Detstvo je obdobím intenzívneho rastu a vývoja, počas ktorého si dieťa formuje základné predstavy o sebe a svete okolo seba. Rané skúsenosti, najmä tie v kritických prvých mesiacoch a rokoch života, zanechávajú nezmazateľnú stopu na psychike dieťaťa. Prítomnosť a kvalita starostlivosti zo strany matky alebo primárneho opatrovateľa sú v tomto období kľúčové pre zdravý emocionálny, kognitívny a sociálny vývoj. Ak je táto prítomnosť narušená - či už fyzickou absenciou, emocionálnou nedostupnosťou, alebo inými komplexnými faktormi - dôsledky sa môžu prejaviť už v ranom veku a rezonovať celým životom dieťaťa. Tento vplyv siaha ďalej, než si možno myslíme, a má komplexné, medzigeneračné súvislosti, ktoré výskumníci aktívne skúmajú.
Neoceniteľný význam raného detstva a vzťahovej väzby
Pre dieťa je prvé obdobie života, vrátane šiestich mesiacov, mimoriadne citlivé na akékoľvek zmeny a vplyvy v jeho prostredí. V tomto veku, hoci ešte neprejavuje separačnú úzkosť v plnom rozsahu, si už buduje základ pre vzťahovú väzbu. Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami, ktoré sa u dieťaťa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke má evolučný význam a slúži pre dieťa ako symbol bezpečného prístavu. Dieťa je citovo závislé na starostlivosti rodičov a potrebuje, aby napĺňali jeho základné potreby. Ak sa tak nedeje, môže to viesť k vážnym psychickým problémom. Pocit bezpečia, ktorý matka alebo primárny opatrovateľ poskytuje, je fundamentálny pre zdravý vývoj. Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťaťa a znamená, že si uvedomuje, ako matku potrebuje. Je dôležité, aby dieťa malo možnosť vytvárať si bezpečné vzťahové väzby, ktoré mu poskytnú pocit bezpečia a istoty, nielen s matkou, ale aj s inými osobami, ako napríklad otec, brat, sestra, dedko, babka alebo opatrovateľka. Ak je matka z akéhokoľvek dôvodu pre dieťa nedostupná, či už fyzicky alebo emocionálne, tieto vzťahy sú narušené, čo vedie k narušeniu pocitu bezpečia.
„Poruchy vztahové vazby vedou k prožívání neustálého ohrožení,“ říká psychoterapeutka Bušková
Dedičstvo minulosti: Medzigeneračný prenos traumy
Tvoje vlastné detstvo hlboko ovplyvňuje spôsob, akým vychovávaš svoje deti - tento vplyv siaha ďalej, než si možno myslíš. Vedci iniciovali štúdiu, aby lepšie pochopili, ako sa nepriaznivé zážitky z raných rokov matky prenášajú na jej deti. Predchádzajúce výskumy už potvrdili súvislosť medzi nepriaznivými detskými skúsenosťami a negatívnymi dôsledkami v dospelosti, avšak málo prác skúmalo, ako tieto účinky konkrétne ovplyvňujú rodičovstvo a raný vývoj dieťaťa. V tejto štúdii výskumníci aktívne monitorovali 501 rodín od chvíle, keď deti dosiahli 2 mesiace, až do veku 5 rokov. Všetky rodiny pochádzali z oblasti Toronta a do štúdie vstúpili medzi rokmi 2006 až 2008. Zároveň informovali o svojej aktuálnej sociálno-ekonomickej situácii, konfliktoch v partnerskom vzťahu a príznakoch depresie. Otcovia doplnili údaje o svojich problémoch so správaním v detstve, zatiaľ čo školení odborníci nezávisle hodnotili rodičovské správanie.
Výsledky štúdie jasne preukázali súvislosť medzi nepriaznivými zážitkami matky z detstva a problémami jej dieťaťa v emocionálnej, behaviorálnej aj kognitívnej oblasti. Tieto súvislosti však fungujú omnoho komplexnejšie než jednoduché priame spojenie. Matky s traumatickou minulosťou častejšie žijú v horších sociálno-ekonomických podmienkach počas dospelosti. Táto situácia priamo znižuje ich materinskú citlivosť - schopnosť vnímať a primerane reagovať na potreby dieťaťa - a zároveň zvyšuje riziko partnerských konfliktov a depresie.
