Ľudský život je od nepamäti pretkaný rituálmi a tradíciami, ktoré dávajú zmysel dôležitým míľnikom, od narodenia až po smrť. Tieto obradné úkony sú často sprevádzané špecifickými symbolmi, predmetmi, a predovšetkým odevmi či pokrývkami hlavy, ktoré nielen zdobia, ale aj nesú hlboké posolstvo. Súčasne s týmto hlbokým zakorenením v kultúre, sa neustále usilujeme o šťastie - v rodinnom živote, v práci, a vo všetkých prejavoch nášho bytia. Informácie o týchto zvykoch, o živote našich predkov a o tom, ako sa mení naše vnímanie šťastia, sa k nám dostávajú prostredníctvom historických záznamov, vedeckého výskumu a osobných svedectiev, ktoré spoločne tvoria bohatú mozaiku ľudského dedičstva.
Rituál ako základ spoločenského života: Od narodenia po dôležité míľniky
Rituál, termín pochádzajúci z latinského slova ritualis (obradný, obrad, ceremoniál), predstavuje odborné označenie osobitnej kategórie obyčajov s najvyšším stupňom normatívnosti, stabilnosti, kolektívnosti, tradičnosti a sankcií za jeho nedodržanie. Tieto ustálené úkony sú založené na tradičných, osvedčených a preverených pravidlách a normách, pričom ich hlavnou úlohou je priniesť prosperitu, ochranu, status, zdravie a v neposlednom rade náklonnosť vyšších síl. Slúžia k zaisteniu správneho, úspešného opakovaného prevedenia žiaducich činností pre spoľahlivé dosiahnutie cieľa a pomáhajú upevňovať spoločenskú organizáciu. Prenášajú sa z generácie na generáciu, čo zabezpečuje kontinuitu kultúrneho dedičstva.
Existencia tradíciou určeného spôsobu sociálneho správania je nevyhnutnou podmienkou života ľudí v spoločnosti. Ako uvádza etnologický slovník, pojem rituál býva chápaný ako synonymum termínu obrad, ktorý predstavuje súborné označenie komplexu kolektívnych a individuálnych rituálnych úkonov založených na komunikácii s nadprirodzenými silami. Z pohľadu antropológie sa jedná o činnosť neinštrumentálnej povahy, ktorá má presne stanovený postup. Podľa R. A Rappaporta je to: „postupnosť jednania, ktorú si účastníci nevytvárajú na mieste sami". Rituálne akty sprevádzajú významné udalosti v živote človeka, spoločnosti a prírody, ako sú napríklad narodenie, smrť, zimný či letný slnovrat.
Tieto rituály sa v rôznych podobách tradovali od najstarších dôb, vychádzajúc z vedomia, že v situáciách nestability stojí jedinec a spoločenstvo tvárou v tvár hrozbe nepriateľských síl usilujúcich sa rozvrátiť krehkú rovnováhu človeka i prírody. Len prísne vykonávanie rituálov, odvolávajúcich sa na pomoc bôžikov, bohov a Boha pri zomknutí sa celej komunity, mohlo znovu obnoviť požadovanú vyváženosť a prosperitu. S jednotlivými polaritami ľudského života, od narodenia až po smrť, sa spoločenstvo vyrovnávalo s komplexom predstáv, viery a obyčajov, ktoré mali upraviť vzniknuté vzťahy v rodine, ale aj v spoločenstve. Staršie podoby magicko-pohanských rituálov pozmenila cirkevná liturgia.
Funkcia obradu bola v živote primitívnej spoločnosti predovšetkým existenčná. Pod hypnotickým účinkom rytmu sa jednotlivec vymanil z vedomia reality a preniesol sa do kolektívneho sveta obrazotvornosti, v ktorom získal silu pre existenčnú činnosť. Rytmus predstavuje najdôležitejší element v komplexe obradu, v rámci ktorého ide o pravidelný sled časového intervalu, súlad tónu a času, gesta a hlasu, melodického pokriku i tanca. Rituálny folklór je spojený s obradmi a zvykmi. Tvoria ho hovorené vinše, porekadlá, modlitby, zaklínania, zariekania, obradové formuly a hádanky, ako aj piesňové, hudobno-inštrumentálne, tanečné i dramatické podoby folklóru a niektoré hry. V rámci rituálu sú takéto rôzne podoby folklóru vo vzájomnom prepojení (synkretizmus), pričom sa vyskytujú aj prechodné formy, napríklad krstinové piesne.
