Návšteva kostola s deťmi môže byť pre rodičov výzvou, no zároveň je to dôležitá súčasť ich kresťanskej výchovy. Ako teda zvládnuť správanie detí v kostole a zároveň si užiť duchovný zážitok? Tento článok ponúka praktické rady a tipy pre rodičov, ako pripraviť deti na návštevu kostola, ako sa správať počas svätej omše a ako využiť alternatívne možnosti účasti na bohoslužbách. Zároveň sa zamyslíme nad hlbším zmyslom viery a jej odovzdávania deťom v rodinnom prostredí.
Hlboký zmysel kresťanskej výchovy: Viac než len správanie
Skôr ako sa zameriame na praktické rady, je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo chceme dosiahnuť. Chceme, aby dieťa len poctivo presedelo v kostole, alebo chceme, aby vedelo, aké dôležité je tam chodiť a prečo? Chceme, aby si len zvyklo, alebo ho chceme naučiť milovať Boha a spoločenstvo veriacich? Svojmu postoju srdca totiž podriaďujeme svoje správanie. Pán Boh nás učí, že dôležitejšie ako naučiť deti, aby nevyrušovali v kostole, je predísť vyrušovaniu. Pravidelnosť a systém sú kľúčové. Čím častejšie, tým skôr sa dieťa naučí, ako sa má správať. Deti potrebujú systém, na ktorý si zvyknú, a ktorý je pre ne časom úplne prirodzený. Keď dieťa budeme vodiť do kostola pravidelne, naučí sa omnoho skôr, ako sa má správať. Pán Boh ma naučil, že dôležitejšie ako naučiť deti, aby nevyrušovali v kostole, je predísť vyrušovaniu. Som presvedčená, že keď dieťa budeme vodiť do kostola pravidelne, naučí sa omnoho skôr, ako sa má správať. Keď prídeme do kostola s deťmi po dlhšom čase choroby, máme čo robiť, aby sme si „spomenuli“, ako to v kostole chodí. Paradoxne, počas sviatkov, keď prichádzame do kostola každý deň, nám to ide spolu výborne. Deti potrebujú systém, na ktorý si zvyknú, a ktorý je pre ne časom úplne prirodzený.
NIE JE ZBYTOČNÉ CHODIŤ DO KOSTOLA?
Príprava na návštevu kostola: Kľúč k pokojnej účasti
Príprava dieťaťa na návštevu kostola začína už doma. Rodičia by mali vysvetliť, kam idú, povedať mu, ako sa má správať, a zobrať so sebou tiché hračky alebo knižky, pričom je dobré dať mu najesť pred omšou, aby nebolo hladné. Skúste dieťatko motivovať predtým ako vstúpite do kostola. Počula som na to rozličné názory a nie som psychológ, aby som rozsudzovala postoje, no zo skúsenosti viem, že na moje deti vyhrážky typu „ak nebudeš v kostolíku počúvať, dostaneš na zadok….“ proste neplatia. A tiež vyjednávať na pľaci, keď sme už dávno upustili pomyselnú hranicu, ktorú sme dieťaťu ani jasne nestanovili, to tiež nevedie k dobrému. Môže sa to zvrhnúť na zbytočné naťahovanie, keď viac riešite dieťa ako to, čo sa deje v kostole. Cedíte pomedzi zuby: „Prestaň, nechaj to… no - no - no!“ A ono vás má aj tak „v paži“.
Je dôležité stanoviť pravidlá ešte predtým ako vstúpite do kostola. Počas služieb Božích je dobré dieťa niekoľkokrát pochváliť, napríklad slovami: „Páči sa mi, ako počúvaš! Som na teba veľmi hrdá!" Motivácia a očakávania sú neoddeliteľnou súčasťou tejto prípravy. Je dobré definovať svoje očakávania, ktoré máte od dieťaťa, a porozprávať sa o tom s partnerom a inými rodičmi, aby ste ich mohli v prípade potreby prehodnotiť. Berte do úvahy potreby vášho dieťaťa a jeho charakter. Rátajte s tým, že deti sú prirodzene neposedné, že to nie sú bábky, s ktorými sa dá manipulovať tak, ako chcete a tiež, že sú rovnako hriešne ako vy.
Načasovanie a výber miesta v kostole zohrávajú významnú úlohu. Keď vletíte do kostola počas začatých bohoslužieb, vaše deti sa nevedia „chytiť“ v tom, čo sa deje, kde sú, sú rozptýlené a nepozorné. Navyše vám neostane vhodné miesto na sedenie a keď niet z čoho vyberať, musíte sa my prispôsobovať situácii, čo je neraz kameňom úrazu. Rovnako je nepríjemné prísť s malým dieťaťom príliš skoro - 15 minút pred začatím - to sa mu môže už počas kázne zdať, že je tam veľmi dlho a práve v najnevhodnejšej chvíli sa začne mrviť. Pre deti nie je nič nudnejšie ako účasť niekde, kde nič nevidia a riadne nepočujú. Dieťa sa učí skúsenosťou; a ak ho nevezmete dopredu, zažije skúsenosť nudy a zbytočnosti svojej účasti. Tým, že ho vezmete do prvých lavíc či lavičiek pre deti, dovolíte mu naplno vnímať jeho zmyslami (pretože rozum na to ešte úplne nepostačuje), čo sa odohráva pred ním počas bohoslužby slova a bohoslužby obety. Áno, znamená to pre vás pohotovostné riziko byť pripravený a zasiahnuť, ak dieťa nebude pohybovo či zvukovo zvládať účasť na svätej omši… ale to k tomu patrí.
