Obdobie batoľaťa, ktoré sa začína po dovŕšení prvého roka života a trvá do troch rokov, predstavuje jednu z najdynamickejších etáp v ľudskom živote. Ide o čas, kedy sa dieťa, pôvodne závislé od bezprostrednej pomoci dospelého, postupne mení na samostatnejšieho jedinca, schopného lokomócie a komunikácie so svojím okolím. Telesný vývin v tomto období už nie je taký búrlivý ako v dojčenskom veku, no stále vykazuje výrazné zmeny, ktoré tvoria základ pre ďalšiu adaptáciu dieťaťa na svet.
Charakteristika telesného vývinu a hybnosti
V období batoľaťa dochádza k výraznému narastaniu výšky a hmotnosti. Priemerne dieťa vyrastie o 17 až 18 centimetrov a priberie približne 4 kilogramy. Súčasne s fyzickým rastom tela prebieha významný rozvoj mozgu. Do troch rokov nadobudne mozog až tri štvrtiny hmotnosti mozgu dospelého človeka, pričom sa jeho hmotnosť zväčší z pôvodných približne 360 gramov na 1 000 gramov. Tento rast je sprevádzaný posilnením nervovej sústavy, čo umožňuje dieťaťu osvojiť si komplexné pohybové aktivity.
Zásadným medzníkom je chôdza, ktorá umožňuje dieťaťu lokomóciu a samostatné premiestňovanie v priestore. Chôdza podstatne mení prežívanie človeka, pretože rozširuje pole jeho pôsobnosti. Pre zdokonalenie chôdze rodičia niekedy využívajú pomôcky, napríklad „pavúk“ - stoličku na kolieskach, v ktorej sa dieťa odráža nohami. Je však nutné zdôrazniť, že používanie pavúka môže oneskoriť prirodzený vývin chôdze, keďže utlmuje v dieťati vôľu dostať sa niekam bez cudzej pomoci. Z bezpečnostných dôvodov by sa dieťa v pavúku nikdy nemalo ponechať bez dozoru.
Zmyslové vnímanie a poznávacie procesy
Zvýšené pohybové možnosti spôsobujú bohatšie kontakty dieťaťa s predmetmi a javmi skutočnosti. Charakteristické je výrazné uplatnenie hmatu vo vnímaní, realizované prostredníctvom kontaktoreceptorov, ktoré sprostredkovávajú priame informácie o vlastnostiach predmetov a podmieňujú manipuláciu s nimi. Vnímanie v útlom veku zahŕňa farebné videnie a schopnosť vyčleniť predmet z pozadia.
Pokrok v sluchovom vnímaní, konkrétne rozlišovanie výšky, intenzity a farby zvukových podnetov, podmieňuje rozvoj reči i základov hudobných schopností. Výrazný je zmysel pre rytmus, ktorý sa prejavuje už začiatkom druhého roku života. Zapájanie viacerých zmyslových orgánov prispieva k väčšej presnosti a komplexnosti vnemových zážitkov.
Pamäť, predstavivosť a myslenie
Pamäť dieťaťa v útlom veku zaznamenáva významný pokrok. Jednotlivé zložky pamäti - vštepovanie, podržanie a vybavovanie - sa stávajú výkonnejšími a rozsah zapamätaného sa zväčšuje. Pamäťové stopy sú trvanlivejšie, čo umožňuje dieťaťu spontánne si spomínať na zážitky, ako sú prechádzky či bábkové predstavenia.
Pre pamäť batoľaťa sú typické tri znaky:
- Citovosť: Dieťa si uchováva najmä zážitky, ktoré majú preň silný citový význam.
- Konkrétnosť: Dieťa má sklon vybavovať si obrazy skutočných situácií viac než abstraktné slová či pojmy.
- Náväznosť na skúsenosť: Predstavivosť dieťaťa sa zakladá na vlastnej bezprostrednej skúsenosti.
Dej rozprávky si dieťa vie predstaviť len vtedy, keď sa stotožňuje s jeho zážitkovou oblasťou. V tomto veku sa taktiež uplatňujú personifikačné tendencie, kedy dieťa zosobňuje neživé predmety a prisudzuje im ľudské vlastnosti. Za prvé prejavy myslenia možno považovať náznaky účelného použitia vecí, ako napríklad pokusy zasunúť kľúč do zámku alebo napiť sa z pohára, a to ešte skôr, než si dieťa osvojí reč.
Rozvoj reči ako nástroja myslenia
S rozvojom reči sa myslenie dieťaťa dostáva na vyššiu úroveň. Na začiatku tohto obdobia je reč dieťaťa na úrovni tzv. jednoslovnej reči (približne 20 až 30 výrazov). Do konca druhého roku slovník narastie na 300 slov, prevažne podstatných mien a slovies, a dieťa začína tvoriť jednoduché vety. Ku koncu tretieho roku slovná zásoba dosahuje okolo 1 000 výrazov.
