V neustále sa meniacom svete, plnom výziev a príležitostí, narastá potreba zamýšľať sa nad podstatou ochrany. Tá sa prejavuje v mnohých sférach - od krehkosti duchovných hodnôt, cez pevnosť rodinných zväzkov, až po zodpovednosť k životnému prostrediu a kultúrnemu dedičstvu. Hľadanie spôsobov, ako chrániť to, čo je pre nás dôležité, a zároveň získavať cenné informácie, sa stáva kľúčovým pre individuálny aj kolektívny rozvoj. Či už ide o hudobnú skladbu, ktorá spája generácie, biblické učenie o manželstve, svedectvo starobylej architektúry alebo ekologické zásady pre sviatky, všetky tieto aspekty prispievajú k hlbšiemu pochopeniu toho, ako môžeme žiť plnohodnotnejší a zodpovednejší život.
Pieseň "Chráň nás, chráň": Melódia viery a medzigeneračnej súdržnosti
Hudba má mimoriadnu schopnosť dotknúť sa ľudskej duše a prenášať hlboké posolstvá. Príkladom je pieseň "Chráň nás, chráň", ktorú naspievali Ondrej Kandráč s dcérou Emkou. Vlado Puchala napísal text, ktorý je prosbou otca a dcéry, adresovanou anjelom strážnym. Na hudbu skladby Lift Me Up z repertoáru americkej speváčky Rihanny vzniklo dielo, ktoré v sebe nesie silný odkaz. Ondrej Kandráč, hovoriac o pieseň ku Dňu otcov, vyjadril myšlienku, že každý otec sa dokáže zrieknuť svojho anjela strážneho, aby šiel strážiť jeho deti. Toto rozhodnutie vypovedá o hlbokej otcovskej láske a túžbe po ochrane svojich potomkov.
Myšlienka, že deti nie sú nútené ísť cestou rodičov a spievať, ak nechcú, podčiarkuje rešpekt k ich slobodnej vôli, avšak príchod krehkej melódie, ktorá oslovila Emku i jej otca, ukázal cestu. Táto skladba sa stala naliehavou, no zároveň jednoduchou prosbou, ktorú obaja hľadali. Pieseň je tiež vyjadrením medzigeneračnej súdržnosti, ktorú v dnešnej dobe tak veľmi potrebujeme. Spoločné hodnoty ako vzájomná láska, súdržnosť a viera sú kľúčové pre rodinu a celú spoločnosť. V texte je zachytený aj čas, ktorý ľudí na chvíľu spája a potom rozdeľuje, no zároveň je v ňom prítomný Boh, ktorý nás znovu spojí niekde vo večnosti. Viera, ktorá nie je pragmatická, nežiada argumenty ani nečaká výhody, je ústredným pilierom tohto posolstva. Kedysi mali v Kandráčovej rodine doma obraz anjela strážneho, ktorý stojí za dvoma malými deťmi na zlomenom moste nad rozbúrenou riekou, čo symbolizuje nepretržitú ochranu v nebezpečných situáciách.
Manželský zväzok a jeho ochrana: Biblický pohľad na nerozlučnosť
Manželstvo chápeme ako skutočnosť, ktorá je ideálne predurčená trvať po celý život. Táto definícia ho odlišuje od príležitostných sexuálnych vzťahov a tiež od jednoduchého spolužitia. Je zrejmé, že pre ľudskú krehkosť manželská jednota musí postupne čeliť skúškam rôznej povahy, ktoré ohrozujú pevnosť vzájomného puta. Vzájomná náklonnosť sa môže vytratiť, alebo sa v istom momente môžu ukázať závažné obmedzenia manželského partnera. Vtedy vystupujú do popredia otázky o hodnote manželského spojenia, o jeho trvácnosti a nerozlučnosti, čo sú bytostné otázky o totožnosti manželstva, čiže o totožnosti spolužitia muža a ženy v manželstve. Na túto tému je možné spoločne rozmýšľať a modliť sa na základe slov Svätého písma, ako to robíme pri Lectio divina.
Úryvok z 19. kapitoly svätého evanjelia podľa Matúša prináša kľúčové informácie o Ježišovom učení o manželstve. Ježiš, po skončení týchto rečí, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán, kde za ním išli veľké zástupy a on ich tam uzdravoval. V týchto okolnostiach k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho otázkou: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ Ich otázka bola pascou, lebo sa pýtali, či je dovolené manželku prepustiť, alebo nie je dovolené. V časoch Pána Ježiša sa diskusia na túto tému polarizovala na dve školy. Rabín Hillel reprezentoval mimoriadne laxnú školu, ktorá pripúšťala rozvod z akejkoľvek príčiny, pričom na prepustenie manželky malo stačiť napríklad aj len keď sa jej nepodarilo pripraviť dobré jedlo. Druhá škola, škola rabína Šammaja, učila, že výnimka, ktorá sa spomína v 5. kapitole Deuteronómia, sa týkala len vážnych morálnych prehreškov.
