Situácie, kedy sa z nášho malého anjelika stáva umrnčaný čertík, poznáme asi všetci. Neustále pofňukávanie, že sme nevyhoveli jeho aktuálnej požiadavke, je tak znervózňujúce, že máloktorý rodič to dokáže ustáť. Mnoho rodičov sa stretáva s obdobím, keď ich dieťa neustále mrnčí, a ak sa aj vy nepovažujete za šťastlivca, ktorého bábätko dokáže prespať celú noc a namiesto toho stále len narieka a kričí, pravdepodobne padáte od únavy. Ako sa v takýchto prípadoch zachovať? Väčšina rodičov v skutočnosti nedokáže presne vysvetliť, čo vlastne znamená, keď sa správanie dieťaťa označí ako umrnčané alebo ufňukané. V tomto článku sa pozrieme na to, prečo deti mrnčia, ako rozlíšiť rôzne typy správania a aké stratégie môžu rodičia použiť na efektívne zvládanie tohto náročného, no často prechodného obdobia.
Prečo dieťa mrnčí? Pochopenie základných príčin
Mrnčanie nie je len nepríjemný zvuk, ale často signál, ktorý nám dieťa vysiela. Odborníci sa zhodujú, že mrnčanie je prechodné štádium medzi plačom a sťažovaním sa. Bábätko ním vyjadruje nespokojnosť, frustráciu alebo rozčarovanie. Aj keď je to pre rodičov náročné, nemali by to brať na ľahkú váhu. Toto správanie vychádza väčšinou z pocitu frustrácie a bezmocnosti. Čoskoro sa však stane zvykom, najmä vtedy, ak dieťa vidí, že na svoju „ufňukanú“ akciu dostane od rodiča reakciu, ktorú chce získať. Vždy je však dôležité najskôr porozmýšľať nad tým, prečo s vami dieťa komunikuje umrnčaným tónom. Možno ste boli príliš zaneprázdnení? Prípadne došlo vo vašej rodine k nejakej veľkej zmene?
Najčastejšie príčiny umrnčanosti u detí:
- Nenaplnené základné potreby: Najčastejšie dieťa mrnčí, keď je hladné, smädné, unavené alebo má špinavú plienku. Tieto základné fyzické potreby sú primárnymi spúšťačmi nespokojnosti u malých detí, ktoré ich ešte nevedia vyjadriť slovami.
- Nuda: Deti sa môžu nudiť, rovnako ako dospelí. Ak dieťaťu chýbajú podnety a aktivita, môže sa nudiť a vyjadrovať to mrnčaním v snahe upútať pozornosť.
- Prerezávanie zúbkov: Prerezávanie zúbkov môže byť pre dieťa veľmi nepríjemné a bolestivé, čo prirodzene spôsobuje umrnčanosť a podráždenosť.
- Rastový špurt: Zažívate občas dni, kedy sa vaše dieťatko správa úplne inak ako obvykle? Zo spokojného bábätka je zrazu podráždené a za všetko mrnčiace. Počas prvého roka svojho života vyrastie bábätko priemerne o 25 cm. V minulosti sa verilo, že dieťatko rastie plynule, každým dňom približne rovnakým tempom. Dnes už však na základe mnohých výskumov vieme, že to tak nie je. Deti rastú v skokoch, čiže obdobie rastového pokoja strieda krátke, často len jedno či dvojdňové obdobie rýchleho rastu. Za pár dní môže dieťatko vyrásť aj viac ako jeden centimeter. Rýchly rast môžu deti pociťovať určitým nepohodlím. Aj keď tomuto javu nepripisujeme v období do jedného roka vyslovene bolesť, napnutie svalov a pocity bábätka pri rýchlom raste môžu byť nepríjemné. V období rastu si môžeme všimnúť aj zvýšený hlad dieťatka.
- Nedostatok spánku a únava: Nedostatok spánku môže byť príčinou umrnčanosti. Najmä pri menších deťoch je dobré si nastaviť denný rozvrh. Vďaka tomu viete predísť pocitom únavy alebo hladu, ktoré najčastejšie vedú k tomu, že sú deti umrnčané a nervózne.
