Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko, a snáď každý rodič už videl dieťa, ktoré sa hodí o zem, bezdôvodne udrie iné dieťa, bezmyšlienkovito zúrivo rozhadzuje všetko naokolo či neovládateľne vrieska. V mnohých rodičoch sa mieša pocit zmätenosti, hanby, hnevu a zlyhania. Pre rodičov, ktorí prežívajú, že ich malý (napr. 13-mesačný) drobec kričí a zúri veľakrát bez zjavnej príčiny, od rána do večera, sa môže táto fáza zdať obzvlášť vyčerpávajúca. Niekedy sa to stáva aj počas hry, keď dieťa zrazu skríkne z 0 na 100, alebo začne hádzať kocky z ničoho nič, a to opakovane. Nie je to pri situáciách, kedy si niečo vydobíja, a nepomáha nič. Ani nono slovne, ani nekrič, ani ukázať nono prstom, ani pst na ústa, ani odísť, ani pekne povedať, že nekričíme, pretože dieťa v tomto veku ešte nemusí chápať nič z toho. Hoci „nono“ možno podľa neho áno, ale na just spraví zle. Je to pocit zúfalstva, keď dieťa ráno otvorí oči a už kričí, pričom doma nekričíme a rodičia sa snažia pristupovať k nemu jemne a hlas dvíhajú málokedy. Takéto prejavy môžu byť súčasťou prirodzeného vývoja, no zároveň je kľúčové vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.
Pochopenie detského správania: Obdobie vzdoru a jeho prejavy
Obdobie vzdoru je normálnou a prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa. Tento stav zvyčajne trvá od 18 mesiacov do 4,5 roka až 5 rokov, no môže sa začať aj skôr, napríklad v 12 mesiacoch, a odznieť môže aj po piatich rokoch. Má určitý vývoj a na začiatku sa prejavuje inak ako v štyroch rokoch. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá plne vyvinuté exekutívne schopnosti, čo znamená, že nevie svoje emócie kontrolovať tak ako dospelí.
Keď dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začne plakať, kričať alebo kopať. Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál, ani preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať. Na druhej strane rodičia môžu vytvoriť také prostredie, aby minimalizovali výskyt prejavov zaplavujúcich emócií. Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Prečo deti vzdorujú? Pohľad do detského mozgu a vnímania
Detský mozog, ktorý je plne nevyvinutý, má priamy súvis s prejavmi vzdoru a silných emócií. Zjednodušene povedané, ide o nedozretú prefrontálnu kôru. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú už od narodenia, je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Ak sa dospelý nahnevá na verejnom mieste, uvedomí si, že nie je vhodné, aby začal kričať alebo plakať. Tieto presvedčenia dokážu utlmiť jeho emócie. Dieťa to nedokáže a učí sa to až postupne. Keď ročné dieťa príde do hračkárstva, jednoducho si zoberie prvú hračku, ktorú uvidí, no dvojročné dieťa sa už spýta mamy. Kľúčové je, že keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka a nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle, ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem“. Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku. Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, sa prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale takýto prístup nič nevyrieši, lebo používate cudzí jazyk, ktorému nerozumie. Podobne je to s deťmi.
Pochopenie správania detí – záchvaty hnevu vs. záchvaty krízy
Rozpoznávanie varovných signálov: Kedy ide o viac ako len vzdor?
Hoci obdobie vzdoru je prirodzenou súčasťou vývoja, rodičia by mali byť obozretní a všímať si príznaky, ktoré môžu naznačovať hlbšie duševné problémy. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Pre každú živú bytosť, a pre deti obzvlášť, sú emócie kľúčové. Dôležité je všímať si zmeny v správaní a otvorene o tom hovoriť. Detské správanie je často metaforou detského sveta, ktoré sa dá prirovnať k ľadovcu. Pozornosť si zaslúži najmä reč ich tela, výraz tváre, tón hlasu a zmeny v správaní, ktoré dieťa vysiela, keď prežíva stres, úzkosť alebo iné problémy.
