Zuzana Kepplová predstavuje výraznú osobnosť súčasného slovenského kultúrneho a intelektuálneho prostredia. Je známa ako spisovateľka, publicistka, komentátorka a pedagogička, ktorej práce sa vyznačujú hĺbavou reflexiou spoločenských javov, migračných skúseností, identity a mediálneho diskurzu. Jej cesta od rozsiahlych akademických štúdií cez úspešnú literárnu tvorbu až po angažovanú politickú komentársku činnosť ju etablovala ako dôležitú hlasovú autoritu, ktorá dokáže prenikať pod povrch udalostí a ponúkať čitateľom nové perspektívy. Vďaka svojej schopnosti spájať literárnu citlivosť s analytickým myslením sa jej podarilo osloviť široké publikum a vyprovokovať dôležité debaty o stave slovenskej spoločnosti a jej miesta v širšom európskom kontexte.
Rozsiahle Vzdelanie a Akademická Dráha
Akademická púť Zuzany Kepplovej je mimoriadne pestrá a multidisciplinárna, čo sa výrazne odráža v šírke a hĺbke jej neskoršej tvorby. Svoje vysokoškolské štúdiá začala na Slovensku, kde vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Toto zameranie jej poskytlo pevné základy v naratológii a štruktúrovaní príbehov, ktoré sú evidentné v jej prózach aj v esejistických textoch. Po ukončení magisterského štúdia pokračovala vo svojom vzdelávaní v zahraničí, čo je skúsenosť, ktorá neskôr definovala aj tematiku jej literárneho debutu.
Jej doktorandské štúdium ju zaviedlo do Maďarska a Spojených štátov. Doktorandské štúdia absolvovala na Stredoeurópskej univerzite (CEU) v Budapešti, kde sa zaoberala problematikou kultúrnych a rodových štúdii. Toto zameranie na CEU ju vybavilo kritickým pohľadom na spoločenské konštrukty a mocenské štruktúry, čo je kľúčové pre jej analytickú prácu. Okrem toho rok pobudla na katedre kulturológie na Stony Brook SUNY a študovala tiež kultúrne štúdie na State University of New York. Tieto skúsenosti z amerického akademického prostredia jej umožnili hlbšie preniknúť do teórií kultúry a postkoloniálnych štúdií, čím si osvojila komplexné nástroje na analýzu identity a globalizácie.
Jej pedagogická činnosť je rovnako rozmanitá ako jej štúdium. Pedagogicky pôsobila na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne, kde mohla svoje bohaté vedomosti odovzdávať študentom. Okrem toho hosťovala na budapeštianskej univerzite a Fakulte humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe. Tieto pôsobenia v rôznych akademických inštitúciách v stredoeurópskom priestore svedčia o jej uznávaní v akademických kruhoch a schopnosti viesť diskusie o relevantných spoločenských témach naprieč regiónom.
V súlade s jej akademickým profilom, neskôr sa uvádza, že Zuska Kepplová (narodená v roku 1982) je lektorkou rodových a kulturálnych štúdií, spisovateľkou a publicistkou. V jednom období momentálne pôsobila ako postdoktorandka na Masarykovej univerzite v Brne, čo potvrdzuje jej kontinuálne prepojenie s akademickým svetom a výskumnou činnosťou. Tieto rozmanité vzdelávacie a pedagogické skúsenosti položili základ pre jej schopnosť analyzovať komplexné témy, ktoré neskôr rozvinula vo svojich literárnych dielach a publicistických komentároch. Jej interdisciplinárny prístup, kombinujúci filmovú teóriu s rodovými a kultúrnymi štúdiami, ju predurčil k tomu, aby sa stala mysliteľkou, ktorá búra žánrové bariéry a ponúka originálne pohľady na realitu.