Rozlišujeme kalendárny a rodinný obradový folklór, ale patria k nemu tiež prejavy tvoriace súčasť magických praktík ľudovej viery a liečenia. Viaceré podoby obradového folklóru sa považujú za najstaršie prejavy folklóru. Aj tu však zaznamenávame variabilitu a zmeny vo funkcii, význame a často i forme. Približne až do polovice 19. storočia prebiehali rodinné rituály verejne s rozličnou mierou účasti členov miestnej komunity. V štruktúre rituálu má obradový folklór funkciu významovo rozširovať a doplňovať obsah, ozvláštňuje a estetizuje situácie, v ktorých sa vykonáva. Emocionálne pôsobenie zdôrazňujú najmä prejavy obradného smiechu a obradného plaču.
Dôležitou súčasťou obradov je obeta alebo dar, lebo vykupuje pokoj darujúcich i obdarovaného božstva. Dar môže byť hmotný, akčný, duchovný, pričom jeho rozpätie závisí od dostupných statkov prírody až po ľudské obete. Darom sa preukazuje česť a zároveň sa očakáva odvďačenie. V tejto vzájomnej výmene je prvok magickej sily. Mágia je viera vychádzajúca z predstavy o vnútorných vzťahoch a podobnosti reálne nesúvisiacich javov, predmetov a procesov. Rovnako ako náboženstvo je založené na viere, a to na viere empiricky neoveriteľného spojenia medzi aktom a žiadúcim výsledkom. Podľa cieľa môžeme rozdeliť mágiu na čiernu, bielu, sivú a červenú (erotickú alebo sexuálnu), podobne ako u etnológa Georga Frazera, ktorý už na konci 19. storočia rozlišoval praktiky mágie bielej (smerujúcej k prospechu), mágie čiernej (ktorá má uškodiť), mágie pozitívnej (zaisteniu, aby sa niečo stalo) a negatívnej (aby sa naopak nestalo). Dôležité je uvedomiť si, že magické praktiky vždy sledujú istý cieľ. V zmysle mágie podobnosti sa rovnaké vyvolávalo rovnakým, alebo sa vlastnosť jedného celku cez jeho časť prenášala na iný celok. Mágia je teda predmetom viery vytvorenej a zachovávanej spoločenstvom, v ktorej prof. Slivka vidí protohistóriu divadla, lebo ich obsahom je imaginácia, ktorá narába s rečou metafor, symbolov, znakov. Fantázia jej otvára voľné pole predstavivosti.
Tradičné odevy a ich posolstvo: Od modrotlače po slávnostné róby
V kontexte rituálov a dôležitých životných udalostí zohráva odev a predovšetkým pokrývky hlavy často kľúčovú symbolickú rolu. Slúžia nielen ako estetický prvok, ale aj ako nositeľ identity, spoločenského postavenia, či dokonca ako magický ochranný prostriedok. Jedným z najvýraznejších príkladov tradičného zdobenia textilu na Slovensku, ktoré sa historicky spájalo s ľudovými krojmi a ceremoniálnym odevom, je modrotlač.
Modrotlač je stará technika zdobenia plátna a látok, ktoré boli použité najmä na šitie už spomínaných krojov. Prepracované vzory sa na látku maľujú väčšinou ručne, no pokojne sa dá použiť aj drevená forma (pečiatka). Na Slovensku sa modrotlač začala produkovať už v 18. storočí a toto remeslo sa veľmi rýchlo rozšírilo do všetkých krajov. Sláva modrotlače však nevydržala dlho, pretože na konci 19. storočia sa do našich končín dostali továrenské textílie, ktoré boli lacnejšie a praktickejšie. Remeselníci na svoje remeslá nezanevreli a tvorili ďalej, čoho dôkazom je aj fakt, že v tomto období boli dielne v každej dedine. V dnešných dňoch sa modrotlači na Slovensku venuje veľmi málo ľudí. Nachádzajú sa tu iba dve dielne, jedna v Ivanke pri Dunaji a druhá v Párnici na Orave. Zaujímavosťou je, že dielňa, ktorú v Ivanke pri Dunaji vlastní Peter Trnka, je pokračovanie rodinnej tradície. Ďalším známym menom v tejto oblasti je aj Mišena Juhász, ktorej tvorba sa zameriava práve na techniku modrotlače. Do modrotlače však môžete obliecť aj svoj byt. Ak patríte medzi tie, ktoré si radi obliekajú módu s folklórnymi prvkami, potom si zaručene nenechajte újsť toto video, ktoré vám zaručene vyčaruje úsmev na tvári. A ak po takomto kúsku túžite, tak si ho určite doprajte. S hrdosťou môžeme prehlásiť, že ľudové kroje, ktoré šili naše prastaré mamy patria dodnes medzi najkrajšie kroje sveta.