Správanie počas svätej omše: Hranice a rešpekt
Počas svätej omše je kľúčové vybrať si vhodné miesto, byť pripravení na prestávky, zapojiť dieťa do omše a byť trpezliví a láskaví. Je dôležité určiť si hranice. Niektorým rodičom nevadí, keď sa dieťa pokojne pri nich hrá s vreckovkou alebo nejakou hračkou, ktorá nie je rušivá, a nemusí pritom práve sedieť v lavici. Iní zase príjmu aj prechádzanie sa dieťaťa po kostole, ak sa potrebuje hýbať a zbytočne ho neriešia, keď neposkakuje a nebehá. Do určitého veku to tolerujem aj ja, no myslím si, že 4-ročné dieťa by už malo zvládnuť aj normálne sedenie v lavici bez akýchkoľvek hračiek a kreslenia. Chrám nie je odlúčeným pracoviskom herne tvojho dieťaťa. Napriek tomu, že je malé a hravé, neznamená to, že do kostola patria autíčka (a veru nielen malé a tiché), lopty, príliš sexi oblečené bábiky, plyšové zvieratká, zbrane či iný arzenál detskej izby. Akúkoľvek má tvoje dieťa obľúbenú hračku, nechajte ju doma - a ponúknite mu primerane veku zaujímavú knižku o anjelovi strážnom alebo o prežívaní svätej omše.
Je dôležité, aby sme sa v kostole vzájomne rešpektovali. Starší musia pochopiť, že byť s deťmi v kostole pre rodičov nie je ľahké, a tolerovať, aj keď troška vyrušujú a rovnako rodičia musia rešpektovať, že to, čo nevadí im, môže vyrušovať ostatných, ktorí deti nemajú. Práve toto by malo byť meradlom na rozpoznanie situácie, kedy je už potrebné vyjsť s dieťaťom von z kostola a kedy to potrebné nie je. Rozhliadnite sa okolo seba a odpovedzte si na otázku: Môžu v tejto situácii ľudia, ktorí sú okolo mňa, slobodne sledovať dianie v kostole? Toto výchovné pravidlo musí platiť aj v spoločenstve.
Ak sľúbite dieťaťu, že po skončení pôjdete na zmrzlinu, proste to splňte. Pozor na uplácanie, aby vám dieťa nezačalo chodiť do kostola iba kvôli zmrzline. Rovnako, keď pohrozíte: „Ešte raz kopneš nôžkou do lavice a ideme von z kostola,“ a ono fakt kopne do lavice, urobte to napriek tomu, že vás pri predstave, ako sa trepete s dieťaťom, ktorému sa to zjavne nepáči, von, bolí hlava aj brucho. Buďte pravdiví v tom, čo hovoríte. Toto je spôsob, ktorý sa mne osobne osvedčil najviac. Poznáte svoje dieťa. Viete, koho rešpektuje a koho nie, a tiež viete, čo zvládnete v pokoji vy.
Rovnako ako kostol nie je herňa, nie je ani reštaurácia s detským menu podľa vlastného výberu a bez prestania. Okrem dojčiat už pri dorastaní deti vydržia tú hodinku bez jedla (a čochvíľa aj bez pitia). A nakoniec, agapé vždy bývalo až po Eucharistii, nie pred ňou - tak to skúste zvládnuť aj vy. Tento bod je náročnejší pre dva faktory: v každom kostole sa nájde aspoň jedna babička, ktorá vyťahuje cukríky z kabelky ako odmenu pre dieťa. Spokojne si to vysvetlite s tými rodičmi po svätej omši - ale s tvojím dieťaťom ešte pred ňou. Dajte si proste ten cukrík či piškótku (a je jedno, či od teba, pána farára alebo od tej radodajnej babičky) ako cieľovú prémiu PO. Niektorí rodičia ponúknu dieťaťu v prípade vyrušovania cukrík alebo piškótku. Vyskúšala som to a mne osobne to neprinieslo nič dobré. Po jednom cukríku chce dieťa ďalší, po druhom tretí, potom iné dieťa vidí, že máme cukríky a chce tiež, čo je síce v pohode, kým nezistím, že dotyčnej mamine to prekáža, pretože ona nie je taká liberálna mamina ako ja, a nie je za to, aby jej dieťa jedlo v kostole cukríky, a kým sa deti nezačnú naťahovať na posledných kúskoch, alebo po zistení, že už cukríky nie sú, začne najmladšie donekonečna opakovať: „cem cukjik, cem cukjik“ a volume sa stupňuje. Rovnako je to aj s hračkou. Ak viete, že vyriešite nespokojnosť svojho dieťaťa tým, že mu vezmete do kostola knižočku, ktorou ho môžete v kritickej situácii zaujať, a nebude pritom rušiť iných, je to v poriadku. Náš Daniel si raz strčil do vrecka autíčko bez toho, aby som o tom vedela, a potom ho vybalil v kostole. Nevadilo mi to, kým autíčko nezačalo robiť „bŕm“ celkom nahlas a hrkotalo po drevenej lavici a neustále padalo a búchalo a Daniel vstával a dvíhal ho. Keď som mu ho chcela zobrať… nuž, čo vám budem hovoriť!
