Nestihla vyrásť na ženu a za svoj krátky život nestihla byť ani známou, ani slávnou. Naopak, 15-ročná dievčina bola nútená prežiť ukrytá pred svetom. Ukrytá v strachu a obavách o seba a svojich najbližších, no s neoblomnou nádejou v ľudské dobro. Ukrytá v tichu a mlčanlivosti, no predsa ju roky po jej smrti počuť po celej zemi. Reč je o mladej Židovke, ktorá sa stala obeťou holokaustu. O výnimočnej žene Anne Frankovej. Jej meno poznajú ľudia na celom svete najmä vďaka denníku, v ktorom detailne opísala život v úkryte v Amsterdame, kde sa s rodinou a s ďalšími Židmi ukrývala pred nacistickými prenasledovateľmi. Len málo kníh má aj po desiatkach rokov takú výpovednú hodnotu a skrýva v sebe taký emocionálny náboj ako denník trinásťročného židovského dievčaťa Anny Frankovej.
Detstvo vo Frankfurte nad Mohanom: Korene a prvé roky
Annelies Marie Franková sa narodila 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom do nemeckej židovskej rodiny. Jej predkovia žili vo Frankfurte celé generácie a rodina tu žila svoj bežný život. Jej otec Otto Frank, ktorý bol v prvej svetovej vojne poručíkom nemeckej armády, pracoval ako bankový úradník. Matka Edith Holländerová - Franková bola ženou v domácnosti. Útle detstvo prežila Anna práve tu, spolu so svojou o tri roky staršou sestrou Margot.
Frankovci boli síce židovského pôvodu, ale nedodržiavali všetky tradície judaizmu. Dalo by sa povedať, že patrili k liberálnym Židom. Žili v asimilovanej komunite židovských a nežidovských občanov rôznych náboženstiev, kde sa ich život prelinal s ostatnými bez výrazných náboženských obmedzení. Ich rodičia nedodržiavali väčšinu zvykov a tradícií judaizmu, čo svedčí o ich sekulárnom prístupe k náboženstvu.
Útek pred hrozbou: Presun do Amsterdamu
Situácia v krajine aj v rodine sa však zmenila s nástupom Adolfa Hitlera k moci. Po zverejnení rasových zákonov v roku 1933 si Frankovci uvedomili svoje ohrozenie. Z obáv o svoju bezpečnosť sa rodina rozhodla pre odchod do Holandska, ktoré bolo v tom čase neutrálne. Anna mala vtedy 5 rokov. Podľa niektorých zdrojov mala Anna v tom čase 4 roky, keď sa spolu so svojimi rodičmi a sestrou presťahovali do Amsterdamu.
Otto Frank sa do Holandska presťahoval ešte v lete ako prvý, aby tu pripravil zázemie pre celú rodinu. V Amsterdame založil firmu Opekta. Jeho manželka spolu s oboma dcérami bývali dočasne u starej mamy v Aachene, ale v priebehu polroka sa postupne všetky tri presťahovali za ním, aby tu začali spoločne žiť nový život. V Amsterdame začala 6-ročná Anna chodiť do školy Montessori. Margot aj Anna sa v Amsterdame čoskoro aklimatizovali. Margot začala chodiť na obecnú školu v mieste bydliska a po skončení prvého stupňa začala navštevovať dievčenské lýceum. Anna Franková a jej sestra Margot začali navštevovať v hlavnom meste Holandska aj základnú školu. Krátko potom, ako so sestrou Margot nastúpili na amsterdamské židovské lýceum, ich životy sa opäť dramaticky zmenili.
Amsterdamský útlak: Stupňovanie protižidovských opatrení
Pocit bezpečia sa však stratil, keď v máji 1940 Nemecko obsadilo Holandsko. V máji v roku 1940 napadlo hitlerovské Nemecko Holandsko a v krajine vstúpil do platnosti celý rad protižidovských zákonov a nariadení. Diskriminácia židovského obyvateľstva a zavádzanie protižidovských zákonov sa aj v Holandsku neustále stupňovali. Židia potom už ani tu nesmeli vlastniť podniky. Otto Frank preto prepísal vedenie firmy na svojich dvoch zamestnancov, Kuglera a Kleimana.
Židovské deti nesmeli navštevovať bežné školy, a tak Margot s Annou museli prestúpiť na židovské gymnázium. A všetci Židia museli aj tu nosiť žltú hviezdu. Anna ako 11-ročná tak musela žiť v obmedzeniach. Nesmela chodiť do školy s nežidovskými deťmi, cestovať v hromadnej doprave a v súkromných autách, sedieť na dvore domu jej rodičov, chodiť do divadla či kina a musela nosiť označenie - žltú hviezdu. Annin otec sa dokonca pokúšal vybaviť víza pre svoju manželku a deti do Spojených štátov amerických, aby spoločne ušli pred nacistami, no neúspešne.
