Život divadelného, filmového a televízneho herca a riaditeľa divadla Vlada Černého je spletitou mozaikou talentu, vytrvalosti a osobných bojov. Jeho cesta k herectvu nebola celkom priamočiara, pretože bol rebel nielen vo filmoch a na javisku, ale aj v súkromí. Vlado Černý sa narodil 21. júna 1951 v Bratislave a v júni oslávi 74 rokov, no kondične sa vyrovná určite aj veľa mladším kolegom - najmä vďaka rôznym druhom športov, ktorým sa venuje. Jeho príbeh je svedectvom o oddanosti umeniu, odolnosti voči životným prekážkam a hlbokej ľudskosti, ktorá presahuje divadelné dosky.
Detstvo a prvé kroky k umeniu: Od športovca k Jánošíkovi
Vlado Černý vyrastal v Bratislave u svojich starých rodičov, nakoľko jeho rodičia - vrcholoví športovci, žili prevažne v Prahe. Jeho mama bola plavkyňa, otec Vladimír Černý bol držiteľom sedemnástich titulov majstra Československa ako plavec, vodný pólista a legendárny päťbojár. V modernom päťboji patril k absolútnej svetovej špičke, zúčastnil sa na desiatich olympijských hrách a získal 11 titulov majstra Československa. Pri svojich rodičoch mal Vlado Černý naštartovanú športovú kariéru a mladý Vlado sa takisto začal venovať päťboju, zúčastnil sa na dvoch Majstrovstvách sveta. Bol úspešný juniorský päťbojár.
Avšak jeho stará mama, ochotnícka herečka, ho viedla aj k umeniu a s dedkom ho, ako sám tvrdí, nútili do recitovania, čo ho priviedlo bližšie k herectvu. Osudovým pre ďalšiu hereckú dráhu Vlada Černého bolo práve prvé stretnutie s režisérom Paľom Bielikom. Ešte ako desaťročný rozbil kameňom nejaké okno a veľmi vysoký pán sa za ním rozbehol a chytil ho. Namiesto výprasku ho pozval na konkurz do filmu Jánošík. Bol to totiž režisér, národný umelec Paľo Bielik. Absolvoval konkurz a úlohu malého Jura Jánošíka (1962) napokon aj získal. Filmovanie bolo pre neho veľmi zaujímavé, hravé, veľmi sa mu to páčilo. Stretol sa s vynikajúcimi hercami - Andrej Bagar, Jozef Kroner, Viliam Záborský, ktorí neskôr veľmi ovplyvnili jeho život a jeho rozhodnutie stať sa hercom.
Prvou hereckou skúsenosťou Vlada Černého bolo účinkovanie v krátkometrážnom filme Havko (1961) už ako desaťročný. Za účinkovanie vo filme Jánošík (1962) získal svoj prvý honorár, za ktorý si kúpil bicykel značky Favorit. Nasledovalo niekoľko menších úloh vo filme, ale aj pokračovanie v modernom päťboji, ktorý robil vrcholovo a zúčastnil sa i dvoch majstrovstiev sveta.
Študentské peripetie a divadelné sľuby
Definitívne rozhodnutie stať sa hercom urobil Vlado Černý po prijatí na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde sa dostal do bohémskeho života. Hneď v prvom ročníku ho však zo školy vyhodil profesor Karol L. Zachar, nakoľko bol v prvom ročníku dosť neposlušný študent a nedodržal nariadenie, že počas štúdia nesmie ako študent účinkovať vo filmoch. Namiesto tvorby v škole, tvoril s kamarátom režisérom Mirom Košickým nové divadelné koncepcie pri pive. Pán profesor ich prichytil, a keďže už mal za sebou viacej priestupkov, školu musel opustiť.
Zachránilo ho však divadlo, v ktorom hral v hre Herodes a Herodias a po úraze Olda Hlaváčka, prišiel za ním profesor Zachar s ponukou, aby ho zaskakoval. Neskôr sa stal jeho obľúbencom, čo bola zaujímavá premena vzťahu. Profesor Karol L. Zachar bol neuveriteľne seriózny učiteľ a nikdy sa nestalo, aby vynechal čo i len jednu hodinu hereckej tvorby. Po roku ho profesor Zachar znova zavolal na pohovory a znova ho prijali.
