Obdobie vzdoru, často láskavo (alebo zúfalo) nazývané aj "prvá puberta", predstavuje normálnu, zdravú a absolútne nevyhnutnú fázu vo vývoji dieťaťa. Ak je u vás doma na hlavnom programe dňa odpoveď NIE, dieťa skúša vašu trpezlivosť, hádže sa o zem a trucovito plače, je dobré mať v zálohe nasledujúce postupy. Pomôžu vám toto náročné obdobie zvládnuť. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa a stretávajú sa s návalmi hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. Súčasná psychológia potvrdzuje, že vzdor u detí je normálna súčasť vývoja dieťaťa a môže sa prejaviť v rôznom správaní.
Kedy a prečo obdobie vzdoru prichádza?
Do prvej „puberty“ sa dieťa dostáva približne vo veku 1,5 - 4 roky. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. Vo veku 3,5 až 4 rokov vzdor často vrcholí! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Z dovtedy malého zlatíčka sa stáva premenlivá búrka citov a rodičia niekedy nevedia, čo ho nazlostí najbližšie. Aj keď nadobudnú pocit, že dieťa iba skúša ich hranice, podľa psychológov ide o prirodzenú vývojovú fázu. Dieťa si viac začína uvedomovať svoju osobnosť, zároveň však jeho nervová sústava nie je dostatočne zrelá na to, aby si vedelo so silnými emóciami poradiť. Veríme, že ide o ťažké obdobie nielen pre rodičov, ale aj pre ich potomka.
Detský vzdor sa môže u dieťaťa prejaviť už pred 1. rokom, vo väčšine prípadov je pre vzdor typické obdobie okolo dvoch až troch rokov. Prejavuje sa viac u temperamentnejších detí a u tých, ktoré nemajú jasne stanovené hranice. Dieťa medzi druhým a tretím rokom náhle cíti, že aj ono môže a chce k niečomu povedať „nie“. Dieťa však hovorí „nie“ hlavne preto, aby si to mohlo vyskúšať, a má to veľký význam pre vývin jeho sebavedomia. Slovné odvrávanie je výrazom zdravej dôvery vo vlastné sily. Dieťa potrebuje mať odvahu, aby sa vedelo neskôr brániť, a tejto odvahe sa učí v opozícii voči rodičom.
Všetko to súvisí s vývojom mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. Dôvodom je, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc zvonku, od nás rodičov. My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa.
Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží sa potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Obdobie vzdoru je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. To znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom, ako svoj hnev bude zvládať.
Neuropsychológia porúch správania u detí | Kalina Michalska | TEDxUCR
Prejavy obdobia vzdoru a ich charakteristika
Poznáte situácie, keď sa trojročné dieťa hodí na zem a vrieska, kope a bije mamu rukami, lebo nechce spolupracovať pri lekárskej kontrole? Alebo štvorročné dieťa na prechádzke začne plakať a kričať, odmieta ísť ďalej, pretože nezišli po schodoch v takom poradí, ako si predstavovalo? Možno ste zažili aj ráno, keď dieťa trucovito leží na posteli a odmieta sa obliecť do škôlky. Prípadne 20-mesačné dieťa, ktoré sa hádže o zem, búcha do dverí a snaží sa udrieť mamu, vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli, alebo dvojročné dieťa, ktoré si sadne na zem a plače, až jačí, lebo mu nedovolíte vbehnúť do mláky. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu. Typický záchvat hnevu začína prejavmi frustrácie, ako je plač, nespokojnosť, stonanie. Potom prichádza vrchol hystérie: krik, kopanie, búchanie, zadržiavanie dychu alebo hádzanie sa o zem. Dieťa v tomto stave stráca kontrolu nad svojím telom aj emóciami a jeho reakcie sú nevedomé. Dôležité upozornenie je, že v plnom záchvate hnevu dieťa nevníma logické argumenty.
Rozlišujeme aj medzi trucovaním a záchvatom hnevu. Trucovanie je vedomé odmietanie spolupráce s jasným cieľom, väčšinou ide o snahu vynútiť si svoje. Naopak, záchvat hnevu je nevedomá strata kontroly nad emóciami.
