Černobyľská jadrová katastrofa sa zapísala do dejín ako najväčšia v novodobej histórii. Táto udalosť, ktorá sa odohrala 26. apríla 1986 o 1:24 v rovnomennej jadrovej elektrárni, bola jednou z najhorších jadrových havárií v dejinách ľudstva. Jej následky ovplyvnili životy státisícov ľudí a dodnes rezonujú v spoločnosti. Na tento deň spomedzi všetkých nezabudne ani Ľudmila Ignatenko, vdova po hasičovi Vasilijovi, ktorý v osudnú noc 26. apríla 1986 hasil vybuchnutý štvrtý reaktor. Práve jej príbeh sa stal jedným z najdojemnejších svedectiev o ľudskom utrpení a láske v kontexte nepredstaviteľnej katastrofy. Svet spoznal jej osud vďaka knihe bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevičovej s názvom „Černobyľská modlitba“, ako aj prostredníctvom úspešného televízneho seriálu „Černobyľ“ od HBO a Sky, kde ju stvárnila herečka Jessie Buckley.
Pripiať: Mesto Mladosti a Nádeje Pred Katastrofou
Mesto Pripiať na severe Ukrajiny, kde Ľudmila a Vasilij žili, začali stavať spolu s Černobyľskou atómovou elektrárňou V. I. Lenina v roku 1970, pričom mesto sa od atómky nachádza vzdušnou čiarou asi dva kilometre. Pred haváriou to bolo moderné a prosperujúce mesto s takmer 50 000 obyvateľmi, z ktorých väčšinu tvorili mladé rodiny. Pripiať bolo skutočne mesto mladých, vekový priemer jeho obyvateľov sa pohyboval do maximálne tridsať rokov. Pred haváriou malo skoro 50 000 obyvateľov, z toho bolo asi 17 000 detí do osemnásť rokov. Áno, deti sa v Pripiati rodili ako na bežiacom páse, mladé rodiny sem prichádzali za vidinou lepšieho života. S nadšením písala Ľudmila domov: „Mami, koľko mladých ľudí tu je! A malých detí, na každom kroku, dve, tri deti v každej rodine!“ V atómovom meste ich čakali veľkolepé vyhliadky. Kto pracoval v elektrárni, tešil sa z mnohých výhod, ako napríklad vlastné bývanie či auto, na ktoré mal nárok prakticky hneď, mimo nekonečných poradovníkov, rovnako tak na jasle a škôlku pre deti. Obchody boli výnimočne dobre zásobené, ani Kyjev, hlavné mesto, sa nemohlo pochváliť toľkým tovarom. Bežne bolo dostať mäso, často aj tri druhy salámy, banány, dokonca i pomaranče. Pre športové vyžitie obyvateľov slúžili tri plavecké bazény, kultúrne centrum malo kino aj divadelnú scénu. Široké ulice zdobili záhony krvavočervených ruží, mesto obklopovala zeleň.
Vasilij Ignatenko sa narodil v Bielorusku, zatiaľ čo Ľudmila pochádzala zo západnej Ukrajiny. Obaja prišli do mesta Pripiať za prácou. Krátko po zabývaní sa spoznala svojho budúceho manžela Vasilija, ktorého si zobrala len tri roky pred tragédiou. „Stretli sme sa ešte s ďalšími priateľmi na študentských internátoch. Vasilij bol od prírody múdry, drzý a krásny,“ popísala ich prvé stretnutie. Zamilovali sa do seba a mali svadbu, dvojitú svadbu, jednu v rodnej dedine ženícha, druhú u nevesty. V dome hasičskej jednotky okrem Vasilija a Ľudmily bývali ešte ďalšie tri rodiny, ženy sa delili o spoločnú kuchyňu, chlapi spolu mastili karty… Vasilij a Ľudmila však boli najradšej sami, zamilovaní až po uši, nemohli sa jeden druhého nasýtiť. Spoločne túžili po bábätku, no pred jadrovou katastrofou Ukrajinka niekoľkokrát potratila. O to viac dúfala, že sa im s milovaným manželom čoskoro pošťastí. „Nedávno sme sa vzali, ešte sme sa držali za ruky, keď sme išli po ulici, dokonca aj keď sme išli na nákup. Vždy sme boli spolu. Hovorila som mu: Milujem ťa… Ale to som ešte nevedela, ako veľmi som ho milovala,“ spomínala Ľudmila v knihe „Modlitba za Černobyľ“. „Ľúbila som ho! Ešte stále som ani nevedela, ako veľmi ho ľúbim! Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si ešte jeden druhého užiť. Kráčame po ulici. Schytí ma do náručia a zatočí." Tieto slová odrážajú nevinnosť a radosť mladého páru, ktorých životy boli navždy zmenené tragédiou.
