Edvard Munch (12. december 1863 - 23. január 1944) bol nórsky expresionistický maliar, ktorého tvorba výrazne ovplyvnila expresionistických maliarov začiatkom 20. storočia. Vo svojich dielach zobrazoval „nezobraziteľné“ - emócie, ktoré sa skrývajú pod povrchom. „… chcem ukázať bytosti, ktoré dýchajú, cítia, milujú a trpia. Divák si musí uvedomiť, čo je v nich posvätné, takže sa pred nimi pokloní ako v kostole,“ povedal o svojej tvorbe. Umelec sa v podstate nikdy nespamätal z ťažkého detstva. Najskôr mu zomrela matka na tuberkulózu, čoskoro ju nasledoval aj otec a dvaja Edvardovi súrodenci. Obrazom Choré dieťa sa vracia k svojej milovanej sestre Sophie (opakovane - vytvoril totiž niekoľko verzií). „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život,“ priznal Munch.
Pľúcne ochorenia ako rodinná prekliatie
Keď Edvard Munch zomrel, v jeho dome v Ekely sa našiel zvláštny prístroj. Skladal sa z kyslíkovej bomby a niekoľkých náustkov a pravdepodobne sa používal na liečbu Munchových pľúcnych problémov, ktorými trpel už od detstva. Pľúcne choroby boli v rodine Munchovcov dedičné a vzali život Edvardovej matke Laure i jeho staršej sestre Sophie. Munchovci však neboli jediní, ktorých sužovali pľúcne choroby. Na prelome 19. storočia sa pľúca stali najzraniteľnejšími ľudskými orgánmi. Do roku 1882, kedy nemecký mikrobiológ Robert Koch objavil baktériu spôsobujúcu tuberkulózu, bola táto choroba opradená tajomstvom.
Keďže sa o chorobe vedelo tak málo, vytvorila si vlastný bohatý kultúrny život. V umeleckých a intelektuálnych kruhoch bola tuberkulóza idealizovaná ako znak zvýšenej citlivosti a umeleckého talentu. „Fyzický“ vzhľad - vychudnutá postava, bledá pokožka, horúčkovité oči - sa stal módnym. Skladateľ Frédéric Chopin a virtuózny huslista Niccolò Paganini boli považovaní za morbidné sexuálne symboly.
Liečba a životný štýl v ére sanatórií
Keďže na tuberkulózu neexistoval liek, jediné, čo sa dalo robiť, bolo vytvoriť zdravé prostredie, aby sa infekcia udržala na uzde. Tí, ktorí si to mohli dovoliť, cestovali počas zimných mesiacov do južnej Európy, kde bolo teplejšie podnebie. Od polovice 19. storočia sa stalo módnym tráviť čas vo vysokých nadmorských výškach. Bol to zlatý vek pľúcnych sanatórií, ktoré sa stavali v Alpách. Ku koncu 19. storočia sa tuberkulóza stala chorobou pracujúcej triedy a tým aj sociálnym problémom. Našla si dokonalé živné pôdy v robotníckych štvrtiach veľkých európskych miest, kde obyvatelia žili v zničujúcich hygienických podmienkach.
V roku 1944 vyvinuli Selman Waksman a Albert Schatz antibiotikum na liečbu tuberkulózy. To spolu so zlepšenou hygienou viedlo k výraznému poklesu počtu úmrtí a nových infekcií. Dnes je tuberkulóza, aspoň vo vyspelých krajinách, do značnej miery porazená a zabudnutá.
Munchov osobný boj s chorobou a smrťou
Munch sám tuberkulózu nikdy nedostal, ale celý život žil v strachu z tejto choroby. Nakoniec ho však o život pripravilo bežnejšie pľúcne ochorenie. Jedného zimného večera vyšiel do záhrady v Ekely, pravdepodobne príliš slabo oblečený. Prechladol a nikdy sa úplne nezotavil. Nádcha postupne prerástla do bronchitídy, potom do zápalu pľúc, až kým bol Munch príliš slabý na to, aby vstal z postele.
Jeho umenie je plné depresie, úzkosti, strachu a melanchólie. Tmavé, nadsadené farby a bledé ľudské tváre, ktoré sa často stávajú len strašidelnými maskami, vyjadrujú všetko, čo si Munch o živote myslel. Umelec, ktorého prácu označili nacisti v 30. rokoch za degeneratívne umenie, trpel maniodepresívnou psychózou. Inak ako tvorbou svojich démonov vyháňať nedokázal. Preslávil sa najmä ikonickým dielom Výkrik, ktoré sa stalo symbolom úzkosti, existenciálneho strachu a vnútornej bolesti. Tento obraz dnes patrí medzi najznámejšie na svete.