Ešte pred ukončením štúdia herectva hral v Poetickom súbore Novej scény (1974 - 1981), v sezóne 1975 - 1976 bol členom hereckého súboru v Revue Bratislava a potom bol dlhoročným členom činohry Novej scény v Bratislave. Hosťoval i na doskách iných bratislavských divadiel, napríklad v Štúdiu S a Divadle na korze. Počas týchto rokov stvárnil veľké množstvo divadelných postáv, častokrát charakterovo veľmi odlišných. Boli to postavy hier svetovej klasiky i súčasnej drámy, v ktorých svoje herectvo zdokonalil. Jeho úroveň herectva je na dnešnej úrovni aj vďaka režisérom, s ktorými spolupracoval (Pietor, Strnisko, Luther, Lasica, Nvota, Polák). V divadelných kreáciách sa zameriava na výraznú kresbu typu a charakteru, prevažne s tendenciou ku komediálnemu umocneniu či karikatúre a je mu blízka poetika groteskného realizmu. Často ukázal zložitejší a mnohoznačnejší výraz.
Astorka Korzo ’90: Domov, výzvy a odkaz
Táto originálna bratislavská divadelná scéna, Divadlo na korze, sa od roku 1990 zmenila na súčasné Divadlo Astorka Korzo ’90 a Vlado Černý je od roku 1995 jej riaditeľom a súčasne externým hercom. Na tomto poste oslávil už tri desaťročia. Nikdy o tom nepremýšľal, no práca na pozícii riaditeľa ho baví a divadlo dosahuje dobré výsledky. Vyhovuje mu komorný charakter Astorky, ktorej šéfuje už osemnásty rok (používam aj staršiu informáciu pre bohatší text). Tu sú ľudia na seba nadviazaní, duševne aj priateľsky. Keď vzniklo napätie medzi kolegami, samo sa vyriešilo. Toho, kto urobí chyby, súbor buď prevalcuje, alebo ho osamostatní.
Do Národného divadla by Vlado Černý podľa vlastných slov nikdy nenastúpil, vraj je tímový hráč a nie ambiciózny individualista, ktorý chce urputne preraziť na vrchol. Ako riaditeľ divadla vie, o čom hovorí. Pri hľadaní nových hier do repertoáru zakaždým natrafí na tú istú prekážku - nemá starších hercov. Dnes je problém obsadiť herca vo veku od sedemdesiat vyššie. Takže každého takého si treba v divadle obrovsky vážiť a nepúšťať ho preč. Naopak, mladým nezazlieva, keď sa rozhodnú pre Národné divadlo namiesto jeho Astorky, lebo dostanú viac príležitostí i lepší plat.
Divadelný principál sleduje, ako odchádza generácia starších hercov. Mnohí odišli z divadiel nedôstojným spôsobom a zatrpknutí, aj keď mohli ešte dlhé roky odovzdávať skúsenosti ďalším generáciám. Zamýšľa sa nad tým, či to bol dôsledok nedostatku úcty. Bolo to aj o vzťahoch, ale aj o ich individuálnom pocite, že predtým boli niekto. Teraz sa díva celá spoločnosť na Slovensku na hereckú profesiu zvrchu. Jedna vec je, keď hráte v seriáli a ste populárny, druhá vec je pohľad na herca. V Maďarsku, ale aj v Česku si ich vážia viac než u nás. Možno z tohto pramenilo sklamanie staršej generácie, ktorú by mali po rokoch velebiť.
Medzi jeho nezabudnuteľné divadelné roly patrí postava riaditeľa Grossa v hre Vyrozumenie od Václava Havla, výnimočného človeka. Dodnes spomína na to, ako sa zoznámili a na príjemné a poučné stretnutie po úspešnej premiére jeho hry v Astorke v roku 1990, či na opakované stretnutia pri návštevách nášho divadla. Napríklad predstavenie Ujo Váňa, kde hral doktora Astrova, a kde exceloval Maroš Zednikovič v postave Uja Váňu. Václav Havel hru veľmi vychválil, čo ich nesmierne potešilo a povzbudilo. Dodnes ho bolí predčasná smrť blízkeho priateľa Mariána Zednikoviča, ktorý podľahol rakovine. Celé to bolo veľmi čudné. Hrali spolu Uja Váňu a raz sedel vedľa neho na stole. Mal na krku takú uzlinku. Hovoril mu - Čo to máš? Daj si ju, prosím ťa, pozrieť. Prešiel mesiac a stále ju mal. Hovoril - Bol si u lekára? Nebol, ale už to vybavujem. Takto to išlo ďalej, až mal uzlinky na obidvoch stranách. Potom išiel a už bolo neskoro. Po chemoterapii mohol hrať len s čiernymi okuliarmi. Ale Vlado vedel, že keby ho pustil skôr, bude to mať ešte horšie pokračovanie. Do poslednej chvíle chodil do divadla a hral.