Kľúčové varovné signály, ktoré si všímať:
- Prehnaný a opakovaný plač: Ak dieťa často plače na prvý pohľad bez jasného dôvodu, môže to byť indikátorom stresu a úzkosti. Často sa v noci budí s plačom alebo má opakujúce sa nočné mory, čo je prejavom extrémnej únavy z vnútorného napätia.
- Emocionálna apatia a strata záujmov: Ak sa dieťa zrazu stiahne do seba, prejaví sa apatia a niekdajšie záujmy ho už nebavia. Chýba mu radosť z činností, ktoré ho predtým napĺňali. Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Zmeny v stravovacích návykoch: Chuť do jedla je úzko spojená s emočným stavom. Strata chuti do jedla, tak aj prejedanie sa, či náhle nezvyčajné zmeny v preferenciách jedla môžu byť jedným z príznakov zlého vnútorného stavu dieťaťa, vrátane porúch príjmu potravy. Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- Nové alebo zintenzívnené zlozvyky: Cmúľanie palca, hryzenie nechtov, žmolenie oblečenia či pokašliavanie - dieťa nevedome hľadá spôsob, ako uvoľniť vnútorné napätie. Ak sa tieto zlozvyky, ktoré sú bežné vo vývoji dieťaťa, v období stresu výrazne zintenzívnia, je to signál.
- Fyzické prejavy bez zjavnej príčiny: Môžu sa objaviť aj fyzické prejavy ako bolesti hlavy, bolesti bruška, nevoľnosť alebo hnačky, pre ktoré neexistuje medicínske vysvetlenie.
- Problémy so sústredením a školou: Vnútorný nepokoj výrazne narúša schopnosť sústrediť sa. To sa môže prejaviť neochotou chodiť do školy alebo náhlym poklesom školských výsledkov, čo vedie k ďalším problémom.
- Regresia do skorších vývojových štádií: Napríklad, ak dieťa bolo dlho bez plienok, alebo opätovné cmúľanie palca. To je znakom, že sa dieťa snaží vrátiť do obdobia, keď sa cítilo bezpečnejšie a menej zraniteľné.
- Úzkosti u detí: Zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Prejavy PTSD (posttraumatickej stresovej poruchy) zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): Kedysi nazývaná maniodepresívna psychóza, je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Vplyv rodinného prostredia a výchovných prístupov
Správanie dieťaťa je komplexný jav, ktorý sa formuje pod vplyvom mnohých faktorov. Pochopiť ho v celom kontexte znamená zohľadniť nielen samotné prejavy, ale aj prostredie, v ktorom dieťa rastie. Americký psychológ Urie Bronfenbrenner vo svojej ekologickej systémovej teórii poukázal na to, ako nás prostredie okolo nás neustále ovplyvňuje a formuje náš vývin. Taktiež platí, že spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame, najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“.
Rodinné prostredie je prvým a jedným z najsilnejších vplyvov na formovanie osobnosti dieťaťa. Rôzne výchovné prístupy môžu viesť k odlišným výsledkom v správaní a emocionálnom rozvoji.
Typy výchovných prístupov:
- Prísne pravidlá bez vysvetlenia: V rodinách, kde fungujú prísne pravidlá bez adekvátneho vysvetlenia, sa dieťa učí primárne poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa od neho plnenie pokynov bez otázok a vyjednávania. V prípade chyby nasleduje trest. Navonok môže takéto dieťa pôsobiť poslušne, ale vnútri často prežíva napätie, ktoré sa môže prejaviť hnevom, agresiou, plachosťou alebo strachom.
- Autoritatívny prístup: Tento prístup charakterizujú jasné hranice, ktoré dieťaťu poskytujú pocit bezpečia a blízkosti. Dieťa vie, čo sa od neho očakáva, a rozumie dôvodom existencie pravidiel. Disciplína v tomto kontexte neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a podieľať sa na rodinných rozhodnutiach, čo podporuje jeho samostatnosť a zodpovednosť.
