Ľudstvo odpradávna hľadelo na nočnú oblohu s úžasom a otázkami, snívalo o dosiahnutí vzdialených nebeských telies a objavovaní nepoznaného. Fascinácia Mesiacom, naším najbližším kozmickým susedom, inšpirovala mnohých umelcov, vedcov a vizionárov k predstave o ceste za jeho hranice. Už v roku 1865 slávny francúzsky spisovateľ Jules Verne, autor veľkého počtu románov pre mládež, vo svojej knihe Cesta na Mesiac popísal odvážnu cestu troch pozemšťanov, ktorí sa nechali vystreliť na Mesiac v delovom náboji. Táto literárna vízia predbehla svoju dobu o celé storočie a položila základ pre fascinujúce úvahy o možnostiach medzihviezdnych ciest. V súčasnosti je oblasť ľudskej činnosti, ktorá je spojená s raketovými letmi mimo Zeme, všeobecne známa pod názvom kozmonautika. Práve touto témou sa v rámci prednášky Cesta človeka na Mesiac zaoberali účastníci podujatia Žilinská detská univerzita, ktoré zorganizovala Žilinská univerzita v Žiline (UNIZA) vo svojich priestoroch v termíne od 9. do 13. júla 2018. Cieľom tohto podujatia bolo vzbudiť zvedavosť a záujem detí o objavovanie sveta okolo nich a predstaviť im fascinujúci svet vesmírnych letov.
Vízie Julesa Vernea: Cesta na Mesiac v 19. storočí
Román Julesa Vernea Cesta na Mesiac je príkladom ranej sci-fi literatúry, ktorá sa snažila predpovedať technologické možnosti budúcnosti. Po dočítaní Cesty do stredu Zeme zo mnohých neopadlo odhodlanie prečítať zaradom všetko, čo sa v domácej knižnici nachádza z diel tohto autora. Avšak, pre niektorých čitateľov, ako naznačuje jedna z kritík, nadšenie z diel Julesa Vernea po prečítaní tejto konkrétnej knihy kleslo, nakoľko Cesta na Mesiac bola celkom sklamaním. Kniha je zaradená do žánru dobrodružný/sci-fi román a jej rok vydania bol 1865.
Hneď v prvej kapitole románu sa zoznamujeme s hrdinami knihy - predsedom Barbicanom a ostatnými členmi Gun Clubu. Ako už názov napovedá, tento klub zastrešuje Yankeeov, ktorí vyrábajú zbrane, predovšetkým delá. Títo páni sú silní patrioti a smútia za vojnou Sever proti Juhu, lebo už nemôžu vyrábať zbrane. Dokonca, z dlhej chvíle vymýšľajú casusbellis, teda dôvody na vojnu, čo môže byť jedným z bodov, kde pramení odpor ku knihe pre moderného čitateľa. Predseda Barbicane zvolá snem klubu, kde sa chystá predniesť významné oznámenie. Tým je nápad vystreliť z dela guľu až na Mesiac. Nielen že celý klub je z nápadu nadšený a nevidí jediný dôvod, prečo by nemohol byť zrealizovaný, aj celá Amerika jasá.
V ďalších kapitolách Verne zdĺhavo opisuje výpočty Cambridgeskej hvezdárne, kedy by strela mala byť vypálená, pričom sa stanovil dátum 1. decembra nasledujúceho roku. Nasledovali dohady členov Gun Clubu o rozmeroch a materiáli dela a gule, takisto o použitej výbušnine, a nakoniec o mieste umiestnenia dela, pričom voľba padla na Floridu. Po starostlivých úvahách sa najvyšší postavení členovia Gun Clubu na štyroch zasadnutiach dohodli, že budú delo stavať na Floride a strela bude z hliníka. Súčasne zisťovali, kde bude najvýhodnejšie postaviť delo a aká môže byť váha strely a kanóna, z ktorého strelu vystrelia.
