Výchova dieťaťa je jednou z najstarších a najzložitejších úloh, ktorým ľudstvo čelí. Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Tento príbeh ilustruje, ako sa prístupy k výchove detí menia v priebehu času a ako rôzne faktory ovplyvňujú formovanie mladého človeka. V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje význam komunity v procese výchovy. Staré príslovie „na výchovu dieťaťa treba celú dedinu“ nadobúda nový význam v modernom svete, kde rodiny často žijú izolovane a tradičné štruktúry podpory sa rozpadávajú.
Štvrté Božie prikázanie ako duchovný a etický základ rodiny
Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri prikázania hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. Boh dáva rodičov hneď na prvé miesto. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.
V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ (Ex 20,12). Vážnosť tohto prikázania je potvrdená doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13).
Rodina ako „Svätyňa lásky“ a jej výzvy v 21. storočí
Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi. V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority.
Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať. Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.
Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve.
Výchova v ére klamstva a historických tráum
Keď dnes počúva údajné spomienky ľudí na minulý režim o tom, ako sa vtedy mohli pýtať a diskutovať, neverí im. „Ľudia si radi ‚svietia dozadu‘, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Žili sme v klamstve a všetci sme klamali,“ opisuje v rozhovore Zuzana Szatmáry. „Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania.“
Mnohí ľudia si dodnes práve preto nechcú priznať, že sme žili v mori lží desiatky rokov. Komu sa žiada znehodnotiť svoj život? Žili sme navyše tak, že s deťmi sa nediskutovalo. Deti mohlo byť vidieť, ale nesmelo ich byť počuť, preto žiadne dieťa nekládlo otázky. Pýtať sa znamenalo veci spochybňovať a to sa nesmelo. Preto keď dnes počúvam údajné spomienky ľudí na minulý režim, na to, ako sa pýtali a ako diskutovali, pripadá mi to trochu smiešne a dosť smutné, neverím tomu. Bola som dieťa rodičov, ktorých bytostne zasiahol holokaust. Obaja boli vtedy veľmi mladí, umelci, bohémi a holokaust prežili. Prišli o všetky rodinné vzory, zväzky, putá a tradície, existenčnú istotu - o všetky dôležité kotviace a korektívne nástroje. Bolo pre nich ťažko predstaviteľné, že dieťa potrebuje viac ako len podmienky na fyzické prežitie.
Dosť mi pomohlo, že ma ako 8-ročnú poslali na dedinu, do Čierneho Balogu. Odtiaľ pochádzala otcova mama. Dostala som sa do rodiny Havlíčkovcov, do jednoznačne naformátovaného veľkého rodinného spoločenstva, ktoré ma prijalo takú, aká som bola. Dokonale som s nimi splynula. Platili tam zrozumiteľné pravidlá, prirodzene diktované počasím, prírodou a hospodárstvom. Nikto sa na nič nehral, každý vedel, aká je jeho rola, kým je. Medzi nimi som zažívala pocit istoty. Mnoho vecí, ktoré som tam aj ako mladé dospievajúce dievča zažila, som prijala úplne prirodzene. Pri mojich rodičoch v Bratislave by to nebolo bývalo možné a otec si bol toho ako intelektuál so silnou sebareflexiou vedomý.
"Dedina" ako rozšírená podpora a moderná komunita
V dnešnej dobe sa pojem "dedina" rozšíril a zahŕňa nielen rodinu, ale aj širšiu komunitu, priateľov, učiteľov a ďalších ľudí, ktorí majú vplyv na život dieťaťa. Táto rozšírená sieť podpory môže poskytnúť deťom rôzne perspektívy, skúsenosti a vzory, ktoré im pomôžu rozvíjať sa a rásť. Komunita pre nás znamená partiu ľudí, ktorí majú spoločný cieľ, podobné hodnoty a vizie. Je jedným z našich základných pilierov, pretože sami zažívame, aké výnimočné je fungovať v obohacujúcej, priateľskej a podpornej komunite. To najdôležitejšie však je, že veríme, že dobrá komunita pomáha násobiť naše úsilie - rozvoj dieťaťa.
Keď sa to darí samej škole a darí sa to samej rodine, je to fajn. Preto sa s rodičmi najradšej rozprávame osobne, radi ich pozývame na komunitné akcie a bavíme sa „len tak“, debatujeme na skupinových aj individuálnych nerodičkách. Ponúkame im programy, v ktorých môžu aj oni niečo naučiť ostatných (najmä deti), vťahujeme ich do prezentovania pokrokov ich detí a otvorene s nimi hovoríme o príjemných aj náročných veciach. Počúvame a chceme byť vypočutí. Stať sa súčasťou komunity, znamená pridať sa k partii ľudí, ktorí sú priateľskí, majú otvorený a rešpektujúci prístup ku svojmu okoliu a záleží im na vzdelávaní svojho dieťa.