Ako zvládnuť rodičovské emócie a prijať túto etapu
Aj vaše dieťa sa už hodilo v obchode na zem, lebo ste mu zakázali čokoládu tesne pred obedom? Potom zrejme poznáte hanbu a stres z ľudí okolo, ktorí si vás v lepšom prípade akože nevšímajú, v horšom vám začnú dávať výchovné rady a ponaučenia. Mnoho rodičov bojuje s vlastným pocitom, že vo výchove zlyhávajú, a to dokonca aj na očiach verejnosti. Skúste sa zhlboka nadýchnuť a upokojiť sa. Vaše dieťa nie je nevychované, zlé či panovačné. Hľadá svoje miesto, spoznáva nové reakcie a učí sa pracovať s pocitmi, zlepšuje sa jeho myslenie aj slovná zásoba. Ak nájdete vzájomné pochopenie a vhodné spôsoby, ako reagovať na jeho hnev, dá sa obdobie vzdoru prekonať bez väčších škrabancov na duši. Existuje niekoľko stratégií, ktoré môžete vyskúšať. Uvidíte, ktorá zaberie práve na vášho potomka.
Nervózne deti majú zväčša nervóznych rodičov. Platí to aj opačne. Nie je jednoduché zostať pokojný pri výbuchu vzdoru dieťaťa, nie sme predsa stroje. Ak rodičia ostanú pokojní, znížia stres a aj dieťa sa jednoduchšie upokojí. Skúste zmeniť svoje vlastné očakávania a získajte podporu blízkych na nekonfliktné riešenie sporu.
Kľúčové princípy pri zvládaní vzdoru
Ako zvládnuť obdobie vzdoru je otázka, na ktorú existuje jedna hlavná odpoveď: Empatia v kombinácii s dôslednosťou. Vaša kľúčová rola je ostať ukotvený a pokojný. Dieťa v emocionálnej búrke potrebuje dospelého, ktorý je stabilný. Dôslednosť je pilierom: ak raz pravidlo platí (napríklad "nie sú sladkosti pred obedom"), musí platiť vždy. Dôležité je tiež stanoviť limity. Väčšina komunikácie by mala zostať podporujúca - neodmietajúca. Je potrebné obmedziť tresty a zákazy, samozrejme, s výnimkou zabránenia dieťaťu v ničení vecí alebo bití iných. Zamerajte sa vo väčšej miere na celkový emocionálny stav dieťaťa, namiesto na nevhodné správanie.
Rovnako musíte podporovať pozitívne súrodenecké vzťahy. Súrodenecká agresia negatívne vplýva na deti, ako akákoľvek iná agresia. Veľkým problémom pri výchove detí je neschopnosť zostať nestranní. Vystresovaní rodičia môžu reagovať drsno na hádky medzi deťmi. Často podporujeme najmladšieho a starší dostane trest v podobe kriku. Takto nechtiac podporíme zlý vzťah medzi súrodencami. Cestou by mala byť láskavosť a spolupráca na princípoch zásad fair play. Odmeňujte všetky deti bez rozdielu za láskavé a zodpovedné správanie. Ak ich zbavíte žiarlivosti, podporíte celoživotný pozitívny vzťah medzi nimi.
Praktické stratégie pre rodičov
Existuje niekoľko osvedčených metód a techník, ktoré vedú k spolupráci a pomáhajú deťom prekonávať toto náročné obdobie.
Vyhýbajte sa problémovým situáciám
Ako rodič poznáte svoje dieťa najlepšie, a preto ho zbytočne nevystavujte hraničným emóciám. Všímajte si, kde a za akých okolností najčastejšie nastane problém, a myslite vopred. Ak viete, že vaše dieťa má tendenciu byť mrzuté, ak musí s vami absolvovať veľa činností, skúste si po škole alebo cez víkendy naplánovať menej akcií. V súčasnosti deti chodia na veľké množstvo krúžkov, a práve toto ich veľmi unavuje a spôsobuje zlú náladu. Zmeňte miesto. Ak pravidelne prichádza do konfliktu s deťmi na pieskovisku, skúste na pár týždňov vymyslieť nový program. Vyberte sa miesto toho na prechádzku a rozprávajte sa o zvieratách a rastlinách, ktoré cestou vidíte. Sledujte, či má dostatok energie. Unavené dieťa je náchylnejšie podľahnúť negatívnym emóciám. Znížte nároky. Dieťa môže znervózňovať aj činnosť, v ktorej sa mu nedarí. Neklaďte naň prehnané nároky. Ak vidíte, že mu ešte niečo nejde, zabudnite na kritiku alebo porovnávanie. Úspešne tak predídete jednému zo zbytočných konfliktov.
