Kristus žije. On je naša nádej a najkrajšia mladosť tohto sveta. Všetko, čoho sa dotkne, sa stáva mladým; stáva sa novým, napĺňa sa životom. Je v tebe, je s tebou a nikdy neodchádza. Ty sa síce môžeš vzdialiť, no vedľa teba je Vzkriesený, ktorý ťa volá a čaká na teba, aby si začal odznova. Táto apoštolská exhortácia, inšpirovaná bohatstvom úvah a dialógov synody, ako aj slovami cirkevných otcov a Svätého Otca, sa obracia na celý Boží ľud, na pastierov a veriacich, aby tak uvažovanie o mladých a v prospech mladých bolo výzvou a povzbudením pre nás všetkých. Zároveň sa zameriava na hlboké chápanie Božieho otcovstva, ktoré je prameňom nášho života a uzdravenia srdca, a na podstatnú úlohu rodiny a dôstojnosti ženy v tomto procese.
Božie Otcovstvo: Prameň Života, Lásky a Milosrdenstva
Túto cestu začíname pri prvých slovách Vyznania viery, ktoré nám sprostredkúvajú, že Boh je Otec. Hoci hovoriť o otcovstve nie je vždy ľahké, najmä v dnešnom svete plnom rozdelených rodín, Benedikt XVI. pripomína, že biblické zjavenie nám pomáha prekonať tieto ťažkosti. Evanjelium nám odhaľuje tvár Boha ako Otca, ktorý miluje až do tej miery, že darúva vlastného Syna za spásu ľudstva. Obraz postavy Otca nám pomáha lepšie pochopiť Božiu lásku, ktorá však zostáva neporovnateľne väčšou, vernejšou a dokonalejšou než láska ktoréhokoľvek človeka.
Boh je našim Otcom, pretože nás požehnal a vyvolil si nás ešte pred stvorením sveta (porov. Ef 1,3-6), prijal nás za svoje deti v Ježišovi (porov. Jn 3,1). Ako Otec sprevádza našu existenciu svojou láskou, darúva nám svoje Slovo a svoje učenie, a tiež svoju milosť a svojho Ducha. On je Otcom, ktorý živí nebeské vtáky a lúčne kvetiny oblieka do najkrajších šiat (porov. Mt 6,26-32; Lk 12,24-28). A my sme omnoho cennejší ako všetky kvety a ako nebeské vtáky! Ak je Boh taký dobrý, že „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45), môžeme sa vždy, keď pochybíme, bez strachu a v úplnej dôvere spoľahnúť na jeho odpustenie. Boh je dobrý Otec, ktorý prijíma a objíma strateného syna konajúceho pokánie (porov. Lk 15,11 nn), obdarúva tých, ktorí ho prosia (porov. Mt 18,19; Mk 11,24; Jn 16,23) a ponúka chlieb z neba a vodu života, ktorá umožňuje žiť večne (porov. Jn 6,32.51.58).
Žalm 27, v ktorom autor, obkľúčený nepriateľmi, hľadá Božiu pomoc, vydáva svedectvo svojej viery slovami: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme“ (v. 10). Boh je Otec, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti, je to milujúci Otec, ktorý pomáha, povzbudzuje, prijíma, odpúšťa, zachraňuje - a to všetko s vernosťou, ktorá nekonečne prekračuje vernosť ľudí. Božia láska sa nikdy nepominie, nikdy neunaví. Je to láska, ktorá sa darúva až do krajnosti, až po obetu vlastného Syna. Viera nám daruje túto istotu, ktorá sa stáva pevnou skalou v stavbe nášho života: dokážeme čeliť všetkým nebezpečným a ťažkým situáciám, skúsenosti tmy a krízy, ako aj času bolesti - povzbudzovaní dôverou v to, že Boh nás nenechá samých, ale vždy nám bude nablízku, aby nás zachránil a priviedol do večného života.