Literárny Debut a Rezonancia Témy Návratu
Literárna kariéra Zuzany Kepplovej sa začala výrazným debutom, ktorý okamžite zaujal čitateľov aj kritiku. Debutovala prózou Buchty švabachom (2011). Táto kniha nebola len jej prvotinou, ale stala sa aj malou literárnou udalosťou, ktorá definovala tému pre celú generáciu. V knihe ZUSKY KEPPLOVEJ Buchty švabachom sa vtedy našla celá generácia mladých Slovákov, ktorých lacné letenky a otvorené hranice zlákali na prácu do zahraničia. Tento mozaikovitý román o mladých ľuďoch, ktorí odchádzajú do cudziny s vidinou vyššieho zárobku, lepších možností sebarealizácie a predovšetkým s túžbou po intenzívnejšom živote, presne zachytil dobového ducha. Hrdinami vašej prvej knihy boli mladí Slováci, čo sa vybrali za skúsenosťou do sveta. Kepplová chcela prostredníctvom tejto knihy ponúknuť priestor, kde by sa zozbierali skúsenosti mladých Slovákov pracujúcich alebo študujúcich v zahraničí. Kniha sa stala akýmsi štartovacím bodom, aby sa o nich mohlo začať hlbšie premýšľať a autorku veľmi teší, že to funguje a veľa ľudí sa v nej našlo. Jej "Novodobí nomádi" blúdili Parížom, Londýnom, Helsinkami a Budapešťou, často bez jasnejšej motivácie, ako by do cudzieho prostredia prišli hľadať sami seba a s prekvapením zistili, že aj uprostred Londýna sa skrýva malý domov.
Za tento román získala Kepplová viacero významných ocenení, čo potvrdilo jeho kvalitu a relevancia. Bola to Cena Jána Johanidesa a Cena Nadácie Tatra banky (obidve v kategórii mladých tvorcov), prémiu Ceny Ivana Kraska a bola zaradená medzi nominácie na cenu Anasoft Litera (konkrétne v roku 2012). Kniha získala viacero ocenení a vychádza v druhom vydaní, čo svedčí o jej pretrvávajúcej popularite a dôležitosti.
Po úspešnom debute nasledovali ďalšie prózy. Zuzana Kepplová je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux. Kniha 57 km od Taškentu ďalej rozvíja témy migrácie a identity. Opisy naznačujú, že v nej sú obsiahnuté dve novely o expatoch - ľuďoch žijúcich mimo domoviny. V knihe sa napríklad objavujú postavy ako Vera a Henryk, ktorí prišli do postsocialistickej Bratislavy vysvetliť, ako funguje údajne najlepší z možných svetov. Tieto príbehy skúmajú stretnutie rôznych kultúr a ideológií, a ako sa jednotlivci vyrovnávajú s novými realitami.
Jej tretia kniha, Reflux, priniesla zmenu perspektívy a sústredila sa na tému návratu. Hrdinka jej tretej knihy Reflux sa vracia späť domov. Reflux je o návrate študentky africkej literatúry do malého slovenského mesta, kde sa stretáva s rodinou a priateľmi z detstva - s bratom, ktorý robí manažéra v automobilke, so sestrou na materskej, s indicky vyzerajúcim stavbárom Milanom, s obľúbeným… Táto próza, za ktorú bola finalistkou ceny Anasoft Litera v roku 2016, sa zaoberá dezilúziou a prehodnocovaním predstáv o domove a svete. Kepplová popisuje, že časť z nich sa už vrátila späť domov - tak ako aj hrdinka jej tretej knihy Reflux. Tento návrat domov je spojený s poznaním, že skutočný kultúrny šok človek zažije, až keď sa vráti domov. Študentka nepraktického humanitného oboru sa vracia z nedôležitej americkej univerzity…, čo evokuje konkrétnu skúsenosť postavy, ktorá hľadá svoje miesto v rodnom prostredí po zahraničných skúsenostiach.
