Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 - 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.
Architektúra kolektívnej pamäti a bábkarská tradícia
Zostavenie podobnej publikácie v neposlednom rade podnietilo aj okrúhle výročie spolupráce či spoluexistencie českých a slovenských bábkových divadiel. Nielen obsah, ale aj forma publikácie vyjadruje zámer i spomínanú hlavnú myšlienku. Už po prvom prelistovaní možno usúdiť, že zostavovateľky sa snažili získať čo najviac materiálu, čo nie je chyba, ale práve toto zapríčinilo veľkú heterogénnosť publikácie v každom slova zmysle. Editorky hľadali zjednocujúci kľúč, preto materiál rozdelili do troch celkov. Prvý obsahuje viac-menej chronologicky spracované dejiny československého bábkarstva, ale zároveň aj osobné spomienky na spoluprácu s významnými predstaviteľmi bábkového divadla na oboch stranách. Tu sa mohlo viac prihliadať na štýl príspevkov, pretože niekedy prevažuje odborný, inde informačný či vedecko-populárny štýl, všade však prevažuje subjektívnosť.
Prvú kapitolu pod názvom Minulosť otvára príspevok nestora, divadelného kritika a teatrológa Vladimíra Predmerského. Vzácne na tomto texte je množstvo faktov, mien a zážitkov, ktoré tvoria nielen históriu bábkarstva, ale zachytávajú aj atmosféru jednotlivých období (do 70. rokov minulého storočia) prostredníctvom citácií z publikácií či prehovorov mnohých odborníkov i pracovníkov bábkových divadiel. Autor realisticky hodnotí vzájomné pôsobenie českých a slovenských bábkarov, uznáva veľký podiel českých spolupracovníkov na vzniku a vývoji bábkového divadla na Slovensku. Podrobne sleduje vznik jednotlivých divadelných scén, spomína na mnohých účastníkov tohto procesu od vzniku Československa, pritom nezabúda ani na vzdelávanie a vyzdvihuje zásluhu profesorov na FD AMU a JAMU pri výchove slovenských dramaturgov, režisérov, scénografov i hercov. Všíma si, že mnohí slovenskí absolventi sa po štúdiách nevracali domov a úspešne pôsobili (a pôsobia) na českých scénach, na Slovensko chodia iba hosťovať. V. Predmerský sleduje aj umelecký vývin divadiel, zmeny v scénografii, javiskovom usporiadaní, používaných typoch bábok, vo vstupoch živého herca na javisko atď. Spája ich vždy s konkrétnymi menami a vytvára tak galériu celých generácií, pôsobiacich v bábkových divadlách. Kriticky sa vyrovnáva s obdobím tzv. slovenského štátu i s maniermi nastupujúceho socializmu. Vidí nielen úspechy, ale aj ťažkosti, zhody i nezhody na oboch pertraktovaných stranách, pričom si pri hodnoteniach zachováva profesionálny odstup.
Fenomén medzivojnovej a povojnovej spolupráce
Článok Jindřicha Veselého Poslanie lútok na Slovensku možno pokladať za ilustráciu, ale aj za doklad, že aj pred rokom 1919 sa Česi zaoberali bábkovým divadlom na Slovensku. Autorovo odporúčanie, že bábkové divadlo je užitočné hlavne v „krajinách národnostne ohrožených“, bolo pre Slovensko veľmi aktuálne. Historička a teoretička bábkového divadla i jeho kritička Nina Malíková sa sústreďuje na osobnosti, ktoré sa najviac zaslúžili o vzájomnú spoluprácu (K. Brožek, H. Cigánová, I. Schenková atď.). Osobitne si všíma kočujúce divadlá, medzi iným aj Teatro Tatro. Aj ona, rovnako ako V. Predmerský, disponuje množstvom faktografického materiálu. Ida Hledíková, teatrologička, historička a vysokoškolská pedagogička, už dlhodobo sleduje a zaznamenáva pohyby bábkového divadla na Slovensku, tentokrát sa sústredila na českých tvorcov, ktorí v 70. až 90. rokoch ovplyvňovali jeho smerovanie. Veľa priestoru dostali predovšetkým Karel Brožek a Ctibor Turba, ale aj výtvarníci ako K. Hejcman či hudobný skladateľ G. Roletzký.
