Pocit, že dieťa nie je chcené, môže mať hlboký a trvalý dopad na jeho psychický vývoj. Je dôležité, aby rodičia a opatrovatelia boli citliví na potreby dieťaťa a vedeli, ako reagovať na jeho pocity neistoty a odmietnutia. Tento článok sa zameriava na stratégie a rady, ako pomôcť deťom, ktoré sa cítia nechcené, a ako podporiť ich emocionálnu pohodu. Všetky deti si myslia, že sú úžasné, no to, ako sa po čase začne dieťa skutočne cítiť, závisí v značnej miere od toho, aké správy dostáva zo svojho okolia v ranom veku, a to najmä od rodičov. Ak v rodičoch vidia „nie si tu vítaný“, vzniká v nich tiež pocit „nie som vítaný“. Z posolstva „nie si dostatočný“ (nevyhovujúci, dosť dobrý) vzniká „som nedostatočný“. Tieto rané skúsenosti formujú ich sebahodnotu a ovplyvňujú ich budúce vnímanie seba samých.
Rozpoznanie a pochopenie pocitu nechcenosti u dieťaťa
Dieťa sa nerodí s negatívnymi pocitmi voči sebe. Schopnosť milovať sám seba do značnej miery určuje, ako sa bude v budúcnosti človek cítiť, určuje, aký pocit bude mať sám zo seba a čo bude sám k sebe cítiť. Preto je kľúčové včas rozpoznať signály, ktoré naznačujú, že sa dieťa cíti nechcené alebo nedostatočné. Tieto signály môžu byť rôznorodé a často sú jemné.
Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.
Medzi signály, ktoré by rodičia nemali ignorovať, patrí, ak dieťa často plače na prvý pohľad bez jasného dôvodu, alebo ak je neustále smutné. Ak ho nebavia aktivity, ktoré predtým zbožňovalo, alebo sa izoluje, nechce vstať z postele, ignoruje kamarátov či blízkych, môžu to byť vážne varovné signály. Tieto prejavy môžu naznačovať depresívnu poruchu, pri ktorej majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Pocit osamelosti, ktorý pre ne vyplýva z ťažkostí pri hľadaní kamarátov, môže tiež viesť k nízkemu sebavedomiu. Všímajte si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Ak máte akékoľvek pochybnosti, vyhľadajte pomoc. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Môžu ovplyvňovať účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
Kľúčová úloha rodičov pri budovaní sebahodnoty
Poskytnúť dieťaťu bezvýhradnú lásku, ktorá mu dá najavo „si v poriadku a máme ťa radi takého, aký si“, to je náročná požiadavka i napriek tomu, že väčšina rodičov poskytuje svojim deťom čo najviac lásky. Láska k sebe samému je kľúčom k zdravej psychike. Rodičia hrajú nezastupiteľnú úlohu v tom, ako si dieťa túto lásku vybuduje. Je dôležité jednať s dieťaťom s úctou. I keď dieťa potrebuje nejakú istotu, pravidlá a hranice, potrebuje zároveň priestor, voľnosť k učeniu a objavovaniu sveta, aby sa neskôr mohlo postaviť na vlastné nohy. Keď dieťa vyjadruje negatívne pocity voči sebe, musí si rodič (i terapeut!) dávať pozor, aby mu neprotirečili. Aby sa cítilo vo vzťahu k sebe lepšie, musíme ho priviesť späť k nemu samému, rozvíjať jeho sebauvedomovanie.
V našej výkonnostnej spoločnosti sa už v detskom veku začína konkurenčný boj. Neustále sa porovnáva a stále sa zvažuje a posudzuje hodnota. Spoločnosť kladie na rodičov veľký tlak, aby boli dokonalí. Je dôležité si uvedomiť, že dokonalosť neexistuje a že je v poriadku robiť chyby. Sociálne siete často ukazujú idealizovaný obraz rodičovstva, pričom je dôležité si uvedomiť, že realita je často iná. Rodičovstvo je krásne, ale aj náročné. Je normálne, že rodičia občas túžia po prestávke od rodičovstva. Nie je hanba cítiť sa unavene. Rodičovstvo nie je len sebaobeta, ale zároveň prináša veľa radosti a naplnenia. Je dôležité, aby rodičia vnímali rodičovstvo ako niečo, čo im stojí za to.
