Anton Bernolák (3. október 1762 - 15. január 1813) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej histórie, predstavujúc vedúcu postavu národného života druhej polovice 18. storočia a začiatku 19. storočia. Bol to slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec, ktorý sa do dejín národa zapísal predovšetkým ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Jeho životná cesta, hoci sa začala v rázovitom slovenskom prostredí hornej Oravy, viedla napokon do Nových Zámkov, kde v skromných pomeroch tvoril veľké kultúrne dielo. Toto dielo trvalo obohatilo slovenský národ a položilo základy pre neskorší vývoj národného jazyka a identity. Anton Bernolák je uznávaný ako osobnosť svetového formátu, ktorej vlastné úsilie, národné uvedomenie a celoživotné dielo mu priniesli medzinárodné uznanie. Vďaka svojej pracovitosti a skromnosti sa dostal aj do sŕdc Novozámčanov a stal sa vzorom Slováka oddaného národnej veci.
Pôvod a Rané Životné Cesty Antona Bernoláka
Anton Bernolák sa narodil dňa 3. októbra 1762 v Slanici, obci na Orave, ktorá je dnes už zatopená pri Dolnom Kubíne. Pochádzal zo zámožnej zemianskej plátenicko-farbiarskej rodiny, ktorej počiatky siahajú už do polovice 16. storočia. V tom období súviseli s osídľovaním nových obcí na severnej Orave, medzi nimi i Slanice. Vtedy jeden z bratov Klaudiovcov, pochádzajúci z Kňažej, priviedol do Slanice prvých osadníkov a stal sa ich šoltýsom, teda dedičným richtárom. Zemianska rodina Brnuľovcov, nazývaná neskôr Brnuliakovcami alebo Brnoliakovcami, je historicky zaznamenaná v kanonickej vizitácii námestovskej farnosti z roku 1658. Práve Mateja Brnuľu, iným menom Slanického (Mathiam Brnulla aliter Szlaniczky), povýšil v roku 1681 cisár Leopold I. do zemianskeho stavu. Túto skutočnosť je potrebné vždy brať do úvahy, pretože aj po roku 1681 žili v Slanici popri zemianskych rodinách Brnoliakovcov aj nezemianske rodiny tohto istého mena. Posledný predstaviteľ zemianskej rodiny Bernolákovcov, mladší brat Antona Bernoláka Matej zo Slanice, odišiel v roku 1792. Nezemianske rodiny sa v obci udržali až do konca 30. rokov 19. storočia. Zaznamenalo sa napríklad, že po roku 1848 správa oravského panstva zhromažďovala od posledných farbiarov kontakty na držby mangľov a farbiarní, pričom Jozef Galas v Slanici uviedol, že takýto kontrakt má od „Bernoláka Janka“.
Anton Bernolák, ako 16-ročný, sa stal chovancom ostrihomského arcibiskupstva. Nižšie triedy ľudovej školy absolvoval v rodisku, vyššie v Námestove. Gymnázium navštevoval pravdepodobne v Bratislave, pričom doterajšie údaje o Ružomberku matrika gymnázia nepotvrdzuje. V bratislavskom malom Seminári sv. Imricha (Emericianum) študoval poetiku a rétoriku v rokoch 1778-1780. V trnavskom seminári Stefaneum absolvoval štúdium filozofie v rokoch 1780-1782, pričom v roku 1782 došlo k zmene priezviska na Bernolák. V roku 1783 sa stal alumnom viedenského seminára Pázmaneum a začal študovať teológiu na Viedenskej univerzite (1783-1784). V štúdiu pokračoval v Generálnom seminári v Bratislave v rokoch 1784-1787.
Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem, ktoré začala už Mária Terézia. Už ako mladý študent sa zaradil medzi vzdelanostnú elitu a stal sa propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Ovládal viacero cudzích jazykov a mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Už na konci tretieho ročníka teológie v generálnom seminári vyhotovil v roku 1785 rozsiahly rukopis (269 s.) základnej teologickej literatúry pod názvom: Nova bibliotheca theologica selecta, ktorý sa našiel v roku 1976. Prvou publikovanou prácou bola slávnostná reč Divus Rex Stephanus Magnus Hungarorum Apostolus (Svätý kráľ Štefan, veľký apoštol uhorský), vydaná v Trnave v roku 1782.
