Koncept "tabula rasa", latinsky "čistá tabuľa", predstavuje fascinujúcu filozofickú a psychologickú myšlienku o tom, že ľudská myseľ pri narodení je prázdna, nezaťažená vrodenými ideami, znalosťami či predurčeniami. Tento radikálny pohľad naznačuje, že všetko, čím sa stávame - naša osobnosť, inteligencia, emocionálna stabilita a správanie - je formované primárne environmentálnymi faktormi, teda skúsenosťami a interakciami s okolitým svetom. Je to predstava o novorodencovi ako o nepísanom liste papiera, ktorý sa postupne zapĺňa informáciami a zážitkami, čím spochybňuje akékoľvek vrodené predispozície či predprogramované správanie.
Historické Korene a Filozofické Základy Konceptu Tabula Rasa
Myšlienka prirovnávania ľudskej mysle pri narodení k nepísanej tabuľke nie je nová a má hlboké korene vo filozofii. Už staroveký grécky filozof Aristoteles vo svojom pojednaní "O duši" naznačil podobnú metaforu, keď prirovnával ľudskú myseľ pri narodení k nepísanej tabuľke. Podobné úvahy sa objavili aj u stoikov a v stredovekej scholastike, čo svedčí o dlhodobej fascinácii ľudskej mysle ako prázdneho plátna, pripraveného na prijatie sveta. Platón dokonca už predtým prirovnával ľudskú dušu k nepísanej tabuli.
V novoveku sa tejto témy hlbšie chopil anglický filozof John Locke, ktorý v roku 1689 vo svojom monumentálnom diele „Esej o ľudskom rozume“ rozvinul koncept tabula rasa ako základ svojej empiristickej epistemológie. Locke argumentoval, že ľudia sa nerodia s vrodenými ideami, ale získavajú ich prostredníctvom skúseností. Dôležitosť skúsenosti ako zdroja poznania bola ústrednou myšlienkou, ktorá sa stala pilierom empirizmu, filozofického smeru, ktorý zdôrazňuje dôležitosť skúsenosti ako zdroja poznania. Podľa Locka, všetky naše pojmy, vedomosti a morálne zásady sú získavané výhradne prostredníctvom skúsenosti, a bez nej by bola naša myseľ prázdna nádoba, čakajúca na naplnenie.
Vplyv na Psychológiu: Od Behaviorizmu k Moderným Pohľadom
Teória tabula rasa mala obrovský vplyv na vývoj psychológie ako vedy. Zdôraznila dôležitosť empirického prístupu, teda poznávania sveta prostredníctvom pozorovania a experimentovania. Povzbudila psychológov k skúmaniu vplyvu prostredia na správanie a učenie sa.
V 20. storočí nadobudol koncept tabula rasa nový rozmer prostredníctvom behaviorizmu, psychologického smeru, ktorý sa zameral na štúdium pozorovateľného správania. John B. Watson, zakladateľ behaviorizmu, radikálne zdôrazňoval vplyv prostredia na správanie a učenie sa. Jeho slávny výrok, že z akéhokoľvek zdravého dieťaťa dokáže vychovať špecialistu podľa vlastného výberu - lekára, právnika, umelca či dokonca zlodeja - len prostredníctvom kontroly prostredia, je ukážkou radikálneho empirického pohľadu, ktorý podčiarkuje obrovskú rolu vonkajších faktorov. Podobne aj B.F. Skinner, ďalší významný predstaviteľ behaviorizmu, rozpracoval teórie podmieňovania a zosilňovania, ktoré ďalej posilňovali myšlienku o formovateľnosti ľudského správania prostredníctvom vonkajších stimulov.
V klinickej praxi nám koncept tabula rasa pripomína, že klient má potenciál na zmenu a rast, bez ohľadu na jeho minulosť.
