Meno Vladimír Bednár rezonuje v českom a slovenskom prostredí, avšak predstavuje dve výrazné, no úplne odlišné osobnosti, ktoré každá svojím spôsobom zanechali nezmazateľnú stopu. Jedným je hokejový obranca, ktorý sa stal súčasťou nezabudnuteľných víťazstiev, druhým je významný slovenský prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež, známy pod menom Vlado Bednár. Hoci ich životné dráhy a miesta narodenia sú odlišné, obe postavy si zaslúžia podrobnú pozornosť pre ich prínos a odkaz.
Vladimír Bednář - Hokejista s Príbehom
Vladimír Bednář, hokejová ikona, sa narodil 1. októbra 1948 v Beroune. Jeho rané detstvo bolo spojené s vidiekom, keďže do šiestich rokov žil na farme v dedine Rpety neďaleko Hořovic. Následne, vo veku šiestich rokov, sa s rodinou presťahoval do Plzne. Rodinná situácia nebola vždy jednoduchá. Jeho otec často navštevoval reštaurácie, kde hrával karty, a tak, aby uživila rodinu, jeho matka trávila veľa času prácou. Začala pracovať ako pomocná sila a upratovačka v škole. Tieto okolnosti prispeli k tomu, že Vladimír Bednář sa stal „dieťaťom ulice“. Po škole bol často mimo kontroly, prechádzal sa po pivniciach, povalách a rôznych zákutiach.
Z Ulice na Ľad: Objavenie Hokeja
Zásadný zlom v jeho živote nastal, keď sa jeho byt nachádzal v blízkosti centra mesta a hneď vedľa centra bol zimný štadión. Počas jedného zo svojich potuliek tam Vladimír Bednář náhle narazil na skupinu ľudí s korčuľami. Títo ľudia mierili na štadión a mali korčule v rukách a okolo krku. Vtedy si pomyslel, že tam musí byť nejaké voľné korčuľovanie. Prišiel domov a asi štrnásť dní naliehal na svoju mamu, či by mu bola taká láskavá a kúpila mu korčule. Napokon sa odhodlali a v Baťovi mu kúpili kožené topánky, členkové topánky s prackami. Potom zamierili do športovej sekcie, kde mu mama kúpila poriadne korčule. Boli to „schleifs“, zapamätateľné vďaka cikcaku, ktorý sa musel ťahať.
Na svoje prvé korčuľovanie s ním išla aj mama. "Vyzeralo to tak, že som vstúpil na ľad a trochu to skúšal. Väčšinou som sledoval, ako korčuľujú ostatné deti," spomínal. Po niekoľkých minútach pochopil, čo má robiť. A tak bežal, dal nohy k sebe a pokračoval. Zastavil sa pri obrubníku. Potom sa venoval voľnému korčuľovaniu a namiesto potuliek po uliciach si našiel druhý domov.
Hokejová Kariéra a Reprezentačné Úspechy
Vladimír Bednář začal hrať hokej v klube Škoda Plzeň, kde strávil väčšinu svojej kariéry ako ľavý obranca. Jeho talent a odhodlanie ho rýchlo vyniesli vyššie. Dva roky vojenskej služby strávil v Dukle Jihlava, s ktorou získal dva majstrovské tituly, čo svedčí o jeho výnimočnosti už v mladom veku.
V roku 1968 bol kapitánom československého juniorského národného tímu, keď získali titul majstrov Európy v Tampere vo Fínsku. To bol len predzvesťou jeho úspechov na medzinárodnej scéne. V roku 1969 reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta vo Švédsku. Práve tam národný tím dvakrát porazil Sovietsky zväz, čo vyvolalo nadšenú reakciu fanúšikov, ktorí tieto víťazstvá vnímali ako pomstu za okupáciu v auguste 1968.
Atmosféra týchto zápasov bola elektrizujúca. "Jiřina Bohdalová nás povzbudzovala na striedačke a bola tam celé Majstrovstvá sveta, dokonca je tam nejaká jej fotka pri okraji," spomínal Bednář. Súperi boli zaskočení. "Blindsided, they were, for sure, they learned their lesson from Grenoble," povedal. Nebola to žiadna veľká taktika, ale skôr súbor drobných stratégií. "Boli tam dve veci: hrozné zdržovanie hry, meškanie do brankárskeho výbehu a výmena hokejky." Aj keď ťukali na miesta vhadzovania a hovorili: "Poď, on to chce hodiť," rozhodca tam čakal, kým dorazia, a potom to hodil. Týmto súperov vyviedli z rytmu. No dôležité bolo hrať do tela, dokončovať hráčov. "Vždy sa hovorí: 'Musíš mať brutalitu proti technike.' To sme použili a rozhodca nepískal," dodal. Šíril ruky, oni boli zúriví.