Alternatívne možnosti a podpora spoločenstva
V niektorých kostoloch sú odhlučnené miestnosti, kde môže byť mama so svojím dieťaťom účastná služieb Božích za veľkým preskleným múrom. Podobne môžu slúžiť naše sakristie. Stačí koberec a niekoľko nehlučných hračiek, papier a farbičky. Je to dobré riešenie pre veľmi malé deti. Pozor na to, aby si naše staršie deti vďaka týmto pomocným miestam neurobili z kostola ihrisko. Deti sa takto neučia sedieť ticho v kostole. V podstate ich vytrhávame z diania preto, aby sme si my rodičia mohli pokojne vypočuť kázeň. Je to ako keď máte návštevu a pustíte deťom telku, aby ste ich zabavili a vy ste sa mohli nerušene porozprávať. Pri vašich deťoch to môže fungovať úplne inak. Proste Toho, kto pozná lepšie vaše dieťa ako vy, aby vám ukázal riešenie!
Ak nemáte v kostole, do ktorého chodíte, rodinu - babku, dedka, sestru…, určite sú tam ľudia, s ktorými sa máte radi a ktorí vám ochotne s deťmi pomôžu. Takisto, ak je to možné, choďte na detskú svätú omšu - hrajú a spievajú sa tam detské piesne, ukazovačky, kázeň je prispôsobená deťom, sú tam rôzne aktivity, ktoré ich hlbšie uvádzajú do evanjelia i do priebehu celej omše. Deti si tam môžu nájsť kamarátov a spoločnosť, s ktorou budú chodievať do kostola, na stretká aj vo vyššom veku. Sledujte omšu v televízii alebo online, ak je návšteva kostola nemožná. Doma si môžete vytvoriť modlitebný kútik, ktorý prispieva k rozvoju viery.
NIE JE ZBYTOČNÉ CHODIŤ DO KOSTOLA?
Brána k viere: Sviatosť krstu a jej význam
Krst je prvá zo siedmich sviatostí. Nazýva sa aj bránou do života v Duchu a bránou k ostatným sviatostiam, pretože bez krstu nie je možné prijať inú sviatosť. Je základom celého kresťanského života. Krstom sme oslobodení od hriechu, znovuzrodení ako Božie deti a dedičmi Božieho kráľovstva. Stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a ako kresťania - katolíci dostávame účasť na jej poslaní. (porov. Lumen gentium 64)
Dieťa má byť za obvyklých podmienok pokrstené vo farskom kostole v mieste bydliska rodičov, kde trvalo bývajú viac ako tri mesiace (bydlisko rodičov nemusí byť vždy zhodné s trvalým bydliskom rodičov). V prípade nebezpečenstva smrti môže dieťa pokrstiť ktokoľvek, pri splnení obvyklých podmienok. Aspoň jeden z rodičov má požiadať o krst dieťaťa v kancelárii farského úradu, počas úradných hodín, najneskôr jeden týždeň pred vysluhovaním sviatosti krstu. Rodičia potrebujú doniesť do kancelárie rodný list dieťaťa (stačí kópiu), potvrdenie o prijatých sviatostiach krstných rodičov, v prípade, že boli pokrstení v inej farnosti ako Kňažia.
Je vhodné, aby rodičia vyberali meno pre svoje dieťa zo zoznamu svätých alebo blahoslavených, aby dieťa malo v nich vzor, svojho nebeského patróna, a tak malo možnosť prosiť o jeho príhovor. Medzi krstným rodičom a dieťaťom krstom vzniká duchovné príbuzenstvo a krstný rodič / krstní rodičia majú byť pre dieťa príkladom vo viere. Preto je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom v duchovnom živote. Krstný rodič musí spĺňať určité kritériá: musí mať najmenej 16 rokov; musí mať prijaté všetky iniciačné sviatosti, t.j. krst, sväté prijímanie, sviatosť birmovania; ak žije v manželstve, má to byť platne uzavreté sviatostné manželstvo; nie je rozvedený; má viesť riadny náboženský život, aby bol vzorom pre svoje krstné dieťa; ako nekatolík môže byť len svedkom krstu spolu s riadnym krstným rodičom; sa pri krste nezastupuje inou osobou. Krstným rodičom nemôže byť nekatolík (môže byť len svedkom krstu spolu s riadnym krstným rodičom), civilne rozvedený, ten kto žije pohoršlivým životom (napríklad). Rodičia majú povinnosť vychovávať dieťa v katolíckej viere. Majú sa usilovať z dieťaťa vychovať nielen dobrého človeka, ale aj dobrého kresťana katolíka. Ich povinnosťou je byť pre dieťa príkladom, naučiť ho modliť sa, predstaviť mu pravdy viery a priviesť dieťa aj k ďalším sviatostiam.