Moderné Poznanie: Plasticita Mozgu a Biologická Determinácia
Moderná neuroveda a psychológia síce potvrdzujú obrovský vplyv prostredia na vývoj jedinca, no zároveň poukazujú na komplexnejšiu realitu, než akú predpokladala pôvodná teória tabula rasa v jej najradikálnejšej forme. Pojem "plasticita mozgu" - schopnosť mozgu meniť sa a adaptovať na základe skúseností - opisuje dynamické procesy, ktoré prebiehajú počas celého života. To znamená, že hoci vstupujeme do života s určitými predispozíciami, naše skúsenosti neustále pretvárajú štruktúru a funkciu nášho mozgu.
Genetika zohráva nepochybne svoju rolu. Výskumy, najmä štúdie jednovaječných dvojčiat, naznačujú, že človek nie je úplnou „tabula rasa“, ale že je od narodenia do istej miery špecificky vybavený. Napríklad významný americký lingvista Noam Chomsky tvrdí, že každý človek sa rodí s vrodeným „zariadením na nadobudnutie jazyka“ (language acquisition device - LAD), ktoré je geneticky podmienené, inak by sa jazyk nebolo možné naučiť. S. Pinker, popredný nasledovník Chomského, v tejto súvislosti dokonca hovorí o jazykovom inštinkte dizajnovanom v biologickej evolúcii. Tento pohľad poukazuje na to, že aj keď sa učíme jazyk prostredníctvom interakcie s okolím, existujú v našej biologickej výbave mechanizmy, ktoré nám tento proces uľahčujú a usmerňujú, ako napríklad to, že dieťa niečo také zložité ako jazyk nadobúda tak skoro (už okolo troch - štyroch rokov hovorí správne podľa gramatických pravidiel).
Pinkerov prístup k jazyku je charakteristický aj pre knihu Slová a pravidlá, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade. Hoci v tomto prípade zúžil svoj predmet skúmania len na pravidelné a nepravidelné slovesá v angličtine, ukazuje, že pre každú z týchto dvoch oblastí je dôležitá iná zložka kognitívneho systému. Pre nepravidelné slovesá je to pamäť (pretože to sú slová, ktoré sa neohýbajú) a pre pravidelné slovesá je to schopnosť našej mysle tvoriť pravidlá (pre slová, ktoré sa ohýbajú). Pravidlá nie sú produktom registrovania gramatických tvarov v reči rodičov, ale produkt inštinktívne špecifikovanej architektúry jazykového systému. Pravidlá sa nevytvárajú a neosvojujú dieťaťom na základe veľkého počtu výskytu, ide skôr o schopnosť nášho jazykového systému disponovať pravidlami - mentálnou gramatikou. Z výskumov rôznych rečových porúch zase vieme, že tieto poruchy majú často genetický pôvod. Pinker dokáže pri vysvetľovaní detailov osvojovania pravidelných a nepravidelných slovies zároveň ukázať, ako v tom fungujú také vplyvné koncepcie, ako sú konekcionizmus, podľa ktorého sa jazyk vytvára na základe asociácií, a Chomského koncepcia jazyka, podľa ktorej v týchto procesoch ide o manipulovanie so symbolmi podľa určitých pravidiel (univerzálnej gramatiky, ktorá má vrodený charakter) spúšťaných konkrétnym jazykovým prostredím.
Immanuel Kant vo svojej "Kritike čistého rozumu" oponoval Lockovi a tvrdil, že aby sme vôbec mohli získať akúkoľvek skúsenosť, musíme už disponovať určitými základnými pojmami, ktoré nazval apriórnymi. Tieto apriórne rámce, ako napríklad naše chápanie priestoru a času, nám umožňujú organizovať a interpretovať zmyslové vnemy. Bez nich by bola naša skúsenosť chaotická a nezmyselná. Pinker ukazuje, že celá oblasť mentálneho je oveľa širšie geneticky podmienená, než sa donedávna predpokladalo. Podľa neho značná časť nášho primárneho kognitívneho vybavenia (naše základné kognitívne intuície) má vrodený charakter. Medzi tieto intuitívne kognitívne schopnosti patria:
- Intuitívna fyzika: Pomocou experimentov s meraním pozornosti dieťaťa sa zistilo, že dieťa prinajmenšom od tretieho mesiaca vie o niektorých vlastnostiach objektov, napríklad, že tuhé teleso nemôže prejsť ako duch iným tuhým telesom. Má intuíciu celistvosti predmetu a intuíciu zachovania predmetu.