V Pánovi Ježišovi Kristovi sa naplno ukazuje dobrotivá tvár Otca, ktorý je na nebesiach. Poznajúc jeho, môžme spoznať aj Otca (porov. Jn 8,19; 14,7) - a pozerajúc na neho, vidíme Otca, pretože on je v Otcovi a Otec je v ňom (porov. Jn 14,9.11). On je „obraz neviditeľného Boha“ - ako ho predstavuje hymnus v liste Kolosanom - „prvorodený zo všetkého stvorenia… prvorodený zmŕtvych“, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ a zmierenie so všetkým stvorením, pretože pre jeho krv na kríži „priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (porov. Kol 1,13-20). Viera v Boha Otca si vyžaduje, aby sme uverili v Syna, pôsobením Ducha, aby sme spoznali v Kríži, ktorý prináša spásu, definitívne zjavenie Božej lásky. Boh je nám Otcom práve vtedy, keď za nás dáva svojho Syna. Boh je nám Otcom, keď nám odpúšťa naše hriechy a vedie nás k radosti z nového života. Boh je nám Otcom, keď nám darúva Ducha, ktorý nás robí jeho deťmi a umožňuje, aby sme ho v pravde volali „Abba, Otče“ (porov. Rim 8,15). Preto Ježiš, keď nás učí modliť sa, pozýva nás povedať „Otče náš“ (Mt 6,9-13; porov. Lk 11,2-4). Božie otcovstvo je teda nekonečnou láskou a nežnosťou skláňajúcou sa nad nami, slabými synmi, ktorí potrebujú pomoc. Žalm 103 hovorí: „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach“ (v. 13-14). A práve táto naša malosť, naša slabá ľudská prirodzenosť, naša krehkosť, sa stáva prosbou k Božiemu milosrdenstvu - aby Boh ukázal svoju veľkosť a otcovskú nežnosť - pomáhajúc, odpúšťajúc a zachraňujúc nás. Boh odpovedá na naše volanie - posiela nám svojho Syna, ktorý zomiera a vstáva zmŕtvych - pre nás. Vstupuje do našej krehkosti a koná to, čo by človek sám nikdy nedokázal: berie na seba hriech sveta, ako nevinný baránok, a znovu nám otvára cestu k spoločenstvu s Bohom, robí nás Božími deťmi.
Všemohúcnosť Boha sa prejavuje v jeho dobrote, láskavosti a milosrdenstve, a nie v ukazovaní sily. Nám by sa skôr páčila Božia všemohúcnosť podľa našich mentálnych schém a túžob: „Všemohúci“ Boh, ktorý rieši naše problémy, ktorý zasahuje, aby nám pomohol prekonať všetky ťažkosti, ktorý víťazí nad nepriateľskými silami, mení beh udalostí a odstraňuje trápenie. Avšak Božia všemohúcnosť je odlišná: neprejavuje sa ako nejaká svojvoľná sila - ale je poznačená láskyplnou a otcovskou slobodou. Boh totiž dal svojim stvoreniam slobodu a práve v tom, že ich urobil slobodnými, zriekol sa časti svojej moci, odovzdal ju slobode ľudí. Preto Boh miluje a rešpektuje slobodnú odpoveď lásky človeka na jeho povolanie. Jeho všemohúcnosť sa neprejavuje v násilí, v ničení nepriateľskej sily - tak, ako by sme si to azda predstavovali - ale v láske, v milosrdenstve, v odpustení, v prijatí našej slobody a v neúnavnom pozvaní k obráteniu srdca, teda v postoji, ktorý je len zdanlivo slabý. Boh sa zdá slabý, keď vidíme, ako sa Ježiš modlí, ba dovolí, aby ho zabili, ale toto je postoj slabosti, ktorá je plná trpezlivosti, miernosti a lásky - postoj, ktorý nám ukazuje, že aj takto sa môže prejaviť moc a sila. Len ten, kto je naozaj mocný, môže vytrpieť zlo a prostredníctvom toho dokázať svoje milosrdenstvo. Len ten, kto je naozaj mocný, môže naplno využívať silu lásky. Všemohúca láska Boha nepozná limity, veď on „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Všemohúcnosť lásky nie je všemohúcnosťou tohto sveta, ale úplným darovaním sa a Ježiš, Boží Syn, odhaľuje svetu pravú všemohúcnosť Otca práve v tom, že dáva život za nás, hriešnikov. Toto je skutočná, autentická a dokonalá Božia moc: odpovedať na zlo nie zlom, ale dobrom, na urážky odpustením, na vraždiacu nenávisť láskou, ktorá dáva život. Takto je zlo opravdivo porazené, pretože je zmyté Božou láskou.
