Meno Nemec sa v slovenskom, ale aj širšom stredoeurópskom kontexte objavuje v rôznych obdobiach a súvislostiach, prepojené s osudmi jednotlivcov i celých spoločenstiev. Predstavuje tak nielen osobnú identitu, ale aj stopu v dejinných záznamoch, či už ide o významného rímskokatolíckeho farára s tragickým osudom, alebo o zmienky v dávnych cirkevných dokumentoch. Táto komplexná prechádzka históriou a cirkevnými dejinami sa pokúša osvetliť rozmanité podoby, v akých sa meno Nemec ukázalo, a to s maximálnym využitím dostupných prameňov.
Život a služba Jána Nemca (1911 - 1944): Vzorný kňaz a ľudomil
Jednou z najvýraznejších postáv, ktorých meno Nemec rezonuje v novodobých slovenských dejinách, bol Ján Nemec, rímskokatolícky farár v Lieskovci, okres Humenné. Narodil sa 25. januára 1911 v Šarišských Bohdanovciach. Bol druhým synom malého roľníka Jána Nemca (nar. 29. novembra 1881) a Márie, rodenej Lazorovej (nar. 29. novembra 1886). Mal staršieho brata Andreja, mladšieho Imricha a sestru Annu, čo svedčí o jeho rodinnom zázemí. V rodnej obci rástol do desiateho roku života ako telesne pomerne slabý, avšak veľmi pracovitý, svedomitý, poslušný a zbožný chlapec. Tieto ranné vlastnosti predznamenávali jeho neskorší život a pôsobenie.
Štúdium Jána Nemca prebiehalo na česko-slovenskom reálnom gymnáziu v Košiciach. Tu úspešne zmaturoval 14. júna 1929, čo bol významný krok v jeho vzdelávacej dráhe. Po maturite sa jeho cesta uberala smerom k duchovnej službe. Za kňaza bol vysvätený ako 22-ročný, presne 29. júna 1933 v Prešove. Táto skorá vysviacka si vyžiadala potrebný dišpenz od kánonického veku z Ríma, čo podčiarkuje jeho odhodlanie a výnimočnosť. Ján Nemec sa ako kaplán aj ako farár venoval vždy iba náboženskej, mravnej a národnej výchove. Miestom jeho účinkovania boli kostol, škola, náboženské spolky a telovýchovné jednoty, kde šíril svoje posolstvo a venoval sa ľuďom.
Mimoriadnu starostlivosť venoval Ján Nemec tým, ktorí to najviac potrebovali. Jeho veľkej starostlivosti sa tešili aj chudobní, zvlášť Rómovia. V záujme ich zdravia vo vážnych prípadoch neľutoval ani vlastné peniaze, čo je jasným svedectvom jeho nesmiernej obetavosti. V nezištnej službe a z lásky k najbiednejším sa im usiloval vytvoriť podmienky pre život dôstojný človeka. Aby si získal ich dôveru a mohol lepšie poznať ich život, osvojil si ich jazyk natoľko, že sa im v ňom vedel prihovoriť. Túžil dvíhať životnú a kultúrnu úroveň Rómov, zlepšovať ich životné prostredie, hygienu, životosprávu a zdravotný stav. Viedol ich k tomu, aby žili v usporiadaných rodinách, aby sa riadne sobášili a žili z vlastnej statočnej práce. Zároveň v nich budil sebaúctu a odpor k žobraniu, čím sa snažil o ich plnohodnotnú integráciu a dôstojný život. Jeho práca s Rómami v Lieskovci a Žalobíne začala po 1. decembri 1939, keď tam pôsobil. Osvojoval si aj ich jazyk, čo len potvrdzuje jeho hlboký záujem a snahu o skutočné porozumenie.