- Frustrácia a bezmocnosť: Rovnako viete predchádzať pocitom frustrácie, keď si dieťa vyžaduje vašu pozornosť a nedostáva ju. Ak za vami príde dieťa s tým typickým poloplačlivým tónom, je to väčšinou znak, že je v situácii, v ktorej si nevie poradiť alebo sa cíti bezmocne.
- Kopírovanie správania rodičov: Aj rodič je len človek. Často sa cíti bezmocne a nevedome si vtedy povzdychne typickými vetami, ktoré, samozrejme, deti vnímajú veľmi citlivo. V konečnom dôsledku je aj ich správanie odrazom toho, čo najčastejšie vidia doma.
- Spánková regresia: Detičky od 4 mesiacov prechádzajú obdobiami spánkovej regresie. Toto je prirodzená súčasť vývoja, kedy sa menia spánkové cykly dieťaťa, čo vedie k častejšiemu budeniu a mrzutosti.
- Reakcie okolia: Reakcie okolia môžu byť pre rodičov umrnčaného dieťaťa veľmi zraňujúce, a to sa potom prenáša aj na dieťa.
Večerná škola: 100 otázok o online svete - ako komunikovať s deťmi
Stratégie pre efektívne zvládanie detského mrnčania
Ak ste na tom podobne ako mnoho iných rodičov, možno si pri čítaní tohto článku uvedomíte, že vaša štandardná reakcia na fňukanie až tak dobre nefunguje. Vo väčšine prípadov to možno nakoniec vzdáte a vyhoviete svojmu dieťaťu. Ale netreba sa obávať. Na začiatku si však musíte uvedomiť, že každé dieťa je iné. Rovnako sa môžu líšiť aj jeho reakcie, ak sa doma pokúsite zaviesť nové vzorce správania. Dôležité je tiež si pripomenúť, že je to naozaj len obdobie. Prejavy emócií cez mrnčanie sú najčastejšie u menších detí a zvyknú miznúť vo veku okolo 6-7 rokov.
- Pokojný a premyslený prístup: V prvom rade by ste sa mali na chvíľu zastaviť a nereagovať hneď prehnane. Ak ho zahriaknete alebo budete jednoducho fňukanie ignorovať, v oboch prípadoch sa tento pocit bezmocnosti u dieťaťa zosilní. Skúste si zachovať chladnú hlavu a pokojným tónom hlasu dieťa vyzvite, aby svoju požiadavku vyjadrilo bez fňukania.
- Učenie sa efektívnej komunikácie: Deti si niekedy ani neuvedomujú, aký tón hlasu už rodičia považujú za „fňukací“. Skúste nahrať hlas svojho dieťaťa, keď je umrnčané či otravné. Pustite mu to a pokúste sa mu vysvetliť, ako vtedy znie a ako to vnímate. Rovnako nahrajte svoju reakciu, aby si dieťa mohlo porovnať, že ak bude reagovať týmto spôsobom, ani váš hlas nebude pôsobiť veľmi príjemne.
- Podporujte verbálne vyjadrovanie: Nepodporujte ufňukaný tón. Skúste dieťaťu pokojne vysvetliť, že ak vás o niečo požiada normálnym hlasom, tak ho vypočujete. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Nastavenie jasných pravidiel a dôslednosť: Zmena návykov si vyžaduje istý čas. Úspechy sa neobjavia po dni, možno ani po niekoľkých dňoch praktizovania týchto trikov. Musíte však vytrvať. Akonáhle totiž preukážete frustráciu z toho, že sa veci nepohli k lepšiemu, deti to hneď využijú.
- Dôslednosť v odmeňovaní a motivácii: Pri starších deťoch si skúste nastaviť pravidlá, že vždy, keď začne pre niečo fňukať, hodí cent do fľaše. Nastavte si pravidlá aj pri pobyte mimo domu. Dieťa môžete motivovať malou odmenou, ak zvládne nákup alebo pobyt v parku bez fňukania.
- Pozitívna spätná väzba: Ak sa vaše dieťa naučí vyjadriť svoje potreby bez fňukania, je to veľká vec. Za to si zaslúži vašu pochvalu. Pokiaľ však vaše dieťa za vami príde a svoje potreby vyjadrí normálnym hlasom, skúste mu dať pozitívnu odozvu ideálne aj viackrát do dňa, pokiaľ je to možné.
