Úvod: Fenomén asistovanej reprodukcie a jej mnohoraké dimenzie
Asistovaná reprodukcia predstavuje novodobý fenomén, ktorý so sebou priniesol vedecký pokrok v 20. storočí a ktorý je v súčasnej dobe považovaný za významný medicínsky prostriedok boja s ľudskou neplodnosťou. Jej charakteristika sa odvíja od metódy, ktorá je využívaná na dosiahnutie jej účelu, ktorý je asistovanou reprodukciou využívaný. Zároveň pre lepšiu ilustráciu možno zvýrazniť, že samotný účel asistovanej reprodukcie spočíva v dosiahnutí tehotenstva iným spôsobom, než je pohlavný styk. Vzhľadom na uvedené možno pod pojem asistovanej reprodukcie zahrnúť všetky postupy, ktoré si vyžadujú pre dosiahnutie tehotenstva lekársky zákrok. V intenciách asistovanej reprodukcie možno uviesť, že ide o dôležitý prostriedok medicíny v rámci boja s ľudskou neplodnosťou. Asistovaná reprodukcia ako špeciálne odvetvie medicíny zasahuje svojimi dôsledkami do mnohých oblastí ľudského života.
Aktuálnosť tejto problematiky je zrejmá, keďže sa každoročne na celom svete narodí čoraz viac detí prostredníctvom jednotlivých, neustále sa rozvíjajúcich metód asistovanej reprodukcie. Možnosť využitia týchto metód prináša na jednej strane nádej pre neplodné páry, ktoré sa neúspešne snažia o počatie potomka prirodzenou cestou. Avšak na druhej strane, už od začiatku realizácie umelého oplodňovania vyvoláva táto oblasť celý rad etických, morálnych, ako aj právnych otázok, ktoré boli a dodnes ostávajú predmetom rozsiahlych diskusií. Morálny, etický ani legislatívny aspekt asistovanej reprodukcie, ako pomerne mladej medicínskej disciplíny, v súčasnosti nie je s určitosťou vymedzený. Súčasne možno poukázať na skutočnosť, že spoločnosť ako taká, a ani odborná verejnosť nedisponujú ustáleným jednotným názorom na parciálne otázky asistovanej reprodukcie. Z tohto dôvodu sa aj úroveň právnej úpravy asistovanej reprodukcie v jednotlivých krajinách sveta výrazne diferencuje.
Historické míľniky a globálne disparity v právnej regulácii
Prvé úspechy v oblasti asistovanej reprodukcie boli dosiahnuté už v roku 1978, kedy vo Veľkej Británii prišlo na svet prvé „dieťa zo skúmavky“ Luisa Brownová. Tieto nové možnosti, ktoré so sebou reprodukčná medicína od tohto času priniesla, zároveň spochybnili viaceré dovtedy uznávané zásady. Medzi týmito zásadami bola aj stará rímska zásada „mater semper certa est“, v zmysle ktorej matka dieťaťa je vždy istá. Morálny, etický ani legislatívny rámec asistovanej reprodukcie, ako pomerne mladej medicínskej disciplíny, dodnes nie je s určitosťou vymedzený. Dôvodom je, že spoločnosť ako taká, a ani odborná verejnosť nemajú na jednotlivé súvisiace otázky ustálený jednotný názor. Doposiaľ totiž možno nájsť ľudí, ktorí túto činnosť hodnotia pozitívne, ale aj jej zásadných odporcov.
Pri snahe o riešenie etických, morálnych a právnych otázok asistovanej reprodukcie možno pritom v súčasnej dobe badať výrazné odlišnosti vo vnútroštátnej právnej úprave jednotlivých krajín. Existujú viaceré štáty, ktoré sú v oblasti legislatívnej úpravy danej problematiky opodstatnene považované za priekopníkov. Naopak, je mnoho štátov, v ktorých náležitá právna úprava úplne absentuje. Popri štátoch s výrazne liberálnym prístupom, akými sú napríklad Veľká Británia či Španielsko, možno nájsť tiež také, ktoré v oblasti asistovanej reprodukcie prijali pomerne prísne a obmedzujúce pravidlá. Súčasne je prínosné doplniť, že existuje tiež pomerne veľká skupina krajín, ktoré v oblasti reprodukčnej medicíny neprijali takmer žiadne legislatívne pravidlá. A to napriek skutočnosti, že na ich území k výkonu zákrokov bežne dochádza. Popri štátoch so značne liberálnym prístupom, akými sú napríklad Španielsko či Veľká Británia, možno nájsť tiež také, ktoré v rámci asistovanej reprodukcie prijali prísne a obmedzujúce pravidlá.
Požiadavka právne regulovať oblasť výkonu asistovanej reprodukcie vznikla ešte v bývalej Československej republike. V tomto kontexte je dôležité spomenúť, že už v roku 1982 prišlo v brnianskej pôrodnici na svet prvé dieťa, ako úspešný výsledok zákroku umelého oplodnenia v Československu. V podmienkach Československa bol však legislatívny proces komplikovaný najmä v dôsledku odmietavého postoja cirkvi. Cirkev totiž vo všeobecnosti zákroky asistovanej reprodukcie považuje za zásah do prirodzeného vývoja ľudskej spoločnosti, ktorý nemá byť ovplyvnený umelými zásahmi človeka.
Súčasný stav právnej úpravy asistovanej reprodukcie v Slovenskej republike
Slovenská republika, na rozdiel od našich západných susedov, sa v tejto súvislosti zaraďuje do skupiny krajín, kde náležitá právna úprava úplne absentuje. Napriek tomu, že jednotlivé praktiky umelého oplodňovania sú u nás dostupné, zaostáva za trendom regulovať príslušnými zákonnými normami túto zložitú oblasť právnych vzťahov. Umelé zásahy do ľudskej reprodukcie teda naďalej ostávajú legislatívne nedoriešené. Pri ich realizácii je preto potrebné dodržiavať aspoň ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré ako lex generalis (všeobecný zákon) regulujú oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. To je však v praxi v mnohých smeroch nepostačujúce. Od osemdesiatych rokov 20. storočia až doposiaľ osobitná právna regulácia reprodukčnej medicíny ostáva bez akýchkoľvek zmien. Jediným normatívnym právnym aktom, ktorý sa špeciálne zaoberá výkonom umelého oplodnenia, je dodnes len vykonávací predpis k zákonu č. 20/1966 Zb. Okrem tohto predpisu, relevantná právna úprava, s ktorou sa v kontexte asistovanej reprodukcie na Slovensku pracuje, je obsiahnutá napríklad v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a tiež v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.
Publikácia „Aktuálne medicínske a právne aspekty asistovanej reprodukcie“ reaguje na absenciu ucelenej odbornej literatúry, ktorá by reflektovala komplexné výzvy ART v slovenskom právnom a zdravotníckom systéme. Táto publikácia, na ktorej sa podieľali odborníci ako MUDr. Doc. JUDr. Doc. JUDr. PhDr. K. Račková a R. Hudeček, má potenciál stať sa referenčným dielom pre tvorcov legislatívy, akademickú obec, odborníkov na zdravotnícke právo, ako aj pre lekárov a odborníkov pracujúcich v oblasti reprodukčnej medicíny. Je to zásadný príspevok k formovaniu odbornej diskusie o hraniciach a možnostiach asistovanej reprodukcie v 21. storočí, spájajúci medicínsky, právny, etický aj medzinárodnoprávny rozmer problematiky.
Riziká asistovanej reprodukčnej technológie
Financovanie asistovanej reprodukcie a cezhraničná zdravotná starostlivosť
Pokiaľ ide o liečbu na Slovensku, od 01.04.2016 Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. neudeľuje súhlas s úhradou výkonu IVF (z verejného zdravotného poistenia) vopred. To znamená, že poistenka, na rozdiel od minulosti, nemusí žiadať VšZP o schválenie výkonu asistovanej reprodukcie, zdravotná poisťovňa ho uhradí v súlade s platnou legislatívou. Podľa Nariadenia vlády SR č. 777/2004 Z. z. (v zmysle § 3 ods. 10 cit. zákona č. 577/2004 Z. z, ktorým sa vydáva Zoznam chorôb) sa na základe verejného zdravotného poistenia uhrádzajú najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do dovŕšenia 39. roku veku života (t. j. do 39 rokov a 364 dní). Podmienkou je, ak ide o nasledovné príčiny neplodnosti (príloha č. 2. časť V. k cit. Nariadeniu vlády SR č. 777/2004 Z. z.).
Pri schvaľovaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte Európskej únie (ďalej len „ČŠ EÚ“) si však výkon asistovanej reprodukcie (IVF) vyžaduje predchádzajúci súhlas zdravotnej poisťovne pred zahájením IVF. Podmienky úhrady a indikačné obmedzenia sú identické ako v SR, a to v zmysle nariadenia vlády SR č. 6. 4. Tento prístup k úhrade a schvaľovaniu naznačuje, že aj keď sa vnútroštátne procesy zjednodušili, pri medzinárodných situáciách stále pretrváva potreba prísnejšej administratívnej kontroly a koordinácie medzi členskými štátmi EÚ. To podčiarkuje komplexnosť, ktorú asistovaná reprodukcia prináša do systémov zdravotného poistenia a medzinárodného práva.
Komplikácie v určovaní a zapretí rodičovstva v ére asistovanej reprodukcie
Forenzné aspekty asistovanej reprodukcie v legislatívnych podmienkach Českej a Slovenskej republiky sú predmetom výskumu a diskusie, ako to ukázala práca K. Račkovej a R. Hudečka z Katedry občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity, citovaná v Praktickej gynekológii. Autorka A. Mišinová sa v článku „Reflexie o aplikačných problémoch asistovanej reprodukcie“ (Justičná revue, 75, 2023, č. 10, s.) sústreďuje na aplikačné problémy určovania rodičovstva v kontexte asistovanej reprodukcie. Pritom v týchto súvislostiach venuje osobitnú pozornosť určeniu a zapretiu otcovstva v prípade nezosobášených párov. Súčasne poukazuje na úskalia aktuálnej právnej úpravy a v logickej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda.
Asistovaná reprodukcia je vysoko špecifickým prípadom splodenia dieťaťa, ktorý prirodzene vyžaduje odklon od všeobecných podmienok zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine. V dôsledku absencie právnej úpravy asistovanej reprodukcie nezosobášených rodičov je potrebné hľadať právnu normu, čo do obsahu úpravy najbližšiu. Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sa účastníci konania po vykonaní asistovanej reprodukcie de facto nachádzajú v rovnakom postavení, ako by tomu bolo v prípade manželov. Predpoklady zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu je preto potrebné abstrahovať z dikcie ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o rodine. A teda otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom partnera matky možno zaprieť, len ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak. V súdnom konaní o určení otcovstva podľa ustanovenia § 783 ods. 2 o.z. (v SR pozri § 94 ods. 2 Zákona o rodine) súd nezisťuje názor dieťaťa spôsobom uvedeným v ustanovení § 100 ods. 3 o.s.ř. Príbuznosť vo forme rodičovstva sleduje prirodzený stav vecí, teda kto je skutočným rodičom dieťaťa, ako danú a nemennú hodnotu, ktorá je objektívne zistiteľná na základe vedeckého poznania.
Pokiaľ ide o neplatnosť súhlasného vyhlásenia o určení otcovstva z dôvodu obchádzania zákona, je potrebné zdôrazniť, že keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. To znamená, že možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Zároveň je dôležité poukázať na nesúlad § 86 ods. 1 Zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento nesúlad vytvára napätie medzi vnútroštátnou legislatívou a medzinárodnými záväzkami, čo si vyžaduje legislatívne riešenie, aby sa zabezpečilo plné dodržiavanie základných práv a slobôd v kontexte asistovanej reprodukcie.
Medzinárodné aspekty určovania otcovstva a ich vplyv na súdne konania
Určenie otcovstva cudzieho štátneho občana prináša do právneho systému ďalšie vrstvy komplexnosti. Základnými kritériami na hodnotenie zložitosti veci je aj v tomto prípade skutkový stav a relevantná právna úprava vzťahujúca sa na danú vec. Ústavný súd konštatuje, že zo skutkového hľadiska nemožno hovoriť o veci osobitne zložitej, pretože spomínaný návrh smeroval voči jednému mužovi, ktorého miesto pobytu bolo známe. Avšak keďže za otca dieťaťa bol označený grécky štátny občan žijúci mimo územia Slovenskej republiky, právna úprava relevantná na rozhodovanie je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý je občanom Slovenskej republiky, o niečo komplikovanejšia. Rozhodne však nie mimoriadne zložitá. Ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci jednoznačne v tomto prípade odkazujú na použitie slovenského právneho poriadku (§ 23, § 24 a § 24a citovaného zákona).
Relevantná právna úprava je teda obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (resp. predchádzajúca právna úprava zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov). Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní, ako napríklad odporca, ktorý je cudzím štátnym príslušníkom, môže mať za následok zdĺhavosť konania. Dôvodom je, že vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady písomností do cudzieho jazyka a určovanie termínov pojednávaní s dostatočným predstihom. Doručovanie súdnych písomností a dožiadaní na vykonanie dôkazov sa v súdnych konaniach s medzinárodným prvkom realizuje na základe medzinárodných zmlúv, napríklad Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach, ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika. Tieto procedurálne prekážky sú ďalším z faktorov, ktoré robia agendu asistovanej reprodukcie s medzinárodným prvkom mimoriadne náročnou pre právny systém.
Právo dieťaťa poznať svojich rodičov a aktívna legitimácia v procese zapretia otcovstva
Problematika zapretia otcovstva a práva dieťaťa poznať svojich rodičov úzko súvisí s aktívnou legitimáciou maloletého v tomto procese. Využitie práva dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7 ods. 1 dohovoru predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. V tejto súvislosti sa vynorila otázka správneho výkladu aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine.
Výklad blížiaci sa doslovnému by skôr naznačoval, že záver o tom, či má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie otcovstva k maloletému dieťaťu), by mal urobiť opatrovník, ktorého by na ten účel ustanovil maloletému dieťaťu opatrovanský súd. Krajský súd sa však priklonil k výkladu majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny. Keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal v mene maloletého dieťaťa jeho zákonný zástupca z titulu svojej všeobecnej právomoci zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach. A to aj napriek tomu, že zákonný zástupca má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom maloletého dieťaťa zapísaným v matrike, pričom konanie podľa § 96 zákona o rodine smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci. Tento právny rozbor poukazuje na citlivosť a zložitosť interpretácie právnych noriem v prípadoch, kde sa stretávajú záujmy dieťaťa, rodičov a spoločnosti.
Konanie o prípustnosti zapretia otcovstva, ktoré začína na návrh dieťaťa v zmysle § 96 ods. 1 zákona o rodine, je prvým štádiom procesu zapretia otcovstva dieťaťom. V tomto štádiu sa posudzuje, či zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa. V druhom štádiu tohto procesu, ktoré nasleduje len ak súd vyhovie návrhu dieťaťa a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, súd rozhoduje o návrhu na zapretie otcovstva. V oboch štádiách je aktívne vecne legitimované dieťa, pasívne vecne legitimovanými sú obaja rodičia. Táto štruktúra konania podčiarkuje snahu právneho systému chrániť záujmy dieťaťa a zároveň zabezpečiť spravodlivý proces pre všetky zúčastnené strany.
Jurisdikčné otázky a konanie o určenie rodičovstva
Jurisdikčné aspekty určenia rodičovstva sú obzvlášť relevantné v prípadoch, keď aspoň jeden z rodičov nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Návrh na určenie rodičovstva (zistenie a zapretie) možno podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa, ak odporca nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej republike všeobecný súd, ale jeden z rodičov je slovenským občanom, možno návrh podať na súde, ktorý určí Najvyšší súd (§ 40 zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov). Tieto pravidlá zabezpečujú, že žiadny prípad určenia rodičovstva nezostane bez súdneho preskúmania z dôvodu absencie príslušnej jurisdikcie, a to ani v medzinárodných situáciách.
Budúcnosť právnej úpravy: Od absencie po komplexnú reflexiu
Ako už bolo uvedené, absencia komplexnej právnej úpravy asistovanej reprodukcie na Slovensku vytvára mnohé výzvy. Umelé zásahy do ľudskej reprodukcie teda naďalej ostávajú legislatívne nedoriešené, čo podčiarkuje naliehavú potrebu systematickej a ucelenej regulácie. Súčasne poukazuje autorka A. Mišinová na úskalia aktuálnej právnej úpravy a v logickej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda. Tieto návrhy sú kľúčové pre budúci rozvoj právneho rámca asistovanej reprodukcie.
Publikácia „Aktuálne medicínske a právne aspekty asistovanej reprodukcie“ reaguje na absenciu ucelenej odbornej literatúry, ktorá by reflektovala komplexné výzvy ART v slovenskom právnom a zdravotníckom systéme. Je to zásadný príspevok k formovaniu odbornej diskusie o hraniciach a možnostiach asistovanej reprodukcie v 21. storočí. Zostáva otvorenou otázkou, kam smeruje právo v ére biotechnológií a aká je budúcnosť umelej reprodukcie. Táto diskusia musí zahrňovať aj zložité etické a právne otázky, ako napríklad: Aká je „cena“ náhradného materstva? A ako je to s altruizmom darcovstva a suverenitou štátov pri úprave otázok surogačného materstva? Tieto a mnohé ďalšie témy si vyžadujú hlbokú analýzu a legislatívne riešenia, ktoré budú zohľadňovať najnovší vedecký pokrok, etické princípy a práva všetkých zúčastnených osôb, predovšetkým práva dieťaťa.
Riziká asistovanej reprodukčnej technológie
tags: #asistovana #reprodukcia #pravne