Súčasné trendy a reflexia po roku 1993
Ďalšiu veľkú kapitolu s názvom Súčasnosť otvára teatrologička Lenka Dzadíková, ktorá sa venuje prepojeniu medzi Českom a Slovenskom v oblasti bábkového divadla po roku 1993. Táto autorka veľmi logicky člení svoj príspevok na podkapitoly, čím udržiava vytýčenú líniu a nevracia sa k už komentovaným problémom. Všíma si a zdôvodňuje ochladenie vzájomných vzťahov a otvára novú kapitolu v ich existencii, a to je hosťovanie Slovákov na Slovensku. Ide väčšinou o absolventov českých škôl (aj keď už aj v Bratislave je katedra bábkarstva), ktorí ostávajú pracovať v Česku (V. Dočolomanský, B. Schenková, B. Mazúch, M. Chomolová a ďalší). Naopak, českí tvorcovia chodia na Slovensko iba hosťovať, nereflektujú na post stálic v slovenských bábkových divadlách. L. Dzadíková, podobne ako aj predchádzajúci autori, iba vymenuje názvy inscenácií, no nevenuje priestor interpretácii aspoň významnejších inscenovaných diel. A napokon konštatuje: „Vzájomné výmeny sú viac dôsledkom prirodzených vzťahov medzi národmi, ktoré sú aj po rozdelení spoločného štátu nadštandardné.“
Teatrologička, kritička a šéfredaktorka časopisu Loutkář Kateřina Lešková Dolenská je náprotivkom L. Dzadíkovej, lebo mapuje pôsobenie Slovákov v Čechách. Zo stálych divadelníkov najviac priestoru venuje M. Homolovej, ktorú si všíma ako režisérku, herečku, scenáristku, reprezentantku syntetického divadla. Vymenúva množstvo slovenských umelcov, ktorí v Čechách hosťovali, ale významnejšie neovplyvnili charakter českého bábkového divadla, možno s výnimkou M. Pecka, ktorý je pravidelným hosťom a do českého divadla priniesol „poněkud zemitější divadelní přístup. Je režisérem velkého gesta, expresivního výrazu, radikálních interpretací a nebojí se využívat ani patřičnou dávku patosu, tedy přesně toho, čemu se čeští tvůrci… zpravidla vyhýbají.“
Inštitucionálne rámce a medzinárodný kontext
Kapitolu zo súčasnosti bábkového divadla uzatvárajú dva príspevky. Estetik Juraj Hamar opísal cestu bábkového divadla oboch štátov do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v kapitole Bábkarstvo na Slovensku a v Čechách. Stalo sa to v Addis Abebe 1. decembra 2016. A napokon bábkoherečka a vysokoškolská pedagogička Barbora Krajč Zamišková uzatvára informačnú časť publikácie interpretáciami desiatich najlepších inscenácií v chronologickom zoskupení. To jej umožňuje zachytiť vývinovú líniu bábkového divadla, výsledky vzájomnej spolupráce a smerovanie k emancipácii.
V kontexte tejto publikácie vyniká príspevok Ivety Škripkovej, riaditeľky Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, ktorá sa venovala spolupráci bábkarov z pozície usporiadateľky slovenského festivalu Bábkarská Bystrica. Nejde tu len o množstvo faktografického materiálu, ktorý dokladá dôležitosť a rozsah tohto podujatia, ale aj o zaujímavé a podnetné pozorovanie daného stavu bábkového divadla na oboch stranách. Spomenutý festival má polyfunkčný, žánrový charakter, čo umožňuje širokú spoluprácu a gestorstvo, zabezpečujúce nielen materiálnu stránku festivalu, ale aj jeho hodnotu. V tejto súvislosti spomína hlavne odborné časopisy a katedry vysokých škôl. Zároveň sa vie aj kriticky postaviť k takým javom, ako je úbytok českých divadiel na festivale a klesajúca iniciatíva z českej strany. Príčiny vidí napríklad v začínajúcej jazykovej bariére, nacionalizme i v nezáujme mladej generácie o slovenské divadlo pre deti. Napriek tomu konštatuje, „že práve preto, lebo od roku 1994 sme žili a žijeme v demokracii, sme mohli využiť náš vzájomný osobný potenciál a uskutočniť toľko obojstranných akcií… Demokracia je totiž výborná, i keď nie bezchybná.“
Publikácia obsahuje množstvo fotografií z jednotlivých predstavení, čo iste podporuje jej príťažlivosť. A naopak - jej hodnotu znižuje absencia odbornej literatúry (ostala iba v poznámkach), ale aj nedôslednosť pri kompozícii (chýba práca výkonného redaktora, ktorý by zasiahol aj do jazykovej stránky textov a odstránil napr. hovorové prvky z odborného textu) a technickej stránke knihy (umiestnenie poznámkového aparátu do pravého rohu hore je porušené napr. v celom príspevku B. Krajč Zamiškovej).
Presahy do postmoderného vnímania drámy
Výskum na poli modernej slovenskej literárnej vedy priniesol zaujímavý titul. Autorom je Tibor Žilka, vysokoškolský profesor a pedagóg. Publikácia je pokračovaním práce Nitrianskej semiotickej školy, ktorej zameranie stojí na základoch pražskej štrukturalistickej školy. Čitateľovi tak sprístupňuje teóriu postmoderny aj na podklade filozofie štrukturalizmu. Orientácia jednotlivých kapitol by sa mohla zdať neprehľadná, ale kompozícia a štruktúra je i tak zaujímavá.
