Všetci sme zvedaví, na koho sa bude podobať naše dieťa, ale neexistuje možnosť, ako vopred zistiť, či typické črty, ktoré pokladáme na sebe, našom partnerovi či v našej rodine za zaujímavé, sa objavia u našich potomkov. Môžete si však urobiť istý odhad - odborníci na genetiku vám ukážu ako. Príroda je fascinujúca v mnohých ohľadoch a snáď najčarovnejším zázrakom je práve splodenie a narodenie dieťaťa. Moment, kedy príde na svet nový život, otvára množstvo otázok o dedičnosti. Iste ste aj vy hádali, ako bude váš drobček vyzerať. Bude mať modré oči po ockovi, alebo hnedé po mne? Zdedí moje znamienko krásy na tvári? A čo pehy? A ako je to s pohlavím? Dokáže moderná medicína dať napríklad pri umelom oplodnení rodičom možnosť voľby, či budú mať chlapčeka, alebo dievčatko?
Na tieto a mnohé ďalšie otázky nám odpovedala genetička RNDr. Jaroslava Durdiaková, PhD. z Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty UK v Bratislave, ktorá absolvovala dva zahraničné pobyty na prestížnych univerzitách v Iowa (USA) a Cambridge (UK). V roku 2015 jej bola spolu s kolegami z LF UK udelená Ig Nobelova cena za medicínu, ktorú získali za štúdium biomedicínskych dôsledkov intenzívneho bozkávania. Aj nový život začína práve bozkom, čo je pekná symbolika pre komplexnosť genetického dedičstva.
Záhada genetiky a unikátnosť každého dieťaťa
Často rodina či príbuzní hovoria o deťoch - ty sa podobáš na mamu, ty si celý otec a pod. Sú to sčasti aj pravdivé tvrdenia, keďže deti skutočne dedia gény po svojich rodičoch. V momente oplodnenia, keď vzniká nový život, splynie vajíčko (pohlavná bunka mamy) so spermiou (pohlavná bunka otca). Takže každý z nás získa náhodnú polovicu genetickej informácie od jedného a polku genetickej informáciu od druhého rodiča. Je to rovnako v prípade, že oplodnením vznikne chlapček alebo dievčatko. Tu je jediný rozdiel v tom, že pri vzniku dievčatka odovzdáva otec svoj X chromozóm, pri vzniku chlapčeka zase Y. Sme teda vždy unikátnou kombináciou našich rodičov.
Genetika nie je len o tom, čo vidíme a môžeme porovnávať ako farba očí či vlasov. Celé naše biologické fungovanie je pod kontrolou génov. Kompletnú genetickú informáciu získava už v momente oplodnenia a podľa nej sa riadime. Všetky biologické funkcie, štruktúra našich buniek, funkcia enzýmov, hormónov, tvorba všetkých molekúl na úrovni bunky i celého organizmu je pod kontrolou génov a dedíme ju od našich rodičov pol na pol. Hoci sa gény logicky delia na polovicu, čiže 50 % génov od matky a 50 % od otca, pravdou však je, že mužské gény sú omnoho agresívnejšie ako tie ženské. Preto je to väčšinou 40 % ženských génov a 60 % mužských. Kľúčové oblasti, ktoré dieťa zdedí po svojich rodičoch a ktoré sú aj dôležité pri rozpoznávaní tváre, sú špička nosa, oblasť okolo pier, veľkosť lícnych kostí, oči a tvar brady. Ľudia, ktorí sú nám podobní, majú zväčša tieto časti tváre veľmi podobné.
Určite ste si všimli, že v niektorých znakoch vieme celkom jasne povedať, že dieťa sa podalo celkom na jedného z rodičov, v iných vieme len ťažko odhadnúť, po kom to dieťa je. Je to preto, lebo rôzne znaky sa riadia rôznymi zákonmi dedičnosti. Len pre vysvetlenie uvediem dva príklady. Jedna možná dedičnosť je v zmysle silnejší vyhráva, to znamená, dostanem jednu informáciu od otca, jednu od mamy a kto má takpovediac silnejší vplyv, vyhrá a prejaví sa u potomka. Takto sa dedí výskyt pieh na tvári. Ak matka odovzdá informáciu o tvorbe pieh a otec nie, pehy sa vytvoria, lebo tento príkaz matky je dominantnejší a vyhrá nad otcovou informáciou pehy netvoriť. Druhá skupina znakov je komplexnejšia. Tam svoju úlohu zohráva viac než jeden gén a medzi nimi nevládne jednoduchý vzťah dominancie a recesivity, ale komplexnejšie interakcie. Inými slovami, informácie z viacerých génov od otca a od matky sa zložitejšie miešajú, a teda znak dieťaťa je výsledok komplikovanej siete mnohých génov a neraz aj prostredia.