Emocionálne problémy detí, najmä úzkosť a sklony k smútku, priamo súvisia s materskou depresiou. Matky s traumatickým detstvom častejšie trpia depresiou, čo predstavuje kľúčový prediktor emocionálnych ťažkostí ich detí. V kontexte dieťaťa, ktoré je "bez mamy" alebo má matku, ktorá je emocionálne nedostupná v dôsledku vlastných tráum alebo depresie, sú tieto zistenia obzvlášť alarmujúce. Problémy so správaním u detí - agresivita, vzdor a porušovanie pravidiel - vznikajú viacerými cestami. Prvú trasu tvorí priamy vplyv otcovej vlastnej histórie problémového správania na správanie dieťaťa. Druhá cesta vedie cez partnerský vzťah: materské traumy zvyšujú počet manželských konfliktov, ktoré priamo súvisia s problémovým správaním detí. Kognitívny vývoj sleduje odlišnú trajektóriu. Materská citlivosť tu zohráva rozhodujúcu úlohu. Matky s traumatickou minulosťou častejšie čelia nižšiemu sociálno-ekonomickému statusu, čo priamo súvisí s menej citlivou rodičovskou starostlivosťou. Zaujímavým paradoxom štúdie zostáva malá priama súvislosť medzi materskou traumou a vyšším kognitívnym skóre detí, ktorú výskumníci považujú za štatistický artefakt.
Tieto zistenia podporujú „interakcionistický model“ vývoja, kde rané traumy matky ovplyvňujú jej životnú situáciu v dospelosti a výber partnera, čo následne formuje jej psychické zdravie a rodičovský prístup. Všetky tieto faktory spolu vytvárajú vývojové prostredie dieťaťa. Dizajn štúdie významne posilňuje dôveryhodnosť jej zistení. Výskumníci zapojili viacero informačných zdrojov - matky, otcov aj nezávislých pozorovateľov - a využili rôzne metódy vrátane dotazníkov, priameho pozorovania a štandardizovaných testov. Tento prístup poskytuje oveľa komplexnejší obraz než skoršie štúdie založené len na výpovediach matiek. Štúdia napriek svojej hĺbke obsahuje určité obmedzenia. Výskumníci sa primárne zamerali na matky, pričom od otcov získali len údaje o ich problémoch so správaním v detstve, nie o ich vlastných traumatických zážitkoch. Budúci výskum by mal preskúmať, či traumy otcov vytvárajú podobné alebo odlišné medzigeneračné riziká. Merania tiež nezachytili niektoré dôležité formy ranej traumy ako násilie v komunite či diskrimináciu.
Materská úzkosť a jej neviditeľný odtlačok na dieťa
Úzkosť rodiča - najčastejšie matky - sa netýka len jej samotnej, ale prenáša sa aj na dieťa, aj keď matka nie je fyzicky neprítomná. Podľa psychologičky neexistuje jeden univerzálny scenár, ako sa úzkosť matky na dieťati prejaví. Niektoré deti reagujú zvýšenou podráždenosťou, hnevom či agresiou. Iné si úzkosť rodiča postupne „preberú“ ako vlastnú a začnú svet vnímať ako nebezpečné miesto. Častým signálom je aj silná potreba byť neustále pri matke, problém s odlúčením či strach z nových situácií. Tieto prejavy môžu byť obzvlášť intenzívne u malých detí, ako je šesťmesačné dieťa, ktoré ešte nemá plne rozvinuté mechanizmy zvládania stresu a je plne závislé od svojho primárneho opatrovateľa.
Mnohí rodičia si myslia, že úzkosť matky ovplyvňuje najmä malé deti. Avšak, vplyv matkinej úzkosti nie je obmedzený len na ranný vek. Dospievajúci si medzi sebou svoje skúsenosti zdieľajú a čoraz viac si uvedomujú rozdiely v rodinnom fungovaní, čo môže prehlbovať ich vlastné pocity úzkosti. Psychologička zdôrazňuje, že cieľom nie je byť „dokonalým“ rodičom bez obáv. Dôležité je uvedomiť si, že správanie a emocionálny stav dieťaťa, ale aj jeho celkový vývoj, sú úzko spojené s emocionálnym stavom matky. Niekedy je prítomnosť matky, ktorá trpí silnou úzkosťou alebo depresiou, pre dieťa takmer ekvivalentná jej emocionálnej absencii.