Prvá časť Literatúra a film je súborom trinástich štúdií. Každá z nich by mohla byť samostatným výstupom. Na konci každej štúdie je uvedená odborná literatúra. Prvá časť analyzuje slovenskú a českú postmodernú prózu a film. V nich sa prelína teoretická reflexia a interpretačný rozbor. V oblasti literatúry autor zhrnul charakteristické znaky, tvorivé postupy a vyjadrovacie prostriedky. Žilka sa venuje najmä próze a témam, ktoré nie sú často analyzované, napr. kapitola Literatúra inakosti v slovenskom kontexte. V týchto súvislostiach hodnotí miesto, tematickú pestrosť a smerovanie inonárodnej literatúry v slovenskom kontexte. Medzi ďalšie podrobnejšie analýzy patria aj kapitoly Novšia tvorba M. Kunderu v stredoeurópskom kontexte a Baladickosť v tvorbe Mila Urbana. Autorov prístup k literárnemu dielu je interpretačný, teoretický, ale aj hodnotiaci. Do oblasti filmu autor zaradil kapitolu Šport a jeho estetické relácie. Texty dopĺňajú aj stručné úryvky z diel, prípadne fotografiami. Pre čitateľa je rozsah štúdií primeraný, pozitívne vyčerpávajúci po odbornej stránke, oboje sa vhodne prepája a miesi. Jazyk je štylisticky a odborne zrozumiteľný a korigovaný. Zložitú literárnovednú teóriu zaťaženú odbornou terminológiou Žilka dokáže vtipne odľahčiť.
Druhá časť knihy je koncipovaná ako voľná autobiografia. Životopisná reflexia uverejnená v Kultúrnom živote tlmočí osobný životný príbeh. V knihe nájdeme aj rozhovor pre český filozofický časopis Aluze zameraný na pôsobenie autora na akademickej pôde, jeho činnosť v literárnej vede a v Nitrianskej škole. Publikácia je prínosom v oblasti literárnoteoretickej tvorby, nedá sa však vtesnať do jednej oblasti. Žilka aplikuje poznatky z estetiky, kulturológie, pritom prezentuje aj vlastnú životnú a odbornú cestu.
Interpretácia aktuálnosti: Od bábky k tragikomédii
Nebýva zvykom a možno sa to ani nehodí ako úvod k odbornej recenzii, ale musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, že som odišla z divadla dojatá a so slzami v očiach. A nebola som sama. Nezapríčinil to sentimentálny príbeh, ani tragický záver hry, ba ani dojímavá hra hercov. Bola to dráma v bábkovom divadle so všetkými atribútmi realistického divadla, ktorá oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka, pretože téma starnutia a s ním spojenej demencie je mimoriadne aktuálna v umení často pertraktovaná.
Keď sa snúbi profesionál s amatérom… Málokedy sa uvádza taký počet dôvodov, prečo inscenovať nejakú drámu, ako to bolo v prípade hry s pesničkami podľa tragikomédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy, pod názvom Návšteva v Linči. Hneď na úvod treba uviesť, že ide o najnovšiu inscenáciu Zet-divadla v Zelenči. A teraz dôvody uvedenia hry: 1. splnenie sľubu, ktorý dal Z-divadlu kedysi tamojší rodák, režisér Jozef Bednárik, že Dürrenmattovu hru Návšteva starej dámy v divadle v Zelenči uvedie (ale svoj prísľub už nestihol splniť, lebo v roku 2013 zomrel); 2. inscenácie sa ujal jeho žiak a následník Peter Oravec, ochotný splniť Bednárikov sľub; 3. obyvatelia Zelenča touto premiérou potvrdili existenciu miestneho divadla s inovovaným názvom Zet-divadlo a možno pridať ešte štvrtý dôvod (ktorý si možno ani neuvedomili) - aktuálnu reakciu na novodobé slovenské (i neslovenské) pomery, ktorú hra v úprave priniesla.
Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.
Zostavovateľom publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 - 2018/ je skutočný pamätník bábkového divadla Vladimír Predmerský. Táto osobnosť sprevádzala slovenské bábkové divadlo od druhej polovice päťdesiatych rokov počas jeho dobrých i nepriaznivých čias. Je to predovšetkým jeho zásluha, že desaťročia získaval a zbieral materiály a doklady o činnosti slovenského bábkového divadla, čím nielen potvrdil životnosť tohto druhu divadla, ale aj jeho dôležitosť pre vývoj národného cítenia i kultúrneho povedomia slovenského národa. Je pravda, že o isté „výlety“ do minulosti bábkového divadla sa pokúšali aj iní, ale vždy to boli iba čiastkové a časovo obmedzené pokusy, ktoré V. Predmerský napokon pomocou širokého autorského kolektívu uverejnil ako celkový pohľad na dejiny slovenského bábkového divadla. V tomto procese sa prepája odborná reflexia s intímnou spomienkou, čím vzniká jedinečná mozaika hodnôt pre budúce generácie divadelníkov i historikov.
tags: #zilkova #m #1999 #dieta #v #kontexte