Modrotlač: Medzi zánikom a novým začiatkom | Matej Rabada
Popri historických formách odevu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou obradov, existujú aj ich moderné ekvivalenty, ktoré rovnako podčiarkujú význam životných udalostí. Prejavy ako „Ples v Opere“ a veľkolepé róby slovenských hviezd sú síce odlišné od tradičných krojov, no rovnako vyjadrujú slávnostnosť okamihu a túžbu po estetike. V kontexte svadobných obradov, ktoré sú pre mnohých vrcholom osobného šťastia, je výber odevu rovnako kľúčový. Svadobné šaty, kytička, či dokonca moderné pokrývky hlavy ako závoje, sú súčasťou rituálu, ktorý symbolizuje prechod do novej životnej etapy a želanie šťastného spoločného života. Prvý dojem môže byť rozhodujúci, preto je dôležité zvoliť si správne oblečenie, ktoré odráža vašu profesionalitu a zodpovedá pozícii, o ktorú sa uchádzate, ale aj odev, ktorý symbolizuje radosť a osobný príbeh pri životných prelomoch.
Svedectvá z kroník: Život v obci Radoma a význam archivácie
Hodnotné informácie o živote našich predkov, o ich radostiach, starostiach a prežívaní dôležitých okamihov, sú uchovávané v obecných kronikách. Tieto záznamy sú neoceniteľným zdrojom poznania, ktorý nám umožňuje nahliadnuť do minulosti a pochopiť vývoj spoločnosti. Príkladom je kronika obce Radoma, ktorej písaním miestny národný výbor poveril riaditeľku národnej školy Elenu Petrigallovú už od roku 1955. Neskôr bola kronikárkou pre obec Radoma určená učiteľka Národnej školy v Radome Silvia Kršáková, ktorá sa narodila 8. januára 1930 v Mojmírovciach. Takéto svedectvá nám pomáhajú získať komplexný obraz o miestnej histórii a živote obyvateľov.
Obec Radoma sa rozprestiera na východnej strane štátnej cesty Giraltovce-Svidník a na ľavej strane potoka Radomka, ktorý cez celú dedinu tečie tesne vedľa štátnej cesty. Časť obce leží vedľa potoka Salaš, ktorý ústi do Radomky na konci obce. K obci patrí aj osada Hradisko. Občania sú povolaním roľníci a len v ojedinelých prípadoch sú zapojení do výroby, čo ovplyvňovalo ich každodenný život a prežívanie.
Kroniky zaznamenávajú nielen demografické údaje, ktoré sú kľúčové pre pochopenie „narodenia“ a priebehu života, ale aj konkrétne udalosti. Napríklad, v roku 1955 sa v obci Radoma narodilo 6 chlapcov a 10 dievčat. Počet sňatkov bol 7, čo poukazuje na prirodzený kolobeh života a zakladanie rodín. Tieto čísla, hoci suché, v sebe skrývajú príbehy o nových začiatkoch a nádeji.
Život v obci však nebol vždy ľahký. Kronika detailne opisuje rušné vojnové udalosti, keď motorizované nemecké vojsko pochodovalo cez dedinu od 7. do 20. apríla 1944. Ľudia, keď videli, že deň po deň bez prestania pochoduje motorizované nemecké vojsko, bolo plné strachu a hrôzy, keď tanky išli dedinou a hrmot bol vo dne, v noci - pokoja nebolo. Od 1. mája 1944 sa v dedine zdržovalo slovenské vojsko, nepretržite do 1. septembra. Slovenskí vojaci sa v dobe Slovenského národného povstania chceli postaviť na odpor Nemcom a pripojiť sa k Červenej armáde. Zradná ruka prezradila úmysel slovenských chlapcov, čo viedlo k brutálnemu odzbrojovaniu slovenského vojska. Vojaci sa rozutekali do hôr so zbraňou v ruke, aby si zachránili životy a spojili sa s partizánskymi jednotkami, ktoré v tom čase jestvovali. Ľud si vážil ich dôležité poslanie a pomáhal im všemožným spôsobom. Partizánska skupina napadla nemecké autá na Štiavnickej hore, ktorá zničila 8 nákladných áut so strelivom a plnou výzbrojou a 4 poškodila.
