Slušne pozdraviť by malo umieť každé dieťa už v dobe nástupu do škôlky. Pre mnohých rodičov je to základný prejav dobrého vychovania a spoločenskej zručnosti, ktorú si ich potomok má osvojiť čo najskôr. Nečakajte však, že sa to naučí samo. Je potrebné ho k tomu viesť. Zdravenie je považované za slušnosť, a ak deti nezdravia, často to ich rodičia vnímajú ako svoju chybu a snažia sa to ihneď napraviť. Avšak, spôsob, akým sa k tomuto problému pristupuje, môže mať zásadný vplyv na celkový vývoj dieťaťa a kvalitu rodinných vzťahov.
Tento článok sa hlbšie zaoberá príčinami, prečo dieťa odmieta zdraviť, skúma rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou a ponúka osvedčené, ako aj kontroverzné metódy, ako k tejto téme pristupovať. Zároveň prináša pohľad na širší kontext detského vývoja a výzvy rodičovstva.
Hlavné dôvody, prečo dieťa nezdraví
Existuje niekoľko dôvodov, prečo dieťa odmieta zdraviť, a pochopenie týchto príčin je kľúčové pre nájdenie správneho prístupu. Malé deti sa najľahšie učia nápodobou, a preto je rodičovský vzor nesmierne dôležitý. Ak sa však napriek úsiliu dieťa nezdraví, problém môže spočívať hlbšie.
Vnímanie vzťahov a sociálne normy
Jedným z dôvodov, prečo dieťa nezdraví, môže byť to, že tieto vzťahy nepovažuje za také veľmi dôležité. Pre rodiča je dôležité, aby sa deti správali slušne k iným ľuďom, no deti môžu mať odlišný pohľad. S dieťaťom je preto dôležité otvorene komunikovať o tom, koho a prečo zdravíme. Pomôže mu to ujasniť si, koho všetkého zdravíme a koho nie, a pochopiť význam pozdravov v spoločenských vzťahoch. Ide nielen o automatické vyslovenie dvoch slov, ale aj o pozornosť voči druhým, o učenie sa zdvorilosti a svojím spôsobom aj vďačnosti za ľudí, ktorých okolo seba máme.
Sociálne normy sú pre malé deti často spletité a mätúce. Sociálna pracovníčka Rachel Cedar pre web Huffpost pripomína rodičom, že malé deti môžu mať s navigáciou sociálnymi zákutiami problém. Zdravenie je pre deti zložitý a často mätúci koncept. „Dítě klidně už od dvou let může umět všechna zdvořilostní slůvka, ale nemusí ještě několik let rozumět tomu, kdy a proč je má nebo nemá použít,“ vysvetľuje Ryšánková. Napríklad, na malom meste alebo dedine budeme zdraviť skoro každého, zatiaľ čo vo veľkomeste skoro nikoho. Niekto pozdraví, keď vstúpi do výťahu, iný nie. V električke nezdraví dnes už skoro nikto, no v čakárni u doktora všetci. Tieto nekonzistentné pravidlá môžu byť pre dieťa náročné na pochopenie a aplikáciu.
Povaha dieťaťa: Hanblivosť a neistota
Ďalší dôvod môže súvisieť s povahou dieťaťa, keď pri stretnutí s cudzími ľuďmi zažíva strach, neistotu alebo hanbu. V takýchto prípadoch je pre ne veľmi náročné pozdraviť. Plachosť môže byť u malého dieťaťa roztomilá, ale neskôr mu komplikuje vzťahy s okolím. Mnohé deti sa prirodzene hanbia. „Ja si pamätám, že som sa ako malá strašne stydela zdravit, a keď ma napomenuli, tak ta situace byla pro mě ještě horší,“ hovorí jedna z diskutujúcich mamičiek. V tomto prípade je veľmi dôležité dieťa rešpektovať a ponúknuť mu možnosť, že pozdravíte aj za neho, a keď sa nabudúce bude cítiť lepšie, môže to skúsiť samo.
Hanblivosť často pretrváva práve preto, že dospelí jej venujú pozornosť, ospravedlňujú ju pred návštevami, dostane dokonca odmenu za to, aká je tichá a milá. Je dôležité stavať deťom výzvy, kľudne ísť medzi deti a dospelých, nech sa skúša zapojiť. Aj pozorovateľ je dobré miesto, ak sa bude postupne o pár krokov približovať, máte vyhrané.