Epigenetika a vplyv našich génov | Courtney Griffins | TEDxOU
Ako sa dedia farby očí: Komplexnosť a šance
Medzi najčastejšie otázky, ktoré si budúci rodičia kladú, patrí farba očí ich potomka. Je to vôbec nie jednoduchá záležitosť, ako sa kedysi predpokladalo. „Príčinu dominancie hnedých očí vysvetľuje známa lekcia z hodiny biológie, ale farba očí je v skutočnosti určená mnohými génmi a je to trochu komplikovanejšie,“ hovorí Kate Garberová, PhD., riaditeľka vzdelávania na oddelení ľudskej genetiky na Emory University School of Medicine. Čiže výsledná farba očí je ako keby vrstva farieb z rôznych pasteliek. Medzičasom iné gény kontrolujú množstvo pigmentu. „Nie je to úplne tak, že gény sú dominantné a recesívne, ale majú silnejšie a slabšie účinky,“ hovorí Robin Bennettová, genetická poradkyňa na klinike Medical Genetics of the University of Washington v Seattli.
Genetička RNDr. Jaroslava Durdiaková, PhD. dodáva, že hoci v momente oplodnenia je rozhodnuté, aká farba to bude, nedá sa to zistiť v tehotenstve a platí presne to, ako už bolo povedané: vyhrá silnejší. Logicky, ak mi jeden z rodičov dá „príkaz“ tvoriť viac pigmentu, a teda dal mi informáciu pre tmavšie oči, logicky musím poslúchať a budem tvoriť viac pigmentu. Hnedookí ľudia nie sú dominantnejší v zmysle prebiť všetko, ale gén pre hnedé a tmavé oči je dominantný a vyhrá nad génom pre modré.
Tu sú niektoré konkrétne šance, ktoré nám pomáhajú pochopiť dedičnosť farby očí:
- Obaja rodičia hnedé oči: Ak máte vy aj váš partner oči hnedé (ale vo vašej rodine sa vyskytli aj iné farby očí - zelené, modré), tak vaše dieťa bude mať na 75 % oči hnedé tiež. Existuje však až 18,75 % šanca, že budú zelené a len 6,25 % šanca, že budú modré. Veľmi približne platí to, že tmavookí rodičia môžu mať svetlooké deti.
- Jeden rodič zelené oči, druhý hnedé: Ak máte vy oči zelené a váš partner hnedé, pomer bude iný. Vaše dieťa bude hnedooké na 50 %, na 37,5 % bude zelenooké a na 12,5 percenta modrooké.
- Jeden rodič modré oči, druhý zelené: Ak ste modrooká a partner zelenooký, je to presný podiel 50 : 50, keď môže dieťa zdediť oči po jednom z vás.
- Obaja rodičia modré oči: Ak však obaja máte oči modré, nemôže sa stať, že vaše dieťa bude hnedooké. Genetická anomália totiž hovorí, že v tomto prípade až 99 % detí má oči modré a len 1 % možno zelené. V tomto prípade je gén modrých očí dominantnejší ako zelených. Dva hnedookí rodičia môžu mať aj modrooké dieťa. Naopak, modrookí rodičia tmavooké deti nie.
Na dedičnosť farby očí a vlasov treba brať do úvahy aj generáciu starých rodičov, keďže gény sa zvyknú prejavovať obgeneráciu. Tento jav môže zamiešať vzhľad vášho potomka, dokonca aj dávny príbuzný napríklad zo severnej Afriky alebo iného kontinentu, kde je primárnosť tmavých vlasov a očí maximálne dominantná u celého národa. Takýto zdedený tmavý gén sa potom rád postará o jednopercentné možnosti a narodí sa vám dieťa, ktoré sa zdanlivo na nikoho nepodobá. Pritom mohol byť takýto člen vo vašej rodine aj tri generácie dozadu. Je to pochopiteľné, pretože napríklad v severnej Afrike sa nevyskytujú v populácii ani svetlé vlasy, ani modré či zelené oči bežne, a už vôbec nie svetlá pleť.
Vlasy - od blond po ryšavé: Príbehy génov
Rovnako ako farba očí, aj farba vlasov je predurčená geneticky a môže priniesť prekvapenia. Každá matka je už v prenatálnom veku dieťaťa zvedavá, aké vlásky bude mať. Naše gény sa v rámci toho, čo zdedíme primárne a čo sekundárne, delia na tie silné a slabé. V praxi to znamená, že silný gén sa môže ťahať veľa generácií a podľa neho môžeme spoľahlivo poznať členov jednej rodiny. Naopak, slabý gén sa môže vyskytnúť jednorazovo a úplne nečakane. Za silné gény, ktoré sa tiahnu celou rodovou líniou, sa pokladajú tmavé vlasy a kučeravé vlasy. Naopak za slabé gény sa považujú blond alebo ryšavé vlasy.