Osudná Noc: Vasilij Ignatenko v Prvej Línii Katastrofy
Ten deň, 26. apríl 1986, pripadol na sobotu. Ľudmila spomína, že v noci bola dlho hore, šila si šaty. Ruch na ulici okolo pol druhej nadránom ju vyrušil pri šijacom stroji. Hasičská základňa stála neďaleko ich domu, spozorovala, že z nej štartuje jeden voz za druhým. „V elektrárni horí. Choď si ľahnúť, vrátim sa," povedal jej manžel v osudnú noc. Medzi chlapmi rozoznala mužovu postavu. „Kam ideš, Vaska,“ zavolala na neho priduseným hlasom. „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí.“ To však netušila, že na ďalší deň ho radiácia zmení na nepoznanie. Dnes mal mať Vasilij voľno, chystali sa za jeho rodičmi, bolo im treba pomôcť sadiť zemiaky.
Vasilij Ignatenko patril medzi hasičov, ktorí dostali smrteľnú dávku radiácie. Bol len 25 rokov starý, keď spolu s ďalšími kolegami bojoval s obrovskými plameňmi, ktoré šľahali z jadrovej elektrárne. Bol odhodlaný robiť svoju prácu bez ohľadu na nebezpečenstvo. Tridsiatka hasičov bola na mieste dvanásť minút po výbuchu. Vasilij a jeho druhovia dorazili k elektrárni ako prví a hneď začali hasiť strechu reaktora. V domnienke, že ide o obyčajný požiar, hasili tak, ako prišli, bez špeciálnej ochrany. Pokúšali sa uhasiť plamene, kopali nohami do horiaceho grafitu. Nemali na sebe profesionálne vybavenie. Odišli hasiť v tom, čo mali. Do ich tiel okamžite prenikali smrteľné dávky rádioaktivity, ktorá sa uvoľnila z horiaceho reaktora. Pre väčšinu z nich to bol posledný zásah v živote.
Ľudmilina Neotrasiteľná Láska v Nemocnici
Keď sa rozvidnelo, prišlo ráno, ale Vasilija nikde. Keď sa ženy hasičov ráno zhrčili pred nemocnicou, zriadenci ich odmietli vpustiť dnu. Ľudmila ale uprosila jednu lekárku, svoju známu. „Dvadsať minút, dávam ti dvadsať minút, viac nie,“ povedala doktorka. Vasilijova tvár bola celá červená, telo napuchnuté. Hnal ju preč, si predsa tehotná, ber ohľad na dieťa, dohováral jej nežne. Myslela si, všetky ženy si to mysleli, že sa iba priotrávili plynom. Kto vtedy poznal pravdu? Že počas niekoľkohodinového hasenia ich zasiahla dávka 1 600 röntgenov, pričom už 500 röntgenov by bolo pre nich smrteľných.
Keď sa dozvedela, že jej muža museli hospitalizovať, okamžite za ním utekala do nemocnice. V tom čase už pod srdcom nosila ich spoločné dieťa. Ľudmila Ignatenko, v tom čase tehotná, ostávala po celý čas po boku svojho manžela Vasilija, napriek obrovskému riziku ožiarenia. Jej láska a oddanosť boli neotrasiteľné. „Nevedela som, že tým ohrozujem svoje nenarodené dieťatko. Myslela som si, že keď je vnútri vo mne, tak je v bezpečí. Nevedela som, že ho môže zabiť radiácia,“ hovorí Ľudmila, ktorú lekári varovali. „Nevedeli sme, čo to je, nevideli sme to, nikdy sme sa s tým nestretli.“
Počas nasledujúcej noci Vasilija a ostatných hasičov tajne odviezli špeciálom do Moskvy. Ženy poslali domov (akože) po oblečenie a medzitým ich naložili do lietadla. „Naschvál nás takto oklamali. Vonku to vyzeralo, akoby vypukla vojna. Začala sa evakuácia, do Pripiate dorazili stovky autobusov, ľuďom povedali, že musia na štyri, päť dní odísť preč z mesta. Bude sa bývať v stanoch v lese, treba sa dobre obliecť!“ Dva dni po tom, čo odviezli Vasilija, bola Ľudmila v Moskve. Ako ho tam mohla nechať samého? Bol láskou jej života, jediným bodom vesmíru, šla by za ním aj na kraj sveta! Na rádiologické oddelenie ju nechceli pustiť, ale podarilo sa jej podplatiť vrátničku a obmäkčiť primárku. Doktorka sa jej spýtala, či má deti. Áno, dve, zaklamala. „To je dobre,“ pokývala hlavou primárka. Súhlasila, že môže ísť za Vasilijom. Ale nie viac ako na polhodinu. A žiadne objatia a bozky! Má sa od manžela držať čo najďalej, veď (o tom však vtedy ešte nemala ani potuchy) „tam, kde ležali, žiarili azda aj steny“.