Ježiš odpovedal farizejom pripomienkou stvorenia: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?« A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje." Pán vyjadruje bez zahmlievania, že základné pravidlo zakazuje človekovi „rozlučovať“ pár. Zároveň sa naznačuje aj dôvod, pretože manželstvo neutvára iba rozhodnutie snúbencov, ale je tu ako prvotný prvok zahrnutý aj božský úkon „spojenia“, úkon, ktorý nie je podriadený vôli človeka.
Farizeji reagovali na Ježišovo stanovisko a namietali odvolávajúc sa na iný text Sv. písma, na Deuteronomium 24,1-4, v ktorom sa nachádza Mojžišov akoby „rozkaz“ prepustiť manželku. Ježiš im však odpovedal, že Mojžiš im pre tvrdosť ich srdca dovolil prepustiť ich manželky, ale od počiatku to nebolo tak. Pán Ježiš vysvetlil Mojžišovo nariadenie ako „dovolenie“, ktoré motivovala „tvrdosť srdca“ Izraelitov, dovolenie, ktoré stráca hodnotu tam, kde je prítomná skutočnosť nového srdca, poučeného Pánovým Duchom. V novom poriadku Ducha prepustenie manželky je totožné s cudzoložstvom a je teda vážnym prestúpením príkazu lásky, ktorý od manželov vyžaduje trvalú vernosť.
V evanjeliu svätého Matúša je uvedená klauzula, ktorá nastoľuje výnimku zo všeobecného zákazu rozvodu. V slovenskom preklade znie: „okrem prípadu smilstva“. V pôvodnom gréckom texte evanjelia je použitý termín „porneia“, ktorý môže odkazovať aj na niektorý z prípadov „zakázaného manželstva“ (čiže incestu, chápaného ako pohlavný styk a samozrejme aj manželstvo) medzi osobami, ktoré spájajú úzke príbuzenské vzťahy, ktoré odsudzuje kniha Levitikus, a preto sa v komunite židovského pôvodu považovali za nevyhnutný dôvod odluky. Podľa iných exegétov termín skôr označuje cudzoložstvo, keď podľa Starého zákona dochádza k cudzoložstvu iba v prípade, ak má muž pohlavný styk s vydatou alebo zákonne zasnúbenou ženou. Je zrejmé, že sem patria aj iné závažné sexuálne prehrešky, alebo hriešny spôsob na spôsob prostitúcie, čiže nezodpovedné sexuálne vzťahy, obvykle výmenou za nejakú odmenu. Podobne, ako v iných situáciách, napríklad pri zákaze siahnuť niekomu na život, existujú „výnimky“, ktoré vyjadrujú presnú interpretáciu požiadavky v komplexnosti konkrétnych situácií. Ak niekto zasiahne útočníka rozhodnutého vraždiť a spôsobí mu smrť, neprestupuje príkaz „nezabiješ“, lebo úmyslom je zastaviť útočníka a ochrániť život napadnutého jediným možným spôsobom. Ak Ježiš uzdravoval v sobotný deň, neprestupoval zákon, ale svojím konaním naplnil zmysel oslobodenia.
Apoštoli boli vyzvaní striasť prach zo sandál, keď nebudú prijatí; nie je to nedodržanie príkazu priniesť posolstvo pokoja, pretože toto ich gesto je posledným nástrojom, ako sa dá poslucháčom poukázať na tvrdosť ich srdca. Čo sa týka ustanovenia o nerozlučnosti manželstva, spoľahlivá aplikácia princípu rozlišovania sa nachádza v Prvom liste Korinťanom (porov. 1 Kor 7,10-16). Svätý Pavol začína s Pánovým „príkazom“, hoci neuvádza doslovne to, čo sa nachádza v evanjeliách: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža - ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom - a muž nech neprepúšťa manželku.“ Apoštol, keď hovorí o tom, čo nariadil Pán, rozlišuje medzi konaním ženy („odchádzať“) a muža („prepustiť“), čím sa poukazuje na odlišnú právomoc manželov, no predsa umožňuje istú iniciatívu žene. Po všeobecnom vyjadrení, ktoré zakazuje odlúčenie, bezprostredne dodáva, že manželke je dovolené odísť za predpokladu, že sa znovu nevydá, aby sa prípadne mohla vrátiť k manželovi. Toto je jedinečný spôsob chápania nerozlučnosti, keďže sa prijíma, že v manželstve sa dá žiť aj pri odluke, hoci sa neuvádza žiadne kritérium, ktoré by zdôvodňovalo alebo vylučovalo odluku.