Priebeh sviatosti krstu
Obrad svätého krstu nech sa podľa možnosti udeľuje v nedeľu. Vtedy si totiž Cirkev pripomína veľkonočné tajomstvo. Dieťa majú dať pokrstiť otec a matka. Veriaci môžu spievať vhodný žalm alebo inú vhodnú pieseň. Kňaz pozdraví prítomných, najmä rodičov a krstných rodičov, a vyjadrí radosť nad tým, že rodičia prijali dieťa ako Boží dar. Veď Boh je prameňom všetkého života a teraz chce dieťaťu uštedriť aj svoj vlastný život. Pán s vami. (Alebo: Milosť nášho Pána Ježiša Krista … R. Milí rodičia a krstní rodičia, drahí bratia a sestry, s radosťou vás vítam v tomto Božom chráme. Zhromaždili ste sa, aby ste boli svedkami krstnej slávnosti, pri ktorej sa duchovne znovuzrodí toto dieťa a stane sa dieťaťom Božím a členom Kristovej Cirkvi. Vy, milí rodičia, prijali ste dieťa s radosťou ako Boží dar, lebo Boh je prameňom všetkého života.
Kňaz sa pýta: „Čo si žiadate od Božej Cirkvi pre M.?“ Milí rodičia, žiadate krst pre svoje dieťa. Tým beriete na seba povinnosť vychovávať ho vo viere, aby potom zachovávalo Božie prikázania a milovalo Pána Boha a svojho blížneho, ako nás o tom poučil Kristus. A vy, krstní rodičia, máte pomáhať rodičom plniť túto povinnosť. M. (Milé dieťa), svätá matka Cirkev ťa prijíma s veľkou radosťou. A bez slova poznačí dieťa krížom na čele. Idú na miesto, kde sa bude konať bohoslužba slova. Spievajú primeranú pieseň, napr. žalm 84, 7-9ab alebo prvý verš z piesne JKS č. II. Číta sa jedna alebo aj dve z perikop určených pre slávnosť krstu. Z evanjeliových čítaní sú to predovšetkým: Jn 3, 1-6; Mt 28, 18-20; Mk 1,9-11; Mk 1, 13-16. Ak sú dve čítania, možno spievať aj responzóriové žalmy a verše, ako sú uvedené v dodatku, str. Čítanie zo sv. V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Len čo vystúpil z vody, videl, ako sa otvorili nebesia a Duch ako holubica zostúpil na neho. Po čítaní povie kňaz krátku homíliu.
Krst zveril Kristus svojej Cirkvi, keď poslal apoštolov do celého sveta a keď im prikázal: Iďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Cirkev "kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a splodené z Boha" (Lumen gentium 64). Krstom sa teda dieťa stáva Božím dieťaťom a dostáva záloh večného života. Sviatosťou krstu "človek sa skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a preporodzuje sa k účasti na Božom živote (Unitatis redintegratio 22). Aká krásna bude za chvíľku duša tohto dieťaťa, keď v nej zažiari svetlo posväcujúcej milosti, keď Duch Svätý vtlačí do nej nezmazateľný znak Božieho dieťaťa. Krst však aj zaväzuje. "Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a, preporodení v Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi" (Lumen gentium).
Po homílii alebo po prosbách, prípadne medzi nimi, sa odporúča chvíľka ticha. Krstiteľ vyzve všetkých, aby sa v srdci modlili. Možno pripojiť aj vhodnú pieseň na slová aklamácií, hymnov a tropárií, ako sú uvedené v dodatku, prípadne spievať druhý verš piesne JKS č. Bratia a sestry, prosme nášho milosrdného Pána Ježiša za toto dieťa, ktoré má prijať milosť krstu. Aj u nás sa toto predkrstové pomazanie môže vynechať, a to v jednotlivých prípadoch, ak sú na to určité dôvody. Pri krstiteľnici kňaz krátko pripomenie prítomným obdivuhodný úmysel Pána Boha, ktorý chce vodou posvätiť dušu i telo človeka. Kňaz hovorí: „Požehnaj, Bože, túto vodu, ktorou pokrstíme tvojho služobníka M. (tvoju služobnicu M.). Veď si ho (ju) vo viere Cirkvi povolal k prameňu znovuzrodenia, aby mal (a) život večný.“ Vo veľkonočnej dobe, ak má kňaz krstnú vodu posvätenú pri Veľkonočnej vigílii, vynecháva sa formula posvätenia vody a namiesto ne) sa povie nasledujúca modlitba: „Bože, daj, aby sa z tejto posvätenej vody duchovne znovuzrodil (a) tvoj služobník M. (tvoja služobnica M.). Veď si ho (ju) vo viere Cirkvi povolal k prameňu znovuzrodenia, aby mal (a) život večný.“