Keď je už všetko prichystané a začali stavať delo, prišiel telegram z Francúzka. Písal ho Michel Ardan, ktorý vyjadril želanie ísť strelou na Mesiac. Nápad sa spočiatku predsedovi Barbicanovi nepozdával, no Michel už sedí na lodi smerom do Ameriky a na nič nedbá. Po osobnom stretnutí Michel predsedu ukecá - namiesto gule pošlú podlhovastú strelu a v nej aj Michela Ardana. Pri slávnostnom odlievaní dela je na mieste obrovský dav, kde je predstavená osoba Michala Ardana i jeho plány, ktoré sám obhajuje. Dav buráca a vrelo súhlasí - až na jedného. Proti Michelovi Ardanovi a predsedovi Barbicanovi vystúpi kapitán Nicholl, ktorý je dlhodobým Barbicanovým rivalom. Počas vojny vyrábal protidelové štíty na lode, čo svedčí o jeho inžinierskych schopnostiach a rivalite s Barbicanom. Lebo chlapské egá, nakoniec v strele skončia všetci traja.
Všetky prípravy na cestu išli dobre, a tak sa Barbicane, Nicholl a Ardan vydali na odvážnu cestu. Počas výstrelu bolo okolo strely asi 5 miliónov divákov, čo svedčí o obrovskom záujme verejnosti. Dobrodruhovia si na cestu zobrali rozsiahle zásoby: jedla na rok, vody na 2 mesiace, stroj na kyslík, psov a rastliny, čo svedčí o dôkladnej, aj keď na svoju dobu fantastickej, príprave. Zdalo sa im, že jeden deň expedície trvá celé storočia, čo podčiarkuje psychickú náročnosť takejto cesty. Celý čas sa rozprávali hlavne o Mesiaci a o nezodpovedaných otázkach o ňom.
Po výstrele je nad Amerikou zamračené, a preto sa guľa nedá pozorovať. Keď sú podmienky konečne dobré, členovia Gun Clubu zistia, že guľa obieha okolo Mesiaca a nikdy nepristane. Na ceste stretli druhú obežnicu Zeme, malý asteroid, ktorý ich trochu odklonil od pôvodného smeru. Vďaka tomu netrafili povrch Mesiaca a stali sa jeho obežnicou. Tu prichádza druhá časť knihy, nazvaná Okolo Mesiaca, kde sa ocitáme s trojicou v delovej guli a dej sa vracia pár dní v čase, aby popísal udalosti, ktoré viedli k tomuto orbitálnemu scenáru. Ich poslednou nádejou na dosiahnutie cieľa - pristáť na Mesiaci - boli pomocné rakety. Keď boli veľmi blízko mesačného povrchu, vypustili ich. Keďže spodok rakety nebol správne otočený, nepadali na Mesiac, ale smerom k Zemi. Skončili v Pacifiku. Uvidí ich prieskumná loď, ktorá merala hĺbku vody. Kapitán lode upovedomí príslušné orgány a členov Gun Clubu a tí strelu urýchlene vytiahnu. Všetci traja sú živí a zdraví a hrajú domino. Po tomto hrdinskom čine je trojica blahoslavená a Amerika celosvetovo uznávaná.
Kritika románu poukazuje na jeho slabé stránky. Medzi ne patrí priveľa fyzikálnej a geografickej teórie, a to aj na úkor deja, ako aj vlastenecké vyhlásenia typu „Ak by už niekto niečo také mal spraviť, tak určite Američan“. Ďalšími nedostatkami sú absencia postáv, s ktorými by sa mladý čitateľ vedel stotožniť, nakoľko všetko boli starí vedci, extrémne pomalé odsýpanie deja a sústredenie sa na detaily nepodstatné pre dej, ako napríklad vymenovávanie kráterov Mesiaca. Problémom bol tiež prechod medzi dvoma časťami knihy, ktorý nebol plynulý. Z pozitívnych aspektov možno spomenúť teoretický podklad a doslov Splnený sen písaný Jozefom Fraňom, kde vysvetľoval nedostatky Verného plánu a porovnával jeho cestu s reálnou cestou na Mesiac, uskutočnenou o sto rokov neskôr. Aj napriek týmto kritickým pohľadom však Vernov román zostáva prelomovým dielom, ktoré predznamenalo skutočnú éru kozmických letov.