Na klinike akútnej choroby z ožiarenia v Moskve bojoval Vasilij o svoj život. V prvý deň ju v ubytovni celú zmerali dozimetrom. Odev, taška, peňaženka, topánky - všetko akoby „horelo“. A hneď jej to aj všetko vzali. Dokonca aj spodnú bielizeň. Nakoniec jej vedľa jeho postele pristavili malinkú stoličku. Bolo mu tak zle, že už neodchádzala ani na minútku. Stále ju volal: „Ľusia, kde si? Ľusenka!“ Volal ju a volal… Ľudmila bola svedkom jeho utrpenia a zúfalo sa snažila zmierniť jeho bolesť. V nemocnici sa o Vasilija starala, utešovala ho a snažila sa mu uľahčiť jeho utrpenie. Bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby nemyslel na smrť a na to, že jeho choroba je hrozná.
Na druhý deň ho už našla v izbe samého, vraj je to tak lepšie, lebo každý organizmus zvláda dávky z ožiarenia inak. Doktori sa jej snažili vysvetliť, že rádioaktívne žiarenie zasiahlo celý Vasilijov nervový systém, vrátane kostnej drene. Ale ona ich nepočúvala, neverila a hlavne vôbec nerozumela tomu, čo jej hovoria: „Mala som dvadsaťdva rokov a bola som do svojho muža šialene zamilovaná. Každou bunkou svojho tela som chcela veriť, že to bola len otrava dymom.“ A poškodenie nervového systému? Nuž čo, bude asi trochu nervózny, vykladala si po svojom.
Vasilijova tvár a telo sa menili pred jej očami. „Stolica dvadsaťpäť aj tridsaťkrát denne. S krvou a hlienom. Začala mu praskať koža na rukách, nohách… Celé telo sa pokrylo pľuzgiermi. Keď vrtel hlavou, na vankúši ostávali celé chumáče vlasov… A mne je to všetko také drahé. Milé… Pokúšala som sa žartovať: „Veď je to pohodlné.“ Keď mu začali schádzať vlasy, smiali sa, že aspoň ušetria za šampón. Čoskoro ich všetkých ostrihali. Jeho si ostrihala sama. Všetko mu chcela robiť sama. Keby to mohla vydržať fyzicky, celých dvadsaťštyri hodín by sa od neho nepohla. Po troch dňoch jeho žalúdok prestal prijímať potravu. „Začal sa mi meniť pred očami - každý deň som sa stretávala s iným človekom… Popáleniny vychádzali na povrch… V ústach, na jazyku i lícach… Sliznica sa mu odlupovala v celých kusoch, ako také biele blanky. Farba tváre… Farba tela… Je sivý, červený… popolavo hnedý… A všetko je to moje, také drahé, také milované…“
Bdela pri ňom v noci, sestričky si s ňou nevedeli rady, a tak ju nechali pri manželovom lôžku. Ale ráno, kým začala vizita, musela preč, aby ju tam nenašli doktori. Jeden jej povedal: „Nesmiete zabúdať, že pred vami neleží váš muž, nie milovaný človek, ale rádioaktívny objekt s vysokým stupňom kontaminácie. Veď nie ste samovrah. Vzchopte sa.“ A ona ako bez rozumu stále opakovala: „Ale veď ja ho ľúbim! Kráčam po nemocničnom dvore: „Ľúbim ťa! Ľúbim ho!“ Vynášam misu: „Ľúbim ťa!“ Bola však hluchá a slepá. Jej svet sa scvrkol do jediného bodu - nemocničného lôžka, na ktorom ležal on. „Zakazovali mi objímať ho. Hladkať… Ale ja… Dvíhala som ho, usádzala na posteľ. Ustielala som mu, dávala teplomer, prinášala a odnášala misu… Utierala… Celú noc som bola s ním. Strážila každý jeho pohyb." Dvíhala ho a na rukách jej ostávali kúsky jeho kože, lepili sa na ňu. Prosila ho: „Milučký! Pomôž mi! Opri sa o moju ruku, o lakeť, koľko môžeš, aby som ti mohla uhladiť posteľ, nech ťa nič, ani šev, ani hrčka netlačí.‘ Akýkoľvek hrbolček znamenal pre neho ranu na tele. Ostrihala si nechty až do krvi, aby ho niekde nezachytila.