Božie milosrdenstvo vs. Božia milosť vysvetlené v jednom biblickom verši
Ježiš Kristus: Večne Mladý Vykupiteľ a Vzor pre Mladých
Kristus žije a je naša nádej a najkrajšia mladosť tohto sveta. On je v tebe, je s tebou a nikdy neodchádza. Evanjelium nám ukazuje, že Ježiš bol mladý, keď dal svoj život vo veku, ktorý sa dnes označuje výrazom dospelý mladý. Svoje verejné poslanie začal uskutočňovať v mladosti, a tak „zažiarilo svetlo“ (Mt 4,16), najmä keď dával svoj život až do konca. Medzi návratom jeho rodiny do Nazareta po období exilu a jeho krstom v Jordáne, kde začal verejné účinkovanie, sa Ježiš v období mladosti „formoval“, pripravoval na uskutočňovanie Otcovho plánu. Jeho vzťah s Otcom bol charakterom milovaného Syna, a on rástol v zaujatí vecou svojho Otca: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Ježiš ako dospievajúci nebol samotárom ani mladým človekom, ktorý myslí na seba. Jeho vzťah s ľuďmi bol vzťahom mladého človeka, ktorý sa naplno podieľa na živote rodiny zaradenej do života na dedine. Od otca sa naučil pracovať a potom ho nahradil ako tesár. Tento detail poukazuje na to, že bol dedinským chlapcom ako ostatní a mal celkom normálne vzťahy. Nikto ho nepovažoval za čudáka alebo izolovaného od ostatných. Ani Ježiš nevyrastal iba v uzavretom a výlučnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní a priatelia. Tieto aspekty Ježišovho života môžu byť inšpiráciou pre každého mladého človeka, ktorý sa rozvíja a pripravuje na plnenie svojho poslania. To so sebou prináša dozrievanie vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že je jedným z členov rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré mu Boh zveruje, k plneniu svojho povolania.
Ježiš nás, mladých, neučí z diaľky alebo zvonka, ale vychádza z tej istej mladosti, ktorú s vami prežíva. U neho možno rozpoznať mnoho aspektov, typických pre mladé srdcia: Ježiš bezpodmienečne dôveroval Otcovi, pestoval priateľstvo so svojimi učeníkmi a zostal im verný aj v krízových okamihoch. Hlboko súcitil s najslabšími, zvlášť s chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby; vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý; zakúsil strach z utrpenia a poznal krehkosť umučenia. Obrátil svoj zrak do budúcnosti a zveril sa do bezpečných rúk Otca a sile Ducha.
V časoch, keď sa s mladými príliš nepočítalo, niektoré biblické texty poukazujú na to, že Boh sa pozerá inými očami. Napríklad Jozef bol v rodine jeden z najmladších (porov. Gn 37, 2 - 3), napriek tomu mu Boh v sne oznámil veľké veci. U Gedeona spoznávame úprimnosť mladých, ktorí nemajú vo zvyku zjemňovať skutočnosť (Sdc 6, 13). Samuel bol neistý mladík, ale Pán s ním viedol rozhovor (1 Sam 3, 9. 10). Kráľa Dávida vybrali ešte ako chlapca, pretože „človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Šalamún sa cítil stratený, keď mal nastúpiť namiesto otca, no smelosť mladosti ho podnietila vyprosiť si od Boha múdrosť (1 Kr 3, 7). Aj prorok Jeremiáš, hoci bol veľmi mladý, bol povolaný prebudiť svoj ľud, a Pán mu povedal: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ (Jer 1, 8). Jedno hebrejské dievčatko sa s vierou pričinilo o uzdravenie vojenského veliteľa Námana (2 Kr 5, 2 - 6), a mladá Rút bola príkladom veľkodušnosti a odvahy (Rút 1, 1 - 18). Tieto príklady potvrdzujú, že Boh volá mladých k dôležitým úlohám a obdarúva ich potrebnými silami. Mladý človek nemôže byť malomyseľný, jeho charakteristikou je, že sníva o veľkých veciach, hľadá široké obzory, odváži sa na viac, má chuť dobyť svet, vie prijať náročné návrhy a chce vydať zo seba čo najviac, aby vybudoval niečo lepšie.
