Vo fascinujúcom svete detstva prechádzajú deti mnohými dôležitými vývojovými míľnikmi, ktoré formujú ich osobnosť, emocionálnu stabilitu a schopnosť fungovať v spoločnosti. Jedným z najvýznamnejších aspektov tohto vývoja je proces odlúčenia od rodičov a adaptácia na nové prostredie, spojená s učením sa počúvať vlastné telo a jeho signály. Deti vnímajú svet veľmi konkrétne, zatiaľ čo predstava času je pre ne abstraktná. Tu a teraz - presne týmto sa líšia deti od nás dospelých. Dokážu si totiž naplno vychutnať prítomnosť a vôbec ich nezaujíma, čo bude o pár hodín alebo zajtra. Podstatné je to, čo v danom momente vidia, cítia a počujú.
Vnímanie sveta a prvé skúsenosti s časom u detí
Malé deti prežívajú realitu predovšetkým prostredníctvom bezprostredných zmyslových vnemov a opakujúcich sa udalostí. Keď je váš drobček hladný alebo ho niečo bolí, začne plakať. Vy ho utešíte, prípadne nakŕmite. Tieto situácie sa opakujú dookola a nadväzujú na seba. Dojča takto získava prvú skúsenosť s časom. Jedna udalosť predchádza druhej a opakujú sa. Opakovanie a pravidelnosť poskytujú malému dieťaťu do troch rokov istotu. Ich chápanie sveta je veľmi konkrétne, čo je zásadné pre budovanie základného pocitu bezpečia a predictability. Toto rané obdobie je kľúčové pre formovanie ich vnímania okolia a vzťahov, ktoré si budujú s najbližšími osobami.
Význam odlúčenia a separácie v živote dieťaťa
Odlúčenie a separácia má v živote dieťaťa z viacerých dôvodov veľký význam. Je to veľmi dôležitý vývinový krok a deti vďaka nemu emocionálne dozrejú. Tento proces nie je dôležitý len pre každé dieťa, ale aj pre jeho rodiča. Pre deti je pocit bezpečia a istoty to najdôležitejšie a ten majú od svojho narodenia práve pri rodičoch. Odlúčenie je však spojené aj so smútkom a je to v poriadku. Vývinovo je úplne normálne, že deti sú z odlúčenia smutné a radšej by boli doma s mamou. Vždy sme smutní, ak sa lúčime s niekým, koho milujeme. Dôležité je nielen pre každé dieťa, ale aj jeho rodiča. Najdôležitejšie je, ako tento krok urobíme.
Odlúčenie od matky a získanie náhradnej vzťahovej osoby, ktorej dieťa bude dôverovať, predstavuje veľký krok v emocionálnom a sociálnom dozrievaní dieťaťa. S tým súvisí prispôsobenie sa novému režimu, pravidlám a nadväzovanie vzťahov. Dieťa sa musí naučiť fungovať v skupine a deliť sa o veci. Ak nemá viacerých súrodencov, doma sa to nenaučí. Petra Arslan Šinková, psychologička a majiteľka predškolských zariadení, zdôrazňuje, že rodičia by sa mali zaujímať, ako to čo najlepšie zvládnuť a zabezpečiť, aby z toho dieťa nemalo traumu. Prečo nie je správne nechať deti doma dlhšie? Pretože odlúčenie je nevyhnutnou súčasťou ich rastu a rozvoja sociálnych zručností.
Rodičovská istota a výber predškolského zariadenia
Pre úspešný nástup do škôlky je kľúčové, aby rodičia boli sami presvedčení, že dieťa chcú dať do škôlky. Akonáhle majú neistotu, či by ešte nemali počkať a podobne, tak to nie je dobre. Ak aj o tejto svojej neistote nehovoria, dieťa ju vycíti. Dieťa vždy cíti našu neistotu, nech robíme čokoľvek. Mali by si byť teda v prvom rade istí svojím rozhodnutím a uvedomiť si, že toto obdobie je vždy ťažké. Pri istote rodičov zohráva dôležitú rolu aj výber škôlky, kam svoje dieťa dávajú. Mali by sa vopred porozprávať s jej vedením, učiteľkami a budú cítiť, či sú to ľudia, ktorým chcú svoje dieťa zveriť. Musia tomu zariadeniu a jeho učiteľkám dôverovať. Ak to tak necítia, nemali by dieťa do tej škôlky dávať. Nebude to fungovať.