Zo všetkých kontinentov má Európa najvyšší prirodzený výskyt blond vlasov. U niektorých európskych národov vidíme blond ľudí naozaj často, pričom táto farba vlasov im zostáva aj v dospelosti. Gén farby ľudských vlasov MC1R má v Európe aspoň sedem farebných variantov. Na základe najnovších genetických výskumov sa genetická mutácia blond vlasov na území dnešnej Európy datuje 11 000 rokov dozadu, do doby ľadovej. Predtým mali „Európania“ najmä tmavšie vlasy a oči, ktoré prevládajú v ostatných častiach sveta. Blondiaci predstavujú 2 % z celkovej populácie sveta, pričom najviac blond ľudí s modrými očami nájdeme na Islande. V tomto smere je to najhomogénnejšia blond populácia.
Keby tieto zmeny išli prirodzenou evolúciou, trvali by asi 850 000 rokov. Naši predchodcovia sa však presídlili z územia Afriky do dnešnej Európy už pred 35 000 - 40 000 rokmi. Poznáme viacero teórií, ktoré sa snažia tieto javy vysvetliť. Kanadský antropológ Peter Frost publikoval v marci 2006 štúdiu v odbornom časopise Evolúcia a ľudské správanie, kde sa uvádza, že blond vlasy sa vyvinuli veľmi rýchlo na konci doby ľadovej najmä vďaka sexuálnej selekcii. Podľa tejto štúdie zabezpečoval severský vzhľad žene s blond vlasmi a modrými očami výsostné postavenie medzi rivalkami v silnom boji o mužov, ktorých bolo vtedy poskromne. Štúdia rovnako tvrdí, že vyššiu produkciu blond vlasov u potomkov najstaršieho typu moderného človeka v Európe spôsobil nedostatok jedla pred 10 000 - 11 000 rokmi, keď tak ako po dobe ľadovej bola väčšina územia pokrytá stepnou tundrou. Takmer jedinou formou obživy v severnej Európe boli putujúce stáda mamutov, sobov, bizónov a koní, pričom vystopovať ich si vyžadovalo dlhé a náročné výjazdy na lov, pri ktorých zahynulo množstvo mužov. To spôsobilo, že pomer žijúcich žien bol oveľa vyšší ako mužov. Táto hypotéza tvrdí, že ženy s blond vlasmi mali väčšiu šancu vytvárať s mužmi zväzky, čím sa prirodzene zvyšoval aj počet ich blond potomkov.
Podľa inej teórie, autora diela „História a geografia ľudských génov (1194)“, blond vlasy začali prevládať v Európe asi v roku 3000 pred naším letopočtom na území dnešnej Litvy. Najväčšiu zásluhu na rozširovaní blond vlasov má však sexuálna selekcia v oblasti Škandinávie, pretože muži tam považovali ženy s blond vlasmi jednoducho za atraktívnejšie.
Ryšavé vlasy: Recesívna krása a jej špecifiká
Nič však netrvá večne. Prirodzených blondiakov ubúda a za dvesto rokov vraj už nebude blond nikto. Rovnako aj ryšavé vlasy sú na ústupe a časom vraj vymiznú, hoci gén pre modré oči je tzv. recesívny, to znamená, že v prejave je potlačený silnejším, preto sa zdá, že ustupujú, a že väčšina populácie má skôr tmavšie oči. National Geographic uvádza, že už iba dve percentá svetovej populácie majú prirodzene ryšavé vlasy. Mutácia, ktorá to ovplyvnila a ktorej sú nositeľmi, sa objavila pred tisíckami rokov, ale iba v indoeurópskej populácii.
Ako je teda možné, že sa dieťa narodí s ryšavými vlasmi, aj keď rodičia majú odlišné farby? Vedci zistili, že tmavovlasí rodičia môžu mať ryšavé dieťa. Môže za to gén, ktorý sa dá aj ľahko detekovať, je totiž schovaný za tmavé vlasy rodičov. Štúdie z roku 1997 preukázali spojitosť medzi farbou vlasov a pokožky a génom MC1R (receptor melanokortínu 1). Farba vlasov závisí od pigmentu, melanínu, ktorý produkujú bunky zvané melanocyty. Tieto melanocyty produkujú dva druhy melanínu: eumelanín (zodpovedný za tmavé vlasy) a pheomelanín (červenkastý pigment). Kombináciou týchto melanínov vznikajú rôzne farby a ich odtiene. Prevaha pheomelanínu dáva ľuďom svetlú pokožku, pehy a ryšavé vlasy.