„Poruchy vztahové vazby vedou k prožívání neustálého ohrožení,“ říká psychoterapeutka Bušková
Stres u detí: Od raného veku až po dospelosť
Deti reagujú na stres odlišne, v závislosti od ich veku, individuálnych osobností a schopnosti zvládať fungovať pod tlakom. To môže u rodičov spôsobovať problém pri prehliadaní základných signálov, ktoré by mali upozorniť na to, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku. U veľmi malých detí, ako je šesťmesačné, sú tieto signály často ešte jemnejšie a nemusia sa prejavovať explicitným "rozprávaním o probléme", ale skôr zmenami v spánku, jedle alebo nálade. Deti nemusia rozpoznať svoju vlastnú úzkosť a často im chýba zrelosť na vysvetlenie ich skutočných, alebo domnelých stresových problémov. „Dospelý človek dokáže ľahšie pomenovať stres a potláčať jeho prejavy, prípadne vie, čo ho upokojí. U detí býva stres pretavený do rôznych oblastí v správaní. Niektoré deti sú prehnane aktívne, niektoré bývajú viac plačlivé,“ hovorí psychologička PhDr. Zuzana Ondrejková.
Stres sa u detí môže prejaviť napr. regresným spôsobom - napr. deti, ktoré už zvládajú hygienu, sa môžu začať znova pocikávať, pokakávať. Úzkosť môže spôsobiť, že deti budú konať spôsobom, ktorý môže byť pre rodičov frustrujúci alebo mätúci. Okrem fyzických prejavov môžu dať stres najavo emočnými signálmi - správaním (behaviorálnymi), napr. agresivita, náladovosť, ťažkosti so sústredením, strach z tmy, alebo z neznáma, či odmietanie kolektívu, chodenie do školy. V strese sa deťom vytvárajú v tele látky, ktoré sa aktívne snažia bojovať s nadmerným vypätím. Ak nenastane fáza upokojenia, telo nemá čas sa regenerovať. „Pri vyčerpaní je teda prirodzené, že dieťa je náchylnejšie na rôzne ochorenia. Dalo by sa povedať, že nadmerný stres a slabá podpora dieťaťa vytvára v jeho telíčku ‚imunitný‘ dlh a z dlhodobého hľadiska dieťa môže byť chorľavejšie,“ hovorí psychologička PhDr. Zuzana Ondrejková a dodáva, že spúšťačom stresu u detí môžu byť nové začiatky, ako napr. začiatok školského roka, zmena bydliska, nové kamarátstva, nové povinnosti. To všetko dieťa spracováva, snaží sa vyhovieť, zapadnúť. A ako dieťaťu v tomto období pomôcť? „Treba zvoliť jednoznačne priateľský a pozitívny prístup rodičov a okolia, ktorý pomáha dieťaťu cítiť sa dobre a vyrovnane, a tým má jeho imunitný systém šancu pracovať na plný výkon,“ radí psychologička PhDr. Zuzana Ondrejková.
Ak je stresu priveľa a je dlhodobý, jeho následky sa môžu prejaviť aj v dospelosti. The American Journal of Psychiatry vydal štúdie, z ktorých vyplýva, že tí, ktorí prežívali chronický stres počas detstva, majú až dvojnásobne zvýšené riziko depresií v dospelosti. Aj keď už sú ako dospelí dlhší čas mimo prostredia, ktoré v nich vyvolávalo stres, v reakciách na bežné problémy, ako napríklad hádky, sklamania, čakanie v zápchach, prežívajú vysokú mieru stresu. Toto má za následok negatívny dopad na vzťahy, fyzické aj mentálne zdravie. Chronický stres má negatívny vplyv aj na endokrinný a imunitný systém. To vedie k autoimunitným ochoreniam, ako napríklad alergie, astma či reuma. „Zvyšovanie psychickej odolnosti v detstve priaznivo pôsobí aj na imunitný systém, aj na lepšie zvládanie stresu v dospelosti,“ dodáva psychologička Zuzana Ondrejková.
Toxické rodičovské správanie a jeho dlhodobé dôsledky
Nehody a traumatické udalosti môžu mať hlboký a trvalý vplyv na psychiku dieťaťa. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty, ako nehody ovplyvňujú psychický vývoj dieťaťa, jeho sebavedomie, medziľudské vzťahy a celkovú pohodu. Týranie a zanedbávanie ako forma nehody je závažný problém, ktorý má ďalekosiahle dôsledky na jeho psychický vývoj. Týranie a zanedbávanie sú formy syndrómu CAN, ktoré sa často viažu na rodinné prostredie. Násilie na dieťati môže mať rôzne formy, vrátane telesného týrania, ponižovania a psychického zneužívania. Telesné týranie môže zanechať tržné rany na hlave a viesť k Shaken Infant Syndrom (syndrómu traseného dieťaťa), často bez vonkajších príznakov. Psychické týranie, ako napríklad ponižovanie, môže mať nepredstaviteľné dôsledky na sebavedomie dieťaťa.
