Obdobie raného detstva je plné zázrakov, ale zároveň prináša aj nemalé výzvy, ktoré preveria trpezlivosť a výchovné schopnosti rodičov. Jednou z najnáročnejších situácií, s ktorou sa môžu stretnúť, sú momenty, keď sa dieťa v návale emócií hádže o zem, kričí, búcha alebo inak agresívne reaguje. Tieto prejavy, často spojené s tzv. obdobím vzdoru, nie sú zriedkavé a sú dôležitou súčasťou vývoja dieťaťa. Pochopenie ich koreňov a osvojenie si správnych reakcií môže rodičom pomôcť zvládnuť tieto chvíle s väčším pokojom a efektivitou.
Pochopenie obdobia vzdoru a detského správania
Obdobie vzdoru, ktoré sa u dieťaťa môže objaviť v období jeden a pol až piatich rokov, je zaťažkávacou skúškou a tréningom pre väčšinu rodičov. Nie je to signál zlyhania, ale normálne vývinové obdobie v živote dieťaťa, v ktorom sa snaží presadzovať svoju vôľu a testuje pravidlá a hranice rodičov. Ako uvádza Lucia Drábiková, riaditeľka pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch, ide o prirodzenú fázu, počas ktorej sa deti učia zvládať svoje emócie a objavujú svet okolo seba.
Najnáročnejšie je, samozrejme, zvládať situácie, keď dieťa začne robiť scény na verejnosti, v obchode alebo na ulici ako reakciu na to, že sme mu niečo odmietli. V takýchto chvíľach rodičia často čelia nielen vlastnej frustrácii, ale aj pohľadom a prípadným „dobrým radám“ okolia. Dôležité je pripomenúť si, že výskyt vzdoru nie je signálom zlyhania rodiča. Títo malí ľudkovia sa neustále, od rána do večera, učia nové veci, musia si poradiť v nových situáciách. Sú úzko naviazané na dospelých, ale zároveň túžia aj po nezávislosti. V jednom momente sa kŕčovito držia svojej mamy a vzápätí už šialeným tempom bežia opačným smerom. Nemôžeme sa im čudovať, že toho majú niekedy plné zuby.
Podľa poradkyne a lektorky Martiny Vagačovej, ktorá sa venuje vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove, je potrebné mať na pamäti, že za takouto intenzitou správania sa skrýva legitímna potreba. Napríklad, ak dieťa chce sladkosť v potravinách, v čase pred obedom to môže rodičovi signalizovať hlad, teda fyziologickú potrebu. Tú rodič pochopí, keď pomôže dieťaťu najprv zvládnuť jeho hnev.
Deti sa učia tým, že spoznávajú svet okolo seba všetkými piatimi zmyslami. Fascinuje ich, ako predmety fungujú, čo sa stane ak ich hodia na zem, zohnú, pokazia, alebo pustia. Podľa psychologičky Alexis Clyde z Detského medicínskeho centra v Dallase je takéto správanie úplne normálne. Deti nekazia predmety s úmyslom pokaziť ich, ale s úmyslom zistiť, ako fungujú. Možno to nie je zábavné, keď sa dieťa správa ako malý demolátor a nemá rešpekt pred ničím, nezávisle od ceny.
Ako pri deťoch používať hranice, napraviť svoje chyby a ako mať doma pohodu (podcast Ľudskosť)
Rozhadzovanie jedla: Viac než len neporiadok
Rozhadzovanie jedla u detí je normálne. Ale rovnako nás frustruje! Keď vaše batoľa prvýkrát odhodí zo svojej stoličky pri jedení na zem mrkvu a krásne sa pri tom usmeje, bude sa vám to zdať roztomilé. Situáciu zakončíte slovíčkami "no, no, no," a pohladíte ho po hlavičke. Ak sa však táto situácia začne dennodenne opakovať napríklad s miskou špagiet alebo zeleninovou kašou, budete chcieť s novým nešvárom čo najrýchlejšie skoncovať.
Najskôr skúste pochopiť, prečo deti hádžu jedlo na zem. Bábätká vo veku od šiestich do ôsmich mesiacov málokedy rozhadzujú jedlo zámerne. Od deviatich do dvanástich mesiacov sa však učia systému čin - následok. Rozhadzovaním jedla si teda môžu iba odpovedať na množstvo otázok, ktoré im napadnú: Čo sa stane, keď odhodím túto misku na zem? Aký zvuk to vyvolá? Vráti sa jedlo späť, alebo zostane na zemi? Zakaždým, keď vaše dieťa hodí na zem tanier plný jedla a získa si obrovské množstvo pozornosti od celej rodiny, posilňuje si návyk získavať záujem touto cestou. Batoľatá si hľadajú rôzne komunikačné kanály a my dospelí im nie vždy rozumieme. Hádzanie jedlom môže byť iba prostriedkom na vyjadrenie toho, že dieťa už viac jedla nezje a jeho bruško je plné. Niekedy takto deti reagujú na nové potraviny, ktorých farba alebo textúra je pre nich neznáma a majú z nich obavy.