Jeden moment, ktorý hlboko zarezonoval, bol príbeh s pomarančom. „Odskočila som si na chvíľočku, a keď som sa vrátila, vidím na stolíku pri ňom pomaranč… Veľký, nie oranžový, ale červený. Usmieva sa: „To som dostal. Vezmi si ho.“ A sestrička jej cez záves kýva, že ten pomaranč nesmie jesť. „Veď jedz,“ prosí ju. „Viem, že máš rada pomaranče.“ Berie pomaranč do ruky. A on za ten čas zatvára oči a zaspáva… Neustále mu dávali injekcie, aby spal. Sedatíva. Sestrička na ňu hľadí s hrôzou. A ona? Je ochotná urobiť všetko, len aby nemyslel na smrť… a na to, že jeho choroba je hrozná, a že sa ho bojí… Tento pomaranč, symbol lásky a obetavosti, bol zároveň pripomienkou nebezpečenstva radiácie.
Americkí doktori sa pokúsili o transplantáciu Vasilijovej kostnej drene, vhodným darcom bola jeho staršia sestra. Ale už mu nebolo pomoci. Vasilij umrel 14 dní po výbuchu na následok silnej radiácie. Keď naši muži umierali, chceli ich mať doma. „Dajte nám ich, dajte nám ich, kričali sme. Nemohli sme sa s nimi ani rozlúčiť. Nedovolili nám vôbec nič,“ spomína Ľudmila. Vasilij zomrel, kým bola na pohrebe dvoch jeho kamarátov. Manželka jedného z nich Ľudmilu uprosila, aby šla s ňou, že to bez nej nezvládne. Bola preč od neho iba tri hodiny… Celofánové vrece, drevená truhla, ďalšie vrece, cínová truhla a na ňu betónová platňa. „Všetko to, čo sa stalo, doľahlo na mňa až po pohrebe, keď ma moji rodičia odviezli domov. Vtedy som si uvedomila, že to je koniec. Spala som vkuse tri dni. Nechcela som žiť.“
Tragický Osud Dieťaťa a Ľudmilina Odvaha Pokračovať
Noc. Ticho. Sú sami. Sústredene a pozorne na ňu hľadel a odrazu hovorí: „Tak by som chcel vidieť naše dieťa. Aké je?“ „A aké meno mu dáme?“ „Tak o tom už rozhodneš sama…“ „Prečo ja sama, veď sme na to dvaja.“ „Nuž, keď to bude chlapec, nech je Vasia a ak dievčatko - Nataška.“ „Prečo Vasia? Jedného Vasiu už mám. Teba! Ešte stále som nevedela, ako ho ľúbim! On… Iba on… Ako slepá! Necítila som ani klopkanie pod mojím srdcom… Hoci som už bola v šiestom mesiaci. Myslela som si, že to dieťa v mojom vnútri, moja maličká, že je tam chránená.“
Ľudmila však musela aj napriek smrti manžela zostať silná. Dva mesiace po pohrebe Vasilija porodila dcéru. V tej istej moskovskej nemocnici, kde zomrel Vasilij. Dala jej meno Nataška, tak chcel otec. Nanešťastie, ani Ľudmilino dieťa nemalo šťastný osud. Dieťa po pôrode prežilo len niekoľko hodín, alebo necelé štyri hodiny. Na prvý pohľad vyzerala normálne, ale mala vrodenú srdcovú chybu a cirhózu pečene. Ľudmila verila, že jej dcérka na seba vzala všetku radiáciu, aby ju ochránila. „Zachránila ma. Moje dievčatko ma zachránilo, vzala na seba všetku tú radiáciu. Taká maličká. Krehučká," hovorí Ľudmila.