Rodičia si často neuvedomujú, že v ich živote nastane veľký zlom, kedy sa ich dieťa začne odpútavať a bude dozrievať. Ich vzťah nadobudne nový rozmer. Ak sa ráno mama pri odovzdávaní dieťaťa v škôlke rozplače, je jasné, že sa rovnako bude správať aj dieťa. Bude si myslieť, že sa má tejto novej situácie tiež báť. Ak je rodič dobre nastavený, dieťa je zrelé a pani učiteľka vtiahne dieťa do kolektívu, adaptácia je otázkou niekoľkých dní. Aj ten veľký plač, čo rodičia zažívajú v šatni, vždy do pár sekúnd ustane, keď zatvoria dvere. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak.
The Role of Parents in the Special Education Process (10 Minutes)
Pripravenosť dieťaťa na odlúčenie: Kedy konzultovať s odborníkom
Otázka pripravenosti dieťaťa na odlúčenie je individuálna. Musí byť už dieťa pripravené na odlúčenie vo veku 3 rokov? Sú deti, ktoré sú pripravené skôr, ale aj také, čo nie sú ani v 3 rokoch. Dá sa povedať, že v priemere sa však väčšina detí v tomto veku dokáže odlúčiť od matky. Ak majú rodičia pochybnosti o pripravenosti dieťaťa, vždy by to mal posúdiť odborník, lebo rodičia nemajú potrebný odstup. Majú svoje obavy a ľahko sa môžu dať zviesť k tomu, že ich dieťa nie je na škôlku zrelé, hoci to tak nie je. Dieťa je v škôlke celý deň spokojné, šťastné, ale keď ráno zaplače, rodičia sa začnú strachovať. Zároveň, ak odborník povie, že dieťatko je zrelé, mali by mu nástup do škôlky aj umožniť. A to takým spôsobom, že mu dajú pocit istoty a podpory.
Ako sa prejavuje, kedy ešte dieťa nie je emocionálne zrelé na odlúčenie od matky? Kedy mu odporučíte zostať doma? Ešte pred nástupom do škôlky sa veľa rodičov o dieťati pýta. Dieťa sa pozve na pozorovanie, aby sa videlo, či je vôbec schopné vzdialiť sa od mamy a ísť k hračkám, alebo sa jej stále drží. Na nezrelých deťoch vidno úzkosť. Ak dieťa mamu stále nesleduje, je to dobré znamenie. Petra Arslan Šinková je psychologička, ktorá sa špecializuje na testovanie detí v predškolskom veku a ako jediná na Slovensku využíva program Dr. Portm.
Tréning separácie sa považuje za kľúčový. Odlučovanie je potrebné začať postupne a nespôsobiť dieťaťu šok. Možno to robiť s pomocou otca, babičiek a podobne. Sú rodičia, ktorí pred nástupom do škôlky povedia, že dieťa s nimi chodí úplne všade, spávajú spolu a vôbec nie je zvyknuté bez nich fungovať. Mali by teda rodičia pravidelne nechávať dieťa od malička aj s inými osobami. Vývinovo si má dieťa prechádzať určitými štádiami a veľmi dôležité výzvy sú pri tom aj odlúčenia. Vo vývinovej psychológii sa hovorí o štádiách, kedy sa dieťa cíti byť súčasťou tela matky, postupne prechádza do diády, teda už vníma „ja a ty“. V tomto momente ho má začať rodič trošku púšťať.
