Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Komunikačné prekážky medzi rodičom a dieťaťom
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú.
1. Vyčítanie zlého správania a kritika
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Konštruktívna kritika je poskytnutie spätnej väzby, ktorá môže byť pre dieťa užitočná a motivujúca. Záleží však na tom, ako je formulovaná, akým spôsobom je vyjadrená a či je objektívna. Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Neverí v silu osobnej skúsenosti a vnútornej motivácie dieťaťa, z ktorej by mohlo dieťa rásť a napredovať. Domnieva sa, že kritika dieťa posúva vpred. Opak je však pravdou. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť.
2. Nálepkovanie a posudzovanie
Ďalšími komunikačnými bariérami, ktoré patria do kategórie posudzovania, sú prezývky a nálepky. Nálepkovanie je sociálno-psychologický a komunikačný jav, pri ktorom niekomu priradíme zjednodušený, často stereotypný pojem alebo výraz, tzv. „nálepku“. Táto nálepka potom ovplyvňuje, ako danú osobu vnímame a ako s ňou zaobchádzame. Nálepkovanie môže ovplyvniť správanie dieťaťa. Ak je dieťa napríklad často označované za zlé, sebecké alebo klamára, môže sa takým aj stať. Dieťa, ktoré dostáva nálepky alebo je opakovane negatívne posudzované, sa môže cítiť menejcenné, nesebavedomé, nedostatočné.
3. Otázky typu „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
4. Prosenie a hrozby
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“.
Hrozby rodičov sú formou negatívnej komunikácie, pri ktorej rodič vyjadruje sankciu alebo trest, ktorý nastane, ak dieťa nesplní určitú požiadavku alebo sa nezačne správať žiaducim spôsobom. Hrozby majú za cieľ vynútiť poslušnosť prostredníctvom strachu, tlaku alebo obavy z následkov. Dieťa nemení svoje správanie z dôvodu pochopenia, ale zo strachu pred trestom. To môže viesť k úzkosti, zníženiu dôvery a narušeniu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
Communication Skills: Empathetic Listening - Inside Out, 2015
Fenomén nezáujmu a jeho dopady na dieťa
Nedostatok pozornosti rodiča môže mať výrazne negatívne dopady na vývin dieťaťa, jeho emočné prežívanie a kvalitu vzťahu rodič-dieťa. Komunikácia nie je len o slovách. Je najmä o vnímaní, záujme a reakciách rodiča. Ak toto v komunikácii chýba, dieťa to rýchlo vycíti. Dieťa má prirodzenú potrebu byť videné a vypočuté. Ak sa mu rodič nevenuje, nereaguje alebo ho odbíja, dieťa nadobúda pocit, že je menej hodnotné alebo že na ňom nezáleží. Dôsledkom môže byť uzatváranie sa, odmietanie zdieľania a citové odcudzenie.
Domov by mal predstavovať prostredie plné detského smiechu a bezstarostnej hry. Stane sa však, že táto radosť utíchne a dieťa sa zrazu stiahne do seba. Jeho správanie sa môže zmeniť, pričom tieto zmeny sú často indikátorom vnútorného napätia, stresu alebo iných problémov. Všímať si tieto zmeny v správaní dieťaťa je mimoriadne dôležité, pretože ich prejavy môžu byť niekedy nenápadné, no zároveň signalizujú, že niečo nie je v poriadku.
Psychologické následky a strata záujmu
Nechutenstvo, odborne nazývané aj strata apetítu, je stav, ktorý môže mať mnoho príčin a často súvisí práve s emočným stavom dieťaťa. Keď dieťa prežíva stres alebo úzkosť, jeho telo sa stiahne, prejaví sa apatia a jeho niekdajšie záujmy ho už nebavia. Strata chuti do jedla a chute do života sú úzko spojené s emočným stavom dieťaťa. Deti, ktoré prežívajú úzkosť, sa môžu častejšie v noci budiť s plačom alebo mať opakujúce sa nočné mory. Tieto prejavy sú často výsledkom extrémnej únavy z vnútorného napätia.
Nezáujem rodičov, či už vedome alebo nevedome, je dnes častou formou týrania detí (Child Abuse and Neglect), ktorá sa prejavuje v poruchách správania, agresii, závislostiach a iných problémoch. V prvých rokoch života dieťaťa je kľúčové budovanie puta s matkou (attachment). Otec by mal mame aktívne pomáhať v starostlivosti o dieťa. Obdobie vzdoru (3-5 rokov) je prirodzenou fázou vývinu, kedy si dieťa ohraničuje svoju osobnosť. Výchova v tomto období spočíva v stanovení hraníc a učení rešpektu.
Syndróm zavrhnutého rodiča: Keď je vzťah ohrozený
Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojim dieťaťom, rozišli ste sa ako rodičia, z domácnosti ste odišli a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Nechápete, čo sa stalo. Zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom? Možno práve vy ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva „Syndróm zavrhnutého rodiča“.
Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch. Pri tomto syndróme dieťa prijíma jedného rodiča a druhého odmieta. Matějček a Dytrych (2002) uvádzajú, že ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo.
Prejavy a špecifiká odcudzenia
Medzi základné znaky patrí nenávistná kampaň za degradáciu rodiča, absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti, neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov), reflexívna podpora programujúceho rodiča, neprítomnosť pocitu viny a vypožičané scenáre (papagájovanie). Ako uvádza Bakalář (2009), vytesňovanie či nahradzovanie prirodzených a pôvodných pozitívnych emócií môže byť spúšťačom psychopatologických prejavov a rizikového správania dieťaťa.
Dr. William Bernet, emeritný profesor na Vanderbilt University, vo svojej knihe Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals zdôrazňuje: „Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa.“
Cesta k náprave a podpore zdravého vývinu
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si treba uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné?
Praktické kroky pre zlepšenie komunikácie
- Aktívne počúvanie: Prejavujte záujem o to, čo je podstatné pre dieťa a venujte mu plnú pozornosť.
- Otvorenosť a úprimnosť: Používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie. Hovorte pravdu.
- Rešpekt k dieťaťu: Snažte sa zostať pokojní a neponižovať dieťa, a to najmä v konfliktoch.
- Vytvorenie bezpečného priestoru: Dieťa musí cítiť, že sa môže vyjadriť bez strachu z trestu.
Posilnenie sebadôvery u dieťaťa je kľúčové. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že je milované a že mu veríte. Poskytnite mu možnosti voľby, napríklad aké oblečenie si oblečie alebo akú hračku si vyberie. Stanovte mu dosiahnuteľné ciele a chváľte ho za úsilie, nie len za výsledok. Je dôležité identifikovať, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa. Môže to byť situácia, prostredie, alebo dokonca rozhovory dospelých.
Ochrana psychického zdravia
Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., zdôrazňuje, že dnešné deti s poruchami správania nie sú psychicky choré, ale „psychicky tangované“ kvôli narušenému psychickému základu, často spôsobenému rodičovským nezáujmom alebo emočným týraním. Moderné technológie a „oploštená spoločnosť“ s oploštenými emóciami negatívne vplývajú na pozornosť a psychiku detí. Odporúča sa obmedziť čas strávený pri obrazovkách a podporovať čítanie kníh. Kľúčom k správnej výchove je vnímanie, pozornosť, pamäť, emócie a osobnosť rodičov. Je dôležité dieťaťu venovať čas, pomáhať mu v ťažkostiach a stanoviť mu hranice bez násilia. Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie.
tags: #zvysuje #nezaujem #o #dieta