Už od útleho veku fascinovalo staroveké Grécko mnohých svojou bohatou históriou, legendami a hrdinami. Národ, ktorý sa tak hlboko zapísal do histórie, tvorili nielen králi, učenci, politici a iné významné osobnosti, ale aj obyčajní ľudia. Spôsob, akým prichádzali na tento svet, vyrastali a žili, bol predsa len od toho dnešného iný a pre porovnanie s prítomnosťou aj dosť zaujímavý. Ľudia, ktorí dokázali žiť už v tej dobe na tak vysokej intelektuálnej a fyzickej úrovni, si zaslúžia našu pozornosť. Táto fascinácia starovekým Gréckom trvá dodnes, pretože ostáva neuveriteľne poučné a inšpirujúce dozvedať sa stále viac a viac o tomto kúsku v našej histórii. Tento článok si kladie za cieľ priblížiť zaujímavosti z detstva, dospievania a života mladých Grékov. Cieľom je podať čo najväčšie množstvo zozbieraných faktov ohľadom danej témy a vytvoriť komplexný obraz o tejto časti života v antickom Grécku, pričom sa zameriava na porovnanie určitých rozdielov vo vzdelávaní a výchove dvoch mestských štátov - Sparty a Atén. Spoznaj minulosť a porozumieš prítomnosti.
Prírodné a hospodárske podmienky starovekého Grécka
Oblasť, na ktorej sa rozprestieralo Staroveké Grécko, čiže Egejská oblasť, je graficky veľmi členitá a rozmanitá. Vedľa pevniny zahrňuje niekoľko stoviek ostrovov vo veľkosti od niekoľkých skalnatých útesov až po veľké ostrovy, ako je Kréta či Euboja. Bola to hornatá oblasť, ktorá bola ťažko dostupná po mori aj po súši. Rozprestierala sa od Olympského masívu a reťazca Pindu na juhu a západe až po Tráciu na východe, takmer naproti ostrovu Thasos. Severnú hranicu tvorili vysoké pohoria, cez ktoré pretekali rieky Strymón a Axios - dnešný Vardar.
Thessália bola najsevernejší kraj starovekého Grécka. Pretekala cez ňu rieka Peneios a obklopovali ju zalesnené vrchy. Bola úrodná a vhodná na chov kôz, oviec, hovädzieho dobytka a koní, išlo o poľnohospodársky kraj. Epirus ležal na Jadranskom pobreží približne oproti ostrovu Korfu. Je to drsná hornatá oblasť, ktorá má nehostinné brehy a vysoké reťaze vrcholov, ktoré sú na jej východnej a južnej strane, čím jej neumožňujú styky s Gréckom. Táto oblasť mala i drsné podnebie.
Južné Grécko (Peloponézsky polostrov) je spojené so stredným Gréckom šesťkilometrovou Korintskou šijou (Isthmos), na ktorej sa nachádzalo významné obchodné mesto Korint. Rozdeľovalo sa na šesť územných oblastí - Lakónia, Messénia, Arkádia, Acháia, Elis a Argolis. Lakónia je krajina, ktorej hlavné mesto je Sparta. Nachádzajú sa tu vysoké vrchy Taygetos (západ) a Parnon (východ). Medzi nimi preteká úzkou, ale úrodnou rovinou rieka Eurotas. Messénia leží na juhozápade Peloponézskeho polostrova v tesnom susedstve s Lakóniou, s ktorou ju oddeľuje vysoké pohorie. Na juhozápade ju obklopuje Iónske more. V 8. storočí pred n. l. ju ovládla Lakónia. Messénia potom slúžila až do roku 372 pred n. l. Elis bol kraj na Peloponézskom polostrove medzi Jadranským morom a skupinou hôr.
