Vyrastala som na dedine, kde som síce nepoznala všetkých, ale často som mala pocit, že takmer všetci poznajú mňa a úplne všetci mojich rodičov. Kamaráti to nemali inak. Ako tínedžerov nás to otravovalo. Stačilo sa prejsť po dedine s niekým za ruku a na druhý deň každý vedel, kto s kým chodí. Roznášali sa dobré správy a ešte rýchlejšie hanba. Všetci vedeli, kto je z ktorej rodiny, a veľmi ľahko sa mohlo stať, že niekto povedal rodičom, že ste na diskotéke fajčili za kulturákom. Vadilo nám to. Zároveň sme však pred ľuďmi, čo nás poznali, mali rešpekt. Hovorí sa, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu. It takes a village to raise a child. To znamená, že výchova je náročný a dlhodobý proces, pri ktorom vie byť rodičom významnou podporou práve komunita, kde žijú. A tiež, že pre dieťa je skvelé stretávať sa aj s inými dospeláckymi vzormi vo svojom okolí ako len s mamou a otcom.
Podľa Marka Roháčka, riaditeľa organizácie Návrat, ktorá sa dlhodobo venuje ohrozeným deťom, sa úloha komunity pri výchove detí za posledné storočie výrazne zmenila. Dnes tento susedský záujem o cudzie deti mizne. Nechceme sa do ničoho miešať, nepoznáme, kto patrí do ktorej rodiny, v ktorom vchode býva. „Celé ľudstvo vyrastalo nielen v rodinách, ale aj v komunitách. Veci sa diali v rámci rodiny, školy, cirkvi… My sa však uzatvárame do rodín a deti sa tak stávajú opustenejšími,“ vysvetľuje. „Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky.“ „Tým, že sme sa my prestali zaujímať o deti a mladých, ony sa prestali zaujímať o nás,“ pokračuje riaditeľ Návratu. Všímavosť voči deťom tak nemá význam len pre to, aby deti neboli ponechané samy na seba. Ak sa viac poznáme, deti cítia k dospelým v ich okolí väčší rešpekt, zodpovednosť k ich alebo spoločnému majetku a aj k sebe navzájom. Spoločne si tak vytvárame prostredie bezpečia a dôvery, kde ľuďom na sebe záleží, kde na ihrisku spoločne užívame erárne hračky, ktoré sa nestratia. Nemusíme sa báť pustiť von svoje vlastné deti a vieme, že ak by to menšie odbehlo, niekto ho spozná a privedie naspäť.
Stačí aj pozdraviť: Budovanie vzťahov v komunite
Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky. Marek Roháček vysvetľuje: „My dospelí sa niekedy rozčuľujeme, prečo nás deti v paneláku nezdravia. Lenže ony ma nemajú prečo pozdraviť, pre nich som nikto. Keď by som ich jednoducho pozdravil ja, postupne sa stanem zaujímavým susedom.“ Africké kultúry prikladajú rodine a role „dediny“ v živote dieťaťa väčšiu hodnotu, ako je tomu u nás. Nie je to však tak dávno, kedy aj naši prarodičia či starí rodičia prirodzene tvorili podpornú komunitu. V dnešnej spoločnosti, v ktorej prevláda individualizmus žijeme každodenný život viac za zavretými dverami. Z mnohých strán sme presviedčaní, že by sme mali všetko, vrátane rodičovstva, zvládnuť sami. Výchova dieťaťa je ale náročným povolaním (ak nie najnáročnejším) a preto každému rodičovi dobre padne, keď vie, že na túto úlohu nie je sám.