Zároveň sa mladým odporúča: „Podriaďujte sa starším“ (1 Pt 5, 5). Biblia nás stále povzbudzuje, aby sme mali veľkú úctu voči starým, pretože majú dedičstvo skúseností, zažili úspechy aj zlyhania, radosti a veľké bolesti života, nádeje a sklamania, a v tichu srdca si uchovávajú mnohé príbehy, ktoré nám môžu pomôcť nepomýliť sa a nenechať sa oklamať falošnými preludmi. Slovo múdreho starca pozýva rešpektovať isté hranice a dokázať sa v správnej chvíli ovládať: „Povzbudzuj mladíkov, aby boli triezvi“ (Tít 2, 6). Nie je dobré upadnúť do kultu mladosti alebo do mladíckeho postoja pohŕdania ostatnými pre ich roky alebo preto, že patria do inej generácie. Ježiš hovoril, že múdry vie vynášať zo svojho pokladu veci nové i staré (porov. Mt 13, 52).
Uzdravenie Srdca: Prechod od Starého k Novému Životu
Pravá mladosť je skôr stav srdca než vek. Ježiš nám chce darovať srdce, ktoré bude stále mladé. Božie slovo od nás žiada: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom“ (1 Kor 5, 7). Zároveň nás pozýva vyzliecť si „starého človeka“, aby sme si obliekli „nového“ (porov. Kol 3, 9. 10). A keď vysvetľuje, čo znamená obliecť si mladosť, „ktorá sa obnovuje“ (v. 10), hovorí, že to znamená mať „hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“. „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému“ (Kol 3, 12 - 13). Znamená to, že pravá mladosť spočíva v tom, že máme srdce schopné milovať. A naopak, starnutie duše je všetko, čo nás oddeľuje od druhých.
Jedno z Ježišových podobenstiev (porov. Lk 15, 11 - 32) hovorí o tom, že „mladší“ syn chcel odísť z otcovského domu do ďalekej krajiny (porov. v. 12 - 13). Jeho sny o nezávislosti sa však zmenili na zhýralosť a neviazanosť (porov. v. 13), pričom zakúsil tvrdosť osamelosti a chudoby (porov. v. 14 - 16). No bol schopný zamyslieť sa a začať znova (porov. v. 17 - 19), preto sa rozhodol, že vstane (porov. v. 20). Pre srdce mladého človeka je typické, že je ochotný zmeniť sa, je schopný vstať a nechať sa poučiť od života. Starší brat mal však už staré srdce, nechal sa zaujať lakomstvom, egoizmom a závisťou (porov. v. 28 - 30), čo ukazuje, že vek nie je prekážkou pre starnutie duše.
Ježiš vstal z mŕtvych a chce nás urobiť účastnými na novosti vzkriesenia. Je pravou mladosťou zostarnutého sveta a je aj mladosťou vesmíru, ktorý čaká „v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), že sa oblečie do jeho svetla a života. V jeho blízkosti môžeme piť z pravého prameňa, ktorý udržuje živými naše sny, naše plány, naše veľké ideály a poháňa nás do ohlasovania života, ktorý sa oplatí žiť. V Markovom evanjeliu sa pri Pánovom umučení objavuje bojazlivý mladík, ktorý chcel nasledovať Ježiša, ale utiekol nahý (porov. 14, 51 - 52), mladík, ktorý nemal silu riskovať všetko, aby nasledoval Pána. No pri prázdnom hrobe vidíme iného mladíka, „oblečeného do bieleho rúcha“ (16, 5), ktorý hovorí ženám, aby sa nebáli a ohlasovali radosť vzkriesenia (porov. 16, 6 - 7). Pán nás volá zažať hviezdy v noci iných mladých. Pozýva nás pozerať na pravé hviezdy, na tie pestré znamenia, ktoré nám dáva, aby sme nezostali stáť, ale napodobňovali rozsievača, ktorý pozoruje hviezdy, skôr ako sa vydá poorať svoje pole. Boh pre nás zažína hviezdy, aby sme mohli kráčať ďalej: „A hviezdy svietia na svojich strážach a tešia sa; ak ich zavolá, odpovedia“ (Bar 3, 34 - 35).