Vplyv vzťahu s rodičom a tlak dospelých
Ak je dieťa verejne nútené, aby pozdravilo, dostáva sa do veľmi nepríjemnej, zahanbujúcej situácie, kedy sa jednoducho zatne a je v odpore. V takomto momente zase tlačiť na pílu nič nerieši. V takej chvíli je dobré sa stiahnuť a potom niekde v súkromí sa k problému vrátiť a povedať o tom, ako sa v danej situácii cítite vy. Rodičia často do pozdravu dieťa nútia vo štýle: „Ty neumíš pozdravit? Tak šup!“ Vo skutočnosti tak na dieťa vyvíjajú tlak a stresujú ho. Psychologička Ryšánková upozorňuje: „Jakmile se dítě cítí do něčeho tlačené, tím spíše to neudělá.“ Prehnaný tlak môže viesť k tomu, že dieťa odmietne zdraviť úplne alebo to bude robiť len na oko, aby splnilo rodičovské očakávania.
Učenie detí dobrým spôsobom - Miss V. Učíme deti dobrému správaniu a zdvorilosti
Obdobie vzdoru a puberta: Špecifiká správania
Deti okolo 5-6 rokov začínajú mať 2. obdobie vzdoru, začínajú byť kritické voči dospelým, rodičom, už neberú ich slová ako absolútnu pravdu. A už pomaly začínajú chápať, že ich konanie má nejaké dôsledky, že aj oni nesú zodpovednosť za svoje správanie, nie len vy rodičia. V tomto období sa dieťa môže rozhodnúť nezdraviť, lebo vníma, že na tom rodičovi záleží, a snaží sa takýmto spôsobom získať navrch, alebo „vydierať“.
Podobná situácia nastáva aj v puberte. Pätnásťročné dievčatá sa väčšinou nachádzajú v strede puberty, kedy robenie naschválov rodičom a vôbec všetkým tým „nudným a trápnym“ dospelým, prevracanie očami a totálna ignorácia je na vrchole. Je to proste veľká „prča“ a „haluz“ vytáčať svojich rodičov a staré babky, ktoré pohoršene krútia hlavami, keď sa im takáto slečna nepozdraví. Čím viac jej budete dohovárať, tým to bude horšie.
Rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou
Liečebná pedagogička Alena Mateášiková píše o tom, aký je rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou. Možno ste už niekedy počuli, ako dospelý vyžaduje od dieťaťa jeho poslušnosť. Ale je to naozaj tak? Mnohým rodičom i pedagógom by sa páčilo mať doma a v škole poslušné dieťa. Čo povie dospelý, to dieťa splní. Hneď ako mama povie, aby si odložilo svoje veci, si ich uloží do skrine. Keď mama zavolá, že večera je na stole, nevyjednáva s ňou. Ide a navečeria sa. Aj v škole sú s takýmto dieťaťom spokojní. Nevystrkuje rožky, nepresadzuje svoje záujmy. No táto idylka môže niekedy aj skončiť.
Nebezpečenstvo slepej poslušnosti
Z tohto malého poslušného dieťaťa vyrastie pubertiak. Bude chcieť zapadnúť do partie, ktorá v tomto období býva pre niektorých viac ako rodina. Keďže je dobre vychovaný a naučený poslúchať, bude poslúchať aj v partii. Najprv mu povedia, aby šlohol z obchodu žuvačky. On možno aj tuší, že to nie je správne, ale nikdy ho doma neviedli k tomu, aby sa prejavil. Vzdor či odporovanie bolo neprípustné. Doma nikto nechcel počuť jeho názor. Vždy musel akceptovať a prijať názor mocenského rodiča.
Po čase sa rodičia sťažujú, ako sa to ich dobre vychované dieťa zmenilo. Sú zúfalí, do akej partie sa dostalo. A na vine sú tí zlí chalani v partii, ktorí nemali žiadnu správnu výchovu. Chlapcových rodičov vôbec nenapadlo, že aj oni majú svoj podiel viny na tom, ako chlapec dopadol. Mohli ho naučiť rozmýšľať o veciach, o tom, čo sa od neho žiada. Mohli sa pýtať aj na jeho názor, dávať mu možnosť výberu. Stačilo ho učiť k slušnosti a nie k poslušnosti.
