Popredné miesto medzi najvýznamnejšími básnikmi romantického obdobia v dejinách slovenskej literatúry patrí Andrejovi Sládkovičovi. Od narodenia autora básnických skladieb Marína a Detvan uplynie v pondelok 30. marca 200 rokov. Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, sa narodil v Krupine 30. marca 1820 ako deviate zo štrnástich detí učiteľa a literáta Ondreja Braxatorisa a matky Terézie rodenej Bartholomeidesovej. Jeho poézia sa vyznačovala hlbokým citom pre krásu prírody, lásky a domova. Bol nielen básnikom, ale aj prekladateľom ruskej, francúzskej i nemeckej poézie, ako aj kritikom literárnych a dramatických prác a publicistom. Aktívne sa zapájal do národného života a patril k jedným z najvýznamnejších predstaviteľov štúrovskej generácie, čo svedčí o jeho širokom spoločenskom a kultúrnom zábere.
Rané detstvo a prvé kroky vo vzdelávaní
Prvé svetlo sveta uzrel v Krupine dňa 30. marca 1820. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny, čo je charakteristický znak mnohých vtedajších rodín. Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku. Prvé vedomosti naberal v rodnej Krupine od roku 1826 do roku 1830. Základnému vzdelaniu ho priučil najprv Štefan Kaunicz, potom v druhej triede týchto škôl jeho otec Ondrej Braxatoris a napokon v tretej triede Štefan Gašparík. Tieto roky položili základy jeho neskoršej vzdelanostnej dráhy a lásky k písanému slovu. Od roku 1830 navštevoval školu v Perovčanoch (Perőcsény), kde sa zdokonaľoval aj v maďarčine, čo svedčilo o praktickosti vtedajšieho vzdelávania a potrebe ovládať viacero jazykov v mnohonárodnostnom Uhorsku. Pobudol tam jeden rok v študijných začiatkoch na piaristickom gymnáziu. V roku 1831 sa vrátil do rodnej Krupiny, kde študoval na piaristickom gymnáziu v rokoch 1831 - 1832. V tom istom roku bol konfirmovaný v náuke evanjelickej cirkvi.
Študentské roky a stretnutie s múzou
Jeho štúdium pokračovalo na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, ktoré navštevoval v rokoch 1832 až 1840. Počas ôsmich rokov sa venoval štúdiu teologickému, filozofickému, filologickému, historickému a prírodných vied za pôsobenia Burghadta, Kossaniho, Rojku, Boilemana a Lichrada. Upriamoval si ducha predovšetkým na náboženské veci, čo predznamenávalo jeho budúce povolanie. Pobyt v Banskej Štiavnici znamenal v živote Andreja Braxatorisa veľa. Počas štúdií sa angažoval aj v tamojšom slovenskom študentskom spolku. V tomto období sa v rodine Pavla Pischlu, v ktorej súkromne učil, aby si zarobil na štúdiá, zoznámil so svojou umeleckou múzou Máriou Pischlovou (Marínou). Štúdium prerušil pre nedostatok finančných prostriedkov, jeden rok sa živil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch v rokoch 1838 - 1839. Po návrate do Banskej Štiavnice si vylepšoval materiálne možnosti aj dávaním súkromných hodín v meštianskych rodinách, popri iných aj v rodine Pavla Pišla. Tam sa stretol so svojou veľkou láskou Marínou Pišlovou. Od roku 1839 do roku 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla, kde spoznal Marínu Pišlovú.
Následne z Banskej Štiavnice odišiel na Evanjelické lýceum do Bratislavy, ktoré navštevoval v rokoch 1840 - 1842. Tam sa stal súčasťou štúrovskej skupiny a aktívne sa zapájal do činnosti v Ústave reči a literatúry československej. Súčasne s takmer nenásytným záujmom navštevoval Štúrove historické a filologické prednášky týkajúce sa Slovenského národa, ktorý sa od útleho detstva naučil milovať ako národ, z ktorého pochádza. Bol pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra a patril k vedúcim osobnostiam jeho družiny. Ako viacerí predstavitelia štúrovskej generácie aj on študoval teológiu v Nemecku na univerzite v Halle v rokoch 1843 - 1844. Keď takto strávil dva roky v Bratislave a vykonal obvyklé rigorózne skúšky kandidátov teológie v Bratislave a Banskej Štiavnici, prijal na jeden rok zamestnanie vychovávateľa v rodine kováča Ondreja Lukáča v Hodruši v rokoch 1842 - 1843. Odtiaľ, ako je zvykom, odišiel za hranice do Nemecka, kde sa po celý rok venoval teologicko-filozofickým štúdiám na univerzite v Saskej Halle.