Od Sputnika po Gagarina: Počiatky kozmonautiky a preteky o vesmír
Vízie Julesa Vernea o ceste na Mesiac sa v 20. storočí začali premieňať na realitu vďaka rozvoju raketovej techniky. Oblasti ľudskej činnosti, ktorá je spojená s raketovými letmi mimo Zeme, hovoríme kozmonautika. Táto éra, poznačená studenou vojnou, viedla k intenzívnym "vesmírnym pretekom" medzi dvoma superveľmocami - Spojenými štátmi americkými a bývalým Sovietskym zväzom.
Prvý významný krok do vesmíru urobil bývalý Sovietsky zväz, ktorý 4. októbra 1957 vypustil na obežnú dráhu okolo Zeme prvú umelú družicu Zeme, známu ako Sputnik 1. Táto udalosť šokovala svet a spustila éru vesmírneho prieskumu. Sputnik 1 bol síce malý a jednoduchý satelit, ale jeho signál, ktorý sa dal zachytiť po celej planéte, bol jasným dôkazom nového technologického pokroku. O necelé štyri roky neskôr, 12. apríla 1961, opäť Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu prvú družicu s ľudskou posádkou - Jurijom Gagarinom. Jeho historický let na palube Vostoku 1 trval 108 minút a urobil z Gagarina prvého človeka vo vesmíre, čím sa navždy zapísal do dejín ľudstva.
Tieto významné úspechy sovietskej kozmonautiky podnietili Spojené štáty americké k zvýšenému úsiliu v tejto oblasti. Prezident John F. Kennedy v roku 1961 vyhlásil ambiciózny cieľ: pristáť s človekom na Mesiaci a bezpečne ho vrátiť na Zem do konca desaťročia. Tento cieľ sa stal hybnou silou pre rozsiahly program Apollo a preteky o dobytie Mesiaca nabrali na intenzite. Kulminácia tohto úsilia nastala 20. júla 1969, keď na Mesiaci pristáli prvýkrát ľudia. Boli to dvaja americkí astronauti Neil Alden Armstrong a Edwin Eugene Aldrin, ktorí v lunárnom module kozmickej lode APOLLO pristáli na povrchu Mesiaca, čím splnili Kennedyho víziu a navždy zmenili pohľad ľudstva na vesmír.
Prípravné programy pre pristátie človeka na Mesiaci
Cesta na Mesiac nebola záležitosťou jedného letu, ale výsledkom desaťročia príprav, výskumu a vývoja. Ako ďalej odznelo v prednáške doc. Ing. Júliusa Štelinu, CSc., výprave na Mesiac predchádzali dva kľúčové kozmické programy, ktoré boli nevyhnutné pre úspech misie Apollo. Tieto programy mali za úlohu zbierať kritické informácie o mesačnom povrchu a prostredí, aby sa mohlo bezpečne naplánovať pristátie ľudskej posádky.
Prvým z týchto programov bol program Lunar Orbiter, realizovaný piatimi automatickými sondami. Tieto sondy boli postupne vyslané zo Zeme k Mesiacu, aby z obežnej dráhy okolo Mesiaca získali podrobné snímky povrchu Mesiaca. Na základe získaných snímok boli vyhotovené precízne mapy mesačného povrchu. Podľa týchto máp bolo možné detailne analyzovať topografiu Mesiaca, identifikovať potenciálne nebezpečné oblasti, ako sú krátery a balvany, a napokon vybrať najbezpečnejšie a najvhodnejšie miesto pristátia pre prvých ľudí. Tieto misie boli kľúčové pre pochopenie prostredia, v ktorom mali astronauti pôsobiť.
Druhým dôležitým programom bol program Surveyor, realizovaný siedmimi automatickými sondami. Tieto sondy mali odlišnú úlohu - mäkko pristáli na Mesiaci. Ich hlavným cieľom bolo preukázať schopnosť riadeného pristátia na mesačnom povrchu, čo bola nevyhnutná technológia pre lunárny modul Apollo. Súčasne vyslali na Zem snímky priamo z miesta ich pristátia, čím poskytli detailný pohľad na bezprostredné okolie potenciálnych pristávacích zón. Okrem toho tiež automaticky urobili rozbor mesačných hornín a vyslali získané informácie na Zem. Tieto údaje boli neoceniteľné pre pochopenie geologického zloženia Mesiaca a pre plánovanie vedeckých experimentov, ktoré mali astronauti vykonať. Program Surveyor prebiehal v období od 30. mája 1966 a posledná sonda pristála 7. januára, pričom misie poskytovali rozsiahle dáta. Na tieto dva programy nadväzoval samotný program Apollo, ktorý po úspešnom zbere dát a overení technológií umožnil historické pristátie prvých ľudí na Mesiaci. Bez predchádzajúcich misií Lunar Orbiter a Surveyor by misie Apollo čelili oveľa väčším rizikám a ich úspech by bol neistý.