- Intuitívna biológia: Sem patrí schopnosť malého dieťaťa chápať živé ako určitú esenciu, ktorá spôsobuje, že živé sa pohybuje, stravuje a spí. Intuitívny charakter majú tiež ľudové taxonómie zvierat a rastlín.
- Intuitívna psychológia: Ide predovšetkým o schopnosť čítania v mysli druhého, samozrejme nie priamo, ale z výrazu tváre, očí a zo správania. Vieme pomerne presne odhadnúť, aké sú presvedčenia a želania druhého. Absencia týchto intuícií u autistických detí je príčinou ich neschopnosti sociálne komunikovať.
- Intuitívne inžinierstvo: To je schopnosť produkovať a používať nástroje na dosiahnutie nejakého cieľa. Túto dispozíciu majú aj niektoré iné živočíšne druhy.
- Intuitívna ekonómia: To je dispozícia pre recipročnú výmenu tovarov, rovnako prospešnú pre obidve zúčastnené strany.
- Intuitívna sociológia: Kognitívne dispozície deliť ľudí do etnických skupín.
Tieto intuície, tieto kognitívne schopnosti, ktorými je naša myseľ vybavená, nevyžadujú pri použití nijakú námahu a disponuje nimi každý normálny zdravý jedinec. Sú produktom evolúcie a majú neurobiologický a genetický základ. Rovnako ako my, týmito intuíciami disponujú aj príslušníci prírodných národov a mal ich už aj náš praveký predchodca lovec-zberač. Napriek tomu, že dnes žijeme v technologicky a kultúrne veľmi odlišnom prostredí, naše primárne kognitívne vybavenie je identické. Napätie medzi naším prirodzeným nastavením (v evolučnej histórii) a súčasným svetom, pre ktorý sme neboli biologicky dizajnovaní, je jedným z hlavných zdrojov civilizačných problémov súčasného človeka.
Detský Svet: Sloboda, Fantázia a Formovanie Identity
Detský svet je často popisovaný ako miesto nezaťažené problémami dospelých, kde duša nepozná ťažobu a s ľahkosťou tvorí súzvuk s reálnym svetom. Dieťa sa rodí s čistým štítom, bez dojmov, predstáv a skúseností. Nie je zaťažené hodnotením, rozlišovaním dobra a zla. V jeho svete nemajú hodnotiace pojmy význam. Jeho duša je slobodná, plná fantázie. Myšlienky detskej duše prúdia voľne, prirodzene. Detský svet nie je obmedzený časom ani priestorom. Taká je aj detská fantázia - neobmedzená, neohraničená, ľahučká. Tento obraz dieťaťa ako perom nepoškvrneného listu papiera, ako čistej dosky - tabula rasa - trvá až do momentu, kým dieťa nezačne prijímať názory dospelých. Nepopísaný papier, duša dieťaťa, sa začína zapĺňať písmom, skúsenosťami. Biela čistota získava farebný odtieň. Vtedy začína nová kapitola života.