Západné Grécko bolo vrchovité, hornaté, má masívnejšie a vyššie hory ako východné. Západné hory boli v staroveku neprechodné, bolo tu málo priesmykov a priechodov, čo znamenalo aj malý kontakt kmeňov západného Grécka, z čoho vyplývala aj rozdrobenosť a kultúrna zaostalosť západného Grécka. Východné Grécko malo viac priesmykov, kmene mali medzi sebou kontakty, čo bolo jednou z dôležitých príčin, prečo boli východné štáty vyspelejšie.
Pre život Grékov malo veľký význam aj more. Zásluhou mora prichádzali do kontaktu aj s inými starovekými štátmi, preberali ich kultúru a hospodárske poznatky. Východné pobrežie má veľa zálivov, kam prichádzalo množstvo lodí. Na ostrovoch v Egejskom mori a na niekoľkých ostrovoch v Iónskom a Tráckom mori, teda vo východnom Stredomorí, bolo ostrovné Grécko. Kyklady (kruh) sú skupina ostrovov usporiadaných do akéhosi kruhu okolo ostrova Délos, medzi gréckym pobrežím a Malou Áziou. Sporades, grécky "roztrúsený", sú na rozdiel od Kyklád, ktoré tvoria skupinu blízkych ostrovov, rozložené na širšom priestore v Egejskom mori. Konkrétnejšie sa týmto menom označujú ostrovy, ktoré sa nachádzajú oproti Euboii a Théssalii, ako napríklad Skiathos, Skyros, Skopelos a ďalšie.
Najvýznamnejšie ostrovy sa nachádzali v Egejskom mori. Délos bol malý skalnatý ostrov, ustavične šľahaný vetrom. Na vyvýšenine Kynthos (113m), ktorá majestátne pôsobí svojou osamelosťou, podľa legendy porodila bohyňa Léto Apolóna, opretá o peň palmy, ktorá sa stala posvätnou. Délos sa vďaka tomu stal vládcom Kykladských ostrovov. Bol významné obchodné centrum, bol tu najväčší grécky trh, a zároveň najväčší trh otrokov v stredomorí. Naxos je nielen najväčší, ale i najúrodnejší ostrov v Kykladách. Paros, nachádzajúci sa v súostroví Kyklád, bol ostrov s veľkými ložiskami krásneho bieleho mramoru, ktorý používali sochári. Bol aj obchodným a umeleckým strediskom. Euboia je jeden z najväčších ostrovov gréckych morí. Leží blízko pevniny a tiahne sa popri Boiótie a Atiky. Má hornatý povrch, nachádza sa tu vrch Dirfis (dnešné Delfy). Významnú úlohu tu zohralo hospodárstvo a poľnohospodárstvo. Jej bohatstvo pramení z lesov. V rozľahlých rovinách mali dobrú úrodu vínnej révy, olív a obilnín. Chovali dobytok, ovce. Čerpali z rúd - mramor, azbest a železo. Kypros ležal v severovýchodnom kúte Stredozemného mora, vyše 100 kilometrov od Malej Ázie. Kypros mal ložiská drahých kovov - zlato, striebro a bohaté ložiská medi. Mal veľký obchodný význam, prvé grécke kmene sa tu usadili už v 12. storočí pred n.l. Kréta je svojou rozlohou a istý čas i pre svoju slávu najväčším gréckym ostrovom. Vysoké vrchy, tvoriace základ ostrova, dodávajú brehom ostrova pomerne odlišný vzhľad. Bola bohatá na poľnohospodárske plodiny, ako sú vinič a olivy. Ostrov mal množstvo prístavov a dobre chránených zátok. Kréta mala veľký kultúrny význam, vytvorila sa tu prvá starogrécka civilizácia. Okolo roku 2000 pred n. l. Lesbos patril medzi najväčšie a najúrodnejšie ostrovy Egejského mora, ale svojim významom neprevyšoval ostatné rozvinuté polis. Ležal naproti ázijskému pobrežiu. Bol jedným z centier Aiolského obyvateľstva. Pestovali sa tu poľnohospodárske plodiny - olivy, hrozno, figy a obilniny. Ostrov sa na nejaký čas preslávil v oblasti poézie. Rhodos vďačil za svoj veľký blahobyt nielen prírodným bohatstvám, ale i zemepisnej polohe, vďaka ktorej bol takmer povinnou zastávkou lodí, plaviacich sa medzi Egyptom, fénickými prístavmi a egejskými mestami. Má hornatý povrch, ale nachádzajú sa tu aj nížiny. Samos je najväčší z ostrovov v Egejskom mori. Podobá sa maloázijskej krajine, od ktorej ho delí, ani nie dvojkilometrový prieliv pri Mykalskom myse. Medzi vysokými vrchmi je niekoľko rovín a na jednej z nich sa nachádzala veľmi významná Hérina svätyňa. Bola tu úrodná pôda, pestovali sa obilniny a hrozno. Za vlády tyrana Polykratesa ostrov zaznamenal najväčší politický rozkvet a blahobyt a zaslúžil sa o kultúrny rozvoj. Samos bol aj umeleckým strediskom - spracovávali bronz. Nachádzalo sa tu i jedno z prvých trhovísk v Grécku.