Kľúč k úspechu: Pokoj a pevné hranice rodiča
Dvoma hlavnými zásadami, aj keď sú náročné, je zachovať pokoj a držať hranice. Pokiaľ sami zachováme pokoj, ľahšie dieťa utíšime. Ako hovorí psychologička Mgr. Romana Mrázová, deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí.
Ako si zachovať pokoj uprostred búrky?
Niekedy je náročnejšie obstáť, pokiaľ dostávame „dobré rady“ od ľudí, ktorí vo svojom spomienkovom optimizme zabudli, že aj ich deti mávali svoje dni. Dobrou metódou je počítať do desať a nevšímať si nevyžiadané rady a komentáre, venovať sa dieťaťu. Martina Vagačová odporúča zhlboka sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Ivan Vyskočil, psychológ pracujúci s rodičmi, tiež zdôrazňuje, že prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Psychologička v odpovedi na otázku rodiča o citlivosti na hlučné zvuky radí: "Keď vás dcérkine správanie „vytočí“, najprv narátate do desať, kým zareagujete, párkrát sa zhlboka nadýchnete."
Pevné a konzistentné hranice
Dôležité je mať stanovené hranice a tie udržať. Nedovoľme dieťaťu, aby nás svojimi scénami manipulovalo. Pokiaľ svojím výstupom dosiahne ústupok zo strany rodičov alebo sa mu podarí zaujať dostatočne ich pozornosť, je vysoko pravdepodobné, že túto taktiku použije aj nabudúce. Vlastné zlyhania nepreceňujme, treba sa však vrátiť k pôvodným pravidlám. Nenástojme na nepodstatných pravidlách, vyjasnime si, čo je kľúčové.
Mgr. Romana Mrázová varuje, že ak rodič nemá v sebe ujasnené hranice a hranicu povolí, lebo mu je dieťaťa ľúto, alebo lebo dnes poslúcha, tak urobí výnimku, či z nejakého iného dôvodu, dieťa sa naučí, že hranica je pohyblivá a začne vyjednávať. Preto je skutočne dôležité myslieť na to, že dieťa nielen zahŕňame láskou a nehou, ale aj vychovávame. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Prevencia ako najlepší nástroj
Ivan Vyskočil zdôrazňuje, že ideálne je nedostať sa až do stavu „hádzania sa o zem“. Preto vyzdvihuje prevenciu. Súhlasí s ním aj Lucia Drábiková, ktorá tvrdí, že prevencia je najlepšia aj v tomto prípade. Znamená to dbať na to, aby dieťa malo naplnené potreby.
Anticipácia a napĺňanie potrieb
Často bývajú spúšťačmi podobných scén únava, hlad, smäd, príliš veľa podnetov alebo nejasná situácia - napríklad aj to, že dieťa nevie, čo sa deje, kam sa ide a podobne. Ak je dieťa unavené a hladné, je oveľa náchylnejšie k výbuchom hnevu. Ak vidíme, že si dieťa na prechádzke trie oči, pôjdeme radšej domov, aby si mohlo čím skôr ľahnúť a oželieme, že sme chceli ešte na 5 minút najskôr skočiť do obchodu.
Jasné dohody pred situáciou
Ak ideme s dieťaťom do obchodu, dôležitá je jasná dohoda, samozrejme, to sa dá až po určitom veku. Dieťa by malo poznať pravidlá, napríklad že si môže vybrať jednu sladkosť alebo že ideme kúpiť tieto veci a nič iné. Po ceste do obchodu si môžeme zopakovať pravidlá, napríklad: „Držíme sa pri sebe, chytáme len, čo kupujeme, a vyberá to mama.“ Pred nákupom si môžeme povedať: „Ideme kúpiť len zemiaky a karfiol.“ Obchádzame kritické regály, ak sa dá. Niekedy pomáha pravidlo „jednej drobnej radosti“, ktorú má nárok kúpiť si každý, kto sa na nákupe zúčastní. Alebo dáme dieťaťu niečo, čo môže žužlať už v obchode, takže sa s neuspokojenou túžbou vyrovná ľahšie. Dieťa môže pri nákupe spolupracovať podľa veku, napríklad dávať veci do vozíka a podobne.