Dopad nehôd na dieťa závisí od mnohých faktorov, vrátane veku, vývojovej fázy a pohlavia dieťaťa. Odolnosť dieťaťa voči negatívnym vplyvom nie je konštantná a mení sa v závislosti od týchto faktorov. Dôležitú úlohu zohráva aj povaha samotných detí. Niektoré deti spôsobujú rodičom nepríjemnosti alebo stresy, napríklad deti príliš živé alebo mentálne postihnuté. Títo rodičia potom majú náročnejšiu úlohu a môžu sa dopúšťať neprimeraného zaobchádzania. Násilie je často prejavom moci a nadradenosti nad dieťaťom, ale môže sa vyskytovať aj samo o sebe.
Správanie rodiča dieťa ovplyvní na celý život. Podľa štúdií má naše správanie sa k deťom, prístup aj samotné vnímanie detí obrovský vplyv na ich mentálny stav v budúcnosti. Práve zlé zaobchádzanie, týranie, zneužívanie emocionálne a psychické, zanedbávanie sú spojené s množstvom zdravotných ťažkostí a problémov v ich dospelosti. Prvým krokom, ako tomu predísť, je rozpoznať toxické domáce prostredie, ktoré možno nevedomky vytvárate. Vždy môžeme byť lepšími rodičmi. Deti sú prispôsobivé a veľmi vnímavé, vedia, kedy treba pomôcť, kedy odstúpiť na chvíľu z cesty a jasne vám dajú najavo, čo sa im nepáči a čo áno. Sú to však neustále sa opakujúce, nevinne vyzerajúce veci, ktoré robia viac škody ako úžitku.
Dôsledky nehôd na psychický vývoj môžu viesť k sebaobviňovaniu, depresiám a v extrémnych prípadoch aj k suicídiu. Problémami myslíme depresie, úzkosti, nízka sebahodnota a sebavedomie, sebadôvera a sebaúcta, slabé fyzické zdravie a znížená imunita, zvýšené riziko srdcovocievnych problémov, problémy spojené s príjmom potravy, deštruktívne aj sebadeštruktívne správanie, agresia, neschopnosť dôverovať a teda budovať si zdravé vzťahy, podceňovanie vlastných schopností, hyperaktivita, obsesívno-kompulzívne správanie, posttraumatický stresový syndróm, neuroticizmus, somatické problémy a ďalšie.
Je dôležité zamyslieť sa nad tým, či nezmeniť prístup alebo správanie, prípadne nevyhľadať pomoc. Naše správanie v prípade, ak sme rodičmi, však vplýva nielen na okolie, ale na naše deti, ktoré sa nevedia, nemajú ako brániť, pretože na to nemajú ešte dostatočne vyvinutý mozog a teda príslušné schopnosti. Niekedy aj ten najlepší úmysel môže mať dlhotrvajúce negatívne následky. Pri jednej štúdii, kde skúmali 300 detí vo veku 13-17 rokov, zistili, že zlé zaobchádzanie s deťmi má dôsledky v ich dospelosti.
Je smutná pravda, že väčšina ľudí si v dospelosti lieči rany z detstva. Príčinou traumy sú tzv. „acts of commission“ (niečo, čo sa stalo a nemalo stať - napríklad týranie či zneužívanie), ale aj takzvané „acts of omission“ - niečo, čo sa malo stať a chýbalo, resp. nestalo sa (napr. absencia lásky, blízkosti a uznania).
