Po narodení bábätka rodičia bojujú s novým režimom života, ktorý často narúša plač. Niektorí rodičia sa ponáhľajú svoje dieťa# Fenomén detského plaču a vedecký pohľad na metódy vyplakávania: Komplexný sprievodca pre rodičov a odborníkov
Nechať malé bábätko vyplakať? Názory expertiek a výsledky najnovších vedeckých štúdií prinášajú pohľady, ktoré vás môžu prekvapiť. Skôr ako sa nahneváte, vypočujte si dôvody, pre ktoré nechať malé bábätko plakať nemusí byť chybou, ale aj vážne varovania pred rizikami, ktoré tento prístup prináša. Pre rodičov, ktorí svoje deti nosia stále na rukách, spávajú spolu v posteli a každý plač znamená okamžitú pohotovosť, to znie ako bolestná pripomienka „studeného odchovu“ z čias komunizmu. Kým sa však rozhorčíme, dajme slovo vedcom a odborníkom na detský vývin, ktorí túto tému podrobne analyzujú z viacerých perspektív.
Nezdá sa, že by ignorovanie náreku dieťatka už od narodenia malo nepriaznivý vplyv na jeho vývin alebo citové pripútanie sa k rodičom. K tomuto prekvapivému zisteniu dospeli odborníci z Univerzity vo Warwicku, ktorí 178 dojčiat a ich matiek sledovali osemnásť mesiacov. Opakovane na základe špeciálneho dotazníka hodnotili, či pri nepokoji bábätka zasiahli okamžite alebo ho nechali vyplakať, ich citlivosť v interakcii s dieťaťom zaznamenávali na videu, tiež intenzitu pripútania dieťaťa k matke ako aj správanie detí priamym pozorovaním pri spoločnej hre. To, či mamy reagovali bezodkladne alebo nechali dieťa dlhšie a to i niekoľkokrát plakať, podľa výsledkov tejto štúdie uverejnenej v Journal of Child Psychology and Psychiatry nemalo žiadny vplyv na krátkodobý alebo dlhodobý vzťah s matkou či na správanie detí.
Plač ako prvý komunikačný nástroj a jazyk dieťaťa
Doktorka Ayten Bilgin z katedry psychológie warwickej univerzity komentuje, že hoci sa o metóde „crying out“ medzi odborníkmi i laikmi veľa diskutuje, moderné dáta o jej vplyve na osobnosť doteraz chýbali. Väčšina súčasných odborníkov na detský vývin má však voči nej vážne výhrady. Plač je pre dieťa nielen inštinkt, ale i prvý komunikačný nástroj. Predstavte si, že ste sa ocitli v krajine, kde nemáte žiadne peniaze, nedohovoríte sa, nerozhodujete o sebe a vaše hlavné kontaktné osoby vás ignorujú. Pocit, ktorý by sme v takej situácii mali, je bezmocnosť. Ak by osoby tíšili náš plač, asi by sme občas plakali, ale pocit spokojnosti by rástol. Ak by nereagovali, tiež by sme plakali, ale spokojnosti by v tom bolo len veľmi málo.
Deti počas prvého roku života inak, ako plačom svoju nespokojnosť vyjadriť nevedia. Detský plač signalizuje prítomnosť aktuálnej nenaplnenej potreby. To vyvoláva u neho stresovú reakciu a vyplavenie kortizolu. U dieťatka, ktorého mozog je ešte tvárny, pripadne i nezrelý, je tento vplyv ešte výraznejší. Ak by sme si ho nevšímali, dieťa by sa pod vplyvom stresu vyčerpávalo. Je preto dôležité naučiť sa rozpoznávať, čo nám chce dieťa plačom povedať. Možno ste si všimli, že aj vaše bábätko má rôzne druhy plaču, ktoré znejú odlišne:
- Hlad - pred plačom si dieťa cmúľa si rúčky, pomľaskáva, plač býva rytmický, postupne sa stáva hlasnejším a neutíšiteľným.
- Únava - dieťa sa rôzne ošíva, prípadne si trie oči a má sklený pohľad, plač býva nezvučný a prerušovaný, spočiatku sa môže prejavovať skôr ako brblanie, ale postupne naberá na intenzite.
- Bolesť - plač z bolesti býva prenikavý, vysoký a od začiatku veľmi intenzívny, môžu v ňom byť dlhšie pauzy, ako sa dieťatko snaží pochytiť dych.
Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nerobí nič zámerne. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má.