Ako zvýšiť sebavedomie vášho dieťaťa | Rodičovské správanie
Efektívna komunikácia: Základ dôvery a porozumenia
Komunikácia s deťmi je kľúčová pre ich výchovu a rozvoj. Je dôležité, aby rodičia vedeli, ako s deťmi rozprávať, aby ich počúvali a rozumeli im. Otvorená komunikácia od útleho veku je dôležitá v mnohých oblastiach, vrátane sexuálnej výchovy. Táto výchova by nemala byť len o pohlavnom styku, ale mala by zahŕňať pomenovanie a rozlišovanie častí tela, učenie o láske a rešpekte k vlastnému telu, hodnotách a potešení z nevinného dotyku. Už u dvojročných detí je dôležité, aby poznali správne názvy pre všetky časti svojho tela, vrátane vagíny a penisu. Vyhýbajte sa detským označeniam, pretože sexuálni predátori často využívajú neochotu rodičov používať správne názvy.
Je dôležité vysvetliť deťom rozdiely medzi pohlaviami a odpovedať na ich otázky o sexualite otvorene a úprimne. Ak sa dieťa pýta na niečo, čo sa dozvedelo od kamarátov, využite príležitosť na správne vysvetlenie. Sexuálna výchova by nemala byť len o fyzickom stretnutí dvoch tiel. Je dôležité, aby deti objavovali svoje vlastné telo a učili sa, čo im robí potešenie. Dievčatá by mali byť vedené k tomu, aby poznali svoju vlastnú sexualitu a vedeli vyjadriť svoje emocionálne a sexuálne potreby. Téma sexu by sa nemala obmedzovať len na antikoncepciu a pohlavne prenosné choroby. Väčšina detí sa skôr či neskôr stretne s pornografiou. Je dôležité, aby rodičia vedeli o jej potenciálnom vplyve na sexuálne očakávania a aby boli pripravení na túto tému so svojimi deťmi otvorene hovoriť. Predtým, ako majú sex s partnerom, by mali mať "sex sami so sebou", čo znamená objavovať svoje vlastné telo.
Základné upozornenie pre rodičov je nerozprávať, keď nie je šanca na počúvanie. Ak chceme, aby nás deti počúvali, musíme im venovať plnú pozornosť. Ak sa s nami chcú zhovárať, prestaňme sa venovať inej činnosti a obráťme sa na ne s plnou pozornosťou. Tu je 10 účinných zmien vo vašich vyjadreniach, ktoré môžu zlepšiť komunikáciu a pomôcť dieťaťu cítiť sa viac prijímané:
- NIE: Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to! - ÁNO: Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja?
- NIE: Dávaj pozor! Buď opatrná! Spadneš! Ublížiš si! - ÁNO: Na čo potrebuješ dbať?
- NIE: Nekrič! Nevrieskaj po mne! - ÁNO: Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám.
- NIE: Nerev! Neplač! - ÁNO: Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku.
- NIE: Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť. - ÁNO: Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili?
- NIE: Nerob to! Prestaň s tým! - ÁNO: Mohla by si to prosím spraviť takto?
- NIE: Rýchlo, ponáhľame sa! - ÁNO: Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť?
- NIE: To ti nekúpim! Povedala som žiadne hračky! - ÁNO: Pridáme to na zoznam vecí, ktoré kúpime k narodeninám/Vianociam?
- NIE: Ešte nie si dosť starý. Ešte si na to príliš malý - ÁNO: Zatiaľ ti to nedovolím - ale len zatiaľ.
- NIE: Na tomto mi nezáleží. - ÁNO: Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama.
Riešenie konkrétnych výziev v rodičovstve
Rodičovstvo prináša mnoho výziev, ktoré môžu ovplyvniť to, ako sa dieťa cíti. Ak rodičia zápasia s vlastnými pocitmi, môže sa to premietnuť do správania dieťaťa a jeho vnímania seba samého.