Adaptácia na škôlku: Kľúčové faktory a proces
Ideálny adaptačný proces začína predprípravnou fázou, kedy by rodičia mali o škôlke deťom rozprávať. Hovoriť im, čo sa tam deje, hrať sa na ňu. Čítať si príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z rozprávky sa dokáže dieťa krásne vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho asi čaká. Potom by sa mali chodiť prechádzať k škôlke. Ak sa dá, ísť sa do nej pozrieť. Úžasné by bolo, ak by všetky škôlky umožňovali, aby rodičia mohli zotrvať aspoň prvé dni 30 minút až 1,5 hodiny. Nesmie to byť viac. Dieťa si nemá zvykať fungovať v prostredí s rodičom, ale bez neho. Rodič by mu mal sprostredkovať pocit istoty a bezpečia.
Ak dieťa vyzerá bezproblémovo, už aj druhý deň ho môžeme nechať samé. Povieme mu, že si ideme nakúpiť jabĺčka a zatiaľ môže napríklad postaviť s deťmi vežu. Tak, aby sme vedeli dodržať ten sľub a prídeme preň aj s jabĺčkami. Dieťa má pocit, že rodič dodržal sľub a zároveň vie, kde bol. Deti musia vedieť, kam mama odišla. Rodič nesmie meškať. Hlavne v prvé dni neexistuje, aby meškal, lebo to nabúra u dieťaťa pocit jeho istoty. Čas v škôlke dieťaťu postupne predlžujeme. V prvý deň tam môže byť pol hodinu, ďalší deň hodinu a pol. Ak nemá problém, tak aj pol deň. Ak je úzkostnejšie, necháme ho len hodinu a pol. Treba to riešiť individuálne a sledovať, ako reaguje. Je dôležité dobre naplánovať, kedy sa dieťa dostane z pol dňa na celý deň. Bežne hovoríme o 1-2 týždňoch.
Neodporúča sa robiť naraz veľa zmien v čase nástupu do škôlky. Mali by sme si zodpovedne naplánovať nástup dieťaťa do škôlky a podmieniť tomu aj ostatné veci. Ak rodič nastupuje do práce, mal by zaškôlkovať dieťa aj 2 - 6 mesiacov vopred ako nastúpi do práce. Je to úplne nová situácia pre všetkých. Odnaúčanie od plienok, cumlíka či dojčenia je dôležité robiť vopred, lebo tých zmien by bolo na dieťa veľa. Podobne aj v prípade, ak sa má narodiť súrodenec. Každá zmena prináša dieťaťu pocit narušenia istoty a bezpečia. Bude sa musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré budú výrazne vplývať na jeho život. Čím menej zmien, tým lepšie.
Stres zo zmeny môže prispieť k tomu, prečo sú niektoré deti často choré. Nemusí to byť len stresom. Je to jednoducho zvýšenou záťažou. Tým, že sa kladú väčšie požiadavky na dieťa, musí nasledovať inštrukcie, prispôsobiť sa režimu, je tam viac detí, nové aktivity, je z toho unavené. Keď je organizmus vyčerpaný, má slabšiu imunitu a ľahšie ochorie. Súvisí s týmto vyčerpaním aj to, že bývajú deti po návrate zo škôlky podráždenejšie a plačlivejšie? Na jednej strane je adaptácia, ktorá sa deje v škôlke. Dieťa je najprv väčšinou vo fáze pozorovateľa, sleduje, čo sa okolo neho deje, nezapája sa veľmi. Potom sa začne aktívnejšie zapájať, skúša, testuje a následne si začne hľadať v kolektíve pozíciu.
Zmeny v správaní nastanú aj doma. Dieťa bude unavenejšie, môže byť uzavretejšie. Potrebuje si spracovať zážitky. Často býva doma aj mrzutejšie. Tým, že v škôlke sa začne prispôsobovať novým pravidlám a režimu, doma môže skúšať posúvať túto hranicu a nechce sa mu už počúvať inštrukcie. Môže s rodičom viac bojovať, lebo potrebuje niekde „vypustiť paru“. Niekedy deti dostanú záchvat hnevu ešte v šatni, keď príde rodič. Mali by mu však dať šancu vykričať sa, uvoľniť sa. Je to to isté, akoby rodič začal chodiť do práce a stále od neho niekto niečo chce. Dieťa sa musí všeličomu prispôsobovať. Doma chce mať pokoj alebo sa vykričať, aby to dostalo zo seba. Nie je to znakom toho, že by mu v škôlke bolo zle.