- Vytváranie predvídateľného prostredia a denného režimu: Najmä pri menších deťoch je dobré si nastaviť denný rozvrh. Vďaka tomu viete predísť pocitom únavy alebo hladu, ktoré najčastejšie vedú k tomu, že sú deti umrnčané a nervózne. Rovnako viete predchádzať pocitom frustrácie, keď si dieťa vyžaduje vašu pozornosť a nedostáva ju.
- Kvalitná pozornosť: Ak vám dieťa niečo hovorí, vypočujte ho, znížte sa na jeho level, udržujte počas počúvania očný kontakt. Toto posilňuje pocit, že sú vypočuté a ich pocity sú validné.
Rozmaznané dieťa vs. umrnčané dieťa: Dôležité rozdiely
Je dôležité rozlišovať medzi umrnčaným dieťaťom a rozmaznaným dieťaťom. Batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové, nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Rozmaznané dieťa očakáva, že sa všetko bude točiť okolo neho, a vyžaduje si špeciálne zaobchádzanie. Umnrčanosť môže mať rôzne príčiny, ktoré nie súvisia s rozmaznanosťou. Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca. Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
Znaky rozmaznaného dieťaťa:
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školopovinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa cíti ako centrum vesmíru a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane. Rodičia ho chránili pred povinnosťami a zlyhaním. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky.
- Má nízku sebadôveru: Hoci sú tieto deti chované ako v bavlnke, v skutočnom svete si musia veci vybojovať. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina a dáva to najavo.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo.
Ako odučiť dieťa rozmaznaným manierom a stanoviť zdravé hranice
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že ak musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.
Tipy pre nastavenie hraníc a odučenie rozmaznanosti:
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte: Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny: Vaše nie je dôležité pre jeho vývoj.
- Nenechajte dieťa vyhrať: Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením: Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti: A to najmä za nemateriálne veci.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých: Napríklad: „Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?“
- Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje, moje“, nasmerujte jeho pozornosť na „naše“: Podporujte pocit spolupatričnosti a zdieľania.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu: Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (napríklad: „Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť.“).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest: Pozitívna motivácia je vždy účinnejšia.
Obdobie vzdoru: „Prvá puberta“ a ako ju prežiť
Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Riešenia pre zvládanie detského vzdoru:
- Pokoj a rozvaha: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
- Bezpečnosť a vyčkávanie: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrie (tak, aby sme mu neublížili).
- Odvedenie pozornosti: Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napríklad hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Dajte dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chyťte rúčky alebo nôžky, pozrite priamo do očí a rozhodne a rázne povedzte: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Vysvetľujte, vysvetľujte, vysvetľujte: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vráťte sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávajte.
- Hovorte s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
- Mentálny vek: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Večerná škola: 100 otázok o online svete - ako komunikovať s deťmi
Spánok a jeho kľúčová úloha v správaní dieťaťa
Dobrý a výdatný spánok je esenciálny pre zdravie, fyzické aj psychické, najmä pre bábätká, ktoré ho potrebujú pre zdravý vývoj. Časté budenie sa v noci je u detí celkom prirodzené a bežné, a zároveň, možno nevedomky robíte chyby, ktoré mu v spánku bránia. Každé dieťa je iné, preto je dôležité neporovnávať a rátať so spánkovou regresiou. Jedno prespí pomaly celú noc a vy len ticho závidíte, zatiaľ čo to vaše sa budí aj dvadsaťkrát. Budenie sa v noci je bežná súčasť spánkového cyklu a týka sa aj dospelých. Výskumy ukazujú, že keď bábätká dosiahnu napríklad 6 mesiacov, rodičov budia menej, nie že by sa deti budili menej.
Určite nerezignujte na zdravú spánkovú rutinu: kúpanie, kŕmenie, prebaľovanie, obliekanie pyžamka, uloženie do postele, túlenie sa a čítanie rozprávky, zhasnutie a nechanie spať. Konzistencia je kľúč a trpezlivosť vaša sila.