Umenie ako odraz duše
Munch bol výnimočný tým, že maľoval to, čo cítil, nie to, čo videl. Jeho tvorba je plná silných emócií: smútku, osamelosti, lásky aj strachu. Často čerpal z vlastných životných skúseností, ktoré neboli jednoduché. Poznačili ho choroby, strata blízkych aj psychické problémy. Práve preto jeho obrazy pôsobia tak autenticky a nadčasovo.
Temný svet Edvarda Muncha: Emócie, šialenstvo a majstrovské diela
Nórska krajina, drsná, chladná, no zároveň fascinujúca, zohrávala v jeho živote aj tvorbe kľúčovú úlohu. Príroda sa v jeho dielach neobjavuje len ako pozadie, ale ako aktívny prvok, ktorý odráža jeho vnútorné prežívanie.
Symbolika Výkriku a existenciálna úzkosť
Obraz Výkrik zachytáva kopec Ekeberg a most, ktorý bol v minulosti miestom pre samovrahov. Podľa niektorých zdrojov bol na konci mosta ústav, kde sa liečila aj Munchova sestra trpiaca schizofréniou. V čase, keď Munch dielo namaľoval, sa sám obával, že trpí mentálnou chorobou, ktorá sa v jeho rodine objavila.
Výkrik vznikol na základe autorovho osobného zážitku: „Išiel som po ceste s dvoma priateľmi. Slnko zapadalo, obloha sa sfarbila na krvavú červenú. A ja som pocítil akúsi melanchóliu. Zastavil som sa. Znehybnel som, na smrť unavený. Nad modročiernym fjordom a mestom visela krv a ohnivé jazyky. Moji priatelia išli ďalej - zostal som vzadu. Roztrasený úzkosťou. Pocítil som obrovský výkrik prírody.“
Existujú štyri verzie diela Výkrik, ktoré Munch namaľoval v období 1893 - 1910, a tiež okolo 50 litografií, ktoré boli vytlačené v roku 1895. Každá verzia je originálom, ktorý sa líši najmä farebne. V máji 2012 bol Munchov Výkrik vydražený v newyorskej aukčnej spoločnosti Sotheby´s za rekordnú sumu 119 922 500 dolárov. Dielo tak zmenilo svojho majiteľa a dnes je v zbierke amerického podnikateľa Leona Blacka.
Psychické zdravie a tvorivý proces
Nejeden geniálny umelec trpel vážnymi psychickými poruchami. Za najznámejšieho „šialenca“ sa považuje Vincent van Gogh. Zlý psychický stav po celý život sprevádzal aj nórskeho maliara Edvarda Muncha. „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život,“ vyjadril sa raz známy expresionista. Vo svojich obrazoch dával dôraz na emócie, nie na detaily.
Narodil sa 12. decembra 1863 na vidieckom statku v nórskom meste Leten. Mal jednu staršiu sestru Sophie a troch mladších súrodencov. Neskôr sa presťahovali do Kristianie, dnešného Osla. Často sa sťahovali z jedného špinavého bytu do druhého. Steny týchto nevábnych interiérov zdobili Edvardove prvé obrazy. Jeho otec Christian Munch bol lekár. Bol nervózny a prehnane nábožensky založený so sklonmi k psychoneuróze. Po ňom vraj slávny umelec zdedil „semená šialenstva“, ako sám hovoril.
Od detstva k umeleckej zrelosti
Detstvo mal poznačené chorobami a úmrtiami. On sám prekonal tuberkulózu, mladšia sestra trpela mentálnou poruchou. Matka Laura i jeho najobľúbenejšia sestra tuberkulóze podľahli. Z piatich súrodencov sa napokon vlastnej svadby dožil jediný, no aj ten krátko po nej zomrel. Duševná choroba, ktorou Munch trpel, je dnes diagnostikovaná ako maniodepresívna psychóza. Jeho stavu sa vzhľadom na tragédiami poznačený život nemožno čudovať.
Munch často a rád experimentoval. Vystriedal niekoľko štýlov. Naturalizmus, impresionizmus… niektoré diela z jeho raných čias dokonca pripomínajú maľby Édouarda Maneta. Neskôr tvoril a žil pod vplyvom nihilistu Hansa Jaegera. Umelcovi sa časom impresionizmus prestal pozdávať. Tento umelecký smer nemohol dostatočne vyjadriť jeho pocity. Začal viac skúmať sám seba a všetko si zaznamenával do „denníka duše“. Jeho prvý obraz namaľovaný dušou bol Choré dieťa, vystihujúci smrť sestry. Za ten sa však nevyhol vlne kritiky.
Vplyv Paríža a Berlína na umelecký vývoj
V roku 1889 vystavil takmer všetky svoje doterajšie práce. Získal za ne uznanie a taktiež štipendium v Paríži od francúzskeho maliara Léona Bonnata. V jeho rušnom štúdiu trávil predpoludnia, popoludnia zase na výstavách, v múzeách, galériách a spolu s ostatnými študentmi prekresľovaním obrazov iných umelcov. Bonnatova škola však Muncha unavovala a nudila. Viac ho fascinovali diela Paula Gauguina, Vincenta van Gogha a Henriho Toulouse-Lautreca. Zapôsobilo naňho hlavne to, ako využívali farby.