Cirkev neúnavne učí, že rodina má svoj základ v manželstve a v Božom pláne. V sekularizovanom svete sa svedomia mnohých ľudí nachádzajú v tomto smere vo veľmi hlbokej neistote, najmä odkedy západné spoločnosti legalizovali rozvody. V súčasnej spoločnosti sa zdá, že jediným uznávaným základom je cit alebo individuálna subjektivita vyjadrená vôľou k spolužitiu. V tejto situácii klesá počet manželstiev, pretože, ak sa veci majú takto, nikto sa nechce zaviazať na celý život na základe takých krehkých a nestálych predpokladoch. Následne narastá počet faktických spolužití a zvyšuje sa počet rozvodov. Cirkev nemôže zostať ľahostajná tvárou v tvár rozchodom manželov a rozvodom, tvárou v tvár rozvratu rodín a dôsledkom, ktoré rozvody spôsobujú deťom. Tie na to, aby sa mohli vzdelávať a vychovávať, potrebujú mimoriadne presné a konkrétne záchytné body, teda rozhodných a istých rodičov, ktorí rôznymi spôsobmi prispievajú k ich výchove. Práve tento princíp rozvodová prax podkopáva a kompromituje, vytvára takzvanú rozšírenú a meniacu sa rodinu, ktorá znásobuje "otcov" a "matky" a spôsobuje, že dnes väčšina tých, ktorí sa cítia "osirelí", nie sú deti bez rodičov, ale deti, ktoré ich majú príliš veľa.
V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť slová pápeža Františka: „V pôvodnom pláne Stvoriteľa neexistuje muž, ktorý by sa oženil so ženou, a ak by mu to nevyšlo, zavrhol by ju. Nie. Toto Ježišovo učenie je veľmi jasné a obhajuje dôstojnosť manželstva ako zväzku lásky, ktorý predpokladá vernosť. To, čo manželom umožňuje zostať zjednotení v manželstve, je láska vzájomného darovania sa podporovaná Kristovou milosťou.“ Zároveň tá istá stránka evanjelia nám s veľkým realizmom pripomína, že muž a žena, povolaní prežívať skúsenosť vzťahu a lásky, môžu bolestne robiť gestá, ktoré ju dostanú do krízy. Ježiš nepripúšťa nič, čo by mohlo viesť k stroskotaniu vzťahu. Robí to preto, aby potvrdil Boží plán, v ktorom vyniká sila a krása ľudských vzťahov. Vlastný spôsob Božieho konania s jeho neverným ľudom - teda s nami - nás učí, že zranenú lásku môže Boh uzdraviť milosrdenstvom a odpustením. Preto sa od Cirkvi v týchto situáciách nežiada hneď a len odsúdenie. Prosba sa pripája aj za tie dievčatá a chlapcov, ktoré vyrastajú v rodinách poznačených rozvodom, alebo aj novým spolužitím otca alebo matky.
Ochrana duchovného dedičstva: Cesta viery a odolnosť voči pokušeniam
Mnohí ľudia sa múdro rozhodli slúžiť Bohu Jehovovi a verne kráčať v šľapajach Ježiša Krista. Toto rozhodnutie neberú na ľahkú váhu, keďže ho neurobili na základe povrchného poznania niekoľkých biblických textov, ale na základe dôkladného štúdia Božieho Slova. Vďaka tomuto štúdiu si posilnili vieru v Jehovov sľub, že ľudia, ktorí „prijímajú poznanie o… jedinom pravom Bohu, a o tom, ktorého… vyslal, o Ježišovi Kristovi“, dostanú dedičstvo. Ak si máme k Jehovovi udržať dobrý vzťah, musíme sa rozhodovať tak, aby sa mu to páčilo.
Dedičstvo, ktoré čaká na veriacich, je rozmanité. Pomerne malý počet kresťanov sa teší na to, že dostane ‚neporušiteľné a nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo‘ - nepredstaviteľnú výsadu vládnuť s Kristom v nebi. Aby mohli toto dedičstvo dostať, musia ‚sa narodiť znovu‘. Milióny „iných oviec“, ktoré spolu s pomazanými nasledovníkmi Ježiša Krista zvestujú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, dostanú dedičstvo, ktoré nedostali hriešnici Adam a Eva: večný život na rajskej zemi bez utrpenia, smrti a žiaľu. Toto dedičstvo sľúbil Ježiš aj zločincovi zomierajúcemu vedľa neho, keď mu povedal: „Pravdivo ti dnes hovorím, budeš so mnou v raji.“
K dedičstvu patria aj požehnania, ktoré zažívame už dnes. Keďže prejavujeme vieru vo ‚výkupné, ktoré zaplatil Kristus Ježiš‘, tešíme sa z vnútorného pokoja a blízkeho vzťahu k Bohu. Jasne tiež rozumieme drahocenným sľubom obsiahnutým v Božom Slove. Naše dedičstvo navyše zahŕňa láskyplné medzinárodné bratstvo, ktoré nám robí obrovskú radosť. A máme úžasnú výsadu byť Jehovovými svedkami.
Catalina Rivas Ty, ktorý snímaš hriechy sveta
Ak nechceme svoje úžasné dedičstvo stratiť, musíme si dávať pozor na Satanove úskoky. Satan sa vždy snažil dosiahnuť, aby sa členovia Božieho ľudu zle rozhodovali, a tak sa o toto dedičstvo sami pripravili. Uvedomuje si, že jeho čas sa kráti, a robí všetko pre to, aby veriacich zviedol. Aby sme dokázali „pevne stáť proti Diablovým úkladom“, musíme si svoje dedičstvo stále vysoko ceniť.