Pobrežie Malej Ázie osídlili grécke kmene a vytvorili tu významné polis - mestské štáty. Bolo tu mierne podnebie, dostatok úrodnej pôdy, dostatok surovín a dobré podmienky pre rozvoj hospodárstva a miest. Milétos bolo jedno z najstarších miest, ktoré Gréci založili na maloázijskom pobreží. Priaznivá poloha Milétu zabezpečovala rast jej bohatstva. Mesto ležalo medzi dvoma dobre chránenými zátokami. V okolitom kraji nachádzali hojné pasienky pre stáda oviec, z ktorých kvalita vlny sa veľmi cenila po celý starovek. Dobré podmienky tu malo aj poľnohospodárstvo. Okrem vlny vyvážali aj drahé kovy, nábytok a poľnohospodárske plodiny a výrobky. Efezos - len málo miest v gréckom svete malo takú vážnosť ako práve toto mesto. Ležalo totiž na konci dlhej cesty, ktorá viedla cez Anatóliu. Bolo najrušnejším a najbohatším prístavom Malej Ázie. Jeho obyvatelia žili v prepychu a blahobyte, ktorý Grékov oslňoval.
Podnebie starovekého Grécka bolo subtropické, čo je typické pre prímorské oblasti; t. j. horúce letá a mierne zimy, iba v horách sa vyskytovali tuhé zimy s mrazom a snehom. Podnebie ovplyvnilo aj architektúru - typické boli otvorené stavby, základným architektonickým prvkom je využitie stĺpov - stĺporadia, časté sú kolonády (jedna pevná strana tvorená múrom + stĺporadie). Rovnako ovplyvnilo počasie aj oblečenie - starovekí Gréci sa obliekali zdravo, ľahko, vzdušne, mali krátke tuniky z ľahkých látok a sandále. Ich strava bola racionálna - zelenina, ovocie, málo mäsa, jedli striedmo, neprejedali sa.
Hornatý povrch Grécka zapríčinil, že tu bolo málo nížin, málo úrodnej pôdy, niektoré oblasti trpeli suchom. Nútení boli preto obilie dovážať. Dovážal ho štát, budovali sklady a predávali obchodníkom. Dovážali ho hlavne z kolónií v Čiernomorí, Sicílie, Líbye a Egypta. Dovoz bol drahý a celý proces diplomatický. Museli uzatvárať zmluvy o dovoze, predaj a rozpočty robil štát. Úrodnými oblasťami boli iba juh Tessálie, stredná časť Atiky, Boiótia, Lakónia a Messénia. Horúce letá a málo zrážok vyžadovali zavlažovanie úrody. Gréci pestovali hlavne obilniny, strukoviny, zeleninu a ovocie. Gréci sa nedostatok obilnín snažili riešiť v prvom rade kolonizáciou, neskôr dovozom pšenice z Itálie a Čiernomoria. V polovici 7. storočia prišlo k prudkému rozvoja hospodárstva. Rozširovali obrábané plochy - úpravou vodného režimu a terasovaním svahov. Začali používať pluh, čím pôdu obracali ryli ako radlom. Homér v Iliade spomína postupne orbu, žatvu, oberačku a chov dobytka. Rozvíjalo sa hrnčiarstvo, bolo treba amfory, kováčstvo. V horských oblastiach sa Gréci zaoberali chovom oviec, kôz, ošípaných, koní, somárov a hovädzieho dobytka. Grékov síce príroda ukrátila na pôde, ale nadelila im veľké nerastné bohatstvo: kovy, mramor, modelárska hlina, stavebný kameň. Ako v každej oblasti našej zeme a v každom období dejín, tak aj v starovekom Grécku ovplyvňovali vtedajšie prírodné podmienky životné podmienky a život ľudí žijúcich na tomto území a v tomto období.