Streľba na námestí Dam - tragédia 7. mája 1945 (Holandsko po druhej svetovej vojne)
Útočisko v tichu: Zadný trakt na Prinsengracht 263
Hrozivá atmosféra v krajine a eskalujúca hrozba transportov primäla prezieravých Frankovcov k myšlienke vybudovať úkryt v zadnom trakte domu, kde sídlila ich firma Opekta. Úkryt v zadnom trakte amsterdamského domu, v ktorom sídlila firma Opekta založená Ottom Frankom, budovali jej prezieraví rodičia viac ako rok. Po tom, čo začala byť aktuálna hrozba transportov, sa rodina Frankovcov rozhodla konať. Keď 5. júla 1942 dostala Margot predvolanie do „pracovného tábora“ v Nemecku, urýchlilo to ich rozhodnutie. Deň na to, 6. júla, zinscenovala rodina útek do Švajčiarska tak, aby tejto fáme uverili aj ich najbližší. Nechali po sebe rozhádzaný byt a list na rozlúčku. V skutočnosti sa však rodičia s dvoma dcérami presťahovali len o kúsok ďalej, do tajného úkrytu v otcovej firme. Rodina Frankových sa 6. júla 1942 ukryla v tajnej prístavbe na Prinsengracht 263.
Úkrytom sa stal zadný dom v otcovej firme - dve poschodia v budove na ulici Prinsengracht. Anna tu s rodinou prežila viac ako dva roky, presne 760 dní / 761 dní. Týždeň na to k nim pribudla rodina van Pelsovcov - Hermann, Augusta a ich šestnásťročný syn Peter. A v novembri prijali do úkrytu ešte zubára Fritza Pfeffera. Spolu s nimi sa v zadnom trakte domu v centre Amsterdamu ukrývali aj ďalší štyria Židia. Všetci ôsmi boli nemeckí Židia, ktorí sa v Holandsku chceli skryť pred nacistami. Všetci títo ôsmi sa stali na dlhý čas obyvateľmi jedného bytu, štyroch izieb zadného traktu, zavretí za tajnými dverami otočnej knižnice. Do úkrytu viedol jediný vchod cez dvere skryté za špeciálnou otočnou knižnicou, ktorú vyrobil otec Bep Voskuijlovej, ktorý pracoval vo firme ako skladník.
Za stenami úkrytu bežal život ďalej. Cez okná bolo počuť zvuky ulice, počas dňa doliehal spoza tajných dverí ruch pracovnej prevádzky. V zadnom trakte však muselo byť ticho. Obyvatelia skrýše nesmeli vychádzať von, svietiť, ani vetrať, nesmeli sa pozerať z okna. Všetku hygienu museli stihnúť skoro ráno, pred otvorením podniku, aby ich neprezradil zvuk vodovodného kohútika. V tichosti si museli pripraviť jedlo, dať do poriadku svoje veci. Nikto si nesmel všimnúť, že v tých priestoroch niekto je. Na obyvateľov úkrytu padla rýchlo ponorková choroba, človek nebol ani na chvíľu sám, nesmel sa nahlas zasmiať ani plakať. Celý čas v sebe obyvatelia úkrytu dusili zlosť, napätie či strach.
Neoceniteľná pomoc a spojenie s vonkajším svetom
O úkryte malo vedieť len zopár ľudí zvonka. Boli to zamestnanci a rodinní priatelia Otta Franka, ktorí predstavovali ich jediný kontakt so svetom po dlhé mesiace. Medzi týchto odvážnych ľudí patrili Victor Kugler a Johannes Kleiman, s ktorými sa Frank dohodol o vedení svojho podniku. Títo dvaja muži mu pomáhali zariadiť byt v zadnom trakte, aby v ňom rodina mohla prežiť. Starali sa o chod firmy, ale aj o bezpečnosť ukrývaných. Nemohli sa prerieknuť ani pred zamestnancami, ani pred obchodnými partnermi a tajili to aj pred svojimi rodinami.