Význam slova „prosím“ a prejavy úcty
Slušnosť nie sú čarovné slová, ako sa prezentujú v rozprávke, alebo ako o nich hovoria aj rodičia a učitelia. Povedať „prosím“ znamená o niečo žiadať s úctou. „Mami, prosím ťa podáš mi vodu?“, „Oci, prosím ťa, vysvetlíš mi matiku?“, „Pani učiteľka, dáte mi prosím ešte minútu? dopisujem vetu.“ Inak to znie, ako keď dieťa tieto veci vyžaduje „Mami, daj mi vodu!“ „Oci, vysvetli mi matiku!“ či „Pani učiteľka, musíte mi dať ešte minútu, dopisujem vetu!“
Neznamená to však, že vďaka slovu „prosím“ sa všetko splní. Keď si deti na večeru prosia, hoci aj na kolenách s milým úsmevom a s iskričkami v očiach, hrniec čokolády, tak sa im to nesplní. Ide o prejav úcty a rešpektu.
Charakteristika slušného dieťaťa
Slušné dieťa sa vie pozdraviť a odzdraviť na návšteve, v škole, v obchode, ale i na ulici. To, že pozdraviť sa je slušné, učíme už malé deti. Dávame im vzor, môžu sledovať nás dospelých a vidieť, ako sa to robí. Môžeme im aj objasňovať, že ide o prejav slušnosti. Týmto spôsobom to inak pôsobí na dieťa, ako keď ho budeme nútiť a vyžadovať od neho poslušné zdravenie sa.
Slušné dieťa tiež vie poďakovať, či už za pomoc, ktorú mu poskytli iní, alebo za to, ako sa k nemu druhí správajú. Možností na poďakovanie je počas dňa veľa. Niekto poďakuje za podržanie dverí. Slušné dieťa vie dať prednosť starším či pomôcť slabším. Určite sú aj ďalšie charakteristiky slušného dieťaťa. Niekto povie, jedz slušne (čo pre niekoho znamená, aby sa dieťa nezašpinilo, a pre iného, aby pri jedení nerozprávalo). Akokoľvek sa budeme snažiť spísať nejaký zoznam slušného správania, nebude v ňom to, že slušné dieťa poslúcha na slovo.
Škodlivé výchovné metódy a ako sa im vyhnúť
Rodičia tieto a podobné zahanbujúce vety používajú v dobrom úmysle. Veď chcú predsa len správne vychovať svoje dieťa, aby vedelo, čo je dobré a čo nie. „Kvôli všetkým tým ušľachtilým výchovným cieľom, ktoré máme pred očami, ale strácame schopnosť všímať si, čo pri tom deti prežívajú. „Akoby deti boli nejaký iný živočíšny druh. Akoby sme predpokladali, že veci, ktoré prekážajú nám, deťom prekážajú menej alebo vôbec nie.“
Zahanbovanie a jeho negatívny vplyv
Zahanbovanie veľmi zhoršuje samotné vzťahy medzi rodičom a dieťaťom. Dieťa sa voči mame, otcovi či starým rodičom postaví do opozície, začne proti nim protestovať a vzniká začarovaný kruh. Ak je dieťa často vystavované zahanbovaniu, znižuje sa pocit jeho vlastnej hodnoty. Každý človek sa potrebuje cítiť dobre, vnímať, že ho ostatní uznávajú. Je to základný kameň našej sebaúcty.
Deti tomu, čo o nich rodičia hovoria, slepo veria. Nemajú inú možnosť, nemôžu si ešte vybrať a brániť sa. Sú nám v podstate vystavené na milosť a na nemilosť. A aj preto by zahanbovanie malo zmiznúť z repertoára výchovných prostriedkov. Skúste si predstaviť, ako by ste sa cítili vy, ak by vám zahanbujúce vety hovoril partner či šéf v práci: „Pozri sa na seba, ako vyzeráš, už so sebou niečo rob!“ Pociťovali by ste zlosť na človeka, ktorý sa k vám takto správa, zahanbenie, ľútosť. Deti to majú presne tak isto.