SNP - Povstanie 1939 -1945 - Dokumentarny film
Popri pastoračnej činnosti Ján Nemec neustále rozširoval svoje vedomosti. Každú voľnú chvíľu venoval štúdiu. Tvrdil, že úspešnú prácu kňaza medzi veriacimi a jeho autoritu v spoločnosti nezaručuje len jeho teologické vzdelanie. Naopak, to sa musí spájať s veľmi dôkladným všeobecným vzdelaním, zvlášť v prírodných vedách. So zvláštnou záľubou študoval filozofiu a cudzie jazyky, pre ktoré mal veľké nadanie. Učil sa taliansky, poľsky, francúzsky a česky, a tiež sa učil po rusky a nemecky, čo svedčí o jeho širokom intelektuálnom rozhľade a snahe o komunikáciu s rôznymi kultúrami a ľuďmi.
V tieni vojny a mučeníctvo
Posledné roky života Jána Nemca boli poznačené blížiacim sa frontom druhej svetovej vojny a narastajúcim chaosom. Na fare nachádzali útočište utečenci z koncentračných táborov. Ján, ktorý ako kňaz mal vždy súcit a porozumenie pre každého trpiaceho človeka a ako milosrdný Samaritán sa podľa svojich skromných možností usiloval pomôcť im, vždy prichýlil týchto ľudí bez prostriedkov a často bojujúcich o holý život. Od začiatku augusta 1944 začali prichádzať aj partizáni. Prví ruskí vojaci prišli na faru už koncom mája 1944. Situácia sa rýchlo zhoršovala. Faru vyrabovali v auguste 1944.
Prví, ktorí sa k partizánom hlásili a ako partizáni vystupovali, prišli na faru 8. augusta 1944 o jednej hodine v noci. Pri tejto prvej návšteve mu zobrali celú hotovosť, vyše 11 000 korún, z ktorých časť patrila jemu, časť pomocnici v domácnosti, a ostatné boli úspory a milodary na kostol v Mysline, Topoľovke, v Hudcovciach, Závadke a v Lieskovci. Farárovi pohrozili so slovami: „Ak nedáš, musíš ísť s nami!” A pri odchode dodali: „Ak niekomu ohlásiš, prídeme po teba.” Dokonca mu dali aj „bumašku”, na ktorej bol ruský text v azbuke s nápisom: „Dobrovoľne dal 6 000 Ks a nebránil sa.” V nasledujúcich týždňoch boli návštevy čoraz častejšie a opakovali sa takmer každý deň. Vždy žiadali peniaze a šaty. A tak Jánovi Nemcovi ostalo iba to, čo mal na sebe.
Vzhľadom na stupňujúcu sa brutalitu partizánov voči kňazovi a blížiaci sa front navrhli farárovi jeho priatelia a domvedúca, aby evakuoval. Ján Nemec však odmietol opustiť svoj ľud, prejavujúc tak neotrasiteľnú pastoračnú vernosť. Odpovedal s hlbokým presvedčením: „Nemôžem opustiť svoj ľud. Kde bude on, tam budem aj ja. Ak ostanú v Lieskovci, ostanem v Lieskovci aj ja s nimi, hoci by guľky padali ako dážď.” Zdôraznil aj nariadenie cirkevnej autority: „Nariadenie pána biskupa je ostať s ľudom.” Položil si aj rečnícke otázky, ktoré odrážali jeho hlbokú pastoračnú zodpovednosť: „Veď čo by povedal ľud, keby som ho v najťažšej chvíli nechal? Čo ak niekto bude zomierať a bude chcieť kňaza? Kňaz má byť s ľudom stále.” Zároveň potvrdil svoju nevinu a oddanosť: „A prečo mám odísť? Nikdy som nikomu nič zlého neurobil. Osobných nepriateľov nemám. Vždy som si plnil povinnosti ako kňaz a Slovák, a to na prospech mne zverenému ľudu. Partizáni nech berú, čo budú chcieť.” Tieto slová svedčia o jeho absolútnom nasadení a odhodlaní zostať s veriacimi až do konca.