Po smrti manžela sa Ľudmila nikdy nevydala a do hlavy si vzala jediný cieľ - porodiť zdravé dieťa. „Noc čo noc sa Ľudmila prihovárala svojmu mužovi: „Vaska, čo mám robiť? Nechcem bez teba žiť.“ Každú noc, dlhé štyri roky. Myslela si, že zošalie. Jediné, čo ju mohlo udržať pri živote, bolo dieťa. „Keď máš dieťa, máš život.“ Zoznámila sa s mužom, ktorému všetko porozprávala. Lekári ju od tehotenstva odhovárali, vraj to jej krehký organizmus nevydrží, strašili ju, že dieťa nemá vyvinutú pravú ruku, ale Andrej sa nakoniec narodil v poriadku, aj keď bol v detstve často chorý. Vasilij sa jej zjavoval každú noc. „Ukáž mi naše dieťa,“ vyzýval ju mäkkým hlasom. A ona mu prichádza v ústrety, držiac za ruku Andrejka, on vedie po svojom boku Natašku… „Chcela som ho, pretože som vedela, že až potom sa budem cítiť na živá."
Seriál Černobyľ a Jeho Dopad na Ľudmilu
Miniséria Černobyľ od HBO si získala celosvetové uznanie a stala sa jedným z najúspešnejších seriálov súčasnosti. Seriál, ktorý má päť dielov, zachytáva mrazivé udalosti a osudy ľudí, ktorí boli priamo zasiahnutí katastrofou. V rozhovore pre stanicu BBC Ľudmila povedala, že sa s Valerijom (pravdepodobne preklep, malo by byť Vasilijom) veľmi ľúbili a tešili sa, keď sa presťahovali do Černobyľa (Prypiate). Keď jej redaktorka ukázala zábery zo seriálu, neudržala sa a z očí jej vyhŕkli slzy. „Vo filme bolo o mojom mužovi toľko nepravdy. Ukázali ho na nemocničnom lôžku, ako kričí od bolesti. V skutočnosti bol však veľmi pokojný. Nikdy nebol hysterický. Boli sme mladí a šťastní, nikdy sme si ani len nepomysleli, že to takto dopadne."
Po odvysielaní prvých častí seriálu Černobyľ začali Ľudmilu diváci šikanovať, telefonovali jej, dokonca ju zastavovali aj na ulici alebo sledovali domov. Vyčítali jej, že svojmu dieťaťu nedala žiadnu šancu na prežitie. Mnohí jej začali nadávať, že svoje dieťa napriek varovaniu lekárov zabila. Situácia sa dokonca vyhrotila až natoľko, že sa musela presťahovať. Ľudmila nie je zmierená ani s tým, že seriál opäť oživil záujem novinárov, ktorí jej od odvysielania seriálu neustále telefonujú a klopú na dvere. Snažia sa získať odpovede na otázky, na ktoré nemá odpovede, tvrdí totiž, že o natáčaní toho veľa nevedela. Hovorí však, že ak ich odmietne, novinári sa k nej snažia dostať nasilu, s nohou vo dverách, aby ich nemohla zavrieť.
Autori seriálu natočili Černobyľ aj napriek tomu, že im na to Ľudmila nedala súhlas. Až po odvysielaní jej údajne niekto zavolal a ponúkol za príbeh 3-tisíc dolárov. „Myslela som si, že si robia srandu, neverila som im," priznáva pre stanicu BBC. Tvorcovia seriálu však tvrdia, že to nie je pravda. S Ľudmilou údajne komunikovali pred aj po natočení Černobyľa a dokonca jej navrhli, aby v ňom účinkovala. „Ľudmila dostala príležitosť porozprávať v seriáli svoj životný príbeh," ohrádza sa voči jej slovám HBO. HBO a Sky sa bránia a tvrdia, že s Ľudmilou komunikovali niekoľkokrát a nikdy sa nevyjadrila, že si nepraje, aby jej príbeh a príbeh jej manžela nebol vyobrazený. Tvrdí, že produkcia s ňou síce dej seriálu konzultovala, nevedela však, ako bude jej príbeh a príbeh jej manžela vykreslený. O tom, že nešlo len o spomienky a najkrutejšie momenty jej života sa stali jednou z hlavných dejových línií, sa Ľudmila dozvedela údajne až po vzhliadnutí upútaviek, ktoré bežali v televízii.
Hrdinovia Černobyľu a Širšie Následky Katastrofy
Okrem Vasilija Ignatenka existovali aj ďalší hrdinovia, ktorí riskovali svoje životy pri likvidácii následkov černobyľskej havárie. Počas rokov 1986-1992 sa na likvidácii následkov černobyľskej havárie podieľalo približne 600 000 likvidátorov. Títo ľudia, často s nasadením vlastného života, odstraňovali rádioaktívne látky, stavali sarkofág nad zničeným reaktorom a zabezpečovali, aby sa radiácia nerozšírila do ďalších oblastí. Medzi likvidátorov patrili aj hasiči, vojaci, baníci, potápači, lekári a vedci. Mnohí z nich boli vystavení vysokým dávkam radiácie, čo sa negatívne prejavilo na ich zdraví. Napriek tomu, s odvahou a odhodlaním plnili svoje povinnosti a zaslúžia si úctu a uznanie.