Emocionálne a sociálne dozrievanie dieťaťa
V kontexte emocionálneho a sociálneho dozrievania je dôležité, aby rodičia začali dieťa púšťať. Mali by sme mu začať dávať viac voľnosti, možnosti spoznávať svet okolo seba. Veľmi sa mi páči vo výchove prístup, že dieťa sa má možnosť kedykoľvek sa k rodičovi dostať a zároveň sa spolieha samé na seba. Napríklad aj pri spaní môže mať dieťa postieľku umiestnenú tak, že sa samé dokáže ku mne dostať, ak chce. Ak má dieťa v noci potrebuje a príde za mnou, či je staršie alebo mladšie, má na to svoj dôvod. Potrebuje si niečo nasýtiť, alebo niečo zažilo počas dňa, cíti sa choré a chce sa pritúliť, treba mu to dovoliť. Je dôležité, aby si rodičia cez dieťa neriešili svoje neistoty a nezdravo nenadväzovali deti na seba. Neskôr je to pre ich deti ťažšie. Takéto deti majú väčšie problémy s nadväzovaním nových vzťahov. Je lepšie stáť pri nich a byť im oporou, keď to potrebujú.
Ako si rodič môže otestovať, či je dieťa zrelé na odlúčenie od mamy? Najprv je dobré testovať ho doma. Matka môže ísť do obchodu a dieťa zostane s babkou. Začať je dobré s krátkymi intervalmi. Ak má dieťa problém zostať s inou osobou bez mamy, už je to prvý znak, že môže mať problém s odlúčením. Rodičia by mali premýšľať, ako mu pomôcť. Dobré je využívať rôzne krúžky či detské centrá, aby si zvykalo, že sú okrem neho ďalšie deti, že učiteľka dáva nejaké inštrukcie a ono ich má nasledovať. Aj tam rodičia uvidia, či je dieťa schopné sa vzdialiť. Po diáde prechádza dieťa do triády, kedy sa priberá otec a na to si začne dieťa vytvárať ďalšie vzťahy.
Výzvy v kolektíve: Keď dieťa nezapadne
Niekedy sa stáva, že niektoré deti do kolektívu nezapadnú. Dôvody sú často individuálne a ovplyvňované konkrétnymi okolnosťami. Ak sa dieťa od začiatku cíti odlišné od zvyšku kolektívu, môže byť preň ťažšie nájsť spoločnú reč s ostatnými deťmi v skupine. Niektoré deti môžu mať problémy s rýchlymi kontaktmi a priateľstvami. Pre dieťa je dôležité, aby sa cítilo komfortne a prijaté rovesníkmi. Neschopnosť zapadnúť môže vyústiť do pocitu osamelosti, neistoty a zníženého sebavedomia. V najhorších prípadoch sa môže stať obeťou šikany, napríklad ignorovanie a vynechávanie z aktivít. To môže jeho sebavedomie ovplyvniť veľmi negatívne.
Ak dieťa začína byť sociálne izolované a uzatvára sa samo do seba, pociťuje rôzne negatívne následky na svoju psychiku a sebavedomie. Ak dieťa nie je akceptované a je pochopené také, aké je, môže to viesť k problémom. Pocit odlišnosti a nepochopenia môže spôsobovať ťažkosti so sústredením pri učení sa. Je dôležité venovať pozornosť tomu, čo sa v jeho živote deje. Rodičia by mali stáť pri deťoch v ťažkostiach, ale bez zľahčovaniu situácie. Mali by dieťa chváliť za čo i len malé z jeho úspechov, posilňovať jeho silné stránky a zamerať sa na záujmy a činnosti, v ktorých vyniká. Podpora rodičov a školy je zásadná.
