Obdobie okolo druhého roku života je pre rodičov jednou z najkrajších, ale zároveň najnáročnejších výziev. Je to čas, kedy sa dieťa začína prejavovať ako samostatná bytosť, buduje si svoje „ego“ a skúma hranice toho, čo si môže dovoliť. Ak máte pocit, že vás vaše dvojročné dieťa neustále odstrkuje, nerešpektuje príkazy alebo ignoruje vaše požiadavky, vedzte, že v tom nie ste sami. Mnoho rodičov sa v súčasnosti cíti výchovne bezmocných, nešťastných a pýta sa: „Čo mám robiť, aby sme boli opäť v harmónii?“
Prečo dieťa v tomto veku „neposlúcha“?
Je dôležité pochopiť, že malé dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, v rámci takzvaného separačno-individuačného procesu. Medzi prvým a druhým rokom si vývinovo uvedomuje svoju autonómiu. Začína narážať na výchovné požiadavky rodičov, ktoré psychológovia nazývajú „superego“. Ak dieťa odmieta poslúchnuť, nemusí ísť o zlú vôľu, ale o proces vymedzovania sa.
Uznávaná psychologička Eva Reichelová zdôrazňuje, že „nezvládnuteľné“ dieťa z odborného pohľadu často znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu, no kľúčom je predovšetkým náš emočný kontakt s dieťaťom.
Riziká „kultu dieťaťa“ a prílišnej benevolencie
Dnešná spoločnosť často stavia dieťa na piedestál, pričom rodičia nahrádzajú živú emočnú výmenu neosobnými technológiami. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo.
Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca. Pamätajte na slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa.
Ako správne nastavovať hranice
Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
Chyby, ktorým sa treba vyhnúť:
- Výčitky: Pre vaše dieťa sú výčitky len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“
- Otázky „Prečo?“: Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď.
- Prosenie a prosíkanie: S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
- Napomenutia bez následkov: Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne.
- Nepriateľské reakcie: Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
Preferenčné rodičovstvo: Keď dieťa „chce len ocka“
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené!
Preferovanie jedného rodiča pred druhým nie je rovnaká vec ako láska. To, že dieťa zrazu chce pre všetko otecka alebo mamičku, hoci to tak doteraz nebolo, neznamená, že vás prestalo ľúbiť. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou.
Jak na období vzdoru a separační úzkost
Praktické kroky, ako situáciu riešiť
Ak máte pocit, že dieťa je extrémne náročné, výchovnú nezvládnuteľnosť považujte za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
- Nájdite príčinu problému: Keď sú deti neposlušné alebo vzdorujú, často tým dávajú len najavo, že potrebujú, aby ste si ich všimli, lebo si nevedia poradiť so svojimi emóciami.
- Dovoľte dieťaťu rozhodovať: „Chceš si najprv upratať izbu alebo ideš do obchodu?“ Tým, že deťom nechávate určitú kontrolu nad situáciou, prejavujete im rešpekt a zároveň im ponechávate zodpovednosť za rozhodnutie.
- Presmerujte negatívnu energiu: Ak je dieťa ešte malé, pokúste sa s ním nadviazať spojenie pomocou nejakého fyzického kontaktu, vtipnej situácie alebo hry. Keď takto nadviažete kontakt a nálada sa zmení, môžete znovu povedať, čo má dieťa urobiť.
- Jednajte racionálne: Rozprávajte dieťaťu príbeh o tom, čo sa stalo, aby ste mu pomohli pochopiť jeho pocity. Tento postup pomáha rozvíjať emocionálnu inteligenciu dieťaťa i celej rodiny.
Pamätajte, že základy rozumnej výchovy sú v uvedomení si povahových čŕt dieťaťa a v citlivom prístupe. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporujte, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmte. Každé dieťa potrebuje disciplínu, no trest je iba jeden z aspektov disciplíny. Aby sme sa dopracovali k disciplíne, musíme dieťa predovšetkým usmerňovať, veľa vecí mu vysvetľovať, povzbudzovať ho, oceňovať pekné a správne prejavy správania, byť dobrým príkladom a stanovovať jasné a jednoznačné pravidlá.
tags: #co #robit #ked #ma #2 #rocne