Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je dynamický proces, ktorý prechádza rôznymi fázami vývoja. Niektorí otcovia berú príliš osobne fakt, že ich potomok o nich zrazu nechce viac počuť. Čo sa za tým môže skrývať? „Dobre, fajn, chápem, že moja dcéra, ktorá práve prichádza do puberty, nebude chcieť mať so mnou nejaký čas nič do činenia, s tým musí človek tak trochu počítať,“ myslí si Michal K. „Môj otec a ja sme si tiež v tom čase nemali čo povedať. Ale keď ho 3-ročná Nina, s ktorou boli doteraz „jedno telo a jeden duch“, krátko po krachu manželstva s jej mamou vyzvala, aby išiel od nej preč, vtedy zostal 28-ročný otec šokovaný. A zašlo to ešte ďalej: Odvtedy nesmie zobrať dievčatko na ruky, „stačí, keď sa k nej len priblížim a už volá na mamu“. Je len logické, že sa Michal cíti ukrivdený, lebo svoju dcéru miluje nadovšetko.
Fenomén preferenčného rodičovstva
Obaja otcovia nie sú so svojimi bolestivými skúsenosťami v žiadnom prípade sami, o takýchto odmietavých reakciách svojho dieťaťa by vedela rozprávať i nejedna mama. V istej štúdií z USA udávalo 90 % opýtaných rodičov, že ich dieťa v určitých fázach uprednostňuje raz jedného, raz druhého rodiča. „Moja dcéra by si priala, aby ma mohla vystreliť na mesiac,“ rozprávala jedna z opýtaných mám a druhá sa zase sťažovala: „Celý deň som tu pre svojho syna.“
V podstate existujú vo vývine dieťaťa vždy opakujúce sa fázy, kedy sa dieťa orientuje silnejšie na mamu, a fázy, kedy sa viac zameriava na otca. Uprednostňovanie a odmietanie často nesúvisí len s individuálnymi obľubami jedného z rodičov, ale aj s vývinovým procesom dieťaťa. Jednou z príčin, prečo sa dieťa koncentruje silnejšie na jedného rodiča, môže byť i to, že si od neho sľubuje viac spoľahlivosti. Odmietanie vlastným dieťaťom nie je ťažké len pre „ignorovaného“ rodiča, ale aj pre toho, ktorého dieťa uprednostňuje: tento rodič totiž súcití s tým druhým a cíti sa za to, že je objektom silnej detskej náklonnosti, vinný.
„Zakaždým ma až pichne pri srdci, keď sa Michal snaží bezúspešne dostať do blízkosti našej dcéry Niny. To, že nám to nevyšlo v manželstve, ešte neznamená, že je Michal zlým otcom,“ hovorí Miroslava K. Našťastie nemusíme dlho vyčkávať, kým vietor zmení svoj smer. Existujú cesty a prostriedky, ktoré sľubujú prelomenie mostov medzi dieťaťom a odmietaným rodičom. Veľa môže pritom pomôcť práve uprednostňovaná mama či otec.
Hľadanie príčin v rodinnej dynamike
Ďalším možným vysvetlením, ktoré sa skrýva za odmietavým správaním sa detí k jednému z rodičov, môže byť kríza v partnerstve. S narodením prvého dieťaťa sa z páru stáva rodina - ide o proces, ktorý neprebieha vždy hladko, ako to poznajú mnohí psychológovia zo svojej praxe. Väčšinou to spočíva v ilúzií, ktorej podľahnú mnohí čerství rodičia: Tí totiž dúfajú v skorý návrat do normálneho života. Predovšetkým otcovia túžia a dúfajú, že sa ich život opäť dostane do starých koľají. Sklamania sú potom akoby naprogramované. Pretože už nikdy nič nebude ako predtým. Mnohé urážky a zranenia vznikajú práve v tejto počiatočnej fáze rodiny. Otec je sklamaný, lebo sa musí vzdať svojich nádejí a uniká potom do pracovného života - alebo dokonca do náručia inej ženy. Z tohto dôvodu sa bábätko stáva pre mamu celým obsahom jej života. Dôsledkom takejto konštelácie je to, že sa dieťa odcudzí svojmu otcovi a o to silnejšie sa pripúta k matke.