Ďalšie príčiny vzdoru môžu byť aj choroba, únava, nezrelosť, hormonálne výkyvy. Ak dieťa vycíti, že venujete pozornosť jeho pocitom a snažíte sa pochopiť situáciu, rýchlejšie sa upokojí. U väčších detí môžu byť neuspokojené sociálne potreby, napríklad nedostatok uznania zo strany autorít (dieťa odmieta príliš direktívnu, autoritatívnu komunikáciu zo strany dospelých) alebo sú nešťastné v škole, nemajú kamarátov a podobne.
Dajte dieťaťu na výber
Chce chodiť von v sandáloch, aj keď je ledva 10 stupňov? Na dieťa v období vzdoru výborne zaberá jednoduchý trik - dovoľte mu, aby si vybralo z dvoch či troch možností. Samozrejme, vždy vyberajte alternatívy, ktoré vyhovujú aj vám. Bude sa mu páčiť, že o sebe rozhoduje a nie je mu nanútený iba váš názor. Ráno pripravte niekoľko variantov oblečenia, spýtajte sa ho, či chce ísť výťahom alebo po schodoch, či si dá na desiatu banán alebo jablko.
Umožnite dieťaťu rozhodovať sa všade tam, kde je to možné. Napríklad, ak na večeru bude jogurt, dajte mu možnosť vybrať si, či chce jahodový alebo čučoriedkový. Ak chcete, aby si umylo zuby, spýtajte sa ho: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po?“ Ak idete von: „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“ Pamätajte, že čím menšie dieťa, tým menší výber by ste mali ponúknuť. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samo pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie vhodné.
Reagovanie na intenzívne emócie: objatie alebo bezpečný priestor
Určite ste už počuli o tom, že dieťa, ktorým lomcuje hnev, stačí iba objať a upokojiť. Táto metóda na niektoré deti skutočne zaberá, no u ďalších môže vyvolať ešte väčší vzdor a snahu uniknúť z náručia. Skúsiť ju môžete, no nesiľte to. Z úplne opačnej strany je postup, keď rozčúlené plačúce dieťa pošle rodič do izby s tým, že sa môže vrátiť, až keď sa upokojí. Malé dieťa zväčša nemá vnútorné mechanizmy na to, aby si dokázalo poradiť s pretlakom emócií a po pár minútach sa vrátilo veselé a usmiate.
V kritickej situácii dohliadnite, aby bol okolo dieťaťa bezpečný priestor, a skúste mu dať úplne jednoduché otázky: „Čo ťa nahnevalo?“ alebo „Čo sa ti nepáčilo?“ Potrebuje cítiť váš záujem a ochotu počúvať. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť, tak, aby sme mu neublížili. Pomáha aj odvedenie pozornosti, zameranie sa na nejaký predmet, vyzvanie dieťaťa, aby spolupracovalo, aby napríklad niečo našlo a podobne. To, čo dieťa najviac potrebuje, keď je rozrušené, je pochopenie jeho problému, akceptácia a pomoc pri hľadaní východiska. Ak sa záchvat stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili.