Aktuálne Vlado Černý hrá v inscenácii Váhavec od Hanocha Lewina v réžii poľského režiséra Lukáša Kosa, v hlavnej úlohe s Lukášom Latinákom. V Astorke hrá len vtedy, ak to chce režisér a ak potrebuje práve jeho. Na veľkej scéne majú okrem známych predstavení dva nové úspešné tituly - spomínaného Váhavca a Ženy veľkých mužov s výborným obsadením v réžii Aleny Lelkovej. V Štúdiu A2 pripravujú premiéru výbornej Molliérovej hry Lakomec v hlavnej úlohe s Petrom Šimunom v réžii Ondra Spišáka. Za divadelné herectvo získal v roku 2009 Výročnú cenu literárneho fondu za stvárnenie postavy Leva Nikolajeviča Tolstého v hre Jána Nováka Tolstoj a Peniaze.
Bohatá filmografia a televízna tvorba: Od Jánošíka po Buranovského
Po debute u Paľa Bielika hral Vlado Černý vo viacerých filmoch, napríklad v úspešnej slovenskej dráme z obdobia druhej svetovej vojny Nedodržaný sľub. V posledných rokoch to bolo pár menej úspešných filmov aj u českých susedov. V televízii hral v známych tituloch ako Straty a nálezy, Sváko Ragan, Tisícročná včela či Kára plná bolesti, aj v seriáloch Pod povrchom, Búrlivé víno alebo Doktori, po nich ešte Hotel, Sestričky, Kriminálka Kraj či Večne mladí.
Ako dvadsaťročný si zahral menšie role pastierov vo filmoch Nevesta hôľ (1971) a Bačova žena (1972). Vo filme Rok má šesť dní (1976) bol motorkár a vo filme Zlatá réva (1977) bol mladým traktoristom. V roku 1982 si zahral v rozprávke Popolvár najväčší na svete, kde už stvárnil výraznejšiu postavu - princa Pravoslava (Cifroš princ), ktorý bol jedným z dvoch bratov hlavnej postavy princa Radoslava - Popolvára (Marek Ťapák). V Sladkých starostiach (1984) stvárnil rolu Puca Baráneka, kde oprášil svoje skúsenosti z päťboja a opäť si vo filme zajazdil na koni. V roku 1985 bol vojakom vo filme Kára plná bolesti. V poviedkovej televíznej inscenácii Z môjho denníka (1995) si zahral násilného zlodeja a v roku 2002 bol otcom ústrednej postavy Viery vo filme Perníková věž.
Často hrával zlých, neposlušných chlapcov, alebo doslova grázlov. Zahral si aj v známom seriáli Straty a nálezy neposlušného syna Vlada Müllera. Vlado Müller bol výborný chlap, mal ho veľmi rád a obdivoval ho. Hrali spolu aj v divadle a často zo srandy hovorieval: „Ak máš okno, teda, keď nevieš ako ide text, nesmieš prestať hovoriť.“
Najnovšie ho poznáme najmä ako doktora Buranovského zo seriálu Búrlivé víno. V roku 2012 bol Vlado Černý opäť obsadený do roly doktora v seriáli Búrlivé víno, kde sa jeho postava pretransformovala z deprimovaného a frustrovaného doktora na príjemného a dobre naladeného chlapíka, čo je v jeho filmovej kariére ojedinelý jav, nakoľko bol takmer vždy obsadzovaný do záporných postáv. Pri nakrúcaní strávili herci najviac času vo vinohradoch, v ambulancii doktora Buranovského a v obývačke Ivana Dolinského (Emil Horváth). V roku 2009 spoluprodukoval film Nedodržaný sľub, v ktorom si aj sám zahral a bola to rola doktora Féhera. Scenár k filmu napísal Jan Novák, práve na podnet Vlada Černého, ktorý si knihu o Martinovi Friedmannovi-Petráškovi prečítal v roku 2003 u jedného slovenského emigranta počas pobytu v Amerike a následne ju Novákovi odporučil.
Dajaké ponuky odmietol, no najmä z časových dôvodov, väčšinou kvôli divadlu. Scenáre dostával väčšinou dobré. Raz sa v bývalej Šenkvickej vieche vedľa divadla, vtedy ešte na Suchom mýte, pil s kolegom Igorom Čilíkom vínny strik. Nejaký pripitý mladík, ich začal otravovať, najmä jeho. Myslel si, že spolu sedeli v base, a že on sa k nemu nepriznáva. Nikdy v živote ho nevidel, zato on ho asi videl v nejakej grázlovskej úlohe. Bolo to veľmi napínavé. Igor mal takmer dva metre, a to asi toho mladíka odstrašilo.