Vyhýbanie sa negatívnym výchovným frázam
Je dôležité nepoužívať slová ako: „ty vždy“ a „ty nikdy“. Napríklad: „Ty sa nikdy nechováš dobre! Ty vždy urobíš nejaký malér!“ Ako by sa však dieťa mohlo správať dobre, keď to podľa rodičov nedokáže? Dieťa má tendenciu napĺňať rodičovské očakávania, či chce, alebo nechce. A tak si môžete byť takmer istý, že ak potomkovi neustále vyčítate, že on vždy a on nikdy, bude sa presne takto správať aj naďalej.
Namiesto hodnotenia osobnosti, zamerajte sa na konkrétne činy
Nesúďte celú osobnosť dieťaťa. Nehovorte: „ty si taký a taký.“ Ak sa vám niečo nepáči a chcete to potomkovi dať najavo, skôr sa zamerajte na konkrétnu udalosť, činnosť či okolnosti, ktoré nastali. A s nimi pracujte. Povedzte: „Pozerám, že táto písomka sa príliš nevydarila.“ Namiesto „Si hlúpy, že si napísal zlú písomku.“ Povedzte: „Je pekné, ak sa ľudia navzájom pekne pozdravia, zlepšujú tak svoje vzťahy a deň je hneď krajší.“ Týmto spôsobom dieťa pochopí, čo konkrétne má zmeniť, a nie je zraňované jeho sebaúcta.
Zapojenie dieťaťa do riešenia situácií
Namiesto výčitiek a zahanbovania skúste dieťa vtiahnuť do riešenia vzniknutej situácie. Opýtajte sa: „Čo s tým môžeme urobiť, ako to môžeme zlepšiť?“ „Kto sa naučí používať tento postup, často žasne nad pozitívnou odozvou zo strany detí. Dejú sa doslova malé zázraky. Aká úľava pre dospelých vidieť, že deti nie sú len nezodpovednými objektami našej výchovy.“ Tento prístup učí deti zodpovednosti a sebareflexii, namiesto pasívneho prijímania kritiky.
Vnímanie detí ako partnerov
Skúste vnímať svoje deti ako partnerov. To rozhodne neznamená, že si z nich urobíte kamarátov a že sa im budete podvoľovať. Deti nám nepatria, nie sú naším majetkom, s ktorým si môžeme robiť, čo sa nám zachce, a správať sa k nim neúctivo. „Neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby sme sa k nim správali inak ako k dospelým, čo sa týka spôsobu komunikácie a slušného správania sa,“ prízvukujú autori knihy. Dieťa dobre vie, že urobilo niečo, čo by nemalo, nepotrebuje, aby ho dospelí zahanbovali. Rešpekt je základom pre zdravý vzťah a efektívnu výchovu.
Efektívne stratégie pre rozvoj pozdravovania
Pre rodičov, ktorí chcú svoje deti naučiť zdvorilosti prirodzeným a efektívnym spôsobom, existuje množstvo stratégií, ktoré sa osvedčili. Tieto metódy sa zameriavajú na pochopenie, motiváciu a budovanie zdravého vzťahu.
Rola rodiča ako vzoru
Deti sa najlepšie učia napodobňovaním a najväčšími vzormi sú pre ne práve rodičia. Preto sa aj vy sami zdravte, aby deti pochopili, že je to normálne a bežné. „Pre mňa bolo vždy dôležité, aby deti videli a počuli najprv pozdraviť mňa. Veď ako by som mohla od nich chcieť niečo, čo sama nerobím?“ Ak pozdrav nie je pre rodičov dôležitý, tak deti tento návyk nezískajú. Pozdraviť sa nenaučia samy od seba, možno niektoré pozorovaním iných áno, no v zásade k tomu potrebujú nás, dospelých.
Vysvetľovanie významu a zmyslu pozdravov
Zo začiatku dieťa do ničoho netlačte a skúste ho vždy, keď nepozdraví, poprosiť, aby sa to príště pokúsilo zvládnuť. Nenúťte ich, netlačte na nich, ale len ich tak nenápadne vyzvite. Nevadí, že zatiaľ nerozumejú tomu, prečo to majú robiť. Návyky sú práve o tom. Malé deti sa ich najprv učia tým, že opakovane niečo robia. Ako rastú, postupne ich pochopia, no za predpokladu, že im aspoň krátko vysvetľujeme, prečo to majú robiť.