Keď rodič bojuje s vlastnými pocitmi
Nechcené tehotenstvo môže byť pre ženu veľmi ťažké. Je dôležité, aby mala podporu od svojho partnera, rodiny a priateľov. Je normálne, že žena, ktorá nechcene otehotnela, má zmiešané pocity. Môže sa cítiť nahnevaná, smutná, zúfalá a môže mať pocit, že jej život je v troskách. Ak sa žena cíti zúfalo a nemá radosť z tehotenstva, mala by vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo psychiater jej môže pomôcť vyrovnať sa s jej pocitmi a nájsť cestu ďalej. Ak sme nechcene otehotneli, je ťažké začať dieťa ľúbiť. Dôležité je dať si čas a snažiť sa nájsť na dieťati niečo, čo nás osloví. Môžeme sa tešiť na jeho príchod, vyberať mu meno, nakupovať mu oblečenie a hrať sa s ním, čo pomáha budovať citové puto.
Podľa výskumov 5 až 14 percent rodičov ľutuje, že sa rozhodli mať deti. Je dôležité si uvedomiť, že aj keď niekedy ľutujeme svoje rozhodnutie, neznamená to, že svoje deti nemáme radi. Mnohí rodičia cítia hanbu za to, že ich rodičovstvo nebaví. Dve nedokonalé bytosti - rodič a dieťa - môžu mať dokonalý vzťah. Dôležité je, aby sa navzájom prijímali a podporovali. Dôvodov, prečo mať deti, je veľa. Mať potomstvo je prirodzenou funkciou našich organizmov. Dôležité je, aby dôvody na rodičovstvo neboli egoistické.
Agresívne správanie a fyzické tresty
Agresívne správanie rodičov voči deťom je problém, ktorý sa dotýka mnohých rodín. Fyzické tresty majú preukázateľne negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa. Bitie detí nikdy nie je riešením. Je dôležité pochopiť, prečo sa deti bijú, aby sme mohli efektívne reagovať a predchádzať takémuto správaniu. Deti, ktoré sú bité, trpia depresiami, úzkosťami, strachom a nie je u nich vylúčené ani sebapoškodzovanie. Dva až sedem percent duševných problémov vrátane depresie, bulímie, porúch osobnosti a mentálneho postihnutia súvisí s fyzickými trestami v detstve. „Odkaz poslaný deťom prostredníctvom telesných trestov je odkazom agresie. Zahŕňa aj opakované hovorenie dieťaťu, že je bezcenné, zbytočné, nemilované alebo nechcené, a vyhrážanie sa rodiča, že na dieťati použije fyzické alebo psychické násilie. Toto posolstvo agresie, viac ako skutočný fyzický trest, má dôležitý vplyv na psychické zdravie dieťaťa v neskoršom živote,“ varuje aj Lynn Soh, mimoriadne uznávaná psychologička z detskej psychiatrickej nemocnice v Singapure.
Bitkou nikdy nedosiahnete nápravu správania svojho dieťaťa, práve naopak. Skúste mu dohovoriť s láskou. Mnohí rodičia si nevedia predstaviť výchovu detí bez fyzických trestov, nevedia, ako majú deti naučiť disciplíne. Pomôcť však môže relatívne nový koncept s názvom pozitívna disciplína.
Ak vaše dieťa bije vás alebo iné deti, je dôležité reagovať pokojne, ale rázne. Napríklad, ak vás bije štvorročný syn, je dôležité zistiť, čo potrebuje. Skôr ako začnete s akýmikoľvek opatreniami, skúste sa zamyslieť nad nasledujúcimi otázkami: Čo potrebuje? Keď vás buchne, spýtajte sa ho, "čo potrebuješ?". Uvedomte si svoje vlastné vyčerpanie a snažte sa nájsť zdroje, oddych a riešiť svoje problémy. Zvážte, či by mu neprospelo viac kontaktu s rovesníkmi. Počas jeho silnej emócie mu nemusíte podávať vysvetlenia. Reagujte čo najjednoduchšie, napríklad slovom "nie" a chyťte ho za ruky, aby ste zabránili útoku. Dôležitý je váš vnútorný postoj, že to nie je správne, že je vo veku, kedy už dokáže rozumieť tomu, že je to nevhodné správanie. Deti sa odmala majú učiť, že ich správanie má aj nejaké následky. Ak sa cítite smutná, nahnevaná, rozčarovaná z toho, že vás chcel udrieť, je dôležité byť autentická v následnej vzťahovej situácii.