Je dôležité dieťaťu pomôcť rozvíjať sociálne zručnosti. Môže pomôcť aj stretávanie sa s rovesníkmi mimo školského prostredia, aby si dieťa vytváralo priateľstvá s deťmi, ktoré majú podobné alebo rovnaké záujmy. Ak sú problémy pretrvávajúce, odporúča sa konzultovať s odborníkom, napríklad so psychológom alebo špeciálnym pedagógom. Komunikácia medzi rodičom a školou má tiež veľký vplyv na jeho začlenenie do kolektívu. Rodičia by mali zabezpečiť, aby bolo dieťaťu v škole vytvorené prostredie, ktoré mu uľahčí začlenenie. Zároveň je nevyhnutné včas reagovať na akékoľvek náznaky šikany. Všetky tieto kroky prispievajú k celkovej pohode a sociálnemu vývoju. Rodičia by mali aktívne hľadať riešenia a nenechať dieťa v pocite osamelosti.
Význam voľného a neorganizovaného pohybu
Voľný, neorganizovaný pohyb súčasným deťom veľmi chýba. Málokto si dnes dovolí potomka len tak vypustiť z bytu, aby sa mu za tri hodiny sám vrátil. Vylietaný a šťastný. Voľný čas dnes deťom vyplňujú krúžky, cudzie jazyky, počítače. Samozrejme aj športové aktivity, ale tie sa zďaleka netýkajú všetkých a často prinášajú jednostrannú záťaž. Deti sa nevenujú bežným a prirodzeným druhom pohybu, ktoré by pre ne boli zdrojom zábavy a poznania. Málo chodia, behajú, lezú, jazdia na bicykli. S tým súvisí zhoršená schopnosť zvládnuť jednoduchý hod loptou, skok, kotrmelec či skákanie cez švihadlo. Aj v škole je telesná výchova Popoluškou, dôraz sa kladie na intelektuálne, nie športové výkony. Rodičia deti privážajú autami aj do samotnej školy, hoci pešo by to mali len zo desať minút chôdze.
„Voľný pohyb je nesmiernym prínosom, deti sa pri ňom najprirodzenejšie zoznamujú s vlastným telom. Počas prvých siedmich rokov života je to zásadné, pretože vývojovo dominuje rast a dozrievanie telesných funkcií. Ak dieťa nemá dostatočnú možnosť chodiť, behať, skákať, váľať sa, cvičiť sa v udržiavaní rovnováhy a zdolávať prekážky v podobe šplhania na stromy alebo aspoň do strmého kopca, dochádza k oslabeniu, respektíve nedostatočnému vývoji telesného systému,“ hovorí Eva Labusová. Voľný a neorganizovaný pohyb, samozrejme, ovplyvňuje aj duševný svet dieťaťa. Rozvíja samostatnosť, predstavivosť, kreativitu, improvizáciu, koncentráciu i emocionalitu. „Pasívne prijímané vizuálne a akustické podnety ponúkajú len zjednodušený, neúplný, plochý obraz skutočnosti.“
Ak sa rodič sám venuje nejakej pravidelnej športovej aktivite, napríklad behu, dobre vie, ako dobre sa na konci cíti. Je veselý, pokojný, sústredený, lepšie naladený na rodinu, druhých ľudí. Prečo by to v prípade detí malo byť inak? Ak vás trápi, že dieťa napríklad nespolupracuje, odvráva či všetko odmieta, jednoducho povedané nie je „v pohode“, skúste mu dopriať dostatok pohybu a sledujte, čo to s ním urobí. Rady odborníkov, koľko času by denne deti mali stráviť pohybom, sa líšia. Zhodujú sa však na minimálne hodine, ešte lepšie dvoch hodinách. A ak sa podaria tri hodiny, je to skvelé.