- Tolerantný prístup: V rodinách s tolerantným prístupom býva atmosféra láskavá a prijímajúca, avšak hranice sú veľmi slabé alebo úplne chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. To môže viesť k problémom s odkladaním uspokojenia, ťažko zvláda frustráciu a reaguje impulzívne. Častým prejavom je chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas strávený pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.
- Zanedbávajúci prístup: V tomto prostredí dieťa dostáva základné potreby, ale chýba mu emocionálna blízkosť, kontakt, záujem a komunikácia. Dieťa sa učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie si pýtať pomoc a má problémy vytvárať blízke vzťahy.
Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako „problémové“. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej a prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým.
Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. Nepriaznivé detské skúsenosti (ACE - Adverse Childhood Experiences) zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Tieto skúsenosti sa spájajú s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom. Správanie môže navonok pôsobiť ako „problematický charakter“, často ide o provokácie, ktoré pretrvávajú a časom sa prehlbujú. Bežné sú aj problémy s poruchou pozornosti. Tieto deti potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí.
Účinné stratégie pre zvládanie detského vzdoru a emócií
Keď je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Kľaknutie si na úroveň dieťaťa je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka fyzického kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Nastavenie rutín a predvídateľnosť:Pri situáciách, ako je ponáhľanie sa do práce alebo škôlky, keď sa dieťa nechce obliecť alebo obuť topánky, dieťa v tomto veku nemá pojem o čase a nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
Zvládanie konfliktov medzi deťmi:Ak sa deti na ihrisku hádajú o jeden bager alebo šmykľavku, nefunguje vysvetľovanie, nech sa podelí alebo vystrieda s kamarátom. Dôvodom je, že deti v tom veku sú egocentrické a nechápu, prečo by sa mali deliť. Keď je na ihrisku iba jedna hračka, alebo sa deti hádajú o šmykľavku, na ktorú chcú ísť všetky naraz, v ich veku sa nebudú vedieť dohodnúť. Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom“. Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Celú situáciu opäť treba opísať ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Hoci ste dieťaťu veľakrát povedali, že sa treba podeliť, keď uvidia hračku, po ktorej túžia, nastúpi impulzivita. V ich veku ešte nejde, aby zapojili racio, hoci si aj uvedomujú, že sa treba striedať.
Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“ Takýmto spôsobom presmerujete pozornosť celkom inam. Dieťa na nepríjemné zákazy typu „Nehraj sa s bagrom“ či „Neutekaj“ zabudne, ale úlohou rodičov je, aby v prvých rokoch dieťaťa pracovali na jeho emocionálnej regulácii. Preto je fajn sa k tým situáciám vracať, a keď bude dieťa v pokoji, môžete povedať: „Toto sa stalo, chlapček mal hračku a ty si bol veľmi smutný.“ Takýmto spôsobom ho učíte o jeho emočnom prežívaní.
Spánok a večerná rutina:Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí. Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť ocinka. Keď večer prebieha podľa rutín, svet dieťaťa to robí jednoduchším a predvídateľnejším. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať. Ak je rodič vystresovaný, dieťa to vycíti, lebo preň ste celý svet. Ak je rodič pokojný, je vyššia šanca, že aj dieťa bude pokojnejšie.
Stanovenie hraníc a prejavovanie lásky:Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Hranice majú zmysel v tom, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky.“ Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz.“
Je dôležité byť konzistentný, pretože dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.
Pochopenie správania detí – záchvaty hnevu vs. záchvaty krízy
Porovnávanie detí:Keď chceme porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.