Súrodenecká rivalita a okolie
Súrodenecká rivalita je pomerne častým javom. Kedy je však neúnosná a ako reagovať, keď si súrodenci nevedia prísť na meno? Môže sa stať, že staršie dieťa cíti, že sa musí o rodičovskú lásku deliť, a to môže vyvolať pocit nechcenosti. Napríklad, "Možno naozaj nie je najšťastnejší, že už nie si iba jeho, že sa musí o tvoju lásku deliť, ale nemohlo sa stať, že mu tieto slová „vložil do úst“ niekto z dospelých?" Táto myšlienka poukazuje na vplyv okolia na dieťa a na to, ako môžu dospelí neúmyselne posilňovať negatívne pocity.
Baby, aj vy tak strašne neznášate keď vám okolie hovorí a radí čo máte a nemáte robiť so svojim dieťaťom? Úplne najviac “milujem” tie nevyžiadané názory. Je dôležité sa k týmto nevyžiadaným radám a tipom nijako nevyjadrovať, usmievať sa nasilu, prikývnuť hlavou a byť ticho. Keby som každému mala povedať svoj názor na tieto “rady” tak by ma asi každý neznášal. Tlak okolia a nevyžiadané rady môžu rodičov stresovať a podkopávať ich dôveru vo vlastné rodičovské schopnosti, čo môže nepriamo ovplyvniť aj dieťa.
Rozlišovanie a riešenie špecifických porúch, ktoré ovplyvňujú správanie a sebavedomie
Nie vždy musí ísť o zlyhanie pri výchove, ak je vaše dieťa označované ako nevychované a nezvládnuteľné. Čoraz viac totiž pribúda detí, ktorým je diagnostikovaná hyperkinetická porucha, inak známa aj ako ADHD. Samozrejme, dôležité je, aby rodičia našli presnú príčinu správania ich dieťaťa. Často sa totiž stáva, že práve rodičia, ktorí by mohli lepšie popracovať na výchove, sa oháňajú pojmom hyperaktívne dieťa. Naopak tí, ktorí by možno mohli problém riešiť, pred ním zatvárajú oči a pripisujú prejavy povahe a temperamentu.
Poruchy pozornosti a hyperaktivita (ADHD/Hyperkinetická porucha)
Tento problém začína byť u detí čoraz rozšírenejší a je to najčastejšie sa vyskytujúca porucha v správaní. Odhaduje sa, že postihuje päť až sedem percent detí školského veku, z toho štyrikrát častejšie chlapcov než dievčatá. Porucha vie byť pomerne veľkým problémom, pretože ovplyvňuje viacero oblastí, a to učenie, správanie, ale aj sociálne vzťahy dieťaťa. ADHD alebo attention deficit hyperactivity disorder, je vlastne porucha pozornosti v kombinácii s hyperaktivitou. V minulosti tomu však tak nebolo. Psychológovia tento pojem nepoznali a označovali ho ako ľahká mozgová dizfunkcia. Rozdiel spočíva v tom, že ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD) zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.
To, čo poruchu spôsobuje, doteraz nie je úplne známe. Jedno je však isté. Problémy nevznikajú zo zlej výchovy či nepriaznivého stavu prostredia. Problém sa viaže na jemné porušenie mozgu, ktoré môže byť spôsobené rôznymi príčinami. Príčiny vzniku ADHD môžu byť aj v ľahkom poškodení mozgu počas vnútromaternicového vývinu, napríklad následkom infekcie, poranenia počas pôrodu, vplyvom krátkeho nedokrvenia a nedostatočného okysličenia mozgu, fajčením matky či rizikovým tehotenstvom. Je zrejmé, že táto porucha má výrazné biologické predispozície, ktoré v kombinácii s celým množstvom najrôznejších príčin dávajú vzniknúť poruche, prejavujúcej sa poškodením určitých dráh a centier v nervovej sústave. Úlohu tu zohrávajú aj genetické faktory. Bolo zistené, že 20-30% rodičov detí s ADHD trpí tiež touto poruchou. Nezanedbateľný je toxický vplyv niektorých látok.