Milí rodičia a krstní rodičia, priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Dieťa sa znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého. Usilujte sa vychovávať toto dieťa tak, aby sa v ňom božský život stále zveľaďoval. Ak ste teda v duchu viery ochotní vziať na seba túto úlohu, pripomeňte si, že aj vy sami ste boli pokrstení; zrieknite sa hriechu a vyznajte vieru v Ježiša Krista, ako v neho verí Cirkev. Toto je viera naša, toto je viera Cirkvi. (U nás pieseň č. Kňaz vyzve rodinu, aby pristúpila ku krstiteľnici. My všetci sme teraz s vami vyznali vieru Cirkvi. Chcete teda, aby M. Po krste dieťaťa sa odporúča zvolanie, ako je v dodatku, (str. 81-84). Keď sa krst udeľuje liatím vody, dieťa má držať matka alebo otec. Kde je však zvykom, že dieťa drží krstná matka alebo krstný otec, môže sa tento zvyk ponechať. Tu kňaz mlčky pomaže sv. M., stal (a) si sa novým stvorením a obliekol (obliekla) si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti. A položí na dieťa biele rúcho. Iná farba sa nepripúšťa, iba ak by to vyžadoval miestny zvyk. Milí rodičia a krstná matka (krstný otec, krstní rodičia), vám sa zveruje toto svetlo. Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca. Ak sa krst nekonal v presbytériu, ide sa teraz k oltáru. v Krista ste sa obliekli. Bratia a sestry, toto dieťa sa teraz krstom znovuzrodilo a stalo sa Božím dieťaťom. Keď neskôr prijme sviatosť birmovania, dostane plnosť darov Ducha Svätého a bude svedčiť o Kristovi. A keď prijme Sviatosť Oltárnu, bude mať účasť na oltárnej obete a v Cirkvi bude volať Pána Boha svojím Otcom. Aj my sme boli prijatí za Božie deti. Kňaz žehná matku, ktorá drží v náručí svoje dieťa. Po požehnaní sa môže zaspievať pieseň, ktorá by vyjadrovala veľkonočnú radosť a poďakovanie.
Výchova k viere v rodine: Živá skúsenosť Boha
Táto časť je zo všetkého najdôležitejšia, aby sme sa neminuli cieľa. Som presvedčená, že každé dieťa svojím spôsobom vníma požehnanie, ktoré sa mu v spoločenstve dostáva, vníma atmosféru kostola. No predsa len, je potrebné, aby sme im pomohli vnímať Božiu blízkosť a Jeho konanie. Boh si nás chce použiť, aby sme evanjelium sprostredkovali svojim deťom. Hovorme s nimi o tom, čo sa deje v chráme, priamo tam. Kým sú veľmi maličké, môžeme upriamiť pozornosť na oltárny obraz a v krátkosti povedať, Kto na ňom je. Nielenže odpútame pozornosť od „neplechy“, ale upriamime pozornosť na samého Krista.
Je veľmi dôležité, aby sme s vysvetľovaním neprestali, ani keď sa vrátime z kostola. Rozprávajme o tom, čo sme tam prežili. Modlievate sa spolu ako rodina? Neviem si predstaviť fungovanie kresťanskej rodiny bez toho, že by sme svoju vieru neaplikovali vo svojom dome, tam, kde žijeme. Vyhraďte si čas na to, aby ste sa spoločne mohli modliť. Čítajte si z detskej Biblie pred spaním a zapáľte si pritom sviečku, ktorá aspoň troška približuje atmosféru kostola. Okrem detských piesní spievajte aj nejaké mládežnícke či „spevníkové“, aby vaše dieťa rozumelo, že Boh nepatrí iba do kostola. Môžete spolu pozerať biblické príbehy a rozprávať o tom, čo ste videli. Je dôležité, aby naše deti videli na našom živote Komu veríme a a že Boh je živým Bohom, ktorý je stále s nami a miluje nás nekonečnou láskou. Svedčte svojím deťom o tom, čo pre vás v daný deň urobil. Na prechádzke upriamujte pozornosť na Božiu prítomnosť.
Rodičia ako príklad: Obaja dôležití pre výchovu vo viere
Dieťa sa učí žiť s Bohom od rodiča. Vníma to, aj keď možno ešte nevie rozprávať. Díva sa na teba, ako TY prežívaš svätú omšu, čo tebe dáva. A akonáhle bude podrastať, je tvojou úlohou vždy ho vopred pripraviť na to, za kým ide a čo sa tam bude diať. Ale áno: môžeš mu pošepky aj počas svätej omše vysvetliť, čo sa práve deje na oltári a prečo je ten ujo na obraze pred ním taký plný gombičiek… Nauč ho však dopredu, že v kostole majú padnúť len tie nevyhnutné otázky, ostatné s ním preberieš po ceste domov alebo už doma. Hoci možno nie si taký „svätec“ ako tvoj manžel alebo manželka, teda druhý z vás, neokradni svoje vlastné dieťa o dar viery tým, že prenecháš túto parketu iba na svoju manželku či opačne. Tvoje dieťa potrebuje vidieť obraz teba aj obraz tvojej polovičky ako tých, ktorí sa OBAJA koria pred Bohom alebo ho aspoň minimálne uznávajú a rešpektujú. Dovoľ mu vidieť jeho ocka a mamu, ako sa tešia na svätú omšu, ako rozumejú tomu, čo prežívajú, a prečo tam idú, ako sú súčasťou spoločenstva.