Pápež František nám pripomenul, že vo svete existuje množstvo hrozivých pandémií, ktoré spôsobujú milióny mŕtvych, nielen tých biologických. Patrí k nim pandémia hladu, vojny a detí, ktoré nemajú prístup ku vzdelaniu. Tieto „morálne pandémie“ si vyžadujú našu pozornosť a spoločné úsilie. Všetci sme bratia, ako hovorieval sv. František z Assisi. A preto mužovia a ženy každého náboženského vyznania sa spájajú v modlitbe a v pokání, aby prosili o milosť uzdravenia z týchto pandémií. Každý sa modlí tak, ako vie, ako môže, ako to prijal z vlastnej kultúry. Nemodlíme sa jeden proti druhému, táto náboženská tradícia proti tej druhej, nie! Sme zjednotení ako ľudské bytosti, ako bratia, modliac sa k Bohu, podľa vlastnej kultúry, podľa vlastnej tradície, podľa vlastného presvedčenia, no bratia sa modlia k Bohu, toto je dôležité! Bratia - postiac sa, prosiac Boha o odpustenie za naše hriechy, aby nám Pán bol milosrdný, aby nám Pán odpustil, aby Pán zastavil túto pandémiu a ďalšie tak mrzké pandémie. Táto modlitba s prosbou k Pánovi za zastavenie pandémie nás musí viesť k myšlienke na ďalšie pandémie sveta. Nech Boh zastaví tieto tragédie. O toto prosíme ako bratia, všetci spoločne.
Božie milosrdenstvo vs. Božia milosť vysvetlené v jednom biblickom verši
Rodina: Prvá Cesta Človeka a Domáca Cirkev
Rodina je prvá a najdôležitejšia cesta človeka: cesta spoločná, i keď zostáva zvláštnou, jedinou a neopakovateľnou, ako je neopakovateľný každý človek; cesta, ktorej sa nemôže vyhnúť žiadna ľudská bytosť. Veď normálne prichádza na svet vo vnútri rodiny, preto možno povedať, že práve jej vďačí za samotnú skutočnosť svojej ľudskej existencie. Keď chýba rodina, vzniká v bytosti, ktorá mimo nej vstupuje do sveta, znepokojivá a bolestivá újma a tá potom na ňu dolieha po celý život. Cirkev s láskyplnou citlivosťou blízka všetkým, ktorí prežívajú takéto situácie, dobre pozná základnú úlohu, ktorú je tu povolaná robiť práve rodina.
Rodina pochádza z tej istej lásky, ktorou Stvoriteľ objíma stvorený svet, ako je to vyjadrené už „na počiatku“ v Knihe Genezis (1,1). Ježiš dáva na to v evanjeliu to najvyššie potvrdenie: „Boh… tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Jednorodený Syn rovnakej podstaty s Otcom, „Boh z Boha a Svetlo zo Svetla“, vošiel do dejín ľudstva prostredníctvom rodiny; svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu. Ak Kristus „v plnej miere odhaľuje človeka človekovi“, robí to začínajúc rodinou, v ktorej sa rozhodol narodiť sa a rásť. Vieme, že Spasiteľ strávil veľkú časť svojho života v skrytosti v Nazarete, „poslušný“ (Lk 2,51) ako „Syn človeka“ Márii, svojej Matke a tesárovi Jozefovi. Božské tajomstvo vtelenia Slova je teda v úzkom vzťahu s ľudskou rodinou. Nielen s jednou nazaretskou rodinou, ale určitým spôsobom s každou rodinou. Nasledujúc Krista, ktorý „prišiel“ na svet „slúžiť“ (Mt 20,28), pokladá Cirkev službu rodine za jednu zo svojich podstatných úloh.