Dieťa, ktoré trpí ADHD, má zväčša určité prejavy. Netreba však zabúdať, že každé dieťa je individuálne a nie všetky majú rovnaké prejavy. Najčastejšie sa ADHD prejavuje nasledovne: dieťa sa nechá ľahko rozptýliť vonkajšími prejavmi; nie je schopné dlhší čas obsedieť, často je netrpezlivé a hlučné; má ťažkosti s udržaním pozornosti; má problémy s plnením príkazov a počúvaním; nedokáže sa sústrediť na úlohy a ťažko ich dokončuje; výkon žiaka v škole sa mení, raz úlohu dokáže splniť na výbornú, inokedy nie; je zasnené; má ťažkosti so samostatnou prácou; je neporiadne (dieťa nedokáže mať poriadok vo svojich veciach, neustále všetko stráca); má prudké a neprimerané reakcie na drobné podnety. Odborníci však upozorňujú, že prejavy môžu byť u chlapcov iné ako u dievčat. Samozrejme, záleží aj od toho, aké staré je dieťa, a taktiež treba zhodnotiť, či rodičia nemajú na svoje deti iba prehnané nároky.
Zaujímavé je, že kým sa preukáže skutočný problém až okolo piateho roku života, je možné spozorovať isté prejavy aj u dojčiat a batoliat. U detí je možné pozorovať oveľa väčší nekľud, živosť, podráždenosť, zhoršený spánok, problémy s jedením alebo nevyrovnaný vývoj. Napríklad dieťa začne skôr loziť, ako dokáže sedieť, alebo skôr hovorí ako chodí. Veľmi nekľudné dieťa vyžaduje oveľa viac pozornosti od členov rodiny, najmä od matky. Správanie dieťaťa tak môže u matky vyvolať pocit, že niečo nerobí dobre a že svojmu dieťatku jednoducho nerozumie.
Často sa však stáva, že rodičia diagnostikujú svojim deťom množstvo ochorení ešte skôr, ako im ich potvrdí odborník. Hranica medzi len živým a hyperaktívnym dieťaťom je možno veľmi tenká, no nerobte zo svojich detí chorých, ak nie sú. Skutočne určiť diagnózu vám môže iba odborník, a ak máte podozrenie, že s vaším dieťatkom niečo nie je v poriadku, neváhajte navštíviť špecialistu. Diagnózu ADHD stanoví detský neurológ v spolupráci s psychológom, špeciálnym pedagógom, prípadne s ďalšími odborníkmi.
Dobrou správou je, že s touto diagnózou sa dá pracovať. Dôležité je, aby rodičia mali najmä veľkú dávku pochopenia pre svoje dieťa. Samozrejme by ste sa mali obrniť trpezlivosťou. Lekári vám iste poradia, ako s takýmto dieťaťom pracovať. Dôležitá je totiž podpora a pochopenie. Dieťa by sa postupne malo naučiť pracovať so svojimi prejavmi tak, že v neskoršom veku je už schopné príznaky dostatočne eliminovať na minimum. Taktiež by ste mali pracovať aj s učiteľmi v škole, ktorí by mali k takýmto deťom pristupovať individuálne. Život s takouto diagnózou nie je rozhodne jednoduchý. Rodičia sa často cítia na konci so silami, no odborníci odporúčajú vydržať. Musíte byť pre svoje deti oporou a snažte sa im pomôcť čo najlepšie zvládať problémy.
Pri práci s dieťaťom s ADHD je dôležité: zostaňte pozitívny a snažte sa svoje dieťa pochopiť; stanovte jasné pravidlá a snažte sa ich dodržiavať; podporujte pohyb dieťaťa; nezabúdajte, že dôležitý je dostatočný a kvalitný spánok; nepodceňujte stravu, vyhýbajte sa sladkým a nezdravým potravinám. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.
