Seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov, ktorý vychádzal neuveriteľných dvadsaťtri rokov (1965 - 1988) s výnimkou jedného roku (1975) každý týždeň v časopise Roháč, sa stal fenoménom slovenského komiksu a moderného kresleného humoru. Tento dlhoročný úspech svedčí o výnimočnom talente jeho tvorcu, Jozefa Babušeka, známeho aj pod pseudonymom Jozef Schek, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej kultúre. Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Ale oslovoval aj skôr narodených. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech, ktorý bol nesmierne ľudský a vyslobodzujúci.
Jozef Babušek - Zrod talentu a prvé kroky v umení
Trpezlivý, pracovitý a dôsledný autor populárneho seriálu, Jozef Babušek, sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave, kde aj vyrastal. Jeho talent a záujem o kreslenie sa prejavili už v mladosti. Vďaka všeobecnému stredoškolskému vzdelaniu, kde získal jazykové znalosti z latinčiny a predovšetkým z francúzštiny, sa mohol ľahšie orientovať vo francúzskych časopisoch, napríklad v časopise Robinson, s komiksami, ktoré si kupoval a ktoré výrazne ovplyvnili jeho výtvarné smerovanie. Táto raná expozícia západnému kreslenému humoru položila základ pre jeho vlastnú tvorbu, ktorá neskôr definovala slovenskú komiksovú scénu.
Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave. Keď ju presťahovali do Košíc, pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, ktorá bola bližšie. Už počas štúdia kreslil a od roku 1943 uverejňoval v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet svoje prvé karikatúry a ilustrácie. Napríklad v čísle 7 z 13. februára 1943 boli uverejnené štyri obrázky na tému fajčenie. Ďalej v čísle 24 z roku 1944 vyšlo sedem jeho kresieb, ktoré na seba navzájom nadväzovali, a zároveň k nim napísal vlastný, do veľkej miery zažitý príbeh o tom, ako vznikajú humorne ladené príspevky do časopisov. V tomto prípade išlo predovšetkým o samostatne vypovedajúce jednoobrázkové vtipné príhody. Bravúrne zvládnutá kresba, ktorá výstižne dopĺňa text pri obrázkoch v dobovo zažltnutom čierno-bielom prevedení, pripomína časopisy zo západnej Európy či Spojených štátov amerických zo začiatku 20. storočia, čo podčiarkuje jeho rané ovplyvnenie.
Okrem humoru Jozef Babušek v týždenníku Nový svet ilustruje príbehy domácich alebo zahraničných autorov. Najčastejšie ide o texty od Vavrinca Kunetku ako Tulák (1943), Neverná žena (1944), Dievča nad riekou (1944), 1 bláznivý deň (1944), ale aj od Luigiho Pirandella Vlak zapískal (1943) či Paľa Zoláka O hodinu neskoršie (1943). Obrázky k vtipom majú v sebe určitú dávku jednoduchosti a podčiarkujú textový humor, zatiaľ čo ilustrácie k príbehom sú zložitejšie, často tieňované, a vyjadrujú istú vážnosť až dramatickosť. Babušek ako autor textu i obrazu celostranových úsmevne podaných príhod Biele opojenie, Keď duje pasát…, Keď nikto nevidí, Kolky ako šport (1944) sa venuje jednej problematike, ktorú rozdelí na viacero častí. V podobnom duchu pracuje aj na celých stránkach s textami od Ima Hornáčka, napríklad Kúzlo vianočnej nálady, Bratislava v zimnom ruchu, Bratislavské byty, Dejiny hokeja v novom svetle…, Prišiel svätý Mikuláš, Šport ako taký… Ilustroval aj texty Vavrinca Kunetku Veľkonočná oblievačka a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľa na stránke s názvom 1. Roháč č. Tento široký záber tvorby už v ranom štádiu kariéry predznamenával jeho všestranný prínos pre vizuálnu kultúru.