Osem otázok na zamyslenie pre rodičov
Porovnávate svoje deti navzájom, alebo s inými deťmi? Rodičovská mantra by mala byť takáto: každé dieťa je iné, odlišné, jedinečné a originálne. Každé má svoje slabé aj silné stránky a svoj život by malo stavať na rozvíjaní tých silných. Ak však nie ste spokojná so svojím dieťaťom, všímate si jeho chyby, porovnávate ho so súrodencami či kamarátmi, susedovými deťmi a veta „prečo nie si ako tvoja sestra? Prečo sa nemôžeš učiť ako tvoj brat?“ nie je u vás raritou, potom by ste sa mohli zamyslieť nad tým, aký odkaz svojmu dieťaťu dávate. Deti majú iný temperament, správanie, premýšľanie. Neustálym porovnávaním im zhadzujeme sebavedomie, redukujeme ich motiváciu, zosilňujeme úzkosti. Oni nepočujú, že sa majú zlepšiť, ale to, že nie ste s nimi spokojní ale sklamaní, nie sú pre vás dosť dobrí, majú menšiu cenu a hodnotu a pre svoje slabosti a chyby si nezaslúžia vašu lásku. Sebavedomie sa naučia zakladať si na porovnávaní s druhými, teda ich hodnota bude klesať, ak niekto bude lepší (vždy je tu niekto lepší). Ovplyvňuje to ich prístup k problémom a životným výzvam (buď sa priskoro vzdajú alebo budú workoholikmi, no práca ich neuspokojí). Celý život si budú želať byť iné, miesto aby sa zmierili so svojou individualitou. Deti si cenia náš názor a predtým, než si vyvinú svoj vnútorný hlas, počúvajú ten náš a postupne si ho internalizujú (zvnútornia). Navyše neustále porovnávanie (plus hodnotenie a posudzovanie) zhoršuje vzťahy nielen medzi vami a deťmi, ale aj deťmi navzájom. Chceme šťastné zdravé deti, odolné, sebavedomé a oceňované pre to, aké sú, nie aké nie sú.
Zaťažujete deti vlastnými problémami a hľadáte u nich emocionálnu podporu? Ak prežívate ťažkú životnú situáciu, je normálne, ak doma zdravo prejavujete emócie, plačete, vyvíjate na riešenie problémov veľa času a energie aj síl. Ale máte doma aj deti, o ktoré sa treba starať. Je dôležité sa s nimi rozprávať a ukázať im, čo je správne. Nie zavaliť ich našimi problémami: teda nechať ich prebrať úlohu rodiča, nášho priateľa, terapeuta a podporovateľa. Deti majú ostať deťmi, nie starať sa o súrodencov miesto vás, nie platiť účty alebo vám napĺňať emocionálne potreby. Detský mozog nie je vyvinutý na to, aby dokázal pracovať s touto mierou zodpovednosti. Má to naň zničujúci účinok, pretože pociťuje bezmocnosť - vie, že nie je schopné poskytnúť rodičovi podporu, akú potrebuje. Nedokáže sa individualizovať - robiť vlastné voľby a rozhodnutia na základe vlastných preferencií - robí ich na základe toho, čo rodič potrebuje - uprednostňuje rodičove potreby pred svojimi, jeho identita splýva s našou. Dieťa je zmätené v životnej úlohe, v ktorej sa ocitlo, nevie, čo chce, neuvedomuje si svoj potenciál. Nebude asertívne, nebude vedieť povedať „nie“, podporovať vlastné záujmy alebo pozitívnym spôsobom riešiť konflikty. Je ľahšie v prípade problémov rozprávať sa s deťmi, veď nás vedia lepšie počúvať, neodvrávajú, starajú sa o nás, ľúbia nás, objímu, záleží im na nás - lenže siahate po dieťati, keď potrebujete podporu. Aj u otcov existuje tento problém - obracajú sa na dcéry miesto matky, aby sa vyhli emocionálnej intimite s manželkou. Z takýchto dcér nemusia vyrásť silné, sebavedomé ženy - matky ich nenávideli, lebo boli ich náhradníčkami. Otcovia si tak napĺňali vlastné potreby, nie dcérine. Deti si myslia - čo sa stane, ak rodičovi nepomôžem? Prestane ma ľúbiť? Deti potrebujú hierarchiu v poskytovaní emocionálnej podpory - má ju dávať rodič, nie naopak. Podľa štúdií takéto deti neskôr trpia depresiami, úzkosťami či kompulzívnym správaním.