My sme svojim deťom vysvetľovali, že svojím pozdravom ukazujú druhým, že ich vnímajú a berú ich prítomnosť na vedomie. Druhí nie sú len nejaké objekty, okolo ktorých prechádzame, nehovoriac o tom, že je to prejav minimálnej slušnosti. Je to rovnaké, ako keď deti učíme umývať si ruky po príchode zvonku domov. Vysvetľujeme im, že na rukách sú bacily a špina, ktorú musíme dať preč, potom nám rúčky pekne voňajú, a snažíme sa deti všelijako motivovať. Tak si na to postupne navyknú.
Konštruktívna reakcia na nepozdravenie
Ak dieťa pozdraví, pochváľte ho. Ak sa mu to nepodarí, nebuďte naň naštvaní ani mu to nevyčítajte. Len mu povedzte, že budete radi, ak sa nabudúce pozdraví. Aj našim deťom sa stane, že občas niekoho nepozdravia alebo si zamrmlú pozdrav popod nos tak, že ich nie je počuť. Pre mňa je to niečo, čo nikdy nenechám len tak a pripomeniem im, že ak pozdravím niekoho ja, majú pozdraviť aj ony, aj keď toho človeka nepoznajú. A najlepšie tak, aby pozdrav bolo počuť.
Niekedy im je niekto nesympatický a nechcú zdraviť. Aj o tomto sa rozprávame, že to nie je vec sympatií, ale slušnosti, a ten človek si zasluhuje aspoň minimálnu úctu. Vidím to ako príležitosť opýtať sa dieťaťa na dôvody jeho nesympatie a vysvetliť mu bližšie niečo o medziľudských vzťahoch. Ak dieťa nepozdraví, pozdravte sa vy, poprípade pozdravíte aj zaňho. Dieťa sa postupne naučí, že zdravením sa ľuďom prejavuje úcta, slušnosť, že sme si ich všimli, a časom sa mu to dostane „pod kožu“.
Pozitívna motivácia a povzbudenie
Pedagógovia odporúčajú skôr pozitívne hodnotenie a odmenu namiesto trestov. Dieťa by sa nemalo báť. Malo by byť vychovávané odmenou. Skúste viac pozitívneho hodnotenia. Nech zbierajú nejaké nálepky, pečiatky. Za 5 - 10 pečiatok si môžu vybrať nejakú odmenu. Niektorí rodičia používajú systém „centov“ za samostatné oblečenie, rýchle najedenie, a za tieto centy si deti „kupujú“ sladkosti alebo iné odmeny. Z času na čas deťom hovorte, že sa vám veľmi páči, že vedia pozdraviť. „Tí vaši vedia tak pekne zdraviť,“ sú slová, ktoré sú pre rodičov pohladením duše.
Možno sa to niekomu bude zdať nepodstatné, ale schopnosť zdraviť je jedna z ciest, ako z detí vychovať slušných ľudí. Navyše, pozdravy majú v sebe istú moc vyvolať v nás pocit spolupatričnosti, že niekam patríme a tvoríme komunitu. Vedieť pozdraviť je ideálny a najprirodzenejší spôsob, ako môžem deti k tomu viesť. Aj takýto malý krôčik môže pomôcť v tom, aby si raz v dospelosti vedeli vytvoriť dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí im budú najbližší, s ktorými budú žiť a pracovať. To v konečnom dôsledku dáva pocit spokojnosti a šťastia v živote.
Príklady z predškolského zariadenia
Keď naše posledné dve deti chodili do škôlky, pozdravy boli dôležitou súčasťou rituálu pri príchode aj odchode zo škôlky. Ráno pani učiteľka každé dieťa privítala, pozrela sa naň, usmiala sa, podala mu ruku a pozdravili sa. Úsmev, podanie ruky, pohľad do očí sa opakoval aj pri odchode. Samozrejme, že som vždy pozdravila aj ja. Možno maličkosť, ale skvelé bolo, že sme tak boli so škôlkou na jednej vlne a vzájomne sme sa dopĺňali vo výchove.