Gén MC1R produkuje proteín, melanokortín, ktorý premieňa pheomelanín na eumelanín, takže je eumelanínu vo vlasoch viac. Pomáha pri ochrane pred UV žiarením a trochu chráni vlasy a pokožku pred externým poškodením. No ak gén MC1R nefunguje a neplní svoju funkciu, výsledkom sú ryšaví ľudia so svetlou pokožkou a pehami. Zjednodušene povedané, ak obaja rodičia nesú túto zmutovanú verziu génu MC1R, aj keď sami nie sú ryšaví (môžu byť bruneti alebo blond), existuje šanca, že sa im narodí ryšavé dieťa. Je to recesívna vlastnosť, čo znamená, že gén sa môže "skrývať" po celé generácie v rodokmeni, kým sa nestretne s inou osobou s rovnakým skrytým génom. Ako spresnil portál idnes.cz, najrozšírenejšia je v krajinách severnej Európy. Migrácia obyvateľstva spôsobila, že rasy sa premiešavajú a tým sa znižuje šanca, že sa stretnú dvaja „ryšavci“ a budú mať spolu deti. Ak je ryšavý iba jeden z rodičov, je možnosť, že dieťa bude ryšavé, no iba za predpokladu, že druhý z rodičov je nositeľom génu pre blond vlasy. Vysvetľuje sa to tým, že gén pre ryšavosť je recesívny. Najviac červenovlasých ľudí sa vzhľadom na veľkosť populácie rodí v Škótsku. Asi 40 percent Škótov má k tejto farbe génové predpoklady, napísal idnes.cz.
Dedičnosť farby vlasov je fascinujúca oblasť, ktorá často prináša prekvapenia. Mnoho ľudí sa zamýšľa nad tým, aké farby vlasov môžu zdediť ich deti, najmä ak rodičia majú podobné odtiene. Často sa objavuje otázka, či je možné, aby sa zo špinavoblond rodičov, ktorí boli v detstve blondínkami, narodilo ryšavé dieťa. Odpoveď znie áno, je to možné. Genetika farby vlasov je komplexná a farba vlasov dieťaťa nemusí byť vždy priamou kópiou farby vlasov rodičov. Môže sa prenášať génmi starých rodičov, prarodičov, a dokonca aj vzdialenejších predkov. Gény sú zmeskou dedičstva z predchádzajúcich generácií. Preto sa dieťa môže podobať na svojich prarodičov alebo dokonca ešte vzdialenejších predkov. Takže, ak máte v rodine niekoho s ryšavými vlasmi, aj keď to bolo pred mnohými generáciami, je tu možnosť, že sa tento gén prejaví aj u vášho dieťaťa. Čaro genetiky spočíva práve v jej nevyspytateľnosti. Aj keď sú obaja rodičia špinavoblond, gén pre ryšavú farbu vlasov môže byť prítomný a prejaviť sa u dieťaťa. Naopak, ak by sa narodilo dieťa s úplne čiernymi vlasmi, to by mohlo byť prekvapujúcejšie, ak v rodinnej anamnéze nie sú žiadne tmavé odtiene vlasov.
Vplyv ryšavých génov na zdravie a každodenný život
Pre rodičov ryšavých detí sa svet niekedy javí trochu inak. Ako hovorí jedna matka, „keď privediete na svet dieťa s karmínovými vlasmi, rýchlo si uvedomíte, že nevychovávate len dieťa - vychovávate miestnu atrakciu.“ Ryšavé deti majú nielen jedinečný vzhľad, ale aj špecifické zdravotné potreby.
Citlivosť na slnko a pokožka: Rovnaká genetická lotéria, ktorá dala dieťaťu krásne vlasy, mu dala aj kožu, ktorá stráca vlhkosť rýchlejšie. Nedostatok tmavého melanínu znamená, že sa neopália, ale jednoducho „uvažia“. Počas prvého roka sa mnohí rodičia stretávajú s problémami ako je silný ekzém. Riešením je prejsť na úplne bezparfumované, rastlinné produkty. Pre ryšavé dieťa je slnko nepriateľom po celý rok. Keďže sa na bábätká do šesť mesiacov nemôže dávať chemická opaľovacia kozmetika, rodičia sa musia spoľahnúť na dlhé rukávy z UPF materiálu, široké klobúky s remienkami pod bradu a vyhýbať sa pobytu vonku medzi 10:00 a 16:00 hodinou počas letných mesiacov.
Prieberčivosť v jedle a „ohnivá povaha“: Stereotyp o „ohnivej ryšavej povahe“ je mýtus, ktorý je potrebné okamžite zrušiť. Batoľatá majú silné emócie, pretože sa im vyvíja mozog, nie kvôli pigmentu vo vlasových folikuloch. Predstava, že farba vlasov určuje povahu, je nezmyselná. Prieberčivosť v jedle, napríklad pri ovsených vločkách, je bežná u všetkých detí a nie je spojená s farbou vlasov.
Epigenetika a vplyv našich génov | Courtney Griffins | TEDxOU
Proces spracovania bolesti: Jednou z prekvapivých vecí, ktoré sa rodičia ryšavých detí môžu naučiť, je, že ryšaví ľudia spracúvajú bolesť inak. Zubár jednej matky si po prvom pohľade na vlasy jej dcéry poznamenal túto informáciu do karty. Vysvetlil, že proteínový receptor, ktorý spôsobuje farbu vlasov, funguje aj ako endorfínový receptor bolesti. Ryšavé deti často potrebujú približne o 20 % viac anestetika, aby boli počas zákrokov úplne v pohodlí. Táto informácia je kľúčová a rodičia by na ňu mali agresívne upozorňovať každého lekára, sestru či zubára predtým, ako vykonajú akýkoľvek invazívny zákrok.