Príklad z detstva ilustruje, ako sa vnímanie sveta mení s príchodom nových informácií a skúseností. Keď sa päťročné dieťa pokúša dedukciou vyvodiť význam slova "fuňa", ktoré počuje od staršieho chlapca, a usudzuje, že to musí byť malé, rozkošné zvieratko, ktoré svojím malým ňufáčikom vydáva zvuk funenia, keď hľadá v tráve čosi pod zub, zažíva proces raného formovania vedomostí. Táto zmätenosť, kde sa slová a pojmy vysvetľujú po svojom, niekedy skreslene, je obdobím intenzívneho formovania. Neskôr, keď dieťa zistí skutočný, menej lichotivý význam slova, zažíva zmätenosť, ale aj poznanie. Tento proces, kde sa biela čistota detskej mysle postupne "farbí" skúsenosťami a interpretáciami, je neoddeliteľnou súčasťou vývoja.
Vplyv Prostredia na Rozvoj a Formovanie Osobnosti
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, zohráva kľúčovú úlohu v jeho vývoji. Pozitívne a stimulujúce prostredie, charakterizované láskou, podporou a dostatkom podnetov, podporuje učenie, rozvoj sociálnych zručností a budovanie sebavedomia. Predstavme si dieťa, ktoré vyrastá v prostredí plnom lásky, podpory a podnetov. Rodičia s ním často komunikujú, čítajú mu knihy a povzbudzujú ho k objavovaniu nových vecí. Toto dieťa s vysokou pravdepodobnosťou dosiahne v škole lepšie výsledky, bude mať lepšie sociálne zručnosti a bude sebavedomejšie.
Naopak, prostredie poznačené chudobou, zanedbávaním a násilím má zásadný negatívny vplyv. Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí chudoby, zanedbávania a násilia, bude mať s vysokou pravdepodobnosťou problémy v škole, v medziľudských vzťahoch a bude náchylnejšie k psychickým poruchám. Hoci genetika môže hrať rolu, rozdielne prostredie malo obrovský vplyv na ich vývoj. Táto skutočnosť podčiarkuje obrovskú zodpovednosť spoločnosti a jednotlivcov za vytváranie podporného prostredia pre rast každého dieťaťa.
Kreativita, Fantázia a Podpora Rastúcej Identity
Deti sa s prirodzeným nadšením vrhajú do rôznych úloh a výziev. Vďaka nášmu pričineniu ich môžeme výrazne motivovať, ale aj hlboko deprimovať. Mnohí kreatívni ľudia si ponechali v sebe kúsok svojho detstva. Ponechávajú svojej fantázii voľný priebeh a nenechajú sa vtlačiť do presne stanovených šablón myslenia. A to je niečo, čo majú spoločné s deťmi. Keď sa narodí dieťa, nevie ešte, ako je svet usporiadaný. Musí ho najskôr prebádať, rozpoznať jeho nebezpečenstvá a zistiť, kde sú určité hranice. Tým dieťa dozrieva a učí sa orientovať v tomto komplikovanom svete. Preto hra a túžba po pohybe u našich detí nie je samoúčelná.
Veľký význam pre detskú fantáziu má také učenie, kedy dieťa môže veciam porozumieť samo. Nechajte ho všetko, čo je len trochu možné, vyskúšať si samo. Dôverujte mu, ak sa práve pokúša upiecť koláč, naprogramovať videorekordér alebo nafúkať koleso na bicykli. Vo všeobecnosti sa nemusí veľa vecí pokaziť, ak mu vysvetlíte „čo a ako“. Ale skúsenosť, že dieťa urobilo niečo bez pomoci, je veľmi dôležitá pre jeho sebavedomie a rozvoj. Kreativita sa nedá naučiť v zmysle memorovania, ale dá sa pestovať a formovať. Nové výskumy mozgu hovoria, že vďaka dostatočnému podnecovaniu možno zlepšiť spájanie a formovanie nervových buniek. A čím viac nervových buniek sa v mozgu spojí a vyformuje, tým plynulejšie prúdia myšlienky a fantázie.