Biologické mechanizmy: Mozog matky a hormonálna odozva
Obrátiť plnú pozornosť na dieťa v prípade jeho nepokoja je prirodzený inštinkt rodičov. Na Univerzite v Princetone skúmali správanie 684 matiek z 11 krajín a hodnotili zmeny prebiehajúce v mozgu na základe MRI skenov. Vysvitlo, že na ťažkosti detí prednostne reagovali podržaním v náručí a prihováraním sa bábätku, pričom sa im aktivovali oblasti mozgu spojené so zámerom hýbať sa a hovoriť a spracovávať sluchovú stimuláciu. Viaceré štúdie hovoria o tom, že dieťa mení mozog matky. Donúti mamičky k pohybu a pripraví ich na rozhovor ešte predtým, ako zistia, čo dieťa potrebuje. Matky prežívajú krik dieťaťa ako emocionálne dôležitý signál, na ktorý musia okamžite reagovať.
U väčšiny dospelých plač dieťaťa vyvolá súcit a potrebu pomôcť, za čo môže hormón oxytocín. Ten následne pomáha cítiť spokojnosť so svojim konaním a utužuje väzbu dospelého na dieťa, a teda aj šancu na jeho prežitie. U matiek sa okrem oxytocínu vylučuje i prolaktín udržujúci bdelosť a uľahčujúci dojčenie. Rodič musí byť extrémne vyčerpaný, depresívny, alebo osobnostne chladný, aby ignoroval plač. Plač v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti aj pre matku.
V podvedomí detí, ktoré sa v detstve „odnaučili“ plakať, môže byť zafixované, že prosiť o pomoc je zbytočné. Práve tie deti neskôr v dospelosti nedokážu dôverovať druhým ľuďom a spoliehajú sa len sami na seba. V spoločnosti sa často cítia odstrihnutí a nesvoji. Pokiaľ sú v živote nútení čeliť výzvam a skúškam, radšej ich pretrpia a zvládnu sami, ako by mali vyhľadať pomoc. Na začiatok pritom postačí obyčajné objatie. Úprimný kontakt s druhým človekom vie dodať pocit istoty a bezpečia. Počas objatia sa do tela začne vylučovať hormón oxytocín, ktorý dokáže utlmiť väčšinu negatívnych emócií.
Neuroveda lásky a pripútanosti: Úloha oxytocínu, vazopresínu a dopamínu vo vytváraní puto.
Analýza spánkových tréningov: Od Ferbera po súčasnosť
Spánkové tréningy sa delia na dva základné prístupy odlíšené plačom. Tie, pri ktorých necháme dieťa vyplakať, a tie, kde naučíme dieťatko zaspať samo, ale nenecháme ho pritom plakať až do zaspania - tzv. „no-tears“ metódy. Prvé zmienky o metóde vyplakania sa dajú nájsť už v roku 1895. Doktor Emmet Holt vo svojej knihe „The Care and Feeding of Children“ ponúka riešenie problémov so spánkom pomocou tréningu, ktorý zabezpečí, že dieťa sa dokáže upokojiť samo tak, že ho nebudeme tíšiť, keď plače a nevie zaspať.
V súčasnosti najznámejší prístup predstavuje Ferberova metóda, ktorú vyvinul doktor Richard Ferber, riaditeľ Centra detských spánkových porúch v Bostone. Sám Ferber nehovoril o svojej technike ako o metóde vyplakania, ale skôr ako o „metóde kontrolovaného plaču“ a neskôr aj ako o „metóde postupného utišovania“. Uznáva však, že plač je nevyhnutnou súčasťou tréningu. Táto metóda má presné pravidlá aj intervaly, v ktorých treba za dieťatkom do miestnosti vojsť. Neodporúča však poskytnúť mu fyzický kontakt, len sa pokúsiť ho slovne upokojiť a znova odísť. Presné intervaly návratov sú definované tak, že s každou nasledujúcou nocou treba tieto intervaly predlžovať. Napríklad prvú noc necháte dieťatko plakať 3 minúty, ďalšiu noc 5 minút, tú nasledujúcu 7 minút.
Všetky tieto metódy vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zaspať bez rodičovskej pomoci a že ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže. Odborníci však upozorňujú, že metóda vyplakania nie je vhodná pre deti mladšie ako šesť mesiacov. Rovnako dôležité je, aby bolo dieťa zdravé a netrápili ho napríklad rastúce zúbky či bolesti bruška.
Vedecké pochybnosti a hľadanie objektívnej pravdy
Téma vyplakávania je kontroverzná aj medzi psychológmi a pediatrami. Neexistuje v nej jednoznačná zhoda, čo je čiastočne spôsobené tým, že rôzni experti považujú za kľúčové čosi iné. Časť výskumníkov sa sústreďuje najmä na otázku efektivity. Neprekvapivo, tieto metódy fungujú a väčšina detí sa pri nich naučí zaspať. Efektivita však nie je všetko. Len málo výskumníkov si všíma širší vplyv na psychiku dieťaťa.