Koncovka oboch týchto zápasov, prvého aj druhého, bola špecifická. Keď skončilo špeciálne vyhlásenie alebo hymna, ktorá zdvíhala vlajku, ruský tím stál na červenej čiare a český tím na polke. "A tam sme sa zhromaždili v zbore a išli sme do toho tunela, do šatní," opísal Bednář. Rusi tam zostali, nevedeli, čo sa deje. "Nikto sa na to predtým neodvážil." Bola to hotová mela. Tréner Pitner to údajne vysvetľoval tak, že porazení si podávajú ruky s víťazmi. No aj tak to nebolo ľahké.
Neopakovateľný Návrat Domov
Atmosféra bola fantastická, pretože každý vedel, že za nimi stojí celý národ. "Vedeli, že sme v Grenobli odviedli skvelú prácu, takže chceli vidieť, ako Rusi dostanú na frak." A presne to sa stalo, boli to dva neuveriteľné zápasy, aj keď Bednář nehral v prvom, len v druhom. "Cítili sme sa, akoby sme boli normálne v Prahe," povedal.
Príchod do vlasti bol rovnako veľkolepý. "Príchod bol fantastický, pristáli sme na starom letisku Ruzyně." Keď sa pozreli z okna, bolo tam neuveriteľné množstvo ľudí. Ani ich nenechali dostať sa do terminálu. "Vystúpili sme na pristávacej dráhe a odviezli sme sa autobusom z pristávacej dráhy k terminálu, kde vytvorili uličku, a prešli sme ňou," opisoval Bednář. Ovácie boli šialené, ľudia boli úplne nadšení. On šiel ako posledný, najmladší. Mali uniformy, kabáty s epoletami. "Kým som sa dostal k terminálu, už som nemal epolety, bolo to ako prechádzať tunelom." Potom im blahoželali, prišiel možno aj Himl.
Zvláštne bolo, že si vzali rekvizity a hneď im povedali: "Choďte domov!" Vláda sa bála, nechceli ich pustiť do Prahy, aby sa nestalo niečo ako Aeroflot. Bednář dostal úradníka, ktorý ho odviezol vlakom, ale ten bol tri hodiny vzdialený. Chcel ísť domov veľmi rýchlo, tak ho odviezol k výjazdu z mesta, aby sa mohol stopom dostať domov. Stopovali pol hodiny, nikto nezastavil. "Poďme naspäť," povedal úradník. Odviezol ho na vlakovú stanicu a potom už Vladimír Bednář nastúpil na rýchlik do Plzne. Nikto ho tam nečakal. Vzal si tašku na plecia, našťastie žili blízko námestia, odniesol ju domov a bol najšťastnejší.
Po návrate si všimol, že v Plzni, ale aj inde, boli mnohé cesty a stĺpy domov pomaľované číslami 2:0 a 4:3, čo boli výsledky slávnych zápasov. "Mali ste to niekde blízko domu, a keď ste tadiaľ prechádzali, aké pocity to vo vás vyvolávalo?" opýtali sa ho. Spomínal, že druhý zápas, keď sa hral, jeho mama chodila po dvore, pretože bývali na prízemí, a nemohla sa naň pozerať. Jeho otec konzumoval nejaké pivo. Po zápase prišiel dav ľudí na ich ulicu, pred ich dom, a skandoval ich meno.
Medaily, Zranenie a Život po Hokeji
Vladimír Bednář pokračoval vo svojej úspešnej kariére. V roku 1970 získal bronzovú medailu na majstrovstvách sveta a v roku 1972 bronzovú medailu na zimných olympijských hrách v Sappore v Japonsku. V tom istom roku dosiahol svoj vrchol, keď získal zlatú medailu na majstrovstvách sveta v Prahe pred domácim publikom. V septembri 1972 odohral pamätný zápas proti kanadskému profesionálnemu tímu, ktorý sa v Prahe skončil remízou 3:3.