Príkladom varovania je príbeh Ezaua a Jakoba. Ezau a jeho dvojča Jakob sa narodili Izákovi a Rebeke pred takmer 4 000 rokmi. Vyrástli z nich ľudia s odlišnou povahou a každý sa v živote venoval niečomu inému. „Ezau sa stal mužom, ktorý vedel loviť, mužom poľa, ale Jakob bezúhonným mužom, bývajúcim v stanoch.“ Keď mali Ezau a Jakob 15 rokov, zomrel ich starý otec Abrahám, ale sľub, ktorý mu dal Jehova, nezomrel s ním. Neskôr ho zopakoval Izákovi, pričom poukázal na to, že prostredníctvom Abrahámovho semena sa budú žehnať všetky národy zeme. Z tohto sľubu bolo zjavné, že Mesiáš, čiže verné „semeno“ z 1. Mojžišovej 3:15, príde prostredníctvom Abrahámovho potomstva. Ezau ako Izákov prvorodený mal zákonný nárok na to, aby sa stal predkom Mesiáša, a čakalo ho nádherné dedičstvo.
Jedného dňa, keď prišiel Ezau z poľa, uvidel Jakoba pripravovať „nejaké jedlo“. Povedal mu: „Rýchlo, prosím, daj mi hlt toho červeného - tu toho červeného, lebo som ustatý!“ Jakob mu odpovedal: „Najprv mi predaj svoje právo prvorodeného!“ Je až nepochopiteľné, čo Ezau povedal: „Aký mám úžitok z práva prvorodeného?“ Áno, Ezau sa rozhodol, že uprednostní misku jedla pred právom prvorodeného. Jakob chcel obchod právoplatne potvrdiť, a tak ho požiadal: „Najprv mi prisahaj!“ Ezau sa bez mihnutia oka vzdal práva prvorodeného. Potom „Jakob dal Ezauovi chlieb s dusenou šošovicou a on sa dal do jedenia a pitia. Potom vstal a odišiel. Tak Ezau pohrdol právom prvorodeného.“ Po rokoch, keď si Izák myslel, že zomrie, Rebeka zariadila, aby Jakob naozaj dostal Ezauovo predané právo prvorodeného. Keď si neskôr Ezau uvedomil, ako nerozumne sa rozhodol, prosíkal Izáka: „Požehnaj ma tiež, aj mňa, môj otče!… Pre mňa si nevyhradil žiadne požehnanie?“ Keď Izák povedal, že nemôže zmeniť požehnanie, ktoré dal Jakobovi, „Ezau pozdvihol svoj hlas a prepukol v plač“.
Ezauova povaha ukázala, že uspokojenie telesných žiadostí je preňho dôležitejšie ako požehnania, ktoré mali vyplynúť z jeho dedičstva. Nevažil si právo prvorodeného a očividne ani nemal skutočnú lásku k Bohu. Okrem toho vedome prehliadol, aké dôsledky bude mať jeho konanie na jeho potomkov. Naproti tomu Jakob si svoje dedičstvo vysoko cenil. Ukázal to napríklad tým, že pri výbere manželky poslúchol rodičov. Toto rozhodnutie si od neho vyžadovalo trpezlivosť a obete, ale bol zaň bohato požehnaný, stal sa predkom Mesiáša. Boh Jehova sa na Ezaua a Jakoba pozeral tak, že „Jakoba som miloval a Ezaua som nenávidel“.
Biblický príbeh o Ezauovi má dôležitý úžitok aj pre kresťanov. Apoštol Pavol napísal spoluveriacim, aby si dávali pozor, aby medzi nimi „nebol nikto smilník ani taký, čo si necení sväté veci, ako Ezau, ktorý sa vzdal svojich práv prvorodeného výmenou za jeden pokrm.“ Toto varovanie je pre kresťanov stále platné. Vždy si musíme ceniť sväté veci, aby nás nepremohli telesné žiadosti a aby sme neprišli o duchovné dedičstvo. Pavol spojil Ezauovo konanie so smilstvom, aby zdôraznil vážnosť okamžitého uspokojenia túžob na úkor dlhodobých duchovných hodnôt.
Ako Jehovovi služobníci nevyhľadávame situácie, v ktorých by sme sa dostali do pokušenia dopustiť sa nemravnosti. Naopak, modlíme sa k Jehovovi, aby nám dal silu odolať, keď nás niekto navádza na hriech. Satan sa ustavične pokúša oslabiť našu duchovnosť napriek nášmu úsiliu zostať v tomto zvrátenom svete rýdzi. Je bohom tohto zlého systému vecí a vie využiť naše nedokonalé túžby tým, že nám do cesty kladie pokušenia, ktoré sú bežné pre nedokonalých ľudí. Ak sa ocitneme v situácii, v ktorej máme príležitosť nemravným spôsobom uspokojiť niektorú svoju túžbu, musíme sa rozhodnúť. Budeme ako Ezau a povieme: ‚Rýchlo! Daj mi to!‘? Alebo pokušeniu odoláme a utečieme od neho tak ako Jakobov syn Jozef, keď ho pokúšala Putifárova manželka? Mnohí naši bratia a sestry sa rozhodli múdro a rozradostnili Jehovovo srdce. Ale niektorí sa v pokušení rozhodli konať ako Ezau a riskovali, že svoje duchovné dedičstvo stratia. Hlavný dôvod, pre ktorý je každý rok veľa kresťanov pokarhaných alebo vylúčených, je nemravnosť. Preto je dôležité teraz si pripraviť srdce, a to dostatočne dlho predtým, ako sa dostaneme do situácie, keď bude skúšaná naša rýdzosť.