Byť s dieťaťom v kostole znamená zdieľať s ním celé prežívanie bohoslužieb - a byť s ním prítomný všade. Vyznávať viny… a učiť ho pokoriť sa a uznať svoju chybu. Počúvať Božie slovo… a vnímať, ako sa ma dotýka (a rozprávať sa o ňom cestou domov - čo sa ti páčilo?). Prosiť - lebo stále je o čo. Kľakni a vstaň - všetky postoje sú hlavne v prvých počiatkoch návštevy chrámu a uvedomovania si dieťaťa veľmi dôležité, oveľa viac ako slová, ktorým bude rozumieť až postupne. Choď s ním ty spolu na sväté prijímanie - aj keď tvoje dieťa dostáva ešte len krížik. Naučí sa prežívať túto nádhernú vrcholnú chvíľu s tebou a nebude sa hanbiť ísť ani potom, keď už bude môcť prijímať samo. Ostaň účastný na zdieľaní sa po svätej omši - neutekaj hneď domov!
Výchovné výzvy a trpezlivosť rodičov
Nebude všetko hneď ideálne a nebude každá svätá omša „posvícení". Raz ťa vycibrí dieťa, raz niekto z tvojich bratov a sestier vedľa v lavici a môže sa stať, že aj kňaz. Nik z nich nie je dokonalý a nie všetci sú naklonení prítomnosti dieťaťa v chráme. Niekedy budeš mať z kombinácie toho všetkého pocit, že to nemá zmysel, že treba zmeniť kostol, farnosť, možno aj Cirkev alebo tam jednoducho nechodiť. Nezabudni: TY si zodpovedný za to, ako bude poznávať Boha, nie babka o dve lavice za tebou, ba dokonca ani kňaz. Každé dieťa je originálne so svojou povahou, vlastnosťami, situáciou a okolnosťami, v ktorých vyrastá. Na to ako sa správa pri omši vplýva mnoho faktorov. Niektoré môžeme ovplyvniť, iné nie.
Pripravte deti už doma na to, že sa idú stretnúť s Pánom Ježišom. Pripomeňte im dôležitosť tohto stretnutia a skúste ich motivovať k tomu, aby boli pozorné. Dieťa vidí rodičov, čo robia, čomu veria, ako sa správajú, a aj keď tomu nerozumie, kopíruje ich. Do kostola neprichádzajme na poslednú chvíľu. Ak sa ide autom, cestou sa možno rozprávať, kam ideme, čo tam budeme robiť, ako sa budeme správať. Malému dieťaťu pripomínajme, že Pán Ježiš sa na nás teší a že budeme spievať, hovoriť iba keď ostatní, inak budeme počúvať a snažiť sa byť potichu. Ak sa im to podarí, pochváľme ich, oceňme každý malý pokrok, povedzme im napr. že sme videli, ako mali chuť behať, ale ostali s nami. Hovorme deťom, že chodiť do kostola je pre nás rodičov niečo veľmi dôležité. Najmä keď dieťa vymýšľa a nechce sa mu ísť do kostola, povedzme mu, že my tam túžime ísť, chceme sa rozprávať s Pánom Ježišom, že potom budeme mať viac síl sa s ním hrať. Vždy záleží v akom nastavení príde do kostola rodič a v akom deti. Ak sú deti vybehané, najedené a napité, sú podľa slov jednej mamky „krotké“. Stačí väčšinou detská knižka, vhodná do kostola, najlepšie o sv. omši, v ktorej spolu s deťmi sledujeme, kde sa práve nachádzame, prípadne niečo potichu dovysvetľujeme. Ak sú deti v predškolskom veku môžeme im dať aj nejakú malú úlohu napr.: spočítať koľko sviečok horí na oltári, koľko je miništrantov, spýtať sa, čo vidia pri oltári a na ňom, čo sa tam práve deje, hovoriť o farbe rúcha, „predpovedať“, čo bude teraz nasledovať, hádať, kto príde čítať či miništrant, chlapec, alebo dievča, vysvetliť prečo si teraz pokľakneme. Občas možno objasniť nejaké slovo (deti aj keď sa nezdá sú vnímavé), cez Otčenáš chytiť sa za ruky, ísť s nimi na krížik apod. Nepraktizujme však u detí jedenie počas omše, ani hračky.
Pokiaľ sa menšie deti po nejakom čase začnú v kostole ozývať, sú plné energie, nevedia obsedieť, nebojme sa vyjsť von, aby nevyrušovali ostatných. Je potrebné včas zasiahnuť. Ak existuje detská miestnosť, alebo chodba, kde je prenos, choďme tam, alebo aj vonku, ak sa dieťa potrebuje upokojť, vyplakať, či vybehať. Keď sa dá, potom sa na niektorú časť omše vráťme. Rodič, ktorý sa obetuje pre dieťa, získava milosti, aj keď sa nemôže až tak sústrediť a je vonku. Stačí zachytiť kúsok z omše. Prijať, že naša účasť na sv. omši s deťmi, bude na pár rokov iná. Potešiť sa z maličkostí. Svedectvo jednej mamičky: „Ak boli dievčatá aspoň 5 sekúnd v pohode, snažila som sa aspoň z tých pár sekúnd ukradnúť moment pre mňa a pre Ježiša a prežiť ho čo najviac. Posilou mi bola tá chvíľka po prijatí Eucharistie… Veľakrát som však odchádzala z omše, z ktorej som veľa nemala a možno ani deti, no vravím si, že sme boli aspoň bližšie pri Ježišovi a On nás naplnil milosťami.