Po prejdení frontu, keď 18. januára prešla fronta dedinou, sa ľudia šťastlivo vracali domov do svojich opustených domčekov, ktoré v decembri 1944 s plačom a ťažkým srdcom opúšťali. Dedinu oslobodila Červená armáda a Československá armáda. Ľud v tejto obnovenej ČSR začal slobodne dýchať a radovať sa z oslobodenia.
Obec sa potýkala aj s prírodnými katastrofami a hospodárskymi ťažkosťami. Rok 1955 bol suchý, pandravy tiež zapríčinili veľkú škodu v poľnohospodárstve. Úroda v roku 1945 bola veľmi slabá, príčinou bolo, že pole v minulom roku pre blížiacu sa frontu bolo nedostatočne obrobené. Rok 1947 bol rokom sucha a ľudia utrpeli pri úrode značnú škodu, lebo ani toľko sa im neurodilo, koľko posiali. V jari 1946 dostali občania zrno, ako výpomoc od štátu, ktoré siali dosť neskoro. Zlá úroda v roku 1947 ohrozovala i sejbu, lebo svoje obilie ľudia nemali.
Napriek týmto výzvam sa spoločenstvo snažilo obnoviť a rozvíjať. Prejdením fronty školské zariadenie bolo úplne zničené a ukradnuté, rovnako ako učiteľská a žiacka knižnica, učebne a vyučovacie pomôcky. V obnovenej ČSR sa však opäť začalo vyučovať, a to s 108 žiakmi od 3. septembra. Na škole vyučoval sám A. Dzurko do 1. októbra 1945, kedy nastúpila druhá učiteľská sila E. Komlošiová z Kežmarku. Nariadením SNR zo dňa 6. septembra 1944 a zo dňa 16. mája 1945 bolo cirkevné školstvo poštátnené a tak i škola v Radome sa stala štátnou. Na pedagogickom gymnáziu v Prešove maturovala A. Juhasová. Michal Ševc maturoval na Štátnom gymnáziu v Prešove a odišiel ďalej študovať medicínu do Prahy, zatiaľ čo Michal Pavlišin maturoval na štátnej učiteľskej akadémii v Prešove. Bolo na radosť písať mená občanov so stredoškolským vzdelaním a to tým viac, že ich počet každým rokom stúpa. Cez zimu mládež nacvičovala divadelné hry, a v roku 1946 boli usporiadané tri divadelné predstavenia. Obecná knižnica obdržala v roku 1947 61 nových kníh pre obec Radoma, ktoré darovala PŠO v Bratislave. V roku 1949 obdŕžala obecná knižnica pekný dar 53 kníh od Povereníctva vnútra v Bratislave.
Zmeny nastali aj v administratíve. V obecnom zastupiteľstve nastala zmena tým, že miesto obecného zastupiteľstva bol zriadený Miestny národný výbor (MNV) s predsedom Michalom Ševcom a tajomníkom Vasiľom Ivančom. Miestny národný výbor poskytol stavebný pozemok a výstavbu rodinných domkov pre šesť rodín cigánskeho pôvodu.
V roku 1949 bola úroda dosť pekná a skoro všetci obyvatelia riadne splnili dodávku, čím podporili zásobovanie pracujúcich v továrňach. Slovom obyvatelia riadne splnili kontingenty, lebo vedia, že štát každému občanovi dobre chce a o každého sa stará. Jeseň bola pekná, teplá, suchá a roľníci načas ukončili svoje práce.
V obci sa tiež konali oslavy a spoločenské podujatia. V mesiaci novembri boli usporiadané slávnosti v rámci československo-sovietskeho priateľstva, vrátane akadémie, na ktorej sa programom zúčastnila národná škola so svojimi žiakmi. Oslavy Medzinárodného dňa žien sa konali v miestnosti tunajšej školy dňa 8. marca. V predvolebnom období zavítal tiež spevokol Hospodárskej školy z Giraltoviec s pekným kultúrno-agitačným programom. V Radome boli postavené dve slávobrány, pekne vyzdobené vencami a zástavkami, cez ktoré išla vláda ČSR, vítaná žiakmi.