Zrod Maríny a Detvana: Láska a národné prebudenie
Po návrate na Slovensko pôsobil do roku 1847 ako vychovávateľ. Pracoval tri roky taktiež ako vychovávateľ v zámožnej rodine Petra Bezegha v Rybároch, tabulárneho sudcu z Rybár. Práve tu vznikli jeho najznámejšie básnické skladby Marína a Detvan. V malebnej prírode prežil básnik najpokojnejšie obdobie svojho života. Dom, v ktorom Sládkovič býval v rokoch 1844 - 1847, ešte dnes nájdeme na južnom okraji Rybár. Už pred príchodom do Rybár napísal básnik niekoľko lyrických básní. V pokojnom prostredí prekrásnej prírody - pri prechádzkach po brehu Hrona sa básnický talent Sládkoviča naplno rozvinul. Na brehu obľúbeného - niekedy tichého, inokedy búrlivého Hrona, pod šumiacimi jelšami, ktoré lemovali rieku po obidvoch stranách, aj za krásnych mesačných nocí - nachádzal básnik inšpiráciu na vytvorenie týchto skvostov, ktoré boli napísané štúrovskou spisovnou slovenčinou. Pri čítaní básnickej skladby „Marína“ si môžeme predstaviť romantické zákutia neďaleko starého korviniovského vodného mlyna. Každú zákrutu rieky Hron básnik poznal. Ľavý breh bol lemovaný husto rozvetvenými jelšami - s kobercom zelene - popretkávaným pestrými poľnými kvetmi. Najromantickejšie miesto - Sihoť - pri starom mlyne - bolo obklopené zo všetkých strán jelšami a prichádzalo sa tam lavičkou cez náhon dreveného mlynského kolesa.
Ikonickú básnickú skladbu Marína, do ktorej pretavil nenaplnený ľúbostný cit k Márii Pischlovej, začal písať po návrate z Halle v roku 1844. Bez rozchodu by Marína zrejme nikdy nevznikla. Inšpiráciou k napísaniu Maríny bol pre mladého básnika Sládkoviča rozchod s jeho veľkou láskou Máriou Pischlovou, s ktorou sa zoznámil počas štúdia v Banskej Štiavnici. K rozchodu dvojice došlo, keď Sládkovič študoval teológiu v Halle. Máriu totiž matka nútila k sobášu s bohatým kupcom - medovnikárom. Rozsiahla básnická skladba vyšla v roku 1846 v Pešti. Tvorí ju 286 desať veršových a päť osem veršových strof, pričom každá strofa je uzavretá myšlienka. Mnohí literárni vedci označujú toto dielo za jednu z najdlhších básnických skladieb vo svetovej literatúre - má 291 strof, ktoré obsahujú 2100 veršov. Intímna lyrika uvedenej skladby „rozčerila“ názorovú hladinu medzi rovesníkmi, ktorí osobné city nepokladali za vhodné prezentovať na verejnosti. Napriek tomu medzi mládežou rýchlo získala priaznivcov a nadšencov a po vydaní v Pešti roku 1846 sa jej dostalo uznania. V básnickej skladbe vyjadril nielen lásku k milovanej žene, ale aj k slovenskému národu či domovine. Marína je autorom najdlhšej ľúbostnej básne na svete, ktorá sa považuje za ústredné dielo slovenského romantizmu. Život, a nie filozofia mu dal podnet k napísaniu jeho najslávnejšej básnickej skladby Marína, ktorá je oslavou konkrétnej lásky k žene, ale aj k národu.
Vzápätí sa pustil do tvorby ďalšej veľkej lyricko-epickej básnickej skladby Detvan, ktorá vyšla v roku 1853 v almanachu Nitra. Aj svojou druhou najznámejšou básnickou skladbou Detvan (1853) sa pokúsil pozdvihnúť národné povedomie Slovákov. Námet k druhej vynikajúcej lyricko-epickej skladbe Detvan našiel básnik vo svojom okolí. Podnetom k napísaniu tejto skladby bola možno návšteva Detvy spolu s rodinou Bezeghovcov. Jej ideovo-tematickým základom je romantický príbeh detvianskeho mládenca Martina, v ktorom autor stelesnil ideálne črty slovenského ľudu, presvedčenie o jeho schopnostiach a vieru v lepšiu budúcnosť. Popri dejovej línii ľudového hrdinu podal obraz aktuálnych dobových myšlienok pri vytváraní nových spoločenských vzťahov. Okrem krásnych ľudových typov nájdeme v diele aj prísneho, ale spravodlivého panovníka.