10 Najčastejších chýb v spánkovom režime, ktorým sa vyhnúť:
- Spánková rutina nie je v rovnakom čase: Do veku 4 - 6 mesiacov majú bábätká rozhádzané spinkanie, budia sa často a nemajú ešte také vedomie o noci a dni ako staršie deti a dospelí. Až od 4. mesiaca sa postupne začína vyvíjať skutočný cirkadiánny rytmus - vnútorné, biologické hodiny. Tie nám hovoria, kedy je čas na spánok a sme unavení a kedy sa máme zobudiť, už je ráno. Novorodenec trávi viac času v hlbokom spánku, u starších detí a dospelých sa strieda ten ľahký s hlbokým a práve v tomto veku je naznačený prechod aj u bábätiek. Jednou z nich je konzistentnosť v tom, kedy večer začne chodiť spávať. U malých detí je to najlepšie okolo 6. - 7. hodine večer. Záleží aj na tom, kedy dieťa prejavuje únavu, takže polhodinka/hodinka hore dole je v poriadku.
- Nedodržiavanie rituálov pred spaním: Konzistentnosť by ste mali dodržiavať aj v prípade rituálov pred spaním, ktoré dieťaťu napovedajú, že sa neodvratne blíži spánok. Teda teplý kúpeľ, stíšenie a vypnutie obrazoviek (TV, tablet), tlmené svetlo, koniec hraniu, nakŕmenie, prebalenie, obliekanie do pyžamka, rozostlaná postieľka a pripravená kniha na čítanie. Začnite aspoň hodinku pred uložením, aby ste podporili vzájomný bonding, pustite relaxačnú hudbu, zaspievajte si - a určite pred spánkom žiadne bláznenie, cvičenie či iné rozptyľovanie, ktoré dieťa nabudí a rozblázni. Vytvoríte tak rutinu, ktorá je pre dieťa pravidelnosťou, predvídateľná a teda sa bude cítiť bezpečne. Zároveň regulujete denné a nočné hormonálne cykly, teda podporujete správne nastavenie vnútorných hodín. Ak by ste tieto časy stále menili, môžete premeškať napríklad signály únavy, takže od vyčerpania nebude vedieť zaspať.
- Nerozpoznávanie signálov únavy: Každá mama či tato spoznávajú svoje dieťatko, preto je bonding taký dôležitý. A spoločne strávený čas, venovanie sa dieťaťu vám umožní spoznať aj napríklad také príznaky únavy, signály na to, že je pripravené spať. Stáva sa, že rodičia sú natoľko zaneprázdnení, že si signály nevšimnú. Skúste ale v rámci zavedených spánkov cez deň všímať blížiaci sa čas spánku, vezmite dieťa do zatemnenej miestnosti, spomaľte aktivitu, činnosť, prípadne pustite pokojnú hudbu, biely šum (čo na vaše dieťa funguje), hladkajte ho, ľahnite si spolu, rozprávajte rozprávku a všímajte si, či tu tieto signály sú. Aj to môže pomôcť. Signálom, že dieťa je vyčerpané a že ste to premeškali, môže byť aj prehnaná aktivita, krik, plač - prestimulované a vyčerpané dieťa môže byť jedno menšie tornádo. Vtedy odstráňte stimuláciu, hry, opäť radíme vziať dieťa na tiché miesto a dopriať mu čas na upokojenie - pokojne sa s ním hojdajte, spievajte mu, rozprávajte rozprávku.
- Spánkové „barličky“: Rodičia sa stretávajú s najrozmanitejšími radami, ako dieťa primäť k spánku celú noc. Napríklad nereagovať na plač, ktorým dieťa signalizuje stres, strach alebo volanie o pomoc so zaspaním. Radíme presný opak - ak sa bábätko prebudilo a srdcervúco plače, znamená to, že ho máte uistiť o svojej prítomnosti, teda poskytnúť mu pocit bezpečia. To však neznamená, že keď sa bábätko prebudí, každý raz vyskočíte a zareagujete na každé jeho mrnčanie. Niekedy sa dieťa prebudí, zamrnčí, obráti hlávku a opäť zaspí. V noci ho miesto vyťahovania, kolísania, prechádzania sa s ním (tzv. pomocné barličky pre spánok), hojdania radšej nechajte v postieľke a ľahnite si k nemu, hladkajte ho, pritúľte sa. Takto ho postupne naučíte zaspávať bez vašej pomoci.