Učil sa od tých najlepších vo fachu - Zachara, Záborského a Pietora. Príležitostí pre mladých hercov bolo vraj neúrekom, či už v divadle, televízii, alebo v rozhlase. Keď prišli do rozhlasu nahrávať nejakú hru, sedel tam Pántik, Zachar, Valach, Zvarík, Rajniak, Kvietik, Machata, absolútne hviezdy vtedajšieho herectva. Každý perfektný hlas a oni vždy pri vedľajšom stole počúvali príhody, ktoré si rozprávali ako päťdesiatnici. No a potom museli prísť, stáť s Machatom, čítať text a nemýliť sa. A keď sa im to darilo, tak ich volali znova. To bola prax, spomína šesťdesiatdvaročný divadelník. Vtedy začínali herci s pocitom, že sa nebudú nikam tlačiť. Ale niekto ich vytiahne, lebo si ich všimne. Dnes sa musia mladí aj starší pretláčať a ukázať - Ešte som tu, nezabudnite na mňa!
Osobný život a jeho tiene: Od bohémy k zázemiu
V súkromí sa Vlado Černý musel vyrovnať s ťažkými životnými situáciami. Vždy bol vychýrený flamender a nechýbal na žiadnom žúre. Väčšina sa ich točila okolo vysokoškolského klubu a kaviarne Krym. Dokázali sa baviť tri až päť dní v kuse a nejako to nepociťoval, nebol žiaden problém ráno vstať a ísť do roboty. Boli to nepretržité zábavy, hovorí dnes Vlado Černý. Ku nekončiacim sa zábavám patril aj alkohol. Rozprúdil každú oslavu, no dokázal aj opantať myseľ. Vlado Černý to pochopil a v istom momente si povedal - Pozor! Pochopil to vždy vtedy, keď urobil malér, ktorý bol už za hranicou - že toto sa nemá, toto už je priveľa. Keď prišiel ožratý na predstavenie alebo na predstavenie zabudol.
Nepotreboval piť každý deň, ani ráno po žúre, ako niektorí jeho kolegovia, „prikŕmiť“. No časom metlu ľudstva po náročnom fláme znášal ťažko. Zle mu bolo aj niekoľko dní a dlho regeneroval, takže pocítil, že potrebuje očistu. Pomohlo mu, že športoval. Mal obdobie, keď úplne vynechal alkohol. Nepil presne štyri roky, ani jedno deci alkoholu. Štyri roky bez alkoholu. A to urobil vedome, lebo chcel, aby si telo oddýchlo, priznáva herec. Chvíľu ho to znervózňovalo, no napokon sa naučil baviť aj triezvy. Teraz si príležitostne vypije, ale, ako sám tvrdí, vie to korigovať. Mnohí herci také šťastie nemali. Iní si uvedomili, že nesmú vôbec piť a nepijú. Keď mal niekto v divadle problémy, sám sa vyblokoval. Kolektív mu to dal jasne najavo a on sa držal… Je veľmi nepríjemné, keď vás chytí alkohol tak, že má nad vami silu, že vládne všetkému. To už potom treba vyhľadať odbornú pomoc.
Jak přestat pít alkohol a proč. Příběh bývalého alkoholika, který dnes pomáhá jiným.
Už vtedy bol Vlado Černý ženatý s prvou manželkou Maricou. Tá si na jeho uvoľnený životný štýl nevedela zvyknúť, no Vlado na ňu dodnes nedá dopustiť. Žil normálny umelecký bohémsky život. Keby nepovedala, že sa rozvedú, jemu by to po osemnástich rokoch nenapadlo. Ale nič by sa asi nezmenilo, asi by aj naďalej žil tak, ako žil. Čo znamená, že aj štyri dni neprišiel domov. Vie si naložiť na hlavu, on bol tým zloduchom.
Je druhýkrát ženatý. Pred pár dňami s manželkou Ivetou oslávili desiate výročie vzťahu. Boli pri Dunaji, pozval ju na zmrzlinu, usmieva sa. Pri svojej polovičke našiel zázemie a je rád, že keď „uletí“, tak ho vie nasmerovať do správnych koľají. S Ivetou sa zoznámil v roku 2003 na bratislavskom kúpalisku, keď ju chcel dohodiť svojmu kamarátovi. Dnes je šťastný, že prejavila záujem práve o neho a je mu v živote veľkou oporou, s ktorou má aj veľa spoločného. Spolu s manželkou sa starajú o jej dve deti z prvého manželstva. Iveta tentoraz stavila na čiernu farbu vlasov. Vždy, keď sa s manželom objavila v spoločnosti, pútala na seba pozornosť extravagantnými modelmi a výstrihmi. No na nedávnu premiéru prišla vo voľných kvetovaných šatách a strieborn
tags: #vlado #cierny #a #jeho #dieta