Duchovná a národná služba v Hrochoti a Radvani
Ako evanjelický farár začínal Sládkovič najprv v Hrochoti. Roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti. V mesiaci októbri predošlého roku absolvoval rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova božieho. Evanjelická cirkev v Hrochoti ho riadne vyvolila, povolala a ustanovila dňa 9. júna tohto roku 1847. Na kňazský stav bol vysvätený 9. júna 1847 Jánom Seberínym v Banskej Štiavnici. Svojho úradu sa hneď ujal. Roky 1847-1856 sú vymedzené predovšetkým jeho pôsobením v obci v postavení evanjelického kňaza.
Hrochoť znamenala pre 27-ročného Andreja Sládkoviča začiatok kňazského účinkovania i manželského stavu. V čase pôsobenia v Rybároch sa totiž zoznámil s dcérou panského úradníka v Hronseku Antóniou Júliou Sekovičovou. Z jeho nového pôsobiska v Hrochoti jej napísal niekoľko ľúbostných listov. V liste zo 14. augusta takto popisuje stav svojej duše: „Drahá moja! Nešťastlivý bol môj posledný odchod z Garanseku. Nie preto, že som sa trochu, nemysliac na cestu, zatáral, ale preto, že od teba vždy dial som musel, a čo by to nebolo v sobotu bývalo, bol by som vstave býval naspak sa obrátiť. Ale darmo: keď som sa už raz tejto kochulkovskej neveste oddal, musel som sa do jej náručia ponáhľať. Pravda, bol som jej verný, celý týždeň, ale aj nepokojný a smutný tak, že by ma na dva razy nebol zobral. Teraz sa mi trošku duša vyjasnila preto, že aspoň písať idem Tebe, radosť moja, a preto, že na druhý tento týždeň zase budem mať to šťastie, a Pán Boh od skazy zachráni, nad Hronom mojím a v blízkosti mojej milokrásnej sa tešiť. Myslím na Teba, duša moja, temer bez prestania: ale neviem, či mi to u Teba dobré či zlé srdce spraví“. V tom istom liste reaguje aj na narážky okolia ohľadne ich vzťahu: „Ale čo nás tam po tom, však ver družička moja, nech si tam svet myslí a robí čo chce, my si taký malý vlastný svet spravíme a všetky biedy a špaty von z neho vytvoríme.“
Ľúbostné vzplanutie prerástlo do silného citového vzťahu natoľko, že Sládkovič zakrátko požiadal o jej ruku. Sobáš sa konal už 15. septembra 1847 v Hronseku. Sobášny akt vykonal Sládkovičov brat Karol Braxatoris, tesársky farár v Honte. Predobrazom budúceho manželského spolužitia sa stal text piesne, ktorú si obaja snúbenci pred obradom zaspievali (z ruštiny ju preložil Andrej Sládkovič): „Mne chyženka úbohá pri tebe bude chrám, ja v nej prosím od Boha jedinké zdravie nám…“ Obidva vážne momenty - začiatok kňazského účinkovania a manželský stav - spôsobili, že sa na niekoľko rokov básnicky (až na výnimky) odmlčal. Starostlivosť o príslušníkov hrochotského cirkevného zboru ho plne zamestnávala, svoje povinnosti sa snažil plniť čo najlepšie. Uvedomoval si však, že prišiel do kraja, kde je núdza na dennom poriadku. Sám neoplýval majetkom, preto uvedené roky boli naozaj ťažké. Oporou mu bol tunajší učiteľ Samuel Šok, ktorý v obci pôsobil už od roku 1838 a poznal miestne pomery i obyvateľov.