Vstup do sveta komiksu a politické prekážky
Až v roku 1947 oslobodil ilustrácie od textu, jednoduchou linkou sekvenčne rozpohyboval kresbu, čím vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde na seba nadväzujú zväčša štyri, príležitostne päť obrázkov. Týmto inovatívnym prístupom urobil významný krok smerom k plnohodnotnému komiksu. Príbehom o dozorcovi a väzňovi, vydávanom bez názvu v celom prvom ročníku humoristického časopisu Demokratickej strany Šidlo, sa dostal Babušek do širšieho povedomia verejnosti. Jedno dvojdielne pokračovanie seriálu nakreslil namiesto Jozefa Babušeka niekto iný, pretože sa v tom čase ženil, čo sa tiež premietlo do príbehu. Táto epizóda ukázala, ako intenzívne bol seriál vnímaný a ako jeho tvorca žil svojou prácou.
Žiaľ, s nástupom komunizmu bol časopis v roku 1948 zakázaný, a tým aj Jozef Babušek prišiel o možnosť uverejňovať na Slovensku svoje kresby. Z politických dôvodov v roku 1948 musel pred štátnicami odísť zo školy. Vytýkali mu účasti na diskusiách o udalostiach v Rusku a tiež kresby do časopisu Šidlo. Tento zákaz a perzekúcia boli vážnym úderom pre jeho rozvíjajúcu sa umeleckú kariéru, no napriek tomu nedokázali zlomiť jeho tvorivého ducha.
Tvorivá húževnatosť a prechod k pseudonymu
V tvorivej činnosti však neprestal, čo svedčí o jeho mimoriadnej húževnatosti a láske k umeniu. Ako priemyselného výtvarníka v závode Kovotechna Piešťany ho pri spustení výroby chladničiek v Zlatých Moravciach poverili, aby navrhol model chladničky. Keďže predné biele dvere sa mu zdali prázdne, z vlastnej iniciatívy vymyslel a graficky vytvoril značku Calex, ktorej autorstvo sa najmä pre podnikovú politiku stalo takmer anonymné. O jeho autorstve sa dozvedáme až z rozhovorov s jeho dlhoročnými priateľmi a kolegami Ferom Jablonovským a Stanislavou Liptákovou alias Kamilou Staškovou, čo podčiarkuje jeho skromnosť a zároveň dôležitý príspevok k priemyselnému dizajnu.
Babušekov kresliarsky talent môžeme vidieť aj na ilustráciách a obálkach kníh, ktoré podpisuje vlastným menom Jozef Babušek. Jednoduché a čisté kresby v čiernej linke sú blízke detskému čitateľovi v knihe Hugha Loftinga Zvieratká doktora Doolittlea (1950). Vzhľadom na minulosť, a pretrvávajúce politické obmedzenia, sa od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, ktorý vznikol z konca priezviska. Tento krok mu umožnil pokračovať v publikovaní a zároveň čiastočne chránil jeho identitu v komplikovanom politickom prostredí.
Zrodenie legendy: Jožinko v Roháči
Po miernom politickom uvoľnení v roku 1959 nadväzuje spoluprácu s časopisom Roháč, čo znamenalo dôležitý návrat na mediálnu scénu. Bolo to prostredie, ktoré mu napokon umožnilo naplno rozvinúť jeho komiksový talent. Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, práve v ňom sa pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie posunuli do polohy komiksového seriálu. Na podnet Kolomana Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali - možno podľa autora - na Jožinko - dieťa svojich rodičov. Babušek navrhol aj prednú obálku tohto čísla Roháča, na ktorej badať vplyv dobrodružnej literatúry. Zobrazil učiteľa v škole, ktorý využíva novú metódu výučby, pričom zobral na seba podobu Indiána, čím ukázal svoju schopnosť vizuálneho rozprávania príbehov.
Jožinko - Zrkadlo doby a spoločnosti
V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektuje priamočiaro bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Ide o univerzálne témy, ktoré rezonovali s čitateľmi všetkých generácií. Situáciám, ktoré sú mnohým blízke, nechýba určitá dávka dynamiky (Jožinko uteká pred mamou, otcom, skáče na švihadle, do ktorého sa zamotá…), ale občas aj statiky. Text príležitostne strieda mlčanie - humor bez slov, čo demonštrovalo Babušekovo majstrovstvo v čisto vizuálnom rozprávaní. Napríklad v čísle 41 z roku 1980 je vymazaný text v bublinách okrem posledného okienka, čo núti čitateľa interpretovať situáciu len z obrazov.
Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i so svojím autorom, napríklad otázkou „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ v čísle 3 z roku 1970. Občas sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky, čím sa prelamovala štvrtá stena a vytváralo sa jedinečné puto medzi tvorcom a čitateľmi. Na konci roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal, čo zanechalo mnohých čitateľov v napätí. Až v poslednom čísle v roku 1975 vyšiel diel, keď chlapci našli fľašku plnú tušu a povedali si: „To by bol darček pre uja Scheka!“, a tým „vypustili“ Jožinka a na žiadosť čitateľov vrátili späť na stránky časopisu. Tento prípad demonštruje silu a popularitu seriálu, ako aj jeho organické prepojenie s čitateľskou základňou.
Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy, čo bol ďalší meta-komiksový prvok. Príležitostne bolo možné v seriáli rozpoznať dobové nápisy výrobkov, ako napríklad v obchode s televízormi nápis Tesla (1974), objavila sa aj chladnička s nápisom Calex (1978), ktorej logo sám navrhol. Tieto detaily dodávali seriálu autenticitu a zasadenie do konkrétnej doby. Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson, čo ukazuje na jeho široký kultúrny rozhľad a ochotu integrovať globálne vplyvy do lokálneho kontextu. Tak ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov svoje plátna, podobný prístup v seriáli uplatnil aj Jozef Schek. Jožinko s priateľom boli zvedaví a chceli sa v roku 1985 pozrieť, čo je inde ako na poslednej strane, čím hravou formou experimentoval s médium komiksu.
Umelecká technika a vizuálny vývoj seriálu
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka kresieb bola pevná, dôsledná, obraz sa vynímal zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov dvojfarebný, čo bolo typické pre mnohé tlačené médiá tej doby. Od januára 1969 však vychádza už ako farebný, čím získal väčšiu vizuálnu atraktivitu a dynamiku. Najskôr bol koncipovaný vodorovne, čo je klasický formát komiksových stripov. Od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou, čo umožnilo lepšie využitie priestoru a odlišné kompozičné riešenia. Od roku 1973 býval uverejňovaný na poslednej strane časopisu Roháč, čo z neho urobilo ikonický prvok, na ktorý sa čitatelia každý týždeň tešili.
Jožinko za hranicami Slovenska a širší kontext komiksu
Pod menom Pepánek bol seriál publikovaný aj v Čechách (v rokoch 1970 - 1971 v osemnástom a nepravidelne v devätnástom a dvadsiatom prvom ročníku mesačníka Pionýr), čo svedčí o jeho širšej popularite v rámci spoločného štátu. Jožinko - dieťa svojich rodičov však nebol prvý komiksový seriál v našom prostredí. Ako prvý, pravidelne sa opakujúci seriál, sa objavuje Cvik a Cvak podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954. Ak by sme chceli siahnuť hlbšie do minulosti, tak by sme sa k sériám obrázkov tvoriacich príbeh dostali na Slovensku až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko ilustroval Jaroslav Vodrážka Smelého Zajka od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom, čo bol raný príklad interaktívneho prístupu. Až následne boli uverejnené texty a vydaná kniha Smelý Zajko v Afrike (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931). Kreslených obrazových príbehov vychádzalo postupne najmä od päťdesiatych rokov stále viac, čo vytvorilo úrodnú pôdu pre nástup Jožinka. Okrem výnimiek (Dozorca a väzeň, 1947) sa s komiksom spájal text, ktorý často zohrával kľúčovú úlohu pri rozprávaní príbehu.
Všestranný prínos Jozefa Babušeka pre Roháč
Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu, poväčšine mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia. Jeho prínos pre vizuálnu identitu Roháča bol značný a neobmedzoval sa len na Jožinka. Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa. Vznikla po rozliatí tušu, na machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora Na biblické motívy. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987, čím dokázal experimentovať s médium aj v inom kontexte. V oblasti grafického dizajnu Jozefa Babušeka majú veľký význam titulkové nadpisy, či už pri prevzatých textoch, ktoré ilustroval pre týždenník Nový svet, niektoré z nich sú organicky včlenené do obrazu (napr. Tulák, Neverná žena, Amor číslo 13, Ošúchaný dáždnik, Vlak zapískal) alebo pri názvoch jednotlivých komiksov. Táto schopnosť integrovať text a obraz na viacerých úrovniach svedčí o jeho hlbokom porozumení vizuálnej komunikácie.