Verejná pozornosť a osobný priestor: Ryšavé deti často priťahujú pozornosť cudzincov. Rýchle výlety do obchodov sa môžu predĺžiť, pretože neznámi ľudia sa zastavujú, aby si pohladili vlasy alebo položili osobné otázky. Je dôležité, aby rodičia chránili osobný priestor svojho dieťaťa pred prílišnou familiárnosťou.
Dedičnosť okrem vzhľadu: Od pieh po inteligenciu a povahu
Dieťa získava kompletnú genetickú výbavu už v brušku. Čo konkrétne dedí po rodičoch? Okrem výzoru - talent, inteligenciu, záľuby, choroby a pod.? Aj toto sa dedí.
Inteligencia: "Inteligencia je nesmierne komplexný fenomén, ktorý zahŕňa celé spektrum kvalít, od verbálnych-jazykových schopností, po empatiu a sociálne interakcie až po priestorové schopnosti či matematický talent," hovorí RNDr. Jaroslava Durdiaková, PhD. Veda dnes nevie presne povedať, ktoré a koľko génov je zodpovedných za nadanie či intelekt. Faktom ostáva, že inteligencia je geneticky podmienená. Veľmi pravdepodobne však budú desiatky kľúčových génov, možno aj stovky roztrúsené na rôznych chromozómoch a opäť je len v rukách náhody a správnej kombinácie, či dostane do výbavy daný gén alebo nie.
Nedávno bol v médiách uverejnený článok o tom, že vedci dokázali dedičnosť inteligencie po matke. Tu však nejde o dedičnosť pár génov spájaných s inteligenciou, ktoré sú na X chromozóme. Ide o sadu génov, ktoré nesú špeciálnu značku a zapnú sa len v prípade, ak sa dedia od mamy. Chlapec dostane vždy tento X chromozóm od matky, otec mu odovzdá Y chromozóm, preto chlapci tieto znaky zdedia výlučne po mame. Môže ísť o pozitívne znaky ako vyšší intelekt, ale aj niektoré gény zodpovedné za ochorenia (ako hemofília). Dcéry svoju inteligenciu dostávajú od oboch rodičov. Avšak, dedí sa len 40 % inteligencie, ostatok sa získava počas života.
Mitochondriálna DNA a Y-chromozóm: Ak sa pýtate čo ďalšie dedíme po matke, je to mitochondriálna DNA, ktorá sa dedí v materskej línii, ale to je na dlhšiu debatu a hlavne to je niečo, čo nemá prejav v znakoch, ktoré by sme videli, má to zmysel z hľadiska evolúcie. Výlučne po otcovi sa dedí to, čo je uložené na Y chromozóme, kde sa vzhľadom na celú našu genetickú výbavu nachádza len pár génov. Y chromozóm môže dostať od svojho otca len chlapček. Väčšinou ide o gény, ktoré riadia vývin chlapčeka mužským smerom a nemajú jasný prejav. Azda jedna výnimka je ochlpenie ušného boltca typického v arabských krajinách. Keď sa tento znak nachádza u otca, 100-percentne ho zdedí aj syn.
Správanie a povaha: "Správanie je veľmi komplexný prejav, ktorý závisí od génov, ale z veľkej časti je dotvorený a ovplyvnený prostredím, takže správne smerovanie dieťaťa a stimulujúce prostredie môže veľmi modulovať efekt génov," vysvetľuje genetička Durdiaková. Samozrejme, biologický základ tam vždy je. Ak boli rodičia dieťaťa problémoví v akomkoľvek zmysle, dieťa sa stane problémovým najmä preto, lebo vidí vzorec tohto správania u rodičov. Problémovosť nie je znak, ktorý zdedíme, isté povahové črty áno, ktoré sa však dajú modulovať prostredím.
Pohlavie dieťaťa: Pohlavie budúceho dieťaťa závisí od otca. Od matky dostáva dieťa vždy chromozóm X a od otca buď X, čo znamená, že to bude dievča, alebo Y, čo znamená, že to bude chlapec. Ak má muž veľa bratov, bude mať tým pádom syna a naopak, ak má veľa sestier, bude mať dcéru. Zaujímavosťou je však to, že chromozómy Y obsahujú menej génov ako chromozómy X, to vysvetľuje, prečo je pravdepodobnejšie, že chlapec bude vyzerať skôr ako jeho mama ako otec.