Počas pôsobenia v Hrochoti sa ich manželské šťastie začalo napĺňať potomstvom. Narodilo sa im päť detí - 25. augusta 1848 dcéra Oľga, 28. novembra 1849 syn Cyril, 25. novembra 1851 dcéra Elena, 8. septembra 1852 syn Miloš a 11. októbra 1855 syn Ladislav Juraj (ten však 23. februára nasledujúceho roku zomrel). Pri rozrastajúcej sa rodinke bola starosť o jej zabezpečenie čoraz náročnejšia. Hrochotská fara neoplývala bohatstvom, preto boli pochopiteľné snahy Sládkoviča získať výhodnejšie miesto. Je známe, že sa roku 1850 usiloval o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v Banskej Bystrici, ako aj o miesto na krupinskej fare. Nič z toho však nevyšlo i preto, lebo mal povesť pansláva. Hrochoť mu bola súdená až do 12. mája 1856, keď ho vyvolili za farára v Radvani. Potom až do konca života pôsobil v Radvani, ktorá je dnes mestskou časťou Banskej Bystrice. Ako vyzeral bežný život v rodine naznačuje úryvok z medailónu o Sládkovičovej manželke v časopise Živena (1933): „Rázovitý ľud hrochotský mala Antónia úprimne rada a ľud ju tiež mal rád, ctil a vážil si svoju „pani matku". Aj s čeliadkou nakladala láskavé. Raz v kuchyni ju slúžka čosi nahnevala a Antónia s plačom sa išla požalovať manželovi. On vyšiel do kuchyne a krotko povie slúžke: „Marka, nezarmucuj pani farárku, lebo sa na teba ozaj nahnevám." Slúžka pustila sa do veľkého plaču a ostala poslušnou a krotkou ako ovečka.“ Pokiaľ bol mladší a zdravý, veľmi rád mal veselú a nevinnú zábavu a spoločnosť dobrých priateľov, a bol i sám veľmi zábavný a žartovlivý: vedel veľmi obratne cudzím slovám docela iný žartovlivý zmysel podhodiť, ale vždy šetrne: a to šlo často jedno za druhým, takže spoločnosť ani nevedela, ako jej čas v tom najlepšom rozmare ušiel.
Revolučné obdobie a osobná odvaha
Situáciu ešte skomplikovali politicko-spoločenské pomery rokov 1848/49. Revolučné zmeny a pohyby Andreja Sládkoviča nadchli - reagoval na ne už v marci 1848 odvážnou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti: „…Zabudni, mater, na bolesť pôrodu, narodíš syna slobody! Duch večný súdi: a zlatú slobodu rodia si spolné národy! Zabudni, sediac, na svoje mozole, malé máš síce, ale vlastné pole, len chalupu máš, ale tvoju vlastnú, máš biednu minulosť, lež budúcnosť šťastnú: nezrodilas'si rabské preklínanie!…“ Básnik veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do širšieho vedomia. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach.
No ďalší vývoj už nebol priaznivý, Bachov policajný režim umlčiaval každý samostatnejší pohyb v národnom spoločenstve. Represálie prenikli i do odľahlej Hrochote - v júni roku 1849 zatkla vojenská gerila kapitána Ganstuka aj Andreja Sládkoviča. Ľudovít Grossmann v básnikovom životopise takto popísal uvedenú dramatickú situáciu: „Jednoho dňa v mesiaci júni r. 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už náš Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Príchodiaci začnú búchať na dvere farského dvoru, žiadajúc o vpustenie. Manželka Sládkoviča sa spytuje, či sa im má otvoriť. Sládkovič odvetí: „Len otvorte, nech vidíme, kto je a čo chce." Na to vstúpi do chyže, kde Sládkovič ležal, poddôstojník zo zboru kapitána guerilly Lud. Ganstuka menom Vághegzi, ponechajúc ostatné, asi z osem do desať hláv záležajúco mužstvo vo dvore a preriekne: „Pán farár, nech vstanú: prichádzam k nim menom nášho pána kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára obce dostavili." Sládkovič vstanúc, chcel si len šlafrok obliecť: nemilý posol mu ale odvetí: „Nech sa lepšie a teplejšie oblečú, lebo je chladno a pôjdeme stade ďalej." Sládkovič prijal toto napomenutie, lepšie sa obliekol a tušiac už, že je s ním nedobre, odobral sa od svojej manželky potešujúc ju, aby sa o neho nestrachovala, a kráčal s vyslaným preňho mužstvom do domu richtárskeho. Nezadlho priviedli ta i hrochotského učiteľa Sam. Šolca a akéhosi horára, menom Jakiča, ktorého ale hneď prepustili. Z richtárskeho domu viedli Sládkoviča so Šokom