Kronika zaznamenáva aj menej radostné udalosti, ako bola vražda ženy na okraji lesa v Liskovci v roku 1945, či nešťastie v dome Jána Rojčíka, kde v roku 1946 chlapec Michal vzal rozbušku z granáta, ktorá vybuchla a odtrhla mu ľavú ruku. Tieto záznamy sú svedectvom o zložitosti ľudského života a dôležitosti uchovávania informácií o všetkých jeho aspektoch.
Osobné príbehy a moderné poňatie šťastia: Svadba, rodina a sebarealizácia
Pojem „šťastie“ je v ľudskom živote neustálym motorom a jeho hľadanie sa prejavuje v rôznych formách, často spojených s dôležitými životnými udalosťami, akými sú narodenie dieťaťa či uzatvorenie manželstva. Moderné informácie, ako sú rozhovory a články, nám ponúkajú pohľad na to, ako sa tieto univerzálne témy odrážajú v životoch súčasných osobností.
Speváčka Dorota Rowett Nvotová (29) a jej mama, herečka Anka Šišková (51), sú príkladom toho, ako sa hľadanie šťastia, rodinné rituály a sebarealizácia prelínajú v súčasnom svete. Dorota, ktorá sa vydala v máji, a Anka, ktorá jej svadbu nasledovala krátko nato, prežili tento významný míľnik v živote každá po svojom. Dorotka bola rozhodnutá vydať sa dávno pred ňou, ešte niekedy na jeseň. „Vymysleli si vopred všetky detaily a ich svadba bola nádherná. U nás sa zrejme inšpiroval Jirko, keď ma požiadal o ruku,“ hovorí Anka Šišková. Anka si želala svadobnú hostinu s rodinou a priateľmi, zatiaľ čo jej partnerovi, Jirkovi Chlumskému (53), by postačil aj slávnostný obed v úzkom kruhu. „Predstavoval si, že pôjdeme na úrad s dvoma svedkami a potom niekam do reštaurácie na obed. Lenže ja som chcela, aby pri tom boli moje deti, rodina a najbližší priatelia. Ja sa veľmi teším, ak majú aj ostatní ľudia radosť a dobrú náladu, zabávajú sa.“ Ich svadba, ktorá sa konala v bratislavskom Zichyho paláci s hostinou na známej Adyho lodi, svedčí o túžbe po zdieľanej radosti a súdržnosti.
Dorota Rowett Nvotová, ktorá svoju svadbu prežívala s "bielymi šatami, kytičkou, družičkami, kostolíkom, rodičovským požehnaním, zlatými obrúčkami a medovými týždňami na Maldivách," naplnila svoj detský sen. „Nič z tohto som na svojej prvej svadbe nemala. To nebolo to, o čom som snívala ako malá, na čo som v rebelských rokoch zabudla a do čoho som teraz znova dorástla,“ opísala svoje dojmy. Šťastie pre ňu spočíva v autentickom prežívaní týchto okamihov a v súlade s vlastnými túžbami. Pre Anku Šiškovú je „bez mojej Astorky by som asi nebola šťastná,“ čo poukazuje na význam sebarealizácie a práce pre jej osobné šťastie.