„Keď sme boli malí my, lietali sme vonku každý deň bez výnimky. Ak spolužiak alebo kamarát z dvora dostal domáce väzenie, ľutovali sme ho. Dnes je to presne naopak. Pre dnešné deti je trestom byť vonku, nudia sa tam a chcú domov k počítačom, tabletom a telefónom,“ hovorí Katarína, mama trojročných dvojičiek, s ktorými sa snaží byť vonku na ihriskách čo najviac. Katka ľutuje, že doba sa zmenila. Hoci to chápe, sama sa nechce súčasným trendom podriaďovať. Rodičia nemusia. Tu je niekoľko dobrých tipov, ako dostať do života vášho dieťaťa viac pohybu:
- Vychádzka by sa mala stať každodennou realitou, výlet do prírody aspoň každý druhý víkend. Dajte si to ako prioritu. Tak, ako si zapisujete pracovné úlohy, skúste do diára vpliesť aj voľný čas trávený s deťmi.
- Chodiť s deťmi na ihrisko je bežné, ale rodičia sú tam zväčša duchom neprítomní. Postávajú, maximálne tak riešia spor o vedierko a lopatku. Nepriznali by to, ale je nuda. Spoločná návšteva športovej haly je už o inom. Deti si tam s rodičmi môžu zahrať napríklad bedminton či tenis.
- Dovoľte deťom váľať sa v listí, skákať do kaluže, vŕtať sa drievkom v mokrej hline. Vývojovo to potrebujú, rodičia či babičky im v tomto často bránia, aby sa nezašpinili alebo neporanili. Pre deti je to však ten najprirodzenejší pohyb.
- Nechať malé deti vonku bez dozoru, to dnes neurobí skoro žiadny rodič. Nemá preto veľký zmysel zavádzať tieto retro zvyky do súčasných podmienok. Mohlo by sa stať, že dieťa si vonku nebude mať s kým hrať. Oveľa jednoduchšie je, ak dáte dohromady pár rodičov a vezmete všetky deti na lúku či do lesa.
Učenie sa počúvať vlastné telo: Základy sebadôvery
Naučiť sa počúvať telo je jedna z najdôležitejších vecí. Pretože naše telo rovná sa MY. A hoci o ňom pochybujeme, ono nepochybuje o nás. Každá jedna z jeho stoviek biliónov buniek je naším spojencom. Pravdou je, že základom našej nedôvery je strach. Tak milujeme naše deti, že sa o ne bojíme. Nechceme, aby sa im niečo stalo, nedajbože ochorieť, lebo je slabo oblečený, je vychudnutý, musí viac jesť, málo športuje, bude obézny. Strach posilňuje našu nedôveru v zdravý úsudok detí o vlastnom tele. Učíme ich neveriť sebe a signálom tela. To je pekný základ na problémy v budúcnosti, čo poviete?
Keď sa rozhodujete o svojom tele, pýtate sa seba na názor, či dáte prednosť názoru kolegu, kamaráta, internetu, knihy, rady odborníkov? Ide o to, že tieto rady sú rady zvonka - ide o obracanie sa mimo svojho tela. Čo ak najlepšie rozhodnutie dokáže spraviť telo samo? Spýtali by ste sa ho na názor? Naše telo je unikátne, krásne a má svoje limity - ak ich prekročí vaša hlava (hádam ešte vydržím), ihneď vyšle signál. Ak ho ignorujete, vyšle ďalší a napokon na nepočúvanie doplatíme chorobou, zranením, vyhorením, spánkovou depriváciou. Toto sme my, rodičia a toto učíme naše deti.
Devíza do budúcnosti znie: Učme deti počúvať svoje telo! "Len to pekne dojedz, chcem vidieť prázdny tanier… Nemôže ti byť teplo, veď ja mrznem… Nevládzeš? Tento kúsok ešte musíš dobehnúť." Poznáte to? Tieto vyhlásenia sú dôkazy, ako neveríme vlastným deťom. Prečo? Lebo neveríme sebe. Prečo? Lebo sme sa naučili neveriť si. Od vlastných rodičov, prarodičov, alebo učiteľky zo škôlky, školy, vychovávateľky.