do jedného v hrochotskej doline ležiaceho mlyna, kde bola Šolcova dcéra vydatá. Sládkovič si zabudol vziať vreckovú šatku, a žiadal, aby mu mlynárka požičala. Ganstuk to ale nedovolil a surovo zakľajúc odvetil: „Netreba mu nič dať, ešte by sa mi mohol do rána obesiť, a na to je i zajtra dosť času." Na to rozkázal Ganstuk oboch zajatých zamknúť do jednej tesnej pálenke, kde mali až do rána zavretí byť, a dal pred nich postaviť - ako pred na smrť odsúdených - dve horiace sviece. To vidiac Šoková manželka, ktorá zajatých až do mlyna sprevádzala, bežala do fary oznámiť Sládkovičovej manželke, čo sa s ich manželmi robí. Táto sa hneď vybrala do mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku: „Holnap az elsô fára felakasztatom a panszlávot." (Zajtra obesím panslávov na prvý strom.) Vidiac, že sú jej prosby bez výsledku, vrátila sa domov a naskutku vyslala posla na Mičinú k svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi, farárovi s chýrom, čo sa s jej manželom robí. Ráno Ganstuk so svojím mužstvom a zajatými ďalej do hôr stúpal, a síce v nasledujúcom poriadku: po samom predku cigáň s rýľom a motykou, za ním jedna čiastka mužstva, potom zajatí a za nimi ostatné mužstvo. Keď už boli v hore, dobehol ta za nimi Sládkovičov švagor Hoič, ktorý behom celého povstania stál na strane povstalcov, a po zakončení povstania za istý čas ako väzeň bol v Prešporku chytený. Tento na strane premlúval Ganstuka, aby zajatých prepustil a dodal i to, že Rusi hranice krajiny už skutočne prekročili a sa i ku stolici Zvolenskej blížia: ale žiadneho cieľa dosiahuť nemohol. Ganstuk na to vyslal vyzvedačov, ktorí mu mali správu priniesť, či je výrok Hoičov ohľadom na Rusov pravdivý. Správa tá sa potvrdila, a Ganstuk postaviac na jednej lúke svoje mužstvo do radu, rozkázal Sokovi, aby sa pred vojsko postavil. Čo keď sa stalo, takto k Sokovi premluvil: „Pán učiteľ, nech si kľaknú a nech sa pomodlia." Tento si i v skutku pokľakol. „Lebo - im už ostatná hodina odbila, lebo sú už slobodný a môžu domov odísť." Šok povstanúc bozkal svojmu trýzniteľovi ruku a odišiel domov bez Sládkoviča, lebo tomuto Ganstuk na krátko odvetil: „Oni pán farár tu zostanú." Od tohoto času bolo i so Sládkovičom krajšie nakladané a na tretí deň bol i on domov prepustený.“ Hrôzyplný zážitok síce Sládkovičom i jeho manželkou otriasol, ale nepochoval v nich veľkorysosť a ľudskosť. V jeseni toho istého roku totiž slovenskí dobrovoľníci kapitána Ganstuka zatkli a hrozilo mu nebezpečenstvo. Sládkovič i jeho manželka verejne odpustili svojmu trápiteľovi, na čo bol odvedený do väzenia. Po niekoľkých týždňoch prišla za svojho otca orodovať Ganstukova dcéra - a Sládkovič sa svojím písomným svedectvom pričinil o jeho oslobodenie. Týmto svojím činom si získal úctu a uznanie. Napriek dramatickým udalostiam Sládkovič neklesal na duchu, v liste Amálii Bobčekovej z 23. apríla 1853 napísal: „Hja, však ver, zlé sú časy: každý na seba myslí: a predsa, čo toto aj celý svet opakuje, ja myslím, že práve v zlých časoch spojenie duší a spoločnosť je najpotrebnejšia. Čo máme z toho, keď pri zlých časoch aj my budeme zlí, keď pri telesnej psote ani ducha nebudeme mat bohatého a srdcia plné viery a odhodlanosti? Čo nemáme, to mat môžeme, len sa majme radi…“
Angažovanosť v národnom hnutí a ostatná tvorba
Od mladosti bol Sládkovič aktívnym účastníkom národného spolkového života. Udržiaval kontakty s poprednými predstaviteľmi slovanských národov. V porevolučnom období zobral na seba úlohu slúžiť národnému hnutiu. V dňoch 6. - 7. júna 1861 bol v Turčianskom sv. Martine jedným z účastníkov Slovenského národného zhromaždenia, ktoré prijalo Memorandum národa slovenského. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa. Sládkovič patril k zakladateľom Matice slovenskej. Patril k aktívnym členom Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a zúčastnil sa tak na revitalizácii slovenského života, bol členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh.