Anton Bernolák mal brata Janka Bernoláka, ktorý bol synom Jozefa Bernoláka a jeho manželky Márie, rodenej Gažovej. Janko sa narodil v Slanici 22. júna 1768, čo znamená, že prechádzajúci chlapec s týmto menom po narodení skoro zomrel. O správnosti jeho narodenia v roku 1768 svedčí aj údaj o jeho sobáši z roku 1788, keď bol sotva 20-ročný, ako aj jeho svedecká výpoveď o osudoch zemianskeho majetku Bernolákovcov v Slanici z roku 1815, keď mal 47 rokov. O školskom vzdelaní Janka Bernoláka sa nezistilo nič bližšieho, no musel okrem základnej školy chodiť aspoň do nižších tried gymnázia, pretože sa písomne vyjadroval veľmi kultivovane. Oženil sa s Júliou Grigeľovou z Oravských Hámrov, dcérou obchodníka s plátnom Jána Grigeľa a jeho manželky Kataríny, a mal s ňou početné potomstvo. Janko Bernolák a Júlia, rodená Grigeľová, mali spolu až 14 detí, z toho 7 chlapcov a 7 dievčat. Z nich iba dve zomreli v detskom veku, a to dcéra Terézia (narodená v roku 1816) ako osemmesačná a syn Mikuláš (narodený v roku 1810) ako jedenapolročný. Všetkých ostatných 12 detí sa dožilo nielen dospelého veku, ale v prípadoch všetkých synov dosiahlo aj vyššie ako základné vzdelanie. Za kmotrov ku krstom početných detí si rodičia pozývali prevažne obchodníka s plátnom Ignáca Galasa a jeho manželku Katarínu a iba pri niekoľkých posledných aj Mateja Gogoláka s manželkou Žofiou, Antona Ondrašku s manželkou Máriou alebo Jána Vlošaka s manželkou Máriou.
Kňazské Pôsobenie a Administratívne Zásluhy
Po absolvovaní bohosloveckých štúdií bol Anton Bernolák vysvätený za kňaza v seminári v Bratislave v roku 1787. Od tohto roku pôsobil ako kaplán v Čeklísi, súčasnom Bernolákove, až do roku 1791. Počas tohto obdobia sústredil okolo seba bohoslovcov v spoločnosti Societas excolendae linguae Slavicae (Spoločnosť na vzdelávanie slovenčiny), ktorí sa zameriavali na pestovanie slovenského jazyka. Z rozhodnutia cirkevnej vrchnosti ho 1. júla 1791 vymenovali za arcibiskupského tajomníka v Trnave. Popri tejto funkcii bol tri roky archivárom, cenzorom kníh a prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice.
V roku 1797 sa oznámil súbeh na faru v Nových Zámkoch. Mesto patrilo k popredným farským miestam a medzi tridsiatimi šiestimi záujemcami sa nachádzalo i meno Antona Bernoláka. Do nového úradu ho uviedli práve na základe tohto odporúčania 5. mája 1797, a ešte v tom istom mesiaci ho menovali za vicearcidiakona novozámockého okresu. Dňa 29. apríla 1797 bol ustanovený za farára a 1. júna 1797 prevzal úrad farára v Nových Zámkoch. Od roku 1797 bol farárom a zároveň dekanom novozámockého okresu, správcom hlavnej mestskej školy a učiteľom náboženstva v Nových Zámkoch. Dňa 30. mája 1799 sa stal dekanom Novozámockého dištriktu. Ostrihomská cirkevná vrchnosť v roku 1804 rozdelila veľký novozámocký okres na dve časti - dolný a horný. V tomto období mali Nové Zámky vyše 5 300 obyvateľov, z ktorých bola polovica Slovákov a Maďarov, ale veľa obyvateľov hovorilo po nemecky.
Vo farnosti zaviedol Anton Bernolák prísny poriadok. Dôkladne viedol nielen účtovné doklady, ale aj všetky prípisy, ktoré sú poznačené jeho vlastnoručne písanými poznámkami. Zostavoval obyvateľstvu rozličné listy i listiny, zmluvy a potvrdenia. Okrem administratívnych povinností, v čase napoleonských vojen v rokoch 1779 - 1800, organizoval v celom dekanáte rôzne zbierky peňazí, obväzov a iných vecí pre vojsko, o čom viedol výkazy. O týchto aktivitách viedol záznamy vo svojej intenčnej knižke v rokoch 1801-1806 a 1808-1809. Je autorom dosiaľ neznámej latinskej vítacej reči pod názvom Allocutio, vytlačenej v Komárne v roku 1809, ktorá nikde nebola zaznačená. Nedbajúc na mestský magistrát a ťažké pracovné podmienky dokončil úpravy na Slowári, ktorý kompletne pripravil do tlače okolo roku 1806.