Kepplová vo svojej tvorbe ponúka aj všeobecnejšie, hlboko emocionálne a provokatívne texty. Jej diela sú charakterizované ako poburujúce, vzrušujúce, drsné, ale aj láskavé. Poviedky plné citu, ktoré často prekročia tabu. Zasnené texty o láske cez ružové okuliare však nečakajte. Niektoré príbehy vás pošteklia, iné rozčertia. Tieto opisy vystihujú autorkinu schopnosť dotýkať sa citlivých tém s autenticitou a bez príkras, čím si získala verné čitateľské zázemie. Žila v niekoľkých krajinách, vrátila sa na Slovensko a napísala tri knihy, čím premenila svoje osobné skúsenosti s mobilitou a návratom na univerzálne platné literárne výpovede.
Mýty o „Veľkom svete“ a Objavovanie Normálnosti Slovenska
Jedným z ústredných motívov v tvorbe Zuzany Kepplovej, najmä v jej románe Reflux, je prehodnocovanie mýtov spojených s predstavami o "Veľkom svete" a "zapadákove". Po návrate do rodnej krajiny si autorka, podobne ako jej knižné postavy, uvedomila, že realita je oveľa komplexnejšia, než sa javí z diaľky. „Keď sa človek vráti, tak zistí, že Slovensko je vlastne úplne normálne. Že neplatí žiaden kontrast Veľký svet a Zapadákov, lebo zapadákovy sú všade na svete,“ tvrdí mladá autorka a publicistka. Táto myšlienka rezonuje s presvedčením, že geografická poloha alebo ekonomický status krajiny neurčuje automaticky jej "zaostalosť" či "pokročilosť". V podstate keď sa človek vráti, tak zistí, že Slovensko je vlastne úplne normálne. Nie je žiaden Veľký svet a slovenský zapadákov. Zapadákovy sú tiež rovnomerne rozdelené po svete a sú úplne všade. Tento postreh nabúrava idealizované predstavy, ktoré si ľudia často vytvárajú o živote v zahraničí, a naopak, démonizované predstavy o domovine.
Pre autorku to bola osobná transformácia v pohľade na vlastnú krajinu. Predtým som mala získanú predstavu, že doma sa strašne nudím a všade vonku je to strašne zaujímavé. Po rokoch strávených v rôznych krajinách a po návrate na Slovensko sa jej perspektíva zmenila. Po návrate som sa snažila vidieť Slovensko očami cudzinca. Výsledok tohto úsilia bol pre ňu prekvapivý: Zistila som, že byť doma nie je taký veľký stres. Hoci priznáva, že občas si kladie existenciálne otázky typu: Len občas si vravím: Čo si ty v živote dokázala? Ani veľmi nie. Toto pocity sú pravdepodobne spojené s očakávaniami, ktoré si ľudia spájajú s návratom domov, a s nájdením si miesta v pôvodnom prostredí. S istou dávkou sebairónie poznamenáva, že v paneláku nie je žiadna trendy komunita, čo je odrazom jej hľadania autentických foriem spoločenského života mimo stereotypov veľkomesta.
Kepplová taktiež reflektuje na širšie spoločenské mýty, ktoré formujú naše vnímanie "iného". Pripomína, že také mýty budú platiť vždy, hoci v inom garde: zoberte si vlny ľudí, ktorí sem dnes prichádzajú s predstavami Európy z médií, filmov. Získali ich nepriamo. Podobne ako Slováci kedysi odchádzajúci do sveta, aj títo novopríchodzí budú konfrontovaní s realitou, ktorá sa môže líšiť od ich idealizovaných predstáv. Aj ich čaká zápas s mýtmi a - hoci to v tejto chvíli znie dosť cynicky - určite bude zaujímavé sledovať, ako ich skúsenosti v budúcnosti obohatia európsku literatúru. Autorka zdôrazňuje paralelu s vlastnými skúsenosťami, keďže kedysi sme boli my v tej istej situácii. Tiež sme boli cudzincami, ktorí niekam mierili. Pripomína si hlúpe otázky, ktoré mi kládli, keď som bola dvanásťročná v Štátoch, napríklad: Máte tam aj mestá? Tieto anekdotické skúsenosti poukazujú na univerzálnosť predsudkov a povrchných predstáv o iných kultúrach.