Tragédia vyvrcholila okolo polnoci zo 16. na 17. novembra 1944. Jána Nemca na fare prepadla osemčlenná ozbrojená skupina partizánov. Partizáni pýtali peniaze, no Ján už žiadne nemal. Prosil, aby dovolili poslať domvedúcu do dediny, že mu ľudia peniaze požičajú. Oni mu však rozkázali obliecť sa na cestu. To bol začiatok jeho poslednej a mučivej cesty. Všetci posadali na voz, kým kňaza uviazali o koňa a vliekli ho popri voze po lesných a poľných cestách osem kilometrov z Lieskovca do Žalobína. V Žalobíne partizáni menili voz. Zobudili Jozefa Toroka, ktorý ich svojimi koňmi musel odviesť až ku Girovciam. Zastali pri rozvodnenej rieke Oľke za Polomou, kde voda zobrala most. Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu ako lávku miesto zničeného mosta. Od vysilenia však už nevládal. Na tomto mieste mu údermi do hlavy rozsekli lebku a dvoma ranami taktiež do hlavy ho zavraždili. Zobliekli mu vrchné šaty a topánky a v spodnej bielizni ho hodili do rieky. Jeho odev si rozdelili. Týmto krutým spôsobom bol Ján Nemec zavraždený partizánmi 17. novembra 1944.
SNP - Povstanie 1939 -1945 - Dokumentarny film
Správa o smrti Jána Nemca sa rýchlo rozšírila. Dvaja lieskovčania nechceli uveriť tejto strašnej zvesti, preto sa vybrali do Giroviec. Našli tam zastreleného, už z vody vytiahnutého kňaza. Odniesli mŕtveho do kostola v Polome. Medzitým sa vybral do Lieskovca otec Jána Nemca. Vidiac množstvo evakuantov bol znepokojený, prečo sa jeho syn nesťahuje. Po ceste sa od farára v Strážskom dozvedel o Jánovej smrti. Rozhodol sa syna priviezť domov, skôr než dorazí front. S pomocou istého mládenca sa mu podarilo doviezť mŕtveho syna z Polomy do Maťašoviec, kde už prebiehala evakuácia. Na žiadosť miestneho farára Nemci poskytli voz a previezli syna do Vranova, kde ho uložili v kostole a odbavili pohrebné obrady.
Napriek ťažkej situácii, keď nikto nevedel, čo bude zajtra, sa otec nevzdal zámeru dostať syna do rodnej obce. Obrátil sa na okresný úrad, ktorý určil, kto nebohého prevezie do Zámutova. Na poslednom úseku cesty pomohol otcovi príbuzný, s ktorým konečne dorazili do Šarišských Bohdanoviec. Tu v sobotu, 25. novembra 1944, po ôsmich dňoch od zavraždenia Jána Nemca slávnostne pochovali. Päť dní trvajúce prevážanie mŕtveho a zohaveného syna cez predfrontové územie vyvolalo u otca nervové zrútenie. Nespoznával ani najbližších, no nikdy nezabudol na smrť Jána. Ustavične opakoval: „Zabili mi syna, prečo ho zabili?”
V časoch komunistického režimu sa o vražde Jána Nemca verejne nehovorilo. Ani kňazi si netrúfali čo len spomenúť jeho meno. Nikdy sa nepátralo, kto a prečo z jednotky Čapajev zavraždil mladého nevinného kňaza. Ján Nemec, narodený 25. januára 1911 v Šarišských Bohdanovciach v jednoduchej rodine, bol po gymnaziálnych štúdiách v Košiciach vysvätený biskupom Jozefom Čárskym za kňaza. Jeho pôsobenie v Humennom a Žalobíne, a od 1. decembra 1939 v Lieskovci, je svedectvom o oddanej službe Cirkvi i Božiemu ľudu. Slovensko má viacerých mučeníkov pre vieru z uplynulého 20. storočia, pričom Ján Nemec patrí medzi nich, hoci okolnosti ich usmrtenia, ani ich vrahovia, nie sú vždy známi. Je smutné, že niekedy spoločnosť stráca záujem o hrdinstvo týchto obetí.
