopnostiam. Dajte im preto možnosti voľby, napríklad, čo si vyberú k jedlu alebo aké oblečenie si oblečú. Stanovte dosiahnuteľné ciele a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok. Taktiež je vhodné identifikovať, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa, a minimalizovať tieto spúšťače, alebo pripraviť dieťa na ne vopred. Podporujte kreatívne vyjadrovanie, pretože deti spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Povzbudzujte ich, aby vyjadrili svoje pocity, čo im pomôže spracovať prežívanie a nájsť riešenia. Včasná diagnostika a adekvátna starostlivosť môže významne prispieť k zlepšeniu psychického zdravia dieťaťa.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
V. Špecifické Poruchy a Ich Výzvy
Okrem všeobecných prejavov existujú aj špecifické poruchy, ktoré si vyžadujú osobitnú pozornosť a prístup.
A. Autizmus a Aspergerov Syndróm
V poslednom čase pribúda na Slovensku počet detí, ktoré majú Aspergerov syndróm. Dieťa, ktoré ním trpí, má zväčša neporušený intelekt, niekedy ho má aj vyšší ako priemerný. Oveľa vážnejší je autizmus, ktorý predstavuje jednu podskupinu pervazívnych porúch. Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Výchova takého dieťaťa je veľmi náročná a rozhoduje každý deň. Napríklad Marek sa rád hral s vlastným tieňom, nevedel sa umyť, pretože bol schopný hodiny pozorovať, ako voda tečie z kohútika. Kristián sa na prechádzke, i keď na to nemal dôvod, začal napríklad z ničoho nič nahlas smiať. Adam bol pokojný, uzavretý a nevedel sa hrať s ostatnými deťmi. Tieto skúsenosti ukazujú, ako odlišné a výzvami plné môže byť ich správanie.
B. Posttraumatická Stresová Porucha (PTSD)
Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Tieto symptómy sa objavujú po prežití alebo svedectve o traumatickej udalosti a môžu výrazne narušiť normálne fungovanie dieťaťa.
C. Bipolárna Afektívna Porucha (BAP)
Ako už bolo spomenuté, BAP je charakterizovaná výraznými výkyvmi nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania, striedaním depresívnych a manických fáz. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
D. Problémy s Rečou a Komunikáciou
Jav, kedy dieťa nerozpráva vplyvom nejakej traumatickej záležitosti, sa objavuje v rôznych situáciách. Psychologické poruchy vytvárajú u dieťaťa odmeraný postoj k spoločnosti. Sú typické vtedy, keď rodič nepodnecuje dieťa, aby hovorilo, alebo po dlhšom pobyte dieťaťa v nemocnici. V domácom prostredí je to dôsledkom toho, že sa rodič nevenuje dieťaťu tak, ako si zaslúži. Objavujú sa i prípady, že mnohí rodičia veľmi málo komunikujú so synom alebo dcérou až do prvého roku. Iný prípad sú tzv. spavé deti, ktorým sa hovoriť nechce, čo však neznamená, že v budúcnosti nezačnú. Ak dieťa dobre počuje a je v poriadku po telesnej aj duševnej stránke, ale ešte nerozpráva, nemusia sa rodičia znepokojovať. U niektorých chlapcov a dievčat môže tento stav trvať až do troch rokov. V prípade, že trojročné dieťa ešte nehovorí, musí ho prehliadnuť logopéd, foniater a neurológ. Schopnosť samostatne chodiť a manipulovať s predmetmi má veľký vplyv na rozvoj rozumových schopností dieťaťa, pričom medzi 1. a 2. rokom života sa výrazne zväčšuje jeho slovná zásoba.
Odbornú kontrolu tohto článku zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedníčka Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS, krajská odborníčka MZ SR pre psychiatriu, členka CPT Rady Európy za SR, členka Rady vlády SR pre duševné zdravie, výkonná riaditeľka ODOS, o. z.
tags: #uzavrete #dieta #od #malicka