Vybíjate si na deťoch frustrácie? Ak ste frustrovaní, pretože sa vám niečo nedarí a do izby vám vpália deti a rušia vás pri práci, riešení problémov, skríknete na ne, kritizujete, trestáte - lenže deti nemôžu za túto frustráciu, nie sú jej dôvodom a nie je to ich vina. Preto by sa ani nemali cítiť vinné za to, ako sa cítite. Najmä keď si deti aj tak všetko dávajú za vinu samé (detský egocentrizmus). Je dôležité, aby sme včas rozpoznali, čo za našimi emóciami stojí, definovali si ich príčiny a premenili to do slov alebo činov. A ak sa venujeme deťom, preorientovať sa na prítomnosť a na ne. Robte niečo pozitívne - zdvihnite si náladu, vtipkujte, dajte si studenú sprchu, zacvičte si - problém sa vždy dá nejako vyriešiť. A ak nie, spíšte si ho a poučte sa - naplánujte si nabudúce inú stratégiu. Deti ale z toho vynechajte.
Ignorujete ich pocity a myšlienky a neprikladáte im význam? „Mami, to bolí!“ „Mami, som smutná! „Mami, chýbaš mi!“ Vy: „ale to nič, zlatko, všetko bude dobré. Budeš v poriadku, neboj sa.“ Poznáte to? Samozrejme, že všetko bude v poriadku, ale pre deti v tomto momente všetko v poriadku nie je. Cítia sa zle, smutne, nešťastne a to, čo potrebujú, je vaše pochopenie a uznanie pocitov. Validáciu - teda akceptáciu, pretože sa cítia inak, ako myslíme. Potrebujú sa s nami o sebe rozprávať, potrebujú počuť náš názor, chcú byť seberovnými. Ich emócie sú reálne a sú ich súčasťou. Ak ich zmetiete zo stola, je to, akoby ste zmietli zo stola ich. Dajte im priestor v diskusii, sebavyjadrení sa, počúvajte ich pozorne a nehodnoťte ich. Validácia pocitov je najrýchlejšou cestou, ako redukovať neželané správanie. Inak ich privedieme k potláčaniu emócií a neskorším úzkostiam, apatii, nízkemu sebavedomiu, uzavretosti, hyperaktivite, prázdnote, zahanbeniu či vine, nedôvere k ostatným alebo slabej sebadisciplíne.
Miesto životnej lekcie im uštedrujete tresty? Najľahšie a najrýchlejšie, ako niečo vyriešiť, je uložiť trest a postrašiť, aby sa dieťa nabudúce takto nesprávalo. Je tak? Lenže množstvo štúdií ukázalo, že trest možno redukuje neželané správanie v tomto momente, ale v dlhodobom meradle ho len zhoršuje. Navyše neukazuje ten správny spôsob, ako sa má dieťa správať. Pritom prehliadate najlepšie momenty, kedy môžete deťom dať výborné životné lekcie a ponaučenia, dodať mu povzbudenie a sebadôveru. Ak je trest fyzický, štúdie tiež ukázali, že deti na ne zvyknuté sa správajú oveľa agresívnejšie, vyvíjajú si užší slovník (znížené kognitívne funkcie), učia sa, že fyzické násilie či ohrozovanie je správny spôsob riešenia konfliktu. Vedie tiež deti k menšej dôvere k rodičom a negatívne tak ovplyvňuje vaše vzťahy. Trest znamená, že nedávate deťom možnosť poučiť sa z chýb, vybrať si cestu a riešenie a rozhodnúť sa sami za seba.
Konštantne deti kritizujete? Ak využívate všetky možné príležitosti na to, aby ste poukázali na chyby, zlyhania, slabé stránky vášho dieťaťa, podľa štúdií spôsobujete, že sa necítia „dostatočné“, menej venujú pozornosť tvárovým expresiám a teda emóciám či emocionálnemu vyjadrovaniu sa človeka - čo limituje ich schopnosti „čítať“ druhých ľudí a teda budovať si zdravé vzťahy. Nároky, ktoré na ne kladiete, si zvnútornia a nebudú sa nikdy cítiť dosť dobrí, navyše budú tieto očakávania prenášať na ostatných. Neustále kritizované deti si môžu vyvinúť nízku sebahodnotu, cítiť sa beznádejne a neúspešne vo všetkom. Môžu byť závislé na externej validácii, ktorá im ale nebude nikdy stačiť na to, aby vyplnila ich prázdno a nedostatok sebalásky. Neustála kritika deťom ubližuje viac, než si myslíme.