Zrod Bernolákovčiny: Filozofické a Jazykovedné Základy
Vystúpenie Antona Bernoláka a jeho družiny, známe ako Bernolákovo hnutie, ako aj prvá kodifikácia spisovnej slovenčiny, boli prelomovým činom v dejinách slovenského národa. Bernolák sa podujal uzákoniť jednotnú podobu spisovnej slovenčiny, pretože si uvedomoval, že ak Slováci nebudú mať svoju vlastnú spisovnú reč, ktorú by mohli používať na verejnosti a v školách, nebudú svojbytným národom. Bol presvedčený, že práve jednotný jazyk je kľúčový pre pestovanie slovenského jazyka a upevňovanie národného vedomia.
Pri svojej kodifikátorskej práci sa Anton Bernolák vo svojich dielach opieral o vtedy známu jazykovednú literatúru. Využíval české gramatické príručky a slovníky a západoslovenskú jazykovednú a slovníkovú literatúru. Už v roku 1787 vydal v latinčine návod k slovenskému pravopisu. Vychádzal z podkladu kultúrnej západoslovenčiny a ideovo z centrálno-tatranskej teórie o pôvode Slovanov a o slovenčine ako „matke“ ostatných slovanských jazykov. Do kultúrnej západoslovenčiny vniesol mnohé stredoslovenské prvky. Bernolákov pravopis vychádzal z trnavského nárečia. Držal sa zásady, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu, a za základ prijal západoslovenské nárečie s niektorými stredoslovenskými prvkami. Za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Preto Bernolák vypracoval fonetický pravopis, t.j. ako počuješ, tak píšeš. Odstránil rozdiel medzi i-y, nechal iba i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď, ť, ň, ľ, ktoré sa u neho vyskytujú v takom rozsahu, ako v stredoslovenskej slovenčine. Z jeho prvých strán Etymológie a v Slovári je zjavná závislosť a nekriticky podľahol starším predlohám od Doležala a sčasti i od Rosu. No jeho dielo je živé i dnes. Bernolák k spracovaniu základného pravopisného princípu pristupoval so širokým prehľadom v slovenskej, českej a európskej jazykovej problematike. Do pravopisu vniesol systémovosť a účelnosť, zjednotil, ustálil a zlepšil starší jazykový úzus.
Slovenský klasicizmus - Anton Bernolák, Ján Kollár, fázy klasicizmu, predstavitelia | MATURITNÁ TÉMA
Kľúčové Diela Kodifikácie Slovenského Jazyka
Anton Bernolák postupne kodifikoval spisovnú slovenčinu svojím rozsiahlym jazykovedným dielom. Bol to prvý krok k ustáleniu spisovnej normy slovenského jazyka.
Filozoficko-kritická rozprava o slovenských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum), 1787: Toto anonymné kolektívne dielo bratislavských seminaristov vzniklo pod vedením A. Bernoláka v roku 1787. Bola to prvá publikácia, ktorá zdôvodnila potrebu uzákoniť jednotnú podobu spisovného slovenského jazyka. V jej prílohe pod názvom Orthographia uverejnil prvé jednotné pravopisné zásady slovenčiny. Toto dielo, napísané v latinčine, sa stalo základom pre celú jeho kodifikačnú činnosť.
Slovenská gramatika (Grammatica Slavica), 1790: O tri roky neskôr, v roku 1790, vydal v Bratislave prvú gramatiku slovenského jazyka pod názvom Grammatica Slavica. V tejto knihe opísal jej gramatickú stavbu a stala sa prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny. Bola to prelomová práca, ktorá systematizovala pravidlá nového spisovného jazyka. Po vydaní Bernolákovho diela Grammatica Slavica v roku 1790 sa táto prvá slovenská gramatika dostala do projektu digitalizácie kníh Rakúskej národnej knižnice, pochádzajúcich aj z obdobia Rakúsko-Uhorska, čo podčiarkuje jej historický význam.
Etymológia slovenských slov (Etymologia Vocum Slavicarum), 1791: O rok neskôr, v roku 1791, vydal v Trnave príručku o tvorení slov s názvom Etymologia Vocum Slavicarum. Toto dielo ďalej prehlbovalo jazykovedné základy bernolákovčiny, poskytujúc rozsiahly pohľad na pôvod a tvorenie slov.