Projekt Apollo: Architektúra kozmickej lode a nosnej rakety
Projekt Apollo predstavoval monumentálny inžiniersky a vedecký výkon, ktorého cieľom bolo dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne ho vrátiť späť. Názov projektu Apollo vznikol podľa gréckeho a rímskeho vládcu Slnka - Apolóna, čo symbolizovalo ambíciu a grandióznosť celého podniku. Na to, aby bolo možné dopraviť na Mesiac kozmickú loď s tromi astronautmi na palube a zaistiť ich návrat na Zem, bolo treba skonštruovať komplexný systém pozostávajúci z kozmickej lode Apollo a výkonnej nosnej trojstupňovej rakety.
Kozmická loď Apollo bola navrhnutá modulárne, čo znamenalo, že sa skladala z troch hlavných častí, pričom každá mala špecifickú funkciu počas rôznych fáz misie:
Veliteľský modul (Command Module - CM): Bol jedinou časťou, ktorá sa vracala z vesmíru na Zem. Slúžil ako riadiace centrum pre astronautov a ako ich útočisko počas väčšiny cesty. Mal tvar kužeľa o výške 3,5 metra a maximálny priemer 3,9 metra, čo mu dávalo aerodynamický tvar pre bezpečný vstup do zemskej atmosféry. Hmotnosť tejto časti lode bola 5560 kg, čo je približne 5,5 tony, čo je porovnateľné s hmotnosťou stredne veľkého nákladného auta. Bol vybavený tepelným štítom, ktorý chránil posádku pri prechode atmosférou.
Servisný modul (Service Module - SM): Nachádzal sa hneď za veliteľským modulom a mal tvar valca. Táto časť lode bola nevyhnutná pre pohon a podporu života počas cesty na Mesiac a späť. Boli v ňom umiestnené nádrže na palivo a okysličovadlo, pričom bolo kľúčové zabezpečiť dostatok okysličovadla, keďže vo vesmíre nie je kyslík a bez neho palivo nemôže horieť. Okrem toho obsahoval batérie, elektroinštaláciu a ďalšie systémy na podporu života. Avšak, hlavnou zložkou tejto časti lode Apollo bol výkonný raketový motor, pomocou ktorého sa kozmická loď dostávala na obežnú dráhu okolo Mesiaca a z obežnej dráhy naspäť k Zemi, čím zabezpečoval kľúčové manévre.
Mesačný modul (Lunar Module - LM): Bol treťou časťou kozmickej lode Apollo a jeho hlavnou úlohou bolo dopraviť dvoch astronautov na mesačný povrch a následne ich vrátiť na obežnú dráhu Mesiaca, aby sa mohli spojiť s veliteľským modulom. Mesačný modul mal zabudovaný vlastný počítač, ktorý pomocou naprogramovaných a vstupných údajov riadil všetky manévre počas zostupu na Mesiac a vzletu z neho. V skutočnosti išlo o dvojstupňovú raketu s kabínou. Prvý stupeň zabezpečoval zníženie obežnej rýchlosti okolo Mesiaca a mäkké pristátie na Mesiaci. Po splnení úlohy pristávacieho stupňa, ktorý zostal na povrchu, slúžil druhý stupeň na odpútanie sa kabíny lunárneho modulu od pristávacej časti a dosiahnutie obežnej dráhy okolo Mesiaca.
Ako sa Apollo 11 dostalo na Mesiac a späť
Celá táto sofistikovaná kozmická loď Apollo bola vynesená do vesmíru pomocou obrovskej trojstupňovej nosnej rakety Saturn V, ktorá bola najvýkonnejšou raketou, aká kedy bola postavená. Celková výška celého komplexu, vrátane kozmickej lode Apollo a záchrannej vežičky na vrchole, bola impozantných 111 metrov, čo ju robilo jednou z najvyšších stavieb tej doby.