Základné pravidlá pre harmonickú účasť
Správanie dieťaťa v kostole je ovplyvnené vekom, temperamentom, jeho momentálnym, fyzickým a psychickým rozpoložením. Rodič najlepšie pozná svoje dieťa. Stanovením hraníc v správaní (čo môže a čo nie), ich dôsledným dodržiavaním a láskavým prístupom, postupne učíme dieťa prežívať svätú omšu nielen navonok, ale aj vnútorne. Kostol je miesto, kde prebýva Boh mimoriadnym spôsobom - vo Sviatosti Oltárnej. V kostole živí svoju Cirkev (Slovom a Eucharistiou) a buduje si z nej spoločenstvo - tajomné telo - živý chrám. Kostol je symbolom živého spoločenstva ľudí s Bohom. Preto sem od krstu patria aj deti. Od malička teda potrebujú, aby ich sem rodičia brávali, vysvetľovali a opakovali čo je kostol a Cirkev, učili ich citlivosti na posvätno, posvätné ticho a znaky kostola, eucharistické spoločenstvo - ktoré sa stretáva na svätých omšiach a na modlitbe, alebo na adorácii. Je dobré, ak sa deti učia klaňať Bohu, aby sa nemuseli klaňať bôžikom, ktorí na nás striehnu na „každom kroku“.
Je normálne, ak sa dieťa: mrví a hýbe, šepká alebo rozpráva, občas sa postaví alebo prejde, potrebuje prestávku mimo kostola. Nie je vhodné, ak dieťa: kričí alebo plače bezdôvodne, behá po kostole a ruší ostatných, hádže hračky alebo predmety, je agresívne voči ostatným deťom alebo dospelým. Katechézy Dobrého pastiera (KDP) sú montessoriovský prístup k náboženskej výchove detí. V átriu, čo je predsieň kostola, sa deti môžu slobodne pohybovať a pracovať s predmetmi, ktoré sú im prirodzené. Cez hlbokú sústredenosť pri práci sa deti ponárajú do modlitby. Úžasné, ak ste ako rodič rozhodnutí priviesť svoje dieťa do chrámu pred Pána, a to čím skôr!
Deti patria do života cirkvi a je správne ich privádzať do kostola. Deti je správne privádzať na svätú omšu. Vrcholom i základom života Cirkvi je slávenie Eucharistie (svätej omše). Toto potrebujú postupne vnímať aj deti. Pomáhame im vytvárať si tak vzťah k Bohu, k ľuďom, k situáciám, k miestu, čím budujeme jedno spoločenstvo. Máme pochopenie pre prítomnosť detí na svätej omši. K tomuto postoju chceme vychovávať aj ostatných, ktorí navštevujú tento kostol a sväté omše. Rešpektujeme Vaše deti, napriek tomu je potrebné mať cit aj pre ostatných prítomných v kostole. Choré dieťa odporúčame neprivádzať na svätú omšu, berme ohľad na jeho zdravie a zdravie ostatných.
Rodinná svätá omša začína už u Vás doma a pokračuje u Vás doma. Pripravte deti na to, že sa idú stretnúť s Pánom Ježišom. Pripomeňte im dôležitosť tohto stretnutia a skúste ich motivovať k tomu, aby boli pozorné. Dieťa vidí rodičov, čo robia, čomu veria, ako sa správajú, a aj keď tomu nerozumie, kopíruje ich. Vo výchove nič lepšie ako príklad rodičov neexistuje. Rodinná svätá omša má pomôcť otvoriť srdce pre Božie Slovo. To, čo sa v nej odohrá krátko pri čítaní Božieho Slova a v príhovore kňaza (homília, príhovor pre deti), potrebuje čas a pozornosť aj doma, aby to bolo dorozprávané, premodlené a uvádzané do života. Aj vy, milí rodičia, sa pripravte počas týždňa na slávenie nedeľnej Eucharistie práve čítaním nedeľných liturgických čítaní. Keď počas čítaní v kostole deti mierne vyrušujú, máte čítania už premeditované a účasť na Eucharistii bude aj napriek vyrušovaniu viac sústredená. Vidíte, že kňaz si pri svätej omši za účasti detí chystá príhovor aj pre deti. Je nevyhnutné, aby ste doma s deťmi „pokračovali“ v jeho kázni. Hneď pri obede sa s deťmi vráťte ku tomu, čo im kňaz počas omše hovoril.
