Keď dieťa odmieta zmeny: Príčiny vzdoru a cesty k vzájomnej spolupráci

Keď dieťa nechce spolupracovať, môže to byť u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Počas tehotenstva s prvým synom som sa zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom a narazila na myšlienku, ktorá je základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.

Moja úloha je potom veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok. Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť!

rodič a dieťa komunikácia

Keď teória naráža na realitu

Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Vaša hladina stresu je vysoká, lebo cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí.

Skúsite mu povedať, ako to máte vy: „Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.“ Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.

Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc“, „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu.

Potreba autonómie ako kľúč k pochopeniu

Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciách možno nie úplne pohodlná. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina“. Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“

Pre riešenie týchto situácií skúste nasledovné kroky:

  1. Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
  2. Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
  3. Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
  4. Mentálna poznámka: Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.

Ako disciplinovať dieťa s poruchou opozičného vzdoru

Prijatie, pochopenie a podpora rozvoja

Väčšina detí nie je zlá úmyselne, aspoň nie dlhodobo. Sú to len deti, a preto sa občas správajú nevhodne alebo neprimerane vzhľadom na danú situáciu. Ak chce rodič motivovať svoje deti smerom ku pozitívnej zmene, mal by si uvedomiť, že jeho cieľom nie je doviesť dieťa k maximálnej dokonalosti, ale k jeho pokroku. Schopnosť prijímať svoje deti také, aké sú, je dobrou cestou k tomu, aby ich rodičia netlačili do maximálnej dokonalosti, ktorá ich môže nielen vyčerpať, ale aj psychicky zničiť.

Prijímať znamená uznať realitu života detí. Ideálne je, keď je rodič pre deti osobou, pred ktorou môžu byť úplne otvorené. Ak sa napríklad matka stane negativistickou, pesimistickou až kritickou, pretože sa jej zdá, že jej výchova je bez účinku, dieťa sa cíti odmietnuté a začína vzdorovať. Niekedy sa stane, že jeden z rodičov nemá rád sám seba pre niektoré svoje vlastnosti. Tieto vlastnosti môže objaviť aj u svojho dieťaťa. Deti z takéhoto rodiča cítia beznádej, sklamanie. V takomto prípade za ich zmenu nesie zodpovednosť aj rodič. Musí sa aj on meniť spolu s deťmi.

Musíme veriť, že zmena je možná. Dôležité je viac hovoriť o pozitívnom správaní, ktoré od dieťaťa očakávame a menej o jeho súčasnom negatívnom správaní. Ľudská prirodzenosť káže prijímať radu iba od takej osoby, ktorá nás chápe. Ľudia sa snažia zmeniť iba vtedy, ak ich niekto prijíma a má rád takých, akí sú.

Komunikácia ako nástroj zmeny

Ideálne je, keď sa v rodinách komunikuje pozitívne, úprimne, pokojne, do hĺbky a pri rozprávaní a počúvaní si všetci prejavujú úctu. Ak sú už deti dostatočne veľké, rozprávajte sa s nimi o tom, v ktorých oblastiach by sa mohli začať zdokonaľovať podľa vášho názoru a podľa ich názoru. Sila rodiča nespočíva v tom, koľko slov povie.

Je rozdiel medzi tým, či deti učíme, čo majú robiť, a keď im iba hovoríme, čo majú robiť. Učenie môže plodiť nádej. Rozprávanie ju môže ukradnúť. Vysvetlenie je úplné, ak odpovedá na všetkých šesť otázok: Čo to je? Čo to nie je? Kedy? Kde? Prečo? Ako?

Kritika sa sústreďuje iba na chyby. Napomenutie dáva veci do poriadku. Kritické a negatívne vyhlásenia neprinášajú žiadne návrhy na nápravu. Keď rodičia očakávajú, že sa dieťa zmení vďaka svojim prirodzeným schopnostiam, môže to byť kontraproduktívne. Deti nemajú pod kontrolou svoje schopnosti; to, čo môžu ovplyvniť, je spôsob, ktorým svoje schopnosti využívajú.

Pre deti je užitočné, keď im stanovíme ciele, ktoré vyžadujú charakter. Vďaka nim pochopia, že úspech závisí od ich rozhodnutí. Ciele týkajúce sa charakteru môžu vyzerať napríklad takto: „Zameraj sa na presnosť, aby si na najbližšej písomke dosiahol aspoň o päť bodov viac.“ Deti sa stotožnia s cieľmi zameranými na charakterové vlastnosti, pretože majú na to, aby ich dosiahli.

Alternatívne formy komunikácie

Komunikácia znamená robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa, zbližuje ľudí. V prípade, že verbálna reč z akéhokoľvek dôvodu absentuje, dieťa sa stáva izolovaným, pre okolie nepochopeným. Problémy so správaním nastávajú, keď sa úroveň frustrácie dieťaťa zvyšuje, pretože nie je schopné vyjadriť svoje potreby.