Príslovie „Aby sme vychovali dieťa, potrebujeme celú dedinu“ naznačuje, že to, ako dieťa vníma seba a svet, ovplyvňujú vzťahy nielen s jeho rodičmi, ale aj tie, ktoré dieťa nadväzuje za „plotom“ jeho domova. Preto tak isto ako je dôležité budovať silný a dôverný vzťah so svojím dieťaťom, je dôležité, aby mali deti dôverné vzťahy aj s dospelými mimo vlastnej rodiny. Ak rodič tieto vzťahy podporuje, dáva dieťaťu priestor, aby sa aj iní dospelí stali „jeho“ ľuďmi. Vzťahy dieťaťa s ďalšími dospelými môžu prispieť aj k psychickej pohode rodiča. Ak si aj ja prajem susedstvo, kde si budeme vzájomne pomáhať a kde bude mať moje dieťa dôverné vzťahy aj s inými dospelými, prvé, čo musím urobiť, je začať od seba. Niekedy stačí málo… V susedstve, kde nikoho nepoznám môžem byť ja ten, kto prevezme iniciatívu. Upečiem koláč a odnesiem ho svojim susedom, na ihrisku si začnem všímať okrem mojich detí, aj tie susedove. Spôsobov, ako sa stať dobrým susedom a pozitívnym vzorom pre dieťa v našej komunite je neúrekom. Na začiatok možno stačí pri najbližšej príležitosti nezaváhať a začať od seba.
Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje nielen úsilie rodičov, ale aj podporu širšej komunity. Africké príslovie „Na výchovu dieťaťa treba celú dedinu“ hovorí o tom, že na formovaní osobnosti dieťaťa sa podieľa nielen rodina, ale aj priatelia, susedia, škola a celá spoločnosť. V dnešnej dobe, keď sa tradičné rodinné štruktúry menia a spoločnosť čelí novým výzvam, je dôležité zamyslieť sa nad významom komunity a výchovy pre budúcnosť našich detí.
Minulosť a súčasnosť: Zmeny v prístupe k výchove
Zuzana Szatmáry v rozhovore pre knihu Kataríny Strýčkovej "V ženskom rode" opisuje skúsenosti z minulého režimu, kedy sa s deťmi nediskutovalo a ich názor nebol dôležitý. Deti mali byť vidieť, ale nie počuť. Pýtať sa znamenalo spochybňovať, čo nebolo dovolené. Szatmáry spomína, že pocit dôvery zažila až v chuligánskej bande, kde si človek mohol slobodne vybrať puto. Zdôrazňuje, že vnútorne spochybňujeme každú autoritu, pretože žiadna moc, ktorú sme historicky zažili, nebola v poriadku.
Szatmáry poukazuje na to, že trauma a stres, ktoré prežili rodičia počas holokaustu, sa prenášajú na deti, často v podobe posttraumatických stresových porúch. Sama zažila pocit istoty až vďaka rodine Havlíčkovcov na dedine v Čiernom Balogu, kde ju prijali takú, aká bola a kde platili zrozumiteľné pravidlá. To jej priam existenciálne ukotvilo.
Na druhej strane, v súčasnosti sa stretávame s novými výzvami. Slávka Kubíková vo svojej knihe "Klub nerozbitných detí" zdôrazňuje dôležitosť uvoľnenia priestoru pre deti, aby mohli nasávať to, čo im chceme dať. Potrebujú mať k dispozícii veľké množstvo času na správne aktivity. Kubíková upozorňuje na problém tabletových detí, ktoré potrebujú rodičov, ktorí im pomôžu nespadnúť do pascí virtuálnej reality.
Význam komunity pre rozvoj dieťaťa
Komunita zohráva kľúčovú úlohu v rozvoji dieťaťa. Dobrá komunita pomáha násobiť úsilie a rozvoj dieťaťa. V takejto komunite má mladý človek inšpiratívne vzory, vidí ako jedna strana podporuje druhú a každý člen komunity prispieva svojou štipkou k jej rozvoju.
Sedem princípov výchovy šťastných a silných detí podľa Slávky Kubíkovej
Slávka Kubíková vo svojej knihe "Klub nerozbitných detí" popisuje sedem princípov, ktoré sú dnes dôležité vo výchove šťastných a silných detí:
- Uvoľniť miesto: Deti potrebujú mať k dispozícii veľké množstvo času na správne aktivity a potrebujú byť prítomné a vnímajúce.
- Voľnosť, behanie, príroda, hry, kamaráti a miesto, kam patria: Návrat k naozajstnému prirodzenému detstvu deťom prospeje ako máločo.
- Svet kultúry a umenia: Vytvoríme z nich vzdelanejších, múdrejších a kultivovanejších dospelých.
- Vzťahy: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Hranice: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Charakter: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Deti potrebujú vypnúť: Tabletové deti zúfalo potrebujú rodičov, ktorí im pomôžu nespadnúť do zákerných pascí virtuálnej reality.