A zrazu ho otec nemôže prebaliť, tíšiť a dokonca ani kŕmiť. A potom sa stane, že žena začne stále menej a menej dôverovať svojmu mužovi, že sa dokáže postarať o „jej“ dieťa. Ak by otcovia brali svoje pocity vážne a hovorili včas o tom, čo ich trápi, dalo by sa vyhnúť mnohým manželským krízam alebo dokonca rozvodom. Rodičia by sa mali pokúsiť nanovo vytvoriť vzťahy v trojuholníku mama-dieťa-otec tak, aby sa všetci cítili dobre a aby sa každému dostalo pravdy. Psychológovia odporúčajú otcom, aby sa bránili, ak matka ich dieťaťa prezentuje spôsoby kvočky, ktorá si žiarlivo ochraňuje svoje kura.
Psychologický pohľad na vývinovú fázu
Správanie malého dieťaťa závisí od našich reakcií. Matka je pre dieťa kotvou a istotou v živote a svete, kde sa pohybuje. No otec má rovnako významnú rolu navigátora. Nesmiete správanie syna hodnotiť zle: veď on Vás má často vedľa seba. Tak keď sa objaví druhá dôležitá osoba, otec, tak by mal pozornosť zamerať na neho. Skúste na situácie reagovať pokojne a vysvetliť mu, čo nechcete, aby robil a prečo. Potrebujete, aby ste manžela a otca v očiach syna výrazne podporili: „takto sa k otcovi nebudeš správať a vykrikovať. Keď nie ty, tak ja s ním budem.“
Dajte mu ruku, pôjde, sadne si vedľa Vás a on by sa mal pridať. Alebo vytvorte koalíciu: „sme a budeme všetci spolu a tešíme sa z toho!“ Uveďte mu skôr logické dôsledky, napr.: ak kričíš na otca a nechceš ho pri sebe, som z toho smutná alebo chceme byť všetci spolu a keď budeš takýto, nepôjdeme nikde. Malé dieťa okolo 3 rokov má problém pochopiť naše rozumné argumenty a tak sa nebojte pripojiť k tomu silnú mimiku tváre (zamračiť sa, zosmutnieť). Aj gestami treba podporiť to, čo hovoríme (zdvihnutý prst, gesto nerob to, napomínam ťa) mu pomôže pochopiť, že to myslíte vážne. Máte dieťa v období sebauvedomenia, čo znamená, že si uvedomuje seba a svoju silu. Tú silu si skúšajú na Vás. Rozkazujú, majú požiadavky a chcú, aby ste vyhoveli. Dopredu si pre seba dohodnite, že ustúpite len raz denne. Aj humor a smiech pomáhajú. No neustupujte slzám a kriku, lebo sa Vám to vypomstí. Najhoršie sú však prejavy vzdoru na verejnosti.
Praktické stratégie pre odmietaného rodiča
Ak ste tým, ktorému sa dieťa vyhýba:
- Snažte sa získať si priazeň dieťaťa. Vo zvýšenej miere sa pokúšajte dostať do jeho blízkosti, najmä v čase, keď sa hrá. Vyčkajte na priaznivú situáciu, aby ste sa mohli zahrať spolu. Šance, aby vás dieťa tolerovalo, si zvýšite tým, že sa dáte na „štyri“ a necháte sa ním doslovne viesť.
- Pokúste sa o tímovú prácu. Pozvite dieťa, aby išlo s vami nakupovať, odovzdať papier do zberu alebo na prechádzku so psom.
- Odolajte pokušeniu kúpiť si náklonnosť dieťaťa, napríklad tým, že ho zásobíte hračkami alebo sladkosťami.
- Nikdy nestrácajte trpezlivosť. Odborníci sú jednotní v tom, že uprednostňovanie jedného z rodičov je len prechodnou záležitosťou.
Úloha temperamentu a individuálnych rozdielov
Prečo dieťa odmieta otca? Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoznačne, lebo faktorov, ktoré vplývajú na vzťah medzi dieťaťom a rodičom, je veľa. S odmietaním sa stretávam bežne aj ja - v ambulancii i mimo nej. A vôbec to nebýva len odmietanie otca, ale aj matky. Prvou otázkou je, či bolo dieťa akceptované rodičom už počas tehotenstva. Jeden z rodičov mohol tehotenstvo vnímať ako vytúžené, u druhého mohli prevládať obavy až nevôľa z príchodu potomka. Pravda však je, že niektoré deti na odmietajúceho rodiča reagujú paradoxne a o to viac sa snažia dostať do jeho priazne. Sú to deti, ktorých potreba byť milovaný a obľúbený, je mimoriadne silná.