V našich časoch sa často vraciame k výrazu „domáca cirkev“, ktorý si oslovil aj Koncil a ktorého obsah, ako si želáme, má zostať stále živý a aktuálny. Rodina nie je iba základnou „bunkou“ spoločnosti, ale má aj svoju vlastnú subjektivitu. Modlitba posilňuje pevnosť a duchovnú celistvosť rodiny a privádza ju k tomu, že má účasť na Božej „pevnosti“. Pri slávnostnom „svadobnom požehnaní“ počas sobášneho obradu sa rodina stáva spoločenstvom modlitby. Vesmír, nesmierny a taký rôzny, svet všetkých živých bytostí, je zapísaný do Božieho otcovstva ako do prameňa (porov. Ef 3,14-16). Výkladový kľúč k tomu stojí na začiatku „obrazu“ a „podobnosti“ Bohu, ktorý biblický text tak veľmi vyzdvihuje (Gn 1,26). Nikto zo živých, okrem človeka, nebol stvorený „na Boží obraz a Božiu podobu“. Vo svetle Nového zákona možno vidieť, ako pôvodný model rodiny treba hľadať v samom Bohu, v trojičnom tajomstve jeho života. Božské „MY“ tvorí večný model ľudského „my“, predovšetkým toho „my“, ktoré je tvorené mužom a ženou, stvorených na Boží obraz a Božiu podobu. Toto je zároveň prvé potvrdenie rovnakej dôstojnosti muža a ženy; obaja sú rovnako osobami. Rodina je naozaj spoločenstvom jednotlivých osôb, pre ktoré vlastný spôsob bytia a žitia pospolu je ich osobným spoločenstvom: communio personarum.
Kniha Genezis nás otvára tejto pravde, keď poukazujúc na ustanovenie rodiny pomocou manželstva, hovorí: „Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom“ (Gn 2,24). Kristus v polemike s farizejmi v evanjeliu vyslovuje tie isté slová a dodáva: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mt 19,6). Otcovstvo a materstvo predstavujú samy osebe zvláštne potvrdenie lásky, čo im dovoľuje odhaliť jej rozsah a pôvodnú hĺbku. To sa však nedeje automaticky. Je to skôr úloha zverená obidvom: manželovi i manželke. Skúsenosť učí, že ľudská láska, prirodzene zameraná na otcovstvo a materstvo, je občas postihnutá hlbokou krízou a je vážne ohrozená. V takýchto prípadoch treba sa obrátiť na služby, ktoré ponúkajú manželské a rodinné poradne. Netreba predsa zabúdať, že stále platia slová apoštola: „Preto zohýbam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3,14-15). Manželstvo, sviatostné manželstvo, je zväzok osôb v láske. A lásku môže prehĺbiť a strážiť iba Láska, tá Láska, ktorá je „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).
Žiaľ, zdá sa, že na rozdelenie rodín sú zamerané rozličné programy, podporované veľmi mocnými prostriedkami. Niekedy budia dojem, že sa až všemožne usilujú vábivými efektmi predstaviť ako „správne“ a príťažlivé aj také situácie, ktoré sú výslovne „nesprávne“. V skutočnosti nie sú v súlade „s pravdou a láskou“, ktoré majú oduševňovať a usmerňovať vzájomný vzťah medzi mužom a ženou, ale sú v protiklade s nimi a stávajú sa príčinou napätí a rozkladu v rodinách s ťažkými dôsledkami najmä na deťoch. Zahmlieva sa mravné vedomie, deformuje sa to, čo je správne, dobré a pekné, a namiesto slobody sa ponúka skutočné a opravdivé otroctvo. Pri pohľade na to všetko si uvedomujeme, aké užitočné a dokonca potrebné je svedectvo všetkých rodín, ktoré každým dňom žijú svoje povolanie; aká nutná a naliehavá je veľká modlitba rodín, ktorá by rástla a prenikala celý svet a v ktorej by sa vyjadrovalo vzdávanie vďaky za lásku v pravde, za „rozliatie milosti Svätého Ducha“, za prítomnosť Krista medzi rodičmi a deťmi: Krista Vykupiteľa a Ženícha, ktorý „nás miloval do krajnosti“ (porov. Jn 13,1).
