Základným pilierom fungovania spoločnosti a rodinných vzťahov na Slovensku je zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento právny predpis komplexne upravuje nielen vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ale definuje aj mantinely, v ktorých sa pohybujú rodičovské práva a povinnosti. V slovenskom právnom poriadku sa vychádza z premisy, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom, a to bez ohľadu na to, či spolu žijú v spoločnej domácnosti, alebo sú rozvedení.
Princíp spoločnej zodpovednosti a dohody rodičov
Rodičovské práva a povinnosti sú neoddeliteľnou súčasťou právneho postavenia matky a otca. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností, prichádza na rad súdny zásah.
V zmysle § 36 ods. 1 zákona o rodine platí, že ak rodičia maloletého spolu nežijú a nedohodnú sa na úprave rodičovských práv a povinností, súd môže aj bez návrhu upraviť ich výkon, najmä určiť, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Tento postup je v súlade s ústavným právom dieťaťa na starostlivosť a výchovu, pričom súd vždy dbá na najlepší záujem maloletého.
Informačná povinnosť voči druhému rodičovi
Jednou z najčastejších tém v sporoch medzi rodičmi, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti, je právo na informácie o dieťati. Nepochybne informačná povinnosť vyplýva rodičovi, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti voči druhému rodičovi z ust. § 24 ods. 5 Zákona o rodine. Podľa tohto ustanovenia súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati.
Rodičia by sa mali zásadne dobrovoľne informovať o všetkých zdravotných problémoch a vážnejších výchovných problémoch, ktoré nastali v dobe, keď sa o dieťa osobne starali. V prípade, ak rodič, ktorý má dieťa vo svojej osobnej starostlivosti, odmieta informovať druhého rodiča a nevedia nájsť konsenzus, je ďalšou možnosťou súd. Možno ju však uložiť len ak sa jej rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, domáha na súde a za predpokladu, že druhý rodič túto povinnosť dobrovoľne nerešpektuje.
Pred podaním návrhu na súd sa odporúča vyzvať rodiča písomne, preukázateľným spôsobom, aby informácie o dieťati poskytoval. Informačná povinnosť býva niekedy priamo súčasťou súdnych konaní o určenie rodičovských práv a povinností. Súd môže napríklad určiť, že matka je povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch k poslednému dňu toho-ktorého mesiaca.
Zastupovanie maloletého dieťaťa
Podľa § 31 ods. 1 zákona o rodine rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. Existujú však situácie, kedy rodič nemôže svoje dieťa zastupovať. Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. V takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní zastupovať.
Vyživovacia povinnosť a jej právna povaha
Vyživovacia povinnosť je jednou z najzásadnejších povinností rodiča. Podľa hmotnoprávnej úpravy zákona o rodine sa pri vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom nerozlišuje medzi maloletým a plnoletým oprávneným. Rodič je v zmysle zákona o rodine povinný svoje dieťa vyživovať, a to od narodenia až do času, kým nie je schopné samo sa živiť. Nemožno vyvodiť záver, že vyživovacia povinnosť rodiča k plnoletému dieťaťu vznikne až súdnym rozhodnutím. Pokiaľ tento čas nenastane, niet rozdielu medzi hmotnoprávnym postavením maloletého a plnoletého dieťaťa.
Súdy pri určovaní výživného riadne skúmajú majetkové pomery povinného rodiča. Ak rodič nesplní svoju dôkaznú povinnosť alebo ak ním preukázané príjmy sú neúplné a nezodpovedajú jeho skutočným príjmom, súd môže pristúpiť k aplikácii fikcie príjmov podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine.
Náhradná osobná starostlivosť
Ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má však táto osoba iba v bežných veciach.
Náhradná osobná starostlivosť zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, smrťou dieťaťa, smrťou poručníka alebo právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení tejto starostlivosti. Súd zruší náhradnú osobnú starostlivosť len z vážnych dôvodov, najmä ak osoba, ktorej bolo dieťa zverené, zanedbáva maloleté dieťa alebo porušuje svoje povinnosti. Vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletému dieťaťu rozhodnutím súdu o zverení do náhradnej osobnej starostlivosti nezaniká.
Zapretie otcovstva a úloha generálneho prokurátora
Zákon o rodine v § 62 ods. 1 upravuje situáciu, kedy po uplynutí lehoty na zapretie otcovstva môže generálny prokurátor, ak to vyžaduje záujem spoločnosti, podať návrh na zapretie otcovstva proti otcovi, matke a dieťaťu. Toto ustanovenie zdôrazňuje, že posúdenie dôvodnosti podania návrhu je v rukách orgánov činných v trestnom konaní, resp. prokuratúry, ktorá zvažuje záujem spoločnosti. Zároveň platí, že samotný zákon o rodine v § 96 počíta s možnosťou podania návrhu na zapretie otcovstva maloletým dieťaťom v prípade, ak už rodičom lehota na zapretie otcovstva uplynula.
Medzinárodný rozmer rodičovských práv
V kontexte Európskej únie platí, že deti majú právo na osobný vzťah a priamy styk s obidvoma rodičmi, a to aj vtedy, keď žijú v rôznych krajinách. Hoci každá krajina EÚ uplatňuje vlastné právne predpisy, existujú spoločné európske pravidlá týkajúce sa rodičovských práv a povinností, ktoré uľahčujú uznávanie rozhodnutí vydaných v jednom členskom štáte na území ostatných členských štátov. Ak vznikne spor o úpravu styku alebo miesto bydliska dieťaťa, je spravidla príslušný súd v krajine obvyklého miesta pobytu dieťaťa. Pravidlá EÚ sa v špecifických prípadoch, napríklad v prípade Dánska, nemusia uplatňovať v celom rozsahu, preto je pri cezhraničných sporoch nevyhnutné vždy analyzovať konkrétnu jurisdikciu.
tags: #zakon #o #rodine #starostlivost #o #dieta