- Nedostatočne vyplnený čas cez deň: Keď deti prežívajú spánkovú regresiu, veľakrát sa tak deje preto, že prechádzajú istými vývojovými míľnikmi. Tieto svoje nové schopnosti chcú praktizovať - preto im poskytnite dostatočný priestor na to práve cez deň. Niekedy, keď sa deťom cez deň nevenujeme, chcú to dobehnúť vtedy, keď by mali spať. Skúste sa postarať o to, aby mali dostatok stimulov a podnetov cez deň, vyplnený čas zábavou, aktivitami, pohybom a slnkom - nie televíziou. No neprežeňte to. Večer vám budú určite lepšie zaspávať. Mimochodom - to isté sa týka aj stravy. Niektoré deti večer štrajkujú pre hlad a keď sa dobre nasýtia, získajú energiu na hru, kdeže tam po spánku. Preto správna výživná strava cez deň (hovoríme o starších deťoch) pomôže, aby večer nepocítili vlčí hlad.
- Nevhodné prostredie na spánok: Prítmie a tma majú upokojujúci účinok, pomáha nám lepšie a kvalitnejšie spať. Na to nezabúdajte ani pri poobedňajšom spánku u detí. Vytvoriť im vhodné prostredie na spánok, či už denný alebo večerný, je rovnako dôležité. To platí napríklad o rozptýleniach, ktoré je dobré odstrániť, stlmiť televíziu, alebo rovno vypnúť, odstrániť mobily a tablety, pripraviť prítmie, čistú, dobre vetranú izbu s primeranou teplotou a komfortnou posteľou, dieťa neprehriať teplým oblečením, pripraviť biely šum (funguje u bábätiek, ktoré sú zvyknuté na zvuky a hluk z obdobia pobytu v maternici), ak to funguje, alebo ho uložiť spať do miestnosti, kam nezasahuje priveľa hluku z ulice, štekot psa a krik hrajúcich sa detí.
- Príliš dlhý denný spánok alebo neskoré večerné zaspávanie: Postupne ako deti rastú a vyvíjajú sa, počet denných spánkov sa znižuje a aj nočný spánok sa mení. Ak budete siliť denný spánok cez deň, môže sa vám stať, že večer nebude dosť unavené na spánok a zaspávanie bude bolestivejšie a dlhšie trvať, alebo sa dieťaťu bude horšie zaspávať v noci po prebudení, či vás už o piatej ráno bude ťahať z postele. Výskumy ukázali, že ranné vstávanie v tú istú hodinu je oveľa dôležitejšie pre bdelosť a energiu cez deň. A čím neskôr ho dáte večer spať, tým horšie môže zaspávať alebo na druhý deň bude len viac unavenejšie a podráždenejšie.
- Obrazovky, tablety a modré svetlo pred spaním: Hoci sa odporúča, aby deti do dvoch rokov neboli vystavené obrazovkám moderných technológií, nie vždy sa to dá dodržať. Odporúčame aspoň hodinu, dve, tri (v rámci vašich možností) pred spánkom vypnúť všetky obrazovky ako súčasť spánkovej rutiny, ale aj preto, že modré svetlo potláča produkciu melatonínu, hormónu povzbudzujúceho ospalosť. Navyše niektoré štúdie hovoria, že každá hodina naviac strávená na obrazovke môže dieťa stáť až o 26 minút menej spánku v noci. Nešlo len o kratší spánok, ale aj horšie zaspávanie.
- Priskoré presedlanie z postieľky na veľkáčsku posteľ: Je vaše dieťa skutočne pripravené na prechod do väčšej postele? Odporúčame postupné „premiestňovanie“ a zvykanie si na veľkáčsku posteľ alebo spanie vo vlastnej detskej izbe. Alebo z tohto procesu spravte malú oslavu - dieťa si vyberie vlastné obliečky, plyšáka, tlmené nočné osvetlenie - ale postieľku pre istotu stále nechajte pripojenú k vlastnej posteli ako pripomienku, že stále je u vás vítané. A potom sa spoločne rozhodnite - aj s dieťaťom - dať jej zbohom.