Ďalšími dvoma pomocníkmi podstupujúcimi veľké riziko boli ženy - Frankova sekretárka Miep Giesová a pisárka Bep Voskuijlová. Tieto ženy mali na starosti nákupy, zásobovali ukrývaných potravinami a oblečením. Aby sa mladí mohli vzdelávať, na svoje meno zabezpečili všetkým trom diaľkové kurzy tesnopisu a cudzích jazykov. Annin otec vypracoval plán úkrytu a rodina Frankovcov bola odkázaná na pomoc priateľov, ktorí ich kryli a zásobovali potravinami a najnutnejšími potrebami. Týchto pár pomocníkov zabezpečovalo Frankovcom a ich priateľom fyzické prežitie. Ale nielen to. Boli pre nich jediným kontaktom s vonkajším svetom. Od nich sa dozvedali, ako sa vyvíja vojna aj celková politická situácia. Nosili im časopisy a noviny, aby mohli sledovať správy. V úkryte mali aj rádio, na ktorom sa im občas takisto podarilo zachytiť dôležité informácie. Anna rada čítala, a tak Miep pre všetkých pravidelne požičiavala knihy z knižnice. Anna písala o ich obetavosti v najnebezpečnejších dobách.
Streľba na námestí Dam - tragédia 7. mája 1945 (Holandsko po druhej svetovej vojne)
Denník Anny Frankovej: Hlas z tmy
Anna oslávila 12. júna 1942 svoje trináste narodeniny. Dostala viac darčekov, no jeden ju obzvlášť potešil. Bol to denník, zošit v červeno-bielom kockovanom obale. Anna sa rozhodla, že si do neho bude písať svoj denník. Na jeho prvú stránku hneď napísala: „Dúfam, že sa ti budem môcť so všetkým zveriť tak, ako som sa ešte nikdy nikomu nemohla, a že mi budeš veľkou oporou.“ Bolo to pár dní predtým, ako sa za ňou a jej rodinou zavreli dvere úkrytu. Tam postupne zapĺňala stránku po stránke, akoby sa zverovala najlepšej priateľke.
Spočiatku bola Anna rada, že má okolo seba viac ľudí, inokedy jej prekážalo, že sa musí s toľkými deliť o osobný priestor. V denníku zachytávala dni, kedy vládla v byte dobrá nálada, rovnako však ťažobu, ktorá na všetkých doliehala. Popisovala v ňom jednotvárne dni v úkryte, zaznamenávala udalosti, ktoré sa okolo nej diali, vypäté situácie, správy zvonka. Denníku zverovala všetky svoje city, sny a túžby, ktoré sprevádzali jej dospievanie. Písala o svojich hádkach s mamou, o rastúcej láske k Petrovi, o clivote, keď načúvala padajúcemu dažďu. Písala o nervozite a konfliktoch medzi jednotlivými členmi tejto tajnej domácnosti. Písala o pocite skľúčenosti, o neustávajúcom strachu, že ich v úkryte nájdu. Aj o bolesti, ktorú cítila, keď sa dozvedala o smutných osudoch iných Židov z mesta. Písala o nádeji, že tá hrôza sa raz skončí a o odhodlaní čeliť tomu všetkému. V denníku verne zachytila život v úkryte, najmä všetky peripetie medzi jeho múrmi, dusivú atmosféru, zmeny ľudských charakterov. Do denníka pretavila aj všetky svoje pocity a na jeho stránkach možno jasne vidieť prerod malej, bezstarostnej Anny na rýchlo dospievajúce dievča. Život v úkryte jej poskytol veľa možností spoznať ľudí a ich správanie, spoznať seba a pochopiť, čo chce v živote dokázať a čo je pre ňu dôležité.
Anna vo svojom denníku skúmala aj vzťahy členov úkrytu a ich osobnostné rozdiely. Často písala o jej komplikovanom vzťahu s matkou, s ktorou nevedela nájsť vzájomné porozumenie. Aj v úkryte Anna pokračovala vo svojom štúdiu, pretože verila, že sa do školy čoskoro vráti. Denník je plný udalostí, ktoré sa stali počas dní v úkryte, ale aj Anniných pocitov, snov, ambícií, tém, o ktorých si myslela, že nemôže s nikým diskutovať. Tiež písala o abstraktných témach, ako napríklad viera v Boha a ľudská existencia. „Nemyslím na všetku tu biedu, ale na krásu, ktorá pretrvá,“ napísala Anna. Pre celé svoje dospievanie Anna prežila ukrytá pred celým svetom. Písala v ňom aj o svojej viere v dobro ľudí a nádeji na mier. "Konečne som si uvedomila, že si musím robiť školské povinnosti, aby som nebola ignorantkou, aby som pokračovala v živote, aby som sa stala novinárkou, pretože to chcem! Viem, že dokážem písať, ale ešte sa uvidí, či mám naozaj talent. A ak nemám talent na písanie kníh alebo článkov v novinách, môžem vždy písať sama pre seba. Chcem však dosiahnuť viac. Potrebujem mať okrem manžela a detí niečo, čomu by som sa mohla venovať! Chcem byť užitočná alebo priniesť potešenie všetkým ľuďom, aj tým, ktorých som nikdy nestretla." Na jar 1944 sa rozhodla o celom skrývaní napísať knihu a ako predloha jej mal slúžiť práve denník. Sama svoje záznamy začala prepisovať do literárnej podoby, aby ich raz, po skončení vojny, mohla publikovať. Do zošita sa jej takto podarilo prepísať podstatnú časť denníka. Autorka totiž pôvodné zápisky neskôr prepracovala a literárne vylepšila.