Ozveny mena Nemec v Ráde pavlínov a stredovekých dejinách
Meno Nemec sa objavuje aj v širších historických a cirkevných záznamoch, konkrétne v súvislosti s Rádom pavlínov. V diele Emila Kisbána "História rádu pavlínov v Uhorsku" nachádzame zmienky, ktoré síce nehovoria o jednotlivcovi narodenom v roku 475, ale reflektujú prítomnosť „nemeckej“ entity a osôb s týmto menom v kľúčových obdobiach rádového života.
Na začiatku 17. storočia, z iniciatívy Svätej Stolice, sa začala obnova kláštorov Rádu pavlínov. Niekoľko kláštorov renovovali doslova z ruín. V roku 1638 sa nanovo objavili delegáti zo zničených kláštorov, hlavne z Nemecka, na Kapitule v Marianke. Na základe želaní, ktorými sa prihovorili, môžeme konštatovať, že boli vo veľmi ťažkých materiálnych podmienkach, čo svedčí o náročnom období pre Rád.
Ďalšie zmienky ukazujú na snahy Nemeckej provincie o autonómiu. Odvolávajúc sa na Konštitúcie Rádu, aby Svätá Stolica nesúhlasila so žiadosťou Nemeckej provincie (Mariavölgy 21. apríla 1759), nastal spor. Slávna latinská veta „ROMA LOCUTA, CAUSA FINITA!“ vystihuje nekompromisné rozhodnutie. Obaja rehoľníci, zdiskreditovaní chýbajúcou subordináciou, nechceli nijako súhlasiť s takýmto riešením veci. Nakoniec v roku 1762 opustili rehoľu. O. Eüselin začal bývať ako diecézny kňaz v Konstanskej diecéze a otec Luzan v blízkosti Ríma. Po zakončení sporov nemeckí otcovia znovu prichádzali na generálne Kapituly do Marianky. Predstavení Rádu naďalej vyrážali na ťažké cesty do Nemecka a ako bolo zaužívané, posielali tam vizitátorov a svojich splnomocnencov k dobru a pozdvihnutiu Rádu. O pokusoch odpojenia sa nemeckých rehoľníkov svedčí aj AP Diel 8. časť rukopisov budapeštianskej univerzitnej knižnice. Tieto udalosti sú kľúčové pre pochopenie regionálnych štruktúr a napätí v rámci rozsiahleho pavlínskeho Rádu.
Rehoľné štúdium bolo naďalej činné aj po oddelení Chorvátov a Rakúšanov od Uhorskej provincie v roku 1701, aj keď sa počet poslucháčov o niečo zmenšil. Medzi nimi bolo niekoľko pavlínskych bohoslovcov z provincie švábsko-rýnskej, poľskej a istrijskej. Škola mala charakter akadémie, podobne ako štúdium v Marianke, a generálny prior prednášal svojim zverencom prednášky z filozofie a teológie. Tak napríklad v roku 1721 generálny prior prednášal šiestim absolventom na štúdiách v Lepoglave. Tieto fakty ukazujú na akademickú silu a medzinárodný charakter Rádu, kde „nemeckí“ študenti a kňazi zohrávali svoju úlohu.
V súvislosti s menom Nemec možno spomenúť aj generála Rádu pavlínov, o. Jána Zaica (Zaics) (1611 - 1628), rodom Slováka (pôvodom Uhor, píše Kisban), ktorý sa s podobnou energiou ako o. Bratuliča ujal práce ohľadom prinavrátenia reholi sily a dávnej slávy. Spomínaný rehoľník bol vychovávaný v novom duchu. Rehoľné rúcho prijal v Čenstochovej a sľuby zložil v Marianke počas generálnej kapituly do rúk o. Šimona Bratuliča. Aj keď jeho pôvod bol slovenský, jeho pôsobenie a vplyv sa prelínal s širším európskym kontextom Rádu, kde „nemecké“ provincie a otcovia boli dôležitou súčasťou.