Hasiči, ktorí prišli na miesto výbuchu len 12 minút po havárii, sa vystavili obrovskej dávke radiácie. Aj keď sa im podarilo uhasiť okolie, zničený reaktor a jeho horiace jadro nedokázali uhasiť vodou. Trojica "potápačov", Alexej Anenko, Valerij Bespalov a Boris Baranov, dostala za úlohu odčerpať vodu z nádrží pod jadrovým reaktorom. Ich misia bola mimoriadne nebezpečná a riskovali pri nej svoje životy. Dnes o nich hovoria ako o samovražednom oddiele. Privolali 80 vrtuľníkov, ktorými za päť dní zhodili na horiaci reaktor päťtisíc ton materiálu, ktorým chceli žeravý reaktor udusiť. Pri záchrannej akcii sa smrteľnému žiareniu vystavili stovky dobrovoľníkov a dnes už môžeme povedať, že úplne zbytočne.
Po Černobyle, tejto najväčšej jadrovej apokalypse v dejinách ľudstva, Ľudmile štát ponúkol byt v Kyjeve. Ulicu, kam sa pozostalí po obetiach havárie reaktora nasťahovali, začali ľudia volať Černobyľská. Z Pripiate sa stalo mesto duchov. Všetci obyvatelia boli evakuovaní a mesto zostalo opustené. Dnes je Pripiať mementom černobyľskej tragédie a pripomienkou toho, aké ničivé následky môže mať jadrová energia, ak sa s ňou nezaobchádza zodpovedne.
Černobyľská havária mala obrovský dopad na životy ľudí, na životné prostredie a na celú spoločnosť. Táto udalosť nám pripomenula, aké dôležité je dbať na bezpečnosť jadrových elektrární a aké ničivé následky môže mať nezodpovedný prístup k jadrovej energii.
Príbehy Tých, Čo Zostali: Samousadlíci a Dedičstvo Černobyľu
Vláda po výbuchu vyrezala z tela otrávenej krajiny zhubný nádor, 30-kilometrový kus zeme okolo atómovej elektrárne a vyhlásila ho za zakázanú zónu. Všetci obyvatelia desiatok mestečiek a dedín v okolí Černobyľu sa museli vysťahovať (celkom 150 000 ľudí, vrátane obyvateľov mesta Pripiať). Oficiálne teda v zóne nežil nikto. Zinaidin príbeh je príbehom tých, čo zostali, takzvaných samousadlíkov. Neoficiálne. Tajne. Napriek všetkým hrozbám a varovaniam. Napriek smrtiacemu rádioaktívnemu žiareniu. Zinaida Kovalenko, korene jej bytia siahali hlboko do zeme, tej škvarky zeme, na ktorej prežila celý svoj život. Zinaida žije vo svojej dedine sama, všetky ostatné domy sú prázdne. Vojakom hrozila na prahu svojho domu kyjakom, keď ju chceli odviezť. Keď ju spisovateľka Svetlana Alexijevič navštívila, bývala v zakázanej zóne už sedem rokov. Keď je Zinaide smutno, poplače si a keď sa chce rozveseliť, zavrie oči a predstavuje si staré dobré časy: to v dedine hrá muzika a rozvoniavajú koláče. Keď je jej otupno, rozpráva sa so zvieratami: strakami, zajacmi, do záhrady sa jej zavše zatúla aj statný los. „Všetko tu žije. Ale všetko-všetučko!“ teší sa Zinaida. „Jašterička žije, žabka kváka. Aj červík lezie… Nuž, akáže radiácia, keď aj motýľ lieta, čmeliak bzučí. A môj Vaska loví myši.“ Vaska je malý kocúrik, ktorý k Zinaide prišiel bohvie skadiaľ. Nebyť jeho, v zime by starkú dohrýzli potkany. „Sme teraz druhovia v nešťastí,“ zveruje sa spisovateľke. Odísť preč s ostatnými, ako by mohla? Na cintoríne ležia jej mŕtvi: matka, muž Feďa a malá dcéra, čo cez vojnu umrela na týfus. Zinaida je stará, veľa toho už nepotrebuje, zeleninu a zemiaky si dopestuje sama. Kým vládala, chodila do najbližšej dediny po chleba: pätnásť kilometrov tam, pätnásť naspäť.