Väčšina detí má obrovskú radosť z toho, že sa môže dozvedieť veľa o svete okolo seba. Zvedavosť v pozitívnom zmysle im bola takpovediac daná do vienka. S veľkým nadšením sa vrhajú do rôznych úloh a výziev. Je radosť vidieť, ako hravo maľujú nádherné obrazy, virtuózne hrajú na hudobnom nástroji alebo predvádzajú akrobatické kúsky. Prečo však niektoré deti si málo veria a pokladajú sa za hlúpe? Sú presvedčené, že nevedia spievať, maľovať alebo tancovať a pýtajú sa pri každej úlohe, prečo majú robiť to a to. Cítia sa blokované a stoja často bojazlivo a osamotené medzi „živými“ vyvádzajúcimi deťmi. Práve pre ne je dôležité, aby odbúrali túto vnútornú blokádu.
Deti, ktoré si bez strachu premyslia v ťažkej situácii všetky do úvahy prichádzajúce možnosti, majú dobré vyhliadky na to, aby sa z takejto situácie dostali. Takéto deti majú veľkú sebadôveru. Príkladom môže byť štvorročná Mária, ktorá sa na trhovisku stratila otcovi. Namiesto paniky zvážila všetky možnosti a vybrala si najjednoduchšie a najistejšie riešenie: išla na parkovisko, kde stálo auto, s vedomím, že jej otec sa tam tak či tak musí vrátiť.
Rola Tanca a Pohybu vo Vývoji Dieťaťa
Čo má dieťa spoločné s tancom? Tanečné umenie, jeden z najstarších umeleckých prejavov, zdieľa s detstvom jedinečnosť, spontánnosť, čistotu duše, fantáziu a lásku. Človek po celé tisícročia vyjadroval tancom svoje myšlienky, pocity a to úplne prirodzene bez akýchkoľvek predpisov, pravidiel. Obidva elementy (dieťa a tanec) vychádzajú z jedinečnosti, spontánnosti, čistoty duše, fantázie a lásky. Jednoducho povedané, narodili sa z lásky a potreby vyjadrenia sa. Dieťa je nespútané, bláznivé, radostné a rado fantazíruje. Tanec miluje od malička. Počuje hudbu a spontánne si podupkáva, hýbe sa v rytme - tancuje. Dajme deťom tanec, ktorý im dáva voľnosť, prirodzenosť, lásku a milión dôvodov na rozvoj fantázie. V dnešnej dobe, keď cíti stres z nás dospelých, veď predsa žijeme rýchly život, doprajme mu tú hodinu na tréningu, aby bolo šťastným človekom, ktorý bude žiariť a posúvať svoju pozitívnu energiu. Možno z neho vyrastie nový génius, alebo len šťastný a vyrovnaný človek, vďaka tancu.
Syndróm Naučenej Bezmocnosti a Jeho Prevencia
Syndróm naučenej bezmocnosti je presvedčenie ľudí, ktorí sa stretávajú s častým neúspechom, že nech robia čokoľvek, nikdy nebudú schopní uspieť. Tento psychologický jav ovplyvňuje, ako sa pozeráme na svet i sami na seba. To, akí sme odolní voči tomuto syndrómu, určuje náš vysvetľovací štýl - teda zaužívané vysvetlenia bežných situácií, ktoré má mozog zautomatizované.
Základom prevencie proti naučenej bezmocnosti je pestovanie zdravého sebaobrazu, aby sme poznali svoje silné, ale aj slabé stránky a vedeli s nimi pracovať. Ak poznám sám seba dostatočne dobre, viem, že moja snaha má zmysel, a hoci som neuspel na prvýkrát, nevzdám to a skúsim to znova, inak. Rola rodičov je tu kľúčová. Je dôležité, aby sme dieťaťu pomocou rozhovorov pomohli pochopiť príčiny pozitívnych i negatívnych udalostí, s ktorými sa stretáva. Potrebuje vedieť, že aj chyby sú v poriadku, že nás posúvajú vpred, pretože nikto nie je dokonalý. A my sami si potrebujeme ujasniť, čo je to úspech. Dospelí väčšinou prezentujú úspech ako samé jednotky či prvé miesta v súťaži. Zabúdame, že úspech je aj každý drobný posun k nášmu cieľu, nielen jeho dosiahnutie.