Slowár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí (Repertorium Lexici : Slavici-Bohemico-Latino-Germanico-Ungarici), 1825-1827: Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil Bernolák veľkým šesťzväzkovým slovníkovým dielom. Slovár čakal na vydanie vyše štvrť storočia a Anton Bernolák sa jeho vydania už nedožil. Slovník začal vychádzať až o 12 rokov po jeho smrti v rokoch 1825-1827. Vyšiel pod názvom Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uhorský v 6 zväzkoch v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča. Kompletné prvé vydanie šiestich zväzkov Repertorium Lexici : Slavici-Bohemico-Latino-Germanico-Ungarici od autora Antona Bernoláka, s rokom vydania 1827 v Budíne, predstavuje grandiózne dielo v kontexte vtedajšej jazykovedy.
Anton Bernolák sa zapájal aj do polemík. Z tohto obdobia je i polemický obranný spis Toto maličké písmo má sa panovi Anti - Fándlymu do jeho vlasných rúk odevzdať z roku 1790. V roku 1794 vystúpil Bernolák voči Jozefovi I. Bajzovi v tlači s polemickým spisom Ňeco o Epigramatéch anebožto malorádkoch Jozefa Ignaca Bajzi. K prozodickým sporom s J. I. Bajzom prispel prácami Nečo o epigrammatéch anebožto málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi (Žilina 1794) a Ešče ňečo o epigrammatéch… (1794). Cirkevný námet majú práce O wážnosti a ucťiwosťi stawu kňazského príhodná kázeň (Trnava 1795) a tzv. malý katechizmus pod názvom: Katechizmus z otázkami a odpoveďami k vynaučováňú krajinskej mládeži (Trnava 1795). V maďarčine vydal Halottas beszéd… (Pohrebná reč…, Komárno 1809) a Reiktató beszéd (Uvádzacia reč, Komárno 1809). V roku 1803 vydal aj Na smrť… Stocko Jurka… v Trnave. Okrem spomínaných diel v rukopise zostala jeho práca z roku 1787 Perceptiones de agrorum cultu… (Náuka o poľnohospodárstve), ktorá vyšla až v roku 1964.
Slovenské Učené Tovarišstvo: Šírenie Osvety a Národného Vedomia
Významnou zásluhou tohto uvedomelého slovenského katolíckeho kňaza Antona Bernoláka bola aj jeho organizačná činnosť, ktorou okolo seba zoskupil početnú družinu zapálených spolupracovníkov, literátov, ľudovýchovných a osvetových pracovníkov predovšetkým z radov katolíckeho duchovenstva. Vytvoril tak široko rozvetvenú organizáciu Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vzniklo v prvej polovici roku 1792. Už v bratislavskom generálnom seminári, kde dokončoval štúdiá katolíckej teológie, založil Spolok na pestovanie slovenského jazyka a študoval aj dejiny slovanských rečí. Anton Bernolák bol ústrednou osobnosťou a riaditeľom Slovenského učeného tovarišstva.
Spolok vydával a rozširoval literatúru v spisovnom jazyku (bernolákovčine) a upevňoval národné vedomie. Svojimi pobočnými stánkami bolo Tovarišstvo zriadené od východu po západ Slovenska, aj mimo neho (Viedeň, Jáger). Organicky súviselo so šírením osvety a literatúry v novom spisovnom jazyku. Slovenské učené tovarišstvo bolo organizačným jadrom bernolákovcov a v 90. rokoch 18. storočia najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Jeho hlavným poslaním bolo vydávať knihy v slovenskej reči, podnecovať národné povedomie a hospodárske vzdelávanie ľudu. Podporovateľom Slovenského učeného tovarišstva bol aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Šíriteľmi myšlienok a cieľov A. Bernoláka boli najprv bohoslovci bratislavského Generálneho seminára. Neskôr sa k nim pripojila i laická skupina na čele s Martinom Hamuljakom. V Bernolákovej slovenčine vyšlo viacero významných literárnych diel, najmä od Jána Hollého a Juraja Fándlyho.
Nové Zámky: Posledné Pôsobisko a Predčasný Zánik
Životná cesta Antona Bernoláka, tohto národného génia, viedla nakoniec do Nových Zámkov, kde v skromných pomeroch tvoril veľké kultúrne dielo. Práca pre národ bola mu údelom i najväčším potešením. Sám hovoril: „Len vtedy, keď pracujeme s láskou, nachádzame sa tu blaženými. A čo je práca s láskou?“ Hoci pochádzal z rázovitého slovenského prostredia, takmer celý svoj život prežil na jazykovo zmiešanom slovenskom juhu. Od čias štúdií v Ostrihome, cez pôsobenie v Čeklísi až po Nové Zámky. Aj Bratislava a Trnava, s ktorými ho spojil osud, boli v čase jeho pôsobenia čiastočne jazykovo zmiešané mestá.