Ďalší významný generál, o. Rudolf Biell (1628 - 1629), viedol dielo obnovy pavlínskeho Rádu so skromnosťou a horlivosťou. Podobne ako ostatní bol vychovaný v Kolégiu v Ríme. Po ukončení štúdií pracoval istý čas v kláštore v Lepoglave. Následne bol poslaný o. Bratuličom do svojej vlasti, do Nemecka, kde po niekoľkých rokoch sa ujal riadenia Rýnskej pavlínskej provincie. Odtiaľ sa vrátil v roku 1628 na generálnu Kapitulu do Marianky, na ktorej bol ako skúsený a vážený rehoľník zvolený za generála. S jeho menom sa spája niekoľko významných nariadení. Medzi inými, na jeho prosbu odobrenú kardinálom Toressom, vtedy pápež Urban VIII stanovil princíp voľby generála v súlade s predpismi Tridentského snemu, aby sa predišlo eventuálnym zneužitiam.
SNP - Povstanie 1939 -1945 - Dokumentarny film
Pavlínsky kláštor v Marianke zohral výnimočnú úlohu v dejinách Rádu pavlínov a v dejinách Uhorska. Ešte za čias sv. Štefana žili na tomto mieste pustovníci. Jeden z pustovníkov, keď chcel stále pozerať na tvár matky Božej okolo roku 1030, vyrezal jej sošku z hruškového dreva a položil ju na oltár jednej z dvoch kaplniek nachádzajúcich sa v okolí. Krátko nato, v dôsledku nepokojov v kraji za Petra, Ondreja a Leventa a tiež pohanských nepokojov, kvôli útokom rabovačov bol život pustovníkov v neustálom nebezpečenstve. Pustovník - rezbár odišiel na iné miesto a milovanú sošku skryl do dutiny starého stromu, pri ktorom vytryskol prameň.
Podľa legendy žena významného banditu, ktorý bol postrachom celého okolia, porodila z Božieho dopustenia dve zdeformované deti. Keď ich bandita uvidel, vstúpil do seba a dojatý viditeľným Božím dopustením horko oľutoval svoje činy. Raz sa prebudil z hlbokého sna, v ktorom mal zázračné videnie. Poslúchol výzvu Matky Božej a vo vode spomínaného prameňa obmyl svoje ohyzdné deti. A hľa, stal sa zázrak. Ohyzdné deti sa premenili v krásne zdravé deti. Časom sa tu opäť usídlili pustovníci. Jeden z nich uvidel v odzrkadlení pramenistej vody sošku Panny Márie schovanej v dutine stromu. Vybudoval na tom mieste kaplnku a na oltári umiestnil sošku na veľkú radosť svojich spoločníkov v roku 1139. Správa o tejto udalosti sa rozniesla po šírom okolí. Tisíce pútnikov prichádzalo na toto miesto. Chorí, ktorí dôverovali v pomoc Márie, ozdraveli: slepí, nemí, chromí, hluchí, ako zachycujú kroniky, boli uzdravení. Soška stála na oltári pustovníckej kaplnky v Marianke 238 rokov, obklopená čoraz väčšou úctou a stále s väčším množstvom, ba tisícov davov veriacich.