Ďalšia otázka je, ako sa kto z rodičov zapájal do starostlivosti o dieťa už od prvých dní po narodení. Sú mamičky „kvočky“, ktoré si svoje „kuriatko“ žiarlivo strážia, nedôverujú nikomu a manželovi ho nezveria do rúk ani na sekundu. Ak potom otec zatúži po príchylnosti dieťaťa, tak sa jej dočká len ťažko. Nejde o to, koľko hodín otec strávi doma, ale o to, ako často je s dieťaťom v priamom kontakte. Čiže aj v tomto prípade je kvalita dôležitejšia ako kvantita.
Tiež sa pýtam, aké sú vzťahy medzi rodičmi? Dieťa dokáže priam neomylne vnímať napätie medzi rodičmi. Či už je to vypovedaná alebo nevypovedaná nespokojnosť matky voči otcovi (alebo naopak), dieťa ju môže podvedome prebrať. A poslednou otázkou je, aký je odmietaný rodič. Či nie je príliš autoritatívny (ba až tyran), čo býva najmä u mimoriadne nadaných detí kameňom úrazu. Akú rolu zohráva povaha dieťaťa? Určite významnú. Sú deti, ktoré sú od narodenia výrazne egocentrické, žiarlivé a majetnícke. Takéto dieťa má tendenciu privlastňovať si matku a otca vnímať ako soka. Ak je takéto dieťa extrémne dlho a najmä často kojené, dôsledkom býva aj odmietanie otca. Záleží potom na empatii matky, aby situáciu správne zhodnotila a dieťa jemne a trpezlivo korigovala.
Podpora zdravých väzieb a hraníc
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností.
„Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti. Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností.
Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom. Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Emocionálna regulácia a trpezlivosť
Ak je vaše dieťa pevne pripútať k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou. Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvojia a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým!
Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté. Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho. Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Dôsledky nezdravých vzťahových vzorcov
Nezdravý vzťah jedného rodiča s dieťaťom môže mať negatívny vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa môže mať problémy so separačnou úzkosťou, čo vedie k ťažkostiam pri vytváraní zdravých vzťahov v budúcnosti. Ako rodičia interagujú so svojimi deťmi, ovplyvňuje sociálne fungovanie detí. Zabezpečte, aby obaja rodičia aktívne zapojovali sa do starostlivosti o deti a trávili s nimi kvalitný čas, aj keď ste len v tej istej miestnosti a robíte rôzne úlohy, čo je známe ako „paralelná hra“ v terapii hrou a vývoji detí. Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné.
Keď dieťa prejavuje silnú pripútanosť k jednému rodičovi, je dôležité pochopiť, že ide o prirodzenú súčasť jeho emocionálneho vývoja. Rodičia môžu vytvoriť zdravú a milujúcu pripútanosť so svojimi deťmi podporovaním rovnováhy, trávením individuálneho aj spoločného času so svojimi deťmi a vytváraním láskyplného prostredia. Áno, je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonca tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou. Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Prechodné obdobia a zmeny v živote dieťaťa
Ak dieťa otca odmieta prakticky od narodenia, dôvodom bývajú už vyššie uvedené faktory. Ak ho napríklad do dvoch rokov akceptuje rovnako ako matku a potom sa odrazu karta obráti, býva to len jeden z prejavov vzdoru, zväčša voči autorite, ktorú otec pre dieťa predstavuje. Odmietanie je vtedy dočasné a neraz sa stáva, že zo dňa na deň začne dieťa odmietať pre zmenu matku a preferuje otca alebo babičku, deda a podobne.
V prvom rade by sa mali rodičia zamyslieť, sadnúť si a pokojne, bez vzájomného osočovania sa pokúsiť zistiť, či nerobia v niečom chybu (majetnícka matka, ľahostajný otec…). Ak sami na nič podstatné neprídu, môžu o radu požiadať detského psychológa. V zásade však treba 2-3 mesiace počkať, či sa situácia nezlepší. Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť. Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas. Opakovane sa mi stáva, že keď ku mne na vyšetrenie dieťaťa vo veku 0 do 3 roky prídu obaja rodičia a dostanú na domov úlohy, vhodné na rozvíjanie jeho psychomotoriky, chopí sa tejto iniciatívy práve ocino. Mamička to ocení a otecko, ako človek pragmatický, má konečne návod, čo rozumné sa dá s dieťaťom v danom veku robiť. No a osoh z toho celého má dieťa. Raz darmo, väčšina mužov je hravejších a pri hre tvorivejších ako väčšina žien, ktoré sú zamerané skôr na zabezpečovanie iných potrieb dieťaťa. Často už len z toho dôvodu im elán na hry neostáva. A práve v tomto by som videla pre oteckov najväčšiu šancu, ako svoje dieťa zaujať. Ale pozor, akákoľvek „výuka“ sa musí diať hravou, nenásilnou formou a vtedy, keď o ňu má dieťa záujem.