Hodnotový Systém Dieťaťa a Rola Výchovy
Deti sa rodia ako TABULA RASA. Prvou sociálnou skupinou, do ktorej dieťa prichádza, je rodina, následne je to materská škola a neskôr prostredie základnej školy. Nielen vrodené predispozície a prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a pohybuje sa, sú predpokladom jeho správania a konania v živote. Hodnotový systém mladého človeka je ovplyvňovaný a determinovaný mnohými faktormi. Rodina je prvým prostredím, v ktorom sa formujú hodnoty človeka. Výsledky výskumov poukazujú na jej dominantný vplyv na formovanie a utváranie osobnosti, a tým i jeho hodnôt. Mladí ľudia sa svojou hodnotovou orientáciou viac podobajú vlastným rodičom než priateľom.
Hodnotová orientácia zrkadlí život nielen rodiny, ale i rôznych spoločenských komunít a prostredí, v ktorých sa mladý človek pohybuje, a je výsledkom preberania, resp. interiorizácie rôznych vzťahov, interakcií a komunikácií, ktoré prevažujú v jeho bezprostrednom okolí. Výchova v akomkoľvek ponímaní sa tiež chápe ako pokus o ovplyvnenie, resp. usmernenie hodnotového sveta jednotlivca v súlade s výchovnými cieľmi. Pedagogický proces tak vytvára pre vychovávateľa široký priestor pre výchovu k hodnotám. Výchova je cielený proces, ktorým každý vychovávateľ vie správnym smerom naviesť dieťa k utváraniu žiadaných životných hodnôt. Dokáže dieťa motivovať, inšpirovať, podnecovať, usmerňovať, povzbudzovať a podporovať. Postmoralistická éra, ktorá so sebou prináša nové vzťahy a pohľady, je v prvom rade „výzvou“ pre mladú generáciu a tým explicitne i pre jej vychovávateľov. Charakter odpovede na túto „výzvu“ bude záležať práve od zvnútornených hodnôt existenciálneho charakteru, a tým i úrovne rozvinutosti duchovnej dimenzie mládeže, pri rozvoji ktorých môžu byť vychovávatelia inšpiráciou.
Cieľom vzdelávacieho programu pre vychovávateľov je inovácia ich profesijných kompetencií v oblasti rozvíjania hodnotovej orientácie žiakov a jej významu v pedagogickom procese. Absolvent vzdelávacieho programu si rozšíri, prehĺbi a zdokonalí teoretické poznatky o význame hodnotovej orientácie u detí mladšieho školského veku. Nadobudne spôsobilosti v praktickom využívaní rôznych tvorivých metód, foriem a postupov zameraných na rozvíjanie hodnôt detí a žiakov, vhodných pre aplikáciu v primárnom vzdelávaní aj vo výchovno-vzdelávacej činnosti realizovanej v školských zariadeniach. Absolvent bude tiež schopný vytvárať vlastné praktické aktivity zamerané na rozvíjanie hodnôt, ako aj aplikovať získané zručnosti pri vytvorení vzdelávacích aktivít využiteľných pri vlastnej pedagogickej činnosti s cieľom efektívne podporovať a rozvíjať kognitívne a komunikačné kompetencie. Vzdelávací obsah zahŕňa inovatívne techniky a spôsoby učenia detí a žiakov k hodnotám - vychovať morálne zrelú osobnosť, ktorá sa vyznačuje komunikatívnosťou, zdravým sebavedomím, pozitívnym hodnotením iných, kreativitou a iniciatívnosťou. Osobnosť, ktorá dokáže vyjadriť svoje city, je empatická, asertívna, dokáže riešiť konflikty pokojným spôsobom, dokáže spolupracovať a je prosociálna.