Prvé básne s vlasteneckou orientáciou vyšli v almanachu Nitra (1842). Inšpiračnými zdrojmi predstaviteľa slovenskej romantickej poézie a príslušníka štúrovskej generácie boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, ale aj hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote 19. storočia. Všetky sa dajú nájsť v jeho najvýznamnejšom diele napísanom v štúrovskej slovenčine Marína (1846). Pokračoval v intenciách štúrovského romantického programu rozsiahlou filozoficko-reflexívnou básňou Sôvety v rodine Dušanovej (knižne vyšla až v roku 1861). V jeho básňach Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom či Mládenec zaznieval aj silný vlastenecký postoj. Aj svojou druhou najznámejšou básnickou skladbou Detvan (1853) sa pokúsil pozdvihnúť národné povedomie Slovákov. V poézii Andreja Sládkoviča vystupuje do popredia človek vo svojej mnohotvárnosti, ktorý sa zapája do spoločenského a národného diania. Jeho slovo nadobúdalo vlastenecký náboj, čo potvrdzujú básne uverejnené v revolučných rokoch 1848/1849. Tieto dejinné udalosti nezostali bez jeho literárneho stvárnenia. Pri príležitosti memorandového zhromaždenia napísal národný epos Svätomartiniáda (1861) a na počesť vzniku Matice slovenskej to bola oslavná báseň Pamiatka pre deň 4. augusta. Pri príležitosti tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestov publikoval báseň Lipa cyrilometodejská (1864) a na pamiatku trojstého výročia hrdinského boja a smrti veľkej postavy protitureckých bojov, chorvátskeho bána Zrínskeho napísal oslavnú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Okrem toho napísal Sládkovič aj ďalšie básne - Dcérka a mať a mnoho iných.
Prekladateľská činnosť a filozofické vplyvy
Popri poézii sa venoval prekladaniu z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine), neskôr tiež z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články (Národnie školy, Verejná mienka o nás), recenzie (Ján Botto: Báj Maginhradu a i.) a posudky, ktoré mali vysokú teoretickú úroveň. V jeho básňach sa objavujú národnobuditeľské a národnoobranné prvky. Jeho myšlienkovú orientáciu ovplyvnila aj Heglova filozofia. V jeho romantickej poézii spája podnety slovenského folklóru s filozofickou predstavou o ideálnej mravnosti, kráse a dokonalosti človeka. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú“ krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre. Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej spisbe. Jeho najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka je Marína (dvakrát do maďarčiny, češtiny, poľštiny, francúzštiny).
Posledné roky života a trvalý odkaz
Andrej Sládkovič zomrel 20. apríla 1872 v Radvani vo veku 52 rokov. 20. apríla 1872 dotĺklo srdce slávika Pohronia. Je pochovaný na miestnom evanjelickom cintoríne. Andreja Sládkoviča odprevadili na poslednej ceste obyvatelia a priatelia zo širokého okolia. Pieseň „Hojže, Bože“ a verše básnika Jána Bottu boli rozlúčkou za všetkých roduverných Slovákov.
Andrej Sládkovič sa zapísal zlatými písmenami do dejín slovenskej literatúry. Meno básnika Andreja Sládkoviča zostane navždy späté s naším mestom a našou školou. Stal sa vzorom pre mnohých ďalších slovenských básnikov a literátov, ako napríklad Ján Botto či Svetozár Hurban Vajanský. V roku 1948 po ňom vtedajšie Československo pomenovalo mesto v okrese Galanta - Sládkovičovo. Dovtedy sa volalo Diosek. Jeho meno nesú tiež desiatky ulíc po celej krajine, vrátane tej v bratislavskej mestskej časti Staré mesto.
Jeho syn, Martin Miloš Braxatoris, tiež evanjelický kňaz, bol známy básnik, redaktor a prekladateľ. Jeho vnukom bol libretista a textár Pavol Braxatoris, spoluzakladateľ slovenskej operety a známy spolutvorca operiet s Gejzom Dusíkom. Rodinný odkaz Andreja Sládkoviča tak pretrval cez generácie a významne prispel k slovenskej kultúre.
tags: #andrej #sladkovic #narodenie #a #umrtie