Dieťa sa často obracia na dospelého otázkou „čo je to?“. Tým, že sa dožaduje pomenovania vecí, slová nadobúdajú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia - pojmom. Toto štádium sa preto označuje ako symbolické myslenie. Pri osvojovaní reči sa dieťa učí na základe vzoru, ale aj analogickým usudzovaním, čo vedie k tvorbe nových jazykových útvarov, pričom bežnými chybami sú prešmykovanie hlások či ich vynechávanie.
Citový vývin a sociálne vzťahy
City dieťaťa úzko súvisia s uspokojovaním jeho potrieb. Základom psychickej rovnováhy je silná citová väzba na blízke osoby, predovšetkým na matku. Materiálnym základom rozvoja citov je dozrievanie nervovej sústavy a žliaz s vnútornou sekréciou.
V tomto veku sa diferencujú základné city:
- Strach: Z intenzívnych zvukových podnetov či náhlych zmien polohy sa strach postupne rozširuje aj na „neskutočné“ nebezpečenstvá z rozprávok či televízie.
- Zlosť: Často vzniká ako reakcia na obmedzovanie spontánnej aktivity alebo neúspech v konaní.
- Radosť: Sprievodný cit príjemných zážitkov, ktorý sa čoraz viac viaže na sociálne kontakty s ľuďmi.
U staršieho batoľaťa sa prejavuje vzrušivosť, pri ktorej city rýchlo vznikajú i zanikajú. Citové prežívanie je sprevádzané búrlivými vonkajšími prejavmi, ako je krik, plač, skákanie alebo kopanie.
Sebauvedomovanie a obdobie vzdoru
Koncom tretieho roka dochádza k formovaniu obrazu o sebe samom. Dieťa si začína uvedomovať vlastné „ja“, čo je úzko späté s procesom osamostatňovania. Sebauvedomovanie aktivizuje vôľové procesy, čo sa v praxi často prejavuje negativizmom. Typickou reakciou na obmedzujúce vplyvy prostredia je energické „nie“, „nechcem“, „nebudem“.
Negativizmus v tomto veku je prirodzeným vývinovým javom, ktorý je výsledkom pôsobenia nových psychických funkcií. Miera vzdorovitosti závisí od temperamentu dieťaťa, ale aj od spôsobu výchovy. Zdravý rozvoj sebavedomia a samostatnosti vyžaduje od dospelých vyrovnané, pokojné, ale dôsledné výchovné pôsobenie.
Hra ako forma sociálnej skúsenosti
Hra je v útlom veku najprirodzenejšou formou učenia. Dominujú najmä pohybové hry, pri ktorých dieťa behá, skáče alebo prelieza, a to často v rytme riekaniek či spevu. Vhodným doplnkom sú pohybové hračky, ktoré možno ťahať či tlačiť.
S rastúcim vekom sa manipulačná činnosť premieňa na napodobivé hry. Dieťa využíva predmety tak, ako to odpozorovalo vo svojom okolí. Spoločenský charakter hier sa postupne zvyšuje, aj keď na začiatku útleho veku deti nedokážu nadviazať skutočnú kooperáciu a hrajú sa skôr vedľa seba než spolu.
Vplyv prostredia a výchovných inštitúcií
Rodina je prvým a najdôležitejším zdrojom sociálnej skúsenosti. Poruchy v rodinných vzťahoch môžu narušiť citovú rovnováhu dieťaťa. S rastúcimi nárokmi spoločnosti sa však čoraz viac zdôrazňuje potreba vplyvu predškolského zariadenia.
Predškolské zariadenie je umelo vytvorená inštitúcia, kde sa uskutočňuje cieľavedomá a systematická výchova pod vedením odborníkov. Adaptácia dieťaťa na toto prostredie je náročný proces, ktorého priebeh ovplyvňuje citová závislosť od rodičov a individuálne povahové vlastnosti. Prejavy ako plač, smútok či vzdorovitosť sú v adaptačnom období bežné, pričom kľúčovú úlohu pri ich prekonávaní zohráva spolupráca medzi rodičmi a pedagógmi.
Kvalita životného prostredia, v ktorom sa dieťa pohybuje, musí byť v kontinuite s jeho vývinovými potrebami. Medzi najnaliehavejšie psychické potreby patrí potreba citových podnetov a aktívnej sebarealizácie. Vytvorenie bezpečného priestoru a rešpektovanie individuálneho tempa vývinu každého dieťaťa sú základnými piliermi, na ktorých stojí zdravý psychomotorický rozvoj v tomto dôležitom životnom období.