Sú Všetky Deti Géniovia? Rozptyľovanie Mýtov a Podpora Tvorivosti
Nové objavy a poznatky o vrodenosti mentálnych charakteristík sa dostávajú do ostrého konfliktu s tradičnými doktrínami o podstate ľudskej prirodzenosti. Doktrína, že naša myseľ je od narodenia čistá tabuľa, bola tradičným spoločníkom humanitných a spoločenských vied, otvorene dominovala v koncepciách o všemocnosti inteligentnej socializácie človeka (napríklad v behaviorizme, ale aj u ideológov sociálnych revolúcií). Obavy z toho, že jej odchod by mohol uvoľniť cestu k sociálnemu darvinizmu a eugenike, sú pochopiteľné.
S doktrínou čistej tabule sa celkom dobre zhoduje populárna doktrína ušľachtilého divocha, s ktorou svojho času prišiel J. J. Rousseau. Aj tá pripisuje dominantný vplyv prostrediu. Podľa Rousseaua prírodné národy žili a mohli žiť prírodným harmonickým životom, ale pokazila ich civilizácia. Výskumy antropológov však hovoria o niečom inom. Podľa antropologického výskumu dlhodobo uskutočňovaného N. Chagnonom v jednom kmeni (Yanomamö) na Amazonke, vo vojnách, ktoré tento kmeň viedol, boli percentuálne straty na životoch oveľa vyššie než straty počas I. a II. svetovej vojny v Európe.
Ak uznáme vrodenú biologickú determináciu ľudskej prirodzenosti, nepovedie to k nihilizmu v najzákladnejších ľudských hodnotových otázkach? Nie sú potom márne odveké snahy sociálnych reformátorov zmeniť človeka k lepšiemu? Ak by to bolo skutočne tak, potom by naozaj išlo len o čisto utopické podujatia. Pôsobivým príbehom biologickej determinácie správania je prípad stavebného robotníka, ktorý pri odstreľovacích prácach utrpel úraz. Pri výbuchu mu železná tyč prerazila lebku a prešla mozgom. Zaujímavé bolo, že po úraze mu fungovali všetky psychické funkcie (percepcia, pamäť, reč atď.), ale zmenila sa mu osobnosť, z človeka miernej povahy sa stal človek agresívny, pretože mal porušené centrá pre kontrolu emócií. V súčasnosti prináša behaviorálna genetika veľa poznatkov o tom, že mnoho páchateľov násilných kriminálnych činov má podobné poškodenia geneticky podmienené. Ak určité násilné činy nie sú vlastne produktom sociálneho prostredia, ale skôr určitej biologickej poruchy súvisiacej s poškodením mozgu alebo s genetickým poškodením, treba týchto ľudí trestať alebo liečiť? Čím lepšie spoznáme, čo všetko je súčasťou našej vrodenej vybavenosti, o to kvalifikovanejšie a optimálnejšie sa s tým budeme vedieť vyrovnávať.
Mnohí ľudia si myslia, že deti buď sú, alebo nie sú kreatívne (tvorivé). Ale svet nie je čierno-biely. Kedysi dávno raz protivníci prudko slovne napadli Krištofa Kolumba, objaviteľa Ameriky, tvrdiac, že "objaviť Ameriku, to nie je nič zvláštne, to by dokázal každý." Kolumbus im odpovedal legendou o vajci, ktoré dokázal postaviť na špičku len tým, že ju zrezal. A presne to je to, čím sa vyznačujú kreatívni ľudia. Nenechajú si diktovať, ako majú myslieť. Lebo byť kreatívnym znamená ísť svojou vlastnou cestou. Mnohí kreatívni ľudia si ponechali v sebe kúsok svojho detstva. Ponechávajú svojej fantázii voľný priebeh a nenechajú sa vtlačiť do presne stanovených šablón myslenia.