Výzvy a riziká moderného sveta
V dnešnom svete čelia deti mnohým rizikám, najmä v digitálnom priestore. V digitálnom svete sú na jeden klik dostupné videá s pornom, s návodmi na sebapoškodzovanie a samovraždy, s popravami zvierat či ľudí. Slávka Kubíková zdôrazňuje, že cesta zákazu nie je cesta. Jediná cesta je postupne ich učiť, ako si z digitálneho sveta brať to dobré a vyhnúť sa jeho negatívam. Ide to cez starostlivé nastavovanie pravidiel, koľko a čo môže dieťa na displejoch pozerať, a tiež cez veľa veľa rozprávania sa s deťmi o fungovaní digitálneho sveta.
Výchova a viera: Odovzdávanie hodnôt
Výchova dieťaťa je úzko spojená s vierou a hodnotami, ktoré mu odovzdávame. Štvrté Božie prikázanie hovorí o úcte k rodičom a o povinnosti rodičov starať sa o svoje deti. Rodina má byť svätyňou lásky a rodičia majú byť pre deti vzorom. Je dôležité, aby rodičia učili svoje deti modliť sa a zúčastňovať sa na eucharistickom spoločenstve.
Na druhej strane, je dôležité rešpektovať slobodnú vôľu dieťaťa a nevnucovať mu vieru. Ako píše jedna z diskutujúcich mamičiek, jej dcéry už krstené nie sú a majú slobodnú vôľu a myseľ. Ak sa jedného dňa priklonia k nejakému náboženstvu, nebude im brániť. V tom spočíva sloboda.
Spoločenské správanie a etiketa: Základy slušnosti
Výchova dieťaťa by mala zahŕňať aj učenie spoločenského správania a etikety. Ako píše odborníčka na neverbálnu komunikáciu Oľga Škvareninová, primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.
Príklad z Rakovca nad Ondavou: Súvislosti v rodine a komunite
Slavomír Szabó vo svojej poviedke z Rakovca nad Ondavou opisuje príbeh starého Čura, ktorý sa rozhodol odísť z domu kvôli hašterivej žene. Príbeh ukazuje, ako dôležité je porozumenie a pokoj v rodine. Starý Čuro hľadal útechu v alkohole a v spomienkach na minulosť. Príbeh poukazuje na to, že na výchovu dieťaťa vplýva aj prostredie, v ktorom vyrastá, a hodnoty, ktoré sú v spoločnosti uznávané.
Diskusie mamičiek: Rôzne pohľady na vieru a výchovu
V diskusii na internete sa mamičky vyjadrujú k otázke krstu a náboženskej výchovy detí. Niektoré sú presvedčené, že krst je dôležitý a že deti by mali byť vychovávané v kresťanskej viere. Iné rešpektujú slobodnú vôľu dieťaťa a nechávajú na ňom, aby sa samo rozhodlo, či sa prikloní k nejakému náboženstvu. Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Tento príbeh ilustruje, ako sa prístupy k výchove detí menia v priebehu času a ako rôzne faktory ovplyvňujú formovanie mladého človeka. V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje význam komunity v procese výchovy. Staré príslovie "na výchovu dieťaťa treba celú dedinu" nadobúda nový význam v modernom svete, kde rodiny často žijú izolovane a tradičné štruktúry podpory sa rozpadávajú.
Štvrté Božie Prikázanie ako Základ Rodinnej Úcty
Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri prikázania hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. Boh dáva rodičov hneď na prvé miesto. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.
V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ (Ex 20,12). Vážnosť tohto prikázania je potvrdená doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13).
Moderný Pohľad na Rodinu a Výchovu: Medzi Úctou a Slobodou
Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi. V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority. Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti (aj keď 18-ročný človek ešte nie je dospelý) už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať. Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.
Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve. Žiaľ, mnoho je tiež takých rodičov, ktorí neakceptujú štvrté Božie prikázanie, čím oberajú svoje deti o vnútorné hodnoty. Takýmto rodičom oprávnene úcta ich detí nepatrí. Veď ako môže dieťa ctiť svojich rodičov, ak si hrubo nadávajú, podvádzajú sa, klamú si? Každá takáto manželská hádka, či scéna spôsobuje deťom muky, stáva sa nemožné, aby toto prikázanie deti dodržali. Pri osamostatnení sa detí majú rodičia radiť, usmerňovať, no musia rešpektovať konečné rozhodnutie svojich dospelých detí. Okrem spomínanej oblasti, rodina a rodinné vzťahy sa štvrté Božie prikázanie dotýka aj vzťahu k ľudskej autorite, ako sú kňazi, učitelia, politici, zamestnávatelia, atď. Každá ľudská autorita má odrážať Boha a má byť vykonávaná pre spoločné dobro a ako služba. Na záver chcem ešte raz pripomenúť, že štvrté prikázanie Božie znamená - najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu - byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti. Dobrotivý Boh by niečo také ľuďom nikdy nenariadil. Preto v prvom rade, milí otcovia a matky, dbajte na jeho dodržiavanie, aby ste vychovali svoje deti svojim vlastným príkladom a na spoločnej ceste životom boli pre ne vzorom.
"Dedina" ako Rozšírená Rodina a Komunita: Vplyv Okolia na Dieťa
V dnešnej dobe sa pojem "dedina" rozšíril a zahŕňa nielen rodinu, ale aj širšiu komunitu, priateľov, učiteľov a ďalších ľudí, ktorí majú vplyv na život dieťaťa. Táto rozšírená sieť podpory môže poskytnúť deťom rôzne perspektívy, skúsenosti a vzory, ktoré im pomôžu rozvíjať sa a rásť.
Význam Inšpiratívnych Vzorov: Komunita ako Zdroj Inšpirácie
Komunita pre nás znamená partiu ľudí, ktorí majú spoločný cieľ, podobné hodnoty a vízie. Je jedným z našich základných pilierov, pretože sami zažívame, aké výnimočné je fungovať v obohacujúcej, priateľskej a podpornej komunite. To najdôležitejšie však je, že veríme, že dobrá komunita pomáha násobiť naše úsilie - rozvoj dieťaťa. Nie preto, že chceme aby na konci roka malo medaily okolo krku, ale preto, že v dobrej komunite má mladý človek inšpiratívne vzory, že vidí ako jedna strana podporuje druhú, že každý člen komunity prispieva svojou štipkou k jej rozvoju.
Úloha Rodičov v Komunite: Aktívna Účasť a Spolupráca
Keď sa to darí samej škole a darí sa to samej rodine, je to fajn. Preto sa s rodičmi najradšej rozprávame osobne, radi ich pozývame na komunitné akcie a bavíme sa „len tak“, debatujeme na skupinových aj individuálnych nerodičkách. Ponúkame im programy, v ktorých môžu aj oni niečo naučiť ostatných (najmä deti), vťahujeme ich do prezentovania pokrokov ich detí a otvorene s nimi hovoríme o príjemných aj náročných veciach. Počúvame a chceme byť vypočutí. Stať sa súčasťou komunity, znamená pridať sa k partii ľudí, ktorí sú priateľskí, majú otvorený a rešpektujúci prístup ku svojmu okoliu a záleží im na vzdelávaní svojho dieťa. Sami považujeme za výsadu byť jej členom a rozvíjať ju.