Reakcie na nežiaduce správanie (napr. hryzenie):Ak dieťa pohryzie iné dieťa, možno to vnímať nevinne ako nešikovnú či nevhodnú snahu nadviazať kontakt. Môže nastať situácia, že dieťa je tak silno rozrušené, niekedy aj pozitívne, že iné dieťa v emócii impulzívne pohryzie. Alebo môže byť nahnevané. Proste malo silnú emóciu, ktorú prejavilo pohryzením. Samozrejme, že to nie je optimálne. Ale zbytočne mu vtedy budeme vysvetľovať: „Čo to robíš? Ľudia sa nesmú hrýzť.“ Lebo počas silnej emócie nepočúva vysvetlenia. Ak taká situácia nastane, dieťa z nej treba zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače.“ Dieťa sa bude hnevať, ale treba tam byť s ním, ďaleko od tej situácie a zabezpečiť, že si neublíži. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť. Keď sa upokojí, možno mu poskytnúť logické vysvetlenie. To, že dieťa vo vypätej situácii nereaguje na naše vysvetľovanie, neznamená, že je zlé. Alebo že nevie, že hrýzť sa nemá. Niekedy je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy.
Modelovanie emočnej regulácie rodičom:Je veľmi dobré, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku.“ Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci. Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.
Keď dieťa hádže jedlo na zem, nerobí to napríklad preto, lebo je zvedavé, aký zvuk to spraví? My to vnímame ako plytvanie jedlom, no nie je to tak, že dieťa sa takto učí, ako fungujú veci vo svete? Ide o jeden z príkladov rozdielu, ako veci vnímame my a ako ich vníma dieťa. Dieťa nemá predstavy, že plytvať jedlom je zlé. Nevie, že keď jeme, máme mať nejaké maniere, a že hádzať jedlo na zem je neakceptovateľné. Ak to chce dieťa skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi. Je na rodičovi, čo znáša.
Čo robiť, keď dieťa neposlúcha? Chyby, ktorým sa treba vyhnúť
Ak máte pocit, že vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, alebo sa naň sťažujú učitelia, nemusíte byť bezradní. Psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. V súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Jana Bašnáková, vedkyňa z Dondersovho centra pre kognitívne neurozobrazovanie v holandskom Nijmegene, pripomína, že dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Výchovná nezvládnuteľnosť je vlastne výkrik dieťaťa do prázdna, provokácia a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Ak máte doma trojročného zurvalca v období vzdoru, ktorý si neustále vyžaduje vašu pozornosť, hnevá sa, keď sa čo i len na chvíľku vzdialite, odporuje a robí veci napriek, pamätajte, že správanie dieťaťa závisí predovšetkým od jeho povahy. Ak je temperamentnejšie, vzdor môže byť intenzívnejší a môže potrvať až do piatich rokov. Dieťa si chce plačom, krikom a hnevom vždy niečo presadiť. Ak máte pocit, že jeho požiadavky nie sú na mieste, nestupujte. Buďte dôslední. Nedávajte dieťaťu veľa príkazov za sebou. Vždy, keď vás dieťa počúvne a urobí, čo ste od neho žiadali, pochváľte ho. Chválou nešetrite. V žiadnom prípade nepoužívajte hrubé fyzické tresty. Nie sú účinné, práve naopak, podporujú u dieťaťa agresivitu. Použite logický dôsledok: „Nepočúval si, tak ti neprečítam rozprávku.“ alebo „Ak budeš hádzať piesok do detí, pôjdeme domov.“ Logický dôsledok musí nasledovať bezprostredne po tom, ako dieťa urobilo niečo zlé a nepočúvlo vás. Nedávajte príkazy z pozície staršieho a mocnejšieho. Kľaknite si k dieťaťu, aby ste boli výškovo na rovnakej úrovni a pozrite sa mu do očí. Na trojročné dieťa argumenty neplatia. Dieťa nepochopí, čo od neho chcete.
Čomu sa vyhnúť vo výchove:
- Vyčítanie zlého správania: Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
- Otázky typu „Prečo?“: Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Dieťa na tieto otázky nedáva konkrétnu odpoveď: „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu.
- Prosenie a prosíkanie: Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu!“ V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
- Výzvy bez následkov: Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Dieťa sa z toho naučí: „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité.“ Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Prázdne vyhrážky typu „Ak-tak“: Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne.