Zodpovednosť rodičov a aktívna účasť
Za hranice správania dieťaťa (aj počas svätej omše) nesie zodpovednosť rodič. Správanie dieťaťa počas svätej omše je ovplyvnené vekom, povahou, temperamentom, jeho momentálnym fyzickým a psychickým rozpoložením. Rodič najlepšie pozná svoje dieťa. Stanovením hraníc v správaní (čo môže a čo nie), ich dôsledným dodržiavaním a láskavým prístupom, postupne učíme dieťa prežívať svätú omšu nielen navonok, ale aj vnútorne. Nebojte sa ráznych pritiahnutí k sebe, alebo prísnejších pohľadov. Ako rodičia na začiatku výchovy nemusíte zachytiť veľa informácií zo svätej omše - dôležité je, aby ste prišli na svätú omšu s tým, čo ste a čo máte a práve to treba odovzdávať Ježišovi na premenu a oslavu. Postupne však príde čas, keď budete môcť opäť pokojne sledovať svätú omšu a viac zapájať do nej aj vedome. Teraz je dôležité to, že ste tu spolu ako rodina, deti to vnímajú, stáva sa to súčasťou ich života.
Na svätú omšu prichádzame včas. Príchod načas vám umožní nájsť si vhodné miesto v kostole tak, aby dieťa mohlo svojimi zmyslami vnímať, prežívať a aktívne sa zapájať do priebehu svätej omše. Dieťa by malo vidieť na oltár. Na vlastné dieťa treba vidieť a včas zasiahnuť, ak je nepokojné, alebo rozptyľuje ďalšie deti. Dieťa počas svätej omše hračky nepotrebuje. Kostol (ani jeho alternatívne časti), nie je herňa. Hračkami odvádzame pozornosť nielen vlastného dieťaťa, ale aj ostatných detí. Vhodné sú knihy s priebehom svätej omše alebo biblickou tematikou. Počas svätej omše nejeme a nepijeme. Deťom je potrebné primerane vysvetliť, že počas svätej omše nejeme a nepijeme, pokiaľ si to nevyžaduje zdravotný stav dieťaťa. Najesť a napiť sa je potrebné pred alebo po svätej omši. Nenechávajte deti voľne behať a prechádzať sa po kostole. Pohyb k deťom nerozlučne patrí. Nie každé dieťa dokáže vydržať pokojne sedieť. Dôležité je dieťaťu vysvetliť, že počas omše nebeháme po kostole a zbytočne sa neprechádzame. Ak sa potrebujem premiestniť, robím to v pokoji tak, aby som nevyrušoval. Opatrnosť je potrebná zvlášť na schodoch. Nenechajte deti vešať sa po zábradlí a laviciach, aby nedošlo k zbytočným úrazom. Počas svätej omše nerozprávame. Ak potrebujeme dieťaťu niečo povedať, vysvetliť, robme to v tichosti. K otázkam dieťaťa sa vráťte po svätej omši a odpovedzte na ne. Rozprávať môžu deti vtedy, ak ich k tomu vyzve kňaz.
Vyrušujúce, nezvládnuteľné dieťa je potrebné vyviesť mimo priestor kostola. Vyjsť von alebo mimo kostola treba vtedy, ak je dieťa hlučné, nezvládnuteľné a nereaguje na vaše upozornenie. Na druhej strane je dôležité nechať mu slobodu, ktorú motivujeme smerom k Ježišovi. Najbližším znakom Božej dobroty a lásky pre dieťa sú rodičia. Bez čerpania Božej lásky nik nedokáže presvedčivo motivovať svoje dieťa pre priateľstvo s Ježišom. Buďme preto trpezliví so sebou i s dieťaťom. Ak má dieťa primeranú slobodu a dobrý príklad, ovocie pôsobenia Božej dobroty a pokoja príde aj vtedy, keď si myslíte, že vaše dieťa nepočúva. Zapojte sa aktívne do svätej omše. Každá rodina svojou prítomnosťou dotvára atmosféru svätej omše. Ponúkame vám možnosť priniesť obetné dary ako rodina. Môžete si zobrať na starosť čítania a prosby, zapájajte sa s deťmi do spevov a modlitieb. Po ceste domov, pri obede alebo večernej modlitbe sa rozprávajte o tom, čo vás oslovilo počas nedeľnej svätej omše. Opýtajte sa detí, čo si zapamätali. Vonkajší priestor okolo kostola. Za bezpečnosť dieťaťa zodpovedá rodič. Keď vaše dieťa je vonku je potrebné, aby ste na neho dohliadali. Špinavé a zablatené topánky detí je potrebné pred vstupom do kostola a všetkých vnútorných priestorov očistiť vonku. Podobne je potrebné dohliadnuť na deti, aby neprebehovali po ceste a miestach, kde sa pohybujú autá! Milí rodičia, tieto pravidlá vás nemajú odradiť privádzať deti na svätú omšu, ale sú pomôckou pri ich výchove. Nenechávajte sa znechutiť neúspechom a nestrácajte vieru, ak všetko naraz nezmeníte. Chce to čas, našu i vašu ochotu, trpezlivosť, dôslednosť a láskavosť, aby sme sa naučili spoločne prežívať a sláviť rodinnú svätú omšu.
tags: #dieta #a #rodic #v #kostole