Úvod do problematiky ochrany života pred narodením
Právo na život je základné ľudské právo, ktoré podľa Ústavy Slovenskej republiky patrí každému človeku bez rozdielu. Ústava SR považuje za ľudský život už život pred narodením, a súčasne zakazuje diskrimináciu na základe akéhokoľvek kritéria. Na základe toho možno konštatovať, že naša ústava chráni život nenarodených detí rovnako intenzívne ako všetkých ostatných ľudí. Zastávame tiež názor, že právo na život sa vzťahuje na celé obdobie života pred narodením, teda od počatia.
Tieto premisy tvoria základný argumentačný rámec pri preskúmavaní súladu zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. s ústavným poriadkom. Život je predpokladom pre všetky práva, preto právo na život je prvoradé ľudské právo. V súvislosti s interrupciami je potrebné poznamenať, že toto právo znamená predovšetkým to, že každý jeho nositeľ má právo nebyť úmyselne usmrtený, s čím korešponduje povinnosť všetkých úmyselne neusmrtiť nositeľa takéhoto práva. Keď hovoríme o práve na život nenarodených detí v súvislosti s interrupciami, máme na mysli práve tento aspekt práva na život, teda právo nebyť úmyselne usmrtený.
Interpretácia ústavných ustanovení o práve na život
Ústava SR v čl. 15 ods. 1 prvá veta hovorí, že „každý má právo na život“. Pojem „každý“ treba vnímať v kontexte čl. 12 ods. 1 ústavy ako „každý človek“. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 prvá veta poskytuje slobodu a rovnosť všetkým ľuďom. Takisto čl. 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody všetkým bez ohľadu na akékoľvek postavenie. Ústava teda odmieta diskrimináciu na základe akéhokoľvek kritéria a požaduje rovnosť v dôstojnosti a právach.
Kľúčovým interpretačným pravidlom je princíp nediskriminácie. Podľa tohto princípu možno povedať, že moment vzniku človeka, resp. moment vzniku ľudského života, sú identické. Keďže právo na život má každý človek, logicky musí mať toto právo od momentu svojho vzniku, inak by aspoň po určitú dobu nemal rovnaké práva ako ostatní ľudia, čo by bolo v rozpore s ústavným princípom nediskriminácie. Ústava v čl. 15 ods. 1 druhá veta označuje za ľudský život už život pred narodením. Z vety „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ jednoznačne vyplýva, že podľa ústavodarcu ľudský život, teda život človeka, začína už pred narodením.
Argumenty pre ochranu života od počatia
Zhodne so skupinou poslancov, ktorí podali návrh na preskúmanie ústavnosti interrupcií, sa domnievame, že momentom vzniku človeka, a teda aj jeho práva na život, je moment počatia.
- Absencia časového obmedzenia v ústave: Sama ústava nijako neobmedzuje obdobie ochrany života pred narodením, preto za obdobie ochrany života treba považovať celý čas pred narodením. Do časového vymedzenia „pred narodením“ totiž spadá tak dvadsiaty týždeň po počatí, ako aj prvý deň po počatí. Žiadne takéto obmedzenie však ústava neobsahuje.
- Právna spôsobilosť v právnom poriadku: Na základe ústavného princípu nediskriminácie môžeme dôjsť k tomu istému záveru aj preto, že právnu spôsobilosť podľa právneho poriadku majú už nenarodené deti od momentu počatia. Napríklad podľa § 7 Občianskeho zákonníka má právnu spôsobilosť „aj počaté dieťa“ za predpokladu, že sa narodí živé. Podmienka živého narodenia má zaiste praktický význam, aby nedochádzalo k zbytočným komplikáciám v právnych vzťahoch, avšak táto podmienka nijako neoslabuje právnu spôsobilosť počatých detí.
- Vedecké poznatky o embryogenéze: Podľa najnovších vedeckých poznatkov je jednoznačne preukázané, že počatím začína nový ľudský život. Ľudské embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom, teda človekom. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky tak dochádza k substanciálnej zmene, pri ktorej vzniká celkom nový ľudský jedinec. Zygota je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.
Vzdelávací obsah, od oplodnenia až po pôrod | 3D lekárska animácia | od tímu Dandelion
Antropologické a etické dimenzie interrupcií
Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Celý vývoj, ktorý nasleduje po oplodnení, je riadený zvnútra; zvonka už nebude pridaný žiadny dodatočný riadiaci plán. DNA človeka od momentu počatia zostáva nemenná až do jeho smrti. Embryo je teda novým človekom s aktívnou potencialitou ďalšieho rozvoja.
Z antropologického hľadiska možno ďalej konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou. To znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoj organizmus, človek je organizmus. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to, kým je, sa však nemení.
Kritika existujúcej legislatívy a princíp nediskriminácie
Ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy, ktorý hovorí, že „podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné“, by mohlo navodiť dojem, že interrupcia je v súlade s ústavou. Tento názor však nie je akceptovateľný, pretože čl. 15 ods. 4 umožňuje len také výnimky z ochrany života, ktoré nie sú v rozpore s inými ustanoveniami ústavy, najmä s čl. 12. Interrupcia, hoci nie je trestná, je v rozpore s ústavným princípom nediskriminácie.
Rozsah práva na život nenarodených detí je rovnaký ako u narodených ľudí. Ak by naše zákony nedovoľovali úmyselne usmrtiť narodeného človeka pre jeho genetické poškodenie, nemožno pre genetické poškodenie dovoliť usmrtenie človeka ešte nenarodeného. Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť aj diskrimináciu podľa štádia tehotenstva, ktoré sa v slovenskej potratovej legislatíve rozdeľuje na tri časti. Takéto odlišné zákonné obmedzenie práva na život nenarodeného dieťaťa nemá žiadnu oporu ani v ústave, ani v biológii; je úplne arbitrárne.
Otázka viability a nezávislosti ľudského života
Relevantnou deliacou čiarou pre obhájenie odlišnej právnej ochrany nenarodeného dieťaťa nie je ani jeho viabilita, teda životaschopnosť. Zástancovia teórie viability vravia, že kým dieťa nie je schopné prežiť mimo tela matky, nie je samostatnou bytosťou. Zdá sa však, že myšlienka viability spočíva v zamieňaní pojmov nezávislosť a odlišnosť. Embryo je závislé od svojej matky, ale to neznamená, že by nebolo odlišnou bytosťou.
Biologické poznatky jednoznačne preukazujú, že embryo je odlišnou bytosťou ako jeho matka. Dôkazom je odlišná genetická výbava dieťaťa, často odlišná krvná skupina, pohlavie a podobne. Viabilita je len jedným z množstva momentov v živote, keď človek dospeje do štádia, že je schopný niečoho, čo predtým ešte nebol. Bolo by divné, aby moment, odkedy priznávame právo na život, závisel od aktuálnych medicínskych možností, a aby sa neustále menil, prípadne aby bol tento moment odlišný v závislosti od krajiny či dokonca nemocnice. Ak teda na základe ústavy niekomu priznávame právo nebyť úmyselne zabitý, tak potom to na základe princípu nediskriminácie musíme urobiť v plnej sile a rozsahu, ako u každého iného človeka. Tu sa treba ešte zmieniť o tehotenstve ako o špecifickej situácii z pohľadu telesnej integrity ženy, ktorá si niekedy môže vyžadovať špecifické prístupy.
tags: #zakon #73 #1986 #o #umelom #oplodneni