Ďalšie zdedené črty: Jamky v lícach sú veľmi silným génom. Kučeravé vlasy sú naozaj veľmi krásne a veľa mamičiek sníva o tom, že budú mať deti s takýmito vlasmi. Funguje to tak, že ak majú obaja rodičia kučeravé vlasy, bude ich mať aj ich dieťa. Medzi ďalšie silné gény, ktoré sa tiahnu celou rodovou líniou, sa pokladajú výrazné nosy, tenké pery, tmavé vlasy, kučeravé vlasy a tmavá pleť. Primárna je aj pravorukosť. Naopak, za slabé gény sa považujú blond alebo ryšavé vlasy, svetlá pleť a ľavorukosť.
Genetika a ovplyvniteľnosť: Výška, váha a zuby
Niektoré fyzické vlastnosti sú silne geneticky podmienené, zatiaľ čo iné sú ovplyvnené aj prostredím.
Výška: Otcovia ovplyvňujú výšku svojich detí omnoho viac ako matky. Vysokí muži majú zvyčajne vyššie deti. V priemere asi 60-80 % výšky dieťaťa závisí od otca alebo matky a zvyšok je výsledkom stravovania, životného štýlu a zdravia. Existujú skonštruované rovnice, ktoré dokážu výšku dieťaťa predpovedať na základe výšky rodičov s relatívne vysokou presnosťou. Na to, aby ste zistili, aké bude asi vysoké vaše dieťa, stačí výška oboch rodičov a jednoduchý vzorec: výšku matky spočítame s výškou otca, výsledok vydelíme dvoma a ak ide o chlapca, pripočítame 7,5 a ak o dievča, 7,5 odpočítame. Výsledok je predpokladaná výška dieťaťa v dospelosti. Je však možná aj niekoľkocentimetrová odchýlka. Okrem toho, nie všetci súrodenci majú rovnakú výšku.
Váha: Sklon k nadváhe alebo k štíhlej línii sa dedí. Vedci zistili, že hmotnosť a obvod pása je od rodičov zdedený v množstve 25 %. Asi vás neprekvapíme, keď povieme, že sklon k nadváhe je dedený omnoho častejšie ako sklon k tomu, aby ste boli prirodzene štíhli. Váha dieťaťa závisí výlučne od ich matky. Nezáleží na tom, koľko váži otec.
Zubné problémy a ochorenia: Ak otec navštevuje zubára veľmi často kvôli problémom, aj jeho deti budú mať pravdepodobne v budúcnosti problémy. S vekom sa kvalita spermií znižuje. To je aj dôvod, prečo starší ľudia môžu odovzdať zmutované gény svojim deťom. To zvyšuje riziko vzniku duševných ochorení, autizmu, hyperaktivity alebo bipolárnej poruchy. Taktiež deti, ktoré sa narodili mužom, ktorí majú viac ako 45 rokov, majú väčšiu pravdepodobnosť k samovražedným myšlienkam. V úplne každom veku, muži, ktorí majú nejakú chorobu srdca, ju s veľkou pravdepodobnosťou odovzdajú aj svojim synom. Existujú choroby, ktoré možno zdediť len od matky, no rozvíjajú sa len u chlapcov. Je totižto veľmi nepravdepodobné, že dievčatá dostanú takéto choroby. Hemofília je choroba, ktorá sa dá takto prenášať. Jeden z najznámejších ľudí, ktorí mali hemofíliu bol Tsarevich Alexei.
Moderná medicína a etika: Umelé oplodnenie a výber vlastností
V dnešnej modernej dobe pomáha mnohým párom umelé oplodnenie, aby sa stali rodičmi. Z pohľadu genetičky RNDr. Jaroslavy Durdiakovej, PhD. to nie je hazard, ale vymoženosť, ktorú prináša súčasná veda a medicína. "Nepovažujem to za nijaký hazard. Často len pomôže riešiť malý problém, ktorý je príčinou neschopnosti počať či donosiť vytúžené dieťatko," uvádza. Umelé oplodnenie nie je genetická manipulácia, neupravuje sa ani sa nemení genetická informácia jedinca, to už by bol iný príbeh.
Hoci veda a genetika napredujú, a čo sa ešte pred časom zdalo ako nemožné, dnes funguje, je eticky absolútne neprípustné, aby rodičia akokoľvek zasahovali do výbavy svojho dieťaťa. Genetička je presvedčená, že to takto aj ostane, resp. verí v to, že niečo takéto nebude možné. Dá sa to iba vo veľmi prenesenom zmysle. Ak chcete tmavooké dieťatko, voľte tmavookého muža, vaše šance sa tak výrazne zvýšia. Genetická kalkulačka, ktorú uviedla na trh jedna americká firma a ktorá na základe DNA rodičov vypočíta pravdepodobnosť genetického ochorenia, vyvolala pochybnosti o etickosti takéhoto postupu.