Keďže sme to takto robili každé ráno, naše deti si navykli na takúto formu pozdravu. Časom som ich nemusela upozorňovať na to, aby išli pozdraviť, robili to samy. Tiež bolo pre nich prirodzenejšie zdraviť susedov a známych. Zmena nastala s nástupom do školy. Vtedy si rodič všimol u syna, prváka, keď odchádzal z ŠKD, ako išiel za pani vychovávateľkou, podával jej ruku, no ona len tak očkom na neho pozrela a rýchlo odzdravila, lebo sa rozprávala s kolegyňou. Tak tú svoju rúčku stiahol späť nechápajúc, čo sa deje. Na jeho sklamanie bol smutný pohľad. Vysvetlila som mu, že v škole taký zvyk nemajú. No aj tak mal nejaký čas nutkanie podávať ruku, lebo zvyk je zvyk. Bez ohľadu na to, ako to v škole chodí, ak z nej odchádzame a deti sú na školskom dvore, vždy ich rodič pošle pozdraviť. Ostáva len veriť, že tak robia, aj keď odchádzajú z triedy, a nemusím im to pripomínať.
Hry a detské publikácie
S vysvetľovaním princípu nielen zdravenia, ale aj obecne slušného správania vám môžu pomôcť aj detské publikácie alebo hry. Zahrajte si doma s dieťaťom hry z bežného života, kde sa pozdravy často používajú. Hrajte sa na obchod, na pani predavačku a zákazníka, na školu a na pani učiteľku a žiakov, na pána doktora a pacienta atď. V obchodoch nájdeme knihy o detskej etikete, kde sa napríklad vďaka rozprávkovému príbehu o drakovi deti naučia, že slušný pozdrav vie robiť zázraky. Tieto interaktívne a zábavné metódy pomáhajú deťom internalizovať význam slušného správania.
Kontroverzné a skúsenostné prístupy rodičov
V snahe naučiť deti slušnosti rodičia často skúšajú rôzne metódy, niektoré z nich sú však predmetom diskusií a odlišných názorov. Tieto prístupy ukazujú komplexnosť výchovy a potrebu individuálneho prístupu ku každému dieťaťu.
Systémy bodov a odmien: Pre a proti
Niektorí rodičia skúšajú motivovať deti pomocou tabuliek s bodmi, kde za pozdravy získavajú body. Elabela napríklad zaviedla tabuľku, ktorú pripli na chladničku a tam sa v jej prítomnosti značili čierne a červené body, pričom každý sa odôvodnil, pretože neboli len za zdravenie. Keď bolo čiernych veľa, zabavila nejakú obľúbenú vec s tým, že ak bude červených bodov viac ako čiernych, tak jej to vráti. Na jej prekvapenie to účinkovalo, niekedy musela vopred upozorniť, aby pozdravila, a keď niekoho pozdravila, nezabudla na to upozorniť, že pozdravila a že je pekná, keď zdraví. Ešte jej stále dookola vysvetľuje, že keď nepozdraví, tak je neviditeľná, že si ju nikto nevšimne, aká je slušná, šikovná, pekne oblečená.
Avšak, je dôležité zvážiť, či táto metóda nie je pre dieťa stresujúca. Jeden rodič sa podelil o skúsenosť: „Včera som tú tabuľku vyrobila a dnes ju ruším. Terezka je z toho nejaká preľaknutá, lebo sme nazbierali asi desať čiernych bodov a dva červené. Nebolo to za zdravenie, ale za všetko možné. Poobede, keď prišla zo škôlky, sa už bála aj rozprávať, aby neschytala čierny bod.“ Pedagógovia psychologovia neodporúčajú červené a čierne body ako veľmi čierno-biele. Niekedy je pre dieťa úspech, keď prejaví aspoň snahu. Niektoré deti nezdravia, lebo sa začínajú hanbiť. Je pre ne preto veľmi stresujúce dostávať za to čierny bod. Radšej im dajte pečiatku, keď pozdravia, ako neodovzdajte, keď nepozdravia.
Reakcia ostatných a tlak okolia
Rodičia často zažívajú tlak zo strany okolia, ak ich dieťa nezdraví. Najmä na dedinách, kde každý každého pozná, môžu byť poznámky susedov alebo známych nepríjemné. „Ja si pripadám ako keby som sa oňho nestarala, vždy sa slušne a nahlas pozdravím v nádeji že vidí a počuje a zoberie si príklad ale vôbec to nezaberá, som zúfalá, lebo ako viete ako je to na dedine, povedia že ja som tá zlá, že ho to neviem naučiť,“ opisuje jedna mamička.