Súčasné predstavy o migrácii a migrantoch sú podľa nej tiež často skreslené. Podobne sa možno nestretajú s realitou ani naše dnešné predstavy o ľuďoch z Blízkeho a zo Stredného východu. Všíma si tendenciu spájať kultúru s chudobnejšími vrstvami: akoby sa kultúra viazala skôr s chudobnejšími vrstvami. Sýrskych vedcov ani Taiwancov so štipendiom sa nikto nebojí. Táto selektívna optika odhaľuje hlbšie zakorenené stereotypy a predsudky v spoločnosti. Zuzana Kepplová túto dynamiku nazýva mobilita, čím podčiarkuje komplexnosť a mnohovrstevnosť presúvania sa ľudí naprieč hranicami. Jej román Reflux, kde hrdinka sa v novej knihe vracia domov a skutočnú exotiku nachádza na Slovensku, je literárnym vyjadrením tohto objavovania "normálnosti" a autenticity vo vlastnom prostredí. Ironicky, medzi pozitívami Slovenska autorka s úsmevom spomína aj niečo veľmi prozaické: „Ja napríklad na Slovensku oceňujem kúpeľnú starostlivosť (smiech). Nikde inde nedostanem trojtýždňové rochnenie sa na predpis.“ Tento postreh, hoci zdanlivo ľahkovážny, podčiarkuje, že domov ponúka aj jedinečné, často nedocenené kvality. Zaujímavé je, že postrehy z kúpeľov boli asi jediným literárnym výstupom, ktorý sa hneď a bez rečí páčil môjmu otcovi, čo dodáva momentu istú intímnu a ľudskú dimenziu.
Vzdelanie v Kontexte Spoločnosti a Uplatnenia
Zuzana Kepplová sa vo svojej tvorbe aj v publicistike často zaoberá otázkou vzdelania a jeho vnímania v spoločnosti, predovšetkým na Slovensku. Je presvedčená, že na Slovensku treba ešte veľa ľudí presvedčiť, že vzdelanie je viac než iba príprava na povolanie. Tento názor predstavuje výzvu pre tradičné chápanie úlohy univerzít a ich absolventov. Podľa Kepplovej by vzdelanie nemalo byť redukované len na získanie praktických zručností pre konkrétne pracovné miesto, ale malo by rozvíjať kritické myslenie, širšie kultúrne vedomosti a schopnosť orientovať sa v komplexnom svete.
Táto problematika je obzvlášť citeľná v súčasných diskusiách o vzdelávaní. Cítiť to aj teraz v debate o vzdelávaní, keď sa stále hovorí, že krajina potrebuje, aby sa sem vracali späť ľudia, ktorí majú vzdelanie. Avšak, napriek tomuto volaniu po návrate kvalifikovaných odborníkov, existuje zásadný problém. Problém je, že sa tu nemusia vždy uplatniť. To vytvára paradoxnú situáciu, keď spoločnosť na jednej strane túži po mozgoch zo zahraničia, ale na druhej strane im nedokáže poskytnúť adekvátne podmienky pre profesionálny rozvoj.
Kepplová to ilustruje na príklade svojho románu Reflux a na vlastných skúsenostiach či skúsenostiach iných, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Diplom z malej univerzity zo Štátov môže byť v malom slovenskom meste skôr mínusom. Nejde len o prestíž inštitúcie, ale aj o špecifiká odboru a miestneho trhu práce. Hrdinka jej knihy to takisto potvrdzuje: ani hrdinka knihy neprichádza z Harvardu, ale zo zastrčenej americkej školy. Jej prípad je reprezentatívny pre mnohých absolventov humanitných odborov zo zahraničných univerzít, ktorí po návrate domov čelia výzve nájsť si uplatnenie v prostredí, kde sa často preferujú technické alebo ekonomické smery. Postava študentky africkej literatúry z druhotriednej americkej školy si v slovenskom malomeste ťažko hľadá uplatnenie, čo je priamym zobrazením tohto dilemy.