Sebaregulácia rodiča
Dôležité je starať sa o svoj pokoj a nejsť do obchodu už nervózny, s očakávaním, čo zas bude (tzv. sebanaplňujúce sa proroctvo). Sebaregulácia je často nesplnená zodpovednosť nás dospelákov.
Bezpečnosť prostredia a správny výber hračiek
Aby bolo všetko v bezpečí, nielen vaše cennosti a televízia v obývačke, ale hlavne vaše dieťa, dajte pozor na to, čo všetko je dieťaťu v jeho výške dostupné. Použite detské poistky na elektrické zásuvky, dajte pozor na to, aby nič elektrické nebolo dieťaťu prístupné. Na zásuvky či skrine je tiež možné dávať pozor. Všetko, čo si dieťa môže samo otvoriť a môže mu to ublížiť, predstavuje riziko. Schovajte farbičky či perá z detského dosahu, pokiaľ nechcete mať pomaľované všetky steny. Taktiež dajte pozor na všetko rozbitné či na káble.
Ak má vaše dieťa obdobie s deštruktívnymi sklonmi, určite nepotrebuje nové hračky, aby ich pokazilo. Buď mu kúpte hračky, ktoré zničiť nedokáže, ako napríklad Lego, ktoré zároveň podporuje kreativitu, alebo plastelínu, s ktorou sa taktiež môže hrať do omrzenia a ničenie jej neublíži. Keď dieťa ničí všetky hračky okolo seba, nechajte ho hrať sa s pokazenými hračkami.
Kontrolovaná deštrukcia a priestor na vybitie energie
Raz za čas je správnym rozhodnutím, ak úmyselne necháte dieťa byť deštruktívne. Dokáže to dočasne uspokojiť jeho kreativitu, zvedavosť, zároveň je to istý tréning motorických zručností, ale taktiež sa môže naučiť viac aj o príčinách a dôsledkoch. Túto aktivitu skúste dieťaťu ušiť na mieru. Ak rado kreslí, dajte mu veľké papiere a veľa farbičiek. Ak ho fascinuje trhanie a strihanie papiera, využite staré noviny a nechajte ho, nech si robí čo chce a úplne sa vyblázni. Ak rado stavia, a potom ničí, nechajte ho hrať sa s legom. Opäť platí, určite si pravidlá, napríklad to, že dieťa môže kresliť po novinách, ktoré mu dáte vy, ale po žiadnych iných kresiť nemôže.
V prípade, že dieťa rado hádže vecami, je dobré dať mu veľa príležitostí na hru, pri ktorej bude niečo hádzať mimo tieto situácie, skôr v zmysle prevencie, aby si naplnila túto vývinovú potrebu. Teda veľakrát za deň si spolu hádzať loptu, plyšové hračky atď.
Efektívne reakcie na výbuchy hnevu a nežiaduce správanie
Keď už sa nám dieťa o zem hodí, prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Inak je zmysluplné sa zachovať ako pri každej inej emočnej nepohode, napriek tomu, že máme publikum. A to tíšením rozrušeného dieťaťa. Nenafukujeme, nekarháme, nepridávame olej do nepokoja. Cieľom je čo najskôr upokojiť situáciu, a začať treba pri sebe, pretože situácie na verejnosti sú pre väčšinu z nás tie najťažšie.
Prijatie pocitov a stanovenie limitov
Martina Vagačová radí, aby rodič pomohol dieťaťu zvládnuť jeho hnev tým, že sa snaží pochopiť a prijať jeho prežívanie v danej situácii: „Vidím, že už je to tu pre teba ťažké.“ Týmto potvrdzuje pocity a pomáha mu byť zodpovedné za svoje skutky. Ak sa deti cítia bezpečne pri vyjadrení svojho hnevu, hnev začína postupne slabnúť. Potom dajte limity, ktoré zaistia bezpečie pre dieťa a okolie. Povedzte mu: „Si nahnevaný, lebo nemôžeš mať hneď autíčko, ktoré by si chcel. Je mi to ľúto, zlatko. Môžeš dupať, ale nedovolím, aby si ma udrel.“ Týmto limitujete správanie, nie emócie. Tie prijímate. Takto sa dieťa postupne zmieruje so sklamaním. Keď je emócia na ústupe, môžete mu navrhnúť, že ak autíčko tak veľmi chce, môžeme doma vyrobiť zoznam želaní, po ktorých túži. Na tento potom môže nakresliť želané autíčko a keď bude mať nejaký sviatok, ľudia, ktorí ho budú chcieť obdarovať, mu ho môžu kúpiť.