Prvým krokom je premýšľať o následkoch svojho konania. Hĺbka našej vďačnosti za duchovné dedičstvo do veľkej miery závisí od hĺbky našej lásky k Jehovovi, Darcovi tohto dedičstva. Ak niekoho milujeme, nechceme ho zraniť, naopak, snažíme sa mu robiť radosť. Preto sa vždy zamyslime nad následkami hriechu, nad tým, ako by sme sebe i iným ublížili, keby sme sa poddali nečistým telesným žiadostiam. Mali by sme si položiť otázky ako: ‚Ako by moje sebecké konanie ovplyvnilo môj vzťah k Jehovovi? Ako by moje nesprávne konanie zapôsobilo na moju rodinu? Ako by zaúčinkovalo na bratov a sestry v zbore? Nepotkol by sa na ňom niekto?‘ Mohli by sme sa tiež zamyslieť: ‚Stojí pár chvíľ potešenia za všetku tú bolesť, ktorú svojím rozhodnutím spôsobím? Naozaj chcem skončiť ako Ezau a trpko plakať, keď si uvedomím, čoho som sa dopustil?‘ Úvaha nad takýmito otázkami nám pomôže ‚sprotiviť si to, čo je zlé, a lipnúť k tomu, čo je dobré‘. Ale tým najdôležitejším, čo nás podnieti držať sa svojho dedičstva, je láska k Jehovovi.
Druhým krokom je posilňovať svoju obranu. Jehova urobil mnoho pre to, aby sme v tomto svete mali silu brániť sa pokušeniam, ktoré by mohli ohroziť našu duchovnosť. Túto silu môžeme získavať štúdiom Biblie, na kresťanských zhromaždeniach, vo zvestovateľskej službe i modlitbou. Zakaždým, keď si v modlitbe k Jehovovi vylejeme srdce a keď sa v rámci svojich možností zapojíme do kresťanskej služby, posilníme si symbolický obranný val proti pokušeniam. Pevnosť našej obrany závisí do veľkej miery od toho, koľko úsilia vynaložíme na jej posilňovanie.
Druhá kapitola Prísloví nás povzbudzuje nadobúdať múdrosť a schopnosť premýšľať. Tieto dary nám umožňujú rozhodovať sa medzi správnym a nesprávnym, medzi tým, či budeme vlastné túžby ovládať, alebo ich bez zábran uspokojovať. Náš úspech v tomto ohľade je však závislý od našej ochoty namáhať sa. Táto základná pravda sa v Biblii zdôrazňuje nasledujúcimi slovami: „Syn môj, ak prijmeš moje slová a ak zachováš v sebe moje prikázania, aby si svojím uchom venoval pozornosť múdrosti, aby si naklonil svoje srdce k rozlišovacej schopnosti, ak budeš okrem toho volať po porozumení a dvíhať svoj hlas k rozlišovacej schopnosti, ak to budeš stále hľadať ako striebro a stále po tom pátrať ako po skrytých pokladoch, vtedy porozumieš bázni pred Jehovom a nájdeš pravé poznanie Boha. Lebo sám Jehova dáva múdrosť; z jeho úst je poznanie a rozlišovacia schopnosť.“ Teda je zjavné, že schopnosť múdro sa rozhodovať nadobudneme jedine vtedy, keď budeme spĺňať podmienky uvedené v Prísloviach. Jehova dáva poznanie, porozumenie, rozlišovaciu schopnosť a múdrosť ľuďom, ktorí sa usilujú o to, aby ich nadobudli. Čím viac sa o ne usilujeme a čím viac ich používame, tým viac sa približujeme k ich Darcovi, Jehovovi. Keď sa potom ocitneme v pokušení, náš dôverný vzťah k Bohu Jehovovi bude pre nás ochranou. Ak zostaneme blízko pri Jehovovi a budeme mať pred ním bázeň, bude nás to chrániť, aby sme sa nedopustili nejakého nesprávneho konania.
Kultúrne a architektonické dedičstvo: Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla
V strediskách duchovného života sa často uchováva aj bohaté kultúrne a architektonické dedičstvo, ktoré svedčí o viere a úsilí minulých generácií. Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla je takýmto príkladom. Je postavený v historizujúcej secesnej architektúre, inšpirovanej byzantskými a románskymi stavbami, čo mu dodáva jedinečný charakter. Má pôdorys v podobe gréckeho kríža, a nad štvorcom kríženia je veľká kupola na pendentívoch, ktorá je v exteriéri zdôraznená vencom trojhranných atikových štítov. Mohutná veža je v hornej časti oktogonálna, dosahujúca výšku 50 metrov, na ktorej vrchol vedie 120 schodov.