Objavovanie vedeckej fantastiky: Babušekove komiksy pre Elektrón a iné periodiká
Samostatnou kapitolou autorovej tvorby je ilustrácia dobrodružných či vedecko-fantastických seriálov do českých a slovenských časopisov od polovice šesťdesiatych rokov. Bol jedným z mála autorov (napríklad popri Karlovi Saudekovi, Milošovi Novákovi), ktorý výrazne prispel k rozvoju komiksu na Slovensku a dostal ho na svetovú úroveň. Napriek spoločnému štátu Čechov a Slovákov sa Babušekove komiksy vydávali prevažne na Slovensku, a to najmä vďaka pätnásťročnej spolupráci autora s mesačníkom Elektrón, ktorá priniesla sériu prelomových diel.
Prvý realisticky nakreslený komiks na Babušekov námet vyšiel v rokoch 1965 - 1966 v časopise Prúd pod názvom Desiata planéta, tematizujúci nebezpečenstvo z vesmíru, ktorému sa pozemšťania musia ubrániť. Keďže v čase vzniku seriálu bol nedostatok kresliacich pier, autor zvolil originálne riešenie v podobe labutieho brka, ktoré si sám vyrábal, čo opäť demonštruje jeho vynaliezavosť a oddanosť tvorbe aj v náročných podmienkach.
Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom Zajatec na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 - 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom - autor dáva do okrového pozadia dej a v bielej ponecháva len dialógové bubliny, čím dosiahol výrazný vizuálny efekt. Po tom, čo sa časopis Pionýr premenoval na Větrník, spolupracoval Jozef Babušek s časopisom aj naďalej a v rokoch 1968 - 1969 v ňom vydal Srub U zlatého klíče, ktorý na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine napísal Jiří Stegbauer. Tento seriál bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti a hĺbke. Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník číslo 2 v roku 1970 krátky trojstranový komiks Poklad Inků, ktorý by si určite zaslúžil rozsiahlejšie a rozvitejšie spracovanie pre jeho potenciál. V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks Prázdniny u zřícené tvrze (1971) podľa Jiřího Stegbauera. Ide o priamočiary dej o troch mladých dievčatách a dvoch chlapcoch, ktorí počas prázdnin nájdu archeologické nálezisko, čo ukazuje jeho schopnosť prispôsobiť sa rôznym žánrom.
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón. Jozef Babušek v ňom uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987, čím sa stal kľúčovou postavou tohto magazínu. Išlo o najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov, ktoré oslovili široké spektrum mladých čitateľov. Krátky čierno-biely komiks Stretnutie v púšti (1973) je o profesorovi archeológie a jeho študentoch, ktorí išli do Strednej Ázie preskúmať zrúcaniny starého mesta a našli nezvyčajné sochy. Príhoda bola skôr úvahou, zamyslením sa nad ľudstvom a hrozbou z vesmíru, možnosti napadnutia inými civilizáciami, čo pridávalo hĺbku žánru. Najkratší bol len trojstranový čierno-biely komiks Posledná hodina (1973) o vesmíre, v ktorom dominovali postavy v skafandroch v prostredí s raketami a technickými prístrojmi, evokujúc futuristické vízie.
Príbeh Zelená smrť (1976 - 1978) napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona a vychádzal z predpokladu, že Zem je ohrozená mimozemskými mikroorganizmami, ktoré doviezla družica. Týmto seriálom Babušek začal éru modrého tónovania, čím zvýraznil čierno-biely originál a pridal komiksom osobitú atmosféru. Na motívy románu Ludvíka Součka formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače zjednodušene napísala Kamila Stašková sci-fi trilógiu Cesta slepých vtákov (1978 - 1980), v ktorej sa striedajú modro-biele strany s farebne kolorovanými, bohaté na text, ktorý miestami zaplnili celé políčko na úkor kresby, čo bolo ambiciózne a náročné na čítanie. Podobne rozsiahle texty boli aj v Runa Rider (1980 - 1981), v ktorých doktor Kameník s priateľmi našiel stopy po Vikingoch, a v poslednej časti Slnečné jazero (1981 - 1982) sa vydal na Mars. Celá trilógia vychádzala štyri roky, čo stálo tvorcov veľa úsilia udržať čitateľov v napätí a zároveň zabezpečiť kontinuálny prísun kvalitného obsahu.