Podľa Mareka Roháčka, riaditeľa organizácie Návrat, sa úloha komunity pri výchove detí za posledné storočie výrazne zmenila. Dnes tento susedský záujem o cudzie deti mizne. Nechceme sa do ničoho miešať, nepoznáme, kto patrí do ktorej rodiny, v ktorom vchode býva. „Celé ľudstvo vyrastalo nielen v rodinách, ale aj v komunitách. Veci sa diali v rámci rodiny, školy, cirkvi… My sa však uzatvárame do rodín a deti sa tak stávajú opustenejšími,“ vysvetľuje. „Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky.“
Odvaha, pravda a sebaobrana ako piliere charakteru
Vždy a za každých okolností som sa postavila za pravdu. Nebrala som ohľad na to, aké to bude mať dôsledky, podstatná pre mňa bola pravda. Spomínam si, že raz - boli sme tuším štvrtáci na základnej škole - niekto v škole rozbil okno. Zhodili to na najmenšieho chlapca, ktorý to neurobil. Mali sme triednu, ktorá sa tak veľmi bála riaditeľa, že tomuto chlapcovi v hneve otĺkla hlavu o stenu. Ja som to videla, a keď sme išli na prestávku, povedala som jednej spolužiačke, že táto učiteľka je - a teraz musím samu seba zacitovať - „kurevská povaha, ktorú by bolo treba nakopať do riti“. Táto spolužiačka to, samozrejme, išla žalovať učiteľke.
Celý život mám pocit, akoby som do boja za pravdu akosi narukovala. Nie som si istá, že celkom dobrovoľne. Zvykla som si. Možno ako kedysi vojenskí veteráni. Niektorého zverbovali, iný išiel dobrovoľne. Už vám to ostane. Zrada. A je to jedno, či malá v štvrtej triede na základnej škole alebo veľká v ťažkej životnej situácii. Sú zrady také špinavé a poklesnuté, že sa hanbíte za človeka, ktorý zradil. A niekedy najviac bolí taká, ktorá bola „akoby nič“, akoby sa nič zvláštne neudialo. Zrada je proste zlo, ktoré sa nám udeje. A zlo sa nedá zmazať, zabudnúť alebo odstrániť psychoterapiou.
Vždy som bola zástankyňou toho, že dievčatá a ženy majú ovládať bojové umenia, systém sebaobrany, je jedno aký. Mali by sme sa učiť vedieť sa brániť. Dievča, od prírody fyzicky slabšie, musí mať schopnosť - a musí vedieť, že má schopnosť - brániť sa. Tým nadobudne celkom iný vzťah k svetu. Schopnosť postaviť sa odvážne sama za seba je veľmi konštruktívny akt. Poviem vám príklad. Môj otec bol, ako mnohé slávne osobnosti, domáci tyran. Aj preto, že neznášal domácnosť, rodinnú záťaž, obmedzenia. Mala som asi 15 rokov, keď som jej povedala, že sa mu má postaviť. Nevedela ako, tak som jej poradila, aby mu povedala, nech sklapne, lebo mu jednu vrazí. A predstavte si, ona to urobila. Jej muž a môj otec bol z toho v takom šoku, že bol týždeň ticho.
Princípy výchovy podľa Slávky Kubíkovej
Slávka Kubíková vo svojej knihe "Klub nerozbitných detí" definuje sedem kľúčových princípov pre výchovu šťastných a silných detí, ktoré reagujú na nároky súčasnej digitálnej doby:
- Uvoľniť miesto: Poskytnúť deťom dostatok času a priestoru na aktivity, prítomnosť a vnímavosť.
- Voľnosť, behanie, príroda: Návrat k prirodzenému detstvu je nevyhnutný pre zdravý rozvoj dieťaťa.
- Svet kultúry a umenia: Podporovať ich kultivovanosť, múdrosť a vzdelanosť.
- Vzťahy: Viesť deti k tomu, aby sa stali dobrými ľuďmi a budovali pozitívne vzťahy.
- Hranice: Stanoviť jasné hranice, ktoré im pomôžu v orientácii a zodpovednosti.
- Charakter: Formovať ich morálne zásady a vnútorné hodnoty.
- Deti potrebujú vypnúť: Pomôcť im navigovať v digitálnom svete a vyhnúť sa jeho nástrahám.