Grécka rodina a postavenie ženy
Základnú stavebnú jednotku spoločnosti tvorila aj v antickom Grécku rodina. Čo sa počtu týka, od tej dnešnej sa až tak neodlišovala a to hlavne z ekonomických dôvodov. Pri dievčatách bol problém so zabezpečením vena, pri chlapcoch s ich finančným zabezpečením a taktiež by došlo k rozdrobeniu majetku, čomu sa väčšina rodín chcela vyhnúť. V Aténach navyše netúžili mať množstvo detí, pretože územie mesta nebolo dosť veľké na to, aby poskytlo útočisko veľkému počtu obyvateľstva. Ďalšou okolnosťou, za ktorou stála nízkopočetná populácia, bolo dedenie. Aténčania nechceli rozdeľovať majetok medzi viacerých dedičov.
Príchod dieťaťa na svet: Rituály a rozhodovanie
Súčasťou prirodzeného kolobehu života je aj bolo privádzanie detí na svet. V antickom Grécku práve tento významný moment v živote rodiny a samotnej ženy sprevádzali rôzne špeciálne obrady, zvyky a slávnosti. Okrem určitých zvykov a tradícií, ktoré mali všeobecne Gréci spoločné, nesmieme zabúdať na to, že Grécko sa v antike skladalo z mestských štátov a každý jeden z nich mal aj nejaké svoje špeciálne zvyklosti a obrady, ktorými sa odlišoval od ostatných. Budeme predovšetkým porovnávať Spartu a Atény, pretože práve medzi týmito dvoma mestskými štátmi sú azda najbadateľnejšie rozdiely.
Obsahom právneho úkonu bolo, že otec uznal novorodeniatko za vlastné. Tu sa dostávame k zaujímavej právomoci otca, ktorý mohol rozhodnúť, či dieťa uzná za svoje, a teda ho vychovajú, alebo či sa dieťa tzv. „odloží“. Práve tu prichádza na rad aj jeden z prvých rozdielov medzi Spartou a Aténami. V Sparte o dieťati rozhodoval výlučne štát. Ak sa podľa spartských zákonov narodilo slabé dieťa, ktoré by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť.
V Aténach mohol teda otec svoje dieťa uznať za svoje, a ak sa tak nestalo, najčastejší spôsob, ako sa postupovalo ďalej, bolo práve odloženie dieťaťa, známe už z mytológie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus), bolo v staroveku veľmi rozšírené. Pod týmto pojmom sa myslí dvojaká forma. Teda, že dieťa sa odložilo so skrytou nádejou, že ho niekto nájde a postará sa oň, či už za účelom vychovania dieťaťa ako otroka, alebo v prípade bezdetného páru ako normálneho člena rodiny. Ak bolo novonarodencom dievča, mohla z nej byť vychovaná tzv. hetéra (samostatná vzdelaná žena, ktorá hrala úlohy spoločníčky, milenky). Druhá forma odloženia bola práve utratenie dieťaťa, čo sa týkalo hlavne znetvorených novorodeniatok. Práve takéto deti neboli žiadnou neobvyklosťou, keďže v antike sa veľmi často miešala príbuzenecká krv a na základe toho sa často rodili postihnuté deti.