Žiaľ, v jeseni 1972 utrpel vážne zranenie oka, ktoré ho prinútilo ukončiť pôsobenie v národnom tíme. Avšak, napriek tomu, pokračoval v hre v prvej lige za Škodu Plzeň. Neskôr si vyskúšal aj zahraničné ligy, keď hral v najvyšších ligách v Nórsku a Juhoslávii.
Po skončení aktívnej hráčskej kariéry sa Vladimír Bednář venoval trénovaniu. Pôsobil aj ako tréner českého národného tímu do 20 rokov. Oženil sa vo veku 27 rokov a so svojou manželkou vychoval syna, ktorý taktiež hral hokej, čím pokračoval v rodinnej hokejovej tradícii.
Keď Česká republika získala olympijské zlato
Vlado Bednár - Majster Slov a Humorista
Osobnosť s podobným menom, no s diametrálne odlišným životným osudom a profesiou, bol Vlado Bednár. Narodil sa 11. februára 1941 v Bratislave ako syn akademického maliara Štefana Bednára. Používal rôzne pseudonymy ako Fedor Vietor, Quido Maria Piaček a iné. Jeho život a tvorba boli úzko späté s humorom, iróniou a láskou k prírode.
Rané roky a Vzdelanie
Vlado Bednár získaval vzdelanie v Bratislave. V roku 1958 absolvoval Jedenásťročnú strednú školu. V rokoch 1958 - 1964 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor žurnalistika. Po absolvovaní štúdia pôsobil v rokoch 1964 - 1966 ako asistent na Katedre novinárstva a súčasne ako redaktor v časopise Kultúrny život. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd, a tiež Infarkt, humoristickú prílohu časopisu Mladá tvorba. V rokoch 1970 - 1975 bol redaktorom vo vydavateľstve Smena v Bratislave, kde sa potom venoval profesionálne literárnej práci, a stal sa umelcom v slobodnom povolaní, ktorým bol až do svojej predčasnej smrti. Jeho otec, akademický maliar Štefan Bednár, nepochybne ovplyvnil jeho umelecké cítenie.
Literárna Tvorba: Od Satiry k Rozprávkam
Vlado Bednár literárne debutoval v roku 1964 humoristicko-satirickou prózou Uhni z cesty!. V tejto knihe s mladíckou vehemenciou ironizoval dobový životný štýl dospelých a jeho duchovnú prázdnotu. Próza o "duševne pracujúcom človeku v mestskom slovenskom socializme" má zreteľné autobiografické pozadie. Prvky autentickej generačnej výpovede, glosovanie reality a používanie mestského slangu sa stali typickými črtami Bednárovho písania.
Nekonformný satirický nadhľad uplatnil aj v zbierkach poviedok Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967), v ktorých sa už upriamil na reflexiu adolescentného človeka. Umelecky najpresvedčivejšie to urobil v poviedkovej knižke pre mládež Nebrnkaj mi na city (1967), ktorá patrí k reprezentatívnym dielam modernej prózy pre mládež 60. rokov 20. storočia. V týchto dielach sa často objavuje citovo vyprahnutý až cynický mladý hrdina, ironizujúci konformný a karieristický svet dospelých.
Jeho tvorba pre dospelého adresáta zahŕňa humoristické romány Vajce v stodole (1978) a Koza (1979). V druhom menovanom karikoval komunitu dobových filmových a televíznych pracovníkov, pričom hlavný hrdina hľadá vlastnú slávu prostredníctvom kozy. Podobne ako posmrtne vydanými prózami Dračie žily (1985) a Libero (1987), aj v nich prostredníctvom humoristicko-satirickej prózy diagnostikoval stav morálnej vybavenosti svojho súčasníka. Dielo Vlada Bednára dodnes zabáva mladších i dospelých čitateľov, no zároveň patrí medzi najkompaktnejšie a najvtipnejšie výpovede o komunistickom režime.
Tvorba pre Deti a Mládež
Za debut v literatúre pre deti možno považovať knihu Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974). V tejto knihe Bednár nezaprel svoj humoristický talent a prostredníctvom grotesky, nonsensu a recesie vytvoril rozprávkovú féeriu. Osnova má detektívny ráz: Laco Breza a jeho kamarát Miro Nitka so svojím mladším bratom sa rozhodnú vypátrať sedemdesiatu siedmu krajinu s pomocou mapy deda Vida.