Keď začala evakuácia, ľuďom sa ťažko opúšťali domy, ktoré budovali v pote tváre, záhrady, v ktorých hrdlačili od svitu do mrku. Niektorí pred evakuáciou ušli do lesa, aj s kravkou či kozou a tam prečkali niekoľko dní, ako cez vojnu. Vrátiť sa museli tajne, vojaci ich nechceli pustiť, vkrádali sa naspäť do svojich domov ako partizáni v noci. Dedina Belyj Bereg v Gomeľskej oblasti na juhovýchode Bieloruska. „Ako je tu krásne,“ nadchýnajú sa ženy, čo tam žijú aj navzdory Černobyľu. „Veď to bola kedysi rekreačná oblasť! Kto sa kde narodí, tam i na druhý svet odchodí, tak sa to hovorí, nie?“ Ženy z dediny spomínajú, že v tých dňoch ani syr sa nedal urobiť, mlieko nekyslo, po dvore pobehovali sliepky a ich hrebienky boli celkom čierne. Nesmeli jesť nič zo záhrady, žiadnu zeleninu ani ovocie, všetko bolo rádioaktívne. Aj neskôr, vraj treba pracovať v gumených rukaviciach alebo si ruky ofačovať obväzmi, chalupy poumývať, aj steny domov, aj strechy, dokonca aj drevo, čo mali pripravené na kúrenie. Ale veď kto by umýval drevo?! Ešte aj popol bolo treba zakopávať hlboko do zeme. Po zamorených dedinách chodili vojaci s dozimetrami a merali: kurence, baranina, motyky, hrnce, posteľná bielizeň, záclony, piecky, truhlice… Päťdesiat curie, stopäťdesiat curie, väčšina tých vecí žiarila ako malý reaktor. Hodnoty radiácie aj stokrát prevyšovali normu, všetko je zamorené, zdôrazňovali stále dokola dozimetristi. „Prežili sme vojnu,“ chlapili sa dedinčania, „a tu dajaká radiácia. Nech aj pod zem zalezie. Nikam nepôjdeme.“ Dnes už majú zasa všetko, čo k životu potrebujú, aj vajcia, aj slaninu, aj samohonku. Jedna zo samousadlíčok vymenúva: „Od štátu nepotrebujeme nič. Všetko si dorábame sami. Len nás nechajte! Nepotrebujeme ani obchod, ani autobus."
Tí, čo sa rozhodli predsa len odísť, ťažko sa lúčili so svojimi domami. „Odpusť nám, náš rodný dom,“ napísali na bránu. Jedna školáčka na vytrhnutú stránku zošita napochytre načmárala: „Nezabíjajte našu Žuľku. Je dobrá.“ (Myslela tým psa, alebo mačku?) Ďalší nechali v dome zlodejom takýto odkaz: „Milý pocestný, nehľadaj drahé veci. Nemáme ich. Môžeš používať všetko, čo chceš, ale nerabuj. My sa vrátime.“ Rabovačky však aj tak začali, prvé padli za obeť obchody, tie zlodeji vyplienili do poslednej omrvinky, vybili sklo, vylámali mreže… Pokradli všetko a rozpredali po blších trhoch: rádioaktívne kožuchy, detské kočíky, sekery, šijacie stroje, televízory a rádiá, aj keď nefungovali, lebo v dôsledku žiarenia im zhoreli obvody. Mŕtvym kravám, určeným ako rádioaktívny odpad na likvidáciu, vyrezávali stehná a mäso predávali. Po zotmení sa v opustených dedinách mihali celé komandá kradošov, podplatili strážnikov a prekutrávali dom po dome… Všetko sa dalo kúpiť za fľašu vodky. „Jeden predseda kolchozu privezie do oddielu dozimetristov debničku vodky, aby jeho dedinu nezapisovali do zoznamu na evakuáciu a druhý odovzdá tú istú debničku vodky, aby jeho kolchoz vysťahovali. Sľúbili mu totiž trojizbový byt v Minsku. Rádiologické merania nik nekontroloval. Normálny rusky chaos,“ opisoval spisovateľke situáciu Arkadij Filin, jeden z likvidátorov.