Výstavba chrámu, ktorá bola začatá v roku 1904 a ukončená v roku 1911, sa odohrávala v ťažkých rokoch pre občanov obce. Ľudia nemali peniaze a na výstavbu chrámu museli predávať kravy, lepší gazdovia aj dve, aby mohli dať utrženú čiastku. Kus práce odvádzali občania, keď sami pracovali pri výstavbe. Vďaka nim sa dnes môžeme pýšiť takou krásou cerkvi, ktorá bola v tom istom roku posvätená prešovským biskupom JÁNOM VÁLLYIM. Plány pre chrám vyhotovil J. BOBUĽA mladší. Staré schématizmy Prešovskej eparchie zhodne tvrdia o histórii chrámu: „Eccl, mur."adSS Cosman etDamianum a. 1772. Sumptibus Patronatus etfidelium ere cta et benedicta. A. 1904, vetus Ecclesia demolita et nová grandiosa Ecclesiain V slávu stylo byzantino sumptibus fidelium erec-ta etr per Excell. Joanem Valy i Ep. Prešovensem a. 1911. Die 12 Júli ad SS. Ap.“ Tento fakt dokladá teda prítomnosť staršieho chrámu, ktorý ale bol, pravdepodobne následkom požiaru, zničený, a pochádzal z roku 1772. Rok 1904 bol rokom, kedy sa položili základy nového chrámu, ktorý mal byť zasvätený apoštolom Petrovi a Pavlovi. Podľa tradície sa tak rozhodlo z toho dôvodu, že staršie chrámy, ktoré boli pod patronátom svätých Kozmu a Damiána, vyhoreli, preto sa pristúpilo k zmene patronátu. Ľudová tradícia tvrdí, že to bolo z toho dôvodu, že „Kozma a Damian slabo ochraňovali chrám, keďže vyhorel."
Položenie základného kameňa dokladá listina Biskupského archívu v Prešove. Stavba bola inšpirovaná slohom Modern. Podobný chrám stojí v maďarskom Debrecíne. Ikonostas ruského štýlu bol inštalovaný v roku 1934 a bol vyrobený firmou RETAY ÉS BENEDEK v Budapešti. Budova je vedená ako štátom chránená kultúrna pamiatka. Za pomoci štátnych orgánov bola v rokoch 1977-1979 s veľkými nákladmi pokrytá medeným plechom. Hneď potom bola renovovaná fasáda chrámu v roku 1979, na ktorú bolo potrebné mať lešenie. Pretože lešenia nebolo, museli sa veriaci skladať po 100 Sk, aby mohli zakúpiť. Mali tri sady, ktoré im postačovali okolo zvonice a potom ich premiestňovali na iné miesta okolo cerkvi. V rokoch 1982-1985 bola vykonaná vnútorná renovácia. Neskôr bola vykonaná ďalšia renovácia exteriéru, a to v roku 1997. Obnovený exteriér bol posvätený prešovským vladykom Jánom Hirkom 8. mája.
Vo veži sú štyri zvony. Dva z roku 1921, jeden z roku 1792 a malý zvon, ktorý je bez textu. Dva väčšie boli vyrobené v Chomutove v Čechách a menší v Prešove. Najväčší zvon je pomenovaný menom sv. Petra a Pavla a bol v slávu Božiu požehnaný z darov jakubianskych veriacich žijúcich v Amerike v roku 1921. Stredný zvon je pomenovaný menom sv. Mikuláša a bol tiež požehnaný z darov jakubianskych veriacich v Amerike v roku 1921. Zvuk najmenšieho zvona nám oznamuje, že začína nový deň - sviatočný deň. Má na to aj právo, veď je najstarší zo všetkých zvonov. Ako svedčí text na tomto zvone: „Uliaty som v Prešove pre cerkov gréckeho obradu v Jakubanoch na náklad Bazila Katreniča urobené pre Jakubanský kostol roku 1758." Keď vladyka svätil tieto zvony, modlil sa, aby ich hlas zaháňal smršte, utíšil krupobitie, búrlivé vetry a hromobitia. V roku 1782 sa započalo s výstavbou školy pri cerkvi. Zvonom sa začína nový deň a ním aj končí. Zvoní sa trikrát cez deň, ráno, na obed a večer. Zvon dáva dedine život. Vždy, keď zvon alebo zvony zazvonia, pozastaví sa veriaci pri svojej práci a pomodlí sa. Zvonom sa oznamuje veriacim, že sa začína služba Božia alebo večerná. Osobitný, až slávnostný charakter majú zvony na Veľkú Noc, keď ráno o tretej hodine v nedeľu na Vzkriesenie oznamujú, že Ježiš vstal zmŕtvych a zaznie ten krásny spev Christos voskrese iz mertvych. U nás majú zvony ešte iný význam. Používajú sa na odháňanie búrky, hlavne vtedy zvonia, keď sa predpokladá, že sa blíži silná búrka s krupobitím.