Niektorí rodičia sa snažia situáciu riešiť upozornením dieťaťa pred ostatnými: „U nás dosť pomohlo, keď som ich pred tým, koho nepozdravili, upozornila pekne nahlas, že ‚ty nezdravíš tetu, uja…‘ - zahanbili sa a niekedy pozdravili hneď, inokedy pri ďalšom stretnutí.“ Tento prístup však môže byť kontraproduktívny a len zvyšovať tlak na dieťa.
Dôležitosť rodinnej podpory
Problémy môžu nastať aj v rámci rodiny, ak rodičia nedostávajú podporu od blízkych. „Mne ale vadí, keď nechce pozdraviť svokrovcov, a keď ho chcem k tomu prinútiť, tak zo mňa ešte spravia blbú, lebo ho učím slušnosti. To ma strašne vytáča. Jasné, keď ho oni nebudú podporovať v takýchto veciach, tak potom si robí, čo chce.“ Konzistentný prístup všetkých dospelých v okolí dieťaťa je kľúčový pre úspešné osvojenie si návykov.
Zdraviť z vlastnej iniciatívy vs. nasilu
„Nezdravení neznamená selhání dítěte ani rodiče,“ upozorňuje psycholožka Ryšánková. Preto odporúča predovšetkým ísť vzorom. Stráca sa tým samotný dôvod, prečo má dieťa zdraviť, ďakovať, poprosiť, upratať atď. - skrátka, prečo máme byť k ľuďom slušní a ústretoví. Nezdravíme sa kvôli bodom. Výsledkom nátlaku a vyhrážok býva, že deti sa pozdravia a poďakujú, len keď pri nich stojí dotyčný rodič, aj to len po vyhrážkach a štuchnutiach. Ak ich niekto pozdraví mimo dosahu rodičov, tak nepozdravia, nepoďakujú, len nemo civia. Veď načo, neoplatí sa, nebude za to žiaden bodík, sladkosť, či trest.
Radšej nech sa dieťa pozdraví raz, ale z vlastnej iniciatívy, ako 5x, ale nasilu. Akýkoľvek nátlak na dieťa bude mať práve opačný efekt. „Ahojte, mám 5 ročnú dcéru, bývame na dedine kde každý každého pozná a moja dcéra ani za svet nikoho nepozdraví, ani ľudí, ktorých dobre pozná. A keď sa jej to sem tam podarí, nasleduje za tým veta: ‚Maminka si spokojná?‘“ To naznačuje, že dieťa vníma pozdrav ako výkon pre rodiča, nie ako prirodzený prejav slušnosti. Niekedy sa stane, že dieťa zdravilo a potom prestalo, ako opísala jedna mamička: „…no náš prcek zdravil do októbra…odvtedy max. zamáva…netuším prečo a neviem ako ďalej…“ V takýchto chvíľach je dôležité nevzdávať sa a trpezlivo pokračovať v pozitívnom vedení.
Širší kontext vývoja dieťaťa a rodičovstva
Pochopenie toho, prečo dieťa nezdraví, si vyžaduje aj širší pohľad na jeho celkový vývoj, osobnosť a tlak, ktorému sú vystavení aj samotní rodičia.
Málomluvnosť a sociálne vzťahy
Niekedy sa problém nezdravenia prelína s všeobecnou málomluvnosťou dieťaťa. Mamička vidí ako problém to, že jej dcérka v škôlke nechce toľko rozprávať. „Je vôbec potrebné to riešiť alebo to nechať na dievčatko? Moja šesťročná Anička jednoducho mlčí. To, že takmer nerozprávala v škôlke, som ešte dokázala preglgnúť. V triede ich bolo len dvanásť, učiteľka bola trpezlivá a deti poznala tak, že sa vlastne dohovorili aj bez slov. Tajne som dúfala, že sa Anička v škole rozrozpráva. Teda, nie že by mala moja dcéra nejakú poruchu, alebo že by rozprávať nedokázala. To nie! Len sa jej zrejme rozprávať nechce.“
Psychologička Katarína Filasová sa pýta: „A prečo si myslíte, že by Anička mala viac rozprávať?“ Upozorňuje, že rodičia často majú predstavu o tom, čo by ich dieťa malo alebo nemalo robiť, čo by už malo vedieť, ako by sa malo správať. Potom vyvíjajú na svoje dieťa veľký tlak, s ktorým si nemusí vedieť poradiť, zatvrdí sa a nedokáže sa nikam pohnúť. Možno totiž vaša dcéra nemá potrebu riešiť to, či jej málovravnosť je naozaj problém, keďže to za ňu riešite vy. Psychologička verí, že postupne sama príde na to, že keď nebude rozprávať, tak nebude mať také vzťahy, aké by chcela, a rozprávať začne. Tento princíp platí aj pre zdravenie - vnútorná motivácia a pochopenie významu sú dôležitejšie ako vonkajší nátlak.