Prieberčivosť v jedle: Genetika verzus prostredie
Prieberčivosť v jedle u detí je pomerne bežná situácia. Mnoho detí prejde podľa odborníkov vývojovou fázou, kedy odmietajú určité potraviny - často zeleninu, mäso, jedlá s neznámou chuťou či zložením, alebo jedia veľmi obmedzený výber jedál. Najčastejšie ide o deti vo veku od dvoch do siedmich rokov. Je to evolučná záležitosť - organizmus dieťaťa sa tak chráni pred potenciálne „nebezpečnými“ potravinami. Presvedčiť dieťa, aby zjedlo niečo, čo sa mu nepozdáva, môže byť ťažké. Slzy, záchvaty hnevu pri stole - mnohí rodičia to poznajú až príliš dobre. Ale ak sa vám nedarí priviesť vášho potomka k tomu, aby jedol brokolicu, nemusíte prepadať zúfalstvu a sebaobviňovaniu. Nie je to chyba vo výchove.
Nová štúdia z roku 2024 vedená výskumníkmi z britských univerzít University College London, King's College London a University of Leeds zistila, že prieberčivosť detí v jedle je prevažne genetická vlastnosť, zatiaľ čo druhy konzumovaných potravín, miesto a podmienky konzumácie jedál môžu byť významné iba vtedy, kým je dieťa batoľaťom. Výskumu sa zúčastnilo viac ako 2 000 párov identických aj neidentických dvojčiat narodených v roku 2007 a žijúcich vo Veľkej Británii. Rodičia odpovedali na otázky o stravovacích návykoch svojich detí vo veku od 16 mesiacov do 13 rokov. Väčšina identických dvojčiat zdieľa 100 percent svojho genetického materiálu, zatiaľ čo neidentické dvojčatá nie. To znamená, že výskumníci mohli porovnať genetické vplyvy a vplyvy okolia na prieberčivosť v jedle v oboch skupinách a vyvodiť z toho závery. Zistili, že neidentické dvojčatá si boli oveľa menej podobné, pokiaľ išlo o prieberčivosť v jedení, ako identické dvojčatá. To naznačuje, že genetika má veľký vplyv na to, ako veľmi sa dieťa zdráha skúšať nové jedlá. Výskum tiež zistil, že prieberčivosť v jedle má tendenciu vrcholiť, keď má dieťa sedem rokov, a často mierne klesá, keď vstupuje do dospievania.
„Prieberčivosť v jedení často spôsobuje deťom a ich rodinám veľa stresu,“ povedal Moritz Herle, výskumník z King's College London a jeden z hlavných autorov štúdie. „Náš výskum naznačuje, že rozdiely medzi prieberčivosťou v jedení detí možno do značnej miery pripísať genetickým faktorom.“ Výskumníčka z UCL Zeynep Nas, neurobiologička a ďalšia hlavná autorka článku dodala: „Dúfame, že naše zistenie, že prieberčivosť v jedení je do značnej miery vrodená, môže pomôcť zmierniť obviňovanie rodičov. Toto správanie nie je výsledkom rodičovskej výchovy.“
Tipy pre rodičov prieberčivých jedákov
Genetika sa síce zmeniť nedá, ale ak máte pocit, že vaše dieťa nezje takmer nič z toho, čo mu pripravíte, alebo vytrvalo vyžaduje dve-tri jedlá stále dokola, vtedy je každá rada dobrá. Odborníci majú niekoľko tipov, ako to spoločne s dieťaťom zvládnuť.
- Žiadne nútenie a trpezlivosť: V prvom rade je podľa nich zbytočné dieťa nútiť, aby zjedlo viac než zvyčajne, alebo ho dokola ponúkať, ak odmieta niečo nové. Dieťa podľa nich často potrebuje ochutnať nové jedlo 10 až 15-krát, kým si naň zvykne.
- Zmena prípravy: Niekedy stačí zmeniť spôsob prípravy - niektoré deti odmietajú varenú mrkvu, ale zjedia ju surovú.
- Pravidlo jednej lyžičky: Stačí dať dieťaťu ochutnať jednu lyžičku. Ak mu nebude nové jedlo chutiť, jesť ho nemusí. A hoci sa nám môže zdať, že z toho mála, čo dieťa zje, určite nevyžije, nemali by sme mu dávať väčšie porcie, než je schopné zjesť.
- Vhodné porcie a režim: „Každý máme inak nastavené „spaľovanie“ a využívanie energie z potravy. Ponúkajme deťom vhodné, pekne upravené jedlá v určenom čase. Na tanier však dajme len toľko, koľko je reálne, že dieťa naozaj zje. Dokonca môžeme pred ním z taniera ešte aj kúsok odobrať. Jedlá ponúkajme rôznorodé a v rôznych úpravách. Niektoré deti vyžadujú skôr kašu, iné deti dávajú prednosť kúskom,“ vysvetľuje Helena Schejbalová, klinická psychologička centra Modré dvere pre server idnes.cz.
- Obmedzenie sladkostí: Pred jedlom by sme mali radikálne obmedziť sladkosti a sladké pitie, pretože deti sa niekedy zasýtia sladkosťami. „Čo dieťa na obed zje, to zje. Nemalo by dostať žiadnu náhradu. Ďalšie jedlo je až olovrant,“ dodáva.