Podobne radí aj „mamička na Instagrame“, ktorá pre zvládanie amokov detí odporúča tri kroky:
- Uistite dieťa, čo sa v danej situácii deje. Potvrďte aj pocity dieťaťa.
- Dôležité je, aby ste vy boli trpezliví. Ak dieťa plače, nechajte ho plakať. Potom mu ponúknite útechu v podobe objatia. Dávate im najavo, že vám na nich záleží.
- Nesmiete podľahnúť emóciám detí. Deti totiž rýchlo prídu na to, že ak prejavia záchvat hnevu, dosiahnú, čo chcú.
Emočný koučing: Učenie sa o pocitoch
Pedagogika nás učí, že „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom, je dôležité si uvedomiť, že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie. Miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“…“viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Odvedenie pozornosti a poskytnutie obmedzených možností
Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“ Vo výchove posilňujeme také vzorce správania, ktorým venujeme pozornosť. Preto je lepšie len vecne odmietnuť manipuláciu alebo scény, nevenovať sa im príliš, nevracať sa k nim, ale, naopak, posilňovať žiaduce správanie, ak dieťa napríklad pekne poprosí, uprace, naučí sa niečo nové.
Doprajme dieťaťu napríklad výber oblečenia. Nie však z celej skrine, ale z vopred pripravených dvoch možností. Ak vidíte, že sa dieťa začína venovať aktivite, ktorej výsledkom by bol len veľký neporiadok, prípadne nejaké škody, povedzte nie. V horšom prípade vás dieťa odignoruje, v tom lepšom prípade vám dovolí vysvetliť, prečo by to nemalo robiť a od činnosti sa nechá odhovoriť. Prípadne dieťa iba nenápadne vyrušte a snažte sa presmerovať jeho pozornosť na obľúbenú knižku, hračku, alebo čokoľvek, čo sa neskončí ničením všetkého okolo seba.
Odchod z miesta konfliktu
Pri výbuchu je dobré odísť čím skôr z obchodu či z kostola a dieťa nechať vonku upokojiť sa, ale dohliadnuť naň, aby si nemohlo ublížiť. Ivan Vyskočil uvádza, že pri extrémnych situáciách môžeme dieťa z obchodu vyniesť, ale je to znak, že dieťa na to nemá. Vtedy nejaký čas do obchodov nechodíme a sebaregulácii a zvládaniu svojich nenaplnených túžob dieťa učíme v situáciách primeraných jeho schopnostiam.
Psychologička Mgr. Romana Mrázová v reakcii na situáciu mamičky Mirky, ktorá nechala svojho syna kričiaceho pred obchodom za rohom ulice, uvádza, že takýto postup bol správny, ak šlo o stanovenie hraníc. "Keď som vyšla spoza rohu, bol najšťastnejší na svete. Na svoje správanie veľmi rýchlo zabudol a už sa to neopakovalo," hovorí Mirka. Je pokoj väčším liekom a záchranou v takýchto situáciách, než hádka, krik či výchovné zaucho.
Riešenie konfliktu po upokojení
Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Ako pri deťoch používať hranice, napraviť svoje chyby a ako mať doma pohodu (podcast Ľudskosť)
Upratovanie po sebe: Dôsledok a zodpovednosť
Pokiaľ ide o upratovanie rozsypaných/zhodených vecí, je namieste neupratovať ich po dieťati, ale nechať ho to spraviť. Len to netreba siliť hneď po hodení, keď je ešte stále napríklad nahnevané a zbytočne sa tak dostanete do mocenských bojov „kto z koho“. Nechajte dieťa radšej chvíľu „vychladnúť“ a potom ho len vecne k tomu vráťte, napríklad keď sa po chvíli bude s vami niečo chcieť hrať. „Áno, idem, ale ešte poď tuto rýchlo pozbierať kocky a hneď sa pôjdeme hrať“ - bez nejakého mentorovania alebo zdôrazňovania, že to je preto, lebo… Ak by to však znamenalo, že celý deň nebudete riešiť nič iné ako vyžadovanie upratovania vecí, tak sa zamerajte len na niektoré situácie.
Špecifické tipy pre rozhadzovanie jedla
- Menej jedla na tanieri: Rozhadzovaním jedla vám dieťa môže dávať signál, že je už najedené. Dávajte mu preto menej jedla, aby nemuselo nedojedené kúsky rozhadzovať či sa s nimi hrať.
- Pozitívne frázy: Neopakujte dieťaťu negatívne frázy v štýle: "Jedlo na zem nehádžeme". Naopak - vymyslite jasnú, špecifickú a pozitívnu vetu o tom, ako by stravovanie malo vyzerať, teda napríklad: "Jedlo patrí na stôl" či "Jedlo nechávame na tanieri".