Krok číslo jeden: Rodičia ako vzor v počúvaní tela
Naše správanie vychádza z dvoch vecí - viery, že sa nám nemôže nič stať, a popierania nášho tela, lebo jeho správanie nepasuje do obrázka, ktorý sme si o ňom vytvorili. Teda prvým krokom, ako naše deti naučiť počúvať svoje telo, je naučiť sa to my, rodičia. Naše telo nie je náš nepriateľ - nezaslúži si, aby sme proti nemu bojovali. Chce, aby sme ho akceptovali, naučili sa rešpektovať jeho limity a milovali ho. Milí rodičia, takto sa naučíte počúvať svoje telo:
- Dovoľte si cítiť sa tak, ako sa práve cítite. Nenegujte svoje pocity (a teda ani pocity svojich detí - naučia sa tak nepopierať problém, keď ho raz budú skutočne mať).
- Akceptujte svoje pocity - neodsudzujte ich a seba, neposudzujte ich ani seba.
- Otvorte sa možnosti načúvať svojmu telu - ono má vždy čo povedať, je tvorené živými bunkami.
- Verte svojmu telu - každá jeho bunka je na vašej strane.
- Telo sa mení - aj jeho bunky, emócie, mozog, teda zmýšľanie - nezastavujte, nepopierajte tú zmenu ani u vás ani vašich detí, aby ste sa nefixovali na nemeniteľný obraz o sebe samom.
- Tešte sa z toho, čo chce vaše telo.
- Povedzte si, za čo ste telu vďačný (dnes zvládlo veľký stres).
- Aj vaše telo potrebuje svoj čas - relaxujte, rozmaznávajte sa, oddychujte.
Psychológovia sa pýtajú takto - "Ako sa cítite? A kde to cítite?" Telo je totiž najlepší zdroj informácií.
Krok číslo dva: Učenie detí dôverovať signálom tela
Keď už ste si konečne začali veriť (alebo aspoň o tom rozmýšľate), môžeme sa sústrediť na naše deti. Verte či nie, ony sa narodili s prirodzenou vierou vo vlastnú intuíciu. Takže ich nič učiť nemusíme. Naopak - nesmieme ich naučiť NEPOČÚVAŤ vlastné telo. Hoci je to neľahká úloha, naučiť sa to môžu aj od spolužiakov v škole. Alebo učiteľa, ktorý ich prinúti dobehnúť preteky do konca. Tu sú tri oblasti, na ktoré sa sústreďte v počúvaní tela u detí:
Jedlo
Nie "kto bude prvý", ale jesť pomaly a premýšľať o každom súste. To je základ vedomého jedenia. Vedeli ste, že mozgu chvíľu trvá, kým sústredí všetky informácie o tom, že ste už plní, takže pocit preplnenosti získate až po tom, čo ste prestali jesť? Preto je dôležité pomaly jesť a ak si nie ste istý, včas sa zastaviť a chvíľu počkať. Deti v tom majú jasno. Ak majú dosť, povedia to, hoci tanier nie je prázdny. Áno, o pár sekúnd sú zase hladní. Vedia povedať, čo im chutí, na čo nie sú ešte pripravení. Dobré je naučiť sa rozlíšiť jedlo, ktoré dá energiu, naštartuje, a jedlo, ktoré vyčerpá (zapisujte si ich spolu, aby ste sa im nabudúce mohli vyhnúť). Naučte deti uvedomovať si, čo a ako jedia. Staršie deti môžete naučiť odlišovať hlad tela od emocionálneho hladu (z nudy, strachu, smútku, únavy).
Šport
Keď vaše dieťa raz nevládze, tak nevládze. Veľakrát sa mu možno nechce, lenže ide o znak, že sa mu niečo nepáči, nebaví ho. Nenúťte deti prebrať tempo cvičenia od iných. Každé telo má svoje. Ak chce tancovať, nechajte ho tancovať, bežať, skákať, liezť, objavovať schopnosti svojho tela. Neberte im vedomie o samom sebe ("to nedáš", "tam nedoskočíš"). A hlavne ak potrebuje oddych, doprajte mu ho.