Aké bolo rodiť pre kráľovské matky
Odloženie zdravých detí, najmä dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, no ďalším dôvodom bola väčšinou chudoba rodičov. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17. júna roku 1 po Kr. písal akýsi Hilarion, chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” Thébania síce zakazovali odkladanie detí, no dovoľovali chudobným rodičom dieťa predať. Čo je zaujímavé, niekedy a v takýchto momentoch prikladali nejaké poznávacie znamenia ako prsteň, či šperk, podľa ktorých sa mohli deti po rokoch dopátrať svojich rodičov.Ak mali však deti šťastie a boli teda ponechané v rodine, tak práve v Aténach boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Narodenie chlapca sa oslavovalo vešaním vetvičky olivovníka na dvere, zatiaľ čo pri dievčati sa vešala vlnená stužka. Následne sa konala bujará hostina, ktorá trvala niekoľko dní. Čo sa Sparty týka, ako som už spomínala, o osude dieťaťa rozhodoval výlučne štát. V Sparte sa novorodenci nezavinovali do plienok, na rozdiel od Atén.
Magické rituály a povery spojené s narodením
V tradičnom prostredí sa vlastnosti a osud dieťaťa predpovedali podľa termínu narodenia, nebeských telies či telesných znakov. Zdravie, krásu, šikovnosť, vzťah k domovu a bohatstvo mu malo zabezpečiť položenie na kožuch, na stôl, na zem. Dlaňami formovali dieťaťu hlavu, prstom robili jamky do líc a brady, do rúk mu vkladali pracovné predmety, aby tak ovplyvnili jeho budúcnosť. Pred urieknutím a nepriaznivými vplyvmi ho mala chrániť červená stužka. Prvý kúpeľ mal hygienický i magický význam: do vody sa vkladali predmety, ktorých vlastnosti mali prejsť na dieťa (peniaze, med, liečivé rastliny). Archaickým obyčajom bolo položenie dieťaťa na zem (pod stôl) a jeho následné pozdvihnutie otcom, potvrdzujúce právo na život a prijatie do rodiny.
Do krstu nesmelo dieťa zostať samotné, aby ho nestraky nevymenili. Nesmeli ho ukazovať cudzím ľuďom a nesmeli po západe slnka sušiť vonku jeho plienky. Povíjali ho veľmi pevne, aby mal rovné končatiny a potierali masťou alebo maslom, aby mu bolo teplo. Ak dieťa do krstu zomrelo, pochovalo sa bez kňaza v zvláštnej časti cintorína. Hovorilo sa, že takéto dieťa po nociach plače alebo sa z neho stane svetlonos.
Každodenná starostlivosť a prvé učenie
Už v antickom Grécku bol známy pojem pestúnka a ich rola zohrávala pri starostlivosti o deti významnú úlohu. O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastné matky a vytvárali si s nimi silné citové puto.
V živote poverčivých Grékov hrali po celý život významnú úlohu rôzne legendy, bájky, či povery a prvýkrát sa s nimi stretávali už v útlom veku vo forme uspávaniek. Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťaťu uspávanku, keď bolo dieťa staršie, nahradili ich rozprávky. Tie mali významnú výchovnú funkciu, pretože sa v nich spomínali tzv. "bubáci - strašidlá”, ktoré mali deti trochu postrašiť, ak boli neposlušné. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patria napríklad Mormo, Lamia a Gello, alebo Mormolyké. Naopak, ak bolo dieťa poslušné, rozprávali sa im často zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tu sa stretávame s bájkami, ktoré rovnako ako dnes, mali v sebe určité morálne a etické ponaučenie a zastupovali funkciu prvého vyučovania dieťaťa. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony zo svojich detských čias, a tým im tiež predávali svoje skúsenosti.