Zaujímavosťou je, že najnovšie výskumy odhalili, že černobyľské psy nie sú len odolné, ale geneticky odlišné od iných psov žijúcich mimo uzavretej zóny. Tím vedený Normanom J. Turnerom z University of South Carolina zistil, že tieto psy sa geneticky adaptovali na život v prostredí s vysokou radiáciou.
Mýty a Skutočnosť: Umelecká Licencia Seriálu Černobyľ
Tvorca seriálu Craig Mazin si predsa len dovolil istú dávku umeleckej licencie, v mnohých ohľadoch však bol až prekvapivo presný. Poďme si rozobrať podrobnejšie niektoré aspekty seriálu a ich zhodu so skutočnosťou:
Existoval Vasilij Ignatenko a jeho tehotná žena? V tomto prípade sa filmári držali dobre zdokumentovaných faktov. Požiarnik Vasilij Ignatenko a jeho žena Ľudmila skutočne existovali. Ignatenko bol jeden z prvých, ktorý sa dostal na miesto katastrofy a v dôsledku ožiarenia musel byť hospitalizovaný. Jeho manželka ho navštívila aj napriek tomu, že bola tehotná. Ignatenko však napokon zomrel. Jeho manželka Ľudmila prežila, avšak jej dieťa zomrelo už po štyroch hodinách.
Bola intenzita výbuchu porovnateľná s atómovými bombami v Hirošime a Nagasaki? Túto informáciu sa dozviete nielen zo samotného seriálu, ale dočítate sa o nej prakticky v každom článku o černobyľskej tragédii. Niektorí vedci však tvrdia, že to nie je úplne presné porovnanie. Išlo o dve radikálne odlišné situácie. Zatiaľ čo v Hirošime bol efekt na život či zdravie človeka o to väčší, čím bližšie stál k miestu explózie, v prípade Černobyľu bola situácia odlišná. Rádioaktívne látky sa totiž vzniesli do atmosféry a rozšírili sa na omnoho väčšej ploche počas dlhšej doby. Porovnanie s Hirošimou je tak skôr len orientačné.
Existovala Ulana Khomyuk? Bieloruská vedkyňa Ulana Khomyuk, ktorú v seriáli stvárňuje Emily Watson, v skutočnosti nikdy neexistovala. Aj keď ide o výmysel scenáristov, postava Khomyuk je inšpirovaná viacerými skutočnými vedkyňami, ktoré boli prítomné v Černobyle krátko po havárii.
Mal výbuch silu zničiť prakticky celú Európu? V seriáli táto veta skutočne padne. Konkrétne v druhej epizóde vedkyňa Ulana Khomyuk informuje, že explózia má silu vymazať celú populáciu Kyjeva, časť Minska a významné časti Sovietskeho zväzu, Litvy, Lotyšska, Bieloruska, Poľska, Československa, Maďarska, Rumunska a väčšinu Východného Nemecka. Podľa vedcov bola však takáto možnosť v dobe katastrofy málo pravdepodobná a zo strany scenáristov tak ide skôr o zveličenie pre väčší dramatický efekt.
Snažili sa Sovieti využiť robotov na vyčistenie kontaminovaného prostredia? Táto informácia sa zakladá na pravde. Sovietska vláda totiž skutočne zvažovala vyčistiť zamorenú oblasť ovládanými robotmi. To sa však ukázalo ako nemožné, keďže roboty nedokázali v podobnom toxickom prostredí pracovať. Na scénu tak museli nastúpiť ľudia, z ktorých prišli mnohí o život.
Havária helikoptéry. Havária helikoptéry z druhej časti seriálu je vymyslená tak na 50 %. V skutočnosti k havárii naozaj došlo, avšak došlo k nej až dva týždne po explózii v Černobyle. Tvorca seriálu Craig Mazin priznal, že v tomto prípade (aj v niekoľkých ďalších) porušil chronológiu udalostí, aby divákom ukázal nebezpečenstvo výbuchu, a aby tým zvýšil dramatickosť celého seriálu.
Bolo jednotkám prikázané zastreliť zvieratá s vysokým stupňom ožiarenia? Mrazivá scéna zo štvrtej epizódy, v ktorej vojaci strieľajú zvieratá z blízkosti reaktora, sa zakladá na skutočných udalostiach. Obyvatelia mesta Pripiať mali len 50 minút na to, aby si zbalili najnutnejšie veci. Svojich domácich miláčikov však nechali vo svojich domoch, keďže si mysleli, že sa skoro vrátia. Aby sa rádioaktivita ďalej nešírila, sovietski vojaci ich museli zastreliť.
tags: #chernobyl #ludmila #a #jej #dieta