Otázka „narodenia“ a rodiny je taktiež dôležitou súčasťou ich úvah o šťastí. Anka Šišková vraví: „Iste, ja mám deti veľmi rada. To je to najkrajšie, čo ma ešte môže stretnúť!“ a hovorí o tom, že by veľmi rada bola babkou. Dorota zatiaľ túžbu mať vlastné dieťa odkladá, pokiaľ si nebude na sto percent istá svojím zdravím, hoci tvrdí, že „ona svoje deti vlastne má,“ čím myslí deti z nepálskeho sirotinca, ktorým sa snaží zabezpečiť lepšie podmienky a možnosť vzdelávať sa. „Chcem lepšie zabezpečiť nepálsky sirotinec, aby v ňom mali deti každý deň mlieko aj ovocie a mohli sa ďalej vzdelávať.“
Ich životné cesty sú plné cestovania, práce a záväzkov. Anka má hlavu v Prahe kvôli divadelným aktivitám a nakrúcaniu seriálov, no jej srdce je v bratislavskej Astorke. „Je to pre mňa ťažké stále cestovať, ale možno raz príde čas, že už nebudem toto všetko vládať a usadím sa pri Jirkovi.“ Dorota zase rozdeľuje svoj život medzi Slovensko a Nepál, kde okrem hudby a písania prevádzkuje aj cestovnú kanceláriu. Jej snaha „dotiahnuť veci do konca, doviesť do stabilnej firmy moju cestovnú kanceláriu“ je ďalším prejavom hľadania šťastia a sebarealizácie prostredníctvom práce. Pre obidve ženy je šťastie komplexným pojmom, ktorý zahŕňa lásku, rodinu, kariéru a osobnú integritu, a to aj v kontexte kultúrnych rozdielov, ako je Dorotino zistenie, že nepálčina a rómština majú spoločný základ v sanskrite, čo otvára dvere k novým spojeniam a informáciám.
Nečasová perspektíva informácií: Ako sa uchováva dedičstvo pre budúce generácie
Informácie, či už historické, vedecké alebo osobné, tvoria základ nášho chápania sveta a samých seba. Kroniky, akou je tá z Radomy, nám poskytujú nenahraditeľné svedectvá o konkrétnych udalostiach, demografických zmenách, spoločenských náladách a výzvach, ktorým čelili celé komunity. Sú to živé dokumenty, ktoré nám ukazujú, ako sa ľudia vyrovnávali s vojnou, chudobou, ale aj ako prežívali radosti a zakladali rodiny. Každý záznam, od počtu narodených chlapcov a dievčat po detailné opisy úrody, je kľúčovou súčasťou mozaiky minulosti.
Akademické práce, ako je diplomová práca BcA. Mgr. Tatiany Mazúchovej o rituáli a ľudovom divadle v mikroregióne CEDRON-Nitrava, sú zase príkladom systematického zberu a analýzy informácií. Zameranie sa na výskum a následnú komparáciu rituálov a ľudového divadla v období kalendárneho roka i životných cyklov obyvateľov s dôrazom na obec Bánov je neoceniteľné. Je to pokračovaním výskumnej činnosti ľudových zvykov, tradícií a obyčajov, ktoré pomáhajú uchovávať nehmotné dedičstvo. Takéto štúdie vyhľadávajú, analyzujú a komparáciou vyhodnocujú informácie, ktoré by inak mohli upadnúť do zabudnutia, najmä keďže v obci Bánov je nedostatočné vedomie o tradičnej ľudovej kultúre a takisto len minimum informačných zdrojov. Tieto výskumy podčiarkujú hlboké prepojenie medzi človekom a jeho prostredím, keďže "v tomto rovinatom kraji plného slnka cítiť našu matku Zem na každom kroku."
Súčasné médiá, v podobe článkov a rozhovorov, tiež prispievajú k toku informácií. Ponúkajú nám pohľad na to, ako sa tradičné hodnoty a rituály transformujú do moderných životov, ako sa mení vnímanie šťastia a ako jednotlivci hľadajú naplnenie v rodine, kariére a spoločensky prospešných aktivitách. Tieto príbehy sú dôležité nielen pre ich bezprostredný kontext, ale aj pre ich schopnosť spájať generácie a kultúry. Od najstarších dôb sa v rôznych podobách tradovalo vedomie, že len prísne vykonávanie rituálov pri zomknutí sa celej komunity mohlo znovu obnoviť požadovanú vyváženosť a prosperitu. Všetky tieto atribúty vplývajú významným spôsobom na ľudové divadlo ako také. Protodivadelné, zdivadeľňujúce akty, ale aj divadelné prejavy boli súčasťou vidieckeho života od nepamäti. Všetky tieto fenomény v sebe zahŕňajú historické, etnografické, sociologické, estetické, ale i psychologické prvky, ktoré vytvárajú špecifický, neopakovateľný a pre tento región charakteristický divadelný folklór. Informácie o nich, zbierané a interpretované rôznymi spôsobmi, zabezpečujú, že bohatstvo ľudského ducha a jeho neustále hľadanie zmyslu a šťastia zostane zachované pre budúce generácie.
tags: #cepcom #na #hlave #stastie #narodenie