Kráľ Ľudovít Veľký (Ladislav Veľký) bol veľkým podporovateľom pavlínov. Kráľovná - matka Alžbeta z rodu Piast bola tiež veľkou podporovateľkou pavlínov, a tak v jej osobe mali pavlíni srdečnú ochrankyňu. Vďaka jej snahám pápež dovolil pavlínom v roku 1349 zakladať nové kláštory, zvlášť v tých krajoch, kde ich ešte nemali. Zdá sa, že ordinári „neprajným okom“ sledovali nové pavlínske domy a vzťahy Rádu s dynastiou Andegavenskou. Svedčí o tom fakt, že Svätá Stolica výrazne naznačila, že povolenie udelené ňou na zakladanie kláštorov je platné dokonca aj v tom prípade, keby ordinári nedali naň svoj súhlas. Majúc za sebou takýchto silných protektorov, rozvíjal sa pavlínsky Rád dynamicky aj v druhej polovici 14. storočia. Pri zakladaní vyššie spomínaných kláštorov zohrali výnimočnú úlohu Uhorskí králi a magnáti, ako ich ochrancovia a dobrodinci. V šľapajach pápežského povolenia z roku 1349 k zakladaniu nových kláštorov budovali magnáti jeden po druhom pavlínske kláštory v nádherných lesných prostrediach, v objatí čistej prírody, ale v blízkosti dedín. Pre pastoračné ciele budovali kostoly, jednoduché a skromné, ale vkusné. Ešte raz vymenujme kláštory spomenuté vyššie: Marianosztra (1452), Maramoros - Remete (1363), Sztreza (1367), Hangony (1368), Felsöelefant- Lefantovce (1369), Szekelyháza (1370), Gombaszóg Agönc (1371), Monyorókerék (1373), Hence-Enyeke (1376), Csaktornya (1376), Mariavölgy - Marianka (1377), Örmenyes (1250-1381), Tarc (1381), Buda (v hradbách), Gercsen (1382), Pathlan (1382), Čenstochová (1382), Harohegy (1383), Ungvár (1384), Told (1384), SzentMihali (Sedmohradsko 1384), Sajolád (1387). V roku 1398 Lukáš, biskup z Veľkého Varaždína, zrenovoval požiarom zničený kláštor v Kapolna (1280), preto ho aj pavlínsky historici považujú za dobrodinca tohto kláštora. Ešte v 14. storočí, no v presnejšie neurčenom čase, vznikli pavlínske kláštory v Boldogkö, v Belakö (1356), v Gothal a v Baránd.
Kráľovský kaplán Ján Küküllöi spomína, že prispel na podporu kláštora kartuziánov (Ladislavom Veľkým - Ľudovítom Veľkým) v Lövöld, v okolí Varoslód, takisto kaplniek v Akwisgrane a Mariazel. Tú poslednú vybudoval po víťaznej bitke v roku 1367. Zo všetkých reholí, ktoré sa tešili z kráľovskej priazne, si najviac kráľ cenil pavlínsky Rád. Najkrajšie a najväčšie pavlínske kláštory sú spojené s jeho menom. A skutočne kráľ, nazývaný „nositeľ pochodne viery“ a „vodcom kresťanstva“, budoval nádherné kláštory. On založil kláštor Najsvätejšej Panne Márie v Marianosztra (1352), v Remete blízko Maramaros (1363), kláštor sv. Pavla v Bude (1382), Gönz, Marianku (1377) a bol iniciátorom mnohých ďalších kláštorov. Vo vysokom veku kráľ Ladislav utekal od hluku poľovačiek a od prepychu bohatstva dvora, pretože v ťažkej chorobe bola samota pre neho úľavou. Najradšej odpočíval medzi múdrymi a rehoľníkmi v tichej atmosfére kláštora, ďaleko od starostí, aké prinášalo riadenie celého kráľovstva. Rád počúval kázne hlásané významnými pavlínskymi kazateľmi. Zvlášť pohýnali jeho dušu kázne priora Ondreja. Spovedníkom kráľa bol vždy pavlín. Okrem kláštora v Marianosztra navštevoval Ladislav (Ľudovít) často pavlínov v Marianke, Dyosgyör a Sv. Vavrinca v Bude. Hlboká nábožnosť kráľa bola všeobecne známa. Jeho meno vystupuje medzi svätými v misáloch 15. a 16. storočia. V kostole augustiánov susediacich s krakovskými Pavlínmi nachádza sa v presbytérium starý obraz, ktorý zobrazuje Ladislava Veľkého s nasledovným textom: „Sanctus Ludovicus rex Hungariae“. Ladislav Veľký sa staral o potreby ním založených kláštorov. V roku 1375 zväčšil materiálne zabezpečenie kláštora v Gyozgyör. Kráľovná mu zase darovala zisky z cla v Szób, čo potvrdil kráľ Žigmund na Vyšehrade v roku 1388. S menom Ladislava Veľkého sa spája tiež založenie kláštora v Marianke pod titulom Najsvätejšej Panne Márie.