Pozornosť: Dávkujte ju rozumne
Priveľa pozornosti môže byť problém. Ak práve po nej dieťa túži a zistí, že ju získa robením scén, prirodzene ich bude opakovať častejšie. Keď dieťa v scéne stále pokračuje a vám tiež stúpa tlak, dožičte jemu aj sebe trochu odstupu. Vyjadrite spoluúčasť, napríklad slovami „mrzí ma, že si taký nahnevaný“, a ustúpte bokom, uvarte si napríklad čaj. Verte, že je to lepšie, ako keby ste začali kričať, plakať či búchať dverami. Vďaka pozitívnej pozornosti nebude dieťa používať vzdor na vynútenie vašej pozornosti. Navyše je potvrdené, že ocenenie dobrého správania dieťaťa nielen zvyšuje jeho sebavedomie, ale má aj oveľa silnejší výchovný efekt ako trestanie negatívneho správania. Po ocenení nejakého správania je väčšia pravdepodobnosť, že to dieťa bude opakovať. Samozrejme, ocenenie by malo byť úprimné a primerané veku.
Stanovenie a dodržiavanie hraníc
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, dieťa viac ako inokedy potrebuje, aby ste vo svojich pravidlách boli konzistentní a nemenili ich len pod vplyvom okolností. Robil malý syn cirkus v potravinách a nakoniec si tú čokoládu vydupal? Plač a scéna mu teda priniesli odmenu - a preto správanie takmer určite zopakuje. Porušili ste pravidlá, ktoré dovtedy dávali význam. Aj vzdorovité dieťa potrebuje vo výchove nemenné istoty. Nastavte jasné pravidlá a uistite sa, či dieťa rozumie všetkým pravidlám, o ktorých ste sa rozprávali, keď ste mu ich vysvetľovali.
Zistite tiež, či od neho vyžadujete správny druh a množstvo domácich prác a či zodpovedajú jeho veku. Päťročnému alebo šesťročnému dieťaťu môže pripadať náročné, keď mu poviete, aby si upratalo svoju izbu. A práve z tohto dôvodu to pravdepodobne odmieta urobiť. Je lepšie, keď určitú prácu rozdelíte na väčšie množstvo menších úkonov. Uistite sa, že vaše dieťa pozná vaše rodinné pravidlá. Napríklad, ak je vo vašom dome neúctivé rozprávanie neprípustné, dajte mu jasne najavo, že to bude mať následky. Dieťaťu by malo byť tiež jasné, aké sú dôsledky porušenia pravidiel. Ale to by ste mu mali vysvetliť predtým, ako by mohlo dôjsť k incidentu. O niektorých pravidlách môžete so starším dieťaťom aj diskutovať, napríklad o čase príchodu domov, ale vždy len v pokojnej atmosfére, nie v situácii vyhrotených emócií.
Dodržujte slovo
Veľký pozor si dajte aj na svoje nesplnené sľuby, na ktoré dieťa v tomto období reaguje veľmi citlivo. Ak mu sľúbite, že sa s ním zahráte alebo pôjdete von, urobte pre to maximum. Nabudúce si aj váš drobec uprace hračky, pretože vie, že čo sa sľúbi, treba aj dodržať. Rodičia musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Zapojte dieťa do chodu domácnosti
Deti radi spolupracujú. Vďaka pozitívnym prejavom za vykonanú prácu, ako pochvala, sa budú deti cítiť bezpečne, motivovane a získavajú cenné sociálne zručnosti. Veľa ich chváľte, ak sa správajú podľa pravidiel. Negatívne správanie detí nás často provokuje, robí z nás podráždených, nahnevaných, frustrovaných ba až zúfalých. Najmä citlivé deti môžu reagovať podráždene, pomôžte im teda nájsť príčinu ich hnevu, následne im ponúknite alternatívne riešenie.