Kepplová tak poukazuje na potrebu redefinovať hodnotu vzdelania na Slovensku. Je dôležité nielen prilákať vzdelaných ľudí späť do krajiny, ale aj vytvoriť prostredie, ktoré dokáže oceniť a využiť širšiu škálu vedomostí a skúseností, nielen tie, ktoré sú priamo prepojené s okamžitými potrebami trhu práce. Podporuje víziu, v ktorej vzdelanie je chápané ako investícia do rozvoja kritického a nezávislého myslenia, ktoré je pre zdravú a dynamickú spoločnosť nevyhnutné.
Publicistická Činnosť a Kritika Mediálneho Obrazu Reality
Okrem literárnej tvorby sa Zuzana Kepplová etablovala aj ako rešpektovaná komentátorka a publicistka. Dnes pracuje ako komentátorka. Svoje postrehy a názory publikuje na rôznych platformách. Občasne publikuje na stredoeurópskom portáli Visegrad Insight, lebo verí v pôvodnú myšlienku Visegrádu, čo naznačuje jej záujem o regionálnu spoluprácu a kritickú reflexiu stredoeurópskej identity. V súčasnosti pôsobí ako redaktorka a politická komentátorka v denníku SME. Táto pozícia jej umožňuje pravidelne sa vyjadrovať k aktuálnym spoločenským a politickým témam.
Prechod od literárnej k publicistickej práci bol pre ňu prirodzený, no zároveň plný očakávaní. „Musím priznať, že som bola sama zvedavá, ako túto prácu zvládnem,“ hovorí. Jej záujem o aktuálne dianie však nebol nový. „No aj predtým sa mi páčil formát eseje či reakcie na aktuálne udalosti.“ Súčasťou jej motivácie bolo aj hlbšie prepojenie s realitou: „Túžila som pracovať na niečom živom, nielen sedieť v knižnici, skúsiť sa cez načítané vedomosti pozrieť na to, čo sa deje práve teraz.“ Táto túžba využiť akademické a literárne vedomosti na analýzu súčasného sveta ju viedla k publicistike.
Komentovanie aktuálneho diania však prináša aj výzvy a konfrontáciu s negatívnymi reakciami. Kepplová s nadhľadom priznáva: „Teraz menej, autora to môže ľahko znechutiť.“ Naučila sa však vyrovnať sa s online nenávisťou. „Mne pomohlo čítanie si príspevkov pod ostatnými článkami. Upokojilo ma, keď som zistila, že to nemusím brať celkom osobne, na webe je nenávisť čitateľov rozložená demokraticky.“ Tento pragmatický prístup jej pomáha udržať si odstup a sústrediť sa na podstatu svojho posolstva.
Kepplová je tiež kritická k spôsobu, akým médiá a niektorí komentátori zobrazujú spoločnosť. Pripomína kritiku, ktorú popredných komentátorov a kolegov nedávno skritizoval Fero Múčka za to, že nerozumejú Slovensku. Ilutruje to na príklade, keď po schválení referenda o rodine písali o zadubenej, tmárskej krajine a neskôr, keď hlasovanie neprebehlo úspešne, tak pre zmenu velebili liberálne Slovensko. Tieto prudké zmeny v interpretácii podľa nej nezodpovedajú realite. „Také rýchle premeny však krajina iste nezažíva, čo ho viedlo k tvrdeniu, že chyba bude v našich komentátoroch.“
Zuzana Kepplová vníma komentár skôr ako interpretačnú kresbu než doslovný odraz reality. „Vyplýva to asi z toho, že komentár predstavuje niečo ako zaklínanie. Je to kresba, nie realita.“ Používa metaforu portrétu, aby vysvetlila túto nuansu: „Aj človek na portréte vyzerá vždy v inom svetle alebo od iného autora odlišne, hoci je to stále tá istá osoba.“ Podľa nej médiá podávajú horší obraz sveta, než naozaj je. V bežnom živote nie sú názorové rozdelenia tak ostré. „V každodennom živote tie názorové rozdelenia nie sú také ostré.“ Toto kritické myslenie voči vlastnému žánru je kľúčové pre jej integritu ako publicistky.