V Nových Zámkoch sa Bernolák venoval nielen svojim kňazským a jazykovedným povinnostiam, ale aj rozsiahlej administratívnej činnosti. V čase napoleonských vojen v rokoch 1779 - 1800 organizoval v celom dekanáte rôzne zbierky peňazí, obväzov a iných vecí pre vojsko. Tieto úlohy a celková obrovská pracovná vyťaženosť v Nových Zámkoch prispeli k zhoršeniu jeho zdravotného stavu a nervovému vypätiu. V poslednom období sa u neho prejavovali výbuchy rozhorčenosti, melanchólia a depresia. Celkové vyčerpanie vyvrcholilo jeho náhlou smrťou 15. januára 1813 v Nových Zámkoch. V predtuche svojej predčasnej smrti spísal testament 9. decembra 1809. Jeho knižnica bola nájdená na povale novozámockého farského kostola. Diel bolo viac. Pravdepodobne pri požiari Nových Zámkov v roku 1810, ktorý značne poškodil kostol i faru, preriedil aj Bernolákovu knižnicu.
Trvalý Odkaz a Medzinárodné Uznanie
Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným spisovným jazykom po kodifikácii Ľudovítom Štúrom v roku 1843, zohrala v histórii slovenského národa významnú úlohu. Zvýraznila myšlienku svojbytnosti slovenskej národnosti a stala sa zjednocovacou základňou bernolákovcov. Opieralo sa o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie, a to aj napriek tomu, že Slovenské učené tovarišstvo zaniklo. Bernolákovčina sa stala základom, na ktorý ideovo nadviazala štúrovská kodifikácia. Je dôležité si pripomínať jeho odkaz ako výzvu upevniť povedomie, posilniť odvahu, a najmä zintenzívniť prácu za slovenskú vec.
Anton Bernolák sa vďaka svojmu vlastnému úsiliu, národnému uvedomeniu a vytvorenému celoživotnému dielu stal medzinárodne významnou a uznávanou osobnosťou. Rakúska národná knižnica v spolupráci so spoločnosťou Google zdigitalizovala dielo Grammatica Slavica v rámci projektu digitalizácie kníh. Slovenská národná knižnica v rámci národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív v septembri 2013 zdigitalizovala a sprístupnila na internete päť najvýznamnejších diel Antona Bernoláka - ide o vydania z 18. a 19. storočia. Táto iniciatíva potvrdzuje trvalý kultúrny význam jeho práce.
Anton Bernolák je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej histórie. Jeho výročie narodenia - 3. október - si pripomíname každoročne. V roku 2013 uplynulo 200 rokov od jeho úmrtia, čo bolo príležitosťou pre ďalšie oslavy a spomienkové akcie. Program UNESCO zaradil Antona Bernoláka do zoznamu svojich výročí, čo svedčí o jeho globálnom význame.
Na lícnej strane pamätnej mince s nominálnou hodnotou 10 EUR, ktorá bola vydaná v roku 2012, sú zobrazené historické reálie spojené so životom a dielom Antona Bernoláka - titulná strana zo spisu Etymologia vocum Slavicarum, ktorú dopĺňa faksimile jeho podpisu a brko na písanie. Pri pravom okraji mince je umiestnený štátny znak Slovenskej republiky, nad ktorým je letopočet 2012. Na rube mince je zobrazený portrét Antona Bernoláka vkomponovaný do písmovej štruktúry, ktorú prevažne tvoria názvy jeho jazykovedných diel. Pri ľavom okraji mince je označenie nominálnej hodnoty mince 10 EURO. V spodnej časti mincového poľa je v opise meno a priezvisko ANTON BERNOLÁK a nad ním letopočty jeho narodenia a úmrtia 1762 - 1813. Autorom mince je Pavel Károly a bola vyrobená v Mincovni Kremnica, š. p. Hrana mince nesie nápis „TU MÁTE SLOVO MOJE O REČI VAŠEJVÝROBA“.
Najkrajší básnický hold mu vzdal Ján Hollý (Chválospev na Antona Bernoláka) a P. O. Hviezdoslav (Prolog na 100-ročnú pamiatku smrti A. Bernoláka). Aj v súčasnosti sú Nové Zámky svedkom jeho odkazu prostredníctvom webovej stránky Nové Zámky Fotoalbum, ktorá má informatívny charakter a snaží sa priblížiť obyvateľom, ale aj potenciálnym turistom históriu mesta, aby mohli bližšie spoznať jej farebnosť a rôznorodosť. Anton Bernolák je preto považovaný za kriesiteľa slovenského národa, ktorého prínos pre slovenský jazyk a národné povedomie je nezmazateľný.
tags: #anton #bernolak #narodenie