Výchova v Dobe Klamstva a Nedôvery: Spomienky na Minulosť a Realita Súčasnosti
Keď dnes počúva údajné spomienky ľudí na minulý režim o tom, ako sa vtedy mohli pýtať a diskutovať, neverí im. „Ľudia si radi ‚svietia dozadu‘, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Žili sme v klamstve a všetci sme klamali, opisuje v rozhovore Szatmáry. „Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. Rozhovor je súčasťou knihy Kataríny Strýčkovej V ženskom rode, ktorá vyšla v edícii Denníka N. Nepáči sa nám vidieť, že niekto, koho sme považovali za „míľnik“, ktorý nám ukazuje cestu, v skutočnosti nie je míľnikom, ale len náhodným termitiskom. Keby sme si to priznali, museli by sme si priznať aj to, že sme sa na svojej ceste zmýlili, a to nechceme. Nechceme to vidieť. Mnohí ľudia si dodnes práve preto nechcú priznať, že sme žili v mori lží desiatky rokov. Komu sa žiada znehodnotiť svoj život? A pritom sme žili v klamstve a všetci sme klamali. Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. Žili sme navyše tak, že s deťmi sa nediskutovalo. Deti mohlo byť vidieť, ale nesmelo ich byť počuť, preto žiadne dieťa nekládlo otázky. Pýtať sa znamenalo veci spochybňovať a to sa nesmelo. Preto keď dnes počúvam údajné spomienky ľudí na minulý režim, na to, ako sa pýtali a ako diskutovali, pripadá mi to trochu smiešne a dosť smutné, neverím tomu. Ľudia si radi „svietia dozadu“, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Museli sme robiť, čo bolo treba, vždy a všade - v rodine, v škole, v zamestnaní, kdekoľvek. Pýtať sa a diskutovať o svete sa nedalo. A spochybniť? Skoro žiadny som nikdy nemala. Pocit dôvery som zažila v rámci chuligánskej bandy, v partii, keď som mala nejakých 14-15 rokov. V partiách totiž človek cíti puto, ktoré si vyberie a vytvorí sám, slobodne. Rodinu si nemôžete vybrať, partiu áno. Domnievam sa, že nedôveru a spochybňovanie máme priam zapísané v oboch genómoch. Vnútorne spochybňujeme každú autoritu, pretože žiadna autorita, žiadna moc, ktorú sme historicky doteraz zažili, nebola v poriadku. Nikdy sme tu nemali spoločnosť skutočných morálnych autorít, a ak nejaké morálne autority v našej krajine niekedy boli, mali problém - so štátom, s inštitúciami, so spoločnosťou. Myslím si, že v tomto trende pokračujeme, nesieme si to so sebou ďalej. V niečom už možno prekračujeme svoj tieň, ale vo svojej podstate sme stále rovnakí. Len čo sa niekto stane inou/iným, ašpiruje na niečo viac, na zmenu, ostatní ho okamžite začnú zhadzovať, šikanovať a ponižovať. Bola som dieťa rodičov, ktorých bytostne zasiahol holokaust. Obaja boli vtedy veľmi mladí, umelci, bohémi a holokaust prežili. Prišli o všetky rodinné vzory, zväzky, putá a tradície, existenčnú istotu - o všetky dôležité kotviace a korektívne nástroje. Bolo pre nich ťažko predstaviteľné, že dieťa potrebuje viac ako len podmienky na fyzické prežitie. Nechápali, čo ich plačúce dieťa chce, keď je najedené, prebalené a má strechu nad hlavou. V pocite, ktorý naznačujete, ste asi neboli osamotená. Dnes sa už o tom, čo sa stalo s dušami a hlavami detí preživších holokaust, robia vedecké štúdie. Extrémna trauma a stres, ktoré prežili naši rodičia, sa prenáša na deti, často v podobe posttraumatických stresových porúch. Prišla som do styku s desiatkami ľudí, ako som ja. Zuzana Szatmáry so synom Michalom. Dosť mi pomohlo, že ma ako 8-ročnú poslali na dedinu, do Čierneho Balogu. Odtiaľ pochádzala otcova mama. Dostala som sa do rodiny Havlíčkovcov, do jednoznačne naformátovaného veľkého rodinného spoločenstva, ktoré ma prijalo takú, aká som bola. Dokonale som s nimi splynula. Platili tam zrozumiteľné pravidlá, prirodzene diktované počasím, prírodou a hospodárstvom. Nikto sa na nič nehral, každý vedel, aká je jeho rola, kým je. Medzi nimi som zažívala pocit istoty. Mnoho vecí, ktoré som tam aj ako mladé dospievajúce dievča zažila, som prijala úplne prirodzene. Pri mojich rodičoch v Bratislave by to nebolo bývalo možné a otec si bol toho ako intelektuál so silnou sebareflexiou vedomý. Priam existenciálne som sa tam ukotvila. Fascinujúce pritom bolo, že ja som nevedela, že na tú dedinu vlastne patrím. Mama môjho otca, moja stará mama Anna Levy, pochádzala odtiaľ, z osady Krám. Nevedela som, že ju a celú jej rodinu, dohromady 76 ľudí, z Čierneho Balogu niekedy v roku 1943 deportovali a zavraždili v koncentračnom tábore. Už na druhý deň po deportácii urobili aukciu vecí, ktoré po nich zostali. Ľudia na dražbe všetko rozobrali. Múku, hrnčeky, obliečky. Po rokoch som u Havlíčkovcov v rámci svojich povinností zvykla utierať prach aj na jednom obrázku, ktorý dnes visí v mojej kuchyni. Bol to obrázok, ktorý pôvodne patril otcovej mame, mojej starej mame, a ktorý Havlíčkovci kúpili za korunu v spomínanej aukcii. Nebolo o čom hovoriť. Brali to tak, že bola dražba, kúpili na nej obrázok a zavesili ho na stenu. Obaja rodičia z rodiny Havlíčkovcov - mimochodom, volala som ich mama a otec - boli počas vojny v odboji. Brali to tak, že nekolaborovali, stáli na správnej strane. Ja tomu postoju rozumiem. Nemám pocit krivdy. Oni si svoje povinnosti splnili, bojovali aktívne proti fašistom, vychovali deti, urobili, čo bolo treba.