Ako zvýšiť sebavedomie vášho dieťaťa | Rodičovské správanie
Špecifické poruchy učenia (ŠPU)
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Máte podozrenie, že dieťa má poruchy učenia? Keď zistíte, že napriek primeranej (až nadpriemernej) inteligencii dieťaťa, domáca príprava trvá akosi dlho: Dieťa musí opakovane čítať, nepamätá si text, nerozumie obsahu alebo sa mu nedarí pri písaní napodobňovať tvar písmen, ťarbavo kreslí či nerozumie matematickým pojmom a operáciám. Zároveň vás zo školy učiteľka upozorňuje, že by ste mali pridať v domácej príprave. Vaše dieťa sa však odmieta učiť; plače, že viac nevládze, nechce chodiť do školy, začína sa sťažovať na nešpecifickú bolesť hlavy a brucha. Vtedy by ste mali kontaktovať triedneho učiteľa a povedať mu o svojom podozrení.
Poruchy učenia poznáme ako Dysgrafia - porucha písania; Dyslexia - porucha čítania; Dysortografia - neschopnosť správne gramaticky sa vyjadrovať; Dyskalkúlia - porucha matematických schopností; Dyspinxia, dyspraxia, dysmúzia. Učiteľ napíše správu (obsahuje rozbor školskej činnosti dieťaťa) a pošle ju špeciálnemu pedagógovi do Centra pedagogického a psychologického poradenstva a prevencie. Tu dieťa zdiagnostikujú a buď ŠPU potvrdia, alebo vylúčia (objavia inú príčinu školského neúspechu). Mať potvrdenie o ŠPU nie je koniec, ale len začiatok namáhavej mravenčej práce a spolupráce dieťa - rodič - učitelia - špeciálny pedagóg - psychológ.
Stanovením diagnózy sa vaše dieťa vo vyučovacom procese stáva žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Zo zákona má právo na zabezpečenie takej formy vzdelávania, ktorá rešpektuje jeho poruchu. V prípade, že rodič súhlasí s navrhovanou integráciou dieťaťa, osloví školu s písomnou žiadosťou. Ďalšie kroky - vypracovanie Individuálneho vzdelávacieho programu a úprava učebných osnov je už v kompetencii školy a rodič svojim písomným súhlasom potvrdzuje obsah uvedených pedagogických materiálov pre svoje dieťa. Do doložky vysvedčenia sa potom napíše: „Žiak postupoval podľa individuálneho výchovno-vzdelávacieho programu“. Ak nepostupoval podľa individuálneho vzdelávacieho plánu, iba bol hodnotený so zohľadnením špeciálnych výchovno - vzdelávacích potrieb, v doložke sa uvedie: „Žiak bol hodnotený podľa Metodických pokynov na hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špeciálno-pedagogickými potrebami v predmete (-toch) ….“. Ak sa takéto hodnotenie nevzťahovalo k jednotlivým predmetom, veta končí slovom „potrebami“.
Ako môže rodič pomôcť počas domácej prípravy?
- O poruche učenia sa snažte dozvedieť čo najviac a vysvetlite dieťaťu, v čom spočívajú jeho ťažkosti.
- Podporujte sebadôveru svojho dieťaťa. Neúspechy v škole mu riadne nabúrali jeho sebavedomie a potrebuje si ho znovu posilniť. Buďte kľudní, trpezliví a láskaví. Zaistite dieťaťu kľudné prostredie, aby ho nič nerušilo. Prispôsobte úlohy možnostiam dieťaťa tak, aby ich úspešne vyriešilo. Náročnejšie úlohy rozdeľte na menšie časti. Uistite sa, či rozumelo zadaniu úlohy a používajte kompenzačné pomôcky. Nevyčítajte dieťaťu jeho nezdary, ale oceňte každú jeho snahu. Podporte ho v kladení otázok. Znamená to, že je aktívne, že o probléme premýšľa. Dávajte pozor, aby sa nenaučilo niečo nesprávne. “Preučiť” nesprávne osvojené učivo je oveľa náročnejšie.