Cerkov je postavená v tvare kríža. Aj keď sa cerkvi stavajú otočené oltárom na východ, v našej obci muselo sa pristúpiť k otočeniu na sever, nakoľko naša obec je celá orientovaná zo severu na juh a má pozdĺžny charakter. Do cerkvi sa vchádza troma vchodmi, no najviac hlavným vchodom, ktorý je umiestnený z južnej strany. Ďalší vchod je spod zvonice a potom bočný z juhozápadu. Vzadu, t.j. z juhu, je chóruš, na ktorom sedia výlučne chlapi počas svätej liturgie. V ľavom rohu je umiestnený oltárik so svätcom apoštolom Petrom, ktorý sú spolu s apoštolom Pavlom patrónmi nášho chrámu. Vpravo sa nachádza oltárik „Isusové srdce" (Ježišovo srdce).
Ozdobou chrámu je ikonostas, ktorý oddeľuje chrámovú časť od svätyne, v ktorej je hlavný oltár, pri ktorom kňaz slúži sv. liturgiu. Oltár má 4 strany, čo pripomína, že Kristus trpel za celý svet a smrťou na kríži priniesol najkrajšiu a najvyššiu obetu svojmu Otcovi nebeskému za spásu sveta. Na oltári sa nachádzajú tri prikrývadlá: katasarka, plachta z hrubšej látky, a pokrývka dosky oltára, ktorá pripomína plátno, do ktorého bolo ovinuté mŕtve telo Kristovo. Ďalej je to endition, biela prikrývka z jemnej látky na pokrytie katasarky. Nakoniec tu má byť iliton, štvorcový kúsok z bieleho plátna na oltári, ktorým sa počas sv. liturgie prikrýva antimension, zabraňujúci roztrúseniu a zneucteniu drobných častíc najsvätejšej Eucharistie. Nad oltárom sa zvyčajne klenie baldachýn na štyroch stĺpoch a klenba je zdobená hviezdičkami, ktoré pripomínajú nebeskú oblohu. Ďalšími náležitosťami oltára sú antimension, oltárny kríž a sviečky, bez ktorých za normálnych okolností nie je dovolené slúžiť svätú liturgiu. Antimension je štvorhranný plátený obrúsok, na ktorom je zobrazené uloženie presvätého tela Pána Ježiša Krista do hrobu. Uprostred kríža na antimensione sú našité relikvie (pozostatky niektorého svätého). Antimension sa trvalé rozkladá na oltári medzi katasarkou a enditionom. Antimensiony pre chrámy obstaráva a posväcuje eparchiálny biskup pri sv. liturgii Veľkého štvrtka. Opotrebované relikvie sa nesmú spaľovať, ale sa odosielajú na biskupský úrad.
Po stenách sú maľby: na pravej strane vedľa ikonostasu je obraz Ježiša ako zveruje kľúče sv. Petrovi, svojmu nástupcovi. Na ľavej strane sú svätí vierozvescovia Cyril a Metod. Ďalej v cerkvi na štyroch rohoch stien sú štyria apoštoli Lukáš, ktorého znakom je býk, Matúš, ktorého znakom je anjel, Marek, ktorého symbol je lev a Ján, ktorého znakom je orol. Do svätyne v minulosti nemohla vkročiť žena, lebo sa považovala za nečistú. V súčasnosti sa pristupuje k tomu trošku voľnejšie a môžu vkročiť tu aj ženy, keď sa idú spovedať, alebo prechádzajú cez svätyňu do sakristie, t.j. miesta, kde sa obliekajú a pripravujú kňazi na svätú liturgiu. Pred ikonostas sa dostaneme jedným vyvýšeným schodom. Plocha od schodu po ikonostas sa volá solea. Stredná časť soley sa volá ambon. Nad ambonom visí večná lampa, pripomínajúca prítomnosť Pána Ježiša v Najsvätejšej Eucharistii. Vnútorná svätyňa je časť najsvätejšia. Tu je bohostánok s Najsvätejšou Eucharistiou. Vo vnútornej svätyni sa nachádza obetný oltárik (žertveník), na ktorom kňaz vykonáva prípravnú časť liturgie - proskomídiu. V priestore za oltárom (koncha) na vyvýšenom mieste sú kreslá (sedes), na ktoré si kňazi sadajú pri niektorých častiach bohoslužieb.
Ekologická zodpovednosť a budúcnosť detí: Veľkonočné tipy pre udržateľný život
Veľká noc je oslavou života a pre mnohých aj najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Tak ako počas Vianoc, aj počas Veľkej noci sa často necháme zlákať preplnenými regálmi v obchodoch a nakupujeme hlava-nehlava. To však nie je úplne ideálny stav pre našu planétu, ktorá už aj tak “s nami má čo robiť”. Plytvanie potravinami, nadmerná produkcia plastov a odpadu, zhoršovanie klimatickej krízy, nedôstojné podmienky pre hospodárske zvieratá sú problémy, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Ak máte chuť stráviť veľkonočné sviatky o čosi ekologickejšie, existuje niekoľko praktických tipov, ako prispieť k ochrane životného prostredia.