Používate priveľa negatívnych slov, keď popisujete ich charakter? Negatívne slová majú jednu veľkú moc - deti si ich internalizujú a stávajú sa súčasťou ich identity. Si uplakaná, tvrdohlavá, lenivý, hanblivý - tieto označenia ich správania, chovania či charakteru majú negatívny dopad na ich detské sebavedomie aj vývoj. Ak ste len chceli podporiť ich snahu zmeniť správanie, minie sa to účinku - deti tieto slová vnímajú ako zbraň, ktorá ich zraňuje. Cítia sa bezmocne zmeniť na sebe čokoľvek, môžu sa správať agresívne voči okoliu, ofenzívne, môže to spôsobiť antisociálne správanie. Psychologičky a psychológovia radia radšej miesto označení vytvoriť celú vetu, v ktorej svoju požiadavku jasne sformulujete: miesto si lenivá a neporiadna, poviete - pozrime sa, ako by sme mohli dať tvoju izbičku do poriadku…
Ignorujete ich vlastné hranice? Ak nerešpektujete hranice, ktoré deti prirodzene majú, teda chcete vedieť o svojich deťoch všetko, spochybňujete ich nezávislosť, rozhodnutia a potrebu súkromia, má to na ich vlastný život toxický vplyv. Ak ich nenechávate kráčať vlastnou cestou, vstupujete do ich osobného priestoru, dusíte ich individualitu, beriete im zmysel seba samého, kým v skutočnosti sú, nemusia byť v budúcnosti schopné samé riešiť konflikty a individualizovať sa, naučíte ich spoliehať sa na iných-napríklad vás, budú sa báť postaviť sa vlastným strachom a pracovať so zlyhaniami aj chybami. Nemusia si vybudovať nezávislosť a ak si raz založia rodinu, môže byť len vašou predĺženou rukou, miesto ich autonómnou rodinou.
Rozpoznanie a riešenie psychických problémov u detí
Pojem psychická porucha môže byť niekedy mätúci. Vymedzenie pojmu „psychická porucha“ zahŕňa zmeny v myslení, cítení, správaní a poškodenia sociálnych funkcií. Psychické problémy nie sú vždy viditeľné a zreteľné ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Najčastejšie sa prejavujú emocionálnymi zmenami, zmenami v spánkových návykoch, stravovacích návykoch, zmenami v interakcii s rodinou alebo kamarátmi alebo zmenami vo výkone v škole. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Všímajte si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Ak máte akékoľvek pochybnosti, vyhľadajte pomoc.
Rozdiely medzi detskými a dospelými psychickými poruchami spočívajú v tom, že psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká. Niektoré psychické poruchy, ktoré sa vyskytujú v detstve, ako napríklad porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a autizmus, sú menej časté v dospelosti, zatiaľ čo iné, ako napríklad depresia a úzkosť, sú rozšírenejšie v duševnom zdraví dospelých. Deti majú tiež obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach, čo sťažuje identifikáciu problémov. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Kľúčovým faktorom je včasná diagnostika a intervencia. Rodičia, opatrovatelia a škola by mali dieťa podporovať a povzbudzovať. Je dôležité, aby sa dospelí v živote dieťaťa naučili rozpoznávať varovné signály. Čím rýchlejšie ako rodičia zareagujeme, môže to zmeniť budúcnosť našich detí. Deti, ktoré majú psychické problémy, majú často horšie známky v škole a môžu sa cítiť osamelé, pretože je pre ne ťažké nájsť si kamarátov. Ich sebaúcta môže byť nízka.
Najčastejšie psychické ťažkosti u detí:
- Úzkosti: Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Príznaky úzkosti zahŕňajú obavy, triašku, búšenie srdca.
- Depresia: Keď je dieťa neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania. Príznaky zahŕňajú smútok, stratu záujmu, zmenami v apetíte a pocitoch.
- Poruchy príjmu potravy: Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- PTSD (Posttraumatická stresová porucha): Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): BAP sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Smrť a trúchlenie u detí je tiež citlivá téma. Koncept smrti sa u detí vyvíja postupne a je závislý od veku. Mladšie deti berú smrť ako dočasný a vratný stav, prirovnávajú ju ku spánku alebo k výletu. Staršie deti si uvedomujú, že smrť je trvalá a týka sa všetkých. Je dôležité hovoriť s deťmi o smrti otvorene a vysvetľovať im príčiny smrti primerane veku. Proces trúchlenia u detí prebieha podobne ako u dospelých. Deti môžu prežívať smútok, hnev, úzkosť a iné emócie. Je dôležité, aby mali priestor na vyrozprávanie a aby im bola poskytnutá podpora a pochopenie. V posledných rokoch sa zvyšuje počet mladých ľudí, ktorí majú samovražedné myšlienky. Štvrtou najčastejšou témou rozhovorov na linkách pomoci sú myšlienky na samovraždu. Pri podozrení na samovražedné myšlienky sa odporúča priamo sa opýtať. Rozhovor o samovražde nezvyšuje riziko jej dokonania. Je dôležité prejavovať chápavosť, snahu pomôcť pri riešení problémov a hľadať odbornú pomoc.