- Konzistentná reakcia: Deti sa tešia pozornosti, nech už ju vyvolá čokoľvek. Aj keď to vo vás kypí, udržte pokoj a neutrálny tón. Osvojte si pozitívnu frázu a buďte s ňou konzistentné.
- Zníženie dosahu na zem: Keď bábätko zo stoličky nedovidí ľahko na zem, na ktorú jedlo dopadá, venuje viac pozornosti samotnému pokrmu. Navyše bude sledovať ostatných členov rodiny a zapájať sa oveľa viac do rodinného spôsobu stravovania.
- Pozornosť pri jedle: Čo môže byť väčšia zábava, než hádzať jedlo na zem psíkovi, snažiť sa trafiť jeho chvostík a sledovať ho, ako prosí o ďalšie kúsky? Pokiaľ má vaše dieťatko pred (alebo skôr pod) sebou také veselé divadlo, s hádzaním skončí len ťažko. Dieťaťu venujte pri jedení pozornosť a nechajte umývačku aj nevybavené hovory s kamarátkami bokom. Prisuňte ho aj s jeho stoličkou k stolu k ostatným členom rodiny. Keď uvidíte, že jedlo putuje na zem, zdvihnite ho a neutrálne povedzte svoju frázu "Jedlo patrí na stôl". Ak to bude nutné urobiť hoci aj desaťkrát, urobte to a trvajte si na svojom. Jedlo dieťaťu však viac nevracajte a odložte ho nabok. Zhlboka dýchajte a zachovajte si chladnú hlavu, aj keď to nie je vždy jednoduché.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Hoci je obdobie vzdoru a občasné výbuchy hnevu normálne, existujú situácie, keď je vhodné vyhľadať pomoc odborníka. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová objasňuje: „Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať.“ Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia. Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnou záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch.
Tenká hranica medzi ADHD a zlou výchovou
Medzi zlou výchovou a ADHD existuje skutočne veľmi tenká hranica. Mgr. Romana Mrázová prízvukuje, že ide najmä o určenie si mantinelov, ktoré vy ani dieťa neprekročíte. Práve vtedy možno určiť, či dieťa trpí na ADHD alebo nie. Odborníci najlepšie odhadnú problém, keď ho vidno v interakcii rodiča a dieťaťa.
ADHD sa prejavuje zvýšenou motorickou aktivitou, rýchlymi a často neucelenými pohybmi. Deti sú netrpezlivé, mrvia sa alebo neustále poskakujú, často veľa a hlasno rozprávajú, vydávajú rôzne zvuky. Okrem motorického nepokoja sú prítomné aj poruchy pozornosti. Dieťa nevie vydržať pri jednej činnosti alebo ich rýchlo strieda. Takéto deti sa vedia rýchlo rozrušiť. Častým príznakom je aj to, že sa nudia. Väčšinou sa ADHD dá zistiť už v predškolskom veku. Ak má dieťa tieto symptómy, nejde o neposlušnosť dieťaťa, ale diagnózu, ktorú treba riešiť s odborníkom.
Pokiaľ ten, čo zadáva pravidlá je dieťa a je to citeľné už od pohľadu, často je to len o povolených hraniciach. Pokiaľ sú hranice pevne nastavené a dodržiavajú sa, treba prihliadať aj na ostatné diagnostické kritériá, a tiež kritériá spojené s výkonom dieťaťa pri zadanej úlohe.
Keď rodič potrebuje pomoc
Ak rodiča vlastné reakcie, napríklad citlivosť na náhle zvuky súvisiace so zážitkami z detstva, obťažujú a komplikujú mu bežný život, odporúča sa návšteva psychoterapeuta - najlepšie EMDR terapeuta, ktorý by mohol pomôcť spracovať tieto spomienky. V každom prípade vytrvajte vo svojom trpezlivom prístupe k dieťaťu a určite obdobie hádzania čoskoro pominie. Mnoho rodičov sa s týmto problémom pasuje, a nie sú v tom sami. Dôležité je pamätať, že správanie našich detí je často úplne primerané veku, celkom normálne. Jednoducho, sú to deti. A je to len obdobie. Buďte tu pre svoje dieťa - aj tým, že mu jasne postavíte hranice, na ktoré sa okrem vašej náruče môže v tom svojom emocionálnom pretlaku spoľahnúť. Rodič, ktorý dokáže ostať v týchto skúškach pevný a pokojný, musí obstáť.
tags: #co #robit #ak #sa #vam #dieta