Najmä ľudia, ktorí majú malé deti, vedia, že Veľká noc bez výzdoby a vajíčok je pre tých najmenších ako Vianoce bez darčekov. Obchody sú už nejaký čas zaplavené najrôznejšími výrobkami - kuriatka, veľkonočné vajíčka, zajačiky či iné dekorácie - aj tu platí, že menej je viac a ideálne je využívať ozdoby, ktoré už máte doma. Ak však predsa len plánujete “osviežiť” svoju veľkonočnú výzdobu, poobzerajte sa radšej po výrobkoch z prírodných materiálov. Náš svet je zahltený jednorazovými plastami. Odhaduje sa, že do dnešného dňa sa zrecyklovalo iba niečo okolo 9% zo všetkých globálne vyprodukovaných plastov. Veľkonočné ozdoby stíhate dokonca vyrobiť aj so svojimi deťmi - papierová rolka sa prilepením papierových ušiek môže zmeniť na veľkonočného zajačika, deti môžu vyfarbovať papierové kuriatka, alebo viete oblepiť starý kvetináč farebnou vlnou, obrázkami, kvetmi či “babuliatkami” a vytvoríte si tak veľkonočný košík. Internet ponúka mnoho tipov, ako zo starých vecí vyrobiť nové. Veľkonočné vajíčka môžete nafarbiť pomocou rôznych potravín a korenín. Na rozdiel od mnohých komerčne dostupných farieb tieto ingrediencie neobsahujú žiadne látky škodlivé pre zdravie. Môžete preto bez obáv farbiť vajíčka aj s vašimi deťmi. Prášok z kurkumy alebo kari vyčaruje krásnu žltú, šťava z cvikly zase krásnu ružovú až červenú, červená kapusta a čučoriedky zafarbia vajíčka namodro, tmavočervenú získate zo šupiek červenej cibule, zelenú zo špenátu či žihľavy, hnedú zase z kávy.
Podobne ako pri Vianociach - neprepadajte panike, obchody opäť otvoria a hladovať cez sviatky určite nebudete. Myslite na svoje zdravie, peňaženku a aj na životné prostredie, ktorému nepremyslené nákupy a následné vyhadzovanie pokazených potravín či nezjedených jedál určite neprospievajú. Jeden obyvateľ Európskej únie za rok vyhodí 131 kilogramov nespotrebovaných potravín. Nakupujte s nákupným zoznamom, to, čo potrebujete, si dobre premyslite. Kupujte radšej miestne výrobky, čím ušetríte energiu na dopravu a dáte šancu miestnym výrobcom. Nakupujte potraviny priamo od poľnohospodára alebo prostredníctvom komunitou podporovaného poľnohospodárstva, aby ste podporili miestnych poľnohospodárov, rozvoj vidieka a udržateľné poľnohospodárstvo. Znížená spotreba mäsa a mliečnych výrobkov skutočne pomáha našej planéte a klimatickej kríze, v ktorej sa nachádzame.
Čokoláda je neodmysliteľnou súčasťou veľkonočných sviatkov. Polievači a šibači sa už tradične odmeňujú čokoládovým vajíčkom, zajačikom či inou veľkonočnou čokoládovou figúrkou. Hlavná zložka čokolády - kakao sa dováža z tropických oblastí a i keď sa kakaovníky dajú pestovať udržateľným spôsobom bez odlesňovania, mnohí výrobcovia často nie sú schopní alebo ochotní to tak urobiť. Hľadajte preto výrobky s certifikátom Rainforest Alliance alebo UTZ, ktoré vám napovedia, ktorá čokoláda bola vyrobená z kakaovníka, ktorý vypestovali udržateľným spôsobom. Taktiež na výrobu mnohých čokolád sa dnes používa palmový olej z palmových plantáží, pre ktoré ničíme dažďové pralesy. Aby ste si tieto sviatky vychutnali bez príchute zničených dažďových pralesov, tak si radšej zvoľte čokoládu bez palmového oleja.
Do slovenského tradičného veľkonočného jedálnička patria vajíčka, varená šunka a chren. Kresťania sa od zeleného štvrtka až do soboty zriekajú mäsa, postia a potom v sobotu večer alebo v nedeľu si urobia slávnostnú veľkonočnú hostinu. Na Veľký piatok sa zvyknú v mnohých rodinách jedávať ryby. Aj tu platí, že pokiaľ sa mäsa neviete vzdať a svoje sviatky si bez neho neviete predstaviť, Greenpeace odporúča vybrať si lokálne mäso a organické ryby. Najlepším výberom z hľadiska životného prostredia sú bylinožravé ryby, ako napríklad kapor. Vyhýbajte sa morským mäsožravým druhom. Dobrou, aj keď nie stopercentnou, pomôckou, ako na to, môžu byť certifikáty MSC a ASC.
Veľkonočné ko
tags: #chran #dieta #chran #noty