Jednotlivé stupne nosnej rakety mali nasledovné špecifikácie:
Prvý stupeň (S-IC): Bol vybavený piatimi obrovskými raketovými motormi F-1, ktoré generovali nesmierny ťah potrebný na prekonanie zemskej gravitácie. Nádrž tohto stupňa bola naplnená palivom - kerozínom, čo je druh leteckého benzínu. Ako okysličovadlo bol použitý kvapalný kyslík, ktorý umožňoval spaľovanie paliva vo vákuu. Tento stupeň fungoval len krátko po štarte, ale poskytoval väčšinu počiatočného ťahu.
Druhý stupeň (S-II): Mal tiež päť raketových motorov, tentoraz typu J-2. Tieto motory boli navrhnuté pre vyššiu účinnosť vo vyšších vrstvách atmosféry a vo vákuu. Palivom bol kvapalný vodík, čo je vysoko energetické palivo, a ako okysličovadlo slúžil tekutý kyslík. Raketa s ním dosiahla výšku približne 150 kilometrov a rýchlosť 22 400 kilometrov za hodinu. Doba behu motorov druhého stupňa do spotrebovania paliva trvala približne 6 minút, čím loď dosiahla takmer orbitálnu rýchlosť.
Tretí stupeň (S-IVB): Bol vybavený jedným raketovým motorom J-2, ktorý rovnako ako druhý stupeň pracoval s kvapalným vodíkom a kvapalným kyslíkom. Tento stupeň mal dve hlavné úlohy. Najprv zabezpečil dosiahnutie parkovacej obežnej dráhy okolo Zeme a po krátkej prestávke bol opäť zapálený, aby posádku kozmickej lode Apollo vysteril na translunárnu dráhu smerom k Mesiacu.
Takáto komplexná architektúra kozmickej lode a nosnej rakety bola výsledkom neúnavného úsilia tisícov inžinierov a vedcov, ktorí premenili sen o ceste na Mesiac na skutočnosť, čím predviedli ohromujúce možnosti ľudskej vynaliezavosti.
Predletové testy a kľúčové misie projektu Apollo
Pred samotným historickým pristátím prvých astronautov na Mesiaci bolo treba najprv urobiť celý rad prípravných letov a testov celého komplexu kozmickej lode Apollo spolu s nosnou raketou. Tieto testy prebiehali najskôr na obežnej dráhe okolo Zeme a potom v blízkosti Mesiaca, aby sa overila funkčnosť všetkých systémov a bezpečnosť budúcich misií. Avšak, cesta k Mesiacu bola poznačená aj tragickými udalosťami.
Príprava na výpravy do vesmíru bola náročná a spojená s rizikami, čo potvrdzuje aj tragický incident programu Apollo. Napríklad, Apollo 1 bolo testované na Zemi 21. januára 1967. Počas tohto pozemného testu v kabíne vznikol požiar, pri ktorom tragicky zahynuli traja astronauti: Virgil "Gus" Grissom, Edward White a Roger Chaffee. Táto udalosť podčiarkla zložitosť a nebezpečenstvo raných fáz vesmírneho prieskumu a viedla k rozsiahlym úpravám bezpečnostných protokolov a konštrukcie kozmických lodí, aby sa minimalizovali podobné riziká pri budúcich misiách a zaistila väčšia bezpečnosť posádok.
Napriek tejto tragédii program Apollo pokračoval s odhodlaním. Dňa 21. decembra 1968, traja astronauti Frank Borman, James Lovell a William Anders, tvorcovia posádky Apolla 8, uskutočnili prelomovú misiu, keď obleteli Mesiac vo výške 112 až 313 kilometrov a tiež po približne kruhovej dráhe vo výške 111 až 112 kilometrov. Bolo to Apollo 8, ktoré sa stalo prvou misiou s ľudskou posádkou, ktorá opustila obežnú dráhu Zeme a dosiahla okolie Mesiaca. Astronauti boli prví ľudia, ktorí mali možnosť na vlastné oči vidieť odvrátenú stranu Mesiaca, a taktiež prví, ktorí naživo prenášali zábery našej planéty z lunárnej obežnej dráhy. Táto misia dokázala, že cesta k Mesiacu s ľudskou posádkou je uskutočniteľná.