V digitálnom svete sú na jeden klik dostupné videá s pornom, s návodmi na sebapoškodzovanie a samovraždy, s popravami zvierat či ľudí. Slávka Kubíková zdôrazňuje, že cesta zákazu nie je cesta. Jediná cesta je postupne ich učiť, ako si z digitálneho sveta brať to dobré a vyhnúť sa jeho negatívam. Ide to cez starostlivé nastavovanie pravidiel, koľko a čo môže dieťa na displejoch pozerať, a tiež cez veľa rozprávania sa s deťmi o fungovaní digitálneho sveta.
Spoločenské správanie a komunikácia v náročných chvíľach
Primerané spoločenské správanie a etiketa sú základnými stavebnými kameňmi vzťahov v každej spoločnosti. Odborníci na neverbálnu komunikáciu poukazujú na nedostatok týchto zručností v mnohých oblastiach života. To, čo sa dieťa nenaučí doma, je len ťažko možné nadobudnúť neskôr. Budovanie pozitívnych vzťahov s okolím, vrátane susedov, je kľúčové pre vytvorenie bezpečného a dôverného prostredia pre deti. Iniciatíva zo strany rodičov, ako je pozdrav susedov či prejav záujmu o iné deti na ihrisku, môže byť prvým krokom k budovaniu takejto komunity.
Výchova dieťaťa prináša aj náročné chvíle, kedy je dôležité vedieť, ako reagovať. Frázy ako "Povedz mi, ako sa cítiš?", "Chcem pochopiť, ako sa cítiš," alebo "Ľúbim ťa, aj keď sa hneváš" pomáhajú dieťaťu pomenovať emócie, spracovať ich a cítiť sa bezpodmienečne milované. Objatie, hlboký nádych či ponuka pomoci môžu zmierniť stresovú reakciu dieťaťa a pomôcť mu nájsť riešenia. Ospravedlnenie rodiča za vlastné chyby učí dieťa zodpovednosti a schopnosti priznať si omyl. Tieto komunikačné nástroje budujú silné puto medzi rodičom a dieťaťom, založené na empatii, dôvere a vzájomnom rešpekte.
V konečnom dôsledku, príslovie "na výchovu dieťaťa treba celú dedinu" nie je len metaforou. Vyrastala som na dedine, kde som síce nepoznala všetkých, ale často som mala pocit, že takmer všetci poznajú mňa a úplne všetci mojich rodičov. Kamaráti to nemali inak. Ako tínedžerov nás to otravovalo. Stačilo sa prejsť po dedine s niekým za ruku a na druhý deň každý vedel, kto s kým chodí. Roznášali sa dobré správy a ešte rýchlejšie hanba. Všetci vedeli, kto je z ktorej rodiny, a veľmi ľahko sa mohlo stať, že niekto povedal rodičom, že ste na diskotéke fajčili za kulturákom. Vadilo nám to. Zároveň sme však pred ľuďmi, čo nás poznali, mali rešpekt.
Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky. Marek Roháček vysvetľuje: „My dospelí sa niekedy rozčuľujeme, prečo nás deti v paneláku nezdravia. Lenže ony ma nemajú prečo pozdraviť, pre nich som nikto. Keď by som ich jednoducho pozdravil ja, postupne sa stanem zaujímavým susedom.“ Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje nielen úsilie rodičov, ale aj podporu širšej komunity. Africké príslovie „Na výchovu dieťaťa treba celú dedinu“ hovorí o tom, že na formovaní osobnosti dieťaťa sa podieľa nielen rodina, ale aj priatelia, susedia, škola a celá spoločnosť. V dnešnej dobe, keď sa tradičné rodinné štruktúry menia a spoločnosť čelí novým výzvam, je dôležité zamyslieť sa nad významom komunity a výchovy pre budúcnosť našich detí.
Slavomír Szabó vo svojej poviedke z Rakovca nad Ondavou opisuje príbeh starého Čura, ktorý sa rozhodol odísť z domu kvôli hašterivej žene. Príbeh ukazuje, ako dôležité je porozumenie a pokoj v rodine. Starý Čuro hľadal útechu v alkohole a v spomienkach na minulosť. Príbeh poukazuje na to, že na výchovu dieťaťa vplýva aj prostredie, v ktorom vyrastá, a hodnoty, ktoré sú v spoločnosti uznávané. Každá malá zmena v našom prístupe - či už v rodine, alebo v susedstve - prispieva k celkovému obrazu, v ktorom dieťa vyrastá. Viera, hodnoty a podpora komunity tvoria neviditeľnú sieť, ktorá drží mladý život v bezpečí aj v časoch neistoty. Rodičia, učitelia, susedia - všetci sme súčasťou dediny, ktorá formuje budúcnosť. Preto začnime od seba, buďme vzormi hodnými nasledovania a vytvárajme priestory, kde sa pravda a úcta stávajú prirodzenou súčasťou každodenného života.
tags: #aby #sme #vychovali #dieta #potrebujeme #celu