Na motívy poviedky Jaroslava Veisa napísal Jozef Babušek Včera, dnes, zajtra (1983), kde sa dej odohrával okolo starej lebky, čo bol ďalší príklad jeho schopnosti spracovať rôzne témy. Na predošlý príbeh nadviazal komiks s názvom Po stopách času (1984), ktorý ako jediný dostalo Slovenské múzeum dizajnu darom, čím sa potvrdila jeho kultúrna hodnota. Známe postavy a kulisy sa ocitli v záhadných situáciách a počítač tu začal predpovedať budúcnosť, reflektujúc dobové fascinácie technológiou. Návrat zo zajtrajška (1985 - 1986) spracováva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárnu tému ľudského zmrazovania, ktoré ponúka možnosť v budúcnosti zmeniť svoj osud, čo bolo vtedy sci-fi, ale dnes je stále diskutovanou témou. Alebo napríklad napínavý kreslený seriál Bol raz jeden domček (1987) v podaní Jozefa Babušeka rozoberal motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii, opäť dokazujúc jeho široký literárny a vedecký záber.
Odkaz Jožinka a Jozefa Babušeka
Jozef Babušek bol osobnosťou, ktorá úspešne absolvovala všetky seriálové univerzity a precízne ovládala poetiku i techniku komiksu. Jožinko bol Damoklov meč, ktorý Jozefovi Babuškovi, presnejšie jeho alter egu Schekovi, dvadsaťtri rokov visel nad hlavou. Strpčoval mu víkendy, nútil ho k nadľudským výkonom, aké pozná len novinár tiesnený termínmi. Drvil ho balvanom zodpovednosti, že ak raz zlyhá a v noci z nedele na pondelok nevymyslí ďalšie dobrodružstvo a najmä ho nestihne zložitou technikou precízne nakresliť a kolorovať, nové číslo Roháča nevyjde. Táto neustála práca pod tlakom svedčí o jeho mimoriadnej disciplíne a odhodlaní.
Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Ale oslovoval aj skôr narodených. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech, ktorý bol nesmierne ľudský a vyslobodzujúci. Čitatelia bývalého Roháča by si toto dielo určite mali zaobstarať. Mnohí si pamätajú, ako z Roháča Jožinka pravidelne vystrihovali a lepili do obyčajného veľkého zošita - a dodnes ho majú odložený. Deti si ho čítajú aj pred spaním a dospelým pripomína časy minulé, z ktorých sa vo výchove až tak veľa nezmenilo.
Ako veľkí, tak aj malí, Jožinko nás baví stále. Časopis Roháč sa v mnohých rodinách musel kupovať každý týždeň. V Roháči bolo viacero autorov, ktorí zaujali. Ale Jozef Babušek a jeho Jožinko boli aj v Roháči výnimočný. Pre mnohých bol Jožinko prvým komiksom, ktorý ich k tomuto žánru priviedol. Absolútne si ilustrátora Jožinka nespájali s autorom komiksov z časopisu Elektrón, ktoré boli proste skvostné, čo svedčí o šírke Babušekovho talentu a schopnosti pracovať v rôznych žánroch a štýloch. Kompletné vydanie legendárneho seriálu z časopisu Roháč, dostupné v mnohých knižniciach, dnes predstavuje jedinečnú šancu všetko dobehnúť pre tých, ktorí si ho v detstve nemohli premeškať, a opäť zažiť ten nesmierne ľudský a vyslobodzujúci smiech. Je to skvost na úrovni Káji Saudka, ktorý si zaslúži trvalé miesto v histórii slovenského komiksu.
tags: #jozinko #dieta #svojich #rodicov #komiks