Oblečenie
Ako sa obliecť je pre rodičov jedna veľká téma. Deťom je teplo, no vyzliecť sa im nedovolíme, pretože my cítime chlad. Áno, bojíme sa o ne, nemusia mať správny odhad, počasie je klamlivé - ale pre svoj strach im podkopávame sebadôveru, vedomie o signáloch tela. Aj moja dcéra sa už "pomýlila" - behala bez svetra a chytila nádchu - lenže stačilo sa porozprávať, stačilo jej nabudúce svetrík ponúknuť pre silný vietor a ona sa zastavila, premyslela si a rozhodla sa - učme deti vedieť sa za seba rozhodnúť a toto právo im neupierajme (vlastne im ho upiera náš strach, ktorý nevieme ovládnuť). Nechajme ich vybrať si, v čom sa cítia dobre.
Rozvoj kľúčových kompetencií a motivácia k učeniu
Motivácia je veľmi dôležitou súčasťou vo výučbe dieťaťa. Viete, ktoré sú tie informácie, ktoré si zapamätáme ako prvé? Ku ktorým sa viaže veľa pozitívnych citov! Pocity sú totiž schopné rozvíjať pamäť. Preto je dôležité vytvoriť dieťaťu príjemné prostredie. Jednoznačne ste si všimli, že hádka v prípade učenia, nevedie nikam. Skôr sa snažte o vytvorenie dôvery, dbajte na otvorený a pozitívny vzťah. Buďte skôr priateľmi ako rivalmi!
Ďalším kľúčovým prvkom je pochváliť ho za dobre odvedenú prácu. Pozornosť a vytrvalosť vášho dieťaťa ešte nie sú úplne vyvinuté, preto je možné, že len veľmi ťažko sa vie sústrediť na zadanú úlohu. Veď toľko rôznych iných vecí je vo svete zaujímavejších ako učenie! Je dôležité nájsť to dokonalé miesto na učenie. Toto môže pre každého znamenať niečo iné. Môže sa totiž stať, že vaše dieťa bude mať dokonale zariadenú detskú izbu, podľa jeho predstáv, ale aj tak sa bude radšej učiť napríklad v kuchyni. Kvôli tomuto sa nezačnite rozčuľovať alebo hnevať.
Úlohy je vhodné rozdeliť na menšie časti. Jednoznačne sa párkrát stane, že dieťa bude potrebovať vašu pomoc alebo rady. Naplňte váš domov materiálmi na čítanie! Objavte knihy, časopisy alebo rôzne noviny. Proste čítajte veľa! V inšpiratívnom prostredí sa oveľa ľahšie učí, nehovoriac o tom, že rodičia sú pre deti vždy vzorom.
Dôležité je objaviť záujmy vášho dieťaťa! Aké má vaše dieťa záujmy? Zistite, či to je varenie, autá, lietadlá či napríklad kreslenie. Na tomto princípe aplikujte aj pomoc pri jednotlivých projektoch, kedy možno nie vždy budete odborníkom v téme, ale budete mať možnosť nájsť niekoho, kto pomôže vášmu dieťaťu. Rozvojové hry sú výbornou pomôckou pri učení. Učenie hrou je to najjednoduchšie a najzábavnejšie učenie. Veľmi nápomocné sú tie rozvojové hry, vďaka ktorým môže dieťa vyskúšať a sledovať nové javy, ale rozhodnúť sa môžete aj pre hry, ktoré sa konkrétne zameriavajú napríklad na zrak, sluch, motoriku alebo vnemy.
A napokon, oslavujte! Ak sa vášmu dieťaťu podarí dosiahnuť nejaký pozitívny výsledok, tak jednoznačne ho odmeňte! Pochvala od srdca alebo spoločne strávený čas sú nadovšetko! Učiť sa rozumieť svojmu telu a vedieť interpretovať jeho signály je beh na dlhú trať. Ale stojí za to, pretože uspokojujúcu odpoveď o sebe samom nedostaneme od odborníka - ale od seba.
tags: #ako #sa #telo #snazi #vylucit #dieta