Pomáhajte deťom rozvíjať sociálno-emocionálne schopnosti
Vyhnite sa situáciám, ktoré ich preťažujú. Podporujte deti v prejavoch trpezlivosti. Treba mať voči ich správaniu realistické očakávania. Pre trojročné dieťa je veľmi náročné ticho a nečinne sedieť v čakárni u lekára. Namiesto kriku a negatívnej kritiky by ste mali podporiť pozitívnu atmosféru, aby zostali motivované, pozorné a ochotné počúvať. Ak vydržia napríklad počas danej doby kresliť alebo čítať, nezabudnite ich pochváliť, takto sa budú snažiť aj nabudúce. Ak však poviete dieťaťu, aby nečinne sedelo hodinu, preceníte dieťa. Deti budú v strese, že nedokážu splniť naše štandardy a budú sa správať nevhodne. Vyjadrite svoje očakávania jasne a pokojne, vyhnite sa dôrazu na zákazy. Ak sa deti správajú nevhodne, poskytnite im priateľské pripomenutie toho, čo majú robiť. Pomôžte deťom pochopiť emócie, aby si vytvárali pozitívne vzťahy v rodine aj s rovesníkmi. Čo ľudí hnevá alebo smúti? Ako môžeme tieto pocity upokojiť alebo zabrániť tomu, aby v prvom rade vybuchli? Deti nemajú radi zmeny. Potrebujú na prispôsobenie sa zmenám viac času ako dospelí. Reakčné časy a prechod z jednej činnosti na druhú trvá deťom dlhšie. Ak príde návšteva, nenuťte hneď dieťa požičiavať hračky cudzím deťom. Príkazy môžu vyvolať zbytočný vzdor. Odmeňujte deti pozitívnou spätnou väzbou, ak sa rozhodnú hračku požičať.
Pochopte, prečo sa deti správajú „vzdorovito“
U veľmi malých detí to, čo vyzerá ako vzdor, je zvyčajne niečo iné - vývojová neschopnosť ovládať impulzy, zvládať emócie, pamätať si pravidlá alebo predvídať, ako sa budú cítiť iní ľudia. Deti sa cítia rovnocenné. Vzdor vychádza z presvedčenia detí o autonómii a férovosti. Dieťa by malo vedieť, prečo je určité konanie spravodlivé a rozumné. Určite mentálny vek dieťaťa, pretože väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ. Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Posilňujte sebaovládanie a prosociálne správanie hraním hier
Deti sa učia hrou. Podpora hier s rodičmi a súrodencami pomáha deťom naučiť sa vychádzať s ostatnými a zvládať aj negatívne emócie počas prehry. U malých detí vo veku 3-4 roky zaznamenali zníženie negatívnych prejavov správania počas hier ako Sochy, ktoré vyžadujú rýchle reakcie, ale aj zastavenie dieťaťa.
Nepodceňujte vplyv spánku
Nedostatočný spánok podporuje rozrušenie dieťaťa. Zhoršuje to schopnosť čítať mimiku, a to vedie k nedorozumeniu a konfliktom. Nedostatočný spánok podporuje nevhodné prejavy hyperaktivity a poruchy pozornosti. Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Naučte deti prehodnocovať svoje negatívne predpoklady
Niektorí ľudia majú sklon čítať nepriateľstvo podľa náznakov správania ostatných, aj keď to nie je pravda. Niekedy sa správajú ľudia nevrlo, lebo sa im niečo nevydarilo. Deti to však môžu zobrať osobne a začnú daného človeka provokovať. Deťom by sme mali ponúknuť pred vypuknutím vzdoru flexibilnejší, uvoľnenejší a optimistickejší postoj. Malým deťom treba vysvetliť príčiny zjavne negatívneho správania a nálady iných. Môžeme im povedať: „Nehnevá sa na teba, len má zlý deň,“ alebo „Nechcel ti ublížiť, len sa bil.“
Ukážte deťom, ako odbúrať svoje negatívne emócie
Môžete to urobiť tým, že im pripomeniete ľudí, ktorí ich v živote podporovali. Upriamte ich pozornosť na prejavy láskavosti napríklad starých rodičov.
Používajte disciplinárne taktiky, ktoré učia riešiť problémy
Tvrdé tresty ako bitka a nadávanie dieťaťu môžu deti viesť k tomu, že si postupne zhoršia problémy so správaním. „Po zadku“ nezaberá, ak tak len nakrátko. Z dlhodobého hľadiska viac škodí, ako pomáha zlepšiť správanie dieťaťa. Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa.
Komunikujte efektívne: Menej príkazov, viac otázok a opisov
Rozkazujte dieťaťu len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte iné techniky. Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. Ak viete, že vonku prší a chcete, aby si dieťa vzalo gumáky, opýtajte sa ho: „Je vonku sucho, alebo mokro?“ Keď dieťa odpovie: „Mokro,“ pokračujte v otázke: „A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa potom povie: „Gumáky.“
Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“, a namiesto varovania popíšte problém. Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie, a tak často chápe vetu: „Nebehaj,“ ako „Bež.“ Rodič vysloví „STOP“ a ak potrebuje, jednoduchými slovami vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť, a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch. Ak dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku, rodič povie: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“ Ak deti skáču po sedačke, rodič povie: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite. Skákať môžete v trampolíne.“ Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť. Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.