Žiarlivosť medzi súrodencami a rodinná hierarchia
V rodinách s viacerými deťmi môže mať vplyv aj žiarlivosť medzi súrodencami a nastavenie rodinnej hierarchie. Zjednodušene povedané, hlavná úloha pre rodičov je spravodlivo rozdeliť čas medzi súrodencov a zachovať v rodine hierarchiu, aby sa starší súrodenec necítil odstavený na druhú koľaj. Jedna dobrá rada, ako žiarlivosti predchádzať, znie: Keď príde návšteva do rodiny, kde je práve narodené bábätko, mala by staršie dieťa osloviť: „Poď mi ukázať svoju sestričku (bračeka)“ alebo: „Ukážeš mi bračeka (sestričku)?“ Je potrebné zachovávať rodinnú hierarchiu. Prvé by sa malo zdraviť vždy väčšie dieťa, potom malé. Keď návšteva prinesie darčeky malému, mala by priniesť i veľkému. Keď to rodičia neustriehnu, môže to mať negatívne dôsledky na správanie dieťaťa.
Učenie detí dobrým spôsobom - Miss V. Učíme deti dobrému správaniu a zdvorilosti
Rodičovstvo bez stresu a očakávaní
„Baby, ja si myslím, že by sme sa mali predovšetkým oslobodiť od toho stresu, že ‚čo si o mne pomyslia ľudia‘.“ Deti sú vaše, vy viete, ako ich vychovávate, k čomu ich vediete, a názory ostatných vám v tomto môžu byť ukradnuté. Deti máme predovšetkým vychovávať k zodpovednosti, a nie k slepej poslušnosti. Vychovávate ich pre ich dobro, nie pre potechu ostatných, ktorí vám predsa s výchovou nepomáhajú. Ignorujte prípadné poznámky iných, ako máte nevychovanú dcéru, vy sa predsa zdravíte a je to JEJ hanba, ak sa ona nezdraví. Po čase, keď puberta odznie a tiež keď dieťa zistí, že tým nie je pre nikoho (a hlavne nie rodičov) zaujímavé, určite zdraviť začne. Minimálne zistí, že nezdravením si získava povesť namyslenej či hlúpej osoby.
Pocity ľútosti v rodičovstve: Spoločenský tlak na matky
Do psychologickej poradne Denníka N nedávno prišla otázka od 40-ročného dvojnásobného otca Michala, ktorý sa zveril, že ak by sa mal opäť rozhodnúť, nestal by sa nikdy rodičom. Uviedol viaceré dôvody, okrem iných aj ten, že si nepamätá deň, ktorý by zhodnotil ako lepší preto, že zahŕňal rodičovstvo. Psychologička Jana Ashford zdôrazňuje, že medzi pocitom ľútosti alebo znechutenia z rodičovstva a lásky k deťom nie je priame prepojenie. Podľa psychológa Martina Milera je úplne v poriadku občas túžiť po prestávke od rodičovstva.
Jedna z komentujúcich v online diskusii podotkla, že Michal má šťastie, že nie je žena, lebo ak by bol matkou, spoločnosť by ho za jeho postoj k rodičovstvu odsúdila dvojnásobne. J. Ashford súhlasí: „Myslím si, že je to tak. V spoločnosti je kladený väčší dôraz na to, aby žena bola univerzálne tá, ktorá chce mať deti a veľmi si to užíva aj so všetkým, čo k tomu patrí, a nie je to pre ňu veľká záťaž.“ Ak to tak nemajú, často sú druhými vnímané ako sebecké, egoistické alebo karieristky. Tento spoločenský tlak môže viesť rodičov, najmä matky, k tomu, aby sa snažili o „dokonalú“ výchovu za každú cenu, čo môže vyústiť do prehnaného tlaku na deti, vrátane otázok ako je zdravenie. Je dôležité si uvedomiť, že rodičovstvo je komplexná skúsenosť plná výziev aj odmien, a že nikto nie je dokonalý.