V rozsiahlej analýze 52 štúdií z roku 2006 len 13 z nich vôbec zbieralo údaje o tom, či a ako sa zmení správanie dieťaťa cez deň. Zásadné informácie o vplyve na ranú vzťahovú väzbu skúmali len tri z nich, a aj to len na základe výpovede rodičov pomocou dotazníka, nie na základe pozorovania. Stále nám chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že vyplakávacie spánkové tréningy sú pre malé deti bezpečné.
Jedna z najzávažnejších otázok je, či môže spôsobovať emocionálne problémy, ktoré sa prejavia až o niekoľko rokov. Štúdia pod vedením Anny M. Price z Austrálie dlhodobo sledovala deti, ktoré vo veku osem až desať mesiacov absolvovali spánkovú intervenciu. Keď mali deti šesť rokov, nenašli žiadne rozdiely v tom, ako sa deti cítia, či majú problémy so správaním alebo v type vzťahu s rodičmi. Kritici však namietajú, že výskumné súbory sa počas štúdie výrazne „scvrkli“ - o takmer tretinu rodín. Čo ak to boli práve rodiny, ktoré mali problémy? Navyše, menej citliví rodičia nemusia mať kapacitu na to, aby objektívne posúdili prípadné emocionálne problémy svojich detí.
Ďalším sporným bodom je hladina kortizolu. Autorka štúdie Wendy Middlemiss merala hladinu kortizolu v slinách detí pred a po spánkovom tréningu. Zistila, že u detí sa zvyšuje hladina stresového hormónu kortizolu, ktorá zostáva vysoká aj v čase, kedy už dieťatko neplače, pretože po pár dňoch vie, že mama nepríde. Je pravda, že po čase sa hladina kortizolu opäť ustáli, ale fakt, že dieťatko nevie, prečo rodič neprichádza a prečo je odkázané samo na seba, zostáva pre mnohých odborníkov neprijateľný.
Mýty o „normálnom“ spánku a spoločenský tlak
V troch mesiacoch má dieťa vedieť prespať celú noc. V šiestich už nie je dôvod v noci ho dojčiť. Deväťmesačné dieťa musí byť schopné spať samo vo vlastnej izbe. Keď sú rodičia vystavovaní takýmto vyjadreniam, je pochopiteľné, že začnú pochybovať o tom, či je spánok ich dieťatka v poriadku. Pritom výskumy o tom, ako má vyzerať „normálny“ spánok bábätka, takéto radikálne vyjadrenia nepodporujú. Medzi malými deťmi existujú veľké rozdiely v tom, koľko v noci spia a či dokážu zaspať samy.
Podľa jedného z najcitovanejších výskumov sa za „prespatú celú noc“ u 3-mesačných detí považovalo 5 hodín medzi polnocou a piatou ráno. Navyše, až polovica z týchto „celonočných spáčov“ sa v neskoršom veku dočasne znovu vrátila k častejšiemu budeniu. Novšie výskumy potvrdzujú, že existujú minimálne dva typy malých spáčov, pričom ani jeden z nich sa nepovažuje za patologický. Spánok dvoch tretín detí sa od 6. mesiaca progresívne zlepšuje, ale u zvyšnej tretiny zostáva budenie časté.
Spánok a zaspávanie nie je zručnosť či schopnosť, ktorú sa deti musia naučiť. Spánok, zaspávanie a uspávanie sú potreby, ktoré sú v detstve úzko napojené na starostlivosť zo strany dospelého človeka. James McKenna poukazuje na tesné prepojenie spánku a dojčenia a nazýva tento komplexný dej „laktospánok“. Je normálne nechať bábätko zaspať na prsníku. Je to potreba detí, ktorá pramení z toho, ako veľmi neurologicky nevyspelé sa bábätká rodia a aké dlhé roky sa celý ich organizmus spolieha na reguláciu telom dospelého človeka.
Sebaregulácia a postupný vývoj dieťaťa
Podľa záverov vedcov z Warwicku vyplakanie dieťaťu nielenže neublížilo, dokonca v osemnástich mesiacoch plakali kratšie a menej a rovnako i lepšie spali. Profesor Dieter Wolke, ktorý štúdiu viedol, tvrdí, že ak rodičia občas počkajú, dá to deťom príležitosť prirodzene sa učiť sebaregulácii. Deti si musia poplakať, aby sa naučili upokojiť sa. Keď si na to zvyknú, budú schopné svoje emócie regulovať nielen v noci, ale aj počas dňa.
Psychologička Miriam Pšenáková je však presvedčená o opačnom efekte: „Ak sa odpoveď rodiča objaví, ale neskoro, posúva sa u dieťaťa tendencia k plaču práveže k vyššej a intenzívnejšej plačlivosti. Dieťa si zvykne, že prichádza až pri výraznejšej reakcii a dlhodobom strese. Naučí sa stres očakávať a odpovedať naň prehnane.“ Správny čas odkladu reakcie na plač podľa nej prichádza až s rozumovou vyspelosťou dieťaťa, približne v treťom roku života, kedy je dieťa schopné porozumieť, že žiadosť o naplnenie potreby nemusí sprevádzať plačom.