Ďalším kľúčovým krokom bola misia Apollo 10, ktorá odštartovala 18. mája 1969. Astronauti Thomas Stafford, John Young a Eugene Cernan (ktorý bol pôvodom z Kysúc na Slovensku) vyskúšali loď v podmienkach, ktoré sa čo najviac blížili skutočnému pristátiu. V rámci misie odpojili mesačný modul a priblížili sa s ním k mesačnému povrchu na vzdialenosť iba 7 kilometrov. Následne sa mesačný modul znovu spojil s veliteľskou sekciou na parkovacej dráhe okolo Mesiaca. Apollo 10 obletelo Mesiac 31-krát, čím preverilo všetky manévre a systémy potrebné pre samotné pristátie, bez toho, aby skutočne pristálo. Táto "generálna skúška" bola neoceniteľná pre úspech nasledujúcej misie Apollo 11.
Apollo 11: Historické pristátie na Mesiaci a návrat na Zem
Vyvrcholením desaťročného úsilia a príprav bola misia Apollo 11, ktorá navždy zmenila históriu ľudstva. Apollo 11 štartovalo 16. júla 1969 o 14. hodine a 32. minúte stredoeurópskeho času (SEČ) s tromi astronautmi na palube: Neilom Armstrongom, Edwinom Aldrinom a Michaelom Collinsom. Štart sa uskutočnil z Kennedyho vesmírneho strediska na Floride s raketou Saturn V, ktorá bola symbolom amerického technologického pokroku.
Spolu s tretím stupňom nosnej rakety sa kozmická loď dostala na obežnú dráhu okolo Zeme vo výške približne 190 kilometrov. Po vykonaní kontrol a príprav na trasu k Mesiacu došlo k opätovnému zapáleniu tretieho stupňa, ktorý pracoval približne 350 sekúnd. Týmto manévrom sa kozmická loď a tretí stupeň dostali na translunárnu dráhu, ktorá ich smerovala k Mesiacu. Po trojdňovej ceste sa k Mesiacu priblížili 19. júla 1969. Následne, po vykonaní potrebných manévrov na spomalenie, kozmická loď obiehala okolo Mesiaca po stabilnej dráhe vo výške približne 100 kilometrov.
Kľúčový okamih nastal, keď sa mesačný modul s astronautmi Armstrongom a Aldrinom odpojil od veliteľského modulu, ktorý pilotoval Michael Collins a zostal na obežnej dráhe Mesiaca. Mesačný modul, nazvaný Eagle (Orol), začal svoj zostup k mesačnému povrchu. 20. júla 1969 o 21. hodine a 17. minúte mesačný modul pristál na Mesiaci v oblasti nazvanej More pokoja (Tranquility Base). Toto pristátie nebolo úplne automatické; Armstrong musel v posledných chvíľach prevziať manuálne riadenie, aby sa vyhol oblasti posiatej balvanmi.
Historický moment, na ktorý čakal celý svet, nastal o niekoľko hodín neskôr. 21. júla 1969 o 3. hodine 56. minúte a 21. sekunde sa noha Armstronga po prvýkrát v histórii ľudstva dotkla iného nebeského telesa - Mesiaca. Jeho slávne slová „Jeden malý krok pre človeka, jeden obrovský skok pre ľudstvo“ obleteli svet a zostali symbolom ľudskej ambície. Po Armstrongovi vystúpil z mesačného modulu aj astronaut Aldrin.
Počas svojho pobytu na Mesiaci astronauti robili predpísané úkony, ktoré boli súčasťou rozsiahleho vedeckého programu. Umiestnili na povrchu Mesiaca laserový kútový odrážač svetla, pomocou ktorého je dnes možné merať vzdialenosť Zem - Mesiac s presnosťou na centimetre. Tiež umiestnili špeciálny seizmograf, prístroj, ktorý registruje prípadné otrasy na povrchu Mesiaca, či už prírodného alebo umelého pôvodu. Okrem iného nazbierali 21,75 kilogramu vzoriek mesačných hornín a prachu, ktoré boli privezené na Zem na detailnú analýzu. Približne po dvoch hodinách sa ich prechádzka po Mesiaci skončila, ale ich odkaz pretrváva dodnes.