Čo sa týka detí a ich výchovy, aj v antike sa pritrafili malí roztopašníci, ktorí boli neposlušní a ktorých bolo treba vychovať o niečo ráznejším spôsobom. Za osvedčenú metódu sa pokladali v antike tresty. Doklad o tom poznáme dokonca aj z rôznych vyobrazení napríklad na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie rákosky, bičíku, či dokonca sandálu. Tresty sa odohrávali doma a boli znakom disciplíny. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie. U detí v Sparte však výchova vyzerala úplne inak a to sa týka aj trestov, pretože chlapcov už okolo siedmeho roku brali na výcvik a tam sa každé jedno malé previnenie prísne trestalo.
Výchova a vzdelávanie: Kontrast medzi Spartou a Aténami
Výchova a vyučovanie mládeže v antickom Grécku nebolo jednotné. Rozlišovali sa dva typy: spartský a aténsky. Cieľom spartského bola udatnosť v boji a ovládanie más, preto sa kládol dôraz na telesný výcvik. V Aténach bola telesná a duševná zložka výchovy harmonicky zladená. V oboch mestských štátoch bola výchova určená len pre slobodných občanov. Spôsob výchovy a jej samotný cieľ sa práve v týchto dvoch typoch veľmi odlišoval.
Spartský model: Agoge a cesta k vojakovi
V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Je zaujímavé, že mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte. Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní spoločne pod starším mužským dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého museli bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Celé vychovanie smerovalo k poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a víťazstvu v boji.
Po 15. roku spali chlapci len na holom rákosí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurótu. Tradičným zvykom bolo každoročne vybrať niekoľko chlapcov a vyskúšať ich odolnosť tým, že na počiatku jari boli bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody. Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy už rovno padli mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu. Bolo taktiež zvykom, že starší chlapci využívali mladších ako svojich sluhov. Ak malý chlapec spravil niečo nesprávne, bežným trestom bolo uhryznutie do ruky. Ak niekto pri bitke plakal, potrestali aj jeho najlepšieho priateľa.
V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "zasväcovaním” v mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali a v noci sa vydávali na výpravy proti heilótom. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V 20. rokoch sa stávali vojakmi, patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane (syskenoi) a museli sa zúčastniť spoločného stravovania (syssítia), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami. Najskôr v 30. rokoch sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu.
Dievčatá boli nechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa mali významnú úlohu ako rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, podobne ako chlapci, neoblečené, aby si čím skôr odvykli parádiť sa a prikladať nejaký dôraz oblečeniu. Čo sa manželstiev týkalo, v Sparte bolo dôležité predovšetkým splodiť silného a zdravého potomka, najlepšie chlapca, z ktorého by sa mohol stať ďalší vojak. Preto sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí spĺňali predpoklad, že budú mať statné deti. Zvláštnosťou je, že ženy po svadbe sa museli ostrihať a obliekať sa ako muži. Muži sa museli vrátiť k armáde a za svojimi ženami mohli utekať od armády len tajne.
Aténsky ideál: Harmónia tela a ducha
V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Do 7 rokov sa o dieťa starali rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému správaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v eféba. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval.
Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické a múzické (čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred n. l. tiež kreslenie). Žiaci čítali básne Homérove, Hesiodove, Theognidove, Solónove a Tyrtaiove a učili sa naspamäť gnómám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Od 12 rokov sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na lýru) spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky scholé, odtiaľ "škola” ) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti, ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalku.Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Chlapci boli vedení k boju a vojenskej výchove, no s dôrazom na harmonický rozvoj.
Tieto odlišné prístupy k výchove a životu v antickom Grécku, najmä medzi Spartou a Aténami, ukazujú rôznorodosť a hĺbku starovekej gréckej civilizácie, ktorá aj dnes poskytuje nesmierne poučenie a inšpiráciu pre pochopenie ľudskej spoločnosti a jej vývoja.
tags: #anticke #grecko #narodenie #dietata