„To všetko je síce pekné a dobré,“ poviete si, „ale ako môžem dosiahnuť, že aj moje dieťa bude plné fantázie a bude s nadšením skúmať svet?“ S veľkou pravdepodobnosťou nebude oplývať takými vlohami ako Mozart, Goethe alebo Einstein. Lebo inteligencia - či vrodená alebo získaná - hrá len veľmi malú úlohu. Sú dokonca výskumy, podľa ktorých inteligencia kreativite skôr prekáža. A naopak. Zoberme si príklad pána Einsteina, ktorý bol pravdepodobne najgeniálnejším mysliteľom novoveku. Vedeli ste, že Einstein sa naučil rozprávať až vo veku štyroch rokov, že si neskôr mýlil pravú stranu s ľavou a mal príznaky legastenika? Alebo že bol mizerný študent a u profesorov nebol obľúbený? To je útecha pre rodičov, ktorí si myslia, že majú hlúpe a nenadané dieťa. Neexistujú nenadané deti. Každé dieťa je iné a každé má svoje silné, ale i slabé stránky. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa vedci domnievali, že deti sú pri narodení ako prázdna kniha (tzv. tabula rasa - doslovne „nepopísaná tabuľa“). Dnes to vidí veda úplne inak. Existuje niekoľko jednoduchých pravidiel, ktorými môžeme podporovať deti v ich raste. Sú nenáročné a možno ich jednoducho integrovať do bežného života.
Kreatívni Rodičia ako Vzory pre Deti
Rodičia sú vzormi pre deti. Deti sa učia tým, že napodobňujú svojich rodičov. Túto schopnosť môžeme dobre využiť tak, že sa budeme sami správať kreatívne. Môže to byť trochu komické, lebo sa trošku vrátime do detského sveta zážitkov. Nevšímajte si však ironické poznámky susedov a známych. Námaha sa vyplatí. A tu je pozvanie do tzv. Začnite každý deň tak, akoby ste všetko robili prvýkrát. Choďte inou cestou do práce, čítajte noviny v posteli alebo až poobede. Zachovajte si schopnosť čudovať sa. Prekvapte ľudí vo svojom okolí nezvyčajnými nápadmi. Premeňte sa napr. na čarodejníka a pričarujte svojmu dieťaťu radosť, s akou bude upratovať svoju izbu. Navštívte nezvyčajné miesta, kam sotva niekto chodí. Čo tak urobiť detské popoludnie na šrotovisku, aby sme na chvíľu zastavili „utekajúci čas“? Do kreatívnej domácnosti patrí v každom prípade škatuľa plná rekvizít, v ktorej sa nachádzajú staré klobúky, smiešne šaty a vyradené obleky. Hovoriť o nevhodnom správaní dieťaťa v sudcovskom obleku je skvelý - nie úplne vážne myslený - vedľajší efekt pedagogicky nevyhnutného zásahu. Poskytnite vašej kreativite domov. Napíšte svoje najoriginálnejšie nápady do knihy kreativity. Nápady a tvorivé zážitky sú pominuteľné. Je tisíc možností, ako prežiť všedný deň kreatívne. Určite vám k tomu napadne ešte veľa ďalších vecí. Dôležité je, že nájdete odvahu oslobodiť sa trochu od nášho dospeláckeho „rozumného“ myslenia a konania.
Všetko to, čo potrebujeme my rodičia pre našu rolu, kedy máme byť vzormi, platí samozrejme aj pre deti. Ale ešte niečo viac by sme mali mať na zreteli pri podporovaní našich detí. Ukážte dieťaťu, že veríte v jeho kreativitu. Buďte k svojmu dieťaťu čestní. Pochváľte dieťa len vtedy, ak skutočne niečo vykonalo. Berte však pritom ohľad na jeho danosti. Neusmerňujte príliš dieťa pri problémových úlohách. Strpte nudu vašich detí. Nerobte na dieťa nátlak. Zoznam takýchto podnetných nápadov by mohol ďalej pokračovať. Určite má každý rodič obrovský katalóg nápadov.
tags: #dieta #je #tabula #rasa