Nastal čas na návrat. O 18. hodine 54. minúte návratová časť lunárneho modulu opustila Mesiac, pričom štartovala priamo z pristávacieho stupňa, ktorý zostal na povrchu. O 21. hodine 35. minúte sa lunárny modul úspešne spojil s veliteľskou sekciou Columbia, ktorú pilotoval Michael Collins. Po spojení a prenesení vzoriek a astronautov sa nepotrebný mesačný modul odpojil a bol ponechaný na obežnej dráhe Mesiaca.
Následne kozmická loď Apollo 11 zamierila späť k Zemi. Dňa 24. júla 1969 o 17. hodine a 20. minúte astronauti oddelili od kozmickej lode už nepotrebný servisný modul. Kozmická loď potom letela k Zemi natočená tak, aby tepelný štít smeroval dopredu, pretože pri brzdení trením o vzduch v zemskej atmosfére by sa nechránená konštrukcia vesmírnej lode zničila. Brzdný manéver bol kritický a vyžadoval si presné uhly prechodu atmosférou. O 17. hodine 44. minúte, keď boli vo výške 7 kilometrov nad hladinou oceánu, boli z kozmickej lode pyrotechnickým spôsobom vystrelené tri padáky, každý o priemere 25 metrov. Na nich sa kozmická loď zniesla rýchlosťou 9 metrov za sekundu na hladinu Tichého oceánu. Celkový let astronautov spolu s pobytom na Mesiaci trval 195 hodín, 17 minút a 54 sekúnd, čo predstavuje približne 8,125 dňa. Po bezpečnom pristátí vrtuľník potom astronautov priviezol na lietadlovú loď Hornet, kde ich čakalo hrdinské privítanie a obdobie karantény. Misia Apollo 11 sa stala jedným z najväčších úspechov ľudskej civilizácie a inšpiráciou pre generácie.
Ako sa Apollo 11 dostalo na Mesiac a späť
Žilinská detská univerzita: Výchova budúcich generácií vedcov a technikov
Príbehy o cestách do vesmíru, či už fiktívne alebo reálne, sú mocným nástrojom na vzdelávanie a inšpiráciu mladých ľudí. Podujatie Žilinská detská univerzita (ŽDU) je príkladom, ako sa táto fascinácia využíva na popularizáciu vedy a techniky. ŽDU organizuje Elektrotechnická fakulta Žilinskej univerzity v Žiline (UNIZA) už od roku 2005. Každoročne nadväzuje na výnimočnú aktivitu v oblasti propagácie vedy a techniky v spoločnosti medzi najmladšími žiakmi základných škôl. Program je navrhnutý tak, aby vzbudil zvedavosť a záujem detí o objavovanie sveta okolo nich.
ŽDU je založená na popularizácii prírodovedných a technických predmetov, hre, interaktivite a tvorivosti, takže základ ostáva rovnaký. Pre kurz s názvom „bakalárik“ sa kladie dôraz na vysvetľovanie prírodných zákonov a jednoduchých princípov, čím sa buduje základné porozumenie vedeckým fenoménom. Na druhej strane, pre kurz „inžinierik“ sa zameriava na aplikáciu týchto zákonov do praxe, čo umožňuje deťom vidieť, ako sa teoretické poznatky využívajú v reálnom svete a technických riešeniach.
Zapojenie univerzity do takýchto aktivít má jasný cieľ. Ako sa vyjadril jeden z profesorov, UNIZA sa rada aj týmto spôsobom otvára verejnosti. Snahou je pritiahnuť deti už od ranného veku k vede a technike, aby v nej objavili krásu a zmysel a mohli ju raz študovať. Týmto spôsobom Žilinská detská univerzita nielenže šíri poznatky o fascinujúcich témach, ako je cesta na Mesiac, ale aj aktívne formuje budúce generácie vedcov, inžinierov a inovátorov, ktorí jedného dňa možno posunú hranice ľudského poznania ešte ďalej. Podpora vzdelávania a záujmu o STEM (Science, Technology, Engineering, Mathematics) odbory u detí je kľúčová pre udržanie inovačného potenciálu spoločnosti.
tags: #cesta #na #mesiac #reprodukcia