- Ignorovanie extrémne zlého správania: Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné (napr. pri zlozvykoch ako cmúľanie palca). Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, treba konať inak. Ak si nebudete všímať, keď vás dieťa kopne, alebo hrubo nadáva, pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
- Nepriateľské reakcie: Obsahujú jasnú správu dieťaťu: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
- Výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.
- Vyhrážky a prísne tresty: „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým.
- Fyzické tresty (bitka): Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka - majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove a majú ľudské slabosti.
Dôležitosť vytvárania bezpečného a predvídateľného prostredia
Rodičia často vnímajú problémy dieťaťa len v danej časovej realite a vidia príčiny iba v prítomnosti, obviňujúc škôlku, školu, kamarátov alebo druhého rodiča. Tieto situácie však môžu byť len spúšťačom niečoho hlbšie uloženého. Rodičia si nie vždy uvedomujú, že prenos strachov, depresií či agresivity je tiež genetický a ovplyvnený prostredím, v ktorom sami vyrastali.
Dieťa potrebuje milujúcich rodičov alebo blízkych, ktorí ho sprevádzajú detstvom a na ceste k dospelosti. Rodina mu poskytuje zázemie a pocit, že niekomu na ňom záleží. Aj keď vzťah detí a rodičov nie je vždy ideálny, deti v nich môžu nájsť oporu, lásku a pozitívny vzor.
Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Pre deti, ktoré prežívajú úzkosť, je posilnenie sebadôvery kľúčové. Nechajte ich hovoriť o sebe a dajte im možnosti voľby, napríklad, aké jedlo si dajú na raňajky alebo aké oblečenie si oblečú. Stanovte im dosiahnuteľné ciele a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok. Pokúste sa identifikovať, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa, či už je to konkrétna situácia, prostredie, alebo dokonca rozhovory dospelých. Ak je to možné, minimalizujte tieto spúšťače, alebo pripravte dieťa na ne vopred. Deti spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Povzbudzujte ich, aby vyjadrili svoje pocity prostredníctvom kreslenia, hier alebo rozprávania príbehov. To im môže pomôcť spracovať ich prežívanie a nájsť riešenia. Vytvorte si otvorenú a dôvernú komunikáciu u dieťaťa, aby vám verilo a vedelo s vami o problémoch komunikovať.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Rodičia často reagujú na zdravotné problémy detí inak ako na psychické. Pri zdravotných problémoch vyhľadajú lekára a podporujú liečbu, zatiaľ čo pri psychických problémoch môžu prejavovať nedôveru, obviňovať deti či okolie a odmietať terapiu. Pritom zdravý duch je pre správny vývoj dieťaťa rovnako dôležitý ako zdravé telo. Odbornú kontrolu nad týmito témami zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti.
Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom, nazývanými neurotransmitery. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Situáciu treba brať vážne, ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku, prejavy trvajú dlhšie obdobie a nereagujú na bežné postupy, ak rodič mal v detstve podobné ťažkosti, alebo ak sa pridružujú aj iné problémy. Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné.
Najčastejšie rizikové prejavy u detí zahŕňajú nočné desy, nadmerný plač, problémy s vyprázdňovaním, kašeľ, astmu, alergie s psychickými súvislosťami, oneskorenie v motorickom vývine, vzdorovité správanie, problémy s jedením, zvracaním, bolesťami bruška, zlozvyky ako obhrýzanie nechtov či tiky, a tiež prejavy, ktoré môžu byť maskovanou depresiou, ako napríklad „lenivosť“. Je dôležité, aby rodičia boli otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Popieranie psychických problémov zvyšuje pocity bezradnosti u detí a môže viesť k tomu, že ich začnú riešiť s kamarátmi, drogami, alebo v extrémnych prípadoch k nevysloveným myšlienkam o samovražde.
tags: #dieta #mi #robi #stale #napriek