- Pri domácej príprave dodržiavajte hygienické zásady: domáca príprava by nemala byť zbytočne dlhá. Treba ju striedať s dostatkom pohybu na čerstvom vzduchu, aby sa dieťa odreagovalo. Zabezpečte dieťaťu dostatok spánku. To všetko by malo byť zahrnuté v pravidelnom režime dňa, ktorý by mali členovia rodiny dodržiavať. Režim dáva dieťaťu istotu, vytyčuje mu hranice a predchádza vzniku často zbytočných konfliktov.
- Zapojte dieťa do mimoškolských aktivít a krúžkov, aby mohlo rozvíjať svoje schopnosti a zažilo pocit úspechu aj v iných činnostiach, nielen v tých školských.
Nebuďme hyperprotektívny, ale ani bagatelizujúci. V praxi sa môžeme stretnúť s dvomi nesprávnymi prístupmi rodičov k dieťaťu. Prvý je hyperprotektívny - nadmerne ochraňujúci postoj. Rodičia po zistení diagnózy ŠPU dieťa neprimerane ochraňujú, ospravedlňujú, tolerujú mu všetky chyby, nevyžadujú od neho plnenie bežných školských povinností. Výsledkom je dieťa nezrelé, neschopné prevziať zodpovednosť za svoje konanie, nie je schopné reálne vnímať svoje klady a nedostatky. Rodičia mu svojím postojom nedoprajú prežiť vlastnú hodnotu, radosť z vlastného úspechu. Druhý nevhodný prístup je bagatelizujúci (znevažujúci, podceňujúci) postoj. Rodičia dieťa necitlivo porovnávajú s ostatnými deťmi, rozčuľujú sa nad jeho pomalosťou, sú netrpezliví. Dieťa obviňujú a urážajú. Pestujú v ňom pocit neschopnosti. Týmto prístupom bránia dieťaťu rozvíjať schopnosť pracovať a nachádzať vo svojich aktivitách hodnotu a zmysel. Medzi týmito dvomi extrémami je dobré hľadať vlastnú strednú cestu, aj keď je to niekedy veľmi ťažké.
Kedy hľadať odbornú pomoc: Duševné zdravie detí
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Pojem psychická porucha môže byť niekedy mätúci, no v širšom zmysle označuje skupinu duševných stavov, ktoré ovplyvňujú správanie a emocionálny stav dieťaťa, ale aj jeho celkový vývoj. Sú to komplexy symptómov, ktoré sa vyskytujú spoločne a vytvárajú celkový klinický obraz. Psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká a prejavujú sa inak ako u dospelých. Symptómy nemusia byť rovnako zreteľné ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Deti často nemajú vyvinuté schopnosti na to, aby presne komunikovali svoje pocity.
Problémy sa môžu prejavovať ako zmeny v správaní, napríklad zvýšená podráždenosť alebo zmenami vo výkone v škole. Časté a intenzívnejšie výkyvy nálad a emócií ako zvyčajne môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Izolácia dieťaťa od seba a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom s kamarátmi a rodinou môže byť varovným signálom psychickej poruchy, ako je úzkosť alebo depresia. Taktiež zmeny v spánkových a stravovacích návykoch, napríklad spánok oveľa viac alebo menej ako zvyčajne, sú dôležité. Fyzické príznaky, ako sú bolesti hlavy a brucha, môžu byť znakom psychosomatických porúch. Tieto problémy môžu spôsobovať veľké ťažkosti. Deti s psychickými problémami majú často horšie známky v škole a cítia sa osamelé, pretože je pre ne ťažké nájsť si kamarátov. Ich sebahodnota je nízke.
Prvé príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov.
Typy duševných porúch u detí
Úzkosti u detí: Zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Príznaky úzkosti zahŕňajú obavy, triašku, búšenie srdca.
Depresia u detí: Prejavuje sa stratou záujmu o aktivity, zmenami v apetíte a pretrvávajúcimi pocitmi smútku. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
Poruchy príjmu potravy: Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
Bipolárna afektívna porucha (BAP): Kedysi sa nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Faktory ovplyvňujúce duševné zdravie sú rôzne. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy. Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod.