Spolupráca rodičov ako kľúč k úspechu
Pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo milovať otca, môže veľmi výrazne mama! Keď si predstavím našu rodinu (máme tri deti), vždy som sa snažila dieťaťu pripomínať tatinka, aj keď práve nebol s nami. Potom sa mi v dvoch prípadoch stalo, že som bola na tatina premenovaná ja, jednoducho aj mama, aj tata boli u nás „tatík“. Deti majú s manželom „svoje hry“, ktoré sa ja s nimi zámerne nehrám a ony vedia, že ich majú očakávať jedine od neho.
Ak ste šikovným otcom, určite na to prídete. Niekedy môže ísť len o banalitu (u nás napríklad súviselo odmietanie otca zo strany dcéry s príliš silným a prenikavým hlasom manžela - jednoducho sa ho dcéra vždy zľakla). Ak vám dieťa povie „Ocko nepribližuj sa!“, alebo to menšie vám to dá najavo aj bez slov, nezúfajte. Treba pátrať po príčinách a ak ste už urobili všetko preto, aby vás dieťa malo rado a ono sa vám stále vyhýba, buďte trpezliví. Raz sa karta určite obráti a vedzte, že odmietanie zo strany dieťaťa neznamená, že vás už neľúbi. Len mu niečo prekáža.
Vplyv zmien, ako je nástup do škôlky
Často sa stáva, že odmietanie otca alebo matky súvisí s obdobím adaptácie na nové prostredie, napríklad nástupom do škôlky. Pre dieťa je to veľká zmena, ktorá môže vyvolať neistotu. V takom prípade sa dieťa snaží získať kontrolu nad svojím okolím, čo sa môže prejaviť práve odmietaním jedného z rodičov. Je dôležité, aby rodičia v tomto období zostali pokojní a chápaví. Dieťa potrebuje vedieť, že aj keď sa jeho svet mení, jeho vzťah k rodičom zostáva stabilný.
Podpora zo strany druhého rodiča je tu kľúčová. Ak dieťa odmieta otca, matka by nemala túto situáciu zneužívať, ale naopak, mala by nenásilne otca v očiach dieťaťa podporovať a vytvárať príležitosti pre ich spoločné zážitky. Je to proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a vzájomnú dôveru medzi rodičmi. Nezabúdajte, že každé dieťa je jedinečné a jeho cesta k budovaniu vzťahov je individuálna. Dôležité je budovať bezpečné a láskyplné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti prijaté a milované oboma rodičmi.
Otázky sebareflexie pre rodičov
Pri riešení podobných problémov je dôležitá úprimná komunikácia. Pýtajte sa sami seba:
- Ako sa zapájam do života dieťaťa?
- Je môj prístup k dieťaťu hravý alebo skôr direktívny?
- Ako vníma dieťa môj vzťah s partnerom?
- Som ochotný/á trpezlivo čakať na zmenu, alebo tlačím na pílu?
- Dokážeme si s partnerom otvorene pohovoriť o našich pocitoch bez obviňovania?
Tieto otázky môžu pomôcť odhaliť skryté príčiny napätia. Pamätajte, že rodičovstvo je cesta, ktorá prináša radosti aj výzvy. Dôležité je, že sa o svoj vzťah s dieťaťom zaujímate a hľadáte spôsoby, ako ho zlepšiť. Vaša snaha a trpezlivosť sú prvými krokmi k tomu, aby sa situácia zmenila k lepšiemu. Dôvera a láska sa budujú postupne, prostredníctvom každodenných malých gest a spoločných zážitkov. Buďte pre svoje dieťa oporou a navigátorom, aj keď cesta momentálne vyzerá kľukato. Raz sa karta obráti a vy uvidíte plody svojej dlhodobej snahy a lásky k svojmu dieťaťu.
tags: #3 #rocne #dieta #nema #rado #otca