Výchova k Odvahe a Pravde: Hľadanie Autenticity v Živote
Vždy a za každých okolností som sa postavila za pravdu. Nebrala som ohľad na to, aké to bude mať dôsledky, podstatná pre mňa bola pravda. Spomínam si, že raz - boli sme tuším štvrtáci na základnej škole - niekto v škole rozbil okno. Zhodili to na najmenšieho chlapca, ktorý to neurobil. Mali sme triednu, ktorá sa tak veľmi bála riaditeľa, že tomuto chlapcovi v hneve otĺkla hlavu o stenu. Ja som to videla, a keď sme išli na prestávku, povedala som jednej spolužiačke, že táto učiteľka je - a teraz musím samu seba zacitovať - „kurevská povaha, ktorú by bolo treba nakopať do riti“. Táto spolužiačka to, samozrejme, išla žalovať učiteľke. Celý život mám pocit, akoby som do boja za pravdu akosi narukovala. Nie som si istá, že celkom dobrovoľne. Zvykla som si. Možno ako kedysi vojenskí veteráni. Niektorého zverbovali, iný išiel dobrovoľne. Už vám to ostane. Zrada. A je to jedno, či malá v štvrtej triede na základnej škole alebo veľká v ťažkej životnej situácii. Sú zrady také špinavé a poklesnuté, že sa hanbíte za človeka, ktorý zradil. A niekedy najviac bolí taká, ktorá bola „akoby nič“, akoby sa nič zvláštne neudialo. Zrada je proste zlo, ktoré sa nám udeje. A zlo sa nedá zmazať, zabudnúť alebo odstrániť psychoterapiou. Ľudia sa nemenia a zlo nezmizne. Zlo nie je nedostatok dobra. Nesmieme si robiť ilúzie. Nemyslím si, že ak budeme dobrí a pokojní, zlo porazíme.
Sebaobrana a Postavenie sa za Seba: Posilnenie Žien a Dievčat
Vždy som bola zástankyňou toho, že dievčatá a ženy majú ovládať bojové umenia, systém sebaobrany, je jedno aký. Mali by sme sa učiť vedieť sa brániť. Dievča, od prírody fyzicky slabšie, musí mať schopnosť - a musí vedieť, že má schopnosť - brániť sa. Tým nadobudne celkom iný vzťah k svetu. Schopnosť postaviť sa odvážne sama za seba je veľmi konštruktívny akt. Poviem vám príklad. Môj otec bol, ako mnohé slávne osobnosti, domáci tyran. Aj preto, že neznášal domácnosť, rodinnú záťaž, obmedzenia. Mala som asi 15 rokov, keď som jej povedala, že sa mu má postaviť. Nevedela ako, tak som jej poradila, aby mu povedala, nech sklapne, lebo mu jednu vrazí. A predstavte si, ona to urobila. Jej muž a môj otec bol z toho v takom šoku, že bol týždeň ticho. Tak mu to pomohlo, že tomu mama nechcela veriť. Paradoxné je, že sa mi sťažovala, ako ju to v… Nemôžem čakať milosť od prírody. Dobročinnosť je tá najúčinnejšia modlitba. Celý svet je huncút,… Muži sú predsa len gavalieri. Ak vás tlačí topánka,… Príroda nám všetkým vraví: Nikto neklame. … Nechcem čakať milosť od prírody, vydobyť si ju - to je naša úloha, každý mesiac si odlož trochu peňazí, a koncom roka budeš prekvapený, aký chudobný si zostal, viac otrúb namelie jazykom ako sto mlynárov, v očiach milujúcej ženy je aj osol filozofom, peniaze sú koreňom všetkého zla, ale bez ktorého sa nevieme zaobísť tak, ako sa nevieme zaobísť bez