Program určený pre skorý tréning neverbálnej symbolickej komunikácie sa nazýva PECS (Výmenný obrázkový komunikačný systém). Je úspešný u detí, ktoré sú z rôznych príčin neverbálne, vrátane detí s autizmom. Vďaka PECS-u sa dieťa učí funkčne komunikovať, čo znamená, že sa naučí vyhľadať komunikačného partnera, nadviazať s ním kontakt a pomocou symbolov odkomunikovať svoje potreby. Nie je dôležitá úroveň jemnej motoriky, ako ani schopnosť sedieť za stolom. Nutné je však, aby dieťa bolo ku komunikácii dostatočne motivované.

ukážka komunikačnej tabuľky

Vývin reči a jeho míľniky

Reč je jednou z najdôležitejších schopností, ktorú si dieťa osvojuje v prvých rokoch života. Každé dieťa je jedinečné a vyvíja sa vlastným tempom. Jedným z najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich vývoj reči sú genetické predispozície. Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ďalším kľúčovým faktorom. Deti, ktoré počúvajú viac hovoreného slova, čítate im knihy a majú viac príležitostí na komunikáciu, budú pravdepodobne rýchlejšie rozvíjať svoje jazykové schopnosti.

Existujú orientačné vývinové míľniky:

  • Okolo 12. mesiaca: Dieťa začína chápať význam prvých slov a reaguje na svoje meno.
  • Do 18 mesiacov: Slovná zásoba sa postupne rozrastá na 10-20 slov.
  • Do 2 rokov: Dvojročné dieťa rozumie jednoduchým otázkam a začína kombinovať dve až tri slová.
  • Okolo 3 rokov: Reč sa rýchlo rozvíja - dieťa tvorí jednoduché súvetia a používa zámená.

Oneskorený vývin reči (OVR) je stav, keď dieťa zaostáva vo vývine reči v porovnaní s rovesníkmi. Diagnostika OVR sa opiera o komplexné vyšetrenie logopédom. Terapia OVR je zameraná na stimuláciu rečového vývinu prostredníctvom hier a cielených cvičení.

Vplyv stravovania a psychosomatiky

Obezita má negatívne dopady na zdravie dieťaťa, nakoľko sa jedná o ochorenie. Je preto namieste, že si to rodičia všímajú a hľadajú možnosti, ako to zmeniť. Je vhodné vyhľadať odbornú pomoc lekára, nutričného špecialistu a aj psychológa. Zmeny je potrebné robiť postupne a tak, aby boli udržateľné. Nevhodné je hanlivé komentovanie hmotnosti dieťaťa a prepájanie váhy s nejakými jeho vlastnosťami.

Rodičia by sa mali vyhýbať diétam - sami by nemali diétovať a diétu by nemali odporúčať alebo k nej viesť dieťa. Je vhodné sa s dieťaťom rozprávať o výžive, ale primerane veku. Dôraz treba klásť na spoločné stolovanie, zabezpečiť pravidelnosť stravy a dostatočnosť, pestrosť stravy.

Poruchy učenia a správania

V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna / dysfunkcia (ĽMD) môže byť geneticky podmienená.

Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové“ dieťa represívne opatrenia. Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné.

Rigidita a potreba kognitívnej flexibility

Žijeme v dobe, kde sa všetko veľmi rýchlo mení. To, čo platilo včera, zajtra už platiť nemusí. Hlavne menšie deti ťažko znášajú zmeny. Dieťa môže trvať na použití rovnakého taniera a šálky pri každom jedle bez konkrétneho dôvodu. Nedodržanie tejto konkrétnej požiadavky alebo odchýlenie sa od preferovanej rutiny môže mať za následok zhoršené správanie. To často trvá do doby, kým sa vyvinie mozog, najmä prefrontálna kôra.

Rodičia môžu pomôcť deťom prispôsobiť sa zmenám pomocou stratégií:

  • Rozprávajte dieťaťu o neistých situáciách: Používajte knihy alebo videá, ktoré zobrazujú danú situáciu.
  • Jednoduché cvičenia: Naučte dieťa zvládať frustrácie pomocou dychových cvičení.
  • Plán A a plán B: Keď plán A z nejakého dôvodu nevyjde, dieťa sa môže pripraviť na plnenie plánu B.
  • Sebaovládanie: Je to schopnosť spracovať emócie a prispôsobiť svoje správanie s prihliadnutím na danú situáciu. Rodičia učia dieťa sebaovládaniu aj vlastným príkladom.

Sociálna inklúzia a podpora kolektívu

Niektoré deti do kolektívu nezapadnú z dôvodov, ktoré sú často individuálne a ovplyvňované konkrétnymi okolnosťami. Ak sa dieťa cíti v kolektíve inak, môže pociťovať rôzne negatívne následky na svoju psychiku a sebavedomie. Pre dieťa je podpora rodičov a školy zásadná. Je dôležité zamerať sa na silné stránky dieťaťa a podporovať jeho záujmy a činnosti, v ktorých vyniká.

Ak si všimneme, že dieťa začína byť sociálne izolované a uzatvára sa samo do seba, je potrebné reagovať. Stretávanie sa s rovesníkmi mimo školského prostredia alebo rozvíjanie priateľstiev s deťmi, ktoré majú podobné záujmy, môže veľmi pomôcť. V prípade akýchkoľvek pochybností alebo náznakov šikany je nevyhnutné komunikovať so školou a špeciálnym pedagógom.

deti hrajúce sa v skupine

tags: #dieta #neprijima #zmeny

Populárne príspevky: