Keď sa do rodiny narodí dieťatko, nie je snáď jediného príbuzného, ktorý by ho nechcel hneď prísť navštíviť. Mnohokrát však nastane situácia, že dieťa pri určitom členovi rodiny, blízkom či vzdialenom, neutíšiteľne plače. Ak sa podobné epizódy opakujú, môže to viesť k napätiu v rodine a k nepríjemným pocitom rodičov aj konkrétnej osoby. Existuje viacero možných dôvodov, ktoré vedú k nespokojnosti bábätka.
Hľadanie príčin nespokojnosti: Od fyziológie k psychike
Po vylúčení všetkých fyziologických príčin, ako napríklad hlad, smäd, potreba spánku, únava, nadmerný hluk, prílišné teplo, pocit chladu, nepríjemná textília na oblečení, bolesť, choroba, mokrá plienka, je potrebné pristúpiť k skúmaniu psychického rozpoloženia dieťatka. Mnohí rodičia zabúdajú, že dieťa sa svojím narodením nestáva samostatné, ale potrebuje byť len na opačnej strane matkinej kože.
Dieťa sa najbezpečnejšie, najpohodlnejšie a najpríjemnejšie cíti práve v matkinej a otcovej náruči. Vzťah medzi matkou a dieťaťom začína tehotenstvom a medzi otcom a dieťaťom narodením. Čím intenzívnejšie a aktívnejšie sa otec podieľa na prvých dňoch dieťaťa, tým silnejšiu väzbu si medzi sebou vytvoria. Všetky ďalšie ruky, objatia a dotyky sú preň ešte dlho cudzie a strašidelné. Málokedy sú rodinní príslušníci ochotní akceptovať tento fakt a keď je pri nich dieťatko nespokojné, cítia sa dotknuto.
Z biologického hľadiska však ide o úplne normálny a prirodzený jav, keďže dieťa v maternici počuje matkin a otcov hlas, je zvyknuté na časté zvuky, ktoré v domácnosti počuje a dokáže rozpoznať rodičovoskú vôňu. Dieťa však nie je potrebné od príbuzných izolovať. Práve naopak. Široká rodina je obrovským benefitom pre dieťa v každom veku. Dieťa má viacero blízkych osôb, ktorým môže dôverovať, od ktorých sa môže učiť, zabávať sa s nimi a tiež, ktoré sa oň, v prípade potreby, vedia adekvátne postarať. Človek je spoločenský tvor a pokiaľ je dieťa zdravé, nemalo by s rodičmi žiť utiahnutý život v súkromí, bez častého kontaktu s rozvetvenou rodinou.
Zrkadlenie emócií: Vplyv rodičovského nastavenia
Najdôležitejší fakt, ktorý je potrebné brať na vedomie je, že dieťa kopíruje správanie a pocity rodičov. Ako sa cíti matka, rovnako sa cíti dieťa. Ak je matka nervózna, správa sa voči dieťaťu menej vnímavo ako vyrovnaná matka, nereaguje dostatočne na signály, ktoré jej dieťa vysiela a dieťa následne reaguje plačom a nespokojnosťou. Nahnevaný, nervózny hlas matky zvyšuje hladinu stresového hormónu kortizolu u dieťaťa a vyvoláva v ňom pocity ohrozenia. Nešťastná a vyčerpaná matka nie je schopná láskavo a bezpečne držať a upokojiť dieťa.
Dieťa je plne závislé na rodičoch, čo sa týka jeho vlastného prežitia. Ak má pocit, že ho rodič môže odmietnuť alebo odložiť, reaguje hysterickým plačom, krikom, ale aj nadmerným priľnutím k rodičovi. Najčastejším dôvodom detskej nespokojnosti býva podvedomý postoj rodičov, hlavne matky, voči danému človeku. Ak matka vedome alebo podvedome cíti nesympatie voči danej osobe, prípadne z nej má strach, je úplne pochopiteľné, že rovnaké pocity bude zdieľať dieťa. Dieťa sa prirodzene nemôže cítiť príjemne a bezpečne pri človeku, o ktorom mu rodič vysiela informáciu, že sa nachádza v ohrození.
Môže ísť napríklad o nových partnerov našich rodičov, súrodencov, starších detí, s ktorými matka nie je stotožnená a neprijala ich. Navonok môže zo slušnosti preukazovať sympatie, ale dieťa vníma matku ako celok, so všetkými jej pocitmi. Citlivo reaguje na akúkoľvek zmenu v jej hlase, triašku v rukách, nezvyčajnú roztržitosť. A hoci sa dospelý človek dokáže pretvarovať, dieťa vo svojej čistote a nevinnosti toho nie je schopné a reaguje priamo a úprimne.
Senzorické vnemy a fyzické prejavy návštevníkov
Človek, ktorého dieťa odmieta, môže mať preň nepríjemnú vôňu. Hlavne dojčatá a batoľatá majú veľmi citlivé senzorické vnemy. Učia sa všetko neuveriteľnou rýchlosťou a ich schopnosti rastú zo dňa na deň. Spoznávajú svet dotykom, chuťou, vôňou, pohľadom, sluchom. Ak je jeden alebo viacero ich zmyslov prestimulovaný, vedie to u dieťaťa k následnej nervozite.
Je vhodné, ak ľudia, ktorí prídu dieťa navštíviť, sa vyvarujú silných parfémov, korenistých jedál, ak sú pre danú kultúru exotické, požitiu alkoholu, fajčeniu cigariet a iných návykových látok. Kombinácia pachov v spojitosti s neznámym človekom vyvoláva v dieťati nepríjemné pocity a obavy. Dieťa reaguje najmä plačom, keďže je to jeho hlavný komunikačný prostriedok do doby, kým sa nenaučí rozprávať.
Nezvyčajný zjav osoby môže dieťa zaskočiť. V prípade, že má dieťa mladých rodičov, bez výrazných úprav vlasov, brady, okuliarov, môže u neho nastať nepokoj, ak ho vezme do náručia osoba s exotickým vzhľadom. Pre dieťa je všetko, čo okolo seba vidí nové. V maternici bolo schopné rozoznávať svetlo a tmu, ale po narodení je odrazu vystavené nespočetnému množstvu stimulov. Ak nie je zvyknuté stretávať rôznorodé typy ľudí, môže na iné etniká, exotický zjav, nezvyčajné doplnky reagovať citlivo.
Dieťa sa zameriava hlavne na tvár človeka. Tá môže pôsobiť neprívetivo, strašidelne, nesympaticky. Tón hlasu, prízvuk alebo iná reč dokážu dieťa vyviesť z rovnováhy. Ak sa dieťa nenarodilo práve multikultúrnym a viacjazyčným rodičom a nie je zvyknuté na rôzne jazyky, môže ho vystrašiť aj cudzia reč, vysoký piskľavý tón hlasu, veľmi hlboký pochmúrny hlas alebo prehnané a nadmerné používanie citosloviec, ako jaj, júj, ojojój, prednášané nepríjemným tónom hlasu.
Dieťa tiež dokáže vycítiť, ak napríklad daná osoba používa nadávky, ak na ne nie je vo svojej rodine zvyknuté, práve preto, že sa rodičia väčšinou pri nich strhnú a požiadajú osoby o používanie slušného jazyka. Dieťa bolo vystavené danej osobe viackrát neúspešne a už vopred je očakávané ďalšie zlyhanie. Človek nemusí mať skúsenosti s malým dieťaťom a nevie ho, napríklad, správne držať. Dieťaťu je v jeho náruči nepríjemne, niečo ho bolí, tlačí. Mnohokrát sa s človekom už stretlo a každé stretnutie skončilo plačom. Dieťa môže mať vytvorený blok voči konkrétnej osobe a už vopred reagovať plačom, aby s ňou nemuselo byť.
Stratégie pri citlivej reakcii na osoby
Deti dokážu z človeka vycítiť každú negatívnu energiu, a to, či už z rodičov, aký majú postoj voči človeku, alebo priamo z toho človeka. Vedia, čo je úprimné, čo je hrané. Ony ešte predstierať pocity nedokážu, čiže keď sa s niekým alebo v nejakej situácii necítia dobre, prirodzene reagujú plačom, majú záchvat, triašku. Tieto pocity potom môžu pretrvávať aj niekoľko dní a ostávajú v podvedomí dieťaťa.
Nikdy nenúťte dieťa byť v spoločnosti človeka, pri ktorom sa necíti dobre. Je veľmi dôležité rešpektovať pocity a názor dieťaťa na konkrétneho človeka a nenútiť ho do kontaktu s človekom, ktorého sa bojí. Dieťa tak môže stratiť oporu a dôveru v rodičov. Nie je v tomto prípade podstatné, či ide o mladšie alebo staršie dieťa, alebo o novorodenca. Situácia sa môže po pár týždňoch zmeniť sama od seba a z neobľúbenej osoby sa stať obľúbená.
How To Build Trust With Your Child Daily
Dieťa dozrieva každým dňom. Ako sa vyvíja jeho fyzická stránka, rovnako sa učí i sociálnym zručnostiam a spoločenskému správaniu. Kým, napríklad v prvých mesiacoch nemusí vedieť vychádzať s nejakým človekom, neskôr na ňom môže objaviť niečo sympatické a človek sa stane jeho obľúbeným kamarátom. Ľudský mozog sa vyvíja neuveriteľnou rýchlosťou a je tvorený z viac ako 100 miliárd mozgových buniek, z ktorých každá je spojená s minimálne ďalšími 7000. Mozog dieťaťa pracuje niekoľkonásobne intenzívnejšie ako mozog dospelého človeka.
Poprosiť danú osobu, aby si dieťa nevšímala, respektíve ho prehnane nekontaktovala. Veľakrát sa dieťa osmelí samo, keď prestane cítiť nátlak okolia. Ak si ho človek nevšíma a nesleduje každý jeho pohyb skúmavým pohľadom, dieťa sa samo odváži pozrieť na človeka, dôkladne si ho popozerať a pomaly k nemu nájsť preň bezpečnú cestu.
Pokúsiť sa navodiť v rodine príjemnú atmosféru. Často o konkrétnom človeku rozprávať, spomínať veselé zážitky, ukazovať ho dieťaťu na fotkách alebo videu, byť s ním v kontakte prostredníctvom videohovoru. Snažiť sa osobu začleniť do bežného života rodiny. Poradiť človeku konkrétnu hračku, ktorá by určite potešila dieťa a často spomínať, že hračka je práve od neho.
Vysporiadať si vlastné pocity voči danému človeku. Vnútorne sa zmieriť s človekom, ktorý bude súčasťou života dieťaťa, pokúsiť sa v sebe objaviť pozitívne pocity voči konkrétnej osobe a pristupovať k nej láskavo, veselo a pokojne. V prípade, ak nastane situácia, že všetky opatrenia zlyhajú a dieťa ani s pribúdajúcim vekom nie je ochotné určitú osobu akceptovať, je veľmi dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať. Rešpekt je vzájomne sa vytvárajúci atribút, ak rešpektujeme pocity a rozhodnutia dieťaťa, dieťa automaticky rešpektuje nás ako rodičov. Nedostatok vzájomného rešpektu vedie k zlyhaniu väzby medzi rodičom a dieťaťom.
Deti vnímajú okolitý svet oveľa intenzívnejšie, citlivejšie a vnímavejšie ako dospelí ľudia. Dôkazom toho je i fakt, že si všimnú každú maličkosť, každú zmenu v komunikácii, nálade, výzore človeka. Je veľmi dôležité nepodceňovať dieťa a neobhajovať správanie dospelých ľudí frázami, že dieťa je aj tak malé, aj tak si to nevšíma, aj tak nás nepočúva, aj tak na to zabudne, pretože to nie je pravda. Dieťa preto môže byť schopné identifikovať človeka so zlými úmyslami skôr ako dospelý človek a práve počúvanie intuície a dôverovanie vlastným pocitom a vnútornému hlasu, je dôležitou zručnosťou, ktorú sa dieťa potrebuje naučiť.
Vývinové fázy: Keď sa strach stáva normou
Dieťa sa učí niekoľkonásobne rýchlejšie ako dospelý človek a jeho mozog pracuje neuveriteľne rýchlo. V priebehu prvých pár rokov sa naučí jazyku a fyzickým zručnostiam na celý život. Strach z cudzích ľudí je bežnou fázou vo vývoji dieťaťa. Hoci to môže byť pre rodičov náročné, je dôležité pochopiť, prečo sa to deje a ako dieťaťu pomôcť túto fázu prekonať.
Reakcia na cudzích ľudí s ostražitosťou, zahanbením, podozrievavosťou až strachom je v tomto veku absolútne normálnou reakciou. Strach z neznámych ľudí trvá do roka a často aj dlhšie. Niektoré deti začínajú prejavovať strach z cudzích ľudí okolo 6. mesiaca veku, čo súvisí s rozvojom ich kognitívnych schopností a schopnosti rozlišovať medzi známymi a neznámymi tvárami. U detí sa okolo 9. mesiaca objavuje separačná úzkosť (strach z odlúčenia od matky). Ak bolo dieťa v minulosti vystavené situácii, kedy bolo bez matky, môže to byť o to intenzívnejšie.
Dojča je schopné vnímať emočné prejavy iných ľudí a správne ich interpretovať podľa výrazu tváre už okolo dvoch až troch mesiacov. Emócie navodené v kontakte s inými ľuďmi môžeme pozorovať už u 10-týždňových bábätiek. V tomto období reagujú na prejavy radosti, smútku aj hnevu a zosúlaďujú svoje reakcie s emocionálnymi reakciami inej osoby.
Existuje niekoľko faktorov, ktoré môžu prispieť k strachu z cudzích ľudí:
- Genetika: Niektoré deti sú jednoducho náchylnejšie na úzkosť a strach ako iné.
- Skúsenosti: Ak malo dieťa negatívnu skúsenosť s cudzím človekom, napríklad ak ho cudzí človek vystrašil alebo sa k nemu správal nepríjemne, môže to viesť k strachu z cudzích ľudí. Pobyt v nemocnici môže byť negatívny aj pre dospelého.
- Prostredie: Deti, ktoré sú menej vystavené cudzím ľuďom, môžu mať väčší strach z cudzích ľudí ako deti, ktoré sú s cudzími ľuďmi v kontakte pravidelne.
- Temperament: Deti s introvertnou povahou môžu byť opatrnejšie a zdržanlivejšie v prítomnosti cudzích ľudí.
Strach z cudzích ľudí sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi, vrátane plaču, ukrývania sa za rodičov, odmietania ísť k cudzím ľuďom, napätia a nepokoja či zvýšenej priľnavosti k rodičom. Je dôležité si uvedomiť, že strach z cudzích ľudí je normálna fáza vývoja a že dieťa z nej vyrastie.
Praktické prístupy k zmierneniu detskej úzkosti
Buďte trpezliví: Netlačte na dieťa, aby sa s cudzími ľuďmi hralo alebo s nimi komunikovalo, ak na to nie je pripravené. Poskytnite dieťaťu pocit bezpečia: Uistite dieťa, že ste tu pre neho a že ho ochránite. Keď máte návštevu, nechajte si dieťa pri sebe. Ak sa dieťa bojí, vezmite ho na ruky a nenúťte ho, aby sa na niekoho usmievalo alebo s ním komunikovalo. Oprite si ho o seba a pritúľte, aby malo pocit bezpečia a nejako to nesilíte.
Postupné zoznamovanie: Zoznamujte dieťa s cudzími ľuďmi postupne. Nechajte dieťa, aby sa s cudzím človekom najprv zoznámilo z diaľky a potom sa k nemu postupne približovalo. Môžete cudzieho človeka požiadať, aby sa s dieťaťom najprv rozprával z diaľky a potom sa k nemu postupne priblížil. Ak je niekto u vás dlhšie, povedzme hodinu, nezvykne si? Niekedy stačí 15 minút, aby si dieťa zvyklo.
Pozitívny prístup: Hovorte o cudzích ľuďoch pozitívne a zdôrazňujte ich priateľskosť. Vysvetľovanie rodinných väzieb: Vysvetľujte dcére rodinné väzby. Často pozerajte fotky. Rešpektujte hranice: Nenúťte dieťa, aby dávalo pusinky a stískalo ľudí iba preto, že to oni žiadajú/potrebujú. Návštevy nechajte, nech jej nevenujú pozornosť: Poproste návštevy, nech jej nevenujú pozornosť aspoň zo začiatku, keď si ich obkúka a pochopí, že jej nechcú ublížiť ako v nemocnici.
Váš príklad: Ukážte dieťaťu, ako sa správate k neznámym ľuďom. Ak sa rozprávate s neznámymi s odstupom a vážne, tým skôr deti naučíte, že môžu voči cudzím ľuďom použiť univerzálne „odmietacie“ frázy, ak ho na ulici osloví neznámy človek. Univerzálne frázy: Naučte dieťa používať frázy ako "Prepáčte, nie" či "Opýtajte sa mojej mamy". Nepoužívajte hrozby: Vyhnite sa hrozbám typu „ak sa budeš rozprávať s cudzími, zoberú ťa do pivnice“.
Keď sú deti staršie, je dôležité ich učiť aj o bezpečnosti vo vzťahu k cudzím ľuďom. Mali by vedieť: nerozprávaj sa s cudzími, nechoď nikam, nikdy so žiadnym neznámym (ani keby čo sľuboval), za žiadnu cenu si nikdy nesadaj k cudzím ľuďom do auta, nič si nikdy neber od neznámeho človeka.
Kedy je potrebná odborná intervencia
Ak je strach z cudzích ľudí veľmi silný a ovplyvňuje každodenný život dieťaťa, alebo ak trvá dlhšie ako niekoľko mesiacov, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Detský psychológ alebo psychiater môže pomôcť dieťaťu prekonať strach a úzkosť. Je dôležité sledovať vývinové míľniky dieťaťa a v prípade, že sa vyskytnú oneskorenia, poradiť sa s pediatrom.
Bábätko prichádza na svet s vrodenou schopnosťou emočne reagovať. Už novorodenec prežíva a reflexívne vyjadruje svoje city, ktorými dáva najavo spokojnosť či nespokojnosť. Postupne sa rozvíjajú ďalšie emócie a ich prejavy. Približne v troch mesiacoch začína dieťa prejavovať radosť, v štyroch mesiacoch hnev, v piatich mesiacoch strach.
Je dôležité rozlišovať medzi bežným strachom z cudzích ľudí a prejavmi autizmu. To, či sa dieťa v predškolskom veku správa k neznámym ľuďom otvorene alebo je hanblivé, závisí od jeho povahy. Ako rodičia by sme v podstate mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana. Na druhej strane však treba opatrným a bojazlivým deťom pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne. Správajme sa napr. otvorene k susedom a známym, lebo takto dávame najavo, že vzťahy sú dôležité aj mimo rodiny. Zároveň by bolo fajn, keby sa dieťa učilo, že k dobrému vzťahu patria aj konflikty, ktoré sa dajú riešiť a môžu naše vzťahy posunúť v pozitívnom smere.
Dožičme dieťaťu čas a pomôžme mu napr. aj týmito hrami:
- Popoludnie plné hier: Hanblivému dieťaťu pomôžeme zblížiť sa s inými deťmi, ak zorganizujeme napr. popoludnie, na ktoré pozveme deti z okolia a od susedov.
- Pocity vpísané do tváre: Zoberme staré časopisy, nožnice a spolu s dieťaťom vystrihujme ľudí s rôznym výrazom v tvári.
- Hlasno a ticho: Nesmelé deti často rozprávajú potichu. Na hlasný krik iných detí reagujú vystrašene. Priblížme im, že je dôležité, ako niečo povieme a precvičujeme rozličné tóny reči.
Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku.
Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa s pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta.
Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť. Strach z hlasných zvukov, strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly, strach z oddelenia od matky či strach z nezvyčajných situácií - to všetko sú fázy, ktoré vyžadujú trpezlivý rodičovský prístup a dostatok emocionálnej podpory.
Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. rokom života. Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním.
Psychické príznaky zahŕňajú strach, úzkosť, nervozitu, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmernú bdelosť či nespavosť. Telesné príznaky môžu zahŕňať závraty, mdloby, triašku, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak na hrudi, nevoľnosť či bolesti hlavy. Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav. V takýchto prípadoch je vyhľadanie odbornej pomoci kľúčové pre zdravý psychický vývin dieťaťa.
tags: #babatko #sa #boji #inych #deti