Kláštor v Marianke nad zámkom Poruthia, s výnimkou ich spod zvrchovanosti a moci tohto zámku, bol Rádu bratov pustovníkov odovzdaný na večné vlastníctvo. To bolo na prianie svojho obľúbenca, generála Rádu o. Tomáša I., ktorý napísal kastelánovi Jánovi Óvárimu z kláštora v Marianke, v ktorom vykonal svoje tradičné duchovné cvičenia, aby určil hranice darovaných ním usadlostí a obdaril ich privilégiami a úľavami. Súčasne gróf Peter z Bazin a SzentGyorgy zapísal na kláštor susednú dedinu Bezsterce. Tento zápis potvrdila kráľovná Mária v roku 1384 a kráľ Žigmund v roku 1406. Z vďačnosti za zásluhy Ladislava Veľkého Rád pavlínov rozhodol, že každoročne 11. septembra každý kňaz Rádu pavlínov odslúži za jeho dušu a jeho rodinu sv. omšu.
V roku 1406 bol kláštor oslobodený od platenia daní kláštorných viníc v Regéc a v Gönc. V roku 1411 sa rozšírilo toto privilégium na potravinový tovar, kone, vozy a zase v roku 1412 na kláštor, kaplnku a domy pre pútnikov. Bolo potvrdené založenie kláštora v Čaktornya a dar Petra, komesa z Bazin, v prospech kláštora v Marianke. Pavlíni cítili starostlivosť v celom štáte.
Benedikt Elefanty prepísal na kláštor v Lefantovciach polovicu svojho majetku Lefant a Szalakus a tiež polovicu mlyna na rieke Nitra v roku 1491. Kráľ Ladislav II. daroval tomuto kláštoru polovicu majetku v Gethefalva (Nitriansky kraj). Ladislav Rozgonyi vybudoval kláštor pri kostole v Marianke v roku 1471. Okrem toho mu prepísal nato polovicu domu pri ulici Dlhej v Bratislave a druhú polovicu odpredala vdova po grófovi Imrichovi Szentgyorgyi za 60 Fl. V tomto dome bola umiestnená kaplnka sv. Jána.
Vaxgrieser, obyvateľ Bratislavy, a jeho syn Kasper dali polovicu svojho vinohradu na kopci Hohenau na potreby kaplnky sv. Jána Krstiteľa v Bratislave. Kláštor v Marianke dostal od komesa Petra Bazina usadlosť Vesterce v oblasti Borosko v roku 1515 a od Ladislava II. majetok po bezdetnom Františkovi Hodosi v roku 1520. Leonard Fels, robí naprieky kláštoru, keď na príkaz svojho pána obkľúčil zámky v Bolgogkö i Regec. Obsadil 32 vozov, na ktorých Peter Perenyi viezol chlapcov a dievčatá unesených z okolia Košíc, aby za nich vykúpil u sultána svojho syna Františka. Ľudia Seredieho urobili veľké škody na kosných lúkach patriacich kláštoru v Marianke. Prior, o. Juraj Braginai, pôvodom Ilír, vzniesol proti nemu obžalobu otcov zástupcom Nádora, Františka Revayho, grófa z Turca. Treba povedať, že výsledok bol úspešný.