Empatia a Sociologická Znalosť Prostredia v Diskurze
V jej kritike mediálneho diskurzu a spoločenskej polarizácie Zuzana Kepplová zdôrazňuje nedostatok dvoch kľúčových prvkov: empatie a sociologickej znalosti prostredia. Na otázku, čo jej chýba v komentároch, odpovedá jednoznačne: „Empatia aj akási literárna, sociologická znalosť prostredia.“ Pre ňu nie je cieľom publicistiky zaujať extrémne, vyhranené stanovisko, ktoré by ignorovalo iné pohľady. „Cieľom predsa nemôže byť postaviť sa, absolútne vyhranený, chrbtom druhým, nech sa z krajiny odsťahujú.“ Tento prístup je v príkrom rozpore s často konfrontačným tónom, ktorý prevláda v mnohých verejných diskusiách.
Kepplová si je vedomá, že názorové rozdelenia existujú, a to aj vo vlastnom blízkom okolí. „Sama vidím, ako často sa v názoroch rozchádzam so svojimi najbližšími.“ Táto osobná skúsenosť jej dáva hlbšie pochopenie pre komplexnosť ľudských názorov a prečo človek nie je nositeľom dokonale konzistentných názorov. Práve preto je dôležité, aby sa diskusia viedla s rešpektom a snahou pochopiť motivácie a perspektívy iných, aj keď s nimi nesúhlasíme.
Jej názory sa dotýkajú aj citlivých tém, ako je migrácia. S odkazom na hlboké kultúrne rozdiely a predsudky, ktoré už existujú v spoločnosti, s istým cynizmom konštatuje: „Niekedy mám pocit, že na ľudí, ktorí sú úplne inde zvykmi a kultúrou, sem ani nemusíme dovážať utečencov.“ Táto veta, hoci na prvý pohľad provokatívna, je skôr kritickým postrehom o existujúcich bariérach v spoločnosti, ktoré sú prítomné aj bez externých faktorov. Poukazuje na to, že spoločnosť je už teraz fragmentovaná a zápasí s porozumením "iného", dokonca aj v rámci vlastného národa. Riešenie týchto vnútorných rozporov si vyžaduje práve spomínanú empatiu a hlbšiu sociologickú reflexiu.
Zuzana Kepplová tak vyzýva k premyslenejšiemu a zodpovednejšiemu prístupu k verejnému diskurzu, kde by namiesto jednoduchého odsudzovania a polarizácie prevládala snaha o porozumenie a hľadanie spoločných menovateľov. Jej pôsobenie v médiách nie je len komentovaním udalostí, ale aj snahou o kultiváciu verejného priestoru prostredníctvom kritického myslenia a hlbokej ľudskosti.
Tvorivý Prístup k Jazyku a Hlboké Úvahy o Svete
Zuzana Kepplová sa okrem svojich rozsiahlych aktivít v publicistike a akademickom prostredí vyznačuje aj mimoriadne originálnym a hĺbavým tvorivým prístupom k jazyku a rozprávaniu, ktorý sa prejavuje nielen v jej literárnych dielach, ale aj v esejistických úvahách. Jej schopnosť spájať konkrétne postrehy s hlbokými filozofickými otázkami je jednou z najvýraznejších čŕt jej intelektuálneho profilu. Príkladom takejto reflexie je úvaha o prírode a jej mieste vo vzťahu k ľudskej existencii.