Prázdna strana a tragický koniec
Najstrašnejším momentom v celom denníku je však prázdna strana, za ktorou už nie je nič. Posledné myšlienky dala Anna na papier 1. augusta 1944. Až do 1. augusta 1944 v ňom očami dievčatka zaznamenávala hrôzostrašnú realitu, všetko to, čo sa dialo okolo nej. O tri dni neskôr, 4. augusta 1944, na anonymné telefonické udanie vtrhla do budovy polícia a gestapo, ktorá zrejme dostala hlásenie o ukrývaní Židov. Pri prehliadke našli aj vstup do zadného traktu a všetkých jeho vydesených obyvateľov odvliekli. Spolu s nimi zatkli aj Kleimana a Kuglera, ktorí im boli počas ukrývania nápomocní. Zatknutie viedol rakúsky policajt a člen jednotiek SS Karl Silberbauer a jeho pomocníci od holandskej polície. Spravodlivosti aspoň čiastočne urobil zadosť lovec nacistov Simon Wiesenthal, s pomocou ktorého bol Silberbauer v 60. rokoch zadržaný.
So svojou rodinou a známymi žila Anna v uzavretom priestore tajnej skrýše vyše dvoch rokov. 760 dní / 761 dní trval jej strach, bezmocnosť, ale aj nádej. Tá zostala nenaplnená. Úkryt bol odhalený. Nikdy sa nezistilo, kto Anninu rodinu zradil. Múzeum, ktoré sa venuje odkazu jednej z najznámejších obetí holokaustu, uviedlo, že je možné, že osem ľudí, ktorí sa v budove dnešného múzea ukrývali od júla 1942, nikto neudal.
Po zatknutí boli rodiny Frankovcov, Pelsovcov aj lekár Pfeffer deportovaní do holandského zberného tábora vo Westerborku a odtiaľ putovali do Auschwitzu - Birkenau. Do nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau sa Frankovci aj ďalší obyvatelia úkrytu dostali posledným transportom 3. septembra 1944. Annina mama zomrela začiatkom januára 1945 v tábore Auschwitz-Birkenau na hlad. Tam sa Anna so svojimi rodičmi videla naposledy. So sestrou Margot bola deportovaná do koncentračného tábora v nemeckom Bergen-Belsene. Anna a jej sestra Margot sa koncom októbra 1944 dostali do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Strašná vyčerpanosť, vyhladovanie a epidémia brušného týfusu boli pre 15-ročnú Annu a 18-ročnú Margot smrteľné. Obe tam zomreli koncom februára 1945, alebo v marci 1945 (presný dátum nie je známy). Anna, sama chorá, sa starala o svoju sestru až do jej smrti a zomrela len niekoľko dní po nej v marci 1945. Koncentračný tábor Bergen-Belsen bol oslobodený britskou armádou len o niekoľko týždňov neskôr v apríli 1945. Tisíce mŕtvych tiel bolo pochovaných do veľkých jám masových hrobov. Anna umrela vo veku 16 rokov spolu so svojou sestrou v koncentračnom tábore Bergen-Belsen na týfus, ktorý v tábore vypukol z dôvodu nedostatočných hygienických podmienok. Len pár týždňov po jej smrti bol tento tábor úplne oslobodený.
Podobne tragický koniec stihol aj ich mamu Edith, celú rodinu Pelsovcov a Fritza Pfeffera. Jediný, kto nacistický teror prežil, bol otec Otto Frank. Až na Anninho otca všetci ľudia z úkrytu zahynuli.
Dedičstvo a posolstvo Anny Frankovej
Po vojne sa Otto Frank vrátil do Amsterdamu, kde našiel zázemie v rodine Miep Giesovej. Holanďanke Miep Giesovej, ktorá ukrývala Annu Frankovú, jej rodinu a štyroch ďalších Židov pred nacistami, sa podarilo zachrániť Annin denník. Miep sa totiž po násilnom odvlečení Frankovcov vrátila do zadného traktu a tam našla Annine zápisky. Nečítala ich, pokladala ich za jej tajomstvo, ale denník schovala, aby ho raz mladej žene mohla vrátiť. To sa jej žiaľ nepodarilo. Miep mu odovzdala Annin denník so slovami: "Toto je dedičstvo vašej dcéry."