Kým dieťa dorastie, vhodná je zlatá stredná cesta. Ak rodičia plačúce dieťa úplne ignorujú, dieťa upadá do bezmocnosti, ktorá sa potom môže prejavovať ako pasivita a neschopnosť riešiť problémy. Na druhej strane rodičia, ktorí majú tendenciu dieťa stále tíšiť a v plači mu bránia, mu vlastne nedoprajú emočné uvoľnenie. Častou príčinou detského plaču je totiž stres a napätie, ktorého sa organizmus potrebuje zbaviť, aby si udržal psychickú rovnováhu.
Alternatívy a citlivý prístup k uspávaniu
Oproti metódam vyplakania stojí tzv. neplačúca verzia (metóda „no-tears“). Odborníčka Elizabeth Pantley ponúka návod na to, ako deťom poskytnúť viac času na to, aby sa naučili zaspávať samé bez drastických zásahov. Základom je vytvorenie bezpečného prostredia a rituálov:
- Pravidelný čas ukladania: Biologické hodiny dieťaťa majú veľký vplyv. U malých detí je ideálne ukladanie medzi 18.30 a 19.30.
- Denný spánok: Čím lepšie spí dieťa cez deň, tým lepšie bude spať v noci. Deti, ktoré cez deň nespia, bývajú hyperaktívne.
- Večerná rutina: Stíšenie aktivít dve hodiny pred spánkom, čítanie rozprávok alebo pokojné rozhovory napovedia dieťaťu, že sa chystá nočný odpočinok.
- Príjemné prostredie: Miestnosť by nemala byť prehriata, pyžamko musí byť pohodlné a miesto na spanie kľúčové pre pocit bezpečia.
- Dostatok aktivity počas dňa: Deti, ktoré majú cez deň dostatok pohybu, zaspávajú rýchlejšie a ich kvalita spánku je lepšia.
Ďalšou možnosťou je metóda „Bedtime fading“, ktorá odporúča dať dieťa do postele len o niečo skôr, ako obvykle zaspí, a umožňuje rodičovi zostať v miestnosti, kým dieťa nezaspí. Existuje aj metóda „táborenia“ (camping out), pri ktorej rodičia najprv sedia pri postieľke a počas ďalších nocí postupne posúvajú svoju stoličku ďalej a ďalej, až kým dieťatko nezvládne zaspať samo.
Druhá strana mince: Keď plač nie je možnosťou voľby
Existujú situácie, kedy je plač bábätka pre rodičov neúnosný z hľadiska ich vlastného zdravia. Príklad osemmesačného syna, ktorý sa budí každú hodinu a matka trpí chronickým nevyspatím a zdravotnými problémami, ukazuje na druhú stranu problému. Spánok bábätiek je jednou z najčastejších príčin rodičovského stresu. Rodič musí byť občas schopný „vypnúť“ a mať svoj priestor, ale vtedy by mala starostlivosť o dieťa prevziať iná osoba, aby dieťa nezostalo v bezmocnosti.
Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad metóda Sira Trubyho Kinga. Tá presviedčala rodičov, že plač dieťaťa nevadí a že „účel svätí prostriedky“. Dnes sa tieto prístupy často maskujú za „spánkové poradenstvo“ alebo „rešpektujúce prístupy“, ktoré marketingovo cieli na pocity únavy a sociálnu izoláciu rodičov. Je dôležité, aby si rodičia vedeli vytvoriť názor na základe faktov a nedali sa zmiasť zdanlivo ľahkými riešeniami.
Vzájomná blízkosť je to, čo sa z našich životov v dnešnej uponáhľanej dobe postupne vytráca, a pritom je pre nás tak extrémne dôležitá. Spoločné spanie uľahčuje dojčenie a učí dieťa, že spánok je bezpečný a príjemný. Matka pri dojčení a spoločnom spaní upokojuje dieťa a dieťa upokojuje matku - spolu tvoria vzájomne prepojený systém. Nočná starostlivosť nie je rozmaznávanie, ale dôležitá súčasť vývinu, ktorá odráža vysokú mieru rastu mozgu a učenie dieťaťa.
Každý rodič musí nakoniec zhodnotiť, čo bude najlepšie vyhovovať práve jeho potomkovi. To, čo platí na jedno dieťa, nemusí na iné. Dôležité je prestať vnímať detský plač len negatívne, ale ako prirodzenú a niekedy aj žiadúcu súčasť života, pričom kľúčom zostáva vnímavosť k individuálnym potrebám dieťatka a budovanie bezpečnej vzťahovej väzby.
tags: #ako #dlho #nechat #plakat #dieta