Po otcovej smrti sa vrátil domov. Bol v hlbokej depresii a sužovali ho samovražedné myšlienky. Neskôr, na pozvanie miestnych umelcov, odcestoval do Berlína, kde vystavil svoje obrazy. Jeho maľby vyvolali škandál a po týždni výstavu zatvorili. Muncha to však nadchlo. „Je neuveriteľné, že niečo nevinné ako umenie môže spôsobiť taký rozruch,“ napísal. V Berlíne napokon strávil štyri roky.
Terapia a zmena pohľadu na svet
Na jeseň 1908 sa Munchov psychický stav vážne zhoršil a musel vyhľadať lekársku pomoc. Osem mesiacov podstupoval psychoterapiu. Jeho psychiater Daniel Jacobson mu poradil, aby sa vyhýbal pitiu na verejnosti a stretával sa len s dobrými priateľmi. To ovplyvnilo aj jeho tvorbu a namaľoval mnoho portrétov priateľov a mecenášov. Terapia zmenila jeho osobnosť, začal prejavovať väčší záujem o prírodné objekty, jeho diela boli pestrejšie a optimistickejšie. Múzeá sa o ne začali väčšmi zaujímať a dostával čoraz viac zákazok. V tomto období vznikli aj viaceré krajinky a obrazy zachytávajúce ľudí pri práci.
V jeho dielach sa často spája úzkosť so smrťou i so sexualitou. Ženy zobrazoval ako krehké nevinné trpiteľky alebo zlovestné, život požierajúce stvorenia. Analytici to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob. Jeho obraz Madonna je podľa viacerých zobrazením ženy trpiteľky, ženy v zajatí, čo naznačujú „spútané“ ruky za hlavou a za chrbtom. Ide o symbolistickú maľbu, ktorá zobrazuje nahú ženu so zmyselným, no zároveň s bolestivým výrazom.
Konflikty a tragédie v osobných vzťahoch
Dôkazom Munchovho komplikovaného vzťahu k ženám je jeho pomer s Tullou Larsonovou. Ich cesty sa rozdelili, keď sa Munch rozhodol vrátiť do Berlína. Spomienky na možno osudovú lásku ho však prenasledovali stále a o dva roky neskôr vyústili takmer do tragického konca. O incidente s revolverom, ku ktorému došlo počas ich stretnutia, sú rôzne verzie. Podľa jednej bol vyvrcholením žiarlivostnej scény, druhá verzia hovorí, že sa k nemu chcela vrátiť. Keď to odmietol, rozhodla sa pred ním spáchať samovraždu a pri súboji o pištoľ vyšiel zo zbrane výstrel. Zasiahol prostredník Munchovej ľavej ruky a spôsobil mu nielen trvalé fyzické následky, ale prispel aj k prehĺbeniu jeho psychických ťažkostí.
Dedičstvo po umeleckej ceste
Po rokoch života mimo domova sa Edvard Munch vrátil do Nórska. V Ekely neďaleko Osla, kde si v roku 1916 kúpil vidiecke sídlo, maľoval krajinky a motívy oslavujúce hospodársky život. Vytvoril tiež viacero dekorácií, ktorými vyzdobil verejné budovy. V roku 1927 sa v Berlíne konala veľká retrospektívna výstava jeho diel, ktorá mala obrovský úspech. Paradoxne, práve Nemecko, ktoré považoval za svoj druhý domov, mu o desať rokov neskôr spôsobilo ťažkú ranu. V tom čase tam už boli pri moci nacisti, ktorí Munchove diela označili za zdegenerované, a všetky jeho obrazy museli byť preto odstránené z galérií. Väčšinu z nich sa napokon podarilo z Nemecka vyviezť a zachrániť tak pred pravdepodobným zničením.
„Z môjho hnijúceho tela kvety budú rásť a ja v nich a to je večnosť,“ povedal raz Edvard Munch. Počas života zápasil s mnohými chorobami, po prvej svetovej vojne prekonal dokonca španielsku chrípku, ktorá si v tom čase vyžiadala milión obetí. Osudným sa mu nakoniec stalo prechladnutie. Zomrel v januári 1944 v Ekely, len niekoľko týždňov po tom, ako oslávil osemdesiatku. Zanechal po sebe asi tisíc obrazov, 15 400 obrázkov, 4 500 kresieb a šesť plastík. Svoje diela venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tayen. Dielo Edvarda Muncha ostáva svedectvom o hlbokej ľudskej bolesti, ktorú umelec dokázal pretaviť do nesmrteľných vizuálnych príbehov.
tags: #chore #dieta #edvard #munch