Popíšte, čo vidíte, alebo povedzte to jedným slovom. Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné. Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť, inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“ Ak chcete, aby sa dieťa obulo, no ono sedí a obzerá sa po chodbe, namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo: „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie: „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.
Určte si priority
Mali by ste zvážiť, čo je pre vás zásadné, pri čom neustúpite, a v čom môžete zľaviť, ustúpiť, čo vám nestojí za hádku. Pri niektorých pravidlách by ste mali byť neoblomní, nepripúšťať výnimku z ich dodržiavania - ohrozenie bezpečnosti, zdravia, netolerancia akýchkoľvek prejavov násilia. Pri niektorých menej zásadných požiadavkách môžete aj ustúpiť. Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Buďte hraví!
Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaní alebo podráždení. Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky… hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelí sme vždy v pozícii moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme, a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.
Nechajte neživé predmety rozprávať. Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže. Premeňte činnosť na hru alebo výzvu: „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1…2…3…“ No nesmiete túto techniku používať často. „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“ Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky. Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.
Úloha podporných hračiek
Hračky nie sú náhrada rodičovskej lásky, sú to pomôcky, ktoré pomáhajú deťom spracovať a vyjadriť emócie, keď ich ešte nevedia pomenovať. Tieto hračky poskytujú senzorický vstup (tlak, dotyk, žmolenie), ktorý pomáha deťom uvoľniť fyzické napätie počas stresu alebo hnevu. Hľadajte v kategóriách hračky na stláčanie (Squishies), senzorické hračky, jemné plyšové hračky alebo mäkké mojkáčiky, ktoré sú ideálne na upokojenie pred spaním po náročnom dni a slúžia ako bezpečný priateľ. Hračky na hranie rolí, ako sú bábky, domčeky pre bábiky, sady na hranie sa na doktora, alebo kuchynky, umožňujú deťom preniesť svoje frustrujúce zážitky a silné emócie na iné postavy. Môžu sa "zahrať" na nahnevanú bábiku, krikľavého medvedíka alebo lekára, ktorý lieči ubolené bruško.
Príklad z praxe: Skúsenosť rodiča s nočným záchvatom
Niekedy sa stane, že sa 3,5 ročný chlapček prebudí s obrovským plačom, lebo zistí, že jeho plyšové hračky, ktoré s ním večer „spinkali“, sú rozhádzané. Rodičia ho prenesú do obývačky a snažia sa situáciu upokojiť. Po dlhom plači a ryčaní, kedy rodičia prechádzajú sami sebou a snažia sa udržať pokoj, skúšajú meniť stratégiu. Namiesto hnevu začnú s otázkami ako „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť…“ Postupne, trvá to asi 20 minút, sa dieťa ukľudňuje. Nakoniec chlapček vyhlási, že chce zostať spinkať v obývačke. Rodič mu rozťahuje sedačku a po niekoľkých minútach si ľahne k nemu. Najprv sa dieťa odťahuje, neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša samo svoj vankúšik k rodičovmu. Potom zaspáva, držiac sa za ruku. Ráno sa rodič opýta, čo sa to v noci stalo, a dieťa odpovie: „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“ Táto skúsenosť ukazuje, že s trpezlivosťou, zmenou prístupu a pochopením potrieb dieťaťa je možné aj náročné situácie zvládnuť.
Obdobie vzdoru pominie
Majte na pamäti, že toto obdobie bude už onedlho minulosťou. Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky, a vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Buďte vnímaví k potrebám svojho dieťaťa a dovoľte mu rásť správnym smerom.
Zvládanie obdobia vzdoru je maratón, nie šprint. S empatiou, dôslednosťou a správnymi nástrojmi to spoločne zvládnete. Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Miesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu.
tags: #vzdorovite #dieta #4 #roky