Otto Frank, ktorý ako jediný z rodiny prežil holokaust, nedokázal spočiatku prečítať texty svojej dcéry. Približne po mesiaci "našiel silu tie riadky prečítať" a úryvky z denníka poslal svojim príbuzným do Bazileja. Tí boli presvedčení o tom, že tento dokument by si otec Anny nemal nechať iba pre seba. Otto Frank z neho spravil niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr text upravil do knižnej podoby a urobil z neho knižnú podobu. Otec však v denníku objavil dcérinu túžbu stať sa spisovateľkou alebo novinárkou. Dcérine prianie vydať knihu chcel otec naplniť. A nielen to. Jej výpovede chcel využiť ako posolstvo mieru. Annin otec ako jediný z rodiny prežil a po vojne žil vo Švajčiarsku aj so svojou novou rodinou. S pomocou svojho otca Anna Franková žije po svojej smrti, ako si želala. Originálne záznamy svojej dcéry odkázal Frank v závete Holandskému štátnemu ústavu pre vojnovú dokumentáciu v Amsterdame. Originálne texty získal podľa závetu Otta Franka holandský Štátny inštitút pre vojnovú dokumentáciu (RIOD).
Streľba na námestí Dam - tragédia 7. mája 1945 (Holandsko po druhej svetovej vojne)
Denník Anny Frankovej mu v knižnej podobe podarilo vydať už v roku 1947. Denník Anny Frankovej vyšiel prvýkrát v roku 1947, teda niečo viac ako päť rokov po jej trinástich narodeninách, keď dostala denník. Prvý holandský vydavateľ z knihy navyše odstránil sexuálne názory mladej autorky. Jej otec zase nesúhlasil s tým, aby sa čitatelia dozvedeli, že si podľa dcéry nerozumel so svojou ženou. Odvtedy bola kniha preložená do približne 70 jazykov (uvádza sa aj 60) a predalo sa ho vyše 30 miliónov kusov. Denník bol preložený do viac ako 70 jazykov a predalo sa ho vyše 30 miliónov kusov. V niektorých krajinách je dnes dokonca povinným čítaním na školách. Newyorské divadlo v roku 1954 tento príbeh zinscenovalo. Jej osud sa na divadelných doskách objavil veľakrát, rovnako tak bol niekoľkokrát sfilmovaný. Kniha s názvom Denník Anny Frankovej prvý raz vyšla v roku 1947. Tento denník má v súčasnosti viacero podôb, dokonca aj kreslené filmové spracovanie.
Anna Franková je pre celý svet známa ako postava z knihy o druhej svetovej vojny. Jej príbeh je, ale skutočný. Jej meno poznajú ľudia na celom svete najmä vďaka denníku, v ktorom opísala život v úkryte v Amsterdame, kde sa s rodinou a s ďalšími Židmi ukrývala pred nacistami. Len málo kníh má aj po desiatkach rokov takú výpovednú hodnotu a skrýva v sebe taký emocionálny náboj ako denník trinásťročného židovského dievčaťa Anny Frankovej. Unikátne svedectvo tragédie doby očami židovského dievčatka žije dodnes v rôznych podobách a dočkalo sa mnohých foriem umeleckého spracovania, pričom jej posolstvo je v čase rastúceho extrémizmu, antisemitizmu a popierania holokaustu čoraz nástojčivejšie. Denník, ktorého autentickosť niekedy spochybňujú popierači holokaustu, bol potvrdený ako pravý.
V máji 1960, presnejšie 3. mája 1960, bol v dome na ulici Prinsengracht č. 263 v centre Amsterdamu otvorený múzeum Dom Anny Frankovej. Zadný trakt domu v centre Amsterdamu, kde sa Frankovci dva roky ukrývali pred nacistami, je dnes múzeom. Upravený je do podoby, v akej ho užívali počas vojny. Múzeum Dom Anny Frankovej v holandskom Amsterdame oznámilo, že natrvalo vystaví denníky a ďalšie rukopisy tejto mladej obete holokaustu, aby pripomínali jej narodeniny, ktoré by bola oslávila 12. júna. Dom na amsterdamskej ulici Prinsengracht, kde sa Anna s rodinou ukrývala a v ktorom je teraz múzeum, navštívilo v roku 2022 takmer 890-tisíc ľudí. Návštevnosť pritom vtedy ovplyvnila pandémia koronavírusu.
tags: #anna #frankova #narodenie