Pokakávanie u detí, odborne nazývané enkopréza, je citlivý a znepokojujúci problém, ktorý ovplyvňuje mnoho rodín. Ide o stratu kontroly nad vyprázdňovaním stolice u dieťaťa, ktoré už predtým túto schopnosť ovládalo. Najčastejšou príčinou je dlhotrvajúca zápcha, ktorá je často dôsledkom zadržiavania stolice. V mnohých prípadoch zohráva kľúčovú úlohu psychika dieťaťa. Úspešné riešenie pokakávania u detí si vyžaduje citlivý, trpezlivý a komplexný prístup. Je dôležité vyhľadať lekársku a psychologickú pomoc, zaviesť pravidelný režim vyprázdňovania, upraviť stravu a zabezpečiť dostatok pohybu.
Diagnostika, liečba a prevencia
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy. Odborník zbiera čo najviac informácií. Patrí sem rodinná anamnéza a výsledky testov. Na základe získaných informácií sa stanoví vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka. Na Slovensku sú k dispozícii stovky psychiatrických a psychologických ambulancií. Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte pomoc najlepšie psychológa a psychiatra. Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedníčka Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS, krajská odborníčka MZ SR pre psychiatriu, členka CPT Rady Európy za SR, členka Rady vlády SR pre duševné zdravie, výkonná riaditeľka ODOS, o.z.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Pomáhajú deťom s psychickými poruchami, prispievajú k emocionálnej regulácii a zníženie úzkostných a depresívnych symptómov.
K príčinám psychických problémov u detí prispievajú aj biologické faktory. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
„Poruchy vztahové vazby vedou k prožívání neustálého ohrožení,“ říká psychoterapeutka Bušková
Tieto zistenia prinášajú významné dôsledky pre verejné politiky aj intervenčné programy. Trauma v detstve nepredstavuje len individuálny problém, ale spoločenský fenomén ovplyvňujúci celé generácie. Politiky zamerané na prevenciu detskej traumy alebo zmiernenie jej následkov prinesú dlhodobé spoločenské benefity. Skríningové nástroje pre nepriaznivé zážitky z detstva sa dajú jednoducho implementovať do pediatrických a materských zdravotníckych služieb, čo umožní včasnú identifikáciu a podporu ohrozených rodín. Štúdia tiež podporuje zavedenie širších sociálnych opatrení, ako sú programy finančnej podpory pre rodiny v núdzi. Predbežné výskumy potvrdzujú, že nepodmienená finančná pomoc rodinám zlepšuje kognitívne aj behaviorálne výsledky detí. Je dôležité budovať podporné vzťahy v rodine. Deti, ktoré žijú v harmonickej rodine, sú odolnejšie voči stresu. Naopak, napäté rodinné prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa. Ak sú problémy v rodine, je to nevyhnutné. Môže pomôcť rodinná terapia a otvorená komunikácia.
Tipy pre rodiny:
- Doprajte si spoločne strávený čas.
- Komunikujte otvorene.
- Zabezpečte deťom pozornosť a lásku, ktorú potrebujú. Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné.
- Venujte pozornosť emocionálnemu stavu matky, pretože to priamo ovplyvňuje fungovanie dieťaťa.
- Ak máte pochybnosti o psychickom zdraví dieťaťa alebo jeho matky, bez váhania vyhľadajte odbornú pomoc.
U veriaceho človeka s traumou môže byť špecifickým dôsledkom bolesť v duchovnom živote, neschopnosť modliť sa, pretrvávajúci pocit takzvanej „nevyspovedateľnej“ viny či vlastnej nehodnosti, prípadne úplná neschopnosť nadviazať vzťah s Bohom a odpor voči duchovnému životu či Cirkvi. Hojenie týchto rán na duši je dlhodobý a náročný boj, ktorý si vyžaduje komplexný prístup a často aj odbornú pomoc.
tags: #vplyv #na #psychiku #dietata #pol #rocne