- Nerealistické očakávania rodičov: Všetky tieto rady sú krásne a dobre znejú, ale prax je a býva úplne iná. Jednak preto, že každé dieťa je malá osobnosť a individualita a možno práve v prípade toho vášho neplatí nič z toho, čo tu spomíname. Práve konzistentnosť u oboch rodičov je dôležitá pri navykaní si na istý režim a rutinu. Radšej, než by sa zo spánku mal stať boj, sa odvráťte ako od našich rád, tak od rád známych či z výchovných knižiek, nalaďte sa na vlastné dieťa a vytvorte si taký režim/nerežim, aby to vyhovovalo hlavne vám. A vôbec nevadí, ak budete flexibilní a sem tam rutinu narušíte. Alebo narušíte flexibilitu sem tam rutinou.
Pravidlá platné pre všetkých pri spánku:
- Ukladajte dieťatko spinkať na chrbát na pevnej, rovnej podložke, žiadne mäkké vankúšiky, hračky či iné mäkké objekty, do ktorých by sa mohlo ponoriť a predstavovali by prekážku pre dýchacie cesty.
- Ukladajte deti spať bez prekrytia úst, nosa, hlavy kvôli dýchacím cestám.
- Ukladajte ich nadojčené, nakŕmené, prebalené, čisté.
- Ukladajte ich do čistej, vyvetranej miestnosti s vhodnou teplotou a vlhkosťou, bez cigaretového dymu.
- Deti do 1 roka potrebujú našu asistenciu, neignorujte ich potreby - aj potrebu blízkosti rodiča.
- Ste vyčerpaní? Ľahnite si spať vedľa dieťaťa aj vy a povinnosti odložte na inokedy - vaše zdravie je prvoradé.
Rodičovská perspektíva a sebaobviňovanie
Rodičia si často neuvedomujú, aké dôležité je zaujímať sa o potreby a dôvody správania dieťatka a porozumieť im. Dostatok informácií o našich deťoch nám často pomôže vyriešiť zdanlivo náročné situácie a zachovať sa správne. Napríklad ak dokážeme identifikovať obdobie rýchleho rastu dieťatka, dokážeme sa na neho pozerať ako na dieťa, ktoré potrebuje našu pomoc, a nie na protivné či umrnčané dieťa.
Výchova náročného dieťaťa je náročná pre celú rodinu. Dôležité je uvedomiť si, že dieťa sa ako „náročné“ narodí a sebaobviňovanie nie je opodstatnené. Mnohí rodičia, aj keď robia maximum, aby bola ich ratolesť spokojná, sa stretávajú s nepochopením okolia, ktoré tvrdí, že „oni také deti nemali, všetky boli kľudnučké“. Tieto reakcie môžu byť veľmi frustrujúce a viesť k pochybnostiam o vlastných rodičovských schopnostiach. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je individualita a porovnávanie je kontraproduktívne. V konečnom dôsledku je dôležité, aby si rodičia dopriali čas na oddych a hľadali podporu u odborníkov, ak cítia, že situáciu nezvládajú. Takisto je dôležité nechať si pre seba vlastný stres a obavy, pretože dieťa môže cítiť napätie rodiča.
Tipy pre rodičov náročných detí:
- Prijmite, že vaše dieťa je iné: Každé dieťa má svoju jedinečnú osobnosť a temperament.
- Nekonfrontujte sa s výchovou iných rodičov: Sústreďte sa na špecifické vlastnosti a črty osobnosti vášho dieťaťa, nie na to, ako to robia iní.
- Hľadajte podporu u odborníkov: Ak pociťujete bezmocnosť alebo si nie ste istí, ako reagovať, detský psychológ alebo pedagóg vám môže poskytnúť cenné rady a nástroje.
- Nezabúdajte na seba a doprajte si čas na oddych: Vaše psychické zdravie je kľúčové pre celú rodinu.
Pamätajte, že aj tie najnáročnejšie obdobia sú len fázou. S láskou, trpezlivosťou a správnymi stratégiami môžete pomôcť svojmu dieťaťu prekonať obdobie mrnčania a rozvíjať sa v spokojného a vyrovnaného jedinca.
tags: #co #robit #ked #dieta #stale #mrnci