Vo svojich úvahách o pôvode a vzťahu človeka k prírode Kepplová neponúka len vedeckú alebo romantickú perspektívu, ale skôr hlbokú, takmer mýtickú interpretáciu. Rozpráva o tom, ako najprv nejaké pradávne bytosti vytiahli z vody kusy hliny a utľapkali z nich ostrovy, na ktorých sa dalo žiť. Táto predstava o vzniku sveta ako o akomsi prvotnom diele predznamenáva jej chápanie prírody ako aktívneho činiteľa. Zdôrazňuje, že úžasné na tých prvotných zmluvách je, že to, čo dnes nazývame prírodou, bolo zmluvnou stranou. Toto poňatie prírody ako partnera v „zmluve“ medzi ľudstvom a svetom je fascinujúce a naznačuje dávne prepojenie a vzájomnú závislosť.
Kepplová sa kriticky pozerá na to, ako sa moderný človek vzťahuje k pojmu „príroda“. Pre mnohých z nás je príroda niečo, čomu sme sa venovali na prvouke. Spomína jednoduché asociácie z detstva: „Podbeľ v herbári alebo žabí nerv vymršťujúci sa na podložke. A bunky cibule. To je príroda.“ Takéto zjednodušené vnímanie redukuje prírodu na súbor izolovaných objektov a vedeckých štúdií, čím sa stráca jej komplexnosť a transcendentálny rozmer. Sama kriticky vníma aj idealizované predstavy spojené s nápisom „Škola v prírode, čo zase znamenalo písať korešpondenčné lístky domov, pričom nám vyučujúce radili, aby sme zmienili čistý vzduch, krásne okolie a pochválili stravu.“ Táto nostalgická, no povrchná predstava o prírode ako o idylickom prostredí pre oddych a rekreáciu je ďalšou formou redukcie jej skutočného významu.
Avšak príroda, ako zmluvná strana, sa môže zjaviť aj v oveľa hrozivejšej podobe. Kepplová hovorí, že keď sa niekedy objavila príroda ako jedna strana zmluvy, od ktorej sme si požičali trochu hliny a svetla, tak v podobe choroby. Tu sa príroda stáva aktérom, ktorý vyžaduje rešpekt a pripomína človeku jeho zraniteľnosť. Táto myšlienka nadobúda naliehavosť v kontexte globálnych výziev. Autorka metaforicky prechádza k súčasnosti: „Alebo teraz počas covidu sa zmluvná strana vyjavuje ako čosi mimo našej mierky, čo nás obsahuje a dokáže zožrať zvnútra, naplniť infekciou a následne rozložiť telo na súčiastky z Ikea. SMÄRŤ.“ Týmto silným a šokujúcim prirovnaním poukazuje na to, ako sa príroda v modernom svete môže neočakávane prejaviť ako drvivá sila, ktorá prekračuje ľudské chápanie a kontrolu. Smrť, rozklad a bezmocnosť tvárou v tvár neviditeľnej hrozbe sú silným mementom o krehkosti ľudskej existencie a o skutočnej moci "zmluvnej strany" - prírody.
Tieto hlboké úvahy demonštrujú, že Zuzana Kepplová je nielen pozorovateľkou a kritičkou spoločnosti, ale aj mysliteľkou, ktorá sa neváha ponoriť do existenciálnych a filozofických otázok. Jej jazyk je obrazotvorný, metaforický a dokáže prepojiť zdanlivo nesúvisiace témy - od osobných skúseností až po univerzálne otázky o ľudstve a jeho mieste vo svete. To jej umožňuje oslovovať rôzne typy publika a provokovať k hlbšiemu zamysleniu nad zmyslom a výzvami súčasnej doby. Jej tvorivý prístup je tak neoddeliteľnou súčasťou jej celkového prínosu k slovenskej kultúre a intelektuálnemu diskurzu.
tags: #zuzana #kepplova #narodenie