Ferdinand v roku 1528 prikázal vojenským veliteľom, medzi inými Jánovi Koczianerovi, zakázať vojakom robiť škody kláštoru a chlapom ničiť kláštorný majetok. O niečo neskôr prikázal veliteľom, aby nič nebrali bez zaplatenia od obyvateľov kláštorných majetkov Dobron Lehert Agyaglik a Kárako. V roku 1548 určil generálovi Maximiliánovi Salmovi, vesprémskemu kapitánovi, ktorý bol dobrodincom pavlínskeho kláštora v Marianke, ochranu kláštora pred útokom prívržencov Jána Töroka: Andrejom Devesceri Choron Petrom a Kasprom Horvath z Vásonkö a tiež Jánom Kolosom. Ján Szapoliay a cisár Maximilián vo viacerých prípadoch chránili pavlínske kláštory a dokonca zväčšovali ich vybavenie.
Rehoľný život v kláštore v Lefantovciach v 16. storočí svedčí o úpornom boji pavlínov o udržanie tohto pôsobiska. Kláštor, stojaci uprostred hustých lesov, bol v nebezpečenstve pred neustálym útokom tureckých vojsk. Nikdy však nebol vykradnutý, napriek tomu, že v roku 1598 a v roku 1601 nepriatelia vypálili tisíce domov v okolitých okresoch. V prípade hroziaceho nebezpečenstva rehoľníci ukryli najcennejšie predmety a utiekli do kláštora v Marianke. Majetky kláštora spojili s majetkami posledného kláštora Marianke a nechali kláštor na podnájom biskupovi z Vácu Zachariášovi Mossoczimu. V roku 1582 Zachariáš Mossoczy mal v prenájme kláštor s jeho vybavením na základe novej zmluvy za 114 Fl. ročného nájmu, ktorý posielal vikárovi z Marianky.
Kláštor v Marianke sa rozvíjal krásne napriek ťažkým podmienkam, zvlášť za čias vikárov: o. Juraja (1540) a Krištofa Gymesiho (1580). Zväčšil svoje vnútorné vybavenie z titulu kráľovských privilégií a rôznych darov. V Bratislave pri ulici Dlhej sa nachádzal „Dom bielych bratov“ s kaplnkou sv. Jána Krstiteľa, pod správou kláštora v Marianke. Pavlíni tu rozvíjali plodnú pastoračnú činnosť až do roku 1537, keď bol tento dom zničený požiarom. Pretože kláštor v Marianke =Máriavölgy mal existenčné problémy, odovzdal toto bratislavské pôsobisko Františkovi Kisterenyeimu s podmienkou, že zabezpečí jeho opravu. V roku 1550 vystupujú noví podnájomníci: Peter Filetinczi, Palczan, jeho mladší brat Ján a sestra Dorota. Pretože nesplnili záväzky prijaté na seba, Rád im vypovedal tento podnájom v roku 1567, pripojil pôsobisko k majetkom kláštora v Marianke a zriadil v ňom krčmu. Z dôvodu produkcie „zakázaných nápojov“ trval dlhodobý súdny proces v rokoch 1591 - 1688, ktorý sa ukončil v roku 1688 železným listom tiež privilégiom cisára Leopolda I. „pre slobodný šľachtický dvor“ na predaj vína a piva a na udržanie krčmy.
Meno Nemec v súčasnej duchovnej službe
Meno Nemec pretrváva v cirkevnom živote aj v súčasnosti, svedčiac o kontinuite a dedičstve. Medzi kňazmi, ktorí boli vysvätení v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave v novodobých záznamoch z roku 2016, figurujú aj ďalší nositelia mena Nemec. Napríklad, medzi diakonmi vysvätenými 10. júna 2016 a kňazmi vysvätenými 11. júna 2016 sú mená ako Dp. Peter Nemec, narodený 17. mája, a Dp. Vladimír Nemec, narodený 30. januára. Tieto záznamy ukazujú, že meno Nemec naďalej sprevádza osoby venujúce sa duchovnej službe, rovnako ako Ján Nemec, ktorý žil a obetoval sa v turbulentných časoch 20. storočia. Odkaz tohto mena tak pokračuje, obohacovaný novými príbehmi a službami Cirkvi a ľuďom.
tags: #bol #to #nemec #narodeny #v #roku