Dôstojnosť Ženy a Jej Povolanie v Svetle Mariánskeho Tajomstva
Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Druhý vatikánsky koncil vo svojom záverečnom posolstve hovorí: „Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla.“ Tieto myšlienky rozvíjal aj Pavol VI. a Biskupská synoda v roku 1987 znovu študovala otázku o dôstojnosti a povolaní ženy, pričom žiadala o dôkladné preskúmanie antropologických a teologických základov.
Panna Mária - tá biblická „žena“ (porov. Gn 3,15; Jn 2,4; 19,26) - bola hlboko zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho, a preto je jedinečným spôsobom prítomná aj v tajomstve Cirkvi. Kristus naplno zjavuje človeka človeku a jeho vznešené povolanie. Apoštol Pavol v Liste Galaťanom (4,4) nespomína Ježišovu Matku jej vlastným menom „Mária“, ale ju nazýva „ženou“, čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v Knihe Genezis (porov. Gn 3,15). Táto „žena“ totiž je zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti, ktorá určuje „plnosť času“. V tomto zjavení je spásonosnej povahy, ako učí Druhý vatikánsky koncil: „Boh vo svojej dobrote a múdrosti chcel zjaviť seba a vyjaviť tajomstvo svojej vôle“ (porov. Ef 1,9) a v tom tajomstve majú ľudia skrze Krista, vtelené Slovo, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a účasť na Božej prirodzenosti. Uprostred tejto spásonosnej udalosti stojí žena.
Mária iba mocou Ducha Svätého, ktorý ju „zatônil“, mohla prijať to, čo je „nemožné u ľudí, ale je možné u Boha“ (porov. Lk 1,37). Týmto spôsobom „plnosť času“ poukazuje na vynikajúcu dôstojnosť „ženy“. A táto dôstojnosť dáva najavo jej povýšenie k spojeniu s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktoré tvorí najvyšší životný cieľ každého človeka tak na zemi, ako aj so zreteľom na večnosť. Pod týmto zorným uhlom „žena“ je vzor a pravzor celého ľudského pokolenia; je vzorom ľudskej prirodzenosti, ktorú rovnako vlastnia všetci ľudia, aj mužovia aj ženy. Mária však pri Zvestovaní odpovedala svojím „fiat - staň sa!“, a tak počala syna, ktorý je Synom Božím, jednej podstaty s Otcom. Je teda skutočne matkou Boha, keďže materstvo sa vzťahuje na celú osobu, nie iba na telo, ani nie iba na ľudskú prirodzenosť.
Celý dialóg pri Zvestovaní odhaľuje podstatný význam tejto udalosti: význam nadprirodzený a charizmatický (kecharitoméne), v plnosti milosti, udelenej Panne z Nazareta. Táto „plnosť milosti“, nakoľko mala byť „Theotókos - Bohorodičkou“, súčasne znamená plnosť dokonalosti toho, čo „žene patrí ako vlastné“, čo „tvorí jej ženskosť“. Tu vlastne do určitej miery nachádzame vrchol a pravzor osobnej dôstojnosti ženy. Keď Mária na slová nebeského posla odpovedá „nech sa mi stane“, tým ako „milosti plná“ chce vyjadriť svoj postoj voči daru, ktorý jej Boh zjavil, a povie: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1,38). Slová „služobnica Pána“ vystihujú úplné povedomie Panny Márie, že voči Bohu je iba stvorením. Celkom vhodne začíname túto úvahu o dôstojnosti a povolaní ženy, majúc pred očami Ženu-Bohorodičku. Dôstojnosť každého človeka a povolanie, ktoré zodpovedá tejto dôstojnosti, majú svoju poslednú príčinu v spojení s Bohom. Mária - biblická Žena - je najdokonalejším vyjadrením tejto dôstojnosti a tohto povolania.
„Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27).“ Táto krátka správa obsahuje základné antropologické pravdy: človek je vrcholom a korunou všetkých stvorených bytostí vo viditeľnom svete; ľudské pokolenie, ktoré sa začína stvorením muža a ženy, korunuje celé dielo stvorenia; obaja majú ľudskú prirodzenosť rovnako muž i žena, obaja boli stvorení na Boží obraz. Človek je osobou, tak muž ako žena; obaja totiž boli stvorení na obraz, na podobu osobného Boha. Žena je druhé „ja“ v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Už odprvoti ich vidno ako „jednotu dvoch“, a to znamená prekonanie pôvodnej osihotenosti, v ktorej muž nenašiel „pomocníčku sebe podobnú“ (Gn 2,20). To, že človek stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím, znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou vôľou; znamená to tiež, že muž a žena stvorení ako „jednota dvoch“ v spoločnej ľudskej prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného božského života. Toto je zároveň prvé potvrdenie rovnakej dôstojnosti muža a ženy; obaja sú rovnako osobami. Toto ich utvorenie so špecifickou dôstojnosťou, ktorá z neho pochádza, je „od začiatku“ charakteristickým činiteľom spoločného dobra ľudstva, a to v každom rozsahu a dosahu života. K tomuto spoločnému dobru prispievajú obidvaja, muž a žena, svojím vlastným prínosom, vďaka čomu sa už pri koreňoch ľudského spolužitia objavuje ich spoločný a doplnkový ráz.
Cirkev ako Spoločenstvo: Mladá Srdcom a Otvorená Svetu
Mladosť je skôr stav srdca než vek. A teda starobylá inštitúcia, akou je Cirkev, sa v rozličných fázach svojich veľmi dlhých dejín môže obnovovať a znova sa stať mladou. Vskutku, v najtragickejších chvíľach svojich dejín sa cíti povolaná vrátiť sa k podstate svojej prvej lásky. Druhý vatikánsky koncil pripomína túto pravdu, tvrdí, že „Cirkev, obohatená dlhou minulosťou, v ktorej stále žila, kráčajúc k ľudskej dokonalosti v čase a k poslednému osudu dejín a života, je skutočnou mladosťou sveta“.
Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od tých, čo ju chcú urobiť starou, čo ju chcú upriamiť na minulosť, brzdiť ju, robiť nehybnou. Prosme aj za to, aby ju oslobodil od iného pokušenia: myslieť si, že je mladá, pretože prijíma všetko, čo jej ponúka svet; myslieť si, že sa obnoví tým, že ukryje svoje posolstvo a prispôsobí sa druhým. Nie. Je mladá vtedy, keď je sama sebou, keď denne prijíma stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie a z neustálej milosti Ducha Svätého, ktorý ju oživuje. Nič z tohto všetkého by sa nemalo v pastorácii mladých ignorovať, aby sme nevytvárali projekty, ktoré odizolujú mladých od rodiny a sveta, alebo z nich urobia vybranú menšinu, chránenú od každej nákazy. Cirkev je povolaná sprevádzať mladých v ich dozrievaní vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že sú členmi rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré im Boh zveruje, k plneniu ich povolania.
V tomto duchu sa všetci kresťania, bratia a sestry každého náboženského vyznania, spájajú v modlitbe a v pokání, aby prosili o milosť uzdravenia z tragických pandémií, ktoré sužujú svet. Modlime sa za rodiny celého sveta, osobitne za tie v ťažkostiach alebo v nebezpečenstve, za tie, čo strácajú dôveru alebo sú rozdelené. Na svadobnej hostine v Káne Galilejskej, kam pozvali Ježiša, obracia sa jeho Matka, ktorá bola tiež prítomná, na sluhov so slovami: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Aj nám adresuje Mária tie isté slová. A to, čo nám Kristus v tejto zvláštnej historickej chvíli hovorí, je mocnou výzvou k veľkej modlitbe s rodinami a pre rodiny. Panenská Matka nás pozýva, aby sme sa spojili touto modlitbou s citmi jej Syna, ktorý miluje každú jednotlivú rodinu.
tags: #bozie #otcovstvo #a #uzdravenie #srdca #kbs