- Spoločné stolovanie a zapojenie dieťaťa: Jedenie je podľa detských psychológov jedna z mála oblastí, kde dieťa cíti, že ju môže kontrolovať a má moc rozhodnúť. Občas pomôže zapojiť dieťa do prípravy jedla a vzbudiť tak jeho záujem a pocit, že jedlo je aj jeho dielom - nechať ho vybrať zeleninu, nakrájať ju. Pomáha aj spoločné rodinné stolovanie. Okrem toho, že podľa nedávneho prieskumu pre finančný dom UNIQA spoločné stolovanie pomáha posilňovať pocit bezpečia v rodine, príklad rodiča môže byť povzbudzujúci. Ak dieťa vidí, že dospelí konzumujú rôzne potraviny, môže byť ochotnejšie vyskúšať ich. Samozrejme, stolovanie by malo byť príjemnou súčasťou dňa, a nie stresujúcou alebo nútenou situáciou.
„Pravidelný režim a spoločné stolovanie pomáha dieťaťu vytvoriť si zdravé stravovacie návyky. Podporí ich aj to, ak jeme spolu ako rodina vždy na rovnakom mieste v rovnakom čase. Počas jedla by sme sa nemali s ničím hrať, venovať sa mobilu či tabletu, a počas jedla sa nikam neodbieha. Ani deti, ale ani dospelí. Je to tiež skvelý čas na utužovanie rodinných vzťahov, čo môže prispieť k zníženiu stresu alebo napätia. Deti sa môžu cítiť viac v pohode, ak navyše pri stole nie sú pod tlakom niečo zjesť. Ak vidia, že jedenie je v rodine niečo bežné, normálne a príjemné, sú motivované sa pripojiť,“ dopĺňa Helena Schejbalová.
Kedy spozornieť: Príznaky porúch príjmu potravy u detí
Poruchy príjmu potravy žiaľ ohrozujú čoraz mladšie deti, niektoré majú dokonca len šesť rokov. Počet rodičov detí mladších ako 12 rokov, ktorí hľadajú odbornú pomoc, za posledný rok výrazne vzrástol. „Pri deťoch sa môžeme stretnúť aj so strachom zo slova tuk alebo tučný, ktoré sa im spája s niečím „zlým“ a nevhodným; so zameraním sa na číslo na váhe, alebo so strachom z cukru, ktorý sa deťom prezentuje ako zlý a nezdravý. V praxi to môže vyzerať tak, že dieťa odmieta zjesť čokoľvek, čo má na obale napísané slovo cukor, bez ohľadu na to, či je to cukor pridaný alebo ide o cukor, ktorý sa v danej potravine vyskytuje prirodzene, ako napríklad laktóza v mliečnych výrobkoch,“ približuje odborníčka na výživu z tímu Chuť žiť, Ivana Kachútová, MSc, PhD.
Počet žiadostí o pomoc od rodičov, ktoré odborníčky v občianskom združení Chuť žiť dostávajú, ustavične stúpa. Rodičia u svojich detí pozorujú nielen negatívny obraz ich vlastného tela, ale aj strach z vracania či silnú averziu k určitým druhom potravín, čo vedie k podvýžive a podváhe. Problémom je, že odbornej pomoci pre tieto deti nie je dostatok.
„Poruchy príjmu potravy u detí mladších ako 12 rokov sa vyskytujú častejšie, než si predstavujeme. Týkajú sa dievčat aj chlapcov, pričom najčastejšie sa môžeme stretnúť s mentálnou anorexiou, vyhýbavo-reštriktívnou poruchou príjmu potravy, v zahraničí známou ako ARFID a silnou základnou úzkosťou, ktorá sa pretavuje do manipulácie s jedlom,“ hovorí Ivana Kachútová. Znaky môžu byť podľa nej nenápadné a rodičia si najčastejšie poruchu všimnú vtedy, keď začne dieťa zaostávať za svojou rastovou krivkou.
Pri ARFID, teda vyhýbavo-reštriktívnej poruche príjmu potravy, dieťa jedáva iba špecifické potraviny a odmieta iné, predovšetkým z dôvodov ako je strach zo zadusenia, vracania či neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť alebo vôňu danej potraviny. „Deti pri tejto poruche trpia psychicky - úzkosťou, pocitmi bezmocnosti, frustrácie, a aj fyzicky nedostatkom živín, únavou a pocitmi mdloby. Pri ARFID nie je prítomný strach z priberania. Mnohých ľudí však prekvapí, že už aj šesťročné deti, ktoré majú mentálnu anorexiu, si kontrolujú číslo na váhe. Malé deti, ktoré ešte nedokážu samostatne stáť, sa merajú poležiačky. Treba si uvedomiť, že v priebehu dňa sa mení výška dieťaťa, deti sú vyššie asi o 7-8 mm ráno v porovnaní s večerným meraním.
tags: #ako #mat #rysave #dieta