zemiakov, Šťastie je vždy to, čo zaň práve považujeme, dobročinnosť je tá najúčinnejšia modlitba, pretože je najnezištnejšia, celý svet je huncút, len on je statočný! Aby sme vám vedeli vybrať tie najlepšie hračky a zároveň vaše objednávky vybavili čo najrýchlejšie, využívame na to súbory cookies a ďalšie technológie. Tlačidlami nižšie s tým môžete súhlasiť alebo to odmietnuť. Deti sú našou budúcnosťou. Súčasne nám však pripomínajú minulosť, na ktorú sme už takmer zabudli. Obdivujeme ich úprimnú radosť a smejeme sa na ich hrách. Napriek detskej jedinečnosti a osobnostnej mimoriadnosti, existujú výroky, ktoré sa zdajú byť pravdivé pre každé dieťa. Tie najobľúbenejšie vám teraz prinášame. A už ich je oveľa viac ako 30. „Dospelí sú len zastaranými deťmi.“ - (Dr. „Každý deň nášho života ukladáme vklady do pamäťových bánk svojich detí.“ - (Charles R. „Svoje deti musíte milovať nezištne. A to je ťažké. „Deti sú ako čerstvý cement. „Deti sú živá správa, ktorú pošleme do časov, ktoré neuvidíme.“ - (John F. „Od detí sa môžete veľa naučiť. Napríklad, koľko trpezlivosti máte.“ - (Franklin P. „Netrápte sa tým, že deti vás nikdy nepočúvajú. „Ak chcete mať inteligentné deti, čítajte im rozprávky. „O hraní sa často hovorí tak, ako keby bolo odpočinkom od vážneho učenia. No pre deti je hranie vážne učenie. „Prišiel som na to, že najlepší spôsob, ako deťom poradiť, je zistiť, čo chcú, a potom im poradiť, aby to spravili.“ - (Harry S. „V očiach dieťaťa nie je žiadnych sedem divov sveta. „Ako to, že malé deti sú také múdre a dospelí takí hlúpi? „Neznevýhodnite svoje deti tým, že ich život spravíte jednoduchým.“ - (Robert A. „Deti nie sú omaľovánky. „Bráňte, otupte alebo zničte predstavivosť dieťaťa a vzali ste mu šance na úspech v živote. „Deti nájdu všetko v ničom. „Celý prvý rok učíme deti, ako chodiť a hovoriť, a potom po zvyšok života im hovoríme, aby boli ticho a sadli si. „Deti milujú toho, kto ich miluje. „Deti nie sú šťastné, keď nemajú čo ignorovať. „Musíte svoje deti milovať nesebecky. Je to ťažké. „Príliš veľa lásky deti nikdy nepokazí. „Učte svoje deti, že sú jedinečné. „Vždy pobozkajte svoje deti na dobrú noc. „Každé dieťa je iné a preto potrebuje individuálnu pozornosť. Každý, kto je rodičom, vie, ako jedinečné je každé dieťa.“ - (W. H. „Rodičia sa musia naučiť počúvať svoje deti bez ohľadu na vek. „Prirodzenou súčasťou materstva je obetavosť. Keď sa stanete matkou, prestávate byť stredobodom svojho vesmíru. „Všetky tie klišé, ktoré ste kedy počuli o pôrode a materstve, to všetko je pravda. „Všetko zlo pochádza zo slabosti. Dieťa je zlé, pretože je slabé. Učiňte ho silným a stane sa dobrým. „Byť mamou na plný úväzok je jedným z najlepšie platených zamestnaní. „S malými deťmi je to ako s intelektuálmi. „Deti sú neskutočne dôležité. „Rozprávky deťom nehovoria, že draci existujú - to už oni dávno vedia.
tags: #citat #aby #sme #vychovali #dieta #potrebujeme