Diagnostika a liečba duševných porúch
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku. Ako rýchlo ako rodičia zareagujeme, môže zmeniť budúcnosť našich detí a zabezpečiť im starostlivosť, ktorú potrebujú. Včasná diagnostika a intervencia sú kľúčové pre zvládanie psychických problémov u detí. Škola by mala dieťa podporovať a povzbudzovať.
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy, ktoré môžu byť psychologické alebo neuropsychologické. Odborník zbiera čo najviac informácií. Patrí sem rodinná anamnéza a výsledky testov. Na základe všetkých zozbieraných informácií odborník navrhne vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Je potrebná trpezlivosť a pravidelná kontrola u odborníka.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Psychoterapia pomáha deťom s psychickými poruchami v emocionálnej regulácii a zníženie úzkostných a depresívnych symptómov. Naučia sa o duševnom zdraví, ako riešiť problémy a ako sa vyrovnávať so stresom, čo im pomáha cítiť sa lepšie a byť silnejšími. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Komplexná podpora rodiny a dieťaťa
Podporné vzťahy v rodine sú mimoriadne dôležité. Deti, ktoré vyrastajú v harmonickej rodine, sú odolnejšie voči stresu. Naopak, chaotické alebo nestabilné prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa. Otvorená komunikácia je nevyhnutná. Môže pomôcť rodinná terapia a otvorená komunikácia. Tipy pre rodiny zahŕňajú doprajte si spoločne strávený čas a komunikujte otvorene. Deti potrebujú pocit, že sú milované. Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné. Pre rodičov je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc, ak si všimnú zmeny v správaní a emocionálnom fungovaní dieťaťa. Je potrebné vyhľadať najlepšie psychológa a psychiatra.
V Calme poskytujeme odbornú starostlivosť o duševné zdravie detí, dospelých aj seniorov. Ponúkame psychologickú diagnostiku, psychoterapiu, psychiatrickú starostlivosť, poradenstvo pre rodiny, skupinové stretnutia aj edukáciu. V Calme sa o vás stará tím odborníkov, ktorí spolupracujú - nielen pracujú vedľa seba. Psychológovia, psychiatri, terapeuti a ďalší špecialisti sa navzájom dopĺňajú, aby ste dostali pomoc, ktorá je zmysluplná a prepojená. Diagnostika, terapia a aj podpora pre celú rodinu na jednom mieste. Nemusíte navštevovať viacero ambulancií ani opakovane vysvetľovať, čo vás trápi. My v Calme nie sme nemocnica. Žiadne biele plášte, žiadne chladné priestory. Pracujeme v prostredí, ktoré nepôsobí ako nemocnica. V Calme vás celým procesom sprevádzame. Vopred viete, čo sa bude diať, kto vás vyšetrí, aj aké sú ďalšie kroky.
Môžete prísť na jednorazovú konzultáciu alebo s nami spolupracovať dlhodobejšie. Ponúkame kurzy, skupinové stretnutia a edukáciu - pre vás aj vašich blízkych. Pre vás aj vašich blízkych poskytujeme komunikáciu, edukáciu, podporné skupiny. Naše online kurzy sú určené pre rodičov, dospelých, aj blízke osoby seniorov, ako sú rodinní príslušníci či opatrovatelia, ktorí chcú lepšie zvládať náročné situácie, porozumieť správaniu či emóciám a získať konkrétne tipy na zmenu. Absolvujte ich vo svojom tempe, z pohodlia domova a kedykoľvek vám to vyhovuje. Calma je neštátne zdravotnícke zariadenie - klinika duševného zdravia pre deti, dospelých a seniorov. V súčasnosti nie sme zmluvným partnerom žiadnej zdravotnej poisťovne. Niektoré služby v Calme poskytujeme aj v online forme, ak je to z odborného hľadiska vhodné. Online forma môže byť vyhovujúca najmä pri psychoterapii alebo konzultáciách, kedy nie je nevyhnutná osobná prítomnosť. Nie všetky služby je však možné poskytovať na diaľku.
Ak sa nachádzate v akútnej kríze alebo máte myšlienky na ublíženie sebe či iným, nečakajte na termín vyšetrenia a vyhľadajte okamžitú pomoc.
tags: #co #robit #ked #si #dieta #mysli