Kniha Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) sa stala leitmotívom objavovania, hľadania a poznávania. V nej sa trojica bratislavských chlapcov podujme na expedičné putovanie turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až po Košice. Bednár, milovník turistických "úletov" z bratislavského prostredia, vytvoril svojský prozaický útvar, v ktorom má miesto fantázia, recesia a intelektuálny humor.
Jeho parodizačné rozprávky Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratá (1986) a Hubárske rozprávky (1987) spájajú náučný moment s umeleckým výmyslom. V jeho podaní sa náučnosť stáva súčasťou zábavnej roviny rozprávania.
Spolupráca, Priateľstvá a Osobný Život
Vlado Bednár úzko spolupracoval s rozhlasom. Hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979) vytvoril v autorskej spolupráci s básnikom Tomášom Janovicom. Spoločne s Tomášom Janovicom napísal aj divadelnú hru Vzducholoď (1974).
Bol známy svojimi priateľstvami a láskou k prírode. Chodil s priateľmi na huby a na túry. "Vlado Bednár s nami chodieval opravovať tradičné slovenské drevenice, salaše alebo senníky a často tieto práce sponzoroval zo svojich literárnych honorárov," spomínali jeho priatelia. Mnohé z týchto zážitkov pretavil aj do svojej tvorby. Bol známy ako recesista a milovník prírody, turista, ochranár a vášnivý hubár.
Vlado Bednár bol známy svojím bohémskym životom a zmyslom pre humor, ktorý často prežíval aj sám na sebe. "Volám sa Vlado Bednár a som statočný opilec, preto všetko prepijem," vtipne poznamenal sám o sebe a túto vetu použil aj ako otváraciu vetu jednej zo svojich poviedok.
Psychológ Dušan Fabián, jeden z kamarátov, ktorí s Vladom Bednárom nachodili tisícky kilometrov v prírode, spomínal, že po vysokoškolských štúdiách a po vojenčine Vlado Bednár spolu dokonca istý čas bývali v Banskej Štiavnici. "Písali sme si tam snový denník. Vždy sme sa tešili, keď sme išli spať, čo sa nám zasa bude snívať a hneď ráno sme tie sny zaznamenávali. A čím boli zvláštnejšie, tým viac sme sa z nich radovali," popísal tieto časy Dušan Fabián. Neskôr si priatelia písali bizarné listy, pričom jeden z nich bol zverejnený aj v časopise Mladá tvorba. Volal sa "Otvorený list Veľkej Británii". Vznikol tak, že Fabián oslovoval Vlada Bednára v listoch skratkou V.B. - a raz ho oslovil "milá Veľká Británia". List sa začína slovami: "Milé kráľovstvo anglické, najskôr ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem, ovocia je tu dosť…"
Herec Marián Labuda o ňom povedal: "Kto poznal Vlada Bednára, stretol sa so slobodou skôr, ako prišla po 17. novembri 1989." "Mali šťastie všetci tí, ktorých Vlado do svojho rozprávkovo-skutočného sveta prijal. A bolo nás nemálo, lebo Vladov svet bol veľký, naširoko rozvetvený, zaľudnený. Nebol založený na konexiách, ale na skutočných priateľstvách," dodal jeden z priateľov.
Tragický Odchod a Odkaz
Vlado Bednár zomrel tragicky 17. januára 1984 v Bratislave, predčasne ukončiac svoju bohatú tvorivú dráhu. Už po jeho smrti vyšlo ešte niekoľko diel, vrátane próz Dračie žily (1985) a román Libero (1987), ako aj knižka Pevné lano (1987), ktorú zostavil Tomáš Janovic z jeho próz. V roku 2004 vyšla monografia Ide dravec tvrdo na vec, ktorú zostavil literárny redaktor Slovenského rozhlasu Peter Glocko ml. Zaradil do nej rozhovory o Bednárovom diele a jeho osobnosti (s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim), a tiež deväť spomienok jeho priateľov (Eugena Gindla, Vladimíra Popoviča, Mariána Vaneka a ďalších).
Vlado Bednár zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej literatúre, najmä v oblasti humoru a literatúry pre deti a mládež. Jeho dielo dodnes zabáva čitateľov a zároveň patrí medzi vtipné výpovede o dobe, v ktorej žil. Podľa dostupných informácií z databáz nemá Vlado Bednár na Slovensku žiadne ulice ani námestia pomenované po ňom, čo môže byť prekvapivé vzhľadom na jeho významný kultúrny prínos.
tags: #vladimir #bednar #narodenie